Андрей Кметь: Жизнь и творчество - Биография

ANDREJ KMEŤ, JEHO ŽIVOT A DIELA
II. VYDANIE,
VO DVOCH SVÄZKOCH. - S POČETNÝMI ILLUSTRÁCIAMI.
SVÄZOK I.
ŽIVOT ANDREJA KMEŤA.
SPÍSAL A SOSTAVIL:
KAROL A. MEDVECKÝ,
BOJNICKÝ PPEPOŠT.
„Sosnať šľachetných je zisk, čo nikdy neľžä vyrvať nám."
Goethe: Tcrquato Tasso.
NÁKLADOM SPISOVATEĽOVÝM.
Predmluva k I. vydaniu.
Hneď po pohrabe nášho Andreja Kmeťa precítil užší kruh jeho priateľov neobyčajný,
výchovný, oduševňujúci i monumentálny význam života tohoto vynikajúceho slovenského
pracovníka, i začalo sa ohliadať po mužovi, ktorý by prevzal úkol napísať jeho životopis,
Otázku túto neústupne na površí udržoval veľký priateľ nebohého, Fr Richard Osvald. Jeho
dôvodmi pohnutý, sľubom i skutkom značnej mravnej i hmotnej pomoci obodrený, prichytil
som sa životopis sostaviť i napísať ja, ktorý som u Kmeťa požíval za posledných sedem rokov
toľko ozaj nezaslúženej priazne i dôvery. Veď z mladších slovenských pracovníkov
neúčinkoval nepozná tak blízko jeho rodného kraja, ba i dlhoročného pôsobišťa; azda nikl nik
tak zblízka jeho rodinku, jeho domácnosť, ako to mne dopriate bolo. Okrem toho prisľúbená
mi bola výdatná pomoc vynikajúcich rovesníkov Kmeťových'; pri rukách mi bol rukopis jeho
autobiografie, ktorú som od neho roku 1907 dosť nesnadno vypýtal, no i hodná snôška jeho
listov.
Súčinnosť slovenského obecenstva podarilo sa mi vyvolať v slovenských časopisoch v
máji roku 1908 uverejneným nasledujúcim vyzvaním :
„Sú mužovia, u ktorých hodnota ich osobnosti, dosah prekonanej práce neobjaví sa tak
v ich živote; až keď zavre sa nad nimi hrob, vtedy spozná spoločnosť, národ, svet, čím im
boli, čo v nich utratili.
I my sme ztratili muža, ktorého význam ocení vpravde len — história.
1
Kto bol Andrej Kmeť nám Slovákom, to dnes len tušíme; len láska, ktorú si vedel
získať vo všetkých vrstvách národa, len tá sa ozvala v tých verejných oslavách a hlasoch
uznania, ktorými odprevádzal národ telesné pozostatky svojho miláčka do hrobu.
Slušná vec je, aby sme národu postavili nebohého vo svetle historickej pravdy, aby
sme osvietili, na jasné svetlo vyniesli jeho neobyčajnú osobnosť, jeho žulopevný ráz, jeho
krušné nezdary i slávne výskumy, jeho neúmornú, všestrannú prácu na poli národnej osvety,
aby'sme umožnili prítomným i budúcim pokoleniam nahliadnuť do dielne onej zimničnej,
úmornej práce, ktorá nám predčasne strávila tento požehnaný život.
I obraciame sa k slovenskému obecenstvu, zvlášte však k užšiemu kruhu ctiteľov a
osobných priateľov nášho oslavenca, prosiac, aby nám podali pomocnú ruku k sostaveniu
životopisu Kmeťovho..."
Ctitelia nášho oslávenca povšimli si nášho vyzvania a okrem osobitných statí, ktoré
som pre nedostatok miesta tu v plnom znení podať nemohol, poslali mi premnohí svoje
úzkostlivé chránené listy, tak že sa v krátkom čase shromazdilo viac než 30.000 kusov
dopisov Kmeťovských, ktoré si on od mladosti svojej ukládal, poťažne ktoré si jeho početní
ctitelia čo drahé pamiatky zachovali. Budiž peknoduchým prispievateľom i na tomto mieste
srdečná vďaka vzdaná!
Ceľ životopisu je v prvom rade podať, akoby v zrkadle, verný obraz života i ducha
toho, koho opisujeme. Toto bolo i mojou hlavnou snahou, a aby sa mi to čím dokonalejšie
podarilo, prepúšťal som slovo, kde som len mohol, povolanejším posudzovateľom, alebo
samému Kmeťovi, možno, až prihusto uvádzajúcich výpovede.
A jestli ma i iné pobočné ciele viedly pri tomto podujatí, bola to len srdečná snaha
postaviť svojmu zvečnelému priaznivcovi v kultúrnom svete dobre zaslúžený pomník a
predstaviť mojim milým rovesníkom žiarou i teplom sálajúci príklad sebaobetivej, bezžiztnej,
vždy vážne precítenej pracovitosti za pozdvhniutie slovenského mena, za uplatnenie sa našej i
v skromnosti svojej nám drahej i všetkej lásky i obety hodnej slovenskej kultúry na zá-vodišti
šťastnejších národov; snaha vzbudiť úctu k sebe samým i dôveru k veľkým, latentným silám
nášho rodu.
O, by sa mi to podarilo!
Na Bacúrove (stolica Zvolenská), 1. mája roku 1913.
Pôvodca.
Predmluva k II. vydaniu.
Pamiatka velikých mužov je ako pahraba, pokrytá síce vrstvov šedého popola, ale keď
ju zasiahne vánok vetra, ožije a zblkoce plameňom vozvysok. Oslobodený slovenský národ
pretiera si oči a nemôže nezbadať vatru, z nějž mu frkoce primen starej slovenské kultúry,
ktorej šťastným fedrovateľom bol Andrej Kmeť. Prácu, ktorej sa on obdivuhodnou
húževnatosťou a sebasožierajúcou láskou venoval, preberajú dnes už povolaní vedatory, ale
bez priekopníckych, objaviteľských prác a bez nim duchom intuitívnym sosberaných
2
dokladov nemožno nastoliť d es pravý obraz dejin a prírodných hodnôt nášho drahého
Slovenska. Pole Kmeťových trudov je tak široké, že nemôže sa bez nich zaobísť, nemôže ím
vyhnúť žiaden vzdelanec, majúci záujem o Slovensko.
Odhrabať pahrabu túto, aby nám pochodňou rozsvietila do tmy našej minulostí a
postaviť tak Kmeťa na záslužený piedestál národnej úcty a vďaky rastúcich šťastnejších
slovenských generácii — to je cieľ tohoto nového vydania.
Bojnice, dňa 1. mája, 1924.
Pôvodca.
I. Bzenica, rodisko Andreja Kmeťa.
Každý národ musí sa radovať a potešiť vo veľkých mužoch svojich, lebo oni boli
národu dôkazom, že i on je vstave niečo utvoriť" — hovorí Ľudovíť Štúr. Tým väčšia radosť i
pýcha patrí malej, skromnej slovenskej dedinke na ľavom brehu Hrona, Bzenici, ktorá môže
sa honosiť, že dala národu svojmu takého muža, akým bol Andrej Kmeť.
Na krásnom Pohroní, na úpätí kedysi azda posvätného vrchu Sobotišťa, po oboch
brehoch vyhnorianskeho potoka, rozprestiera sa obec Bzenica. Staré listiny spomínajú ju už
roku 1075 pod menom iste už vtedy prekrúteným: Groznucha1, roku 1124 však zase pod
názvom Boznica.2) Hovorí sa, že v nedávnom veku rovné ako dlaň lúky vyše dediny volaly sa
Lánmi a na týchto rastávaly bujné trávy, ktoré skosené dávaly hojné sená, a preto dedina zvala
sa Senicou, čoho prekladom by malo byť i v novšom čase maďarskými úradmi utvorené
maďarské meno obce: Szénásfalu.3
Obec prislúchala kedysi ku panstvu chýrneho benediktinskeho opátstva sv. Benedikta
u Hrona (Abbatia s. Benedicti de iuxta Gron), overujúceho to miesta (locus credibilis) pre celé
stredné Slovensko. Neskoršie pripadla pod moc panstva revišťanského a roku 1508 stala sa
čiastočne poddanou mestu Banskej Štiavnici. Roku 1663 vyplienili obec túto Turci, roku 1879
(26. febr.) však požiar zadal jej temer nevyliečiteľnú ranu, z ktorých pohrôm nevymanilí sa
obyvatelia dosiaľ.
Obyvateľov napočítali tu roku 1875: 593, roku 1900: 717, roku 1910: 771, roku 1919:
785 duší. Sú to číri Slováci, rímsko-katolíci. Zaoberajú sa roľníctvom a dochovávaním
rožného statku; niektorí chodia do neďalekých vyhnorianských dielni ako fabrickí delníci; sú
1
Monumenta ecclesae Strigonjesis. I. 59.
2
Fejér Cod. dipl. II, 78.
3
Fr. Kabína v rukopise článku o Bzenici, z ktorého sme v tejto stati mnohé údaje čerpali.
3
na ďaleko známi ako povozníci, rozvážajúci kúpeľných hostí do vyhnorianskych kúpeľov, i
tovar do tamnejších závodov a do Banskej Štiavnice.
Pole bzenické je dobré, najviac rovina; po stráňach menej úrodná červená hlinačka a
medzi horami tvrdá, ťažká glujovať. Ale keď sa pováža, vydá i táto úrodu, lenže schudobnelý
ľud nemá dostatočného rožného statku, nemajúc potrebných lúk. Hôr má chotár do 15C0 kat.
jutár, lebo od panstva odkúpili 814 jutár. Mesto Banská Štiavnica má ešte niečo hory ria
takzv. Chobieni. Od tretieho kompossessora Kósa-Magyaryho odkúpili si občania 814 kat.
jutár a podelili medzi sebou. Rolí a lúk má Bzenica na 13 celých sedení a 27 želiarstvj, a tak i
pasienok. Sedliacke sedenia sa časom na toľko rozdrobily, že sú niektorí, čo nemajú
nepohnuteľnosti viac ako chalúpku a 2—3 jutrá poľa. Domových čísel jesto tu 80.4
Priezviská obyvateľov sú nasledovné: Oravčokeje, Šimuneje, Cndrášeje, Peckeje,
Kuzmineje, Varseje, Beňušeje, Kabineje, Mazaneje, Kubášeje, Rišajeje, Mackeje,
Hromádkeje, Koláreje, Dekýšeje, Donkeje, Rychtárikeje, Miheleje, Matúškeje, Šiašovských,
Mlynkeje, Uhrineje, Kopčaneje, Hlásnikeje, Podšuvkeje, Gaškeje, Štigereje, Rozmaneje,
Octíkeje, Krepopeje, Gluzekeje, Valeje, Járkeje, Luptákeje,^ Barančokeje, Henzeje, Pivarčeje,
K met ej e, Sirkeje, Micheleje, Šulveje, Príčineje, Paliareje. Takto sa, pravda, volá len do
domov, podľa majiteľov drievnych sedení pri urbárskom popise roku 1769. Časom sa
popremieňali i majitelia a s nimi i nové priezviská, ale dvory a gazdovstvá podržaly drievne
mená i naďalej.
Chotár rozpadá sa na mnohé hony, ako sú: Dedinské Hrádze, Pažiť, Za Lavici,
Sobotište, Brdce, Úzka Jama, Predný a Zadný Chobieň, Sedličká, Nevidze, Dolina,
Podšívkeje háj, Stráža, Bobište, Uhliská, Pod Zelený vŕšok, Strednia hora, Kotliny, Zhorený
háj, Havraná, Hlboká, Jávišovo, Sokola, Pod Sokolov, Ilo, Medzi-hôrky, Medzicesty, Záhorie,
Za Struhy, Do Plies, Stružka, Pod viselcí, Pri slúkach, Plavište, Pri prievoze, Španibrod, Na
jamách, Do chotára, Na Súhradách, Pri sv. Jáne, Kapusniská, Na želiarskej lúčke, Pod bralom,
Pri zhorenej skale, Pod držadlí, Pod šúrovaniskom, Pod Zámkom, Na tále, V paseke, Pri a
Vyše mlyna, V úvratoch, Pod Chobieňom, Pri moste, Pri studničke, V sihoti, V otočku, Na
Laštoku, Pri hati, V medzibrodí, Na Soliskách,^ Na Ravenskom, Pod Závozom, Tmavá
dolina, Pri stupách, Pod Šibenicami.
Hon Stráža, proti srúcaninám Revišťanského zámku, mal pre Andreja Kmeťa veľkú
príťažlivosť, lebo sa tam nachádzajú srúcaniny nejakej tvŕdze, ktoré sa vždy preskúmať
strojil. O Kotlinách sa rozpráva, ze keď sa Tatári-Psohlavci tade motali, Bzeničania sa ta
ukryli a tam v kotloch si jedlá varili; odtiaľ názov. O hone Podviselí sa bájí, že zo zámku
Revišťanského ponad Hron dolu na bzenické lúky spúšťaný býval kožený most. Na Sokolí
jaskyňa je skrýšou dravých vtákov a utešený výhľad hore Hronom až po Šašov hrad a dolu až
4
Administratívne patrí do veľžupy zvolenskej, do okresu a pozemnoknižného obvodu novo-bánského. Cirkevne patrí k biskupstvu baňskobystrickému, do fary hlinickej, pri čom však majú od nepamäti svoj vlastný, ku cti sv. Alžbety posvätený kostol. Má svoju vlastnú železničnú
stanicu na lokálnej trati Hronská— Levice. Obec si r. 1910 postavila poschodovú školu za 35.000 Kor. Cez válku ich aj vyplatila, ba kúpila
si od inesta B. Štiavnice 110 jutár poľa a horu Chobien. Cez válku utrpela aj obec mnohé ťažkosti, ale v celku sa predsa zmohla. Dr.es
hmotne zase upadla, ale kultúrne napreduje, majúc svoie javište. (J. Lojekin litt. 3. V. 1924).
4
po Novú Baňu, ako i na Klakovskú dolinu s jej roztratenými osádkami, ako sú: Zajacovci,
Mihálikovci, Smelovci, Supukovci, Hnátovci, Adameje vrch s Čierťažkgvci. Pod Šibeničným
vrchom je hlboké pleso, kde Kmeť takrečené morské ruže sberával. Meno Revišťanského
zámku odvozuje povest od révy (viniča), ktorá sa tam ešte kedysi pestovala.5
Z rodného domu Kmeťovho pekne vidno dve veže na kostole niekdajšieho opátstva
Sv. Kríža6; pod ním v biskupskej hrobke leží slávny slovenský biskup Štefan Moyses. Tiež
svätokrížsky biskupský kaštieľ, postavený na mieste niekdajšieho hradu, ktorý ľud kedysi
menoval Hradište. Vidno i spomenuté už srúcaniny hradov Sásova7 a Revišťa8, ako i
žarnovický kaštieľ niekdyDócovcov9 a arársky kaštieľ pri Hliníku. V neďalekých Sklených
Tepliciach bol takzv. Červený kláštor mníchov Hieronymitánov (z XII —XIV. stoletia), o
ktorých do ušú mladého Kmeťa nejedna povesť vnikla. Naproti srúcaninám tohoto kláštora
nachodí sa nápadné múrované stavisko, Fríčinou zvané, čo všetko nemálo napínalo zvedavosť
i obrazotvornosť nášho Kmeťa.
Malebná dolina stredného Hrona posiata je dosť husto väčšími-menšími dedinkami,
aké sú okrem už spomínaných: Vieska, Ladomer (i Hladomer), Horné Opatovce, PodbrehyLehotka, Hliník (mestečko s 1023 obyvateľmi, s čulým obchodom na mlynské kamene,
menovite na Balkán; roku 1912 založená je tu slovenská Roľnícka Banka), Bukovina (s^
prameňom kyslej vody), Podhradie, Podzámčie, Horná a Dolná Ždáňa, Horná a Dolná
Trnávka, Prestavlky, Lovča, Lovčica, Trubín, Kosorín, Slaská, Lutilá a jediná tu nemeckohandrbulská obec, Janova Lehota. Po stranách patria do cejto doliny ešte Prochot, Pytelová
Kremnička, Záhorčie, Sklené Teplice a Vyhne (obe známe kúpeľné miesta) a mestečko
Žarnovice (1600 obyvateľov).
V tomto slnečného jasu plnom ovzduší, akoby v obrazci tajomným rámcom kedysi
hrdých hradov obrúbenom, zprostřed dosť majetného, rýdzo slovenského, prostosrdečného i
5
Dosavádna vinohradnícka hranica na Pohroní za našich časov posunula sa zo Sv. Beňadika dolu ku Rybníkom, kde sa ešte znamenité vína
dorábajú.
6
Počiatky opátstva sú neznáme; zaniklo akiste v vzbúrách Tököľovských. (Fuchshoífer: Monastorologia.)
7
„Castrum de Susol" prichádza v listinách XIII. stolotia. Kemci pomenovali bo Saxenstinom; v slov. spisbe akosi ujal sa názov: Šašov hrad;
maďarský názov: Saskôvár.
8
Tiež v tom istom XIII. stol. spomínaný hrad; jeho poslednými majitelmi boli Dócovci. Potom bol cisárskym vojskom vypálený a spolu s
rozsiahlym panstvom pripadol kráľ. komore.
9
Hrad tento postavili tiež Dócovci v XV. staletí; teraz kŕ. hôrska komora ná tu svoje ústredné úrady pre Tekov. Koncom XVII. stoletia tu sa
odbavovaly stoličné shromáždenia, preto ho v okolí stoličným kaštieľom menovali.
5
starosvetského ľudu zrodil i vychoval sa náš Kmeť takým, akým nám ho prítomný životopis
predstavuje.
II. Autobiografia Andreja Kmeťa.
(Dokončil ju 8. apríla 1S95.)
Nodil som sa 19. novembra 1841 vo Bzenici, v stolici Tekovskej, z rodičov vážnych,
remeselníckych.10 Otec, Štefan Kmeť, bol kováčom, robil v obecnej šmikni, býval však vo
vlastnom dome. Často býval starejším na svadbách a krsteniach a za jeho reči neraz dostalo sa
mu pochvaly, že mal byť kňazom. Býval kostolníkom, ale nikdy pri vrchnosti, čomu najviac
odporovala matka pre neporiadky, aké panovaly v rychtárskych domoch. Knihy niekdajším
„Učeným Tovaryšstvom slovenským" vydané, zvlášte „Dom svätý čili Život Tobiášov" rád
čítaval, rád poučil aj iných. Ako žiačik doniesol som domov (neviem už, čiu) výpoveď:
„Nežijeme na to, aby sme jedli, ale jeme na to, aby sme žili", tak sa mu zapáčila, že som ju na
dvere musel napísať. V dome v nedeľu a vo sviatok po odpoludňajších službách Božích
spievalo sa nábožne alebo modlilo sa. Cez štyridsaťdenný sv. pôst nikdy neokúsilo sa mäsa,
ale v popelečnú stredu všetko kuchyňské náčinie posnášali do izby, náležíte vydrhli, čo bolo
masťou nabraté, vypálilo sa na ohni, alebo odložilo sa na mäsitý čas, a cez pôst užívalo sa
nádob nových. My chlapci ani len zahvízdať nesmeli sme si v pôste. Na omasť z veľkej časti
potreboval sa semencový (konopný) olej. Nábožná, rozumná a nadmier pracovná bola i
matka, Alžbeta Kabína, pochádzajúca z mäsiarskeho rodu V stredtýždni pracovalo sa usilovne
V dome netrpela sa od čeladi ani najmenšia bláznivosť alebo neporiadok Skoro vždy
nachodila sa nejaká pritúlená opustená sirota v dome, ktorá rástla s nami deťmi. Zpomedzi
ôsmich dietok bol som ja najmladší; šestoro dosiahlo nás vek dospelejší. Hoci som bol
najmladší, zato neprepustilo sa mi ani najmenšie. Vianočný brezovec, tisinou ozdobený, stál
za kasničkou za stolom, a remenák na srňacej nôžke za dvermi visel vždy na výstrahu.
Najťažšou a azda jedinou pokutou pre živého chlapca za malé roztopašnosti bolo pri stole
kľačať, odkiaľ nesmel som vstať, kým som sa neprosil a polepšenie nesľúbil. „Ondriško,
pôjdeš do Klaku", to bol technický výraz maminkin a starších sestier na túto ťažkú pokutu,
ktorou len zahroziť zväčša bolo dosť.11 To som vtedy ešte ani nevedel, že Klak.
(Fotografoval K. A. Medcecký.)
Rodný domček a dvor Kmeľov, v terajšej úž rozkusovanej podobe. Dnes je majetkom vdovv
po Valentoví' Erinecovi. je malá, prítulná dedinka v takzv. „Klakovských horách" (822 m nad
10
O starom otcovi jeho počul som, že hol za dlhé roky zdarma kostolníkom. Nosil neširoký o pášte k a i na poli, ked mal na niečo čakať,
vytiahol si z opaska nejakú knižočku a čítal. Bol vážnýrn rečníkom v dedine a reči svoje popretkával výrokmi sv. Písma. Inak o telo svoje
nedbal, čo mu žena často vytýkala. Mal bolestný pruh, ale nezradil sa nikomu, znášujúc bolesť do smrti. „Telo jena to, aby trpelo",
hovorieval.Usporiadatel.
11
6
Kmeť už aj ako študent rád si sadol na koňa, kturý ho všaknieraz pohádzal, ked mu ho roztopášní rovesníci pošibali. Usp.
hladinou mora) pod samým Ptáčnikom, kam teraz tak rád idem botanizovať a navštíviť nášho
veterána Tonka Beluša12.
Ako dieťa 5—6-ročne začal som chodiť so staršou sestrou do miestnej školy. Raz
nesiem si polienko do školy,13 keď práve lichva ráno vychádzala na vodu; jednu durnú kravu
som pošteklil, čo nevedela, na stehno od zadku: vyhodila zadkom, a ja — ležal som v krvi
omdletý na zemi, s preťatou perou a s vyrazenými dvoma zubmi. Ľahko mohol som zaplatiť
životom; vytrpela krava. V siedmom roku dali ma rodičia do Žarnovickej Huty, 14 kde pôsobil
na :en"čas veľmi dobrý učitel,15 u ktorého býval som za dva roky a jemu ďakujem dosť ľahký
pokrok v III. triede normálnej a na gymnáziume v Štiavnici, lebo vo všetkom obdržal som
dobrý základ.
Zo Žarnovickej Huty prešiel som do tretej normálky do Štiavnice; vtedy štvrtej ešte
nebolo; tu vyučoval starý pán Mrva, ktorý raz dal nám na domácu úlohu napísať celý malý
švabach; zaň pochválil ma pred celou triedou, rieknuc: „Mnohí maľovali a cifrovali, ale
najlepšie spravil Kmeť." Len pochopiť nevedel moje meno; to je vraj nie ani slovenské, ani
nemecké, am uhorské. Rodčov svojich som nikdy nezarmútil, ba raz ochránil som od veľkej
omrzlivosti a škody. V susednom vyhnorianskom chotáre jesto malá, ale veľmi krásna dolinka
„Nevidze", majúca veľmi dobré lúky, s ktorých brali seno pre komorské kone, mládzu
predávali na koreni. Raz kúpili ju Bzeničania, medzi ktorými kamarátom bol i môj otec. V
prostred dolinky stála na stľpoch veľká sieňa pod slamou, v ktorej v čas potreby štyri senné
vozy pohodlne ukryť sa mohly. Keď sa tam už kosilo a hrabalo', išli s vozmi na noc, aby
včasné ráno mohli chytiť sa do práce. Mňa ako chlapca vzali so sebou, čomu tešil som sa tým
viac, že prisľúbil sa i bratranec a vrstovník môj. Voz dali pod sieňu a ďaleko pod horou
nakládli ohňa. Zazrem dolu v doline fakľu, bežím vo tmo ta, akoby bratrancovi v ústrety; no
bol to chlapíc mlynárov i s učňom, ktorí pri fakľách (starých metlách) lapali hore potôčkom
raky, ktorých tam bolo mnoho. Práve oproti sieni vyhorela im posledná fakľa. „Poďme,"
povie jčeň, „pod sieňou jesto lesky (čo býval niekedy tam konár na ovce); z tých naštiepame
si, pri ohni usušíme, a pôjdeme lapať ďalej!" Diktum, faktum; keď vychádzali sme zpod
siene, popredku učeň. za ním ja, za mnou chlapec mlynárov, učeň preriekne: „Načo si to ta
hodil?" „Veď z toho nič nebude," znela odpoveď. Ja, obzrúc sa, videl som, ako hlaveň či
12
Umrel 79-ročný roku 1905. Svojmu slovenskému presvedčeniu až do smrti verný tento starček pre chudobu svoju predplácal si slovenské
časopisy — medom. Usp.
13
Po dedinách nosievaly deti do školy po polienku na okurovanie školy. Usp.
14
Je to malá kolonia niekdajších banských hutníckýcli robotníkov, kde v druhej polovici XIX. stoletia ärár udržoval väčšiu hutu striebra.
Dnes práca prestala, dielne spustly, pracovníci zväčša rozprchnútí. Usp.
15
7
Od roku 1849 — 1853 pôsobil na tejto kat. škole istý Šulc. Usp.
opaľok z metly vyskočil od zeme. Šli sme k ohňu. Keď si najlepšie chystali nové fakle, naraz
skríkne spolukamarát, ktorý práve prichádzal s vozom k sieni: „Ľudia, rata, sieňa horí!" I
zhorela, lebo ratovať nebolo možno, ani nebolo čím. Cheň a dym krútil sa ani v kotle. Stľpy
tlely, žiarily až do rána; všetky kuviky a sovy zo sveta priletely ta a kuvikaly a húkaly, že bolo
otupno, ako na cintoríne. Ja som sa celý zakutal do kopy, aby som surmu nepočul. Veľké bolo
zdesenie a úzkosť, i o povie predstavený banský, ktorému tatík hneď šiel prípad oznámiť.
Druhý tam nebol, keď oheň vypukol, okrem nás. Pred predstaveným rozpovedal som diškurs
chlapcov; ten uznal, že chlapec mlynárov vyhodil opaľok na strechu, ktorý videl som len já
následkom spadnutia vyskočiť od zeme: a otec jeho musel škodu zaplatiť.
Ako žiačik v prázdninách, keď som mohol, odbehol som medzi chlapcov-husiarov do
„doliny", kde v jednej hrubej dutej lipe v hore spozoroval som mačiatka, a hneď prišly mi na
um všetky hrôzy „mačacích rákošov", o ktorých počul som veľa rozprávať. Lipa stála nad
„šúrovaniskom" (kde sviezla sa zem a ostalo len drobné kamenčie); hneď sorganizujem čatu
husiarikov, každému palicu do ruky, a poď hore šúrovaniskom, s veľkým vreskom metajúc
kamenčeky do lipy. Prijdúc k nej, udrel som na ňu palicou, za mnou každý tak, aby, reku,
stará odišla. Keď nič nevychodilo, siahol som rukou do diery a vytiahol štyri mačiatka od
mačky domácej, čo sa tam omnožila. Inokedy zašiel som medzi väčších pasákov pri lichve. V
mojom rodisku bol vtedy zvyk, že po kosbe na spoločnom pasovisku či vlastne na jednom
kuse lúk pásli zá-pražnú lichvu a junčovinu, ktorá nešla pred obecného pastiera, takrečení
poradovníci, každý deň po poriadku z iných ôsmich domov. Na ktorých nebol rad pásť keď
vyhnali lichvu, vracali sa domov; raz vyhnal som i ja, a sriaďac kŕdeľ vracajúcich sa chlapcov
do šíku po dvoch, viedol som ich cez dedinu, vyhrávajúc na harmonike, ako som vedel.
Pocestní pred hostincom dívali sa na nás, a ktorýsi z nich spýta sa, čo sme za vojsko. Jeden
zpomedzi nás zavolá: „Hurbanisti!" Vtedy boly ešte v čerstvej pamäti vojská.
O gymnáziume štiavnickom môžem len toľko povedať, že v mojom čase pôsobil tam
kvet rádu piaristov; s dobrým svedomím a s povďačnosťou v srdci tvrdím, že kvet. Disciplína
bola znamenitá, spôsob prednášenia bez mnoho biflovania a ľahký, tak že napriek vyučovacej
reči nemeckej prospech bol znamenitý. Prednosť štiavnického gymnázia nad iné videl som
ako klerik v Trnave, kam prešiel som zo šiestej triedy do siedmej ako druhý eminens, kde sišli
sme sa klerici, takrečeno najlepší žiaci zo všetkých .gymnázií Slovenska; jedine Prešporčania
mohli sa s nami merať. Presvedčil som sa však i o vtedajšom šlendriáne na gymnáziume
trnavskom, kde vyučovali nádejní farári, nádejní kapitulníci, nádejní biskupi — len nie
učitelia; česť skrovným výnimkám! Čo skončili sme v Štiavnici po šiestu triedu, toho bolo
nám dosť (i veľa) v Trnave i pre siedmu a ôsmu triedu; čo mali sme sa učiť dľa učebného
plánu v siedmej a ôsmej, o tom nedostal som tam ani poňatia. Vyše osemdesiat (samých
klerikov vyše tridsať) bolo nás v jednej triede, ale nebolo azda jedného, čo by mal všetky
učebné knihy; Lesebuchov mali sme azda päť, Logarithmov azda osem; niektoré predmety
diktovali nám v dvoch rečiach, nemecky a maďarsky; na vysvetľovanie a spytovanie zbúdalo
málo času. Pre ten neporiadok neskladal som ani zkúšku dospelosti, ktorú zanedbať, ak
dokončím gymnázium v Štiavnici: to ani pomyslieť! Tam držal som niže svojej cti, hanbil
som sa mať takú zkúšku. Ale keby som ju bol složil, bol by som daný býval do Pazmaneuma.
V Štiavnici mali sme písomné úlohy domáce riadne jeden štvrtok latinskú, druhý nemeckú (v
nemčine donášali sme svobodné práce na 1 —2 hárkoch a dostávali kalkule: „Des
8
Druckeswerth" atd'.), v jednu nedeľu z matematiky, druhú z reči slovenskej alebo maďarskej,
a okrem toho často ešte i z dejepisu (z toho stručného Pútza ešte na kratšie spraviť výťah; ja
spravil som ho obyčajne najkratší), čo nám bolo podivné, a teraz poznávam prospešnosť toho:
vedieť z niečoho stručný výťah urobiť. V Trnave bolo zriedkavosťou domáca úloha, a preto
padlo nám to ťažko, lebo sme boli odvyknutí. V Banskej Štiavnici (ó, satyra osudu!) mal som
najslabšieho professora z mineralógie; ani jeden kameň nenaučil som sa poznať 16, a to
dohoniť musel som ako farár na Krnišove.
Na gymnáziume štiavnickom mal som najväčšiu a najkrajšiu medzi spolužiakmi
sbierku botanickú. V stredu po štvrtej (keď som si bol predtým potme paljcu — lebo cez
mesto nosiť ju nebolo nám dovolené — na „Červenú Studňu" vyniesol), oddajúc knihy
súsedovi, aby mi ich domov zaniesol, ja fujas Matias do Bzenice; za slnca spočívania bol som
už tam. Vo štvrtok ráno, pri čom trepotalo mi srdce radosťou, vyšiel som na krásne bzenické
lúky (kde sú i močariny, ba i dve zaujímavé morské oká s vodnými rastlinami) a hory, na
rozkošné brehy hronské botanizovať; popoludní s hojnou obnôškou vracal som sa do
Štiavnice. V piatok ráno, prichystaný so všetkým (ba neraz domáce úlohy spravil som i pre
niektorého spolužiaka), do školy. Najzaujímavejšie rastliny položil som vedľa seba ku knihám
na stolicu. Nasledovala grécka hodina; vstúpil starý páter Kučera, ako výborný grék, tak
botanik a mimo toho duša dobrá, ako med; uzrúc kvety, rovno namieril k nim a v radostnom
rozochvení — ušla nám štvrť, ba niekedy i pol hodina. „Len, vraj, Kmeťko, dones zase
flance" ako sme ich vo vtedajšom žargone volali). No českoro sbadal sa starý pán, a potom
odložil prezeranie „flancov" po hodine a examentoval puerov, či vedia gréčtinu. Pátra Kučeru,
preloženého do Nitry, navštevoval som tam, idúc do Trnavy a nazpäť. Ba navštíviť som ho
musel ako klerik trnavský i v Prievidzi, kam na odpočinok bol daný, lebo mi písal: „Huncút
eris, si non veneris." Z Prievidze, kde bavil som sa za tri dni, odniesol som pamätnú
zkúsenosť. Páter bibliothecarius i s druhým pátrom zaviedli ma do prekrásnej veľkej
bibliotéky kláštorskej, kde ukázali mi medzi inými pamätnosťami veľké sväté. Físmo
slovenské (v podobe Missala), o ktorom rozprávali, že dvaja pátri sriekli sa, že ktorý prv
umre, zjaví sa živému. Jeden umrel, druhý čakal zjavenie, ktoré skutočne prišlo a na
zachlopenú knihu položilo pravú ruku, ktorá je tam hlboko cez hrubú doštičku vypálená.
Moja pravica veľmi pohodlne zmestila sa do tej vážnej stopy. Zamlčali sme sa pritom všetci
traja. Eotanizoval som potom po troche i okolo Trnavy. (Ako pochodil som raz pre dlhý exit
do hájika pri Linči, spomenul som v životopise Janka Klempu v Tovaryšstve, sv. II.) V tom
čase medzi horno-uhorskými botanikmi zkrsla myšlienka zamieňať si vzájomne rastliny.
Professorom prírodných vied v Trnave bola anjelská duša, dobrá, Teodor Aschner, Suppov17,
krajan z Kremnice. Jemu poslal rastliny Ignát Grundl, .arár na Helembe, vyše Soby, medzi
16
Napriek tomu v jeho rodisku mi rozprávali príbuzní, že už ako žiačik ma sbieročku kameňov na povale v jednej škatuli. Stará mat mu ich
raz v jeho neprítomnosti povyhadzovala po dvore a keď sa Kmeť zo škôl vrátil domov, posháňal ti ich a povynášal na staré miesto. Usp.
17
Žigmund Suppan bol vymenovaný za nástupcu slávneho Štefana Movsesa na, prestol biskupský bánsko-bvstrický, ktorého sa však
dobrovoľne vzdal. Usp.
9
Dunajom a Ipľom, pri vtoku tohoto do Dunaja, majúcej prekrásnu flóru. Grundl umrel potom
ako farár na Dorogu, za Ostrihomom, kde .som ho i navštívil; jeho herbár kúpil primas Šimor
pre ostrihomský seminár a pre školy ostrihomské. Aschner vybral si rastliny, ktoré sa mu
páčily, ostatné dal mne, a v herbáre mojom dosť často stretám sa s Grundlovými súš-kami
(slovo S sinkovo, v mojom životopise v Salvovom kalendári na rok 1895), ekssikkátmi,
ktorými obdarúval ma i pozdejšie ako farára na Krnišove. V seminári tešilo ma viac sbieranie
semien, z ktorých mal som už ako senohradský kaplán vyše 500. Semená sbierať je ťažšie,
než rastliny, lebo niektoré tak rýchlo odkvitnú, dozrejú a vypršia, že ani nezbadáš. Niektoré
rastliny zas, keď sú zrelé, je ťažko poznať. Sušil som tiež kvietky, menovite voňavé
fijalčičky, v horúcom piesku, a robil z nich kytičky, čerstvým podobné, ktoré podržaly farbu a
vôňu.
Keď som skončil šiestu na štiavnickom gymnáziume, práve vtedy zrušená bola tam
trieda siedma a ôsmá, ktorých ani dosiaľ niet.18 Miesto toto stvorila vláda úplne gymnázium v
maďarských Leviciach. Pre Štiavnicu a okolie v tom ohľade zdajú sa jej byť dostatočnými
ústavy štiavnické, ako sú. Bolo moje šťastie, že som bol prijatý za klerika. Ku prijímacej
zkúške v Ostrihome postavila mi rodinná závisť „patróna", ktorý mal na tom pracovať, aby
som sa ku konkursu nedostal. Božia prozreteľnosť previedla ma cez osídľa bez úrazu.
Pozdejšie bol mi ten istý „patrón" predchodcom n, Krnišove ; na Prenčove. Vrstovníci boli
sme vtedy štyria v našej malej dedinke, ktorí chodili sme do vyšších škôl, menovite dvaja
klerici. (Prestává to, bohužiaľ, a prestane azda úplne, že by z dedin vychodili študovaní ľudia
.. .) Často chodili sme sa kúpať do Hrona, a ja až vtedy učil som sa plávať; niekedy som i
preplával Hron. Raz spustil som sa neďaleko brehu na nohy, domnievajúc sa, že som na
plytčine, kdežto bola tam najväčšia hĺbčina a ja začal som sa topiť. Priskočil Ferko Kabina,
bratranec, a vytrhol ma. Eez pomoci bol by som azda zahynul. Nechal som potom plávanie
tak. Tento referoval mi i to, že jeden z mojich rovesníkov, s ktorým mal som príležitosť viac
obcovať, vo svojom dospelom veku vyznal, ako dobre vlíval som ja na neho, a že mne ďakuje
svoje šťastie.
V prázdnych chvíľach v seminári trnavskom viazal som si knihy. Z refektára doniesol
som nôž s okrúhlym tupým koncom, na malom kúsku osličky nabrúsil ani britvu a tým som
obrezával. Pri takejto operácii prekvapil ma prefekt: obzerá hotovú knihu, pýta sa, čím som
obrezával, a divil sa, že je to „lepšie, ako, vraj, my hoblikom". Prefekt. . totiž mal jednu izbu,
úplne po knihársky zariadenú, kde chodil ho vyučovať knihväzačstvu knihár trnavský. (Dával
žiakom čítať drobné maďarské knižky, ktoré, keď títo roztrhali, on ich poznovu pozaväzoval.)
Zaviedol ma ta, poukazoval mi, a od toho času pracoval som tam. Ako kaplán na Seno-hradzi
reparoval som ľudu modlitebné knihy, ale tak, že poplácal som podriapané a potrhané listy a
potom podopisoval švabachom pol, ba i celé strany a listy textu. Ani nechytal som sa do
práce, kým som nemal nasnášaných 15—20 kníh; len takú knihu som prijal, s ktorou doniesli
mi i dobrú, aby som z tej mohol podopisovať, čo pozaliepam alebo čo úplne chybelo. Starý
papier mal som vo všetkých možných farbách vyblednutých, ožltnutých a počernistých, kde
18
Roku 1908 znovuzariadených bolo osem tried.Usp.
10
aký bol treba, že Jio nebolo možno rozoznať, čomu divia sa dosiaľ Senohradčania. Železo
vraj môže sváriť kováč tak, že nepoznať, ale ako vraj bolo možno papier tak slepiť? Píločka
na prerezovanie chrbta od seminárskych časov slúži dosiaľ, a keď teraz ja nestihnem
zapodievať sa viazaním, zato moja drobná čeliadka po knihársky posošíva všetky časopisy a
brošúry, aspoň aby sa ne-roztratily, a nejedna drahocenná kniha vedecká, mojou rukou
viazaná, bude svojím časom stáť v národnej bibliotéke.
Na štiavnickom gymnáziume mal som prvého správcu Greschnera. Prijdúc ako
nádejný prvotriednik na zápis, pýta sa ma: „Ako sa voláš?" „Ondrej Kmeť," znela moja
odpoveď. Zaznačiac si ma, napísal na cedulku „Andreas Kmeť" maďarským pravopisom a
poslal ma s cedulkóu po professoroch; každý čítal moje jednoslabičné meno dvojslabičné,
žiaci za nimi tiež tak, a tým činom ostal som, nič nevediac, prečo a ako, Kmeťym 19. Nazdával
som sa, že to tak musí byť. Takto spotvorilo sa azda stá a tisíce slovenských priezvisk. Znášal
som to trpelive cez celé gymnázium, až v Trnave v ôsmej triede začal som protestovať,
ohradzujúc sa tým, že či nevedia po maďarsky čítať, že ja nie som Kme-ty, ale Kmety (čítaj
Kmeť). Maďarónikom bol som „ako iní, tak i ja", a o prebudení Slovákov nevedel som
ničoho; pritom však ako v Štiavnici, tak v Trnave navštevoval som hodinu reči slovenskej,
vedený jedine tým správnym citom, že ako rodenému Slovákovi náleží vzdelať sa v svojej
materinskej reči. V Štiavnici mali sme professora slovenčiny piaristu Málika20, horlivého a
osvedčeného Slováka, ktorý upotŕeboval grammatiku a čítanku Hattalovu a neraz vystúpil
proti neohrabanostiam maďarským a za krásu slovenčiny, ale z ducha jeho ešte vtedy do nás
nič nepreniklo. V Trnave vyučoval nás slovenčine otec rádu sv. Františka, ale jedine dialekt
trnavský; no doniosol mi raz mluvnicu Bernolákovu a Štúrovu, aby som porovnal. Potom
verejne na hodine pýtal sa ma, ktorej dám za pravdu. Ja rozhodol som sa za Štúrovu, na čo on
stúlil plecami a nechal tak. Maďarčinu učil som sa privátne. Ináč panovala dosť dobrá rovnost
a bezpovedomosť; každý hútoril ako vedel, a produkoval sa čím vedel.21
Roku 1861 koncom septembra vtiahol som do staroslávneho Ostrihomu na teologiu. V
prvý deň neviazala nás ešte disciplína, i chodili sme z izby do izby a diškurovali v skupinách.
19
Raz navštívil ma na Prenčove p. Kmeti z Paludze a Hroboň. Vítajúc vo dverách vyholených, neznámych pánov, o ktorých súd'l som, že
môžu byť kňazi, pýtam sa, s kým mám šťastie. Prvý odpovie pevným hlasom: „.Ta som váš plurál!" Reku: „Kmeti?" „Áno", znela
odpoveď.Usp.
20
Páter Málik robil text slovenských nápisov v kaplnkách na svetochýrne) štiavnickej Kalvárii, ktoré nápisy boly tam povodí e len nemecké
a slovenské, ako i v dávnejších časoch málo Maďarov ta putúvalo. Terajší kontingent maďarských pútnikov dávajú zväčša nižné obce
hontianske a novohradské, lon teraz, prod očami našimi pomaďarčené.
21
Na fašiangy dovolená bola voľnejšia zábava. Sriadili sa (ovšom len z klerikov) hudba a nasledoval tanec. (No veď sme boli ešte vlastne
len žiaci, v svetlých reverondách. Ktorí predstavova'i tanečnice, mali poprepasované biele servítky.) Nechybel slovenský ,od zeme", ani
„strašiak". Ja som bol majstr v „zajačom". Pri známej piesni: „Na zelenej lúčke sedí zajac" na preložených na kríž paličkách vytancoval som
i s „da capom" bez toho, že by sa paličky bol dotkol. To bolo nové a zapáčilo sa veľmi. Proboval iný, skočil na paličku, padol: smiechu
bolodosť. Vzali kriedu, spravili kríž a hajda; to bolo podholnejš'e, lebo krieda bola trpelivá, ani keď Žid ňou píše. Ráno bola celá veľká sála,
kde aký svobodrý priestor, posiata kriedovými krížmi.
11
Opakujem, že i sem dorazil som ako maďarónik, úplne nepovedomý svojho slovenstva. Zrazu
počujem z jedného kúta shovor slovenský: poď ja ta, bola už tma, osoby som nepoznal.
Zamiešal som sa do shovoru; slovo viedol neohroženým svojím hlasom Florián Vagáč,.
Staroturan, ten mi zavyká: „Zkadiaľ ste?" Taká otázka mnou trhla, to som bol ešte nepočul, a
koniec reči bol: šiel som už spať, prvý raz v seminári ostrihomskom, ako prebudený a
nevýslovne horlivý Slovan. „Pesťbudínske Vedomosti" vychodily vtedy ročník druhý; prvý
ročník a predchádzajúce čísla z druhého ročníka takrečeno som prehltol. Keď som prečítal
„Slávy Dcéru" a „Výklad" k nej, chodil som zelený, žltý od zlosti na vierolomných Nemcov,
a keby som bol mohol, každého bol by v zuboch roztrhal za tie krivdy do neba volajúce,
ktorých dopustili sa sverepí Teutoni na holubičom kmene slovanskom. Hneď vtedy vstúpil
som i za člena Svätojánského Detí ictva v Prahe.
S našou triedou vzrástol počet prebudených Slovákov na dvanásť, i začali sme
vymáhať „Cirkevno-literárnu školu slovenskú". Traja štvrtoročníci Vagáč, Bezák a Bóc stáli
na čele. Správca vtedajší Zalka, terajší biskup rábsky, vyslovil, že kým on bude rektorom
seminára, zatiaľ „propaganda panslavizmu" tam nebude. Nás jeho sľub zhola nič neviazal.
Hneď po jednom, hneď všetci in corpore boli sme mu zavše na krku. Zápas viedli sme i proti
násilníckym Maďarom a maďarónom-klerikom, niekedy stála taká surma, dobre že sa povala
nesrútila. Keď nás prezývali ,turbanmi", volali sme sa vzájomne tým menom. Nás bola hŕstka,
tých stálo proti nám vyše sedemdesiat, nadto na ich strane stál superiorát i s tými, ktorí
hovorili, že „Ypsilon panslavismum sapit". Tomuto rozumel som ja tak, že odhodil som z
môjho mena y a písal som sa tak, ako teraz s mäkčeňom. Na návrh správcov, aby sme sa
spojili so školou maďarskou, odpovedal Vagáč tou podmienkou, že dobre, ale jednu hodinu
my, dve Maďari; keď bude nás rovný počet, jednu my, jednu tí; keď bude nás viac (to boly
výhľady!), dve my, jednu tí, a nebyť toho drakonského nátlaku, bolo by sa to splnilo. Keď
sme správcu do tesného vohnali, aby akosi vybŕdnuť mohol, sveril riešenie veci „Cirkevnoliterárnej škole maďarskej". Tam rozhodol Liber Baro Hornig, osobný priateľ Bócov, že
„quod uni justum, alteri aequum". Čistejšej a šľachetnejšej radosti na svete netreba, ako sme
mali my; chytíac sa hneď do práce, zaopatrili sme úradné knihy, Bezák složil stanovy,
obetovali sme peniaze a knihy. Naša škola zkviťla hneď a bola tŕňom v oku súdruhom a
predstaveným. Imponovali sme však natoľko, že hoci nás bolo len dvanásť (ktorí sme, pravda,
všetky časopisy, vynímajúc Pešťbudínske, Vedomosti' držali, každý traja jeden výtisk), na
prvý štvrťrok „Sokola" Paulínyho bolo predplatiteľov v seminári do tridsať. Seminár mohol
sa považovať za slovenský, na chodbách, na prechádzkach znelo len slovenské slovo bez
najmenšej protimluvy. Považovalo si to za celkom prirodzené. Aby však práce literárne
pravidelne dochodily, roztriedili sme sa (na môj návrh) tak, že na každú hodinu (od jednej do
druhej v nedeľu popoludní) neomylne musela prísť jedna pôvodná práca, jeden preklad a
jedna rečňovanka. Tieto práce nesmelý sa jednému naraz svaliť, ale medzi jednou a druhou
uplynuly vždy dva-tri týždne. Mimo týchto obligátnych prác vyskytovaly sa zhusta i
dobrovoľné, a potom zas kritiky; každá pôvodná práca bola hneď vydaná niektorému údovi
na kritizovanie. S prácami neboli sme nikdy za tú Jednu hodinu hotoví. Našu školu kládli
predstavení za vzor škole madarskej, ktorej údovia niekedy ledva štvrť hodinky vládali
zaplniť. Naše príspevky v časopisoch boly prepočetné a vítané. Chystaly sa preklady i z
väčších diel, dra. Radlinského „Cyrill a Method" a „Vojtech" oplývaly príspevkami našimi.
12
Prepisovali sme Palkovičove kázne príležitostné a sviatočné pre Radlinského — srga
honorarium.
V tom čase bol nezapomenuteľný biskup Moyses v záležitosti Matice Slovenskej s
deputáciou pred Jeho Jasnosťou. Zkrsla myšlienka prípisov vďačnosti; náš prípis v
hexametroch dľa vzoru Holíého bol samý prvý, pôvodcom jeho bol Bezák, terajší správca
Spolku sv. Vojtecha. Popodpisovali sme všetci. Za údov Matice vstúpili sme tiež do jedného.
Našich vodcov štvrtotriednikov vysvätili nám tuším všetkých v roku, t. j. o pol roka prv, ako
čas donášal. To bol mimo iných nápadov pre naše oslabenie najmocnejší úder, ktorý okrem
toho dal sa ukryť pod rúško nevinnosti: „Málo je kňazov;" Vtedy bolo kňazov dosť. Raz
špirituál ve večernej exhortácii v kaplnke podotknul, že sú niektorí v seminári, ktorí robia
rozbroj; Maďari poobzerali sa na nás Slovákov. Ja nemohol som pre túto urážku spať. Bol
som vtedy druhoročným teologom. Ráno h neď po sv. omši šiel som k špirituálovi s výrazom
žiaľu, ako nás to bolí, že jeho slová bratia Maďari potiahli na nás, v čom sa my nijako
vinnými necítime. Osvedčil sa, ba i písomne mi dal, že nerozumel výlučne nás, ale vo
všeobecnosti, ktokolvek by rozbroj robil. Víťazosláva naša škrela maďarónov, ktorí tomu takú
formu dali, že vraj vysmievame špirituála. Správca do toho zahryznúť nechcel, ale oddal ma
duktorom (predstavení zpomedzi klerikov), rozumie sa, maďarónom. Zavolali ma do izby,
kde pokojne vypočul som reč jedného z nich, ktorý nedávno z komisára bol prijatý za klerika
a pre svoj pokročilý vek rýchlo avanžoval. Keď som ja začal hovoriť, všetci skákali do reči.
„Ja som vás vypočul, a vám je slušno vypočuť mňa; keď ma však počúvať nechcete, čo mám
robiť medzi vami?" Chytil som kľučku a odišiel. Ráno písal som domov pre svetské šaty a o
peniaze na cestu, že sa vyzlečiem. Peniaze a šaty došlý hneď, to myklo nepriateľmi; vtedy
ešte nebola verejná mienka pripravená, obrobená a zdemoralizovaná na vyhadzovanie
slovenských chovancov (čo však, bohužiaľ, v krátkom čase nasledovalo; o dvatri roky
pozdejšie boli by ma sami vyhnali). Ja mal som pokoj, áno, i všetci, ba nastala i dosť dobrá
harmónia a spravedlivosť. Ktorí vedeli slovensky, všetci prčbne kázne (v obedovni) držali i
po slovensky, jeden práve i horvatsky.22 Všetci sme si vykali, ktorí slovensky vedeli, len
sluhom sme onikali, ktorí boli všetci Slováci. Keď sme zanôtili v štvorspeve naše piesne,
všetci nás obstali a počúvali. Fotom už len na to obmedzovali nepriazeň, že hľadeli, aby sme
sa na prechádzkach nemohli dovedna dostať, že by sme si nezaspievali. Pri majálesoch (tie
tajili pred nami do posledného okamženia), my sme sa však zakaždým rýchle sorganizovali,
úlohy si rozdali a improvizovali sme si také pôžitkup né zábavy, že nám ich závideli.
Mimochodom buď podotknuté, že ani z ohľadu mravnosti, ani z ohľadu usilovnosti nám
nemohli ničoho vytýkať. V seminári navštívil nás Holček, farár v Starom Háji,23
22
Náš Horvat mal katechesku, záležajúcu zo samých porovnaní, kde opakovalo sa mnoho ráz „kako-tako". Istý madarónik z Levíc, ktorý to
mohol dobre rozumieť, lebo Levice vtedy boly slovenské a starý otec jeho členom Učeného slov. Tovaryšstva, povie: „Szép nyelv az a
horvátnyelv, nagyon gyakran elöfordul benne az a kako-tako."
23
Túto návštevu Juraja Holčeka opísal Kmeť neskoršie v rámci životo pisu Holčekovlio, napísaného na sklonku života, ktorý však tlačou
vyšiel až po jeho odumretí.Usp.
13
prostonárodný lekár, ktorý kade išiel, tade liečil na podiv zdarné domácimi liekmi; jeho vnuk
Bunček bol klerikom a národovcom, Viktorín ako farár vyšehradský, Školári farár kostolecký (Kestúc), ktorého som ja po každých prázdninách, vracajúc sa do seminára, navštívil
(Keď bol Holček u františkánov v Ostrihome pre Palárikove „Katolícke Noviny" zatvorený,
Školári pri každej návšteve doniesol mu vo vrecku flašu kávy, za čo menoval ho Holček
svojím Habakukom. Kto by vedel dôkladne opísať životopis Holčekov? Zriedkave krásne
epizódy prichodia v ňom.) Ad vocem „domáce lieky": Ja trpel som na závrat od štvrtej
gymnaziálnej, lebo neslúžilo mi z nosa, a nijaké porady u lékárov štiavnických, trnavských a
ostrihomských neosožily. Proboval som užívať sám od seba čierny smrkanec, ktorý za čas,
mierne užívaný, úplne ma vyliečil. Aj iným v podobných pádoch osožil, ktorým som ho sám
poradil.
Na prvé prázdniny z Ostrihomu prišiel som cele iný, než aký som išiel ta, t. j. v plnom
smysle slova národovec. V súsednom mestečku Žarnovici u svojho svokra tiež trávieval svoje
prázdniny p. Dobriansky, námestný radca, ktorého som znal už d ľa mena z Pešťbudínskych
Vedomostí; chcel som ho však poznať i osobne. Jeho vľúdne, priateľské prijatie, rozhovor s
ním, vychádzka s ním a s jeho dvoma dietkami. Miloslavom a Irenou, do Prochota k
Belušovi, ktorý vtedy tam bol farárom, malér, aký ma mal potkať v jeho nohaviciach: na to
nikdy nezabudnem. Ale to azda inde obšírnejšie opíšem, lebo by nás to ďaleko zaviedlo24.
Vehlasné I. valné shromaždenie Matice Slovenskej navštívil som ako skončený druhoročný
bohoslovec. Chodil som peši, ale zato bol som prítomný pri v,tanke biskupa Moysesa na
turčianskej hranici, keď ta šiel, a zas keď naza . navrátil sa do Sv. Kríža, bol som medzi
vítajúcimi ho v rezidencii, odkiaľ šiel som s Mondokom, jeho vnukom, farárom lovčianskym,
do Lovče a odtiaľ domov. V seminári pýtali sa ma po prázdninách Maďari, čo som sa
shováral s Moysesom . . .
Už vtedy pomýšľala škola slovenská vydať Almanach v spojení so slovenskými
chovanci iných semeníšť. Práce boly rozdané, ba mnohé i vyhotovené, menovite básne
Martina Mednianskeho, chovanca nitrianskeho, veľmi podarené, ktoré pozdejšie vyšly medzi
jeho básňami. Ján Školári sľúbil náklad, ale Dusarov nás odradil. — Knižnica naša rástla,
rukopisy sa množily. Ako skončený druhoročník začal som sbierať v prázdninách piesne
vianočné, spriahnuc sa tým cieľom s jedným (ale už neviem, ktorým) súdruhom, on doniesol
sedem, ja 118. — Zas vysvitliä nám niektorých v polroku, naša škola stenkla. Ponosujúc sa o
tomto v prázdninách matke svojej, hovorím: ,.Bolo nás jedenásť, už nás je len desať: jaj,
Bože, prebože, už nás budú vešať... Čo, reku, maminka?" „Nuž, vraj, taká jesto pesnička:
Bolo nás jedenásť . . ." (Mimochodom podotýkam k jej dobrej stránke, že znala množstvo
piesní a vedela ich výborne applikovať. Keď sa jej vnuček ženil a keď ona už skoro mohla
rieknuť: „Povedz, dcéra moja, dcére svojej, že jej dcérinej dcére dcéra plače", — usnula bez
choroby v 88. roku! — privítala párik zaspievaním veľmi primeranej sloky a želela vždy, že
čo sú to teraz za dievky, že nespievajú. „Veď keď som ja, vraj, dievčaťom bola, veď som ja
všade spievala.") Protestoval som proti tomu, ale v duši ma to veľmi skormútilo a zlou
24
Vychádzku túto opísal a uveremil Kmeť v ročníku amerického kalendára "Jednota' na rok 1901, str. 114-119."Usp.
14
predtuchou naplnilo. O krátky čas už skutočne Hojiča a nášho požehnaného Osvalda bezmála
že neobesili. Nasledovalo vyhodenie Rovnianka, Vladára, Dianišku . . . a roku 1881 dopustil
sa primas Šimor tej nedôslednosti, ktorý c. 1. školu bol potvrdil, svojou menoval a diela jej
vrelo odporúčal, že ju zrušil. S majetkom 800 zl. v hotovosti, s knihami naloženo skoro ako s
Maticou. Tak urobili aj so školou v Pešti, v B. Bystrici. . .
Na sklonku nášho treťoročia voľba za predsedu školy padla na mňa. Ako skončený
treťoročník zúčastnil som sa veľkého jubilejného pútu šašťínskeho r. 1864. Niekoľko dní
zabavil som sa u dobrého priateľa a rovesníka svojho Lacka Vachaja v Búr. Sv. Jure (kde on
pozdejšie ako kaplán vo svojom rodisku pri boku Jána Jurigu na horúčku a choleru po pruskorakúskej vojne predčasne umrel). V šaštínskom chráme soznámil som sa s dr. Radlinským, u
ktorého v Kútoch pobavil som sa potom za týždeň, prekladajúc z latinčiny do slovenčiny. Na
meno Márie, pozvaný súc ná posvätenie chrámu do Veľkých Levár, vzal Radlinský i mňa so
sebou, kde poznal som Jaloveckého. Tam bol celý dištrikt, a tak i hlava jeho, Juriga, dekan a
farár búr.-sv.jurský. (Ale Radlinský sedel za vrchstolom; dištrikt zaiste uctil jeho literárne
zásluhy.) Juriga vzal má po obede k obloku, pýtajúc sa ma, či by som chcel k nemu prísť za
kaplána. „Veď som, reku, ešte len klerikom." „No, ale keď vás vysvätia." Vyjadriac svoju
radosť a šťastie v tom môcť byť u boku takého muža, doložil on: „Ja vás budem pýtať, lebo ja
mám štyri školy, a ja nechcem takého mŕtveho kaplána, ale živého." Na moje nešťastie
vysvätili i mňa v polroku, keď on len že bol za kaplána dostal bývalého vojenského kňaza a
pýtať ma nemohol. Tak dostal som sa na druhý koniec biskupstva, na Senohradz, odkiaľ po
štvrťroku volal ma k sebe Radlinský, ponúkajúc mi redakciu svojich časopisov a mimo
kaplánskeho platu i redaktorský honorár 400 zl. Bohužiaľ, vtedy vstával som z môjho prvého
zapálenia pľúc, takrečeno z hrobu, úplne a navždy zničený, i s krvácajúcim srdcom musel
som sa pekného postavenia a cele inej dráhy, než po akej kuľhám, zrieknuť. (Zavolal si
Teodora Lachmana.) Na zpiatočnej ceste od Kútov cez Gbely, Piešťany, Radošnú,
Chynorany, Ladice, Zlaté Moravce, Malé Topoľčany a Veľké Pole, ako predseda c. 1. školy
našej, sbieral som pre ňu podporu; v peniazoch nasbieral som 25 zlatých, kníh asi dvanásť. Čo
však pre mňa väčšej ceny bolo: navštívil som pomník Jána Hollého na Dobrej Vode, soznámil
som sa s dr. Hurbanom v Hlbokom, Jurajom Obermaierom v Chtelniciach a Andrejom
Ryšákom v Radošne, súvekých týchto dvoch s Hollým, ktorých i ospieval. Túto milú
rozpomienku nedám za všetky poklady sveta! Cestu však ľúbil by som zovrubne opísať. Preto
nespomeniem tu všetky epizódy.
Posvätený za kňaza bol som 8. marca 1865. Prvú sv. omšu slúžil som v rodisku
svojom 12. marca; manuduktorom bol mi Vavrinec Dérer, dekan a farár hlinický (ktorého dľa
jeho vypravovania od smrti guľkou r. 1848 v Komárne ochránil Meszlényi, farár
komárňanský25; žatým prišlo vojsko cisárske a zas Dérer ochránil od podobnej smrti jeho);
kazateľom Julius Plošic, farár viešťanský, adštoval medzi inými kňazmi Beluš. Koncom
25
Týmto doplňuje a opravuje sa moje tvrdenie, ktoré som na náklade miestneho ľudového podania uverejnil v miestopisnej črte „Veľké Pole
a Píla", v Sborníku Muz. slov. spoločnosti, r. IX, str. 5.Usp.
15
marca 1865 už som bol na svojej stanici v Senohradzi26, obci slovenskej, v samom
najvzdialenejšom severo-východnom kúte stolice Hontianskej. Ľud, kroj, mluva27, všetko
rýdze staroslovenské. Patrí k cirkevnému okresu bzovskému, z ktorého okresu nevykročil
som až dosiaľ, úplných 30 rokov. Ako kaplána mojou radosťou bol kostol, škola a školská
štepnica čili škôlka. Túto sriadil a opísal som do Lichardovho „Obzora"28, ktorý článok obrátil
na mňa pozornosť biskupa Moysesa, tak že z jeho naloženia mne bola sverená recenzia
Penzlovho „Ovocinára"29, ktorou, ako som počul, bol uspokojený. Na Senohradzi ináč v dosť
nepríjemných okolnostiach založil som cirkevnú knižnicu, ktorá, div divúci, posiaľ trvá, ale
ľud je už nie taký schopný, ako bol vtedy; veď je všeobecne známo, že ära mad'arónska (maď.
školy!) aspoň o sto rokov nazad sotila lud slovenský. Tam poznal som umenie domášne Tudu
celého okolia bzovského, krásne vyšívanie a pletenie čipiek. Toto domášne umenie ukázal
som šíremu svetu na svetovej výstavke viedenskej r. 1873; tri ženy senohradzské obdržaly
pochvalné diplomy. Výstavka sice našla ma už na Krnišove, kam presťahoval som sa za
farára 7. septembra 1868, ale ja našiel som umenie senohradzské a ľud senohradzký našiel ma
i na Krnišove a nájde ma dosiaľ i na Prenčove, a nájde ma tam ľud zo všetkých obcí celého
okolia bzovského. Blízki „národovci slovenskí" boja sa prenčovskej fary, ani čert temianu;
mad'aróni ju nenávidia; úbohý ľud slovenský ide však do nej, ako včeličky do úľa, niečo
donášajúc, niečo odnášajúc: umenie svoje donášajúc, mzdu svoju odnášajúc, dosiaľ len skrze
moje ruky hodne vyše pol treťa tisíc zlatých. (Za 10 rokov, ako som ja viedol odpredaj,
dostali pracovnice z ruky mojej vyše 7000 zlatých; teraz vedie ho Michal Kliment, roľníkrychtár na D. Badíne, a práve mi oznámil (6. dec. 1901), že lanského roku 1900 prijal a rozdal
peňazí za jeden rok 2109 zl.!) A už ide viac mimo mňa, než skrze mňa, t. j. dieťatko berie sa
na vlastné nôžky, vtáčik na vlastné krýdelcia ... I dnes pre národopisnú výstavku v Prahe,
mimo krojov, pre bazár výstavkový na rozpredanie stojí pohotové čipiek a výšiviek za 500
zlatých.
26
Ani ja, ani moji rodičia nevedeli sme, kde leží Senohradz, kam troba ísť. Na šťastie rozpamätali sa naň Bzeničania, ktorí roku 1849 ta
museli odvážať ruské vojsko. (Madaróni senohradzkí nevedeli dosť prenaehváliť ruských officierov, vojsko, disciplínu, zásoby, šatstvo . . .) I
môj otoč, ktorý v štvrtom roku veku môjho prepustil obecnú šmikňu svojmu zaťovi, sám zaoberajúc sa nadalej hospodárstvom, bol už na tej
ceste. Ale obávajúc sa takýchto odvážačiek, schválne predal kone, čo však nič neosožilo. Vybral teda zpomedzi šestich volov dva
najvrtkejšie zapriahol do ľahkého vozíka. „Voly síce, ale koč", riekli vraj dvaja ruskí officieri a vysadli. Z volov lol jeden veľmi dumy: ako
zazrel prisv. krížskom moste kanóny zaligotať sa v raňajšom slnci, vylomil ihlicu, už bol za Hronom v Lovči. Otca prepustili a vôl, vidiac
druha svojho samotného vracať sa v jarme, preplavil Hron, dal sa zapriahnuť a tatík vrátil sa šťastlivé domov.
27
V celom šírom kraji bzovskom ten istý ľud, tá istá mluva. Tam Martin Hattala, ako kaplán byovský, skládal svoju mluvnicu. Skutočne
klassický kraj na študovanie slovenčiny, kde dosiaľ na príklady vyslovujú ako e; rebe, žene, boli , te slešíš, volo tej. Okolitý ľud voľa si celý
bzovský kraj „na Krekáčoch". Usp.
28
„Obzor" VII, 1868, č. 2—4. „Slovo o školských štepniciach". Usp.
29
„Obzor" VII, 1868, č. 14—16. „Ovocinár na Slovensku" od A. Penzia. Úvaha.Usp.
16
Na Krnišove zotrval som až do februára 1878, keď po predbežnom polročnom
administrovaní fary prenčovskej sua potestate presťahoval som sa na Prenčov. No koncom r.
1868 a začiatkom r. 1869 za štvrť roka administroval som faru bzovskú.
Krnišovská fara bola príťažišťom všetkých okolitých blízkych i ďalekých
osvedčených Slovákov, ba i Nešlovákov vzdelaných, pevného, čistého rázu. Terror ešte vtedy
nebol. taký. Teraz vôbec morálky a správedlivosti niet. Keď som so Štefanom Truchlým
zaujal a pripravil okres pre kandidáta slovenského Adama Kardoša r. 1872, vtedy ako
parlamentár maďarskej ľavej strany prišiel ko mne na Krnišov Alexander Rákóczy z Rakovca.
Svolalí sme tri porady (na Lišove, na Litave, na Beluji); na belujskú prišla od vicišpána
Majlátha počnúc až po šesť pandúrov celá úradná stolica Hontianska, ale vtedajšia pressia
oproti terajšej, vtedajšie násilie oproti terajšiemu, to bol len slabušký pokus, ktorý sme my
mechúrom zahnali; teraz by nás prinajmenej na ražne ponapichali a zaživa piekli! (Porovnajte
najnovšiu voľbu v Nitre 20. marca 1895.) Vtedy ešte naši politickí protivníci mali úctu pred
zákonom, mali úctu pred samými sebou. V moralite, v statočnosti, v spravedlivosti sme teraz
o tisíc stupňov dolu. Boly aj žaloby v. Ostrihome, ale tých sme sa nezľakli.
Na Krnišove odbývala sa ako nejedna politická porada,, tak i nejedna literárna
(„Prekladateľský spolok zvolensko-hontiansky", „Roľnícko-technická a národo-hospodárska
Knižnica",30 Stepársky spolok v Hornom Honte", „Ovocinárska výstavka v Krupine"; sám
spolok, takrečený „Činný Výbor", bol rozdelený na tri odbory: kultúrny, hmotný, či národohospodársky a politický.) Tam obodrila nás nejedna úprimná, nevinná zábava. Kvet
Štiavnickej akademickej mládeže slovenskej neraz svojimi ľúbeznými štvorspevmi rozveselil
príjemnú kotlinku krnišovskú. Podobne keď nám sobrali mládež zo šiestej, siedmej a ôsmej
gymnaziálky za vojakov a títo ležali v Krupine za krátký čas, zanôtili nám so dva razy. Mojím
ťažišťom zas z Krnišova bola Krupina, kde pričinením Huľukovým a početných tamejších a
okolitých národovcov povstaly slovenské spolky: čitateľský, -zájomná pomocnica, z tejto
potom sporiteľňa, súčasne s touto sudodielňa. Neušiel týždeň, že by som raz, dva razy nebol v
Krupine býval, nevyberajúc čas a povetrnosť; neraz bolo mi na zahynutie v noci, v závejoch,
neraz zapálil som si lampášik už v Krupine, a neraz zahasil alebo zabil mi ho fujak, ale vždy
ostrihala ma ruka Božia.
Keď nás za sudodielňu inkvirovali, neohrožene zastal som našu vec, pripravený i na
väzenie, z ktorého ostalo len internovanie, a vysoko postavil som naše slovenské vlastenectvo
nad ich vlastenectvo. Poťažný protokoll, ktorý som si sám diktoval, rád by som ešte raz v
živote svojom prečital. Keď mi zúrivec niektorú vetu v jednej perióde vdiktovať nedovolil,
vdiktoval som ju v perióde druhej. Neohrožene chcel som navštíviť Michala Huľuka vo
30
Vedúca myšlienka Prekladateľského spolku záležala v tom: zaopatriť diela poučno-zábavné (aby sa šíril obzor čítajúceho obecenstva v
geografickomaprírodovedeckom ohľade, zvlášte aby si čitateľ v nenadálom nebezpečenstve náhle vedel poradiť vlastným rozumom). ktoré
rozobraly by sa na hárky, toľkým členom z koľkých hárkov záležalo dielo, rozdaly by sa k preloženiu na určitý krátky čas; preklady
zredigoval by jeden čien a odložil k budúcemu vydaniu. Pre roľnícko-technickú knižnicu z členovských poplatkov malý by sa zakupovať
také dieťa roľníckej a technickej vedy, ktoré jednotlivec pre vysokú cenu zadovážiť si nevládze. Tieto diela vypožičaly by sa takým členom,
ktorí by vládali z nich praktický osoh vziať pi e všeobecnosť, členovia jednotlivým odborom a úlohám „Činného výboru" pridelení, každý
mal hrať svoju úlohu, neohliadajúc sa na iné úlohy, taľ . ' čo by od neho samého a od vykonania samej jeho úlohy záviselo spasenie národa.
17
väzení v Štiavnici, ale zdržala ma manželka jeho. Navštívil som však Janka Huľuka, tiež v
Štiavnici pre voľby uväzneného, a prosil predsedu súdu, aby sa nedal snížiť za nástroj
politiky, čo mi, človek statočný, i sľúbil a hneď žatým nášho nevinného mučeníka prepustil.
V tom čase, ako svedok, na tri razy predloženú maďarskú otázku tri razy prosil som slovensky
podsudcu Slamku, aby mi v smysle národnostného, vtedy novopečeného zákona o
rovnoprávnosti národnej predložil otázku po slovensky: bol som ním odsúdený k pokute 50
zlatých. A keď som pokutu platil a u neho prosbopis o vydanie týchže 50 zl. na knižnicu
krnišovskú písal, pýtal som sa ho, či je na prosbopis potrebný kolok, on odpovedal, že nie,
potom však pre chybu júci kolok odsúdil ma k pokute do troch zlatých. (Toto bolo opísané v
„Národných Novinách" v článku pod nadpisom „Vocatus ad pravdam".) Maďarom len
terrorizovať chceli, a dosiahli cieľa svojho. Niektorí z našich dokázali neodpustiteľnú
slabosť.31 Čitateľský spolok zanikol, sudodielňa zanikla, sporiteľňu (čiastočne) pomaďarčili.
Na Krnišove, lebo som mal duší duchovnej mojej správe sverených i len tak niečo
vyše sto, mimo svojich duchovných a národných povinností pestoval som hospodárstvo a
šteparstvo (len včelárstvo 32 nie, hoci niekoľko úlov včeličiek mám vždy) a dopisoval som
veľmi pilne do Lichardovho „Obzora", natoľko, že po jeho smrti mňa kandidovali za jeho
nástupcu.33 Vtedy však bolo už pozde, lebo odpudil si ma, na nepoznanie spotvorujúc alebo
vôbec neuverejňujúc moje dopisy a články. Mal som tiež pohotové rozsiahly plán: v malých
brošúrkach opísať vynálezy s tou tendenciou aby naši ľudia videli vytrvanlivosť
vynálezcovu,34 ktorý neochabol pri nezdaroch, nezmalátnel pri posmechoch publikuma, až
konečne zvíťazil a vynález sa mu zdaril, že by sa i naše obecenstvo dopracovalo istej
samostatnosti v myslení a tvorení. Nakladateľský spolok „Minerva" v Pešti mal to vydávať,
ktorá i niekoľko drobných brošúrok mojich35 vydala. . No boj na život a na smrť medzi
31
Z. bránil sa pri sudodielni tým, že pri kúpe nebol prítomný, keď mu sudca ukázal vlastnoručný podpis, zas tým, že má takú a takú slabú
pamäť. Žatým pri bpoločnom obede v Krupine opytoval sa starého Lojku, že či sa pamätá, čo sa shovárali kdesi na Šturci pri kríži, keď bol
on ešte len kandidátom. Na to poznamená Huľuk: „Janko, ty vraj máš niekedy výbornú pamäť a niekedy ťa celkom opustí..."
32
Ku včelárstvu dostal som veľmi mrcha príučokako 3—4ročný chlapček. Zastanem si raz pred včely, pichnem paličkou letáčom hlboko do
úla a začnem miešať. Včely hmú sa na letáč, a ja volám na sestričky: „Lízika, lala, aký roj ide!" Ale „roj" sadol na mňa a pichal ma
nešeredne. Ja v nohy. Až v šmikni obránil ma tatík. Tiež raz na Krmišove chytil som sa sobrať roj s veľmi zlého miesta, ale i tu dostal som
do každej ruky aspoň po jednom žihadle, tak že mi krv kvapkala. Preto teraz pred včelou skočil by som i do pekla.
33
Raz kandidoval ma i Sasinek za svojho nástupcu v tajomníctve matičnom, keď sám mienil odstúpiť, ale ja prehovoril som ho, aby ostal.
34
Ale nie takého, aký bol Oblidalovič, „že jeho hýbadlo nestálo nič", ako vlr. Krno trefne zarýmoval, a ktorý svoj „vynálezok" len na to
upotrebil, aby mámil slov. publikum a vyhľadával si tým lacnú výživu. Keď nám ho ponúkal pre sudodieľňu namiesto parostroja a pýtal som
sa ho, na koľko koni sily to bude mať, odpovedal: „To pôjde, ako. všetke čerti." Ten meral teda sila na čertov.
35
Ľudová bibliotéka, číslo 5. Nový svet, alebo čo nového vo svete? Spísal Andrej Kmeť, farár krnišovský, podpredseda Vzájomnej
pomocnice v Krupine. V Pešti, 1871. Tlačou a nákladom „Minervy", Fabriková ulica 39. 15x 12, strán 32. — Číslo 6. Jako sa majú poklady
kopať? Spísal Andrej Kmeť, farár krnišovský, podpredseda Vzájomnej pomocnice v Krupine. V Pešti, 1871. Tlačou a nákladom „Minervy",
Fabriková ulica 39. 15x12, strán 32.
18
„Slovenskými Novinami" a „Národnými Novinami" ubil navždy nejednu dobrú myšlienku
pred časom a poškodil veľmi slovenskému životu. „Inter duos litigantes" porazená bola na
smrť nie jedna dobrá myšlienka, ktorá mohla byť spasiteľná pre národ. Teraz zase pri
samostatných ..Národných Novinách" ničí národ hrozná stagnácia, apatia a akýsi neplodný
fatalizmus, ktorý čaká spásu len od zmenených okolností. Ak i prídu tie prajné okolnosti (a
bodaj by prišly čím skorej!), ale ak najdú nás nepripravených, neozbrojených vedou a
umením, „nezagazdovaných starou silou": nič nám neprospejú. Tej letargii pripisujem, že
toľko ráz mnou navrhovaný „Vedecký spolok", vedecký a menovite prírodovedecký časopis
(tak i ten „činný výbor") vždy bol vodcovstvom a smerodajnými mužmi, samými učbármi
vtedajších našich kvetúcich gymnázií odvrhovaný stereotypnou odpoveďou: „Nie je na čase."
Či sú azda teraz „na čase", keď verejne žalujeme sa, že „niet síl" (Slov. Pohľady 1895, č. 4,
listáreň), nech odpovedia patriční. Vyznajme si úprimne: my sme nevýslovne nehybný národ
tak v ľude, ako vo vzdelancoch, ľubujúcich si v „dolce far niente". Daj, Bože, aby dobrý kvas
prišiel zpod svobodného neba amerického! —
V útulku krnišovskom dostalo sa mi tej radosti, že preklad Schmittovho výkladu
Deharbeovho katechizmu mohol som pre cirk. lit. školu slovenskú na semeništi ostrihomskom
prehliadnuť a pod tlač pripraviť. Tam bol som tiež poctený úlohou od Matice Slovenskej, aby
som napísal „Hospodára na Slovensku", ktorému k vôli študoval som hospodárske diela a
bavil som sa vyše mesiaca na svetovej výstavke vo Viedni, študujúc pilne hospodárske stroje;
tomu k vôli, vlastne k vôli ekonomickej chémii musel som tu doháňať študium nerastopisu,
ako som to hore vyššie už podotko36. (Csud „Hospodára" môjho je známy; leží zatvorený v
budove matičnej, na pospas prachu, molom a myšiam, plných dvadsať rokov. Smutnejšie je
to, že ani o vytlačenej, ani o nevytlačenej polovici rukopisu môjho nikto vo Sv. Martine
nevie, kde sa podel. Niet ho, a teraz chcel ho vydať sv. vojtešský spolok ako podielovú knihu
pre svojich údov. Bol čas, kde ho i centrum chcelo vydať pod iným menom; vtedy rukopis
mali.) A toto viedlo ma potom k tomu, že preskúmal som tento kraj, menovite východnopoludňajšie strany (Krupina, Sás, Pliešovce, Bzovík, Badiny, Nemce, Šipice, Lišov,
Sebechleby), v "geologickom ohľade, v akom preskúmané vôbec ešte neboly. Upozornil som
na vzácnosti naše i ďalších geologov, menovite nášho Hrnčiara yezmúc po prvý raz so sebou
Jozefa Lunačeka, vtedajšieho krnisovského učiteľa a organistu, keď Hrnčiarovi rozmanitej
farby kamene, ktoré však náhodou rad-radom boly trachyty, poukazoval a na mená ich sa
spytoval, ale pri každom odpoveď „trachyt" dostal, nahneval sa: „Všetko trachyt, všetko
trachyt; vy si zo mňa blázna robíte", a nechal nás tak. Neskoršie v stolici Novohradskej stal sa
veľmi užitočným pre geologiu. Po našom kraji povodil som i dr. Jozefa Szabóva,
peštianskeho univerzitného professora a geologa svetového chýru. Moje nálezy z väčšej
čiastky uložené sú už v muzeume slovenskom a prechodia pomaly i do literatúry. Z ruky
synov Hrnčiarových obstaral som pre naše muzeum systematickú mineralogickú a geologickú
sbierku pod menom „Dar od národovcov okolia banských miest" v cene 160 zl., na ktorú
36
Prvé dielo jej bola „Výchova", tretie však „Príprava k prvému sv. prijímaniu", r. 1878.
19
zariadená peňažitá sbierka doniesla asi 60 zl. Mimo toho daroval som ta i moju privátnu
systematcikú sbierku mineralogickú.
Ako vhabol som do botaniky, aké sbierky porobil som na Krnišove, to rozpovedal som
na inom mieste (,,Veleba Sitna"). Keď som raz, súc na audiencii (azda pýtať sebechlebskú
faru, tú jedinú mimo Prenčova, ktorú som pýtal) u primr.sa Simorr., medzi diškursom
spomenul, že od kniežaťa Coburga za sbierku botanickú bol som odmenený fotografiou
princa Ferdianda a. 100 zlatými, zasmial sa primas a riekol: „Veď ja viem, že ty vieš peniaze
zarábať." Práve v tom čase boli u neho dvaja kapitulníci vacovski, ktorým, keď sme vošli do
obedovne, predstavil ma slovami: „Toto je môj najväčší pansláv, ale ho rád mám, lebo sa do
všetkého rozumie a na všetko vie dobre odpovedať." Zo dvora prímasovho roznieslo sa to ako
anekdota a kde-tu vítali ma s jej variantmi.
Z Krnišova podporoval som knižnicu senohradzkú a skoro po všetkých okolitých
obciach položil som počiatky a základy knižníc, tak že keby nebola zavládla maďarizácia a
terrorizmus s ňou spojený, ktorému nikto obrániť sa nemôže, dosiaľ zkvikly by boly knižnice
po všetkých okolitých obciach bez čiehokoľvek obťaženia. Krnišovská knižnica mala vtedy
vyše 200 sväzkov, ale následkom vyšetrovania slúžnovského ľud bol ustrašený a knižnica po
mojom odchode úplne zanikla (ale úfam, že knihy sú v rakách ľudu a prinášajú aký-taký
úžitok). Keď cirkevná vrchnosť následkom škreku Grünwaldovho et compagnie o jej
podporovaní (?) panslavizmu nechala padnúť svoj úmysel o zakladaní vzdelávacích
katolíckych spolkov pre ľud a s týmto spojených „školských knihovní", o ktorých návrh
stanov i v slovenskej reči bola rozposlala, a keď žatým vláda svojím stoličným a iným
medzítkam velela zakladať „školské knižnice", pravda s maďarskými knihami a
maďarónskými časopismi, s pomocou dvoj percentovej prirážky daňovej a keď sám
kráľovský škôldozorca (s missiou mňa vraj obrátiť a získať, za čo mu slúžny žartovne sľúbil
ministerstvo; „nikdy ten, reku, nebude ministrom," podotkol som, keď mi to ten istý slúžný
rozprával), prišiel ma osloviť o založenie „školskej knižnice", odpovedol som: „Ja som
zakladal, aj by som bol pozakladal bez všo kého obťaženia ľudu; ale mne kladené boly
prekážky: teraz nech ukážu tí protežovaní, čo vedia." Rozumie sa, že aspoň na našich stranách
nevidíme pražiadneho ovocia. Toto stalo sa už na Prenčove. Tu však požehnal Pán Boh iný
spôsob priúčať ľud slovenský k čítaniu, totiž spolok sv. Vojtecha37 , ktorého som jednáte
Tom), „Pútnik Sv. Vojtešský" atď.
Roku 1871 koncom júla uprázdnila sa prenčovská fara a prirodzene, ako
bezprostredný súsed a právny nástupca k tomu, bol som poverený ja dočasným
administrovaním fary. Na Krnišove bol som do toho času naoko šetrený od vätšieho
prenasledovania, lebo moji nepriatelia nemali prístupu k osobe mojej. Tým vítanejšia a dávno
čakaná príležitosť zavdala sa im pri uprázdnení Prenčova. Ja som ho veru nepýtal pre väčší
dôchodok (veď som si málo polepšil), lebo vedel som sa uspokojiť so skrovnučiým
dôchodočkom na Krnišove; ale zčiastky unúval som už na deviaty rok kázať skoro prázdnemu
37 Kmeť napísal tým cieľom umnú agitačnú brošúrku:,.Spolok sv. Vojtecha". (Tlačou „Minervy").Usp.
20
kostolu a túžil som po väčšom stáde (nie ho je síce veľa ani tu 38, z čiastky i preto, že právom
deväťročných zásluh v patronate patrila mi prenčovská fara: uchádzal som sa o ňu. Túto
okolnosť neviem k inému prirovnať, ako keď na prvých kresťanov v amfiteátroch vypúšťané
boly vyhladovené krvožížnivé šelmy. Kde-kto potreboval zreparovať svoju „česť", kde-kto
potreboval „zásluhy", kde-kto sa chcel očistiť od dávneho „panslavizmu" alebo len
podezrenia z neho: priateľ-nepriateľ, všetko spiklo sa na „zachránenie vlasti pred
krnišovským panslávom". Priateľov mohol som sa právom pýtať: Aj ty, „ktorý .spolu so
mnou sladkých požíval si pokrmov, a v dome Božom jednomyseľne sme chodili?!" (Žalm 54,
15.) To vtedy nevolalo sa už nevďačnosťou, ale politikou. Jedni verejne, druhí potajme, jedni
úradne, druhí privátne, stolica Hontianska úradne tri razy, jej šéf úradne i privátne, harangujúc
až na najvyšších miestach (tak že sa to dalo porovnať len s tým známym „s kanónmi na
vrabce"), vymýšľali, komponovali, kombinovali, všetci bili sa v prsia, že nemôžu dať faru
prenčovskú jedine kňazovi „von korrekter politischer Haltung", nie nijakému
„panslawistischer Volks-schriftstellerovi", „panslawistischer Volksaufweiglerovi"; nič nebol
platný môj kňazský, bezúhonný život, nič ne platil y moje deväťročné zásluhy v patronáte:
proti mne kandidovali poldruharočného kňaza bez farárskej zkúšky a mimo patronátu.
(Podotknúť sluší, že axioma o patronáte, aby si totiž kňaz tam pýtal lepšiu faru, kde má
zásluhy, to vyhrabú zpomedzi starého haraburdia len vtedy, keď „pansláva" od druhého
patronátu odstrčiť chcú. Tak pred siedmi rokmi pri súsednej výnosnej fare sv.-antolskej bol
som vynechaný z kombinácie a predložený mne triročný kňaz, ktorý nebol nikdy v
coburgovskom patronáte, v ktorom ja už vtedy pôsobil som 20 rokov ako farár.)
Mne nepozostávalo iné, než konať svoju povinnosť, chodiť pešo na Prenčov cez vrchy
a jarky, po pás v snehu, bez všetkého šľaku, čakať a trpieť, lebo ani brániť som sa nemohol,
nemajúc ani tušenia o všelijakej zrade. Inkvizicie dialy sa za inkvizíciami pod rukou, tez
môjho vedomia proti mr.e o všelijakých vybásnených veciach, o ktorých sa nikdy nesnívalo
nijakému statočnému človeku. Pozdejšie len dozvedel som sa o tom, keď sa sami svojimi
kúskami chvastali. Mne nikdy nič do ruky neprišlo, ani od akejkoľvek vrchnosti oznámené
nebolo. Rozumie sa, že nič nenainkvirovali, ani ľud odvrátiť mi nevládali. Charakteristické
ostáva pri tom, hoci som ja, ako sa už mohol presvedčiť láskavý čitateľ, nikdy nesedel za
pecou, „sedere post fernacem et haberi cum omnibus pacem", ani jeden z mojich skutkov
nebol predmetom deutri, ale len klebety o svolávaniach ľudu, kde poučoval som vraj o ruskotureckej vojne, o zaujatí Uhorska Ruskom atď. S takýmito lžami nehanbili sa predstúpiť pred
tvár patronovu; nehanbili sa chvastať tým, že im odpovedal: „Sehr gut, Herr Stuhlrichter, že
ste mi to oznámili; keby váš list bol o 12hodin pozdejšie prišiel, bol by krnišovský farár
praesentu (vymenovanie) mal v rukách." Teda dľa vlastného ich svedectva z dvanástich hodin
spravili mi pol roka, čo som musel bojovať.
38
Na Krnišove mal 7 katolických duší, na Devičí 12. v Kráľovciaeh 16, na Sitno-Lehotke 26, na Tepličke a Žarnoseku 36, spolu 97 duší. Ku
fare prenčovskej však patrilo v matke 264, na Bel'uji 39, v Klastave 6, spolu 321 katolíckych duší. ťo spojení týchto dvoch fár bolo 418 duší
v desiatich osadách, v obvode asi trojhodinovej cesty.Usporiadateľ dla Diec. šematizmu z r. 1908.
21
Chýry dochodily z Ostrihomu vždy o rekursoch, ako čo by nás viac kompetovalo,
kdežto konečne vysvitlo, že som bol len sám (ale zato nie najkrajší, ako tá, čo riekla: „Kde
som samotná, tam som najkrajšia.") Ktože by v terajších časoch veľkých nárokov chcel
mizernú faru prenčovskú! „Priatelia" radili odstúpiť, a už bol som sám na tom, lebo zunúval
som to chodenie na Prenčov, kde na hospode musel som sa uchyľovať, lebo farské príbytky
bcly desolované. Tu zrazu bol som povolaný úskočné, akoby ku prevzatiu fary; no oznámený
mi autentičný prípis s vysokého miesta, kde dočítal som sa hodnoverne o povahe veci, totiž o
úradných í neúradných žalobách hontianskej stolice a o tých „Volksaufweigleroch" ... To
zmenilo môj úmysel o odstúpení. „Takýchto protivníkov, reku, mať, to je vždycky česť pre
krnišov-ského farára; teraz práve neodstúpim." Prípis som si odpísal. Obsah jeho a tirády v
ňom a „rytírov smutnej postavy" v ňom a za ním vo viac obšírnych odpovediach dedukoval
som ab absurdum a na caparty obrátil. V tom vyšiel mne na Krnišove krm pre lichvu a
prinútený som bol túto na Prenčov i s čeliadkou poslať; rozumie sa, že samotný nemohol som
na Krnišove ostať. Teda vo februári roku 1878 dal som sa so všetkým činom previezť na
Prenčov, nemajúc v ruke vymenovanie. Preto riekol som hore vyššie, že „sua potestate". Keď
môj oznam o tom dorazil do Ostrihomu, vtedy sedel som ja už v prenčovskej fare a riekol
som: „Odtiaľto ja viac pakovať nebudem; ak sa niekomu nepáči,. nech ma vynosí na
hradskú." Zápät za tým dosial som z Ostrihomu skrze Jurigu, môjho stáleho protektora a
dobrodincu, odpoveď, že na svoju zodpovednosť môžem prejsť na Prenčov: ja odvetil som, že
myslím, že moja zodpovednosť je menšia, než bola by tých, keby mňa našli niekde v záveji
zamrznutého. O krátky čas dopálili na vrchových koňoch išpán s pisárom a oddali mi
praesentu. (Keď prvý raz bola vo sv. Antole Štefánia, ako následníčka trónu, bez všetkého
nazdania obdržal som od kniežaťa Coburga darom „Itinera Principum S. Coburgi. Vo-umen
II.", pojednávajúce nálezy botanické na ceste do Brazílie. Keď som sa bol poďakovať, pýtal
sa ma, či som održal sväzok I.,o ceste okolo sveta; na moju zápornú odvetu v týždni prišiel i
ten. Oba diely s premnohými prekrásnými obrazmi. Na I. (tlač r. 1883) bol som vraj i ja
preznačený, ale zaiste v čerstvej pamäti bola fara orenčovská, a preto vtedy ma obišli.)
O mesiac po mojom príchode vlámali sa mi zlodeji do komory a odniesli všetku
živnosť; dosiaľ o páchateľoch ani známky. I viac citlivých úderov ma zastihlo. Ani
prenasledovanie so strany duchovnej i svetskej vrchnosti neprestalo. Učiteľov dla toho
vypovedajú alebo protežujú, či je on oproti mne úctivý alebo surový. Že takýto prúd o
dôslednosti nič nevie a že sa drží toho „finiš sanctificat média", to je všetkým Slovákom, ale
už i šíremu svetu dostatočne známo. Tendencia bola dvojaká: alebo by som zúfal, alebo aby
som sa tu stal „nemožným". O tom „audiatur et altera pars" ani reči. Naopak, v privátnom
liste z Ostrihomu dozvedel som sa, že pri mne držia sa toho maďarského: „Kutyát ha akarnak
agyonutni, veszett nevet költenek rá." Zadost učinenie vzal som si písomne, porážajúc
šovinizmus a jeho mrzké výrostky bez všetkej šetrnosti s poukázaním na eventualitu, že moie
prípisy ostrihomské uverejním. Ľud môj pre mňa týrajú, úsíc ústami rozhlašujúc, že ja som
tomu príčina O mravnosti tohoto pokračovania nech súdi každý sám.
Bol už žas, aby som disponoval priestrannejšími miestnosťami, lebo moje sbierky,
botanická a geologická, ba i knižná, vyžadovaly viac vzduchu, než bolo na Krnišove. O
sbierkach však písať nejdem; písali už iní, písal som i ja vo „Velebe Sitna" a v článku „O
čipkách a výšivkách v Honte" (Tovaryšstvo sv. I.). O starožitnostiach zas nájde sa viac v
22
TovaryŠtve sv. II. Tu len toľko podotýkam, že keď nahromadilo sa materiálu mnoho,
menovite šípov, a to materiál krásny a bohatý, a nemal ho kto spracovať, sám musel som sa
starať o aké-také preštudovanie. Môj náhľad pri rozmanitých odvetviach prírodných vied od
začiatku bol ten, že my „laici" a „landpomeranči", ako nás veľkomeštiaci titulujú, ovšem
máme sbierať a shromažďovat a na hŕbku, ako mravci, posnášať poťažný materiál nášho
kraja, lebo nám je to ľahko, keď bývame tam a veci máme často pod nohami; často po inom
našom povolaní a po svojej práci ideme do poľa, do hory, po chodníku, po ceste, ráno, to
večer, to na poludnie, po poli a popri potokoch, po lúkách, popri pasekách, bralách, pred
dažďom, po daždi, na jar, v lete, pod jaseň, bez toho, že by sme schválne, alebo ďaleko za
tým sa museli ustávať, a vidíme jednu vec mnoho ráz, na pr. rastlinu pred kvetom, po kvete,
brúka, motýľa od počiatku jeho vyviňovania až do zavŕšenia ieho zdĺhavých metamormfóz,
skalinu, zeminu, tam v čerstvom zrne, inde zvetralú, s inými pomiešanú; medzi bežným
diškursom s ľudom dopočujeme náhodou o všeličom, čo bez dlhého času, ktorý medzitým
prebehne, často behom len viac rokov dozvedieť sa nemožno : kdežto akýkoľvek znalec, keby
do nášho kraja na deň. na týždeň alebo hoc i na mesiac zavítal, to všetko vidieť, počuť,
pochodiť, preskúmať nevládze. My miestni a vonkovskí teda máme sbierat, al; preskúmať
nasbieraný materiál patrí učencom, znalcom, účbárom v mestách, kde zas v blízkosti, pr; ruke
jesto potrebná literatúra, sbierky k porovnaniu, mí znalci k vyproseniu si mienky a pomoci.
Títo teda majú materiál určiť a preštudovať. Toto bol môj náhľad a je. — Moje prvé nálezy
šípov šťastnou náhodou skrze Haynaida dostaly sa do dobrých rúk dr. Borbása. Náhle stačil
som sa zavďačiť Borbásovi, tu dostal som vyzvanie od J. Kellera z Viedne o naše šípy,
ktorému podobne s najväčšou ochotnosťou poslal som všetko, čo som mohol, pochváliac sa
pritom, ako krásne vyslovil sa dr Borbás o našich šípoch. Tu som však capa zastrelil: to boli i
sú dvaja nesmieriteľní „kohútí na jednom smetisku", o čom som ja, pravda, ani tušenia nemal.
Keller nemôže odpustiť dr. Borbásovi, že mu tento vzal prioritu, česť, slávu, a okrem toho, že
kto jemu nahradí 200 zl. nákladku na sbieranie šípov po Uhorsku. Za to všetko mňa robil
zodpovedným, odkazujúc ma na „privilegovaných pánov professorov", nič mi neurčil; a to
mám, vraj,' pripísať sam sebe, nemal som vraj svoje šípy dať dr. Borbásovi, lebo bez mojich
nálezov nebolo by vraj dosť nič z knihy Borbásovej. Neosožilo nič, nijaké vysvetľovanie;
Borbás zas nemal chuti babrať sa s mojimi ďalšími nálezmi, kdežto týchto bolo aspoň päť raz
toľko, než ktoré poznačené sú v diele Borbásovom: „Primitiae monographiae Rosarum
imperii Hungarici 1880". Podobne pochodil som s PP Jezuitmi Dichtlom a Wiesbauerom,
prvší vrátil moju posielku domov, taktiež so Švédom Scheutzom a Hannoveránom Schambachom. No, hútam si: toto, reku, nie je „scientia amabilis", ale odibilis!
Čo bolo robiť? Ľutoval som nechať krásny a bohatý materiál ako seno na hŕbe; bolo
mi samému starať sa vniknúť koľko-toľko do tajností ružičiek šípových. Keby len tých
háčkov a pichláčov či šípov nebolo; tak veľmi „tŕňovou cestou" robia toto štúdium!
Saméprvé, prosil som Haynaida, arcibiskupa ka-ločského, s ktorým od soznámenia sa vo sv.
Antole vymenili sme si viac dopisov, aby mi ráčil požičať šípy zo svojho svetochýrneho
herbábu ku porovnaniu. Odpísal mi veľmi milostivé, že rozkázal ich už pakovať, ale že je
toho mnoho, aby som radšej prišiel ja ta, k čomu ponúkol mi svoje pohostinstvo. Tu treba
bolo dovolenia od ordinariátu, treba bolo administrátora na moie miesto na čas mojej
vzdialenosti. Po prekonaní všetkých ťažkostí, soberúc svoju zásobu šípov, ktorá bola aspoň
päť raz väčšia, než Haynaídova, išiel som do Kaloče, kde bavil som sa od polovice januára do
23
polovice februára 1883. Len asi dva týždne pred mojím príchodom akosi dohotovili železnicu
po samé mesto. Prv bolo spojenie veľmi obťažné, a to s Dunajom, kam v čas veľkých blát (v
ktorých plnokrvné kone chodiť nevedia) sám arcibiskup od rezidencie po Dunaj na štvorke
volov dal sa voziť. Sama Kaloča predstavovala vlastne ešte len plán mesta, jednu ulicu majúc
trochu krajšiu, s úbohým trotoárom tehlovým. Po hradskej všade blato, že i koče len s nohy na
nohu mohly sa pohybovať. Iné čiastky mesta stály tak ďaleko, že ich bolo ledva vidieť; v
prostriedku polia a močiare. Od toho času má to iste inú tvárnosť, a len Haynaldovi a
nástupcom jeho bude čo ďakovať. Všade rovina. Najvyšší bod nachodí sa na collegiume PP.
Jezuitov, s ktorého bodu i celá stolica je geometricky pomeraná. Na collegiume je hvezdáreň,
v ktorej pôsobil vtedy P. Braun, dosiaľ prvý hvezdár v monarchii, robiaci hvezdársku časť pre
kalendáie. Keď som navštívil hvezdáreň, nenašli sme ho doma. Pri rezidenci je veľká záhrada.
Zima tam skoro nijaká; sneh čo v noci spadol, ráno zmizol, ako u nás májový mráz. Sanicu za
dvadsať rokov ak raz majú za niekoľko hodín. Býval som na poschodí, slnce vychodilo mi
ako zpod zeme, a prvé lúče udrely mi miesto na dlážku skoro na povalu. Keď mi izbu
vykúrili, mal som iu plnú všelijakých brúkov, motýľov, múch, ani keď si doma v júni ľahnem
vedľa sitnianskeho potôčka do chládku pod vŕbu. To bolo všetko poukrývané v škárach medzi
oblokmi na krátky zimný odpočinok. Keď som to rozprával pri obede a opisoval, ako
kadejaké bzdochy búchajú sa mi do hlavy, padajú na chrbát, drumblujú potom nevládne
nohami, nemohúc hore v. tať, mal sa vikár Majoros, aulisti Mačkovič a Valihora s inými,
ktorí zavše našli sa pri obede, rozpučiť od smiechu. Vôbec platil som tam za veľkého
anekdotára; sám neviem, ako som k tomu prišiel. Veru cítil som sa medzi tými, ako med
dobrými dušami veľmi dobre; na arcibiskupskej chove začal som tučnieť. Bol som veľmi
uctený, ako „hosť Jeho Eminencie"; miestne noviny písaly o mne, ako vôbec o každom
botanikovi, ktorý prišiel do herbára arcibiskupovho študovať. Bol som pozvaný do divadla,
posadený na Prvé miesto. Bolo treba prosiť predĺženie lehoty o týždeň; obrdža' som ho s tým,
aby som do I. nedele pôstnej vrátil sa „ad caulas gregis sui". Poznamenal som na to smutne:
„Ex aula ad caulas" (Caulae = stajňa.)
Moje politické credo ma už akosi predišlo bolo do Kaloče, a preto tam sa
nepolitizovalo. Jedine môj kollega, botanik, s ktorým soznámil som sa tam a ktorého som tam
už našiel, i zase nechal, professor Šimkovič z Aradu (teraz už Simonkai), ktorý podobne
rastliny študoval, pýtal sa ma, že čo sme my tu na Horniakoch. „Mik panslávok vagmuk",
znela moja odpoveď, a bolo dosť. Keď pozdejšie predniesol som niektorú slovenskú
anekdotu, ktorú v inej reči povedať nemožno, páni aulisti ochotne pomáhali vysvetlovať
vikárovi, ktorý bol číry Maďar; ba sami rozprávali podobné anekdoty srbské, lebo vlastne
bol1' Srbi, čo pomaly začalo z nich vychádzať. 39 Aby som v študovaní svojom návštevami
príliš nebol hatený, keď som i tak mal čas krátučký: povinné návštevy v sprievode p.
Mačkoviča robil som pred samým odchodom; no i svätiaci biskup, i kapitulníci, i professori
39
Ináč panoval tam už i vtedy šovinizmus hrozný, namerený na pomaďarčenie Sobotky a vôbec Srbov. Raz cestoval som s takýmto Srbom,
staviteľom od Sv. Martina, ktorý už nevedel pomenovať svoju národnosť, ani svoju reč. Horko-ťažko prišlo mu na um, že Bunevác.
24
vrátili mi vizitu v mojej izbe. Vôbec najlepšiu rozpomienku odniesol som si z Kaloče a na
spomenutých pánov s vďakou a úctou rozpomínam sa vždy.40 I mládenci, ktorí ma
obsluhovali boli úctiví. Jeden volal sa Szabó, celkom jednoduchý remeselník, ale že
usporadoval rastliny a knihy a vedel, kde čo leží, osoboval si isté miesto medzi botanikmi a
šíp, ktorý dr. Borbás pomenoval „Rosa Szabói" k úcte geologovi dr. Jozefovi Szabóvi
(„Primitiae" pag. 485), osvojil si a tvrdil, že je to venované jemu. V prázdnom čase všetci
traja mládenci priliepali rastliny a potierali proti molom „Mercurius corrosivusom",
rozpusteným v špirituse. Od zápachu tuhého špiritusu boli vždy ako opití. Papier a rastliny od
toho ošpatnely.
Za celý čas môjho pobytu v Kaloči nebol Haynald doma, teda idúc nazpäť, urobil som
mu v Pešti, v tesnej hospode vhôteli, svoiu poklonu, aby som sa za pohostinnosť a za láskavé
dovolenie študovať môcť v jeho herbáre čo najpokornejší poďakoval. „Mennyit lopott a
gyüjteményemböl?" To bola prvá otázka, pravda, v žarte, lebo hneď odpýtal, pokračujúc, že
veru raz, hupnúc k istému professorovi, ktorý v jeho herbáre často študúval, prichytil ho pri
jeho vlastných rastlinách, ktoré z jeho herbáru „ukradol". (Menovaný professor chválil sa i
predo mnou, že on má taký bohatý herbár, ako Haynald, len nie tak pekný. — Ovšem! Videl
som i ten! Z toho plynie len to naučenie, že muzeálne sbierky veru nesvobodno sveriť na
hocikoho.) „Ja som, reku, vaša eminencia, nič nevzal," vetil som ja, čo mi, úfam, i uveril.
Lebo sám dobrosrdečne navrhol, aby som si pýtal od p. primasa podporu z niektorej
diecezánskej kassy, ktorých je vraj tam dosť, lebo že to zaslúžim, keďže chcem takto i vede
slúžiť, čo prospeje ku cti katolíckeho kňažstva vôbec, jeho diecezánskeho však zvlášť, a
keďže farička moja je chudobná. Sám naložil hneď svojmu sekretárovi Schwarcovi složiť
prosbopis, ktorý som ja odpísal, Hanyald podpísal a odporúčal, ba i poslal, ale ja som ani
odpovedi nedostal, ako keď som r. 1877 reklamoval subsidium, predtým na faru krnišovskú
resolvované v 150 zl., na prenčovskú v 100 zl. Môjmu predchodcovi dali hneď z jari 100 zl.
na rok 1877, mne však nič ani na ten rok, ani od toho času, ani podlá jednej, ani podľa druhej
fary, ani mi uspokojky nevrátili, ani na prosbopisy neodpovedali.
Cestoval som vtedy od Soby k Pešti nocou, a železničná píšťala celou cestou pískala:
jaj-jaj-jaj; musela byť niekde na koľajniciach chyba. Bolo mi to otupno, ani keď mi kuviky v
,,Nevidziach" kuvikaly. Takú hudbu odporúčal by som, keď mŕtvolu vezú. — Keď som šiel
nazpäť a príležitosť moja ma na Sobe čakala, už ma poznali všetci židovskí kellneri, a každý
ponúkal na predaj nejakú starožitnosť, jeden práve peniaz so svätou Trojicou. Azda zavoňali
vo mne budúcu moju náklonnosť k starožitnostiam. No to je isté, že Židia fabrikujú „starožitnosti" a šudia publikum. Veď vtedy stalo sa, keď som sa vracal z Kaloče, že v Pešti
bol som prítomný, ako tam dvaja liptovskí Židia liaii „starožitné" peniaze s nápisom „Attila
rex", a celkom verejne a nehanebne fabrikovali „Lehelov roh", ako som to pred niekoľkými
40
Každý piatok a v pôstny deň prišiel do rezidencie na obed lekár dr. Szabó, brat peštianskeho geologa, na zjedenie milý, čiperný pán. Ten
niečo žiadal brata, v liste skrze mňa poslanom, ked som sa vracal. Bol som veľmi milo prijatý, po muzeume povodený, a poneváč vtedy
nálezy novohradské Lunáčekove boly už v rukách jeho, vykonal som Lunáčekovi peňažitú podporu atd.; o rok to isté zas vo Viedni v
ríšskom geol. ústave skrze Dionýza Štúra. Teraz asi nálezy novohradské sú dobre známe (len, bohužiaľ, ich skúmateľ odtiaľ šovinizmom je
vyklaný).
25
rokmi v Národných Novinách (1891, č. 11) k veľkému pohoršeniu „Slovenským Novinám"
(maďarónsko-vládnym) peštianskym bol verne opísal. Dľa toho starožitnosti opisovať
najpovolanejší boli by Židia, lebo tí a len tí vedeli by celkom správne adať, ktoré v ktorom
muzeume sú pravé, ktoré falošné. Tomuto bohorúhavému vývrhľu sveta zaiste niet nič
svätého na zemi.
S výsledkom zo štúdiumu kaločského nebol som spokojný, hoci medzi tým časom
niečo určil mi Francúz Déseglisé a Švajčiar hrist. I odhodlal som sa v nasledujúcom r. 1884, v
tých istých mesiacoch, ísť do dvorného herbáru botanickej záhrady vo Viedni, de nachodly sa
i šípy Kernerove, direktora universitného. Pri výdatnej podpore priateľa a výborného
rhodologa Heinricha Ľrauna bol i výsledok skvelejší. Bolo treba prekonať tie isté tažkosti, čo
však tento raz s dovolením od odrinariátu išlo ťažšie. libenter, imo val de illibenter dávam
Vám dovolenie a s tou podmienkou, že viac podobné povolenie pýtať nebudete atď- ' Hoci
mienil som zprvu cestovať ta cez Turčiansky Sv. Martin, šiel som cez Ostrihom a urobil
poklonu pr masovi Simorovi, aby som ho udobril, ktorý však zášti v srdci svojom proti rnne
rechoval. Dve-tri slová som prehodil, bolo dobie. (V tom čase pečoval tam i niekto iný o
čerstvé zásluhy liazaíícke nejakou žalobou na proť mne, o čom som ja ani tušenia nemal. „Čo,
vraj, máš s N. N.?" pýta sa ma. „Vaša eminencia, ja, reku, nič, ale ráčite znať, že teraz jesto
mnoho parasitov, ktorí ináč nevedia zásluhy si získať a vyživiť sa, len, keď iných hryzú'.,"
,Tak je, parasitov je mnoho," znela odpoveď, a prešli sme na iné.) V herbáre študoval som
pilne a urobil mnohé milé známosti. (Moji známi napekajú ma často, aby som sa ponáhľal
spracovať a vydať flóru štiavnickú, že by som neodumrel, ako vraj botanik Rochel.) Navštívil
som Lolloka, rektora, a Mallého, vicerektora v Pazmáneume. Lollok, môj bývalý professor a
spovedelník v Trnave, veľmi schvaľoval moje štúdium a vrátil mi ešte s iným kapitulníkom
vizitu v muzeume, čomu Kerner nebol rád, lebo, vraj, „amici fures temporis", také návštevy
zabávajú mi ľudí. Vtedy navštívil som i Českú Besedu a shováral sa s naj prednejšími Čechmi
a Moravanmi vo Viedni. Počúval som i prednášku českJ: v Besede proíessora dr. Woldficha o
predpotopnom človeku, ba videl som ho i vyobrazeného, odeného kožou a kušu na pleci . . . =
vyhnaný človek z raja po hriechu (1 Mojž. 3, 21).
Najťažšie bolo mi vo Viedni nájsť kostol blízko k mojej hos-pode, aby som mohol v
ňom každodenne slúžiť sv. omšu. Kohokoľvek som sa pýtal, každý ukazoval mi veľmi
ďa!eko, ponad najvyššie domy (azda v nebi); bolo ich poznať, že nebárs navštevujú kostoly.
Idem len ďalej trotoárom, oblečený v reverende a breviár pod pazuchou, i zazrem dosť blízko
neveľký kostol otvorený; vošiel som dnu, kňaz slúžil tichú sv. omšu bez organa, bez spevu, až
k požehnaniu zaspievali i s organom mníšky „Svätého Srdca". Vošiel som za kňazom do
sakristie, predstavím sa a vytiahnem svoje písma, spytujúc sa s prosbou, či by som nemohol
za mesiac slúževať tu sv. omšu. Po niekoľkých slovách dostal som ochotné povolenie — a po
sv. omši raňajky v izbe, ku ktorej po dvere zaviedla ma vrátna, v obleku mníšky. Stroviac
raňajky a nemajúc sa komu poďakovať, šiel som ku bráne, pri ktorej našiel som stáť už
vrátnu, aby za mnou zavrela. To bolo tak každý deň. Doma čakaly ma tiež raňajky, a tak mal
som každý deň dvoje, čo bolo i miesto obedu, lebo cez obed ostával som samotný v
muzeume, vychadzajúc len na mrkaní von, lebo bol deň krätky. Na tretí-štvrtý deň, keď som
išiel k môjmu kostolíku, už klaňali sa mi okoloidúci: „Gelobet sei J. Chr.!" Z tohoto súdim, že
by i Viedeňčania privykli na kňazskú uniformu, keby títo chodili v taláre po ulici. To však
26
tam nie je vo zvyku. Kňaz ide do kostola v civile a sakristán podá mu najprv talár. Na to sú
kostolníci už taki zvyknutí, že vo Sväto-štefanskom, kostole pýtal sa ma sakristán, či
rozkážem talár; veď, reku, mám ho na sebe. Zprvu totiž za niekoľko dní bola moia hospoda
vo vnútornom meste, neďaleko Sväto-štefanského dómu; prvý deň dal som miništrantovi
šestáčik, na druhý deň mal som už dvoch miništrantov, dal som každému po šestáčiku, na tretí
deň mal som miništrantov troch. Bol som prinútený oznámiť im potom, že čo by ich koľko
bolo, že len jednému dám diškréciu, lebo nechcem, aby pre mňa druhí kňazi nemali
miništrantov; to osožilo. Hja, deti rady majú peniaze. — Kňaz, ktorý riadne slúževal v
kostolíku u mníšok, bol Čech, Slovan a veľký lingvista. O rok potom dostal som i ja vyzvanie
za katechetu do ústavu, ktorý spravujú mníšky „Svätého Srdca", postavenie skvelé, ale
neopovážil som sa pýtať prepustenie. — V tom kostolíku poznal som sa i s dr. Jánom
Tóthom, nitrianskym kňazom, ktorý vtedy býval v Augustinianume vo Viedni. Hovorí a píše
perfektne v deviatich rečiach, i v slovenskej.
Na zpiatočnej ceste navštívil som nášho botanika Jozefa Holubyho v Zemanskom
Podhradí. Bol deň sv. Mateja. Farárovi bolo treba slúžiť sv. omšu za duchovné stádo. Kde zas
tu dostať sa do kostola? Pýtam sa strážnika na malej stanici Bohuslavice, a ten ma poteší, že v
Bošáci, súvisiacej obci so Zemanským Podhradím, je kostol a fara katolícka. Pripravil som sa,
ako sa svedčí, idem pešky k neďalekej Bošáci, zvonia práve po prvé. Po sv omši p. farára
čestný kanonik Rábek (pozdejšie Rábeki) dal ma na svojej príležitosti zaviesť do neďalekého
Podhradia. Po návšteve, keď sme sa s p. Holubym vrátili k nemu, zažartoval sa p. kanonik, že
len jemu, Holubymu, ďakuje moju návštevu. „A i sv. Matejovi, prosím," doložil som ja I k
stanici dal ma zaviesť, a to bolo moje šťastie, lebo pešo bol by som sa opozdil a nijako k
„Popolcu" nebol by som dorazil domov. Len'čajsi v letku strčil ma konduktor miesto do II.
triedy do vozňa III. triedy, čo zbadal, až keď prišiel kartu revidovať. Odpytoval, že už po
najbližšiu stanicu musím tu dočkať. V druhom kútiku sedel pekný, honetný pán, dám sa do
reči: kto to bol? Rieger, svetochýrny organár zo sliezskeho Krnova. Keď prišiel konduktor pre
mňa, nechcelo sa mi ísť do II. triedy, lebo Rieger zaujímavým vypravovaním o svojom
zdokonalení organov zabával ma jak príjemne, tak poučné. Až v Žiline, kde odlúčil sa on k
„sebe", ja „od seba", presadol som.
Keď som sa so známej vychádzky na jubilejnú výstavku českú roku 1891 vracal
domov, Kabinovi k vôli, ktorý odraziť sa mal do Olomúca, ja však sosadnúť u
Kameničkovcov v Brne, na ten krátky kúsok cesty sadol som do III. triedy. Zazrem tam
staršieho pána, vyzerajúceho po kňazský, predstavím sa mu po slovensky; on, odpytujúc, že
nevie „slawisch", predstaví sa ma po nemecky, ako dr. Braun, jezuita — ten kaločský
astronom, ktorý vtedy už býval v Mariascheine u Teplic v Čechách a s jedným žiakom z
alumnátu cestoval do kúpeľov St. Radegund v Stýrsku. „Aká zvláštna, reku, náhoda, len
bratancovi svojmu vôli, na kúsok diáhy vsadol som do III. triedy, a tu soznámim sa s vami,
ktorého známosť že som r. 1883 nemohol urobiť v Kaloci, som tak veľmi želel." A rozprával
som potom podrobné soznámenie s Riegerom, organárom. Na to vstane jeden pekný, milý
pán, vetiac: „A aby ani tu nechybel organár", predstavil sa organár Petr, ktorý na výstavke
mal najväčší organ a hotovil tiež organ pre chrám sv. Víta na Hradčanoch v Prahe. Bolaže to
milá spoločnosť, ktorej k vôli zas ostal som v III. triede až po Brno. Len od Vrútok po Martin
v tom istom čase pochodil som s takouto permutáciou zle. Tam poznal ma dr. Ján Tóth a
27
podobne Ján Kmeť, klerik b.-bystrický, ktorý k vôli mne sadol do II. triedy. Ja dostal som
akúsi korrigovanú kartu po Príbovce, ale hovoril som konduktorovi, že chcem sosadnúť v
Martine. Medzi radostným rozhovorom nedávali sme pozor, až keď ma osloví konduktor, aby
som sosadol — v Príbovciach.
Azda je však už i čas, aby som sosadol a pretrhol tento nie tak životopis, ako skorej
cestopis. Prosím o láskavé prepáčenie milého čítatela, že som ho dlhšie nudil, než som zprvu
sám myslel. Len podotýkam, že údom Sväto-jánskeho Dedictva v Prahe, ako už rečené, som
od roku 1861. Členom Matice Slovenskej bol som od jej založenia (údom prirodo-vedeckého,
poťažne botanického odberu) roku 1863; za čas i členom Matice českej; údom a jednateľom
Svätovojtešského Spolku v Trnave od počiatku roku 1873, a v čas druhého valného
shromaždenia v Nitre tiež kamenovaný; bol som spoluzakladateľom a výborníkom
slovenského katolíckeho gymnázia v Zniove. Som údom prírodovedeckej spoločnosti v Pešti
od roku 1875; údom učenej spoločnosti „Zoologisch-botanische Gesellschaft" vo Viedni od
roku 1884; zakladajúcim členom Radhošťa v Prahe; údom Múzejného spolku v Olomúci,
spoluzakladateľom nádejného slov. gymnázia v Turčianskom Sv. Martine; údom a prítomné
dočasným predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Turč. sv. Martine. Keď pred
niekoľko rokmi navrhol Andrej Kubina driižstvo katolíckych spisovateľov, zúčastnil som sa
porady v Pešti, a jestli spisovateľov okolo „Tovaryšstva Osvaldovho" možno považovať ako
družstvo katolíckych spisovateľov (hoci bez formality, no d ľa skutkov), chlúbim sa
príslušenstvom i k tomu. Od počiatku t. r. 1895 ?om Ikaistom, čili údom „Internationale
Correspondenz-Association'', a prvý prípis dostal som od katolíckeho rytiera z Ruska, druhý z
Beyroutu v Sýrii, tretí od Rusa Borisa Fedčenka Na pražskej národopisnej výstavke roku 1895
poctený som bol čestným diplomom a bronzovou medaillou „za zásluhu41".
III. Rozpomienky na môjho bratranca.
Napísal F. Kabína.
Okolo roku 1300 narodil sa v tekovskej Veľkej Lovci Štefan kmeť, neskoršie obecný
kováč v neďalekej Bzenici. Pojal si za manželku 25 nov 1822 moju tetku Alžbetu, dcéru
Ignáca Kabinu, kupca a mäsiara .amejšieho, narodeného ešte na Novej Lehote, medzi Nemci.
Poneváč v obecnej vyhni bola len jedna vlhká a tak nezdravá, nepatrná izba, tak nebohý starý
otec kúpil od mesta B. Štiavnice, ktoré bolo tam čiastočným zemepánom, jeden panský dom a
ta osadil svoju dcéru s jej mužom; remeslo však provodzoval len vo vyhni obecnej pri
hradskej.
Z tohoto manželstva pochádzalo viacej detí, menovite : Katka, vydatá za Valentom
Kováčom v Hornej Ždáni; Marka, vydatá tiež za kováčom Beňom v Hliníku; Anna, vydatá za
41
Rukopis tohoto samoživotopisu, vyhotovený roku 1891, na žiadosť amerických Slovákov, vyžiadal usporidaťeľ tejto knihy od Kmeťa ešte
roku 1907.
28
mlynárom Rafaelisom na Píle; Lizika 42, vydatá za Firákom vo Bzenici; Janko, kováč tamže, a
konečne náš Ondrej.
Okrem môjho otca a Ondrejovej matky Alžbety splodil starv otec Ignác Kabína ešte
jednu dcéru, Katku, vydatú za Ekerom, kováčom v Žarnovici. Tito mali medzi inými deťmi i
syna Jána, ktorý mal za ženu dcéru Slamkovskú z Beluja a dľa tejto ženby bol náš Ondrej
azda i nepovedome v švagrovstve s Paľkom Podhraďajom, farárom a prepoštom baňsko-štiavnickým. Tento Slamka, brat otca Jozefa Szitnaja, nebohého mešťanostu bansko-štiavnického,
bol mäsiarom a krčmárom na Beluji, a keď sa Janko Eker oženil, boí v Kremnici pri Dolnej
bráne kováčom a kuršmídom; odtiaľ odišiel v tom roku, keď som ja v Kremnici chodil do II.
normálky, do Srbska za dobytčieho lekára ku dvoru kňaza Miša Obrenoviča, kde som ho roku
1880 navštívil. Mal tri deti: dvoch synov a jednu dcéru Táto i matka boly už mŕtve, aie
synovia ešte žijú. nosiac priezvisko Ekerovič; jeden je plukovníkom a druhý štábnym lekárom
vo yoisku srbskom. Tento náš bratranec napísal i knižku o dobytčom lekárstve a pre svoju
súcosť bol obľúbený.
Okrem tohoto Janka mala tetka Katka ešte dcéru Marku, vydatú za Ďurom Strkulom
na Novej Bani (odkiaľ Štefanová Truchlého 43 žena). Anku, vydatú za remenárom
Rogovským v Žarnovici, Veronku, vydatú za statkárom Ferkom Krumpelom na Veľkom
Málaši (od nej bol Ján Málaši, bývalý pravotár na Novej Bani), a konečne Ulku, vydatú
najprv za Jozefom Kaldrovíčom, krčmárom v Hliníku, potom za Tónom Matulom, mäsiarom
tiež v Hliníku. Potomci všetkých týchto sú v krvnej rodine s Kmeťom.
Teraz však vráťme sa zase k nášmu užšiemu predmetu Starý otec pritiahol si syna k
remeslu mäsiarskemu a ku kupectvu, až sa konečne okolo roku 1820 oženil, pojmúc si za
ženu neobyčajne krásnu mladú vdovu Máriu Krátku z Hliníka. S touto splodil nie celkom za
12 rokov 7 detí, a síce: Terku, vydatú najprv za Štefanom Hurtom, kupcom v Žarnovickej
Hute, potom za Ferdinandom Kalčokom, horárom, a konečne za Mišom Kúdelom z Trubína,
a mala i deti s nimi; druhá dcéra bola Katka, vydatá za Lojzom Orgonášom na Novej Bani ;
tretia bola Marka, vydatá Jánom Koklesom, mlynárom v Hrabičove, bezdetná ; štvrtá bola
Veronka, vydatá za Jozefom Matúškom v Breznici; potom bol syn Ďuro, mäsier a gazda v
Bzenici; Ignác, ktorý bol tiež mäsiarom, a ostatný bol Ondrej, bývalý farár ladický, ktorý
neboi ani ročný, keď mu matka na choleru 7. septembra 1831 umrela. Ju do večnosti predišla
13. mája 1830 jej testiná Anna.
Takto odrazu bol otec i syn vdovcom, obklúčený sedmoro drobnými deťmi. V tomto
nesnadnom stave poradil mešťanosta bansko-štiavnický môjmu otcovi za ženu uňho slúži vši
u mladú devu Annu Skladanú. í Števko alebo ešte Kapsela zvanú, ktorá, byvše dcérou
42
Zomrela r. 1921.
43
St. Trúchly ohnivý slov. študent a nár. buditeľ na štiavnickej banskej akadémii, sám prakticky geolog, bol bratom niekdajšieho redaktora
Tatranského Orla : Andreja Trúchleho-Sytnianskeho. Usp.
29
jedného schudobnelého drevokupca zo Sv. Jakuoa od Banskej Bystrice, dostala sa do služby k
udanému mešťanostovi. A ona skutočne išla na tých sedem drobných detí zaňho a sobášení
boli v Banskej Štiavnici okolo roku 1831 či 1832, lebo sa mu nedalo dlho odkladať.
A tento zvrat osudu bol rozhodným účinkom i na nášho ešte len 1841 narodiť sa
majúceho Ondreja. Lebo moja matka, hoci z domu ani písať ani čítať nevedela a toto umenie
si len pozdejšie vlastnou usilovnosťou osvojila, bola osoba veľmi vtipná, zkúsenosťou
vycibrených náhľadov a tak i plná meštianskeho cviku. Ona teda doniesla celý prevrat do
domu nášho starého otca.; to mu bolo po vôli a preto ju i rád mal, lebo s vandrovky i sám
obľuboval meštianske mravy, kdežto prvá žena otcova bola len prostá sedliačka a tak v
mravoch jemu nie podobná, ktorá si vraj ešte i rada upila, lebo sa v dome pálené pálilo, a tak
príležitosti bolo dosť; starý otec naproti tomu bol prísne striezlivý človek. Odtiaľ bola medzi
nimi ustavičná protiva.
Keď si teda mcja matka tých 7 pastorčeniec obľúbila, tak ako dorastaly, dávala ich
jedno za druhým do škôl, tu do Kremnice, tam zase do Banskej Bystrice i do Štiavnice, lebo
bolo zkade, a týmto účinkovala i na svoju švagrinú, Ondrejovu matku, ktorá'mala deti skoro
tej samej veľkosti, ako jej brat. Táto teda, hrdá na svoj rod, 'dávala tiež deti svoje rad-radom
do mesta do Škôl.
Ondriško bol sústavy útlej, hoci v rodičovskom dome nijakej ujmy a nedostatku
nemal. Do školy nosieval takú žltú gubku, ktorú som mu ja závidel, lebo mne, mladšiemu,
ešte takú nechceli kúpiť. Takúto nosieval ešte i v IV. triede gymnaziálnej 44. On sa, pravda,
učil pilne.
V tomto čase prišiel raz od vrchnosti taký poriadok, že svák Kováčeje, t. j. Ondríkov
otec, nakoval veľa kópií, tie mládenci vybrúsili, na ožehy z jedličiek, ostrúhané a brezulkou
na červeno zafarbené, nastykli a v radoch ako vojaci na Pažiť za našu záhradu vyjechajúc, tam
sa cvičili a náš „okatý" učiteľ velel im a oni ho poslúchali. Bol tedy iste vyslúžený voják;
doba tá však bola neomylne pred samým vypuknutím revolúcie. Lebo pamätám, že bol chýr,
že ti gardisti, ako ich zvali, s tými pikami idú do Kremnice proti Hurbanovi. No potom prišla
vojna ozajstná a chýry lietaly, že sa Uhri už tu, už zase tam s Nemci a Rusmi bijú. A keď bola
pri Šarluhách bitka, to sme zavčas rána vyšli húfne ku hostincu na vŕšok a tam pri cintoríne
políhali sme si na zem a načúvali duneniu streľby z kanónov, o ktorých som ja, pravdaže,
vtedy ani pochopu nemal. A tak sa mi zdá, že sme toto dunenie i skutočne zbadali, aspoň
každý vravel, že veru on čuje dunieť. Od tej doby viem, že sa hlas zemou rozlieha.
My chlapci začali sme sa, pravda, hneď na vojakov hrať, osedlali sme si haluze z vŕb
medzi nohy a behom že vraj jazdili, hore-dolu po ulici robiac nešeredný prach a — majúc
veliteľa — na rozkaz jeho vychádzali sme si kone pásť na Pažiť, kde okolo križika bola
44
Ústne sdelenie A. Truchlého-Sitnianskeho. Usp.
30
jazdiareň ešte z francúzskej vojny; tam sme teda 1 my naše kunšty vystrájali a štiav pilno
hrýzli sťa obrok pre nase paripy. Toto bolo kŕmenie našich koni. U Kováčov nemávali koní,
len voly, a tak sa Ondrík koni bál. Ale na pasení, lebo sme museli za statkom chodiť a nielen
husi, lež i telce, jalovinu a kone pre kravy a svine boli obecní pastieri — pasávať, chlapci ho
Vše z pestva škádlili tak, že sa kde-tu pre hanbu i na koňa, pravda, cudzieho vysadiť dal na
mále, a keď mu pasáci z roztopaše poši báli koňa, náš Ondriš sa nieraz octnul doklčený na
zemi.
V tomto čase stalo sa, že odrazu prišli do dediny vojaci, o ktorých bolo rečené, že sú to
Rusi. Nemali ich kde ubytovať a preto ich rychtár Jozef Macko, náš bývalý sused, osalašil do
jedného humna na prostred dediny. Vojaci chodili si k nám pre mlieko a dobre sa pamätám,
že vraveli: „Máš, pani, mleko ?"
Ondrík roku 1849 zanechal Bzenicu, lebo ho rodičia dali do Zarnovickej Huty k
istému šurjánskemu, vychýrenému učiteľovi, aby ho pripravil do prvej latinskej. Žarnovická
Huta bola huta ärárna na topenie olova a striebra, vlastne šlichov, a ako handel královský mal
svojho učiteľa pre tämejšie deti robotníkov, a tento učiteľ bol i sám taký dokonalý, že Ondrik
tam došiel cieľa. Ja však som sa potom za tie časy, kým tam bol, s ním len niekdy sišiel, a to
keď sme buďto do kostola prišli do Horných Hámrov, alebo ku sestre do Huty, kam i on
chodieval, ako ku svojej sesternici, alebo na hostine vo Bzenici.
Rodičia nám tú radosť dopriali, aby sme sa v svobodnom vzduchu mohli pohybovať a
tak, rozkoš svobodnej prírody požívajúc, zdraví boli. Pri pasení nám Ondriš vďačne
vykladával, čo sa on už všetko naučil, a pri službách Božích riadne miništrúval, keď boly vo
Bzenici a on nebol na Píle. Ostatne tak ja, ako i on, keď sme len mohli, popchli sme preč, a
síce ku sestre Anke na Pílu, ktorá tam bola mlynárkou a tiež ho veľmi ľúbila; švagor jeho
však, veľmi veľký figliar, vedel ho vtipom svojím zaujímať
Prejdúc už potom na gymnázium piaristické do Baň. Štiavnice, býval u istej
Pavlovičky na Kameni pri Pacherštolni, u ktorej celý čas od 1. latinskej až po VI. strávil, lebo
ho vždy z domu chovali a ona mu varievala, dostanúc za to i za hospodu plácu. On bol vtedy
vo štvrtej latinskej a mal za spolužiakov terajšieho generálneho vikára ostrihomského
arcibiskupa dr. Ľudovíta Rajnera, bývalého štátneho sekretára Tarkoviča a viacej iných,
pozdeišie chýrečných mužov. Jeho učiteľmi boli: Mihál, Kromer, Kučera, Sloboda, Riedi,
Polák, Wohlfort a Málik, ktorý napísal česko-slovenskú mluvnicu a učil ju. Či Ondriško
Kmeť na túto slovenskú hodinu chodil, neviem Bola len dobrovoľná. A tu sa mýlia tí, čo
myslia, že Kmeťa v Štiavnici učili Česi alebo Nemci. Toho nebolo Jeho učiteľmi boli sami
piaristi. Kmeťov najlepší kamarát bol už menovaný Rajner, potom istý Reiprich, Zachey a
Mucha. Ja som chodievaval po nedeliach k nemu, lebo on najradšej doma sedáva1., v knihách
sa pilne učil, vyrezával, vypiloval všeličo, i jeden kalamár si spravil, ktorý až do konca mal.
Okrem toho zaoberal sa viazaním kníh, bolanizovaním, sušením a podliepaním bylin. A
poneváč s Rajnerom časté vychádzky do svobodného robievali, ja som im nosieval trúby a
téky s bylinami. A už vtedy bolo vidno jednostajnú vytrvalosť, pilné bádanie a skúmanie pri
každej bylinke, hmyze a brúku.
31
On mal celkom inú povahu, nežli ja, lebo kým som ja na pr, pachtil po
dobrodružstvách, lobdovaní a kúpaní sa na Špitálskom, na Kliništolnianskom a ktoromkoľvek
inom tajchu. lebo za kĺzačkami a korčolovaním, on by sa radšej bol modlil a tým cieľom i
mával vždy krásne zaviazané knižky modlitebné. A takými i pozdejšie ako farár každého
svojho hosťa ochotne vystrája1 do kostola.
Ondriško išiel potom do VII. triedy do Trnavy,, kde i VIII odbavil. Keď zo VII. vo
„veverende" domov prišiel, neposielali ho rodičia už viacej za statkom, lež ponechali mu
svobodnú vôľu, aby trávil čas, ako sa mu páči. Chodieval teda každé ráno do Hliníka do
kostola miništrovať, a keď sa odtiaľ vrátil, mal potom celý deň voľný. I tmolieval sa po
utešenom chotáre rodnej svojej viesky.
Jedného dňa popoludní, keď sme sa zase po Horných lúkách motali, prišli sme popri
Hrone až na Špani brod. Deň bol jasný, tichý, ani len vetrik nezavial; slniečko pripekalo
poriadne, tak že óndríkovi bolo až znoimo. Rybky žblnkaly sa krajom Hrona, v plytkej
vodičke vyhrievajúc sa na slniečku, ktoré v žiarných lúčoch menilo sa nám pred očami. A táto
tichosť prírody a odľahlosť miesta i Božia samota svábily nás, aby sme sa okúpali A tam
práve bol straz, ktorým sa ľahko bolo prebŕdnuť na dolnožďánsku stranu, kde nás tiež kryla
vrbina a pri nej vábil nás teplý piesok a hlien, ktorým sme sa mohli zamazať za murínov a
vypekať sa na slniečku.
Ja čosi-kamsi bol som na druhej stane. Voda tým strazom bola mi po kolená. (Práve
som sa už mazal za toho murína.) Razom čujem krik na retu. Vyrušený pozrel som, čo sa robí,
a tu vidím, že Ondriška už brala voda do hlbočiny pod straz, prevracajúc ho čím hore, tým
dolu. Kričať už nemohol, lebo si chlipol vody, ale pohľad naňho bol desný, lebo smrteľná
úzkosť javila sa mu na tvári. Vidiac toto, okamžite skočil som za ním a vo víre dosť zavčasu
chytil som ho za ruku a vyplával s ním na kraj, zachrániac ho od istej smrti utopenia. On totiž
nevedel plávať a nezachoval si môj smer, lež pustil sa hodne dolu nižšie hlbšou a prudkejšou
vodou, a táto podlomila mu nohy na klzkých skalách, povalila ho a pohrúžila do hlbočiny.
Zachrániac takto život, usadil som si ho na teplušký piesok a uspokojil rozprávkou,
ako som sťa desaťročný chlapec v tretej normálke zachránil od zatopenia Ciblíkovho valacha
v B. Štiavnici. Následok však bol ten, že sa zariekol viacej v Hrone a v otvorenej vode vôbec
kúpať, ani sa veru viac nekúpal.
V Hliníku bol vtedy učiteľom a organistom Ignác Skladaný, ktorý nám bol z rodiny a
bol nielen vzdelaný človek, ale i národovec a ducha veselého, i náruživý poľovník. Tohto sme
rádi navštevovávali a uňho a pri ňom noviny Cyrilla a Methoda atď. čítavali, s ním k
medokýšu na Bukovinu chodievali a tam u nebohého Jána Rajcyho, arendátora a švagra
Skladaného, sa príjemne bavievali a šťavicu píjavali o milých päť.
Takto pobudnutím na Píle minul sa čas On vrátil sa do Trnavy do VIII. triedy.
Následujúce prázdniny strávili sme obvyklými potulkami, ale už veselšími než
predošlé, lebo on sa tešil, že striasol prach gymnáziuma a nastúpi bohoslovecký beh v
Ostrihome. Jedno som však nemohol pochopiť u neho, ako nesmierne usilovného a nadaného
šuhaja a vždy bývalého eminenta, a síce to, že nesložil matúrku. Zdalo sa mi to jeho
32
nedôstojným, ako by sa bol obával, že prepadne, alebo ako by sa tým bol chcel do kňazského
stavu zaputnať, že by nemal možnosti z neho vystúpiť, keďže sa vtedy už k akademickým
naukobehom složenie matúrky požadovalo. Keď by on túto osudnú matúrku bol složil, boli by
ho istotne poslali buďto do Pazmaneuma do Viedne, alebo do ústredného semenišťa do
Pešťbudína, kde by bol väčší svetový rozhľad dostal, viacej vycvičenosti nadobudol a tak i
systematickejšie pracoval. Kdežto sa jeho práce všetky takými pozdávajú, ako o prekot
tvorené. Že sa on potom, ako skutočný kňaz. neuspokojil s úzkým kruhom kňazskej činnosti a
siahol obrábať široké polia života, ktoré jeho prípravu presahovaly, to je veľmi pochopiteľné,
keď si pomyslíme, že je u nás na všetky strany roboty mnoho a delníkov málo. A toto on i
sám, hoc i nevedome, pocítil, vidiac nedostatočnosť tak svoju, ako i iných, a preto duril
ustavične a volal na všetky strany o ratu, privolávajúc ospalým apoštolom pravdy slovenskej:
„Študujme a študujme!" Keď prišiel z prvej teologie, bol už preporodeným a upoveáomelým
synom národa., Naňho priaznivé účinkoval Florián Vagáč.
Z IX. školy vrátil sa na prázdniny v bláznivom roku 18601 Vtedy sa ženil môj brat
Štefan, a Ondriš bral živú účasť na tejto svatbe, ale na ihrách mládeže sa ani tam nezúčastnil.
Po prázdninách išiel do X. školy do seminára v Ostrihome. Tieto prázdniny sú už bohatšie na
udalosti. Lebo v tomto čase to bolo, keď Adolf Ivanovič Dobriansky, navštíviac svojho tesťa
Milviusa, komorského úradníka v Žarnovici, octnul sa na našich stranách a urobili sme s ním
vychádzku i na Prochot k tamejšiemu farárovi Antonovi Belušovi, slovenskému národovcovi,
u ktorého sme sa nielen náležíte zabavili, lež i podnet k jednej vychádzke na Ptáčnik a
Homôlku v Klakovských horách dostali.
Dobriansky vtedy vysvetľoval Kmeťovi pôvod názvu dediny Dolnej a Hornej Ždáni a
iných okolitých dedín. A poneváč Dobriansky bol vtedy vlastne baňský merník, odbavivší beh
na štiavnickej baňskej akadémii, tak, ako s prírodou dokonale obznámený učenec, popchol
Kmeťa skúmať prírodu. A ten dojemný vliv tohto krátkého obcovania bolo na Ondriškovi
ihneď pozorovať, lebo si veľmi dal záležať na udanej vychádzke, ktorá sa vo väčšej
spoločnosti veselých účastníkov vykonala. Prenocovali sme vo fare prochotskej a odtiaľ pri
speve národných piesní tiahli sme až na vysoké brdo Ptáčnika a plešinu Homôlky.
Na tejto vycházke osviežily sa všetky rozpomienky na Jánošíka a jeho bohatiersku
družinu, ktorá vraj i v týchto horách mala svoje stánky, znaky a skryté poklady. A sme i našli
na viacerých kameňoch popísané znaky, ako polmesiac, vyryté hviezdy, nie ináč i viaceré
miesta, kde pokladov Jánošíkových žížniví kopáči poprekopávali zem podľa jednej
starodávnej knižky, ktorá o týchto Jánošíkových pokladoch znie. Mal ju vraj bol kedysi Jozef
Kučera v Hliníku a jedným z tých kopáčov i on bol, ale je by sa niečoho boli dokopali, to
nebolo slýchať. Lež na Kmeťa tieto tajnostné hory taký veliký dojem učinily, že jeho
mysticizmus, ktorý už z domu mohol mať, od tej doby stupňované sa javil, ľudovým
poverám, tajnostným podaniam a mnoho ráz neodôvodneným náhľadom prostého ľudu bol
prístupný. Ondrej pilne skúmal a my sme mu pomáhali, ale sme nenašli nič, iba na jednom
rozcestí, medzi Pílou a Klakom, obraz s dvoma lúčiačimi sa kňazmi, postavený na pamiatku
toho, že raz boli klakovský a pílanský kňaz takí dôverní priatelia, že sa často navštevovávali a
až po to miesto jeden druhého odprevádzavali a na pamiatku tohto povestného skutku obraz
33
postavili. Tak sme teda potom išli dolu do Klaku, odtiaľ do Hrabičova k sestre, zase na Pílu k
jeho sestre, a všade sa nám dobre vodilo, lebo i v Klaku bol farárom náš priateľ.
Musím však ešte pripomenúť, že v tomto čase bol v Bzenici istý Mišo Kubáš, syn
jedného na mizinu vyšlého sedliaka-drevokupca, ktorý keď otcov majetok s ľahkými fičúrmi
v Leviciach na kartách poprehrával, čakal na tú dobu, kým by sa mohol za vojaka zverbovať.
Tento sa nás veľmi pridŕžal a u Ondriška a Kováčov každodenným bol. Ondriško dávalv mu
čítať noviny Cyrilla a Methoda a iné spisy a týmto čítaním a svojím blahodajným vlivom tak
vycibril toho šuhaja, že sa stal celkom rozvažitým človekom slušného držania a mravných
náhľadov, tak že pri vojsku, keď sa zverboval, rýchlo postupoval,, dovedúc to až na
rittmajstra, a potom po kvittovaní doviedol to až na plukovníka a veliteľa čatníckeho obvodu
segedínskeho. Túto svoju karrieru môže jedine Ondriško vi ďakovať. A takýto dobroprajný
vliv vykonával náš Ondrík na svoju družinu až do konca, ba nijakej pýchy nemajúc, každý ho
považoval za vozdajší chlebík, z ktorého si bolo možno do sýtosti ukrojiť. On toto vedel, ale
čím si viacej z neho ukrajovali, tým hrdší bol na to, že každému mohol Poslúžiť. Ondriška
vysvätili behom roku a poslali za kaplána na Senohradz.
Účinkovanie v živote.
Do bližšieho potyku s ním vstúpil som len už ako s farárom Krnišove. Na akadémii tak
baníckej, ako i lesníckej bolo viacej s'ovenských učeníkov a.títo k nemu vychádzali, tak som
sa raz v lete roku 1872 i ja, ako mladý a veselý človek, vybral s nimi ta k nemu. Boli sme asi
osmoria a bavili sme sa uňho dobre,, svojsky. Zaspievali sme si, zarečnili a pripíjali na čo a
komu, ako-; nám len žive na rozum prišlo. On už vtedy vedel na harmonike hrať a tak nám
zahral, my však zatancovali sme si okolo neho od zeme pri víne.
Domov, pravda, nechcelo sa od neho, tým menej, že vrchom cez horu večerom
nevábilo nás odísť a takú ničím neprekážanú radovanku tak ľahko opustiť sa nám tiež
nechcelo. A tak, keď nás ošte i on zdržiaval, zostali sme uňho na nocľah. Perín a postieľ" síce
nemal nadostač, ale slamy bolo, a tak sme tejto nanosili do veľkej izby (mal len dve: jednu
veľkú na jedávanie, druhú maličkú na spávanie a pracovanie.) Stará gazdiná poprestierala na
slamu plachty a my políhali sme si, ale istotne nie so sliepkami spať.. On síce vždy rád
zavčasu chodieval spať, ale v príjemnej spoločnosti zabavil sa vďačne i cez polnoc, a bez
neho, keď kde bol,, zábava i tak nestála nič, lebo on bol v spoločnosti vždy stredišťom radosti
a veselosti pre svoju chlebovú beznáročnosť a útlosť,. ktorou i chyby družiny odpúšťal: bol
milý kamarát v kruhu svojich.
Na druhý deň ráno šli sme všetci spolu s ním do kostela;: jeden z nás mu miništroval,
ostatní sme zaspievali — lebo z veriacich do kostela nik neprišel, mal ich tuším všeho všudy
sedem — a po omši, zajediac si, odprevadil nás až po Svätý Antol, lebo času mal dosť a nič
nezameškal. Okrem tohto razu bol som uňho na Krnišove ešte raz roku 1873 a roku 1874, ale
pri žiadnej ztýchto príležitostí nezbadal som uňho ešte nejakých, značnejších sbierok:
prichodil mi tak, ako nejaký mladý začiatočník, ktorý ešte sám so sebou je nie na čistom, do
čoho sa vlastne má chytiť. Mal jednu čiernu kasňu so sklenými dvierkami a vnej utešeným
poriadkom postavené mineralie, zemoznalecké a zemovedecké predmety, ktoré mu dodával
istý Hrnčiar zo Štiavnice, sluha od tamejšej geologickej sbierky, o ktorom ako o samoukovi
34
mal až predpojate vysokú mienku: bol mu temer auktoritou. Takýmto spôsobnostiam svojho
slovenského ľudu sa vôbec veľmi, ba až nápadne koril a nimi vedel zahaľovať všetky
poklesky a krehkosti ľudu, v ktorých videl obraz Boží a nie hmotu k púhemu služobníctvu a
otroctvu súdenú. Bol teda pravým idealistom. Toto dokázal i tým, že ako na matičné, tak i na
muzeálne valné shromaždenia na vlastné trovy mladších chlapov zo svojej farnosti vodieval,
aby im povedomia národného vlial.
Jeho opravdivá verejná činnosť začala sa skutočne až vtedy, keď bol Maticou
Slovenskou poverený napísať Hospodára na Slovensku. Táto úloha prinútila ho k študovaniu,
a čím hlbšie vnikal doňho, tým stal sa horlivejším, a čo predtým len dilettantsky pestovať
započal v sbierkach bylinárskych, nerastových, zemeznaleckých, starožitníckych, to sa mu
pozvoľna stalo náruživosť a naozajstným povolaním, tak že ho látky ním nakopené temer
prevladovaly. Toto všetko robil pre Maticu, až do jej barbarského zatvorenia.
Od prvej teologie bol horlivým národovcom slovenským. Ako takému bol vítaný
každý, ktokoľvek sa len zjavil ako zdarný činiteľ národný A poneváč Senohradz, jeho prvé
pôsobište, leží neďaleko Krupiny, preto bol v Krupine dobre známy. Tu bol v tom čase
evanjelickým farárom Michal Huľuk, muž podnikavý, a súčasne i istý Miškovský, majúci
lokomobil á zrábajúci ním dubové drevo, zväčša na dúhy sudové. Lokomobil i pílu prevzal od
Miškovského Huľuk, najprv súkromne, potom však zkrsla v ňom myšlienka utvoriť
účastinársku spoločnosť, ktorej celý podnik prepustili tuším za 5800 zl. Účastinárska
spoločnosť mala 600 účastín po 50 zl. a Huľuk bol jej predsedom, jeho zať Krno pravotárom
a za strojníka najali ešte i teraz verejne a prospešne účinkujúceho našinca J. B.
Nebolo nijakej ťažkosti získať tejto veci za všetko slovenské horliaceho Kmeťa,
ktorému možno nemálo zamlúval sa už názov podniku „Sparorezová sudodielňa krupinská
účastinárska spoločnosť". I zúčastnil sa pri nej asi desiatimi účastinami. Vypustené účastiny
sa veľmi slabo míňaly. A práve táto galiba priviedla Huľuka a Krnu na myšlienku utvoriť v
Krupine i účastinársku sporiteľňu so 600 účastinami po 50 zi. Ale ani tieto nemalý
žiadúcneho odbytu, a tak oba podniky zprvu dosť biedne živorily. Základná istina sudodielne
strovila sa kúpou nového, priveľkého parostroja i na kúrenie tohože, keďže chybujúcich ešte
200 účastín nijako sohnané byť nemohlo. Dreva kúpiť nebolo za čo, okrem toho tovar
dorábaný sa nevydaril tak, ako by bolo bývalo treba, a nenalezajúc odbytu, podnik sa
nevyplácal, ale vyšiel na mizinu a účastinári nedostali cestou likvidácie ani zo sekery poriská.
Šťastie bolo, že Sporiteľňa Sudodielni peňazí nepožičala a tak s ňou nezahynula.
Po takých trápnych zkúsenostiach znechutený Kmeť obrátil sa na ideálnu prácu
vedeckého bádania a povzbudzovania iných k dielam národu potrebným. Jeho
povzbudzovaním — v Národ. Novinách — utvoril sa neskoršie „Nakladateľský spolok" v
Turč. Martine, ale on nemal z neho zvláštnej radosti, lebo si on prial, aby sa vydávaly diela
vedecké, spolok však venoval svoje sily, belletrii. On nikdy nevedel a nemohol hlivieť a
preto, odajúc sa celkom svojej náruživosti po botanických a iných sbierkach , len sbieral a
hromadil poklady na poklady. .
Jedno je pri ňom podivné, a to ho ako vedomca charakterizuje že hoci napísal
„Hospodára na Slovensku", predsa sám nebol nijakým hospodárom. Leboraz prišiel som k
35
nemu na dva dni a on vyviedol ma do chotára na jednu roľu, veľkú asi na jedno jutro, žitom
zasiatu. Tu kosil jeden kosec, a čo kosil? Samú samučičkú sneť! „Ako sa ti to,Ondrík, mohlo
pridať?" spýtal som sa ho zadivený. „Zabudol som, braček môj, siatie zaliadkovať." Koľko z
tej kúrňavy bolo žita, s tým sa mi nikdy nepochválil.
I ovocinár bol taký nedbanlivý, ako všetci učenci. V jeho veľkej ovocnej záhrade na
Prenčove nezasadil azda ani jedného ovocného stromku, lež nechal všetky staré stromy tak
svojmu nástupníkovi, ako ich on našiel: staré, spráchnivelé grmany. I včelárom bol len takým
netrebným, lebo hoci i mal za pár rokov niekoľko klátov včiel, nestál o ne ani tak, ako o svoj
najposlednejší šíp. Berbu nemal nikdy žiadnu. A hoci mu stály na chodbe pod nosom, nechal
roje odísť a včely na zimu popadať. Až konečne toto gazdovstvo zunoval a daroval včely
preč. Držal raz i kone, ale tie ho zunovaly, pre planých sluhov, a tak ich predal; pre svoje
vychádzky záprah si najal, ale najradšej chodieval pešo, potuľujúc sa od rána do večera o
kúsku chleba a kavalku slaniny. Ani len za verešd'úrik vína nebrával si so sebou. Pri takejto
jednej jeho vychádzke na Sitno zúčastnil som sa i ja s viacerými študentmi z Ban. Štiavnice.
A vtedy nás povodil po všelijakých kotŕčkach, kde všade dal kopať, šťúrať a hľadať. Pri tej
príležitosti videli sme, že na sitnianskej lúke sú také vlhké miesta, na ktorých rastie bujne
tráva, ktorá sa volá po poľsky sitna, lebo sa z nej pletú sitá, a od tejto trávy nadobudol vrch
ten meno svoje „Sitno", to jest také miesto, kde tráva, sitna zvaná, rastie. Keď som ja toto
Kmeťovi na základe poľského slovníka vysvetlil, nemilo bol dotknutý, lebo tým utrpela žiara
jeho roztomilého Sitna, ktorého meno on od pekla a neviem ešte čoho mystického odvozoval.
Pri jeho výskumoch a prekutávaniach držal sa vždy povestí ľudu a názvov mestísk a necenil si
nič, ani ustávania osobného, ani času, ani výloh, ktoré často boly veru citlivé, len keď sa
mohol nejakým výsledkom pochváliť.
IV. Zo života na ostrihomskom semeníští.
Napísal + Pavel Príhoda.
Boly to ozaj časy dosť trpké; lebo keď na počiatku rokov šesťdesiatych bola
prinavrátená krajine uhorskej ústavnosť, započala sa ihneď i hlava hydry šovinizmu dvíhať,
najmä medzi mládežou a tak i medzi klerikmi ostrihomskými, tak že tí, ktorí boli sme ducha
slovenského, každodenné boje a prenasledovania podstupovať sme museli. Toto však slúžilo
len k utuženiu nášho ducha. Deň ak deň boriii sme sa s maďarónmi. Ledva zavznel zvonec, že
je koniec štúdiumu, už obhŕklo i desať Maďarov jedného Slováka a hádali sa s ním a brízgali
s veľkým lomom a hrmotom, tak že často i niektorý predstavený sa dostavil, aby nás
uspokojil. Medzi viac nežli 80 klerikmi bolo nás asi 16, ktorí sme boli osvedčenými Slovákmi
a ktorí sme sa na hájení svojich národných práv a cvičení sa v slovenčine sdružili. Ushovorili
sme sa, že budeme všetky svoje povinnosti čo najlepšie plniť, že budeme sa usilovne učiť, aby
nám s tejto stránky nič vytýkať nemohli, a dosiahli sme to, že týmto činom Slováci skutočne
zostali najlepšími žiakmi. Konečne ustálili sme sa, že budeme žiadať od pána rektora
seminárskeho, toho času J. Zalku, aby nám povolil, že by sme na spôsob maďarskej literárnej
školy mohli tiež založiť slovenskú literárnu školu, aby sme sa vo svojej materčine vzdelávať
mohli. Dostavili sme sa hromadne k nemu. On nás prvý raz odbavil tým, že vraj musí to
najprv p. primášovi Scitovskému oznámiť. Za nejaký čas oznámil nám, že primas separátnu
slov. školu nepovoľuje, ale aby sme chodili spoločne s Maďarmi r.a literárne cvičenic. lebo
36
vraj pctreby diecezánske to vyžadujú, aby sa Slováci cvičili v maďarčine a Maďari v
slovenčine. Teda stáli sme na tom. Vyvolili sme si svojich úradníkov: predsedu, zápisníka,
pokladníka atď. Prvý predseda bol Štefan Bezák a v najbližší štvrtok dohrnuli sme sa do
maďarskej školy a zaujali pokojne svoje miesta v laviciach. Najsamprv zaujal predsednícke
miesto predseda maďarskej školy a robili svoje; my Slováci sme pokojne počúvali. Keď
prešla prvá polhodina, hlásili sme sa my ku svojmu právu a prosili sme, aby maďarský
predseda odstúpil a slovenskému miesto prepustil. To bol potom rámus, krik a lomoz, a keď
sme nechceli popustiť, nuž celá maďarská škola vyhŕkla von, a hybaj rovno k rektorovi s tým
osvedčením, že keď tomu má tak byť, radšej zriekajú sa maďarskej školy. Pravda, bola z toho
trma-vrma, ale nám to ku samostatnej slovenskej škole dopomohlo. Po referáde od p. rektora
primášovi urobenej privolil tento, aby sme sa osobitne shromažďovať mohli, ale s tým
pohrozením, že keď nebude pokoja, že, čo i nerád, bude prinútený predákov oboch stránok zo
seminára odstrániť. Nuž týmto záležitosť boia vybavená a my pracovali sme usilovne, každý
dľa svojej sily, ako o tom zápisnice (ak ešte jestvujú) musia svedčiť.
Pokoja, pravda, ešte ani potom nebolo; každodenné svady a prenasledovania, nie tak
od predstavených, ale viac od súdruhov-klerikov, trvaly neustále, a toto zavdalo príčinu p.
Galambosovi, spirituálovi, že raz na mediitáci (duch. rozjímaní) o týchto národnostných
treniciach držal prednášku, a musel pritom akosi do Slovákov zabŕdnuť, a to Kmeťa bodlo a
rozpáiilo tak, že hneďr ako stihol bežal ku Galambosovi a bral ho za to na otázku. Galambos,
neborák, dobručičký človiečik a ozaj svätého života kňaz, zaiste nemienil tc tak zle, nuž ale
duch času účinkoval tiež na neho, a preto neviem, ako sa Kmeťovi vyhovoril. Dosť na tom,
keď Kmeťova, vraj, opovážlivosť do verejnosti sa dostala, bolo naňho veľmi zle a najmä
neprajní klerici pracovali usilevne na,tom, aby ho za toto zo seminára vyhodili; nuž ale vec
pomaly akosi zaspala a Kmeťovi nestalo sa nič.
Že bol Kmeť už ako klerik jeden z najusilovnejších údov literárnej školy, rozumie sa
samo sebou. Na dôkaz, že on už. ako klerik obľuboval botaniku, slúži, že on už v slovenskej
skôb čítal raz svoju prácu, ktorá mala za predmet ,,flóru biblickú", kde pospomínal a opísal
všetky byliny, ktoré v Písme svätom sú naznačené. Škoda, že ani nevieme, či tento rukopis
niekde je zachovaný.
Napokon spomeniem mená zakladajúcich údov (teda i spolužiakov) literárnej školy
slovenskej v Ostrihome: Bezák Št., I. predseda; Vagač F!., II. .predseda; Príhoda Pavel, III.
predseda, Kmeťí Andrej, IV. predseda; Hradil Ignác, Vágner F., Bunček Ján, Vaňa Franc,
Karel Jozef, Vachaja L., Lachmann Teodor, Osvald Ján, Ollé Michal, Faragula Michal, Rigel
F., Pachmann Ignác. Už sme len traja (vlastne nateraz už len jediný Št. Bezák, t. č. predseda
Sväto -Vojtešského Spolku) na živote a pôjdem čo chvíľa za ostatnými.
V. Literárne pôsobenie.
U veľkých národov možno povedať, že literatúra stáva sa prepychom; u malých býva
ona zväčša vezdejším chlebíkom, nasycujúcim okamžité potreby. Tieto elementárne potreby
ukojiť, nedostatky a medzery kultúrne nahradiť je úloha málo slávy sice donášajúca, ale iste
veľazáslužná. Takým beznáročným pôsobením, v službe okamžitých potreb národnej
pospolitosti stojac, trávil náš Kmeť svoj život, a len na konci života svojho zaletel si jeho
37
duch do výšin, akoby zanechajúc navyknutý zástoj skromnej včeličky a pustiac sa voľným
letom sokola na velebné výšiny sitnianske. („Veleba Sitna". Viď II. svä:ek toh. diela.)
Ako mnohí, ktorých cudzia škola odnárodnila, i Kmeť musel doniesť obligátnu obeť
molochovi zášti proti slovenskému rodu, aby čoskoro precítnul a zahorel neuhasínajúcou
láskou k svojeti. To aspoň vyčítame z listu spoluklerika Kmeťovho, Michala Radimeckého.
„Z počiatku zdal si sa byť nepriateľom a nenávistníkom slovenskej reči, a ecce, akým
priateľom si sa stal našej materčiny. Nechápem, odkiaľ si čerpal toľkú chuť i prítulnosť k
slovenskej reči?" (Michal Radimecký in litt. 1861 )
Literárne pôsobenie jeho začína sa už za časov klerických, keď cez prázdniny roku
1863 sosbieral hodnú snôšku prostonárodných vianočných slovenských piesní i s nápevmi.
Popri vedúcej účasti na poli cirkevno-literárneho cvičenia roku 1865 sostavoval
„Radovanky", zábavno-poučnú knižočku pre dietky.
Sotva sa stal kňazom, literárne vtedy veľačinný Ivan Dusarov (dr. Mallý) vyhľadal
hneď Kmeťa na jeho senohradzkel kaplánke, sveriac mu preklad Löbeových „Hlavných
pravidie-o poľnom hospodárstve", ako tretí sväzok jeho Hospodársko-priemyselnej knihovny.
(Vyšla tlačou r. 1866.)
Hnatý túžbou všemožne dvíhať ľud okolia svojho, zakladal po obciach (Senohradz,
Krnišovo-Kráľovce, D. Badín, Prenčov a Pečenice) ľudové knižnice, o založené pečoval, ich,
ako i iné (Nová Baňa, Zvolen), hmotne napomáhal. Knižnice tieto napriek nepriazni
vtedajších maďaronskych cirk. kruhov udržaly sa dosaváď, alebo len v posledných dvoch
desaťročiach boly nepriazňou kultúrokazov zničené.
Horiac túžbou čím viac osožiť slovenskej veci, ponúkal svoje služby slov. literátom,
vedie úmornú prácu opravovania pri vydaniach cirk. literárnej školy ostrihomskej, ktorú i
hmotne podporoval. (Menovite r. 1870 opravil preklad výkladu Deharbeovho Malého
Katechizmu.)
Roku 1871 uzreVy svetlo dve poučné ľudové knižočky z pera Kmeťovho: ,,Ako sa
majú poklady kopať?", tiež i „Nový Svet, alebo: Čo nového vo svete?"
Kmeť stal sa už vtedy prvotriednym slovenským pracovníkom, „mužom činu, ktorému
sa protivlo všetko otáľanie". Takým ostal on cez celý život, ako to o ňom svedčia tí, ktorí v
bezprostrednom styku ho pozorovali. „Poznal jsem ve Vás muže, jichž tak poŕídku, jež jest
celou duší pro dobré, spravedlivé i krásné nejen zanícen, nýbrž i odhodlán nejusilovnéjší práci
k uznaným, svým ideálňm spechati. I mne poskytujete príklad záŕící, kterak chovati se, když
nejnepŕíznivéjší pomery života nás zachvátí a kdvž márne se hledíme z pout, v jež zlost a
nespravedlivost i zlovůle nás upjala " (J. Koula in litt. 12./VIII. 1889.)
A práca jeho, hoci na prvý pohľad zdá sa byť len náhodilou, bola už vtedy sústavná.
Veď Štefanovi Závodníkovi predostrel celý rozsiahly plán činnosti literárnej, spoločenskej a
národohospodárskej. Škoda, že so svojimi plánmi a návrhmi nemal šťastia; smerodajným
vtedy mužom neboly ony nikdy „na čase", a až po desaťročiach uznali ich prospešnosť. „Hľa,
38
teraz vyhrabávajú, čo som ja navrhoval Matici a — Minerve peštianskej. Dosť, keď človek
aspoň toľko dožije!" (M. 6. XI. 1901.)
O solidnosti Kmeťových snáh svedčí okolnosť, že on vždy v prvom rade svoje užšie
kraje obrábal a nenasledoval oných krikľavých lžinárodovcov, ktorí majú vždy plné ústa
plánov, ktorými však'vždy len ceiý národ oblažiť chcú, a v najbližšom svojom okolí krížom
slamy nepreložia. Preto založil Nakladateľský Spolok národovcov okolia bzovského so
sídlom v Krupine. Popri Matici Slov. navrhoval uskutočniť Maticu Ľudu pre slovenskú
pospolitosť, medzi ktorou neúnavne (v cene viac tisíc zlatých) rozširoval slovenské ľudové
spisy.
Hľadiac vždy z každej veci čím bezprostrednejší osoh pre slovenskú rodinku vyťažiť,
navrhoval a či chystal sa preložiť do slovenčiny knihu o vynálezoch. Za toto sa zasadzoval i
na konci svojho života.
V literárno-politickom boji medzi skupinou Bobulovou a Francisciho pridal sa Kmeť,
iste pod vlivom dr. Mallého, k Bobulovcom. No nebol nikdy výhradným stranníkom, ba
práve, udržujúc časté styky so stranou protivnou — za čo sa mu dostalo trpkých výčitiek od
Bobuľu — snažil sa sblížiť a pomeriť rozvadené strany. Napriek tomu verejne bránil Bobulu
proti nápadom protivníkov, čo mu títo veľmi zazlievali, že duša taká šlachetná, ako je Kmeť,
bráni Bobulu, ktorému už vtedy rozličné neprístojnosti privlastňovali. I dorážali naň najbližší
priatelia, °bv ho opustil. Kmeť ešte raz pokúsil sa smieriť protivné stránky a tým cieľom
svolal k sebe na Krnišov poradu oboch skupin No norada táto boia preňho rozhodujúca. Tu
pridal sa on úplne k strane Francisciho, keď ešte Osvald a Havlíček pridŕžali sa Bobulu
V tom čase, v rokoch 1870—1874, vyviňovai čulú činnosť svojimi článkami v
Národných i Slovenských Novinách.
Na vyzvanie učenca Floriana Rómera roku 1873'sbieral horlivé vhodné predmety,
ktorými by Slováci slušne repräzentovaní boh na svetovej výstavke viedenskej, ktorú i
sám.navštívil.
Keď celý slovenský národ zaikal nad znivočením Matice a slovenských gymnázií45,
útlocitý Kmeť bol z celej duše svojej rozrušený nad týmto národným nešťastím 46. Tým
viacej, lebo práve v .tom čase prišlo mu precítiť pád krupinskej Sudodielne; tým viacej, lebo
45
„Matica Slovenská zahynula len preto, že jej predseda nešetril poklesky nepriateľov, akým bol Grümwald, keď mu v Černokňažníku
vykričal jeho ľúbostný pomer k žene Karla. Radvánszkeho, krádež perál a nabitie ho mlatcami. Ja by om sam nebol vedel pochopiť žalostný
osud „Matice", keby mi Grünwald raz pri jednej príležitosti na byte Ipolyiho a v prítomnosti Samassovej, temer žiaľom pohnutý, nebo riekol,
že Matica Slovenská i gymnázia mohly dosiaľstáť, keby Paulíny.sním nebol tak nešetrne zaobchodil." (F. Kab. A. Kmeťovi, 21./III. 1905.) je
to ovšem ojedinelý osobný Dáhľad pisateľov.
46
„Pokračovanie vlády proti vašim (slovenským) gymnáziám držím nielen za nespravodlivé, ale i cynické. Vláda má stáť nad stranami . . .
Cynizmus vidím v tom, že nenašli nič k zazleniu pri katolíckom slovenskom symnáziume, predsa ho zatvoria (Dr. Ľud. Rajner in litt. ll./IX.
1875).
39
zavretím Matice za.bavený bol i celý náklad jeho „Hospodára na Slovensku", hotový k
najbližšiemu rozposlaniu. ,,Ako mnoho majú na svedomí tí ľudia, ktorí prekazili rozposlanie
znamenitého diela Vášho „H. n. Sl.", to posúdiť znajú tí, ktorí mali príležitosť dielo to
preskúmať; koľko by už dľa návodu Vášho bolo napravilo spôsob gazdovania svojho
neužitočného?! —Nešťastlivá krajina, ktorá takto ukrivd'uje svojich občanov, pre svoje
neplechy . . . pýchu . . . fanatizmus . ."47.
Kmeť neprestajne vymáhal dielo toto zpod zátvoru; tým cieľom použil všetky svoje a
svojich priateľov styky; no darmo. 48 Ešte v posledných rokoch dostalo sa mu do ušú, ako by
niekto v Martine mal niekoľko výtiskov z neho. No nedožil sa ho.
Roku 1878 prevzal korrektúru Kabinovej Lesníckej knihy
V nasledujúcich rokoch nestretáme sa s pôsobením jeho na tomto poli. Zaujatý bol
trampotami svojho presídlenia z Krnišova na Prenčov, a čo všeličo s tým súviselo. Tiež i
botanike sa viac venoval.
Uznanie za najlepšieho slavistu získal si Kmeť menovite svojím článkom o literárnej
činnosti slovenskej v Národných Novinách r. 1885 Súril menovite vydanie úplného slovníka
reči slovenskej. Preto vítaná mu bola akcia prof. Fr. Pastrnka, keď tento s velikým aparátom
zahájil sbierku materiálu slovenských nárečí. Kmeť bol jeden z najhorlivejších jeho
spolupracovníkov. Žiaľ, že nádeje jeho s týmto podujatím sa nesplnily.
Medzitým neúnavným skúmaním obohatený, vhodnou príležitosťou storočného
jubilea prvého slovenského učeného Tovaryšstva oduševnený, na povzbudzovanie priateľa F.
R. Osvalda, prichytil sa k napísaniu svojho životného diela „Veleba Sitna", diela to nie tak
objemom, ako skorej neobyčajne bohatým a vedecky veľacenným materiálom svojím
vzácneho a slávu slovenskému menu na ďaleko-široko hlásajúceho 49 , ktoré roku 1893 vyšlo
najprv v Osvaldovom almanachu „Tovaryšstve", neskoršie i v osobitnom vydaní. 50 Dielo toto
i s jeho doslovmi „Sitno a čo s neho vidieť" a „Ďalšie výzkumy z okolia Sitna" stály.sa
učebnou knihou slov. mládeže a našly skvelého prijatia nielen u našich slovanských bratov,
ale i vo vedeckých kruhoch ino jazyčných. Akad. professor Gretzmacher požiadal ho o
dovolenie maďarského i nemeckého prekladu „Veleby Sitna", čo on vďačne povolil. No
šovinistická úzkoprsosť nevedela sa zdržať, aby nepotupila i túto prácu slovenského umu.
Štiavnický pravotár dr. Wagner v liste na Kmeťa vyslovuje svoje „hlboké poľutovanie" nad
47
ŠT Zavodník in litt. 13./III. 1875.
48
Gézikám ,velice ťa rád mám ,ale Hospodára na Slovensku ani Bohovi nevydám ' povedal št. sekretár Jekelfalusy vyslancovi Szüllö-ovi,
ked vymáhal u neho tento s Maticou zabavený spis. (J. Izák in litt. 26./IX. 1877.)
49
„Uznávame a v úcte budeme držať vašu spisbu", povedali istí Macľari pod dojmom Kmeťovej knihy.
50
Podávame prácu tú v II. sväzku prítomného diela.
40
tým, že Kmeť svoje dielo nie v maďarskej, ale v slovenskej reči napísal. Na to mu do krvi
urazený Kmeť odvetil: „Vaše hlboké poľutovanie pochopiť nemôžem. Ako Slovák a
charakter nemohol som inak písať, len po slovensky51." Poneváč za túto urážku národného
sebapovedomia primeraného zadosťučinenia nedostal, dovolenie prekladu odvola1.
Horlivé sa zaujal takmer sám za úradné oboslanie Národopisnej výstavky československej, od čoho sa však pre politické ohľady muselo odstúpiť. No že sa aspoň cestou
súkromnou v tomto smere mnoho vykonalo, to je v prvom rade Kmeťova zásluha. On sám
ponúkol na trovy osobitného slovenského oddelenia 100 zlatých a sbieral horlivé predmety po
celom Slovensku, len aby tam slovenská kultura čím dôstojnejšie bola repräzentovaná. Na
výprave slovenských národovcov na výstavku do Prahy zúčastnil sa i Kmeť a porobil si tam
mnoho vzácnych známosti v záujme slovenských kultúrnych snáh. Práve tak horlivé sa zaujal
i roku 1907 sriadenej Americko-slovanskej výstavky, ktorej slovenské predmety skoro len
sám posháňal.
Roku 1895 obťažnou a rozsiahlou prácou prispel K Kála-lovi k jeho práci o
slovenskom názvosloví.
Už dávno prízvukoval potrebu miestopisného slovníka. K tomuto usiloval sa priviazať
viacerých pracovníkov, menové pr. Šujanského, ktorého o to neúprosne súril. „Neodkladajte s
prácou. Slovanstvo repce, že nezná po slovensky menovať a písať obce naše."52 Prácu tú
považoval ako čestnú podlžnosť Slovákov k našim zahraničným bratom, ktorí sa o nás
zaujímajúi Preto, keď zbadal, že prof. Pastrnek následkom toho, že sa zo Slovákov nikto
nechytá sostavenia oného diela, poveril prácou professora Klímu t Čecha, Kmeť ešte posledný
raz pokúsil sa k práci prinútiť Šujanského, ktorý sa k tomu už dávno bol chystal. „Kedyže ten
pán — píše mu — dôjde ta, kde si Ty . .? Sme my biedni! Je to clivo, je to otupné na tom
našom opustenom Slovensku . . .! Ale nie tak; ku mnohým vyzvaniam pripojujem ešte toto
posledné: Braček, prosím Ťa, spracuj materiál sosbieraný . . . Teda hor' sa, hor' k labutej
piesni svojej!" (2./VII. 1899.)
Politické boje zapríčinily istú míkvosť národnej spoločnosti ohľadom diel kultúrnych,
v ktorých všetka iniciatíva sa len od Kmeťa očakávala.53 Očakávaniu tomuto urobil zadosť v
plnej miere.
51
A. Kmeť in litt, F. R. Osvaldovi 17./IX. 1899.
52 In. litt. 8./VIII. 1896.
53
Ambro Pietor in litt.
41
Roku 1903 zasadzoval sa za slovenský náučný slovník. Pri tom horlil za čistotu
slovenčiny
Jeho labuťou piesňou na tomto poli bolo sostavenie a napísanie životopisu jemu v
mnohom podobného Juraja Holčeka. No jeho vydania sa už nedožil54.
K charakteristike Kméťa patrilo, že jemu každý slovenský človek bol vzácnou
jednotkou, povolanou zveľaďovať kultúrne hotovizne národa. Preto ako dieťa prvému kvetu
jara, tak tešil sa každému, čo akému nepatrnému prejavu ducha mysliaceho, len keď bol
slovenským, a z celej duše sa mu zas protivila každá nemota, lieň, neúčast, neplodnosť
slovenských ľudí.
On i najnepatrnejších slovenských ľudí vedel použiť k svojim ďatekosiahajúcim
cieľom; vedel im prideliť primeraný zástoj v ekonomii slovenskej kultúry. Nezapovrhol
nikoho; pre tento cit nebolo vôbec miesta v záhyboch jeho šľachetného srdca. Preto veľkú
radosť mal zo slovenských samoukov a hrdý bol na nich; zaujal sa ich s celým
sebaodovzdaním; pomáhal, portoval ich pri každej danej príležitosti, udržoval v nich ducha55
a vďačne strpel i ich hranatosti.1) Mocných sveta upozorňovať sa snažil na umoplody
slovenské. Tak kniežaťu Filipovi Coburgovi 19. júla 1900 ukázal próbu stočiek z obraza
Dodekovho, ktorý sa ho pýtal, že kto je to ten Dodek? ,,Ein schlichter Schmied." Na to on:
„Der ist geschickt."56
Zaujíma sa i o slovenské vynálezy a pomáha ich realizovať
Mládež povzbudzuje ku práci užitočnej; vyzýva, aby si nedala zpred nosa brať palmu
cudzincami zo svojej domoviny; shromažďuje ju okolo seba a vliva na ňu blahodarne. Cez
prázdniny je dom jeho plný slovenskými študujúcimi, bohoslovcami, ktorých privyká k
vážnej literárnej a vedeckej práci. Tito s uve-ličením pripomínajú si krásne dni a dojmy, na
prenčovskej fare zažité. Školskú mládež svojej obce zaopatruje cez prázdniny primeraným
čítaním; žiačky odmeňuje za zručné kreslenie (aby pekne vyšívaly).
„Študovať, študovať!" opakoval neustále každému. „Čas je nám už zo sna povstať,
lebo zaostali sme a oneskorili sme sa viac, než by sme mysleli a verili. Čas je už, aby sme sa
54
Dielko vyšlo ako poh robok tlačou v Martine roku 1908.
55
„Veď sú Vaše nákresy veľmi dobré! Ako by to bolo krásne, keby niekedy vyšiel opis zámčiska a v ňom illustrácie a pod ním nápis:
„Kreslil Karol Dodek"; netešilo by Vás to? A my by sme boli hrdí, že máme súcich ľudí zpomedzi remeselníkov, ktorí pekné partie svojho
kraja tužkou zvečniť vládzu." (A. K. — K. D. 8-/VI. 1896.)
56
. „Nejakí pyšní sú to tí novo-banskí mešťania. Keď som raz bol tam a D. vodil ma po vrchoch, vtedy zaprehendoval si Štefan Volf, že
som k nemu nestihol ísť, natoľko, že mi vypovedal všetko priateľstvo. Zapovrhol som vraj sedliaka. A zabránil mi hneď, že mu ani nemám
písať, ani sa vyhovárať, lebo že čo by som mu hovoril anjelským hlasom, že neverí. A potom dopisoval mi anonymné kartv..."] (A. K. 9./II.
1907.)
42
poznali, ktorí pracovať vieme a chceme . . Hľadí na nás nielen neupovedomelý národ, ktorý
keď sa upovedomí, obviňovať nás bude a neprijme našu terajšiu výhovorku, že boly tvrdé
časy a že sa nedalo nič vykonať; časy budú ešte tvrdšie, lebo vidíme, že čím. lepšie čakáme,
tým horšie dočkáme, a časy musíme si hľadieť i sami obracať na lepšie . . ,"57.
On chcel všetky duševné sily slovenské sústredniť k práci jednoliatej a nerád bol, keď
videl, že slovenskí ľudia, ktorí na poli domácej literatúry nič alebo len málo pracovali, svoje
umoplody roztrusovaii po cudzozemských, čo i českých časopisoch a prirovnával to skutku
Ezauovmu.
S výsledkami cudzieho i svojho študiuma nezameškal pri každej vhodnej príležitosti
sa pochváliť, len preto, aby vzbudil čím širší záujem za vec, a bol majstrom vykúzliť záujem
aj u najnetečnejších ľudí.
Karhal povrchnosť niektorých slovenských pracovníkov, i rozhorlil sa proti primalej
úrovni slovenskej literatúry súriac hlbšie, vážnejšie štúdium.
Nedbalosť, lieň karhal neúprosne. Preto jeho priatelia menovali ho žartovne
nepriateľom, ktorý ustavične stíha a prenasleduje ľudi svojimi otázkami a komisiami
najrozmanite Ty si ozaj nepriateľ — píše mu P. Príhoda — lebo človeka usta-"ične
prenásleduješ takými vecmi, do ktorých sa nerozumie. Ak budem môcť . . . vyhoviem . . . ináč
nie, radšej pretrpím nejakú inváziu s Tvojej strany. Však si ja potom poradím s Tebou dľa
rady Krista Pána: ,to pokolenie inak sa neodstráni, íen modlitbou a pôstom' . . . Horlivosť
Tvoja nemá hraníc a ja Ťa sku-točne obdivujem ... a preto nesmieš to isté merítko na nás
laikov odkladať, ktorí sme, pravda, našou netečnosťou zaostali, a už teraz'to nejde". (11./IV.
1899.)
Nemohol stroviť nesvojskosť, nerozumné opičenie cudzoty, pričom naša študovaná
mládež utráca pietu k minulosti slovenskej, upáda do hyperkriticizmu, často do ľahtikárstva v
hlbokých problémoch života, ľahkou rukou rúcajúc „staré modly" i so žulovými podstavcami
a nestaväjúc nič nového, trváceho „Len ča sa to vyvarí z tej revolúcie myšlienkovej! Ja
nečakám nič dobrého. Vzdeladosť pripovrchná a problémy pr'hlboké." (A. K. — K. A. M.
30.-1. 1902.) Ťažko znášal nešetrné a veci škodlivé napádanie slovenských predákov58 a
neorientovanosť bratov Čechov59.
Jeho ducha, ku všetkému šľachetnému vznetlivého, zožieralo povedomie slovenskej
chodoby, pre ktorú toľko potrebnej práce leží ladom. „Darmo je, my chudobní nevydržíme
57
. A. K. - K. D. 20./VI. 1900.
58
In litt .1893
59
„To bezohľadné verejné napádanie Sv.-Vojtešského Spolku a iného, čo je slovenské, to je špecialita slovanská, viťuziť, proti svojmu, pred
cudzími zohnúť chrbát; toho u iných národov nieto. Čo robia proti nám Češi, proti Srbom Horvati, proť. Rusom Poliaci, my zas medzi sebou;
to je podlosť a nedostatok všetkoj šľachetnosti, ako na pochop „nobilis" ani nemáme slova. Už by sme sa mali vzchopiť."
43
napnutie síl (hmotných) nadlho!"60 Tiež inokedy si zazúfal: „Sme my len nešťastní ľudia,
ktorým, ako hovorí sa o chudobných, i na stole vykypí!"61 Jemu nedaly pokoja ztraty, ktoré
potkaly slovenské kultúrne snahy skrivodlivým pripravením o poručenstvo Červeňovské a
potkať maly i pri dedictve Čvíkotovskom. Preto súril možnejších Slovákov, aby na národ svoj
ešte za živa pamätali svojimi obeťami. No hlas jeho menil sa na hlas ohnivým mečom
šľahajúceho serafa, keď počul, že nejeden hmotou obdarený národovec za živa ostáva tupým
pred kultúrnou žĺžňou svojho rodu62, i pri smrti zabúda na svoj ubitý národ.63.
Nad ztratou slovenských ľudí, či už následkom odumretia, či následkom otupenia64
alebo zrady65, zakvílil bôľom nevýslovným.
Odtiaľ ďochádza konjčne jeho pessimizmus, v ktorom hynul v duševnej beznádeji.
„Žiaľ ma pojíma, keď si pomyslím, ako dorostu nieto nijakého." (A. K. in litt. J. Kačkovi
17./VI. 1902.) A zas: „Na zlé máme ľudí, a sú mocní a smelí; na dobré niet niekoho." (A. K.
in litt. - K. A. M. 27./III. 1903.)
Jul. Plošiča, kanonika dr. Mallého a najnovšie i dediča kanonika Červeňa, ktorý obdržal poručenstvo Matice Slovenskej: 60.000 zl. (Kanonik
J. Mackovič tvrdil, že dedictvo bolo len 30.000 zl., z ktorého potom Vs dostal mad. štát, V3 cirkev a Vs rodina. In litt. 19./III. 1914. Vyd.).
„Tohoto, kým ešte úradoval v Štiavnici, potom zas v Ban. Bystrici, i osobne i skrze p. dr. Turzu oslovoval som, aby aspoň to dal
slovenskému národu, čo i tak jemu poručené bolo: predsa nepamätal na národ svoj. Až teraz, dozvediac sa o jeho odumretí, písal som jeho
bratovi, aby niečo nahradil národu slovenskému: nuž — vzor skúposti — oíferuje vraj dve účastiny... 1 Tak, hľa, máme my i boháčov, ale tí
sú bez srdca i bez mozgu!" (A. K. in litt. 25./VIII. 1901.)
VI. Vedecké pôsobenie Kmeťovo.
Nič sa neprotivilo natoľko Kmeťovej povahe, ako lieň, nečinnosť, neplodnosť. Jeho
patriarchálne náhľady na svet priviedly ho ta, že si národný život predstavoval, ako širší
pochop života jednotlivej rodiny, v ktorom každý úd povinný je svojou prácou i umom
60
„Niektorí Česi v sborníku „Slovensko" vyhlásili slovenskú literaturu za skrovňučke počiatky na ceste k nejakej literatúre." Preto robil
tvrdé výčitky Kálalovi pre články v „Čase", „Našej Dobe" a v „Hlase" publikované, kde napadal, bagatelizoval všetko, čokoľvek sa dosial na
Slovensku stalo. On videl vtom systém, kedže i Pastrr,ek v „Slovensku" pridal sa k tomuto smeru, i Salva podobného smeru prednášku
chystal na konsress slovanských žurnalistov. (A. K. lri litt. 2. a 23./TV. 1901.).
61
A. K. in litt 18 /VIII. 1900.
62
O. 23./VI. 1901.
63
„Len sedliačiš, gazduješ, gazduješ, na nič nedáš, a nič nemáš ako je to?" ' 'A Kmeť Sitnianskemu, 20./II, 1907).
64
Želel nad neplodným (pre národnú vec) odumretím Martina Medňánského,
65
Ktorého i ja znám stej stránky ,že je lenivý v službách Božích Boly časy , kde som ho ja už i pre Boha prosil a prosiť dal ,až po polroku
dostal som kresby .Pravý vzor slovenskej nevšímavosti !To môj Maďar Zs je pravý opak N-ho ( A.K.-K-A M 12 /VI 1902
44
prispievať k zveľadku celku, k čím najdokonalejšiemu zaplneniu všetkého toho, čo by k
pomerne dokonalej národnej domácnosti ešte chybovalo. Tajomné, bezdejinné srúcaniny
hradov krásneho Pohronia a Banského kraja, medzi ktorými Kmeť sny svojej mladosti
presnival, budily v ňom živú zvedavosť za tajmi prírody i dejin zašlých časov svojej užšej
domoviny. A preto rád zahľadel sa na nevídanú bylinku skalných úbočí i kvetopestrých lúk
pozdĺž rýchlotokého Hrona, zvedave zdvihol neobyčajný kameň pozdĺž cesty a do
rozechvenia prichádzal, kedykoľvek ho náhoda, či mravenčie úsilie priviedlo čo len k názvu,
čo len k bledej upomienke na hradiska, nákla, rybníky, jaskyne, podzemné chodby, staré
kláštory, oltárna, žiare, pohrobištia a iné pamätnosti svojej užšej i širšej domoviny. Pamiatky
tieto boly mu posvätnými pomníkmi našich predkov, boly mu dôkazem autochtonnosti,
chlúbou kultúrnosti, svedectvom „inkunábulnej, čistej, nevinnej minulosti" národa
slovenského. A keď bohatstvami, vysokým umením, mocou, dejinami nemáme výhľadu
prevýšiť šťastnejšie národy, v poznaní, preskúmaní a vedeckom ocenení pokladov a vzácností
našej domoviny predstihnúť, učiť môžeme i máme vzdelaný svet a získať, vynútiť národnej
samobytnosti našej uznanie, úctu i slávu.
Preto nielen neustajne privolával svojim rovesníkom: „Študujme, študujme!" — lež i
sám svietil im v tom ohľade príkladom skvelým. Hoci on miloval a pestoval vedu v prvom
rade pre vedu, ale neztrácal nikdy so zreteľa, že nám Slovákom v prvom rade načim svoj
vlastný domáci surový materiál spracovať, do našich vlastných pokladov sa vhĺbiť a tak
stvoriť a zveladiť predovšetkým slovenskú vedu. „Preto ja hovorím, že štúdium je tiež
politika, a dobrá!"66.
Už ako žiačik túžil za vedou a na semeništi zakúpil si d ľa seminárskej obyčaje knih na
úver tolko, že ho neskoršie, ako vysväteného kňaza, do nemalých nesnádzí priviedlo splácanie
toho dlhu. Z neskorších jeho listov sa dozvedáme, že za klerických časov vypisoval si
zaujímavejšie údaje z diela Mateja Beliusa (Bela).
Okrem botaniky a tejto blízkych štúdiumov zaoberal sa temer všetkými prístupnejšími
odvetviami vied prírodných. Jeho geoiogické a petrograíické štúdia spomenú nám
povolanejší. My len letkom pripomenieme, že roku 1888 chytal sa sbierať a študovať
chrobákov, roku 1890 skúmal na základe mikroskopických präparátov bakterie a
mikroorganizmy týchto „drobných exekútorov bylín", ako sa bol o nich dr. Zechenter trefne
vyslovil. Roku 1893 študoval vlastnosti rozličných mäkkýšov.
Roku 1906 chytá sa sbierať. a študovať petrefakty z uhoľných baní.
„Keď písaný archív (vo sväto-antolskom kaštieli) osta.1 predo mnou zatvorený,
povďačný som, že aspoň kopať mi je dovolené, čoho počiatok stal sa 10. a 14. júla t. r."
(Osnova nepovedanej prednášky v dočasnom výbore Muzeálnej slov. spoločnosti roku 1893.)
Takto sa dostal ku archäologii. „A verte mi, nerobím to s púheho dilettantizmu, ani nie, aby sa
tak vyslovil, s radosťou, ale pod nejakým tlakom národnej a vedeckej povinnosti: po prvé, že
66
A. K. in litt. - K. A. M. 15./II. 1902.
45
som najposlednejší delník svojho národa (veď som nie básnik, ani spisovateľ) vo svojom
kraji; po druhé, že som sa neosmelil odoprieť dr. Niederlovi recenziu, hoci necítím sily v
sebe, na jeho vedecké dielo „Lidstvo v pŕedhistorické dobé" V recenzii spomínám nálezy naše
a preto táto vedecká nutnosť káže mi aspoň konštatovať pohrobištia, o ktorých počujem, táto
vedecká nutnosť kázala mi prosiť dáta od p. Zocha o púchovských nálezoch; nič viac, len dáta
som hľadal, aby som mohol v recenzii i toto pripomenúť: a vidíte, kam ma to zaviedlo. Ale
neželiem, a hoci s trpkosťou, ťahám jarmo len predsa ďalej . . . Hrôzou naplňuje ma často i to,
že si zanedbávam botaniku."67. Roku 1904 vidíme ho ozaj bravúrne kopať starožitnosti v
prítomnosti Ledeburovcov v Ľadzanoch, neskoršie i v Uňatíne, H. Maduniciach, na Devičí,
Romháni, na Lišove, r. 1905 i na Detve a ešte v posledných časoch života r. 1907 na
liptovskej Rohačke a v turčianskom Gäderi. Najvytrvalejšie však skúmal svoje obľúbené a.
ním i oslávené Sitno. „Na Sitne som sa t. r. zostarel; po jeho bralách a úbočiach, po horách a
krovinách potratil vlasy i podošvy. Ktože mal opísať Sitno iný, ako ja, aby som si zarobil
aspoň na nové podbitie; plešina na hlave mi i tak nezarastie. K opisu Sitna nie je dosť opísať
len kvetnú . . K vôli úplnosti treba bolo zasiahnuť i do minulosti . . . treba bolo načrieť i z
prameňov jeho minulosti nielen historickej, ale i predhistorickej. Ľala .... na temeni jeho čneje
filagória, na inom brale v tôni skrytá leží sláva sitnianského hradu, tam šiance, tam meno
,Tatárska', tam na Tatárskej meno .cintorín' a v ústach ľudu povesť o hroboch, povesť o
svadbe obesenej dievky, o zakliatych husároch, o bá-iečnom poklade, o pivniciach a
jaskyniach, až človeka nielen hrôza lapá, vzdelanca musí však i zvedavosť chytať sa — Máme
sa vo všetkom uspokojiť len s povedala, povedala? Či nie je dôstojnejšie pozrieť, veci až na
dno . . ? Práve toto viedlo ma k vôli úplnosti celku opisu Sitna, dal som kopať . . . Ako
najbližšiemu k otáznemu miestu, mne padne to zaiste najľahšie, ktorý znám nielen polohu, ale
i tunajší ľud a pracovné sily jeho. Nie teda ako znalec, ab ako jednoduchý povolaný delník
referujem, lebo pietou som naplnený ku všetkým pamiatkam otcov našich68."
Jeho šťastné nálezy rozprúdily na Slovensku, čo i, bohužiaľ, len na krátko, nový prúd
archäologických výskumov, a v rámci našich menších vedeckých snažení nemalým právom
pomenovali (dr. J. Minárik) Kmeťa „slovenským Schliemannom."69. „Keby Kmeť nie, posiaľ
by sa nebolo vedelo, že sa i na Horniankoch rozkladá oblasť lužicko-sliezského typu. A
dokázanie lužicko-sliezskeho typu bolo dokazom dávnorostlosti, prahistorickosti — tu na
tomto okou — Slavianstva, poťažne Slovenstva. On bol prvý, ktorý tu slavianske urny
vykopal, ich do Muzeuma umiestnil, ich opísal, ich slavianský ráz dokázal. A čo Kmeť
napísal, to univ. prof. dr. Ľubor Niederle i potvrdil, čoho dôkazom je i jeho práca „Príspevek
k počátkum histórie slovanské", uverejnená v osob. odtisku knižky: „Sitno a čo s neho
67
A. K. - A. H. 4.,/X. 1894.
68
Z osnovy nepovedanej prednášky v dočasnom výbore Muzeálnej slov. spoločnosti.
69
Dr. J. Minárik in litt. - A. K.
46
vidieť". Niederle o tomto píše: .Radosť má se zdvojnásobila, kdyžjsem v marMnském Muzeu
pro svuj účel našel to, co jsem jinde v Pešti marné hledal. Tímto jasné dokázáno je to, že
Slované vnikli do sev. Uher dávno pred IV. stol. po Kristu70." Jeho archäologické nálezy v
Domanikách, Medovarc ach a Lišove sú jedny z najdôležitejších na Slovensku. Dľa dr.
Niederlu sú ony dokladom príchodu Slovákov do Uhorska, dôkazom, „že Slováci neprišli až v
IV. století k Dunaju, ale už prv pred Kristom že zaľudnili severné kraje Uhorska."71.
Popri týchto výskumoch vyskytly se prirodzene vždy nové a nové predmety, ktoré
upútaly jeho neúmernú snahu prísť každej veci na dno a vystopovať jej vznik, cieľ a význam.
„Jestli mu niekto niečo povedal, že tam a tam sa to a to nachodí, už ,poďme a obzrime si to'
— bola jeho odpoveď. Keď mu niekto niečo ukazoval, poťažne núkal, ako nájdenú starožitnú
vec, nezhíknul nad ňou, naoko nezaradoval sa jej, ale vytiahol šesták a so slovom ,tu máte' už
bol predmet jeho. Len keď prišiel domov, obzrúc si predmet, počal sa mu tešiť a radovať . . .
Slovom, čo on raz hľadal, to našiel; o čom sa dozvedel, to už neušlo rukám jeho."72.
Tak (roku 1902) začal stopovať drievne trestné nástroje:; dereš, putá na mlynských
dverách, klady, praniere a šibenice;] roku 1903 minulosť grófského rodu Scheer-Toos, roku
1904 veľmi zaujímavé mlynské právo, roku 1902 Tesárske Dúpencei roku 1901 vykopal
spodnú škraňu ľudskú s dvoma zámkami, ktorej analogon a vysvetlenie hľadal po celom
kultúrnom svete, čo ho zase priviedlo k poučnej hádke o bájke o Odilonovi. Tiež. svedomite s
hľadával podklad k riešeniu nápisu na belujskom zvone. Shľadával pamiatky o niekedy
kvetúcom slov. priemysle pivovarníctva (1906), stopoval ľudové obyčaje korporácií dedinskej
mládeže, dopytoval sa a hľadal niekdajšie prístroje na nietenie ohňa, dľa ktorých slovenský
ľud niekde až dosaváď zápalky mašinkami menuje, a mnohé iné pamiatky drievneho
ľudového života na Slovensku.
V júli roku 1900 navštívil ho nemecký skúmateľ predhisto-j rických jaskýň, Karner,
čo primdo Kmeťa, aby tým jaskyniam väčšu pozornosť venoval, než dosaváď, tým viac, že i v
blízkom okolí, v Sebechleboch, našly sa podobné. K podobnej pozornosti vzbudzoval i
druhých. Drievny kláštorný život a kultúrny vliv jeho na našich otcov tiež zaujímaly ho ,
menovite stopoval na Slovensku v živej pamäti ľudu ostalých Červených mníchov
(Hieoronymitánov). Povesť o mŕtvym na stôl vypálenej podobe prstov snažil sa zistiť
neúnavným dopytovaním.
70
71
72
Ján Volko in litt. — F. R. O. 17./V. 1908.
Dr. Niederle in litt. 24./V. 1899.
J. Volko - F. R. O. 17./V. 1803.
47
Pri vedeckých vychádzkach a výskumoch neznal únavy ani trov, len aby kýženého
výsledku docielil. „Koľko raz — tak hovoril — padne mravec s korisťou? Konečne predsa len
o jeden raz menej, než koľko raz znovu započal, lebo naposledok predsa len vyjde na kopec a
nepadne!"73. Napriek telesnej slabosti prekonal za svojím štúdiumom obdivuhodné, obťažné
túry peško, alebo na drabináku.74. A majúc vytríbený smysel pre všetko krásne a pamätné75,
zo svojich vychádzok vracal sa vždy s hojnou obnoškou. Čo v lete sosbieral, to cez zimu ozaj
s mravenčou usilovnosťou adjustoval. So sliepaním roztrepaných popolníc sa na pr. až do
úmoru vedel utrápiť.
Medzi svojimi štúdiami neraz zakúsil prekážky a ústrky, ktoré mu politická zášť alebo
Tudská hlúposť nastrojily. S akými malichernými predsudky prichodilo mu niekedy v okolí
zápasiť! Keď bol našiel ľudské čeľustie so zámkou, chcel ho adjustovať k celej kostre. Tým
cieľom požiadal Andreja Truchlého, aby mu z takzv. tureckého pohrobišťa na Sáse prepustil
kostru, keďže sa tam kosti i tak sem a tam pohadzujú. Okolité kňažstvo sa na tejto žiadosti
veľmi pohoršilo, ako keby anatom. ústavy a múzea inde nemalý dosť ľudských kostí. (1901.)
Z duplikátov svojich nálezov okrem svojho slovenského Múzea štedre delil nielen
vedochtivým jednotlivcom, ale i celé sústavne usporiadané väčšie-menšie sbierky darúval
viacerým slovenským školám, Muzeu kráľ. Českého, hodoňskej českej reálke, brnenskej
škole Vesninej i banícko-lesníckej akadémii štiavnickej.
Dom jeho bol zvlášte cez letné prázdniny plný cestovateľov, vedomcov a slov.
študujúcich, a tieto návštevy Kmeť vedel výdatne použiť ku krieseniu duchov a k zapriahnutiu
čím viacerých do práce vedeckej, k vynúteniu úcty k vede slovenskej. Jeho láskavosť voči tak
častým hosťom neznala hranie. Snaha jeho neúmorná bola zainteressovať čím najširšie kruhy
slov. jednotlivcov za kultúrne vôbec, zvlášte však za muzeálne diela slovenské, a tiež do
živého kontaktu priviesť sem-tam roztratených údov slov. spoločnosti. Roľníkov odkazoval k
intelligentom, týchto zas akoukoľvek maličkosťou hľadel do spojenia priviesť s našou
73
Osnova nepovedanej prednášky v dočasnom výbore Muzeálnej slov. spoločnosti.
74
„V piatok prišli sme na noc do Bieleho Potoka ... v sobotu ráno do Ha-oovky . . . ešte predpoludním vybrali smesi u Kocyána živočichy, a
popoludní učinili vychádzku pod hole ... Y nedeľu ráno po sv. omši šli sme pešo cez Zuberec do Liptova, cez Huty, hrozne divým
priesmykom do Kvačian, peškujúc na dúšok pät hodin. Rovina a krása Liptova, ktorú uzrel som po prvý raz, privádzala ma do vytrženia. To
by som nebol nikdy myslel." (Á. K. — F. R. O. 24./I. 1907).
75
,.Po náležitom sondíro vaní terrénu (sem patri i potrebné dovolenie majiteľov) prichyťte sa ku kopaniu naraz s väčšou silou, 6—10
chlapov; toto má tú výhodu pred kopaním s chatrnou pomocou, že pri dozore jedného dňa dá se preskúmať priestor veliký, bez zdĺhavého
postávania pri kopáčoch a bez mnohého meškania; chlapi dodávajú si chuti a medzi mnohými hned ukáže sa, ktorý z nich vie (takrečeno)
vycítiť, kde pod zemou niečo jesto, preto dobre je najať ľudí nie tľkov, ale r°zumných. Mimo toho pri ich diškurse, ked im človek sem-tam
niečo vypráva, ykladá, per associationem idearum pospom'najú všeličo a človek dozvie sa veľmi ninoho nového a zaujímavého. — Sami
majitelia hrdí sú na to, ked na ich pozemku aKle sa niečo pamätného, a od nich samých dozvie sa človek zas niečo. (A. K. u htt- - V. 10./VII.
1900.)
48
pospolitosťou. Prenčovská katolícka fara bola semenišťom vzácnych samoukovprírodoskúmateľov. Mená: Lunáček, Rafael, Holička a ich skromné, ale ocenenia hodné práce
prírodovedecké sú zásluhou buditeľskej a vychovávateľskej práce Kmeťovej. „Takých ,novi
homines' (— nových ľudí), ako ste vy, ja rád mám, a bodaj by vás bolo čím najviac; tupých
leňochov nenávidím!"76. Aký šťastný bol Kmeť v archäologických a iných nálezoch, tak
omnoho šťastnejším bol pri vynájdení nových pracovníkov na poli slovenskej kultúry. Použil
každý možný Prostriedok a príležitosť k získaniu takýchto nových ľudí. Známych sledoval,
povzbudzoval, posmeľoval, lákal, nasládzal, podporoval stále. On dával tematá časové,
originálne, poučné maliarom, kresličom, spisovateľom a básnikom-začiatočníkom.
Menovite majstrom bol v prebúdzani slovenskej študujúcej mládeže, ktorej privolával:
„Takéto skúmanie je skutočne podobné tým báječným pivniciam, ktoré divotvorným
prútikom otvárajú, ukazujúc a ponúkajúc svoje nevyčerpateľné poklady; čím ďalej vnikne
človek, tým širší obzor sa otvára, a sladkosť pôžitku neviem Vám opísať! Veda má svoje
pôžitky a vnady,o ktorých laikovi ani sa nesníva. Teda i v záujme samého kraja Vášho, samej
stol. Liptovskej, na predhistorické i historické pamätnosti prebohatej: hor' sa s chuťou 77!"
Povzbudzoval ich neprestajne, aby si nedovolili zpred nosa brať cudzincom vedecké poklady
svojej domoviny.
Ako sám k sebe vzhľadom na svoje kultúrne zaviazanosti bol neúprosný, tak prísny
bol i oproti slovenským sedmispáčom a ostro karhal ľahostojnosť súvekej slov. intelligencie k
snahám vedeckým. „Bože, hlava točí sa mi nad našou indolenciou; a národy okolo nás, nám
všetko nepriateľské, s akou zimničnou činnosťou letia cvalom vpred a odorávajú nám!" (A. K.
— K. A. M. 22./XI. 1901.) Proti tejto u nás už zovšeobecnelej netečnosti lozpísal sa v danom
páde: „Spytujete sa ma, či neprídem na Vaše strany, a želiete, že: „Naši ľudia sa ani len
neobzrú o tento vidiek." — A ja spytujem sa Vás: „A vy nie ste náš?" „A p. dr. D. nebol náš?"
— Čo som sa ho naprosil; ale dal mi aspoň len odpovedi? I píšem v privátnych listoch dosť, i
v článkoch (akoi nedávno v „Pohľadoch" v odvete Škultétymu), i v otvárajúcich rečiach vo
valných shromaždeniach dokazujem, že prezpoľní, čo akí znalci, raz príduc do niektorého
kraja, málo vidia, málo počujú, málo vyskúmajú, kdežto miestni a stáli ľudia behom rokov
omnoho viac môžu vykonať, bez toho, že by veľa ti ovili, alebo za tým schválne chodili, lež
len zachodiaci a idúci po svojom povolaní. Pre Váš. kraj teda teraz Vy ste povolaný. — A
ktože z tých „naších ľudí" má navštíviť a preskúmať ten Váš interes-santný kraj? Či máme
znalcov, či máme professorov, ktorí by prázdniny u Vás strávili, či máme spolky, ktoré by
skúmateľov vysielaly a podporovaly? — Zo všetkého vychodí: „Ipse, vtip se!" — Sbierať,
sbierať, značiť, spytovať sa atd. — slovom, konať tú „drobnú prácu" mravenčiu, ktorá divy
tvorí. Neobzerajte sa na nikoho, nečakajte na nikoho. Ale jestli tak veľmi žiadate návštevy
Vášho kraja, ukážte najprv jeho krásy, jeho poklady, i bez volania budú Vám chodiť ta, že i
zunujete. A poneváč menovite mne vytýkate, píšuc : ,Čo neprídete na naše strany?' — veru
76
A K –K.A M 3/ XI1902.
77
A. K. - Vo. 10./VIĽ 1900.
49
vďačne by som to urobil, keby len čas dovoľoval. Ale, bohužiaľ, vo vlastnom kraji nezdolám
prácu. Aby som len túto tohoročnú mrzkú jar pripomenul: 4. apríla bol som pri hrobli, v ktorej
nájdená bola ľudská čeľusť s dvoma zámkami (opis a vyobrazenie v Českom Lide" v
najnovšom čísle); 14. aprila sbierali sme predhistorické črepy v prenčovskom chotári; 28.
aprila skúma a meral som „na hrade" vo sv.-antolských horách; 30. aprila so šiestimi chlapmi
dal som kopať za popolnicami na Sitienci; 14. mája obzeral som nové pohrobište na Devičí a
diery v brale v Nemciach; 2. júna bol som v stoličnom muzeume v Šahách, kde našiel som
vyobrazenie Čabradského zámku, kým bol obývaný, a dal som ho fotografovať; 3. júna celý
deň chodil som po Súdovciach, kde asi končí sa spečený val z Pečenie atd; v ten istý deň zo
sú-sedných Nadošian expedoval som mlynský kameň z trachyta obecného do nášho Múzea; 4.
júna s piatimi kopáčmi dal som otvoriť oné diery v Nemciach; 10. júna meral som
prezaujímavé jaskyne niže Domaník a na tretí deň s dimenziami a s vlastnými nákresmi (ktoré
však nič nestoja, nemal som lepšieho kresliča pri ruke) poslal som Karnerovi; v ten istý deň
obzeral som v Ďudinciach zamyté drevo, až 7 metrov pod zemou. K týmto posledným
predmetom musím ešte ísť s fotografom a dobrým kresličom. Ešte mám pred sebou
pohrobište v Horných Mladuniciach, v Dolnom Badíne, v Horných Semerovciach, studňu ,,na
hrade" vo sv. Antole, a sám milý Pán Boh vie, čo sa vyskytne, lebo takmer neprejde týždňa,
že by som nedostal nové veci a nové návéštia. Predstavte si pritom dopisovanie,
nashromažde-ných vecí adjustovanie! A veru jesto zas pekný počet! Tu na blízku podobných
pozvání, ako od Vás, mám viac. Plánov plnú hlavu. Do velikých rámov mienim vpraviť
prírodovedecké sbierky ešte do valného shromaždenia. No a nezabudnite, že mám úrad a že sa
chce i žiť. A veru na tejto rozmetanej brdárke ide to krušno. Braček milý! Ako vidíte, čo by
som len zo skúmania žil, nestihol by som Vás navštíviť, hoci by som to rád učinil. Kdežto
mne je to len taká povinnosť, ako komukoľvek inému. A ohľadom Bossányiho sbierky
zabúdate, že ešte ani neviete, či ju vôbec predá a za čo, ako som Vás vtedy poprosil, aby ste
sondírovali pole. „Antiquitates in templis", na to podobne iného nemôžem poznamenať, iba:
„Ipse, vtip se." Spojenými silami! Tak bude niečo z nás! Mladí majú vstupovať do našich
šľapají, lebo na príklad ja už očividome slabnem a dlho nebudem ťahať. Žiaľ ma pojíma, keď
si pomyslím, ako dorostu nieto žiadneho."78.
Mrzelo ho i to, že jeho vývody nenachádzaly v slovenskom obecenstve dostatočnej
ozveny. „Čo vecí nových jesto v mojich článkoch, ale k tým neozve sa žiadna dušička . . ."
(21./IV 1903.) Preto rád sa pochválil svojimi rezultátmi, len aby vyvolal čím najširší záujem v
obecenstve79. Aký oduševnelý záujem vedel k svojim predmetom budiť, svedčí nám nie
ojedinelý prípad. „Vypravoväním o Vás — píše mu J. Kneis — jsem svou ženu celou
pobláznil pro Vás. Ješte dnes chcela mi utíkati na skame-nelinv pro Vás . . ." (J. K. - A. K.
78
A. K. - J. K. 17.,/VI. 1901.
79
Na príklad tú koľko raz vyslovili sme podivenie nad tým, že na Prencove ničoho nenachodíme; a už začína sa čosi ukazovať i tu! Nedávno
. ..zistili me aspoh pohrobište na Malom Sitne. Z Devičia dostal som hrnček a misku. Medovariec celú popolnicu, a kyvká sa jedno-druhé i
inde." (A. K. —K. A../V. 1902.)
50
16./IV. 1903.) Ba zrovna nútil ľudí k práci, posielajúc na patričné miesta peniaze, aby sa
predsa niečo vykonalo v záujme dobrej veci; tak na pr. na Novú Baňu, do Zem. Podhradia a
Blatnice. Povzbudzuje tiež k preskúmaniu zvolenského Pustého hradu. Blahodarne pôsobil v
tomto smere i ním napísaný „Návod, ako sbierať starožitnosti". Prísne karhá i neobetivosť
niektorých slovenských ľudí. O jednom takom píše: ,, . . . vzdychá, keby sa vraj našiel
mäcenáš, čo by zaplatil fotografa a dal klišei spraviť, a káže upovedomiť o tom mňa, istotne
tým úmyslom, aby som trovy niesol ja! Nuž odpovedám, že od koho som ja niečo pýtal a čo
som ja dal kopať, fotografovať, kresliť a malovať80! . . ," On delil ľudí slovenských vôbec na
užitočných a neužitočných. Voči revnivosti, medzi slovenskými predákmi zovšeobecnelej,
tešil sa aspoň tým, že s ním nik nekonkuruje, nerevní — v prácach a obetiach za národnú
kultúru.
Medzi prácou rád si zaetymologizoval, stopujúc menovite význam a pôvod miestnych
názvov, tejto lapidárnym písmom písanej histórie kultúry.81. Neraz robil potom neoprávnené a
prid'aleké vývody, často, pravda, len preto: „Aspoň mienku hodiť: nech si potom i druhí lámu
hlavu." (29./I. 1900.) Ovšem nerád zniesol, keď mu kritika chladnou rukou rúcala niektoré
jeho obľúbené názory. Jeho nekritickým predstavám o autochtonnosti Slovákov zvlášte
protivily sa vývody professora Niederlu. „Ba či to ozaj i dr. Niederle verí, že by Slovania zo
svojej zakarpatskej kolísky boli sa rozchádzali až v prvé stoletie po Kr. P.? (Slov.. Pohľady
1902, str. 129.) Vtedy Slováci Rastislavovi boli by museli poskákať dolu rovno s nákel a isť v
posolstve do Carihradu pre sv. Cyrilla a Metoda! Ešte i pri takomto pohanení musí človek
satyrizovať!"82.
V polemiach bol Kmeť nepresvedčiteľný, neústupný, až. tvrdošijný a proti
odporníkovi nešetrný. On síce uznával svoju nekompetentnosť vyniesť pokonný výrok v takej
dôležitej a ťažkej vedeckej otázke, čo neraz i otvorene vyznal.83.
Pripomenúť musíme i nevšednú obetivosť Kmeťovu na diela vedecké, ktorá
presahovala jeho prostriedky, natoľko, že sami ;eho najbližší verili o bájkach o nájdenom
alebo zdedenom poklade. „Odkedy zkúsil som čierny nevďak mojich farníkov a rodiny za
80
A. K. - F. R. O. 15./III. 1900.
81
„V listine zaujímajú p. N. azda viac mená osôb, mňa viac nemá topografické. Zdá se mi, ako by oní starodávni krokári boli sa báli
slovenských miestnych a honových mien a im schválne vyhýbali... Nepochybujem, ze tie valles a valliculae a berchy (vrchy) a terae arabiles,
aspoň každá druhá z nich, maly tie isté mená, čo teraz, prečo ich teda nepomenovali, veď tým by boly takéto listiny získaly na jasnosti?!1 (A.
K. — K. A. M. 23./L 1902.)
82
A. K. - F. R. O. 14./II. 1902.
83
„Horšie je, že som ja nie taký všestranný znalec, akí iba dilettant, pri čom hlavná vec je, že neskrblím grošom, lebo ani študovať ani
skúmať bez ná-kladkunemožro. Keby som vládal konať ešte viac!" (A. K. — K. D. 21./V. 1890.
51
moje dobrodenia: nedržím groš (a kapitále som nikdy nezakladal), ale dám na národné ciele.
A ponúkajú mi predmety bez prestania, len keby som stačil! Spolková pokladnica tiež
prázdna, keď nik neobetuje . . ."84. „Ja mám svoje plány s každým mojím grošom prv, než ho
mám v rukách."85. No napriek ozaj bezpríkladnej skromnosti a utiahnutosti jeho pramene
často vysychaly a vtedy, hatený súc v svojich dielach nedostatkom hmoty, rozhorčil sa na
neobetivost, alebo len nepomerne chatrnú obetivosť bohatších národovcov. „My drobní máme
prekonať veľké veci, od ktorých naši velikáši ešte odrádzajú! Nešli učedl-níci pýtať telo
Ježišovo, ale bohatý, vážny a vlivný Jozef z Ari-matie! Mäcenáši! Lukáč (kanonik) sľúbil na
vydanie Almanachu („Tovaryšstva") 100 zl., Mallý 50 zl! — Ja, mikroskopický prášok oproti
nemu, podpísal som 100 zl . . ,86". Alebo: „P. Mallý nemá peňazí, oklamal ho B . . ., Č. dal na
voľby ľudovej strane, Novák dal za S . . . V—skému 10.000 zl., nuž ktože ti má peniaze? Ja
nemôžem sa zmôcť na 25 zl. pre Muzeálnu slovenskú spoločnosť. Takí sme my gavalieri!"87.
Od vedeckých pracovníkov slovenských žiadal vážne štúdium a šľahal
bezmyšlienkovú povrchnosť niektorých spisovateľov. „Jarmočná práca, za peniaze . . .
neobsahujúca ani jednej novej myšlienky, ani jedného nového zvratu88." A nerád prijímal ani
sám nezaslúžené, prázdne chvály. O nich hovoril: „To je len znak (keď ho kritika chválila)
našej bezodnej prázdnoty, že musia chváliť niečo, nech je už akékoľvek. Veď keď
nepochvália to málo, čože potom povedia?!"89.
Jeho vedecké práce (škoda, že sú tak roztrúsené!) robily česť slovenskej kultúre a sú
dosavád učebnou knihou počiatočných slovenských folkloristov a archäologov. (J. Volko.
5./VIII. 1904.) „Vaša zpráva o hontianskych nálezoch je výtečná práca, je nielen poučná, ba
miestami často hlboko vedecká, tak že laik, ktorý sa o podobné veci zhola neinteressuje,
nemôže ju neprečítať. Ste majster v rozpravnom podávaní a štylistike, miestami brillirujete
rečou tak, že to plynie ako potôček, každý výraz iný, nový, trefný. Veľmi často pohrúžite sa
84
85
86
87
88
89
A. K. in litt. 17./IX. 1901.
A. K. - F. R. O. 14./IL 1902.
A. K. in litt. 19./III. 1893.
M. Kollár in litt. - K. A. M. 29./XII. 1908.
A. K. - F. R. O. 12./XIL 1896.
A. K. in litt. - F. R. O. 28./X. 1901.
52
do poetických opisov, a to je až rozkošné. A ten humor neopúšťa Vás nikde, a to je ten med,
ktorý dáva vedeckým článkom sladkej príchuti pre laikov."90.
Pri najrozličnejších vedeckých a inostranných zamestnaniach nie div, že „čas v práci
uteká, ako by mihal. Nieto dňa, čo by niekoľko listov neprichodilo a neodchodilo; ale nielen :
listy, lež i väčšie-menšie práce písomné. Napnutosť na všetky strany".91.
A tu uznať musí každý, že sa do jednotlivých odvetví vedy , menovite archäologie a
topografie, nemohol vhĺbiť92, rezultáty j jeho sberateľskej práce sú i čo do množstva, i čo do
vedeckej 1 ceny, i čo do rozsiahlosti preskúmaného terrénu najväčšej úcty hodné. „Pole trudu
Vášho — píše mu redaktor Škultéty —jej také široké) že takého odborníka niet, ktorý by ho
obsiahol."93.
Kmeť slúžil celému svetu, v najrozličnejších oboroch, dal za zaviesť, oklamať, využiť
a premeškal práce, ktoré mimo neho a za ním nik vykonať nemohol. (Na príklad pád s dr.
Csereimi „Wié man bot. Monographien produciert?") Vo vedeckých dielach vedel sa
povzniesť nad všetky rôznosti presvedčenia a poslúžil vďačne komukoľvek na svete.
„Priateľstvo s takými mužmi, ' akejkoľvek národnosti a politického presvedčenia, je
neoceniteľné."94. Štiavnický archivár Richter poslal mu svoju knižku „Kuruc idôk" a napísal
do nej venovanie: „Múdremu pestovateľ ľovi národného rozdielu neznajúcej vedy, pánu
farárovi Andrejovi Kmeťovi, na znak mojej úcty . . ." (1904). Hoci nikdy nemohol zabudnúť,
že práve repräzentanti maďarstva zaznávajú a udúšajú kultúrny život slovenský, on i
maďarským vedátorom ; (K. Vajna, V Borbas, E. Richter a mnohým iným), kedykoľvek sa
mu k tomu príležitosť naskytla, pomáhal, i budil, učil i v maďarských mladíkoch záujem o
vedy Z nich professor L. Tökésj mu píše: „. . . Únavy neznajúca účinlivosť, slávu
nehľadajúca] veda, láskavá priateľskosť a povzbudzujúca pomoc Vaša učinily j mi Vás na
celý život nezapomenuteľným . . . Professor Kanitz; dopytoval sa o Vašej Dôstojnosti . . . bol
som hrdý, ked som sal mohol vaším vz. priateľstvom chiúbiť. Len teraz viem si úplne j vážiť
90
91
Pavel Socháň in litt. — A. K. 14./II. 1895.
A. K. in litt. - K. D. l./II. 1901.
92
„Bože, keby len nemusel človek byť nejakou encyklopédiou! Moje štúdium (botanika) stojí už dva roky pre cele heterogénne veci!", (A.
K. in litt. 2 /IV. 1900.)
93
94
In litt. 10./I. 1902.
A. K. in litt. - K. A. M. 18./V. 1901.
53
Vašu vedu a známosti . . 95,". Skromný a beznáročný dedinský farár vedel si svojou vedou
preraziť cestu i do najvyšších kruhov, i získaly mu tam priazne i úcty neobyčajnej.96. A jeho i
.
decké práce vedel y vynútiť uznanie kultúrnym snahám Slovákov i u najpredpojatejších
odporníkov národa.97. Ale i našinci, keď navštívili veľaplodné laboratórium prenčovské, s
obdivom pripomínajú si dojmy odtiaľ odnesené. „Ľudmila Podjavorinská sdelila mi.dobre
cítila sa na Prenčove. Vašu všestrannú činnosť nevie prenachváliť. U nás len mnoho
daromného mlátenia slamy, užitočnej práce málo, alebo nič. Dôstojnosť Vašu nám kedysi nik
nenahradí.98".
A aká to bola zimničná činnosť, aká všestranná, tak že zamestnania jeho, čo ako bežne
pozorované, javia sa ako smes kaleidoskopu, a predsa yo všetkom tom bola cieľa povedomá
snaha zvelebiť svoj rod. Čím starším bol, tým viac šíril sa obvod jeho činnosti. „Vyjednáva o
výšivkách s odberateľmi, objednáva a sprostredkuje ich; pomáha dr. Pastrnkovi pri jeho
dialektologických výskumoch; myslí na výšivkový odbor Muzeálnej slovenskej spoločnosti,
alebo na osobitný takýto spolok; obstaráva, poskytuje pomôcky slovenským dámam k
prevzatiu obchodu s čipkami; vytrvanlivou a preto i šťastnou rukou kope starožitnosti svojho
kraja, ale má starosť i o hradiská ďalekého Trenčianska a Turca. Tým cieľom zariaďuje
peňažné sbierky a povzbudzuje ochotníkov ku tomu; pečuje o svoju mladistvú Muzeálnu
slovenskú spoločnosť po otcovsky, netrpelive súri jej potvrdenie u ministerstva cestou svojich
rozličných spojení; zveľaduje sbierky muzeálne; vyjednáva s majiteľmi súkromných sbierok a
knižníc (na príklad Kachelmannovskej bibliotéky). Medzitým nepretržene obohacuje svoju i
cudzie botanické sbierky, ba stačí byť ešte i ,konzulom' po slavianskej Európe cestujúcich
známych svojich . . . Pri tom všetkom stačí ešte písať i do amerických slovenských časopisov,
chcejúc sa takto odvďačiť Rovniankovi za sbierku brúkov, ktorú na jeho vyzvanie v Amerike
zakúpil za 500 zlatých . . . Stačí skoro polovicu redaktorskej práce viesť pri ,Tovaryšstve',
píše do ,N. N.' i do ,Pohľadov. Volajú ho do Ústia, do Oravy a inde . . . „Kobe nebolo kobe!"
(1903.) Zaslúžený Jozef Klvaňa najlepšie ocenil význam jeho vedeckej cmnosti, keď píše:
„Ja jen obdivuji píli Vašnostinu s prací vedeckou, kterouž pri téžkých povinnostech úradu
svého provádíte. Kézby bylo mnoho takých pracovníkú nejen na Slovensku, íeč 1 u nás na
Morave. Dobre by to s námi bylo. J á také o Slovensko nemám strachu, jakkoliv pomery jsou
95
96
Professor L. Tökés in litt. - A K 15./II. 1895
Srov.: N. Ledebur in litt. - A. K. 7./IX. 1904.
97
"Bol tu (L.). Kecí videl moje zaneprázdnenie, lichotil mi, že sa nenazdal, že Slováci majú takých učených mužov!" A. K. in litt. - F. R. O.
12./XT.
98
Ľ. Rizner in litt. — A. K. 29.,'XI. 1904.
54
tak bídné u Vás, ]ako u nás po válce 30-leté. Dokud je jen nékolik pracovníkú, Čo udržuje
kontinuitu intelligence, lid se neztratí. Vše uchová se v lidu a až časy budou lepší, ze zbytku
intelligence povstane šik velký, vítézný."99. Za skromnú tuzemskú odmenu svojej úmornej
celoživotnej práce považoval to zadosťučinenie, ktoré sa mu dostalo od učencov na slovo
vzatých, keď s radosťou sa mohol pochlúbiť: „Hľa, naše výskumy už berú sa v politike za
dôvod! (Na príklad náklo dokazuje autochtonnosť Slovákov v Uhorsku.) Preto já hovorím, že
štúdium je tiež politika, a dobrá!100."
Miesta vedeckého stopovanie a náleziská Kmeťove.
Almáš Horný. 8./XI. 1899.
Badín Dolný. Pohrobište. 1903.
Badín (Zvolenská stolica).
Baďany. Tlhajec. 1897
Banská Bystrica. XII. 1899.
Bartoš-Lehotka. (Skamenelé odtisky halúz.)
Bátovce. Kcpal s p. Hrúzom Selec. Mohyla.
Bzovík. Pranier. 1904.
Cerovo. Začiatkom júna 1896, s deviatimi kopáčmi.
Pustý hrad s dvoma rybníkmi. 1899.
Detva. Kalamárka-hradisko. V sprievode pôvodcu tejto knihy.
Devičie. 1903 a 1904.
Domaniky. Pohrobište. 1896.
Ďudínce. Jaskyne.
Dvorníky. 25./VII. 1899.
Gäder (Turiec). 13./VIII. 1907.
Hliník. Kamenice.
99
Jozef Klvaňa in litt. — A. K. 12./IV. 1895.
100
55
A. K. in litt. - K. A. M. 15./II. 1902.
Hrad Červených mníchov, nad Skleno-Teplicami
Hrádky, povyše Hronskej Breznice 1901.
Hokovce. Prerúteniská. 1903.
Illija. Skameneliny.
Jedľové Kostolany (Nitrianska.stolica). Srúcaniny niekdajšej papierne.
Kisihĺbei, pri Banskej. Štiavnici. Kameňolom. 1899.
Krupina. Kamenný stĺp, u ktorého strigv pálievali. 1904.
Lišov. 6. X. 1905.
Lopašov.
Ladzany. Na pozemku statkára Ledebura cenný spiežový nález. 1904.'
Madunice. Tu získal stoličku a stôl z chýrneho duba Jána Hollého.
Medovarce. IX. 1894.
Mladunice Horné. 1904.
Moderštolňa. Po dva razy. 14./XI. 1898.
Nadošany.
Nemce. Chyžištia, kameň s nápisom. 4./VI. 1902 a 1903
pohrobište prekopával so 7 kopáčmi 4./XII. 1900. Skameneliny
Nová Baňa. Viac raz. 1896. Zámčisko 1900.
Novohrad. Zámčisko. 1897.
Orava horná. 3./V. 1899.
Pečenice. Spečený val. 14., 24., 25./X. 1899.
Plášťovce. 1903.
Pustý hrad nad Tekovskou Teplou.
Rohačka (Liptovská stolica). 18./VIII. 1907
Romháň (Novohrad). 1904.
Sásy.
56
Sielnica. Sklený zámok.
Semerovce Horné. Cyrillský nápis. R. 1901.
Sitno. Cintorín.
Sitience. 30./IV. 1902.
Súdovce. 3./VI. 1902.
Sv. Antol. Koburgovský kaštieĺ. Dereš. 1904
Šváb. Pivnice na krupinských lazoch. 16./X. 1901
Tesárska dolina, jaskyňa. 1902.
U krásneho dreva, za belujským majerom
Uňatín 1904.
Žemberovce.
Žibritov. Bralce.
VII. Rozpomienky na Andreja Kmeťa ako botanika.
Napísal Václav Vraný.
Nakresliť a dopodrobna vypracovať verný obraz Kmeťa ako botanika, t. j. dľa zásluhy
i na tomto poli ho oceniť, bolo by možné len po svedomitom preštudovaní bohatého
materiálu, uloženého teraz už v našom Muzeume v Turčianskom Sv. Martine, a to presahuje
ďaleko čas na túto úvahu mi vymeraný; veď jeho botanická sbierka, ktorú nám on nielen s
úžasnou mravenčou pilnosťou, ale i s obetivosťou najvyššieho uznania a lásky hodnou
nashromaždil a umne, vedecky usporiadal — ktorú pri prevážaní z Prenčova (7. júla 1906)
bolo treba naložiť na šest senných vozov a ktorá cení sa na 12.000 korún — zaplňuje celú
jednu izbu nášho Múzea, tak že jedna čiastka húb (450 čísel), už predtým Kmeťom Muzeumu
darovaných, dr. Jánom Petrikovichom usporiadaných a uverejnených v sozname roku 1900,
musela byť inde umiestená. Pokúsim sa však, na základe známych mi dát, hlavne jeho korrešpondencie, ktorú mi vel. p. K A. Medvecký doposlať ráčil, zachytiť aspoň hlavné črty
tohoto nášho zriedkavého, v botanických kruhoch ďaleko známeho slovenského vedomca.
Mal som príležitosť len dva razy osobne s ním sa dlhšie pobaviť: prvý raz, ked
navštívil som ho v Prenčove 15. oktobra 1900, a druhý raz, keď on 18. augusta 1907 zavital
do Liptovského Sv. Mikuláša.
Na svojej fare v Prenčove prijal a uvítai ma so známou svojou úprimnou a srdečnou
prívetivosťou, posnášal a poukazoval, čím sa mi len mohol zavďačiť. Rozumie sa, že hlavný
predmet, okolo ktorého sa všetko krútilo, bola — scientia amabilis — botanika; veď kde sa
človek len obzrei, každý kút jeho fary preplnený bol hubami a inými sušenými rastlinami a
57
rozličnými muzeálnými predmetmi. Musel som mu rozprávať o známych mi osobne
botanikoch: Kalchbrennerovi, dr. Filárszkom, Scherfelovi, Ullepitschovi; o vychádzkach do
Tatier, ktoré on tak žiadal si vidieť a tam si zabotanizovať. Ľutoval, že pri slovenskej mládeži
nebadať zaujatosti za túto vedu, čo pripisoval panujúcemu materialistickému smeru. A keď
som mu prisvedčil citátom z listu tiež nášho botanika a humoristu dr. Zechentera, ktorý písal
svojmu priateľovi Ullepitschovi: ,,An langer weile thust ^"cht leiden — thust dich an den
Kräutern weiden — ob Du "ber im Leben — auch Milch davon wirst geben?" — chutne sa
zasmial na humore Zechenterovom.
Čas sa nám rýchle míňal, až sme uznali, že treba ísť na odpočinok — veď bola už
blízko polnoc. Zaviedol ma do izby pre mňa určenej a dali sme si „dobrú noc".
Asi o štvrť hodiny počujem klopať na dvere a hlas Kmeťov:
„Spíte?"
„Nemôžem zaspať," odvetím.
„Myslel som si to.' Ani ja — nuž pobesedujme si ešte."
Pozakrúcaný do teplej šatky sadol si k mojej posteli a besedovali sme ešte hodne vyše
polnoci. A keď po druhý raz privolal m „dobrú noc" a odišiel, nakopené nové dojmy
vyvolávaly v pamäti mojej podobné dávnejšie predstavy. Rozpamätal som sa, ako pred
niekoľkými rokmi sedel som pri posteli ctihodného starca, slávneho botanika Kalchbrennera,
ktorého meno, ako vynikajúceho mycologa, pochvalne známe je po celom učenom svete.
Ako pred chvíľkou Kmeť, tak vtedy Kalchbrenner hovoril mi s tou istou vrelou
zaujatosťou o svojom zamilovanom predmete — o betanike. Na stole ležala ešte neotvorená
zásielka húb z Natalu z južnej Afriky. Požiadal ma, aby som ju otvoril. Predkladal som mu
jeden primerok po druhom. Až sa triasol od radosti, keď som mu predložil niečo
neobyčajného, nového. Ba ešte i z postele vstal, aby mi z bočnej izby mohol doniesť a ukázať
čestné album, ktorým ho poctila jedna z anglických univerzít. Pritom v prestávkach rozprával
mi mnoho zaujímavého zo svojej bohatej zkúsenosti. No sila a hlas už ho opúšťaly. Hlboko
vzrušený roziúčil som sa s ním navždy. O niekoľko dni žatým opustil túto časnosť.
Porovnával som týchto dvoch vynikajúcich veľduchov a tešil som sa, že v Kmeťovi
poznávam druhého Kalchbrennera.
Nasledujúceho dňa môj hostiteľ poukazoval mi ešte niektoré vzácnosti svojho herbára,
a preto, že sa mi bolo už ponáhľať k vlaku do Štiavnice, ďaleko ma ešte odprevadil.
A takouto milou rozpomienkou zostane mi jeho návšteva v Liptovskom Sv. Mikuláši. Ale iste
nielen mne.
Dňa 18. augusta 1907, v nedelu predpoludním, rozniesol sa Po Mikuláši chýr, že je
Kmeť tu, a mikulášska mládež sriadila Popoludní na jeho počesť vychádzku do Demänovskej
jaskyne, viem, že nie jeden z tých, ktorí sa vychádzky zúčastnili, vie si predstaviť, ake ešte
statne vykračoval si medzi nami hore k jaskyni no a Pritom neušla jeho pozornosti ani jedna
58
rastlina, ak že kým sme vyšli hore, už ich mal nasbieraných za batoh. A práve tu ho čakalo
milé prekvapenie: všade okolo vchodu do jaskyne bujnel karpatský zvonec (Campanula
carpatica Jacq.), ktorého on predtým sviežeho v prírode ešte nevidel.
Ešte ako dnes vidím ho kráčať podzemnými, často až fantasticky stalaktitmi a
stalagmitmi vyzdobenými, zväčša — zvlášte pre neho — ťažko schodnými chodbami
Demänovskej .jaskyne.
A ktože by sa z nás nerozpamätal na krásny živý obraz, keď on potom tam za
jaskyňou, medzi vysokými bralami, v malebnom kruhu našej mládeže, vo večernom šere,
ožiarený mohutnou vatrou, tak vzletne, od srdca k srdcu nám zarečnil?
Na druhý deň robil návštevy — navštívil i mňa, a popoludní išli sme v spoločnosti
pána professora Volku na Rohäčku. Rohačka je prähistorické nálezište medzi Ploštinom a
Iľanovom, z Mikuláša na 4 kilometre vzdialená.
Tu už zďaleka padla mu do oka statná rastlina, ktorej predtým v prírode ešte nevidel
— ploštičník (Cimicifuga íoetida L.); rozumie sa, že si hneď niekoľko najkrajších prímerkov
do svojho batožka povyberal, a mal tam už pekný počet šípov, ktoré v Ploštíne okolo školy
posberal. Potom zaujalo na čas celú jeho pozornosť vykopávame črepov a rôzných
predmetov, ktoré dve ženy, najaté v Ploštíne, obstarávaly.
No kvetná naša mala pre neho mnoho nového a preto skoro pustili sme sa zase spolu
na poľovačku po celej Rohačke, až nás večer zahnal dolu.
Najväčšiu radosť mal z bronzovej ihlice, ktorú sa mu vtedy podarilo ukoristiť.
Ešte musím pripomenúť, ako sa Kmeť rozhodol k vychádzke . na Kriváň.
Pán Kornel Stodola, ktorého koč nás už čakal v Ploštíne, keď sme schodili s Rohačky,
pozval nás na večeru. Kmeť bol veľmi dobrej vôle; žartoval, rozprával anekdoty. Tu osloví ho
náš hostiteľ:
„Velebný pane, zajtra pôjdeme na Kriváň."
Kmeť za zamyslel; po chvíli však odvetil:
„Rád, veľmi rád by som, ale — nemôžem."
„Prečo?"
Sviatok je — svätého Štefana — musím slúžiť svätú omšu."
,Musí to byť?"
„Musí — ale dočkajteže. O ktorej ide vlak, ktorým by sme sli k Štrbskému plesu?"
Päť hodín dvanásť minút ráno."
„Tak nemôžem. Keby som si skorej mohol odbaviť kostol — ale ktože mi o štvrtej
otvorí? Teraz hľadať kostolníka je pozde, lebo je hneď jedenásť hodín."
59
„Keď je len to, tomu sa dá pomôcť," odvetil domáci pán „rošlem pre neho."
Tak sa i stalo. Kostolník bol asi o štvrť hodinky tu a sľúbil áno Pred štvrtou otvoriť
kostol, a tak i Kmeť rozhodol sa k vychádzke na Kriváň.
Musíme byť povďační pánu J. Krivošovi, ktorý podarenou fotografiou zvečnil nám
moment, kde Kmeť 20. augusta 1907, obkolesený svojimi ctiteImi, stojí a akoby už nejaká
nadzemská bytnosť pozerá dolu s vrchovca Kriváňa na naše malebne krásne, slovenskou
rodinou obývané kraje.
Bola to jeho prvá a posledná vychádzka do Tatier.
Do botaniky zaľúbil sa Kmeť ako študent a sám rozpráva -v svojich zápiskách, ako zo
Štiavnice chodil botanizovať do svojho rodiska' „V stredu po štvrtej hodine, oddajúc knihy
súsedovi, aby mi ich domov zaniesol, ja fujas do Bzenice; za slnca spočívania bol som už
tam. Vo štvrtok ráno, pričom trepatalo mi srdce radosťou, vyšiel som na krásne bzenické lúky
— kde sú i močariny, ba i dve zaujímavé morské oká s vodnými rastlinami — a na rozkošné
brehy hronské botanizovať." Popoludní s hojnou obnôškou vracal sa do Štiavnice. V škole
potom najzaujímavejšie rastliny položil vedľa seba na lavicu. Starý páter Kučera, výborný
botanik, uzrúc kvety, rovno zameril k nim. „Len, vraj, Kmeťko, dones zase flance."101.
Sotanizoval potom i okolo Trnavy. Tu pochvalne spomína prcíessora prírodných vied,
Teodora Aschnera, rodáka z Kremnice, od ktorého sušené rastliny zo sbierky Ignáca Grundia,
farára na Helembe, medzi Dunajom a Ipľom, podostával. V seminári tešilo ho viac sbieranie
semien, ktorých mal už ako seno-hradzký kaplán vyše 600.
Už z Ostrihoma dopytoval sa redaktora „Obzora", slávnej pamäti D. Licharda — ako
to z dopisu tohoto, písaného v deň sv. Štefana muč. 1869, vyrozumievame — na nášho, už
vtedy pochvalne známeho botanika Holubyho. V akom pomere títo naši dvaja vynikajúci
mužovia vedy, Kmeť a Holuby, stáli, to opísal nám sám Holuby v liste svojom, vel. p. K. A.
Medveckému 2 novembra 1908 písanom, takto:
„S naším nezapomenuteľným, úžasne pilným A. Kmeťom stál som v listovnom
spojení asi za 30 rokov. Svoje vzácne ná-'ezy z okolia Sitna mi posielaval, ako i ja jemu
špeciality kvetný môjho okolia. Bol výborným, i za hranicami v dobrej povesti známym
rodologom, a preskúmal dôkladne ruže okolia Sitna, ktoré je — ako z jeho dopisov a z
exikátov v Kernerovej „Flóra Austro-Hungarica" uverejňovaných a i mne občas posielaných
znam — neobyčajne bohaté na krásne formy ruží. Bolo nám obidvom nápadné, že okolie
Sitna je veľmi bohaté na ruže, ale chudobné na maliníky (Rubus), naproti tomu moje okolie je
pravé Eldorado pre batografa, lebo mám tu mimoriadne bohatú kvetnú na maliníky (ostružiny,
černice, Rubus) zato však málo ruží. On tisíce exemplárov ruží rozposlal svetom, ja zase
101
60
P. Kučera, piarista, vlíval i neskoršie na Kmeťa, ktorý mu z yďakv r°ku 1861 venoval svoju botanickú sbieročku.Usp.
množstvo malirikov, ako zrovna na dopisovateľov, tak i cestou Kernerovej „Flóra AustroHungarica" a Baenitzovho „Herbarium Euro-1 paeum" v Kráľovci (Kônigsberg v Prusku).
Bude tomu asi 30 rokov, čo ma bol Kmeť po prvý raz navštívil. Vtedy som mal ešte
môj veľký herbár (12.000 rastlinných druhov), v ktorom Kmeť so zvláštnou záľubou prezeral
ostrice (Carex) a ruže. Ukázal som mu i krásne exempláre sedmohradských rastlín, s
exikátmi, kardinálom Haynaldom peknou rukou písanými, ktoré mi sám Haynald v sprievode
láskavého listu bol poslal.
Ja som sa mu odvďačil sbierkou tunajších orchidei a hieracií a niektorými inými
vzácnymi druhmi. Vtedy som Kmeťovi riekol, aby osobne šiel k Haynaldovi, ktorý mu istotne
s radosťou dovolí použiť svojho prebohatého herbáru a bibliotéky, keď i mne dal obratom
pošty poslať na použitie zriedkavé knihy. Potom mi pozdtjišie Kmeť písal, že bol za viac dní
hosťom Haynaldovým v Kaloči, a nevedel sa prenachváliť svojho hostiteľa a bohatosť jeho
herbára a bibliotéky. Kmeťových botanických publikácím-nám pohromade a jeho listy mám
roztratené po ročníkoch kcrrešpondencii, ktoré povyhľadávať by ma mnoho práce stálo. Môj
veľký herbár som bol predal L. Richterovi do Pešti asi pred 23 rokmi Ale mi moje ľúbené
rastliny nedaly pokoja: preto som si založil nový herbár kvetný Trenčianska, no vriaďoval
som doňho i vzácnejšie druhy iných území. Málo pred svojou smrťou bol ma Kmeť navštíviť,
pri ktorej príležitosti som Muz. slov. spoločnosti daroval všetky, tu na podhradských
hradiskách vykopané bronze a kamenné násíroje a iné starožitnosti, a sľúbil som poslať i celý
môj nový herbár do Martina, a i poslal som ho. Kmeť sa ho strojil — ako mi potom písal —
znovu usporiadať a každú rastlinu na regálový list pásikmi poprih'epať, ako to videl (a i ja
som videl roku 1879) vo viedenskom cisárskom muzeume. Ale nestihol viac túto zdĺhavú a
obťažnú prácu vykonať, lebo skoro žatým umrel. Škoda, preškoda ho! Lebo nahradiť nám ho
nemá kto. Som už 73-ročný a strojím sa ísť budúceho roku na odpočinok do Pezinku. Ak mi
Boh ešte popraje života a zdravia, že budem mať na to dosť času, zamýšľam pre naše
slovenské Múzeum v okolí Pezinka sbierať rastliny a skameneliny, aby som zbytky môjho
života neprezaháľal.
Buď pamiatka Kmeťova požehnaná' v národe našom!"
Toľko Holuby.
Mimoriadne bohatstvo sitnianskeho okolia na formy šípov húb upútalo zvlášte k týmto
najväčšiu jeho pozornosť a bystré ä ho oko objavilo tu mnoho doposiáľ neznámych druhov a
foriem.
Dňa 5- februára 1897 oznamoval Kmeť svojmu priateľovi .O Dominico Saccarda
vydal akademickú prácu „Dissertatione di'laurea" o našich hubách, ktorými som sa zavďačil
jeho otcovi, správcovi botanickej záhrady v Padove. Tam opísal a vyobrazil i'novú hubu,
Tympánia Kmetiana D. Sacc. Jedenásta rastlina na moje meno."
Dňa 2. decembra 1901: „Byvše na farskej lúke pod Sitnom, zal som tam so suchého
dreva hubku, ktorú pozrúc lupou doma, bezodkladne poslal som Bresadolovi do Trientu.
Tento našiel ju novou, ale konferoval so Saccardom v Pavii, i pomenovali hubku: Kmetia
61
exiqua Bres. et Sacc. nóvum genus et nova species.' Opis jej vyjde v XVI. sv. Saccardovej
„Sylloge Fungorum", ktorý sa práve tlačí."
Dňa 31. januára 1903; „Zas narodila sa nová Lachella Kmetii Rehm. — Neprídeš na
krštenie?!" A tie jeho milé ruže, čiže šípy! „Keby — ponosuje sa — len tých háčkov a
pichliačov či šípov nebolo, ktoré takou veľmi tŕ.ňovou cestou činia toto štúdium!" m veru ho
často i citlivé upichaly . . .
Roku 1884 išiel do herbára dvornej botanickej záhrady vo Viedni, kde nachodily sa i
šípy Kernerove, direktora univerzitného. Pri výdatnej podpore priateľa a výborného rodologa
Henricha Bratfna bol i výsledok skvelejší.
Vo svojej práci „Veleba Sitna" (1893) znal už do 300 foriem šípov ztade, a pozdejšie
píše: „Z flóry sitnianskej mal by som opísať aspoň šípy, ktorých načítal som neďaleko 400."
Pri sostavovaní svojho katalógu šípov p še 6. jan. 1906: „Už som pri čísle 1024, a ešte
jesto šesť balov."
Ku posledným prácam jeho prislúchalo sostavenie katalógu. Sú to objemné sväzky. V
I. sozname 5630, v II. 6172 a v III. 3224, spolu 15.026 rastlín. Ten katalóg! Ten stál ho i
mnoho trpkých chvíľ. A bol to najlepší jeho priateľ, Osvald, ktorý niekedy až ostrými slovami
poháňal ho ku tejto dôležitej, veľkej práci.
29. nov. 1897 písal mu medziiným i takto:
„Ako vidím, s nami je nie dobre! Veď sa už i Teba chytá nervóznosť: človek si
namyslí, že ja to a to na neho, a ja veru arti to ani to, len aby sa nepotrhal po svete a mal sa
okolo svojho. A veru, Ondrik môj, čo by si si i namyslel — a za takého Ťa nedržím — že som
Ťa chcel rauchnúť a šťauchnúť, nuž ja to neurobím, alebo aspoň nikdy nechcem urobiť tak,
aby Ťa to bolelo,i čo by som Ti akokoľvek vynadal. Veď si my vari už len rozumieme jeden
druhému? Ale, čo je pravda, to je pravda. Sám sa Ponosuješ, že Ti staroba už pletky robí, oči
Ťa fumigujú a všeličo Ta nadchádza; a potom, či by som mal hriech, keby som tak k Tvojim
dvorám postavil anjela s mečom ohnivým odháňať všetko, co Ta odťahuje od toho, aby si
vykonal, čo pre národ len ty vykonať vládzeš? Veď sám uznávaš, že ani soznamu nemáš ku
všetkým svojim sbierkam. Kto to spraví, alebo to potom v celok spracuje? Nikto Ťa k tejto
práci nenaháňa, nikto ju u nás nesúri„ vari aj nikto o ňu nedbá. Ale nie tak ja. Veď ani ja
nebudem tu .nedzi vami žiadne desiatky rokov, čo by som i u Teba viac predpokladal, teda
porouzumieš mi, prečo Ťa prosím, prečo naháňam. Vidím, ako si zamestnaný na všetky
strany; vidím, že keby si sa celému svetu neoddával slúžiť, preto by ešte neutratil nič záujem
národa, ani úcta k Tebe neutratila by nič. Ale áno, národ skôr dožil by sa svojej slávy z
Tvojho diela a nemusel by trnúť, -že by niekdy národ, alebo aspoň človek, ktorý Tvoje
usilovanie pozná, musel zavolať ako nad nejakým darebákom: „Prácu tridsaď rokov si
znivočil!" ako Albertus Magnus zhíkol pri rozláma-n inách svojej hovoriacej figúry. Už Ti
Cserie nivočil, a keď raz oči zavreš, nie si istý, kto znivočí ostatné. Veď vôľu, by mal, a mám
k tomu chuti dosť verejne ohlásiť sa na obranu Tvojho času. Ze tu ako priateľ tuším viac
opovažujem sa dovoliť si oproti Tebe, to stojí, ale urobil by som to, keby som poznal
okolnosti tak, ako u Teba, u hoci-koho, ktorý sa má niečím presláviť a odťahuje s tým.
62
„Nežiadam vyznačenia, uznania atď.," to sú sprosté frásy. Čo po vyznačení? Ale ja žiadam to,
čím syn národa môže vyznačiť svoj národ, Keď hoci i národní ľudia žiadajú, aby si bol
„všetkým všetko", ja, kloniac sa pred touto dokonalosťou lásky k bliž-nému, žiadam, aby si
bol národu tým, čím Ťa v schopnostiach Tvojich Boh zvlášte označil. Mne je ľúto
nakopeného materiálu, tej krvopotnej ,ozaj krvopotnej práce, ktorá síce — dá Boh — ležať
bude v Muzeumu slovenskom, ale skrytá."
A 5. febr. 1904:
„Spomínaš svoj „Herbár". Už som sa nazdal, že píšeš, koľko si to literárne spracoval, a
tu ti on píše, že pakoval a posielal čomu a tomu. Teda pre iných; a my, tí Tvoji a naši
potomkovia, budú stáť pred hrozným materiálom, híkajúc a otvárajúc ústa! Ukazovať sa bude
v muzeume vidieckom, o čom by mal vedieť celý svet!
Na bok ostatné práce i to sliepňanie, a vyhotov už raz prácu, ktorú po Tebe nevyhotoví
nikto. Neodíť na druhý svet s veľkým hriechom zanedbania dobrého pre národ! Veď ký
parom to slýchal: celý život obetuje herbáru a o nomen diela sa nestarať. Všetko chceš urobiť
sám a z toho „všetka" vytváraš to najmilšie a najvzácnejšie, to opravdové Tvoje, k čomu má
Tvoje meno večne byť priviazané. Prosím Ťa, pováž to už raz. Keď za rok nič neurobíš pre
Muzeum, spracovaním herbára urobíš to, čo prevýši všetko. Ja odkladám groše na vydanie
Tvojho Katalógu a či opisu herbára. Mnoho a mnoho ráz nemám pokoja pre túto zanedbanú
vec. Roky sa míňajú, nesmieme si mnoho sľubovať. Pán Boh Ti pomáhaj!"
Už 5. novembra 1897 sľuboval Kmeť soznam svojej botanickej sbierky do III. sväzku
Tovaryšstva; nuž ale taká objemná sbierka, ako Kmeťova, potrebuje k sriadeniu a popisu
mnoho a mnoho času, a ešte keď to má robiť človek samojediný, ktorý má i druhé povinnosti
a zamestnanie. Na to sa 17. sept. 1900 sám ponosuje: ,,Usporadujem Herbarium, čo mi
samotnému dá mnoho, mnoho práce! A treba by bolo pracovať aj iné, t. j. písať, keby mi túto
čisto technickú prácu mal kto pokonať." A on pritom ešte neprestajne sbieral, präparoval,
zamieňal a kupoval, kde len čo sa dalo. Koľko bolo asi tej práce, ktorú on konal len v službe
botaniky, o tom možno si utvoriť aspoň približnú predstavu už z nasledujúcich úryvkov
niekoľkých jeho dopisov.
V jednom čítame na pr. : „Robím veľkú sbierku do Berlína z pár sto rastlín."
V druhom: „Teraz mordujem sa s posielkou rastlín a húb pre zamieňací spolok do
Bavorska."
V treťom: „Mal som rozložené huby na zámenu. Samé ukladanie (v alfabetickom
poriadku) vzalo vyše dvoch dní; včera a dnes odišlo po dva paky, ktoré vážily spolu 212 kg;
ešte so dva paky budú. Pováž si, okolo 1500 exemplárov; každý v osobitnej kapseľke s
etiketou niekde dosť obšírnou, aby bolo to, čo treba, a dobre tam dnu."
V štvrtom: „Posielal som rastliny dô Sarajeva, dva baly."
V piatom: „Dnes prišlo mi rastlín za 284 marky; jeden exemplár (Nepentes z Indie, má
na konci listov krčiažky s pokrievčičkami) za 5 marek! Kosti z predpotopného medveďa, z
63
predpotopného koňa atď. za 160 korún, tiež na môj meštek atď. atď. A potom ešte
nagazduješ, človeče, 95.000!102. Huj! To sú čary, to nie je s dobrým!"
V šiestom: „Sbierku driev (druhov dreva) chcel som ešte r. 1884 vo Viedni pre naše
Muzeum kúpiť, ale nemohol som sa k nei dostať. Toho roku dopytoval som sa tiež direktora
kráľ. bot. zánrady v Breslave o takú sbierku, ale dosial nedostal som odpovedi. Aspoň naše
drevá aby boly tam zastúpené.
V siedmom: „Strojím spraviť sbierku našich slív (neštepe-ných) pre muzeum vo
Fernole; nože postihy . . . prezvedajte sa, aké druhy slív sú v K. a či čerešňovky — Prunus
cerasiíera Er... — ešte trvajú . . . Reflektujem teraz iba na zrelé ovocie."
Ešte z iného jeho dopisu doznávame sa:.....na čo je tiež botanika dobrá. Istý St. z
Komárna, mne neznámy, požiadal ma 0 nejaké herbárium ... že sa odslúži. Ja som mu
bezodkladne vyhovel a prosil som, že či by sa tam starožitnosti nedaíy zakúpil Sbieročke bol
veľmi rád a dnes poslal mi 45 kusov rim. Peňazí zo starého Bregaetiuma. Veľmi odprosuje, že
nemôže teraz viac poslať, a sľubuje, že akonáhle sa začne pravidelné kopanie, že si dá
záležať, aby nHen mince, ale i predmety pre mňa nashromaždil."
Z rozličných dotazov, ktoré on vždy tak ochotne zodpovedal, uvádzam aspoň jeden na
ukážku: Istý lekárnik z Nemecka rád by vedel, ako sa volá „Waisemädchenhaar" po latinsky a
maďarsky a či v maďarskej ľudovej poézii nejakú úlohu hrá. Keby vraj to Kmeťovi azda
milšie bolo, aby mu písal maďarsky, on že má i slovník i maďarskú grammatiku a že si to už
nejako rozlúšti ...
,
(Otázna rastlina je Stipa pennata L. — Reuss v svojej Kvetne menuje ju kavýl; rusky
volá sa kobm.ib, horvatsky kovilje, maďarsky árvaleányhaj. V Liptove sbieral som túto peknú
trávu na Velingu pri Potúrni a na Mníchu pri Liskovej, kde ju ľud volá vlásenie.)
Kmeť zaoberal sa i ekonomickou čiastkou botaniky — pomologiou, a tým cieľom
dopisoval si s redaktorom „Obzoru" D. Lichardom, Petrom Orosházym a i.
O tomto sám takto píše: „Ako kaplána, mojou.radosťou bol kostol, škola a školská
štepnica. Túto sriadil a opísal som do Lichardovho „Obzoru", ktorý článok obrátil na mňa
pozornosť biskupa Moysesa, tak že z jeho naloženia mne bola sverená recenzia Penzlovho
.Ovocinára'.
Začiatkom roku 1907 písal mi Kmeť list, ktorý považujem za taký dôležitý k jeho
charakteristike ako botanika, že ho celý doslovne sdeľujem:
„Blahorodý a vysokoctený Pane! Prajem Vám šťastný a blažený Nový rok n. m.i.b.1.!!
— Ráčte, prosím, láskavé odpustiť, že Vás vyrušujem vo Vašom zátiší a že idem spomínať
rastliny teraz, keď príroda Božia spí a ešte' dlho spať bude. Ale hovorí sa, že pluh treba robiť
102
64
Po videku a v Amerike rozhlásili, že má toľko tisíc.
v žime a sane v lete; teda prípravy k botanizovaniu slušno začať 4. Januára Umňa veru i teraz
rozložené sú rastliny (cudzozemské, kúpené) po .izbe, ba i botamzujem v izbe, keď totiž
prikladám polienka do pece, pozerám na kôre huby a lyšajniky, aby aspoň tie najobyčajnejšie
čím skôr boly zastúpené v sbierkach mojich. Lebo to je hlavný cieľ nášho Múzea, aby v ňom
čo najúplnejšie bola zastúpená a znázornená naša najužšia domovina, menovite však i naša
flóra. Shromažďujem sily, hľadám pracovníkov. Ku týmto v obore botamky patríte na prvom
mieste Vy, vysokoctený Pane, sťa znalec flóry karpatskej. Chcem, aby ani jedna rastlina
nechýbala aspoň z tých, ktoré Reuss vo svojej „Kvetne Slovenska" opísal; a ja ich veru všetky
nemám. Vy ich skoré i máte, a tak spojenými silami sbierku doplníme. Svoje zásoby sľúbil i
p. Holuby. Dovoľujem si teda úctivú prosbu, ráčte mi, vysokoctený Pane, sdeliť rozmery
sbierok Vašich a či ich Muzeumu prepustíte. Prípadne v ktorom oddelení ďalej mienite
pokračovať a stierať? Málo je nás sice a skrovné sú sily naše, ale s vytrvanlivosťou a
obetivosťou dá sa mnoho vykonať. Ja robím i sbierku semien a plodov, ako som i mnohé
cudzozemské (z paliem atď.) aj zakúpil. Azda pôsobilo Vám to radosť prispievať i k tejto
sbierke, čo je ťažšie, než botanizovať. Lebo rastliny dlhšie kvitnú, než zrejú, a kým kvitnú, sú
viditeľné, kdežto kým semä dozreje, prerastú ich rastliny iné a zakryjú, tak že ich je ťažko
nájsť a poznať. Preto len znalec môže semená sbierať. Ale radostné a poučné je to veľmi.
Prosiac o láskavú odpoveď, vrelo poručený, s výrazom úprimnej úcty a rodáckeho pozdravu,
trvám v Turčianskom Sv. Martine, 4. januára 1907 oddaný Andrej Kmeť, farár na odpočinku.
A láske z mladosti svojej zostal verným až do posledných hodin svojho života.
Šesť týždňov pred svojou smrťou — 31. dec. 1907 — písal Osvaldovi: „Polihujem,
pričom veľmi olenivievam . . . Ach, koľko prepotrebnej a užitočnej práce zameškávam. Kasne
a police sa robia pre novú budovu a ja ani prizrieť nemôžem, a ako počujem, teraz práve robia
sa kasne pre botaniku. Veľmi malá miestnosť dostala sa botanike; neviem, či sa spracem ta.
Sbierka semien potrebuje tiež mnoho priestoru."
A 24. januára 1908 — tedy už len niekoľko dní pred svojou smrťou — ešte mi písal:
,,Reuss v svojej Kvetne udáva Ericu carneu na Liptovských holiach, na Kráľovej Holi a pod
istým i od Moravy a Sliezska. Erica dľa Duranda má okolo 400 druhov a rastie v záp. Európe
„in regióne mediterranea". Ja ich mám 25, i Erica carnea, všetky odtiaľ, jednu zo Zululandu.
Veľmi ma zaujíma, či ozaj rastie v našich Tatrách; našli ste ju Vy? Ak máte čo aký prímerok,
ráčte mi darovať. Semeno zrelé z Cimicifugy ste zachytili?
Bol to už z posledných — azda posledný jeho dopis, lebo 16. februára mali sme už len
jeho mŕtvolu.
Na počesť Kmeťovi pomenované sú nasledujúce rastliny:
1. Rosa Kmetiana, Borbás.
2. Mentha Kmetiana, H. Braun. Huby:
3. Urocystus Kmetiana, P. Magnus.
4. Tubercularia Kmetiana, J. Bäumler.
65
5. Curcubitaria Kmetii, J. Bäumler.
6. Trametes Kmetii, Bresadola.
7. Corticium (Hypochnus) Kmetii, Bresadola.
8. Radulum Kmetii, Bresadola.
9. Hydnum Kmetii, Bresadola.
10. Polyporus Kmetii, Bresadola.
11. Tympania Kmetiana, D. Saccardo.
12. Kmetia exigua, Bresadola et Saccardo.
13. Lachela Kmetii, Rehm.
Končím, čím som začal: Kmeťa len vtedy budeme môcť dľa zásluhy oceniť —
kritický, podrobne verný obraz jeho ako botanika nakresliť — až keď svedomité
preštudujeme bohatý poklad, ktorý nám zriedkavá mravenčia pilnosť jeho nashromaždila —
rozumiem jeho sbierky, ktoré, chvála Bohu, už teraz uložené sú v našom Muzeume, a keď
ešte dôkladnejšie poshľa-dávame a posberáme všetko, čo sa na činnosť jeho v službe botaniky
vzťahuje.
Do tých čias nechže budú tieto liadky skromným nezábudkovým vencom na jeho
mohyle.
Doplnky usporiadateľa knihy b líčeniu jeho botanickej
činnosti.
Zaviate nádeje na poli svojej národo-hospodárskej činnosti hľadel si Kmeť vynahradiť
na kvetnatom poli svojej milej botaniky.
Botanik Grundl roku 1876 vyslovuje svoju radosť nad tým, že sa Kmeť, o ktorom sa
nazdával, že sa mu už botanika zunovala, oddáva znovu na to pole.
Pravda, on sa zprvu venoval zväčša len hospodárskej stránke botaniky, štepárstvu,
pestovaniu rozličných liečivých zelín. Až na konci rokov sedemdesiatych zahružuje sa v
štúdium húb, v sostavenie čím naj úplnej šieho herbára podsitnianského, kde ho skoro
„uchvátily krásne formy ruží okolia tohoto", ktorých neskoršie rozoznal oezmála 400 druhov.
Na zakútnej faričke dobre mu padlo uznanie ľudí vynikajúcich, tým viac, kedže jeho
veriaci nevedeli si jeho „zelinkárstvo" oceniť. Veď mu jedna ním pokarhaná nezbednica
nevedela horšie nahrubianiť, ako keď mu odkázala, „aby si išiel radšej burinke sbierať, ako sa
do nej starať". Nemalým zadosťučinením mu bolo, keď sa mu tamejší zemepán, knieža
Ferdinand Coburg, za sbierku podsitniansku, akou sa mu bol Kmeť zavďačil, odmenil svojou
podobizňou a peňaženkou so 100 zlatými. No Coburgovci aj inak dokazovali, ako vysoko si
cenia vedu Kmeťovu.
66
Od roku 1879 dostávalo sa Kmeťovi vždy hustejšie uznania v kruhoch botanických,
tak že jednotlivé druhy pomenovali dľa jeho mena.
Okrem už pomenovaných 13 rastlín jeho meno budú nosiť vo vedeckom svete ešte
nasledujúce:
14. Rosa Slavodolica, Kmeť.
15. Rosa Havrana, Kmeť.
16 Rosa tom. J. Rafaelis, Kmeť.
17. Rosa montana Slavodolica, Km
18. Rosa montana Nedoliji, Km.
19. Rosa Glauca vili. Sitnensis, Km.
20. Rosa Šimkovičii, Km.
21. Rosa incana Kit. J. Kmetiana.
22. Tilia Kmetiana, H. Braun.
23. Tilia Sitnensis, Kmeť.
24. Omebrophila Kmetii Rehm.
25. Trametes stereoides var. Kmetii.
No Kmeťova botanická veda, jeho neúnavná a úmorná práca a obete i zásluhy volaly
za náležitejším ocenením so strany úradných sborov botanických, čo však on v skromnosti
svojej azda posledný zo všetkých zbadal. Tu na čase bola výtka jeho nerozlučiteľného
priateľa: „Národ Tvoj — na nešťastie — je taký, ktorý Tvoje práce dosť oceniť nezná a pri
cenení Tvojich zásluh ukazovať môže len na iných, ktorí tc lepšie urobiť mohli. Teraz časom
bude mať národ v ruke opísanie Tvojich „wunderbare Rosen", tým bude sa chlúbiť. Ja
myslím, toto je ešte nie dosť. Teba poznajú už viaceré vedecké ústavy, ktorým i dobre robíš, i
ktoré tuším časom honosiť sa budú Tvojím ovocím ako svojím. Od tých akéže máš pre národ
znejúce uznanie? Ktorýže ústav poslal Ti už diplom členstva? Nehnevaj sa, bratku, na takú
ostrú otázku; ale keďže Ty prácami svojimi predsa len viac slúžiš cudzím, než svojim (pre
nešťastné pomery naše), národ, ktorý to musí trpieť, a teší sa i tomu, čo z toho i jemu
pripadne, celým právom očakáva také uznanie Tvojich zásluh so strany cudzincov. A tu
prestáva všetka skromnosť. Robiť niekedy rámus nie je ešte hriech."103.
103
67
F R O. in litt. 12./XII. 1882.
Súc telom-dušou oddaný svojej botanike, nerád zniesol nemiestne vtipy o tomto
zamestnaní a za najhrubší cynizmus považoval výpoveď istého botanika, ktorý predmet
svojho štúdia pomenoval senom. I želel, že veda táto nenachádza na Slovensku dosť
pestovateľov, a požaloval sa, že kdežto cudzozemsko živo reaguje na jeho snahy, len
Slovensko spí hlboký botanický sen104.. On snažil sa všemožne vzbudiť v okolí svojom
záujem vzdelancov o túto vedu, a to bez rozdielu politického presvedčenia. Nováčkov v
botanike podporoval snažne. No nie jeden raz pritom zle obišiel. Tak dr. Cserei v svojej
monografii z kvetný štiavnickej,vykrámil ako svoje, čo od Kmeťa darom dostal, bez toho, že
by bol aspoň vyznal, že to má od Kmeťa."
Jeho sbierky sa stále množily a budily u každého odborníka, ktorý ich len spoznal,
pravý obdiv a česť slovenskému menu..Neviem sa prenadiviť bohatstvu okolia Vášho na ruže,
a to také krásne a vzácne, a blahoželám Vám k všetkým tým vynálezom! Nechže idú svetom a
präzentujú sa tam ako ruže slovenské i so svojím sberateľom Slovákom."105.
Menšie, umne sostavené sbierky rozdarúval Kmeť štedre slovenským školám a
učiteľom, ba i pokračovacej škole Vesninej v Brne. Muzeumu kráľovstva Českého daroval 80
prímerkov cievnatých rastlín a 539 húb a machov. Bol on nielen veľaplodným sberateľom, ale
i vynikajúcim konzervátorom botanickým.: „Rozhodné jsou Vaše (botanické) exempláre
mnohem lépe sbírané a konservované, než na príklad Magnusa, Sidowa a jiných106.".
S ruží107, ktorými zaplavil zamieňacie ústavy sveta, roku 1888 prešiel na
intenzívnejšie štúdium nad- i podzemných húb, ako i lišajníkov a machov, o ktorých s
botanikom Bäumlerom zamýšľali vydať monografiu húb štiavnických („Fungi
Schemnicienses,,). Znamenitý G. Bresadola, prezrúc Kmeťovu sbierku polyporusov, vyslovil
sa, že podobnej sbierky ešte nevidel.
Už dávnejšie zaoberal sa i skúmaním mikroorganizmov, týchto „drobných exekútorov
bylín" — ako ich dr. Zechenter trefne pomenoval. Krem toho sbieral štepené slivy, druhy
driev, v našej domovine bežných, ba i drevených výrostkov.
I cestou literatúry dodával súčasníkom svojim chuti a budil záujem za svoju vedu v
Časopise i Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti, v „Literárnych Listoch", v
„Národných Novinách", v „Uhorských Novinách", v „Slovenských Pohľadoch", vo „Svete",
104
In litt. 2./III. 1891.
105
J. A. Bäumler in litt. 1887.
106
Dr. Ľ. Celakovský iun. in litt. 6./VIII. 1902.
107
Jeho ružové exikáty išly medzi botanikmi sveta na ruvačky-mačky.
68
ba i v „Deutsche Bot. Beiträge" a „Cest. Bot. Zeit-schriíte". Tým cieľom chystal i slovenské
vydanie Bresadolovho diela o hubách..
V slovenskom Muzeume je jeho herbár uložený v 356 fasci-kuloch objemných
formátov; katalóg k tomu, vyše polovice vlastnoručne písaný, pozostáva z troch veľkých
foliových kníh na 1192 stranách a počíta 15.026 exemplárov rastlín, mimo pozdejšie ešte do
katalógu vsúvaných. Len samých ruží a šípov nasbieral 1196 speciesov. S veľkou
dôležitosťou a inštruktívnou priehľadnosťou vo dve tabule upravil 126 ním samým
nasbieraných parazitických húb, ktoré pod menom snetí a rýdze, fungi Schemnicienses,
opísané a J. A. Bäumlerom v c. k. zoologicko-, botanickom spolku vo Viedni prednesené
boly. Druhú veľkú sbierku húb daroval roku 1900 Muzeumu, ktorej sa sotva ktorá druhá v
Uhorsku čo do úplnosti vyrovná. Táto obsahuje 450 exemplárov a roztriedená je takto: I.
Polyporei (chorošovité).! II. Agaricinei (bedlovité). III. Gastromycetes (prašné huby).' IV.
Telephorei (plesniakovité). V. Hydnei (lošakovité). VI. Pyrenomycetes. VII. Rozmanité. VIII.
Myxomycetes.
„Botanizujúc, neobišiel nijakú rastlinu, ani takú, s ktorou sa už i viac raz bol stretol,
ešte vždy ju poznove prezrel, či niečo nového, a.spoň odchylného nenájde, nezbadá. Suché
konáre, steblá, vädnúce alebo suché a hnilé listie, hnilé drevo neušlo jeho skúmateľskému oku
a pátral po príčine, často i lupou, premeny týchto čiastok. A takým skúmaním odokryl mnohé
specie húb a variancie šípov . . ."108.
Ešte i v posledných chvíľach života doplňoval svoju botanickú sbierku, i hľadal
doplnky z niekdajšej Moysesovskej (zášťou barbarov spustošenej) záhrady a uvažoval, ako by
sa dala sbierka jeho slúčiť s novozískanou sbierkou Holubyho v jeden celok, znázorňujúci i
repräzentujúci celú kvetnú Slovenska, ktorej on celý svoj život venoval.
Botanici, s ktorými bol Kmeť vo vedeckom spojení.
Pavel Blaškovič, ev. a. v. učiteľ, Siladice.
Viktor Greschík, katol. učiteľ, Levoča.
Ignác Grundl, katol. kňaz, Dorog.
Jozef Holuby, ev. farár, Zemanské Podhradie.
P. Kučera, piarista, Baňská Štiavnica.
Samuel Kupčok, ev. učiteľ, Puka.nec.
Ján Novotný, katol. kňaz, Bzovík.
Peter Orošházy, učiteľ, Sucháň.
108
69
Dr. Petrikovich, osnova prednášky v Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
J. Rell, ev. farár, Ábelová.
J. Škoda, katol. kňaz, cistercita, Sv. Kríž.
L. Šimkovič, ka.tol. kňaz, Arad.
Jozef Tmák, učbár, Baňská Bystrica.
Andrej Truchlý-Sitniansky, katol. kňaz, Prievidza, Bacúrov.
Bella Textorisová, Blatnica.
Václav Vraný, ev. učiteľ, Lomnica, Palúdzka.
Dr. Gustáv Zechenter, lekár, Kremnica.
J. Zlínsky, lekárnik, Nová Baňa.
Romuald Zaymus, katol. kňaz, Bytčica.
Dr. Fr. Bubák, Zábŕeh, neskoršie Praha.
Ján Bubela, Vsetín.
Ľud. Čelakovský, učbár, Praha.
Boris Fedčenko, Mošajsk, Rusko.
Dr. Gintl, Praha.
H. Loewenberg, Praha.
K. Malý, Sarajevo.
Dr. Joz. Pančič, učbár, Belehrad.
J. Podpera, Praha.
Fr. Slávik, Jedovnice.
Joz. Žitko, Chrudim.
Ctto Abt, Viedeň.
N. Almendinger, Stockheim.
Eugen Antran, učbár,
Buenos-Aires.
Dr. P. Ascherson, Berlín.
70
Otto Baschmann, Landsberg.
Dr. C. Baenitz, Königsberg.
N. Darsch, Langenthal.
J. A. Bäumler, Bratislava.
Dr. Go. Beck, Viedeň.
Vincent Borbás, učbár, Budapešť.
Jozef Bornmiiller, Weimar. H. Braun, Viedeň.
Erich Brandis, jezuita, Trávnik, Bosna
G. Bresadola, katol. kňaz, Trident.
Julius Breit, Dusseldorf.
W. Brinkmann, Lengerich.
John Brignet, Geneva.
Th. Brown, Gothembourg.
Róbert Buser, Lund.
A. Callier, lekárnik, Rosswein.
Hyltén-Cavalles, Lund.
Dr. Adolf Cserei, ev. učbár, B. Štiavnica
Dr. Arpád Degen, univ. učbár, Budapešť.
Dr. N. Diesos, Zoschen.
Emil Diettrich, Kalkhof.
Al. Dichtl, jezuita, Mariaschein.
Dr. Alex. Teichtinger, Ostrihom.
Dr. E. Fuchs, Kappeln.
Enrico Gélmi, Trient.
Ernst Haase, Schônau.
Dr. Ľud. Hayna.Id, kardinál, Kaloča.
Fr. Hazslinzsky, učbár, Frešov.
71
Dr. Ladislav Hollós, Kecskemét.
Dr. N. Christ, Basel.
Barón Jaborneg, Klagenfurt.
Dr. Alex. Javorka, podkustos múzea, Budapešť
Dr. K. Keck, Aistersheim.
J. B. Keller, Viedeň.
N. Kerner, Viedeň.
W. Krieger, Königstein.
Dr. E. Kugler, Hindelang, neskoršie Plannegg
Viliam Lambert, Johanngeorgenstadt.
De Lagerheim, Lisbonne. Max Langstengel, Berlín.
Bela Lányi, Séövnyháza, neskoršie Ružomberok.
G. Leimbach, Arnstadt.
Otto Leonhard, Nassau.
Dr. N. Magnus, Berlín.
J. Mayer, Mainburg.
Lad. Meinyhart, jezuita, Kaloča.
Barón Ruď Nechritz, Breslau.
Joz. Noth, katol. kňaz, Wies.
Dr. O. Paschke, Lipsko.
Dr. O. Penzig, Modene. Martin Péterfi, Déva.
Dr. Marian Raciborský, Mníchov Dr. N. Rehm, Regensburg.
E. Martin Reineck, Weimar. Lars Romell, Stockholm.
P. A. Saccardo, Padova.
F. Sax, Breslau.
N. Scharlok, Grandenz.
N. Schambach, Northeim.
72
N. Y. Scheutz, Wexió.
Dr. N. Schroeter, Breslau.
Zoltán Szabó, Breslau.
S. Sydow, Wilmersdorf pri Berlíne.
Št. Terray, Rimavská Sobota.
Adolf Toepfer, Brandenburg.
Lajoš Tökés, piarista, učbár Kľuž.
Dr. Ján Tuzson, učbár, B. Štiavnica.
Georg Waerlein, Nymphenburg.
S. Weisbauer, jezuita, Kalksburg.
Dr. J. E. Wels, Munchen.
Dr. N. Wetstein, Viedeň.
L. E. Wild, M. Buchse.
W. Woss, Laibach.
Johann Woynar, Rattenberg.
A. Déseglises, Ženeva.
Jardin botanique de ľetát, Bruxelles.
K. k. Bot. Hofkablnet, Viedeň.
K. k. Zoologisch-Botanische Gesellschaft, Viedeň.
Sliezsky botanický zamieňací ústav, Immenstadt.
Kráľ. botanická záhrada, Breslau.
Berliner Bot. Tauschwerein, Nossen.
VIII. Kmeť zakladateľom slovenského Muzeuma.
Po zrušení Matice Slovenskej a troch slovenských gymnázií nastala u Slovákov v
dielach kultúrnych mŕtva doba. Nežičlivou suďbou stíhaní síovenskí učenci, pozbavení súc
možnosti verejného účinkovania na poli slov. kultúry, zčiastky uchýlili sa k pobratimným
národom slovanským, zčiastky sa uskromnili, utiahnuto študovali a pracovali v zákutí,
očakávajúc prajnejšie pomery.
73
Medzi týmito utiahnutými, tichými pracovníkmi bol i Kmeť. Nevediac hlivieť,
zoaberal sa študiumom botaniky a pilne sbieral zvláštnosti svoj ho kraja. Sbieročkou flóry
podsitnianskej vďačí sa zemepánovi Sitna, kniežaťu Ferdinandovi Coburgovi. Bolo to
pokynom pre Kmeťa: vedou oživiť, k uznaniu, ku cti, k vclnosii priviesť svoj ubitý národ.
Takto povstala v ňom už roku 1877 myšlienka založenia vedeckého spolku
slovenského, ktorý chcel zprvu prírodoskú-mateľským, neskoršie (roku 1884)
prírodovedeckým nazvať. No jeho návrhy nenašly dostatočnej ozveny v slov. obecenstve,
zaujatom zväčša borbou o naj prvotnej šie občianske práva, znechuťované, vyčerpané i
ubíjané každodennými atrocitami. Pod nimi upel i Kmeť; ale on neztrácal so zreteľa i krajšiu
stránku života, i vyššie povolanie svojho rodu. Preto neustával so svojimi návrhmi, súriac
roku 1884 aspoň osobitnú vedeckú prílohu pri „Slovenských Pohľadoch", ba roku 1888 v
spoločnosti Andreja Truchlého-Sitnianskeho zamýšľal vydávať osobitný vedecký časopis. K
tejto myšlienke vracal sa Kmeť častejšie.
Roku 1887 sriadená bola slovenská výstavka v Turčianskom sv. Martine, pri ktorej on
mal ľvý podiel; šťastné archäologické nálezy jeho a so dňa na deň množiace sa sbierky
priviedly ho k myšlience založiť v Martine stále, väčšie, repräzenzatívne slovenské Muzeum.
Tým cieľom vyzval slovenské obecenstvo k sbie-raniu a doposieläniu muzeálnych predmetov
a zariaďuje peňažitú sbierku cieľom zakúpenia už jestvujúcich sbierok, menovite geologickej.
Od tej doby venoval sa zveľadeniu t. č. jediného kultúrneho ústavu slovenského,
shľadujúc zblízka i zďaleka poklady muzeálne, nesporiac grošom až do vyčerpania „Sám si
uťahoval na živnosti, len aby bolo pre jeho Muzeum . . ."109 Jeho domácnosť nesmela ho
viacej stáť ročite ako 300 zlatých, všetko ostatné venoval na oltár národa.
Kto by mohol sostaviť ozaj kniežacie dary, ktoré sa nepretrženým a obdivuhodným
prúdom zanášaly do slovenského Múzea z chudobnej katolíckej fary prenčovskej, až zaplnily
všetky jeho kúty do posledného miestočka!
Dary svoje pre Muzeum zahájil roku 1888 sbierkou mineralogickou a geologickou a
zaujímavými botanickými obrazmi, v samorostlých, ním samým urobených drevených
rámoch
Roku 1893 zakúpil Kmeť sbierku Hrnčiarovskú a v ten istý rok i sbieročku brúkov .v
cene 43 zl., záležajúcu z 1100 rodov a d uhov, v 2276 primerkoch.
Roku 1894 zakúpil sbierku nerastov, ku ktorej potrebné sklené škrine dal na svoje
nákladky urobiť.
Nasledujúci rok odosiela bedňu muzeálií.
109
74
Fr. Richard Osvald in litt. 7./XII. 1907.
Roku 1896 posiela sbierku húb v primeranej sklenej škrini a pre muzeum Živeny 5
rumunských katreníc i veľký vyšívaný obrus. Tiež vtedy zachránil cennú knižnicu po
Michalovi Chrástekovi s viacerými vzácnymi rukopismi. Medziiným bol tam i Tomášikov
cestopis.110. Tiež daroval novú, 94-predmetovú zásielku. V ten istý rok zapravil kúpnu cenu
zoologických duplikátov vo výške 500 zl. a prispel 50 zl. k sbierke cieľom zakúpenia výšiviek
Socháňových.
O rok pozdejšie odosiela zas dve bedny muzeálií.
Roku 1899 len v krátkom čase vydáva zo svojho 250 zl. na muzeálie a expeduje do
Múzea predmetov v cene hodne vyše -800 zl. V tom čase podnikol vychádzku do Novohradu
cieľom zakúpenia tamejších starožitností, čo ho stálo 112 zl. Na staré obrazy vynaložil zo
svojho 75 zl., v hotovosti však dal pokladnici spolkovej 100 zl.
Roku 1900 posiela zas bedňu muzeálií a od viedefiského prä-parátora Wernera
zakupuje motýľov za 200 zl.
Roku 1900 zakúpil od Konráda Švestku poľskú korrešpondenciu vojenskú za 150 zl.,
o ktorej sa ešte zmienime. V ten istý rok daroval Muzeu kožu v cene 26 zl. a od Wernera
kúpil präparátov za 80 zl. Okrem týchto obetí prispel i na zakúpenie spolkového fonografu
150 zl.
V nasledujúci rok posiela zas 5 bedien predmetov, ktoré vážily 31/2 q Roku 1903
zakúpil od spomínaného už Wernera za 60 zl. dvadsať druhov rozličných veľrýb 111., za 60 zl.
žralokov a štyri kusy drahého opálu za 10 zl. V ten istý rok poslal ešte štyri bedny,
pravdepodobne knihy, ktoré kúpil za 120 zl. Tiež iných muzeálií kúpil za 34 zl. Istý
štiavnický pán utŕžil za rozličné predmety od neho v krátkom čase 90 zl.
Roku 1904 zakúpil len starých mincí za 105 zl., okrem nich daroval diela Mateja
Beliusa a zakúpil ryby z Nilu.
Roku 1906 zaplatil za starožitnosti 22 zl. a za kresby 20 zl.;, tiež kúpil za 108 zl.
jnimoeuropských rastlín, za 189 mariek exotických bylín a zo Šomorína vypchatých vtákov
za 72 zl.
Keď k tomu pripomenieme kúpu bešianskeho mamuta s jeho präparovaním a s
nevypočitateľnými nákladkami cez celý život sbieraný herbár, ďalej dar 1000 korún na novú
110
„Teší ma, že živočíchy (od Wernera) šťastlivé došlý. Neviem síce, aké je to, ani koľko ich je, ale už vzhľadom na ich vzácnosť, že sú
totiž z ďalekých končín; prosím, aby na moje nakládky boly dané do čistého liehu. Ráčte mi potom účet sdeliť. Ničím nešetrite, čo by
prispelo, aby sbierka táto povzniesla nielen hodnotu, ale i ozdobnosť nášho Múzea. (A. K. — dr. J. P. 8./XI. 1900.)
111
„Ponúkli nám geol. sbierku z duplikátov múzea českého za 1000 zlatých. Tisíc zlatých je pre nás million! Gratuloval som práve veľk. p.
Lad. Lukáóovi, kapitulníkovi ostrihomskému, i poprosil som ho, či by som smel reflektovať na geologickú sbierku. Veľkodušne daro.val na
ten cieľ vyväzujúcu obligáciu uh. na 1000 zl. Sláva!" (A. K. - K. D. 6./VII. roku 1897.)
75
muzeálnu budovu a jeho základinu na plat kustosa, ešte vždy nepodarilo sa nám dať úplný
obraz jeho nevyčerpateľnej obetivosti na slovenské Muzeum, ktoré preto mnohí nie
bezdôvodne Muzeumom Kmeťovým nazvať chceli.
Veľký, neobyčajne intenzívny bol jeho smysel vyhľadať, nájsť veci pamätné; on to,
pravda, volal svojím šťastím. Ináče so všetkých strán núkali mu starožitnosti, ako i zas okolité
múzeá obracaly sa k nemu o príspevky. Pri takom čulom obrate muzeálií nie div, i svetovým
muzeologom sa to prihodilo, že jeho dobrodušnosť nadužili menej svedomití ľudia, zavesiac
mu na krk za drahý peniaz bezcenné, či menej cenné napodobeniny (ako cerovský Pribiš).
Pripomenieme len nevydarenú, alebo preplatenú sbierku paleontologickú z Prahy (roku
1897112., pri čom dostalo sa Kmeťovi od predavača prof. Friča nešetrných urážiek. Značnejšie
rozladenie spôsobilo nezaslúžené sklamanie pri kúpe púchovských starožitností roku 1894.
Kmeť cestou Pavla Zocha upozornený bol na tieto predmety, ktoré barón Hoening3)
pre starobu k predaju núkal. Kmeť vybral sa hneď do Púchova, no na púchovskom nádraží
dozvedel sa, že barón náhle umrel. „Prvé bolo mi hneď ráno vyhľadať dedičov ohľadom
starožitností, ktoré s ostatnými pozostalosťami boly úradne popečatené. Cez poludnie obdržal
som odpoveď, že za sbierku pýtajú 500 zl., no ja ponúkol som im 100 zl., čo sa im nezdalo a
odpoveď znela, že radšej dajú nálezy na „millennárku". Ďalej mali sme sa jednať o štvrtej
hodine popoludní. Dotiaľ navštívil som v. p. Zocha, ktorý prišiel tiež do Púchova a ostal tam
až do 19-ho, 10-tej hodiny večernej . . . Pod tlakom všelikých obáv sľúbili sme 400 zl. a
podpísali kúpno-predajnú smluvu a začali pakovať v tom dobrom domnení, že v štyroch
bednách je najlepšie z nálezov, ale dosť skoro presvedčili sme sa, že najlepšie z nálezov, totiž
fibule bronzové a veľké urny, chybujú . . . Škoda, že bližší národovci neobzreli sa zavčasu o
sbierku . . ." (Kmeťove značky 113.. Keď zásielka 29. septembra v 12 bednách došla do
Martina, nastalo veľké sklamanie. „Veci — tak píše A. Halaša — nie sú hodný ani 100 zl.! Sú
to samé črepy, staré zlámané kosti, kamene. Ničoho nič cennejšieho. Vcelku: tri urny, parohy,
5 vtákov, 3 bronzové kúsky, had, stará kosa, pár starých želiezok . . ,"114. Naproti tejto
zdrcujúcej kritike P. Zoch cenil kúpené predmety nasledovne:
Kresby a rukopis
50 zl
112
Barón Hoening bol passionátným bádateľom starožitností, majúc v obore tomto mnohé svetové diela. Je Hannoverčan, ktorý na Považí
zakúpil Mitiekovské panstvo. Pred pár rokmi však n sledkom kalamít ho predal a osadil sa v Púchove tým cieľom, aby študoval púchovskú
skalu a kopal. Dielo o svojich výskumoch spísané nenašlo vydavateľa. Kustos viedenského múzea, prezrúc jeho nálezy, vyslovil sa, že barón
má také drahocenné veci, ktoré v europejských muzeumoch alebo neprichodia, alebo sú zriedkavé. Veci ocenené boly vo Viedni odbornou
komisiou na 5 tisíc zl. Následkom klamstva predal ich barón agentoVi za 600 zl., agent ich však predal bohatému Židovi za 5000 zl.,
113
,,My sme kupovali pod tlakom obavy, že nám nedajú ani za to, čo cenili, a pod ťarchou túžby ratovať z púchovskej sbierky pre Slovákov,
čo sa dá." (P. Zoch in litt. - A. K. 8./X. 1894.)
114
76
A. Halaša - A. K. 29./IX. 1894.
V táky
50 ,,
Šteláže ,kasne ,škatule
50,,
Skameneliny ,kamene
50,,
Rohy ,veľký 50 ostatné 50
100,,
Všetky ostatné veci
100,,
Spolu 400.zl 115
Ešte ťažšie, trápnejšie bolo jeho položenie voči tým, ktor1 prispeli boli ku sbierke,
cieľom zakúpenia oných predmetov za" hájenej, obnášajúcej 400 zl. „Teraz, jestli sbierku
podržíme-akože písať pred verejnosť, aby nebolo obecenstvo sklamané, znechutené, keďže
sme my sami sklamaní a oklamať publikum predsa nesmieme? Či sa blamovať pred
verejnosťou a uspokojiť svedomie svoje? Mňa vec nesmierne mučí a každý nový príspevok
mi je novým dvojnásobným mečom do srdca; radšej keby ktorý ich daroval viedeňskému
muzeu a za to dostal akýsi rittersorden. Z týchto všetkých vecí urobil si barón pekné album;
okrem toho mal ešte veci, ktoré si tal podržal a rozličné predhistorické i historické mince,
ktoré už od toho času ponachodil. Tieto by bo) náklonný predať, lebo je už starý a chorľavý.
Pán Zoch navrhoval Kmeťovi zaviesť sbierku na zakúpenie týchto vecí, aby sa zamedzilo
odpratarju ich do cudziny. nikto nič nebol poslal; ale či bolo možno sbierku pristaviť, listy
odvolať, keď do 50—60 rozišlo sa ich prv, než posielka púchovská dorazila do Martina? Ja
som v plnom smysle slova medzi dvoma ohňami".116.
Podobne obišiel i pri zakúpení starého poľského vojenského i archívu od Konráda
Švestku. Takéto prípady mimoriadne bolestne účinkovaly na citlivú dušu Kmeťovu, zvlášte
keď bol na ne menej šetrne upozornený. ,,A ja som taký nešťastný, že ničoho užitočného a
vhodného neviem darovať, iba také veci, ktoré ,von ohlokom treba vyhodiť', ako mi pán
pokladník o púchovských nálezoch bol pisal, hoci ukázaly sa pozdejšie dosť vzácnymi. No
ničevo!"117!
K vôli udržaniu stykov so svojimi dodavateľmi muzeálií hotový bol i k najťažším
obetiam. Od takých ľudí mnoho vedel] preniesť, ba prevzal na seba i značné a dosť
nebezpečné obiiga, ako zaručiteľ na zmenkách — v záujme veci.118.
115
116
117
118
P zoch – A K 1/X 1894
A. K. in litt, 12./X. 1894.
A. K. - di. J. P 9./XII. 1900.
..Kobyla, mu řekla, že má štéstí z pekla" — i já mám takéto šťastia poslať Vám pripojenú zmenku, tým cielom, aby Ste ani Vy neboli
vytvorení z takéhoto pekelného šťastia, podpisat a odovzdať zmenku", písal., kecl v záujme zveľadenia muzeálnych sbierok prinútený bol
žirovať zmenku istému agentovi starožitností. (A. K. - dr. J. P. 4./IV. 1901.)
77
Sberateľská činnosť Kmeťova natoľko pohlcovala všetky predajné muzeálie ďalekého
okolia, že keď na pr. niekto pre štiavnické mestské muzeum chcel niečo dobre predať, len
toľko povedal, že to chce Kmeť zakúpiť, hneď dostal žiadanú cenu.119.
Nie div, že sa cítil neraz hmotne úplne vyčerpaným, keďže neobyčajnou obetivosťou a
zaujatosťou jeho rozprúdený shon za pamätnosťami kládol priveľké nároky na jeho peňažné
prostriedky. „Usmial som sa, čítajúc vo Vašom ct. liste passus, že za všetky mince zaplatí p.
Kmeť. Ja čakám groše zo spolkovej pokladnice, a Vy odkazujete na môj úbohý Vaček ešte
i také ,o čom nemám ani vedomia Hovorí sa ,že netreba triasť hrušky , s ktorej padajú 120
V takomto položení túžil pripriahnuť k dielu nové, nevyčerpateľné sily, hľadal
mäcénov, súril alebo i zariaďoval verejne i listovne sbierky: cielom zakúpenia prírodopisných
sbierok dr Zechentera a Dionýza Štúra (r. 1893), cieľom zakúpenia už spomenutej pražskej
paleontologickej sbierky (1895), tiež i v záujme zadováženia peňazí na zakúpenie nových
muzeálnych predmetov (1898), v záujme odstúpenia zvyškov účastín n'ekdaj ej martinskej
Cellulozovej dielne (1895), cieľom doplnenia geologickej sbierky atď.
A aké bolo jeho rozhorčenie, keď sa mu často nielen že nedarilo vzbudiť k obetavosti
slovenskú spoločnosť v žiadúcnej Ejiere, ale keď videl neochotu, neobetivosť, netečnosť a
neuznanlivosť' i u čelnejších, majetnejších slovenských ľudí!121.
Nesmierne ho stiesňovala slovenská chudoba, keď ti, ktorí majú smysel pre kultúrnu
žížeň národa a rádi by obetovali, nemajú zkade obetovať, boháči však sú zväčša neciteľní.
Žialil nad každou ztratou slovenského groša, vidiac s tým vysychať možné pramene
kutúrnych potrieb národa. Tak o páde Milcovskom píše: „Viem, že bude zle pôsobiť i na
obete na novú budovu muzeálnu . . Taký som zronený, že ani vypovedať nemôžem . , . "122.
119
F. R. O. - A. K. 29./XI. 1900.
120
„Ja veru tiež neshromaždiijem kovu ale každý halier vydám, a bud Bohu chvála, druhému som ešte nebol obťažný, ani len tým
ostrihomským pánom, ktorí odobrali mi aj Simorovské subsidium. I teraz som bez groša, a mnohé veci pre Muzeum rád by som zakúpiť."
(A. K. in litt. 14./I1. 1904.)
121
„Keď som mu ponúkol svoj skromný príspevok 20 zl., dojatý prijal odo mňa iba 10 zl. „Za hanbu pokladal bych to — povedal — aby
chudobný kaplán (ktorý vtedy i matku mal na starosti) daroval viac, ako prepošt a predseda Vojtešskélio spolku, od ktorého som dostal len,
10 zl., na sbierku výšiviek." Tte-ať zlatveh mi s povďačnými slovami vrátil..." (Karol Tsečesálek in litt. 16./III. 1908.)
122
78
A. K. in litt. 15./IX. 1901.
I nezaujatosť, necenenie si práce muzeálnej sa ho trápne dotklo a neraz úplne
zronilo.123 Ako bol prísny proti sebe ohľadom plnenia kultúrno-národných povinností, tak
neúprosný bol v tomto ohľade i proti, druhým slovenským vzdelancom. „O budúcnosti —
píše — nášho krásneho Múzea netŕpnem ja tak od nepriateľov, ako od naničhodnosti našich
ľudí . . . Málo vedeckosti, málo ideálnosti . . . Zkúsenosť táto a odtiaľ vytekajúca starosť o
Muzeum (ale i o celý duchovný život národný, politický, hospodársky, spoločenský atď.)
pohýňa ma hľadať chodníčky, ako dostať sem nové, svieže a hotové sily pracovné . . ,"124.
Pri takých mnohých potrebách duch jeho hľadal mäcéna, a keď ho nenašiel („Všetko
hluché. Ostane smutnou pravdou, že slovenský, národ nemá mäcéna"), alebo keď miesto
veľkodušnosti u slovenských boháčov zkúsil len grošiarstvo, tam rozhorčenosť viedla ho k
úsudkom kosti prerážajúcim a jeho žhavé výčitky, ako ohnivé metly pomstiaceho serafa,
šľahaly po sebectve. „Tá jalovica, ktorú ukradli, bude farárovi, ale ak sa nájde, bude dievke
Mare ..." poznamenáva, keď S. daroval otáznej hodnoty 3 účastiny na slovenské Muzeum 125.
Vo vymáhaní čestnej podlžnosti každého Slováka na stavbu novej muzeálnej budovy bol
bezohľadný. „N. N. dostáva len arendy ročne 4000 zl., ale na ten jeden podielik dosiaľ
zaplatil iba 30 korún! Chudáčik!"126. Veď nejeden slovenský boháč na opätovné jeho
vyzvania hodil 4 korunky na mnohotisícové potreby stavby novej muzeálnej budovy..
„Píšem medziiným (v prípisoch na kat. kňazov-národovcov v záujme sbierky na
zakúpenie púchovských starožitností): . . . 10, 20, 50 alebo dľa štedrosti i viac zlatých,
položených na oltár osvety svojho národa, ani nepocíti duša šľachetná, leda ak (a to istotne) v
sladkom povedomí šľachetného skutku. Maličká, nevýdatná podpora nič nenapomôže, len
potupu slovenského národa . . . Nielen zakúpenie sbierky požaduje obete, ale i zariadenie
(škrine), ba i na ďalšie kopanie porobené sú poriadky." (A. K. — F. R. O. 26./IX. 1894.)
„Pred Vianocami umrel jeden z dedičov Červeňových, kapitulníka b.-bystrického a
pokladníka Matice Slovenskej, vlastne bol to dedič Matice Slovenskej, lebo zdedil to, čo
Červeň poručil Matici a čo malo činiť 60.000 zlatých . . . Nuž teda po tom dedičovi ostalo
83.576 korún! Hoci osobne i skrze dr. T. oslovoval som ho, aby aspoň to dal slovenskému
123
„Jeden, dvaja vykrvácajú (peňažite), a potom prestane všetko? A ešte u ma dnes H. vysmeje ... že či sme v Zuberci aj ploštice kúpili?!
Ustávaj sa, Plať a vstrč posmech do vačku!" (A. K. - F. R. O. 24./VI. 1907.)
124
„V ohľade skúmania neočakávajte od Muzeálnej slov. spoločnosti ničoho, kouajte sammostatne, neodkladne a vytrvale! Keby Benedek
nebol čakal úpravu z Viedne, má-li napadnúť nepriateľa: mohol neprehrať bitku! Vás je tam tolko. vládnucich umom. stihoni i grošom (toto
je, verte, najmenšie): že nás výsledkami môžete prekvapiť a udiviť svet! Lep blízki v svojom okolí môžu neco preukázať." (A. K. - Vo.
10./VIL 1900.)
125
126
79
A. K. - F. R. O. 9./III. 1907.
A. K. in litt. 1907.
národu, čo i tak jemu poručené bolo: predsa nepamätal na národ svoj. Až teraz po odumretí
písal som jeho bratovi, či by on nemohol, ak je exekútorom testamentu, nahradiť niečo národu
slovenskému: nuž — vzor skúposti — offeruje vraj dve účastiny . . . Tak, hľa, máme my aj
boháčov, ale ti sú bez srdca a bez mozgu."127.
Na zahanbenie týchto a na povzbudenie nerozhodných rád postavil za príklad
šľachetný čin chudobného katolíckeho kaplána Jána Vojtašáka,128. ktorý, nemajúc hotových
peňazí, veľkodušne obetoval na stavbu Múzea hodinky a zlatú retiazku, ktoré k primíciam
darom dostal na pamiatku.
„Navštevovateľom Múzea kole oči všade moje meno, Musí, vraj, mať bohatú faru,
keď toľko vládze obetovať Ej, má ju, má!" (In litt. 16./IX. 1898.)
Ozaj obdivuhodná bola jeho neúnavná snaha a sebaobetivosť, s ktorou vypátral a
zaopatril svojmu Muzeu všetko, čo sa vzácneho zaopatriť dalo. „Veru, čo cez prenčovskú faru
už prešlo, a to tak v tichosti a bez hrmotu! To samé utvorilo by už malé muzeum. A keby ma
tak p. Šp. videl cestovať na sennom voze, naloženom bednami, k železničnej stanici
štiavnickej!"129.
Pri každej príležitosti neotáľal, ale čo možno hneď zakročil, by ho niekto z cudzích
nepredchytil. A nebola to u neho len okamžitá nálada. „Ja keby som už-už videl, že sa rúca
(vec slovenského Múzea), ešte neprestal by som pracovať, a hoci aj vlastný chrbát podložiť."
(A. K. - K. D. 17./X. 1901 ) V takejto zimničnej činnosti trávil sily svoje, že jeho priatelia
obávali sa o jeho zdravie i život a napomínali ho šetriť sa. „Tak si zamotaný Múzeom, že na
iné málo myslíš, a veru treba, aby si sa nedohlušil. Trochu pohodlnejšie si to zariad, trochu
oddychu a vyrazenia." (F. R. O. — A. K. 23./XI. 1896.) Museli ho povzbudzovať k iným,
dôležitejším a súrnejším prácam 130..
127
128
A. K. - K. A. M. 25 /VIII. 1901.
Ján Vojtašák dnes spišský biskup.
129
A. K. - F. R. O. 19./II. 1903. - Druhému sa zas sťažuje: „Teraz píše mi N. N. z N., že predošlý týždeň dostal čiastku kolossálnej sponky
bronzovej . .. Takéto bohaté sú hradiska —ske, ale dostať ho na to, aby navliekol vec tak., že by sa tam dalo kopať, nedajbože! Len to má, čo
fud zadarmo donesie. Už je drahne rokov, čo som ho bol prosil, aby zaviedol sbierku na trovy pri kopaní, a sám poslal som desiatku, — ale
bezodkladne returnoval ju nazpäť.... Ach, spozdili a apatickí sú tí naši páni, a azda i hodne leniví a skúpi!" (A. K. K. D. 8./XII. 1897.)
130
„So sliepaním črepov by si mohol trochu pauzovať. Tvoj herbár leží nespracovaný! Každé číslo Sborníka Muz,. slov. spol. malo by
prinášať aspoň - hárky spracovaného tvojho herbára..." (F R O. — A. K. 28./I. 1903.)
80
No on bol už strhnutý neodolateľným vírom sberateľským, ktorý mu spôsobil nie
jednu bezsennú noc. „Pre novo-baňské dukáty — na pr. — neviem sa potešiť, ani spávať
nemôžem." (A K. - F. R. O. 22./VII. 1897 131..
Poznajúc netečnosť, nezbačnosť mnohých našincov vo veciach kultúrnych, vychytil sa
časom sám „rekvírovať i groše i veci pre Muzeum". Tak okrem už spomenutých vychádzok
vykonal tým cieľom r. 1897 zdarnú cestu do Lopašova, k vzácnemu mäcénovi, dekanovi
Ferdinandovi Šándoríimu, a pritom ulovil hojnú korisť i v bližšom okolí3132.
„Na zakúpenie Socháňovej výšivkovej sbierky cestoval som dva razy až za Bielymi
Horami a sosbieral som s mojím 100-zlatovým príspevkom 1120 zl. Ináč to je už piata väčšia
sbierka, mojím pričinením zakúpená." (A. K. - K. D. 22./VIII. 1898.) Menovite časté cesty
konával tým cieľom odvtedy, keď, sväzkov fary zbavený, býval v Martine na „odpočinku".
„V stredu prišiel som z Oravy, odkiaľ som doniesol jeden staroslovanský nápis so zvona vo
Vyšnom Kubíne a iné veci; zajtra sberám sa do Nitrianska." (In litt. 30./XI. 1906.) Neskôr
podujal sedemdňovú vychádzku do Tešína, Olomúca a Prahy cieľom štúdia zariadení
muzeálnych. Tu sa osobne soznámil so spisovateľmi Malečekom, od ktorého dostal pre
Muzeum vyše 40 starých orientálnych mincí, s Karlom Procházkom, ktorý mu ponúkol
sbierku kamenouhoľných odtiskov, so Zacharom a inými (1906). Podobne v záujme
muzeálnom cestoval od 4.—16. novembra roku 1906, navštíviac: Nové Mesto nad Váhom,
Dolné Srnie, Moravské Lieskovo, Bzincej Beckov, Stredu, Zem. Podhradie, Bošácu, Melčice,
Trenčín, Vŕbové, Lančár, Lopa ov, Trnavu, Prešporok a Žilinu.
So zvláštnou bedlivosťou chránil pamätnosti, v majetku starších slovenských ľudí sa
nachádzajúce, ktorých vyhľadal a neúprosne súril vydanie vážnych tých predmetov pre
Muzeum. Tak zachránil vzácne rukopisy a knižnicu Jozefa Kohúta, dekana v D. Kubíne, pri
ktorej príležitosti s podobným cieľom navštívil v Hornej Orave i chorľavého Jablonského. Pre
podobné podniky ho ktosi žartovne nazval kuvikom. Roztrpčilo ho, keď videl, že vzácne
starožitnosti našej domoviny, ktoré Šovinizmus nedoprial jemu, predchytávajú Židia (a to ešte
i cirkevné veci!133 a odpredávajú do cudzozemská, šovinisti však, vraj grošom oplývajúci,
nezaujímajú sa o ne.
131
V záujme získania tohoto, udajne na Novej Bani razeného dukáta mobilizoval zblízka i z daleka, koho len mohol, rozpisujúc sa, súriac,
karhajúc I osobne ta. zašiel, no márne. Vyše 30 listov lietalo v tejto veci sem i tam, konečne o rok, umele nastrojeným fígľom, pošťastilo sa
mu ich získať. Neskoršie sa zistilo, že tie dukáty neboly na Novej Bani razené. (1897.)
132
„Hneď ta idúc do Fraštáku, v Maduniciach získali sme stolec a stôl z duba Hollého v Mlíči, a sme na stope ešte postele vraj trojnohej. V
Lopašove dostali sme sbierku mincovú v cene tisíc zlatých a keramiku v cene asi .. 200 zl- V Lančáre knihy, bakule, krčahy, obrazy a
rukopis; niečo kvaplo i vo v rbovom." (A. K. in litt. 29./I. 1897.)
133
„Štyri staré obrazy (že vraj Rembrandtove) z kostolika ilijského kúpil som za 100 zl. od Žida, a až z Viedne. Mne ich farár antolský
nedoprial, hoci som ich pýtal, ale radšej Židovi, ktorý na nich dobre zarobil. iný obraz kúpil tenže Židák z kostola kolpachského za 10 zl. a
on vraj dostane okolo 2000 zl. — Figúru korunovania Márie z kaplnky štiavnického komorhofa /.; 14. 15. stoletia nevládalo mesto Štiavnica
kúpiť od toho istého Žida za 60 zl. Predal ju do Viedne za 100 zl., odo mňa, pravda, pýtal 300 zl. Obraz kolpach-ský neprijali v Pešti... a tak
všetky naše pamätnosti putujú skrze Židov do Viedne pred očima úradných vlastencov, ktorí nemajú groša na oltár vlasti . ." (A. K. - K. B.
17./II. 1899.)
81
Miesto toho hádzali tejto jedinej slovenskej kultúrnej inštitúcii všemožne polená pod
nohy a prekážali Kmeťovu prácu. „Niekedy hovorili, že na politickom poli nedajú nám nič,
ale na kultúrnom všetko! Tí istí dobrí priatelia dnes ústami Senického hovoria, že kultúra
veľmi blízko stojí k politike, a preto kultúrny spolok, ktorý zaveduje svoje veci v reči
slovenskej, nie je vlastenecký." (A. S. — A. K. 27./X. 1898.).134.Menovite turčianskostoličná
administrácia hľadela vždy okom stranníckej lokálnej politiky na čisto kultúrne diela Múzea,
usilujúc sa vysnoriť v ňom nejaké politické tendencie. Tak turčianske stoličné medzítka
zazlievaly vyvesenie v Muzeume obrazu amerických Slovákov, obraz černohorského
kniežaťa, na členovskom diplome spoločnosti nachodiaci sa rok 1893, keďže spoločnosť
potvrdená bola len roku 1895; nápisy žiadali maďarsko-slovenské, pečať len jednu, tiež takú.
Spolu v páde neposlúchnutia pohrozené rozpustením Spoločnosti. Ako veľmi oči klalo im
slovenské' Múzeum len preto, že je slovenské, vysvitá z tejto udalosti: „Knieža Odeschalci
inkognito, sťa Nemec z Vratislavy, navštívil naše Muzeum, lebo mu ktorýsi slúžny natrúbil,
že my vôbec Maďara nepustíme do Múzea a ani sa s ním maďarsky nerozprávame ..."j (A. K.
in litt. 1906.)
Vedel si vyškoliť celú gardu umných i čujných sberateľov muzeálií, ktorí ho zavčasu
upovedomili a každom zjave a náleze Takí boli: Pavel Bučík, roľník v Domanikách; Alojz
Skala, horár, Plášťovce; Michal Kliment, roľník, D. Badín; Ďuro Miškolci, Nemce, a iní.135. V
tomto smere vychovával ľud celého okolia.
„Ľud, pravda, v nevedomosti zahodí a pokazí každú vec, ktorú k osohu svojmu obrátiť
nemôže. Keď sa však dozvie, že sa niekto o starožitnosti . . . zaujíma, tam už potom nepokazí,
lebo po prvé vzdeláva sa, po druhé dostane nejakú odmenu. Tu okolo nás sotva ztratí sa teraz
niečo, lebo ľudia vedia o mne a donesú. Nieto týždňa, ba niekedy skoro dňa, že by niečo . . .
nepribudlo." (In litt. 15./V. 1896.)
Tak vlastná a vytrvalá práca jeho viac zmohla, než chladný peniaz ľudí neideálnych.
Pravda, proti takému učinkovaniu Kmeťovmu ozvaly sa i v slovenskom obecenstve kde-tu
hlasy kritiky. Tak v Národných Novinách sa zazlievalo, že sa peniaze vydávajú na muzeálie,
kdežto nieto už v Muzeume ani miesta, ani kustosa. Kmeťa toto trápne dotklo, tým viac, že v
Martine nesúhlasili ani so zakúpením výšivkovej sbierky Socháňovskej, na ktorú však on už
dávnejšie sosbieral 1120 zl. Súčasne vyslovia sa i nespokojnosť nad kvalitou paleontologickej
134
„A duševne trpieť, toho ujde sa mi v hojnej miere, a to je ťažšie, než trpieť telesne. Medziiným ferman o madarskom nápise na novej
budove je už tu asi od pol druha týždňa. Na šťastie p. P. doniesol od V. zprávu., že on nebude mať nič proti tomu, keil dáme na budovu len
,Muzeum'. . ." (13./X. 1907.)
135
Kamence k vinársky čaká v Almáši, kým ho niekto dovezie... Nedávno doviezol som obrovskú šľapaj z Plášťoviec. Dnes dostal som
vrcúlik z 1-liatina, a v stredu mal by som íst skúmať na Devičie. Druhý týždeň dal som kopať na D. Badíne, ale nič nedá sa slepit. — Tam
našli sme rožok, podobný tomu s nášho Ptáčnika, ale len 13 cm. dlhý. . . Posielam Ti niekofko knižočiek. . . a daj i Paľkovi Števčatovi. . ."
(A. Kmeť in litt. 19./X. 1903.)
82
sbierky z Prahy, za 1000 zl. zakúpenej, áno, obávali sa, že i so Sochá-ňovskou sbierkou
podobne oDÍdu. (1898.)
Vyčerpanosť hmotných prostriedkov Kmeťových i muze-álných a jeho prirodzený
následok: nedostatok miesta v miestnostiach Múzea nemálo mýlil slovenských ľudí, ba už i
samého Kmeťa. „Spolkové príjmy išly na stavbu a zakupovanie predmetov išlo na vrub
Kmeťovho vačku. No, pováž, môže to tak ísť?" (In litt. 1907.) Nie div, že v obecenstve
priateľskom i nepriateľskom zkrsly mýlne predstavy o Kmeťových prostriedkoch, o jeho
bohatstve2136, alebo i skrblošstve.137. Ľudia, ktorí ho zblízka nepoznali, nemohli pochopiť138.,
že by si Kmeť odtrhoval od úst, neužil nič lepšieho, ba ešte i vo svojej ťažkej a smrteľnej
chorobe si utŕhal i r.a potrebnej lepšej strave, i na iných nákladkoch, len aby mu ostalo pre
jeho Muzeum.139. Jeho vynalezavosť a gazdovlivosť vedela i z najväčšej tiesne prajné
východisko nájsť. „Neráčte sa náhliť — píše dr. Petrikovichovi (11.-IX. 1904.) — prinavrátiť
komukoľvek nabídnutia pre nás priaznivé. Mám dostať pár groši od môjho dlžníka: aspoň čo
najpotrebnejšie zakúpim."
Popri mnohých nedostatkoch a nezdarocb sbierky muzeálne rástly nielen rozsahom,
ale i vnútornou cenou vedeckých pokladov, akých pri pomoci slovenských jednotlivcov
nasnášala 140, tak že i peštianskym vedeckým kruhom zaimponovali Slováci tým, „že pri
svojej chudobe mali odvahu takéto kultúrne dielo stvoriť, ako je Muzeum." 1898.) Na svoje
Muzeum bol teda právom hrdý a citlivý voči cudzincom. Tomu dal výraz, píšuc: „Povedz im
(Pešťanom), aby nám neposielali podobné smeti, ako tie vtáky. Nech si nemyslia, že my
započíname, alebo že naše Muzeum patrí nejakej obskúrnej škole gymnaziálnej. Nad našimi
sbierkami vyslovujú zhusta i Maďari najväčšie uznanie . . . Daj iým pánom znať, aby pri
ďalších daroch uctili nás a uctia i seba..." (In litt. 6./VIII. 1898.) A cítil sa byť urazeným, keď
dobromyseľní českí publicisti, referujúc o slovenskom Muzeume a o jeho slávnostiach,
136
„Dnes prišlo mi rastlin za 284 marky; jeden exemplár (Nepentes z Indie) 'Ha na konci listov krčiažky s pokrievčičkami za 5 mariek!
Kosti z predpotopného medveďa, z predpotopného koňa atď. za 160 kor., tiež na môj meštek atď- — A potom ešte nagazduješ, človeče,
95.000! Huj! To sú čary, to nie je s dobrým. A ešte Kliman. Wagner a N., ktorý azda tiež verí na tých 95.000! (A. K. _ p. R. O. 13./III. 1907.)
137
Maďarské časopisy v referáde o t. r. muzeálnom valnom shromáždení Pripomenuly, že Kmeť len preto skrblí, aby mohol „gonosz
pansláv céljaira aidozni" _ na ziostné ciele panslávske obetovať. (1898).
138
139
140
.„Neviem sa prenadivif, odkiaľ Ti stačiť môžu toľké a také časté obete." VKomnald Zaymus in litt. ll./III. 1902.)
F. R. O. in litt. ll./III. 1902.
„Cestou sbierok netušeno vola urobila Muzeálna slovenská spoločnosť. A cestou tlače, riavou odbornej spisby — to tiež nie je
zavrhnutia hodné. Boly na Slovensku i priaznivejšie časy, a neurobilo sa toľko .. ."' (A. S. — A. K 1904).
83
poukazovali na chudobného dedinského farára, ako veľkodušného tvorcu i obdivuhodného
obohacovateľa tejto kultúrnej inštitúcie slovenskej.141.
Dosaváď sledovali sme jeho zimničnú činnosť v záujme zveľadenia slovenského
Múzea, postaveného pod ochranu účasti-nárskej spoločnosti „Dom", v miestnostiach, ktorej
boly sbierky muzeálne uložená. Široké slovenské obecenstvo s úctyhodnou ochotou i
obetivosťou plnilo miestnosti tieto vzácnymi muzeálnymi predmetmi. A akokoľvok rástol
Kmeť v radosti nad takýmto zdarom svojho diela, jeho prezieravý duch nemohol nájsť
uspokojenia pri otázke: čo z toho všetkého bude mať slovenská kultúra? Nielen trvácnosť a
stále pramene vývoja i udržania treba bolo zabezpečiť peknoduchému, no ešte vždy len
náhodilému tomuto horleniu slovenských ľudí, ale i o vedecké spracovanie shromaždeného už
materiálu potrebné bolo sa postarať. Veď v mysli jeho už od dávna tanul úmysel
systematizovaí veškerú vedeckú prácu na Slovensku142. Takto vyskytla sa za Muzeumom i
pálčivá potreba založiť v nejakej vhodnej forme živý stánok, sriadenú spoločnosť pre
pestovanie slovenskej vedy.
Myšlienkou touto zaoberal sa Kmeť už od roku 1877 a kon-temploval ju prvotne pod
menom Prirodoskúmaleľského spolku. No k tomu povolané kruhy, znechutené i zastrašené
terrorom na poli politickom i zaujaté národnými záležitosťami, neveľmi ufaly, že by
maďarská vláda akýkoľvek, čo i čisto vedecký spolok Slovákom povolila. Po viac než
desaťročí, roku 1884, obnovil Kmeť svoj návrh, súriac založenie Prírodovedeckého spolku.
Nevšímavosť k najčestnejším snahám bola by nie jedného znechutila, no Kmeťova
húževnatá vôľa ku práci kultúrnej za každým nezdarom znovu ožíva. Jeho mrzely ustavičné,
čo aj s našej strany nezavinené nezdary nášho verejného života.
„Nám treba sa zabrať vážne do práce a niečo raz vykonať, lebo k^o vždy prehrá, tratí u
publikuma, ba i u svojich dôveru." (In litt. 24./1. 1895.) A tu sa mu akoby náhodou zase
naskytla vhodná príležitosť znovu nastoliť už dávno súrenú otázku, ako to sám píše: „Článok
Vajanského ,Cez mŕtvy punkt' mal by nie spiacich, ale i mŕtvych prebudiť. Vyzýva nás, aby
sme sa ozvali; mal by som sa ozvať i ja, ale to, čo by som narádzal teraz, to narádzal som
dávno v článkoch .Študujme!' o činnom výbore atd., ale márne. Keď to nebolo na čase, ani nie
je na čase, a azda ani nebude na čase, čo leží mne na srdci: — nech radia druhí, ale nie púhe
frázy, ale konkrétne návrhy . . . Výraz o hračkách a čačkách, možno, že zase bude si
apprehendovať Sitm'ansky, že to padá na neho, že mimochodom zaoberá sa botanikou. A
141
„Ale porád mi dobrú kresťanskú firmu, kde by som si do valného shro-maždenia objednal hotový kabát, aby som sa nezjavil v ošumelém
kabáte.'1 A predsa bolí ma, že Česi tak majú písať o predsedovi Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ako i s tou, poslednou kravou"'. A keď ho
už mal: „Keď azda zas budú mať príležitosť bratia Česi povedať, že toľko obetujem na Muzeum, aby nemohli doložiť, že chodím „v
ošumélém kabáte"; včera priviezol som si nový odev, k nemu pinč a lakové topánky. Len zlaté hodinky a reťaz musíš-Ty požičať," (A. K. F. R. O. 27./VIL 1902.)
142
„Že by naši ľudia cítili sa istým vedeckým celkom, ktorý celok jednotlivých údoch zaviazaný je pracovať jedným cieľom a úmyslom a
snášať, ako mravce, do „Domu" nášho . . . Ďaleko zaostali sme a pomaly prebúdzame sa a mnoho protivníkov máme a obrovské prekážky
premáhať musíme, nedostačuje teda ospanlivá práca ..." (A. K. in litt. 20 /VII. 1900.)
84
predsa také hračky a čačky, t. j. štúdium prírodných vied, hoci akokoľvek dilettantské, viac
mohlo by osožiť národu, ako terajšie dolce far niente . . . Lebo štúdium je iiez politika. Ktože
vie, čo sa z takého štúdiuma môže vyvinúť? Ľaľa, Prusi povedali, že Schulmeistri nabili
Francúzov ... Ja myslím teda, aby sme sa chytia konkrétnych prác. Stanovy pre Vedecký
spolok vypracoval som už dávno . . ." (In litt. 4./X. 1891.) Konečne bol Vedecký spolok v
zásade i v Martine prijatý a navrhovateľovi poskytnutá bola príležitosť svolať ta na 3.
novembra 1901 predporadu, kam práve vtedy (v národo-hospodárskej záležitosti) čakali
viacerých slovenských predákov. Kmeť poradu i svolal, no pre nepredvídanú prekážku sám
dostaviť sa nemohol, ale zaslal návrh stanov nádejného spolku. No nedostavili sa ani iní
smerodajní mužovia, a tak vec musela byť odročená. Po viacerých nezdarených schôdzkachneschôdzkach143. konečne osvedčili za za utvorenie spolku a Kmeťom navrhnuté stanovy bez
zmeny boly prijaté a ich uverejnenie určmé.
A tu sa musíme zmieniť o pôvodnej osnove týchto stanov. On si tak predstavoval
nádejný spolok, ako sdruženie slovenských učencov, ktorí by tvorili jádro spoločnosti, širšie
obecenstvo malo len poskytovať materiálne prostriedky k prácam vedeckým. 144. V tomto
srovnával sa jeho návrh so želaním dr. Czambela, „ktorý mienil, aby sa družstvo menovalo
učenou spoločnosťou, a nie spolkom. Ďalej aby mal určitý počet účinkujúcich členov, popri
neobmedzenom počte zakladajúcich a podporujúcich. Prvi mali by byť len literáti, a títo by
tvorili mravnú postať významnosti a dávali by jej váhy, druhí a tretí dávali by hmotné
prostriedky. I Maďarská akadémia vyrástla z jednoduchej Nyelvtudományi társulatu . . . Preto
by obor práce obmedzený bol len na Slovensko a zaoberať by sa mal výskumami prírody,
ľudu, dejepisu, s vylúčením abstraktných vecí. Na tomto poli získala by spoločnosť i pred
cudzozemskom auktority, lebo sa s našimi pomerami nik tak základne zaoberať nemôže, ako
my vlastní synovia pôdy svojskej, kdežto vo všeobecných veciach nemožno nám závodiť s
parížskou akadémiou . . ." (F. K. in litt 21./I. 1893.) Protivný náhľad zastával kremnický
archivár Pavel Križko, v ktorého dome, v prítomnosti Kmeťovej, Ľ. Turzovej a prof.
Pastrnkovej odbývaly sa časté porady145. Pod tlakom týchto veľazaslúžilých mužov zmenil
Kmeť s názvom i spôsob osnovy stanov spolkových tak, že by spolok otvorený bol i širšiemu
slovenskému obecenstvu, a keď potom k tomu vyskytly sa i vzácne archäologické nálezy na
Domanikách, názov oremený bol na Muzeálnu slovenskú spoločnosť.
Kmeť cestou časopiseckou vyzýval obecenstvo k prihláseniu sa za členov nového
spolku, čo niektorí ochotne i vykonali, kedže už začiatkom' oktobra (r. 1893) mal 80 členov
143
„Bez Vás a bez Vášho vyzvania sriadujúce shromaždenie (Vedeckého spolku slovenského) vydržiavať nemožno." (A. Halaša in litt.
23./1I. 1892.)
144
Nech stoja tu Kmeťom osnované stanovy:
145
§ 1. Názov: „Slovenský vedecký spolok."
85
prihlásených. Iných znechuťovalo nové vystupovanie maďarskej vlády proti slovenskému
novinárstvu, ešte väčšmi však chýry, že sa Martinci nebárs oduševňujú za novú ustanovizeň a
že len k vôli Kmeťovi na ňu prikryli. Chýr tento dotkol sa ho mimoriadne bolestne a on to
dlho nemohol Martincom zabudnúť, napriek tomu, že sa títo, vynímajúc Hurbana Vajanského,
proti tej obžalobe najrozhodnejšie ohradili.146. Ináče ani sám Kmeť nebol spokojný s prijatým
rámcom spoločnosti. „Ako páni nevedeli sa oduševniť za môj ,Vedecký spolok' a za moje
stanovy, tak ja neviem sa absolútne vžiť do názvu .Muzeálna spoločnosť a jej stanov, ktoré by
lepšie zodpovedaly .Národopisnému muzeu'. Pravda, našej bezpríkladnej letargii lepšie lichotí
mechanické sbieranie krojov, než seriózna práca a štúdium." (In litt. 13./II. 1897.)
Konečne po mnohom vyjednávaní a odťahovaní veci mohol svolať sriaďujúce
shromaždenie nádejnej spoločnosti na deň 24. apríla r. 1893. „Čas je nám už — tak sa
prihováral slovenskej verejnosti — zo sna povstať, lebo zaostali sme a oneskorili sme sa viac,
než by sme mysleli a verili. Čas je už, aby sme sa poznali, ktorí pracovať vieme a chceme . . .
Hľadí na nás nielen neupovedomelý národ, ktorý keď sa upovedomí, obviňovať nás bude a
neprijme našu terajšiu výhovorku, že boly tvrdé časy a že nedalo sa nič vykonať. Časy budú
ešte tvrdšie, lebo vidíme, že čím lepšie čakáme, tým horšie dočkáme, a časy musíme si
hľadieť i sami obracať na lepšie ..." Čo i spoločnosť ešte zákonom uznaná nebola, Kmeť
zamýšľal v sriadujúccm shromaždení zadržať vedeckú prednášku o svojich výskumoch v
obvode Sitna, od čoho však na radu právnikov ustúpil.
Spolkové stanovy vláde k potvrdeniu predložené dľa súkromnej informácie vybavil
štátny sekretár Jekelfalusy hneď, a sice položené boly ad acta. Slovenským obecenstvom
ovládla nemalá úzkosť, že stanovy potvrdené nebudú, kedže najnovšie i stanovám spolku
turisticko-telocvičnému potvrdenie odopreté bolo. V tejto obave oči všetkých upreté boly zas
na Kmeťa, ktorého požiadali i z Martina147., aby, využijúc svoje vlivné spojenia, zakročil o
čím rýchlejšie potvrdenie stanov. Po mnohých, skoro bezúspešných dopisoch r. 1895 vybral
sa tým cieľom osobne do Pešti. Túženého potvrdenia dostalo sa stanovám 24. apríla, na
odporúčanie štátneho sekretára Michala Zsilinszkého, skrze ministra bar. D. Bánffyho,
prispením vlivu Ludvika Mocsáryho. Tento odovzdal Zsilinszkému prečítať dotyčný list
Kmeťov, v ktorom medziiným za potvrdenie dôvodí tým, že Slováci v Amerike v pomeroch
voľných kultúrne prosperujú. Vývody Kmeťove musely tam hore zaimponovať, lebo sa z nich
presvedčili, ,,že sú medzi našimi slovenskými krajanmi mužovia, a to vo vodcovských
zástojoch, ktorých nie kdejaká panslavistická ma-licia, ale pravý humanizmus a teplá láska k
svojmu kmeňu oduševňuje." Toto má byť výrok, pochádzajúci z vysokého miesta, sdelený L.
Mocsárymu, kde i Kmeťov list bol čítaný.148. Kto pozná zvláštne právne i kultúrne pomery
146
§ 2. Cieľ: Pestovať všetky odbory vedy a umenia. Vytvorené sú otázky náboženské a politické.
147
Spoločné osvedčenie turčiansko sv.-martinských slovenských predákov, 24./II. 1893,
148
L. Mocsáry. - A. K. 25./II. 1907.
86
naše, nemôže Kmeťovi odoprieť uznanie tej velikej zásluhy, že ako vznik, tak i vrchnostenské
potvrdenie, teda i možnosť jestvovania spoločnosti jedine jeho húževnatej zaujatosti a
vážnosti, akú si svojím charakterom i vedou i u nepriateľa vyrútil, pripísať treba. Založením i
utvrdením tejto cez desaťletia jedinsj kultúrnej ustanovične slovenskej získal si Andrej Kmeť
jedno z prvých miest medzi genijmi slovenského národa. ,,Národ potrebuje politiku, ale
potrebuje i vedu; bitka bez pokoja, hnev bez pomerenia, rozčúlenie bez utíšenia, politika bez
vedy, všetko značí niíotu, neznamená pokrok. A preto hlboká a ďaleko do budúcnosti národa
siahajúca bola iskra slovenskej vedy, myšlienka Vaša, keď na rumoch Matice založili Ste
Muzeum ." (J. Volko in litt. 25./II. 1907.)
Za výdatnú pomoc pri tejto záležitosti poskytnutú išiel sa Kmeť osobne poďakovať
priaznivcom veci do Pešti.149. Pri tejto príležitosti ponúkal protektorát, poťažne čestné
členstvo viacerým vysokopostaveným osobám, ktoré to, pravda, pod tlakom terroru prijať
nemohly, alebo nechcely.
Až 22. augusta roku 1895 moh'o byť odbývané prvé valné shromaždenie
novopotvrdenej Muzeálnej slovenskej spoločnosti, na ktorom bol náš Kmeť jednohlasne za
predsedu vyvolený150 .. Úrad tento nerád prijal, nie súc spokojný s vývinom vecí pri spolku,
ktorý si on celkom inak predstavoval, a dľa toho radšej by bol na čele spolku videl pôvodcu
prítomnej jeho organizácie, Pavla Križku.
Čo deň rastúce muzeálne a knižničné sbierky opatrovala — ako sme už spomenuli —
účastinárska spoločnosť „Dom" v čiastke svojich poschodových miestností, ktoré po ustálení
sa Muzeálnej slovenskej spoločnosti tamtá zčiastky v depozt, zčiastky ako vlastnosť
prepustila novej spoločnosti. (Srov. zápisnicu II- valného shromáždenia Muzeálnej slovenskej
spoločnosti.) No miestnosti dosavadne začaly sa už prepľňať, čo nemalú starosť pôsobilo
nášmu Kmeťovi. „Tmiem — tak píše (15./I. 1895) — kde umiestniť na príklad moje
botanické sbierky, keď by som ich kedykoľvek preselil do Sv. Martina? Kam postaviť deväť
väčších-menších škiíň? Keď budú adjustované starožitnosti, tak sme s priestorom hotoví; kam
s botanikou, faunou, obrazárňou, hospodárskou . . .? Už teraz miesta niet! Nech by tak dr.
Zechenter daroval svoju paleontologickú a iné sbierky: kdeže umiestnime tie?
Prirodzené bolo, že oko jeho utkvelo v prvom rade na miestnostiach Matice
Slovenskej, ktoré on, verný svojmu patriarchálnemu svetonázoru, ako neodcudziteľný
majetok slovenského národa, jedinému t. č. kultúrnemu ústavu, Muzeálnej slovenskej
spoločnosti, vindikoval. Už v svojej prosbe, v ktorej cestou krajinského vyslanca J. Bobulu
149
Bola však i protivná mienka: „Najkomickejšie je, že za to, čo národu dľa prirodzeného práva a dla zákona patri, musíme modlikat a
potom ako za nejakú osobitnú milosť isť sa pekne poďakovať..." (S. K. in litt. 25./V. 1895.)
150
Za prvého podpredsedu vyvolený bol dr. Ján Petrikovich, za druhého Romuald Zaymus, za tajomníka Á. Sokolík, za pokladníka o spolok
vysoko-zaslúžený Andrej Halaša. (Srov. spolkovú zápisnicu).
87
13. februára 1894 súril potvrdenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti, mužne protestoval proti
zneužitiu matičnej budovy, už i ako jej niekdajší zakladateľ, a menoval ju tam „našou
budovou". V máji toho istého roku zase povzbudzoval istého krajinského vyslanca a slová
jeho zrkadlia onú neopísateľnú pietu, s akou sa choval k vysokým záujmom kultúrnym svojho
rodu.151. Bezprostrednou pohnútkou k novému tomuto kroku bol mu fakt, že sa povala
matičnej budovy, následkom nesvedomitého „opatrovania" už rúcala. I z istého vlivného
miesta mu bolo radené, aby v matičnom dome pre muzeum zprvu len hospodu prosil, a keď
túto obdržal, že môže pýtať i celý dom. Dľa tejto úpravy cestou svojich známych rovnal
chodníky u t. zv. „Tótov", aby Muzeálna slovenská spoločnosť mohla upotrebiť miestnosti
matičné. Výhlady na to boly dost prajné152. a Kmeť tešil sa už nádejou môcť rozšíriť
miestnosti muzeálne. Avšak národné centrum považovalo za nedôstojné, aby sa od ,,Tótov"
vyžobrávala to, čo vláda národu bezprávne odňala. Ináše ani nebolo vraj v mstičnej budove na
to primeraných miestností. On to však uznať nechcel i ťažkal si pre tento nový nezdar veľmi.
Keď sa potom po dlhom vajataní rozhodlo, že Š1át odkúpi od „Tótov" tú budovu, Kmeť
žiadal vydať'aspoň istinu a spolu protestoval proti nespravedlivému odcudzeniu národného
imania. (1899.) A keď ani toto vyslyšané nebolo, s neunavnou zaujatosťou zasadzuje sa na
vlivných miestach v záujme odovzdania aspoň zbytkov matičného múzea pre Muzeálnu
slovenskú spoločnosť a žaluje sa, akým „barbarským spôsobom prevážali tie veci do
prenajatej židovskej sýpky, za ktorú platia z matičných groši mesačne 60 zl., na hnojnom
voze, lopatami nahadzovali a shadzovali, čo s voza spadlo, nechali na ulici, kým sa voz vrátil,
miestnosť ostala otvorená, chlapci so zástavkami z ručníkov na posmech chodili pred vozem .
A tak nepozostávalo nič iného, ako vážne sa zaoberať myšlienkou postaviť cieľom
muzeálnym osobitnú, novú, primeranú budovu. Vediac, že na uskutočnenie toho
ďalekosiahajúceho úmyslu dostatočných prostriedkov od slovenského obecenstva úfať tak
ľahko nemôže (pád Milcov, odumretie L. Lukáča), navrhoval znovu klopať u vlády a žiadať
asi 40.000 kor. z matičného fondu na stavbu.153. Medzitým na valnom shromaždení (9. aug.
1889) „appel.uje na štedrotu národa", ktorá by mala aspoň štyri nové svetlice pristaviť k
dosavádnym (srov. spolkovú zápisnicu). Odborníci však odrádzali od pristavovania, a tak sa
určilo vystavenie celkom novej budovy a na valnom shromaždení r. 1901 ohlásená bola tým
151
„Buďte Vy Jozefom z Arimatie, ktorý odhodlane vošiel k Pilátovi a žiadal telo Ježišovo. Dom matičný je ako to bezdušné telo Ježišovo
na kríži.
152
„Na valnom shromaždení „Tótov" sa zvonilo o tom, že by bolo dobre 11 uhorský kráľovský vzdelávací spolok odovzdať do rúk
Slovákov, lebo tým pánom zunovalo sa pracovať za vec slovenskú, ktorej ani nerozumejú, ani s ňou necítia Pri príležitosti spomenul Z. i
Muzeálnu slovenskú spoločnosť a chválil °soludnosť jej postupovania, s čím i ostatní súhlasili, až na Komlósyho, ktorí veľmi rozhorčene
vystúpil proti Tebe ..." (F. K. - A. K. 4./IX. 1898.)
153
Akcia Kmeťova v zaujme vymoženia podpory z fondu matičného na postavenie muzeálnej budovy, poťažne v záujme vymoženia
zbytkov matičných muzeálií, sa následkom odporu statného sekretára Gullnera nezdarila. Št. sekretár držal to vraj za „menenie vôle
zakladateľov Matice", čo sa vraj dovoliť nesmie. (!) (F. K. in litt. 29./XI. 1901.)
88
cieľom sbierka. Kmeť za šľachetným príkladom svojho priateľa F. R. Osvalda, aby dal
príklad veľkodušnosti i majetnejším synom národa, podpísal na ten cieľ tiež 1000 kor.
„A, Bože — zdôveruje sa svojmu priateľovi (v liste dd. 24./X. 1901) — nemám ani
haliera! Robím tak ako ti, čo úrodu na koreni predávajú . . . Vytrovený som až po kožu. Ty si
pomyslíš: ,Keď to voš kašle!"' Jeho priateľ, poznajúc dobre jeho hmotné pomery, považoval
Kmeťovo upisanie tisícky len za „vabca", na čo mu Kmeť odvetil: „Tisíc korún, horký vabec!
Ver, ja tie do jari chcem zaplatiť. Ale hoci by byly i vabcom!" (A. K. - F. R. O. 5./XI. 1901.)
A inokedy píše: „Už by sa nás len malo 80 nájsť, čo dajú po 1000 korunách! Ak nie, cak sme
háveď." (28./X. 1901.)
Po mnohom povzbudzovaní slovom i príkladom (9 augusta roku 1905) určilo sa
prichytiť ku stavbe novej budovy v tej nádeji, že až sa stavba započne, otvoria sa i mešteky
slovenského obecenstva a shromaždí sa i chybujúca summa. „Tak teda bez pomoci našich
boháčov, či zdejších, či amerických, musíme sa prichytiť ku stavbe novej muzeálnej budovy!"
(In litt. 7./X. 1905.) V nasledujúci rok, dňa 8. augusta, v prítomnosti početného slovenského
obecenstva, so všetkých strán Slovenska shromaždeného, položený bol slávnostne uhoľný
kameň novej budovy. Kmeť, uveličený významnosťou deja, vzletnou rečou prehovoril k
obecenstvu a umiestnil do základného kameňa pamätnú listinu. Z jeho lapidárnych slov
vynímame aspoň tieto myšlienky :
,,S veľkými základnými obavami, ale i s veľkou dôverou v Boha kladieme tento
základný kameň hlboko do matky zeme, aby na ňom povstala skromná, ale šumná ako
mladucha, nová budova vysoká. Papier, sklo, med a kameň: papier slabý; sklo, ktoré
nehrdzavie ani nehnije; meď, ktorej takrečeno vzácnejšia je hrdza či patina, než sviežosť;
kameň, pevnota zeme a tvrdosť: toto všetko buď vzorom naším a heslom. Skúmajte vzrast
hôr, do skaly a brál vniká najprv mäkkosť lipy a za ňou len ide tvrdosť buka a duba. Jestli
mäkkosť slovenská kedysi pripravovala humus pre tvrdosť cudziu, pripravuj ju, Slovák, už
raz pre seba, a buď duchom tvrdý i vytrvalý. Spojenými silami! „Práci verné, vúli ušlechtilé
dává nebe dojít cíle" volá básnik náš. Sláva Bohu na výsosti! . . ." (Srov. Časopis Mss. 5./IX.)
No prostriedky spoločnosti boly veru skoro vyčerpané a mäcénovia sa len zriedka
ukazovali, následkom čoho stavba mala zaseknúť. Kmeťa toto trápne položenie nevýslovne
tiesnilo. Zožierala ho i neobetivosť bohatších slovenských ľudí, pre ktorú málo chybelo, že by
sa nebola musela prerušiť stavba novej muzeálnej budovy. „Hm, veď zastať sa am nedá! Ale
sú predsa len necitní naši intelligenti, že na takú rozvinutú agitáciu stoja ani stĺpy pri ceste a
mimo hroznej práce daromnej doprajú nám ešte i posmechu!" (In litt. 24./II. 1907.)
Budovu muzeálnu, po mnohých prekonaných ťažkostiach dohotovenú, dňa 7. augusta
roku 1907 slávnostným spôsobom predstavil shromaždenému obecenstvu, hovoriac
medziiným:
„Vstupujeme do novej budovy, v ktorej vás po prvý raz úprimne vítam. Prajem si od
Pána Boha, aby som vás v nej len este raz, a síce na takto rok, vítať mohol.
Ľud náš hovorí: ,že keď skaly rástly'. Rástly, nerástly. Ľud pamätá, človek pamätá;
ľudské pokolenie pamätá i tú udalosť, keď skaly rástly, a do nich vraj obrovia a Jánošíkovia
89
šľapaje vtláčali, t. j. keď mäkké boly a tvrdly . , . Veď i my sme takí šťastní, že videli sme
kameň rásť. Pred rokom kládli a posviacali sme základný kameň, a hľa, ten kameň pred
našimi očami vyrástol v túto statnú budovu! Takéto divy a zázraky dejú sa, hľa, i teraz . . Div,
nediv; zázrak, nezázrak; a veru je to malý zázrak dobrotivosti Božej, že my, malý, potlačený,
všetkých práv a výhod zbavený, vyobcovaný národ, vládali sme postaviť túto budovu, malú a
skromnú, v skutočnosti však veľkú, keď si ju primeriame k našim pomerom a okolnostiam,
ktoré sú vám všetkým dobre známe . . My nemáme práva povedať ,hop', vôbec my nemáme
nijakých práv, iba povinnosti ďalej pracovať, ďalej obetovať . . .
A ty zo zeme vyrastená skala, ty nová budova, oži! Vstúp do teba duch oživujúci, iskra
života, práce, umenia, vedy! Aby si právom nosila nápis .Muzeálna slovenská spoločnosť 154;
nie mŕtve muzeum, ale pomník živej spoločnosti, ktorej na srdce kladiem tento dom múz v
mene Boha Otca, Boha Syna, Ducha svätéjio, v mene najsvätejšej, nerozdielnej Trojice.
Ameň."155.
Žiaľ, že túžby a dosť skromné nádeje jeho sa nesplmly. Prozreteľnosť Božia len uzrieť
mu dopriala, ako Mojžišovi, novú budovu Múzea, len pracovať pri jej zariaďovaní, ale dožiť
sa i otvorenia novousporiadaného už mu nedopriala.
Jeho úradovanie pri Muz. slov. spol. nebolo bez ťažkostí. Na mladú spoločnosť dívala
sa turčianska administrácia od prvopočiatku predpojatým okom politického stranníctva
lokálneho. Ona videla v nej vždy len posilnenie v Turci obávanej politickej strany slovenskej.
Odtiaľ jej sústavné úsilie nadišputovať tejto čisto kultúrnej inštitúcii politické, ba až
vlastizradné tendencie. V tomto smysle išly ich informácie na krajinskú vládu, na Kraj. hl.
dozorstvo múzeí a knižníc; tak informovali i súkromne každého, kto sa k nim, ako vtedajším
držiteľom moci, o informáciu o našej spoločnosti obrátil.
Keď sa Kmeť posledný raz uchádzal o podporu z fondu matičného, vláda, odopierajúc
ju, ponúkla miesto nej spoločnosti ročnú štátnu podporu, akú dáva aj iným v krajine
jestvujúcim muzeam. Okolnosti zrovna vnútily nabidku prijať. Neblahé následky prijatia
tohoto danaidského daru nedaly na seba dlho čaikať. „Na predostretie V. Fraknóiho venovala
vláda 300 zl. . . J a na základe tejto vyslal ma preskúmať vaše sbierky a pozoiovať činnosť
spoločnosti. O sbierkach musím sa vysloviť . . s najväčšou uznanlivosťou, ba áno, obdivom,
lebo su tam nahromadené poklady neoceniteľné a sbierané s takou zázračnou horlivosťou a
nezištnou obetivosťou, akej by som u Slovákov nikdy 1 nebol hľadal. Ba ano, sú tam i uniká,
ktoré nemajú páru . . ." | (Fr. K. in litt. 11./X. 1898.) Prijatím tejto chatrnej podpory podriadila
sa spoločnosť Kraj. dozorstvu múzeí a knižníc a zaviazala sa z upotrebenia tejto podpory
ročite súčtovať. (Srov. sprievodný prípis.) Dozorcovia za dozorcami sa premávali v sprievode
tur-čianskych politikov v Muzeume a pozastavili sa menovite na americkými Slovákmi
154
Nápis tento bol na vrchnostenské doliehame počiatkom novembra 1907 odstrárionv a nahradení medzinárodným nápisom: „Muzeum".
155
Srov. Časopis Mss. X./6.
90
darovanej plastickej maoke Slovenska, tiež i na tom., že v knižnici boly knihy maďarské
umiestené medzi „Slovenica", keďže to boly knihy zväčša o Slovensku pojednávajúce. Pri
takýchto nájezdoc'n stalo sa potom raz, že turčiarsky podžupan sobral jednoducho z Múzea 3
listy Michala Žilinského, v ktorých sa tento zasadzuje za potvrdenie stanov Muzeálnej slov.
spoločnosti. Okrem toho zakázané bolo spoločnosti prijímať cudzozemských členov, poťažne
už prijatých zadržať (1898). Tiesnily ho takéto prehnané požiadavky úradných kruhov.
„To smelé staranie sa do vnútorných záležitosti Muzeálnej slov. spoločnosti datuje sa
len odvtedy, odkedy pýtali sme štátnu podporu . . . Toto požívanie podpory vvhodil zreteľne
na oči turč. hl. župan " (A. S. in litt. 10./VI. 1899.) Nie div, že prezpoľné, do veci nezasvätené
slov. obecenstvo hlasité prejavovalo nespokojnosť s odvislým stavom spoločnosti a s prijatím
štátnej podpory.156. Medzitým prišly zas nové údery na Muzeum. Štátnu podporu roku 1902
odobrali, spoločnosť však nútili, aby k vôli oktrojovanej slovensko-maďarskej pečati
premenila patričný bod stanov. (Zbytky matičného múzea odovzdané boly Kraj. dozorstvu
múzeí i knižníc.)
V liste kraj. hl. dozorcovi múzeí, V. Fraknóimu, (Fränkl) písanom sa vyslovil : „Ako
želiem, že na dvoch svojich vychádzkach do Pešti nemal som šťastia nájsť ho doma, lebo,
reku, azda bolo by sa mi podarilo rozptýliť jednu-druhú pochybnosť proti našej spoločnosti
živým slovom, a prosil som ho, aby sa alebo sám presvedčil, alebo aby poveril človeka
obiektívneho a nie turčianskych politikov, keďže my s politikou sa nezaoberáme . . ." (A. K.
in litt. 5./V. 1903.)
Kmeť, súc ďaleký všetkej úlisnosti, nemohol prijať rady vlivných ľudí, aby zaslepil o:i
neprajníkom. Volil nebyť spoločnosti, než nečestnou cestou ju zachrániť.157.
Ešte ťažšie znášal nesrovnalosti a nesúlad v samej Muzeálnej slovenskej spoločnosti,
občas sa vyskytujúce. Menovite mnoho trpel pre útok Juraja Janošku, popredného muža
slovenských evanjelikov, proti slovenským katolíkom, kde medziiným spomína trpelivosť
slovenských evanjelikov, ktorí prvé miesta pri národných ústavoch katolíkom prepúšťajú, bral
si Kmeť na seba a chcel odstúpiť z predsedníctva Muzeálnej slovenskej spoločnosti. (1900.)
O tomto píše tajomníkovi Muzeálnej slovenskej spoločnosti: „Bojím sa, že menovite posledné
slovo lanoškovo v „K. N." poškodí našej spoločnej veci a že nebudeme môcť obrátiť sa s
prosbou o peňažitú pomoc na stavbu Národného Domu na tých mužov katolíckych, u ktorých
sme mienili zaklopať. Vo mne samom dozrieva úmysel ani neprísť na valné shromaždenie,
aby moja skromnučká prítomnosť neurážala citlivosť prítomných i neprítomných evanjelikov,
156
Americké časopisy a za nimi i predáci tamejší príkre napadli Muzeálnu spoločnosť a jej správu pre udajnú poddajnosť, vytýkajúc im
prijatie 300 zl. štátnej podpory, nevediac, pravda, že tu nešlo o obdržanie-neobdržanie podpory, lež vôbec o jestvovanie samej spoločnosti.
(1900.)
157
„Radil, aby sme nakúpili obrátke : Arpáda, Rákóczyhe, Sv. Štefana, Ladislava a Alžbety, potom stužtičiek červeno-bielo-zelených a
navešali po stenách, keďže hazafišág javí sa teraz v takýebto veciach. Ukázal i veľkosť obrazov tých takrečeno magyarszentek. Odpísal som
to do M. a radil. S tým pánom potom smiali sme sa. Bolondnak fapénz is jó!" (A. K. — F. R. O. 31./V. 1903.)
91
a obrátiť svoju činnosť k Spolku sv. Vojtecha. Nútení sme aspoň takto pochopovať heslo:
Svúj k svému — bohužiaľ." (A. K. — A. S. 1897.)
I skúposť slovenskej society voči novej muzeálnej budove odvodzoval od svojej
osoby. .„Neráčte vyvracať moje pessimi-stické nahľady, ale chladnokrvne uvážiť okolnosti a
navrhnúť muža (za predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti)." (A. K. — dr. P. 23./XI.
1903.) Ináče Kmeť už roku 1897 vážne zaoberal sa myšlienkou zaďakovať z predsedníctva.
,.Chvála Bohu, že skončí sa naša kapitulácia . . . Aby sa zaujatosť za spolok šírila,
bude veľmi prospešné zapriahnuť nové sily . . . Zato ja ostanem pracovníkom takým verným,
ako som bol, len za vodcu nie som súci, keď, ako vidím, nikto nejde za mnou . . ." (In litt.
4./VII. 1898.) Po spomínaných už nápadoch so strany evanjelickej mravne núteným sa cítil
byť nepodržať ďalej predsedníctvo.158. Veď v ich Cirkevných Listoch vytýkalo sa slovenským
katolíkom medziiným i to, že slovenskí evanjelici zo šetrnosti na čele národných ústavov
musia trpieť katolíkov. „Či medzi tie „prvé miesta pri našich kultúrnych ústavoch" nepatrí i
predsedníctvo Muzeálnej slovenskej spoločnosti?" (In litt. 5./I. 1900.) Výtky tieto vzťahovaly
sa však pravdepodobne hlavne na redakciu „Národných Novín", preto smerodajní mu-žovia
usilovali sa odvrátiť Kmeťa od jeho predsavzatia. „Odstúpte s predsedníckeho miesta, a to
mladučké, k takému peknému žitiu rozvíjať začavšie sa dieťa pochováte za rok, za dva
neodolateľne ... To by bolo najväčším nešťastím, poneváč by vzbudilo podozrenie a nedôveru
v národe . ." (A. S. — A. K 6./VI L 1900.)
„Že by si sa Ty vzdal predsedníctva Muzeálnej slovenskej spoločnosti, o tom nemôže
byť ani reči; veď malo by to následky,, na ktoré nechcem ani myslieť, lebo . . . postavil by si
ju celú na kocku . . ." (A. P. — A. K. 7./V 1900 ) Popri podobných vnútorných neshodách
prišlo mu stále odbíjať neprestajné útoky turčianskymi politikmi štvaných úradných kruhov,
menovite krajinských dozorcov múzeí a knížnic. Aká ťažká, nevďačná to bola úloha! Nie je
div, že trnul nad osudom i bezpečnosťou slovenského Múzea. Veď nemožno mu bolo
nesdielať obavy, že „porušením Matice ztratil národ polovicu dôvery k podnikom národným a
kultúrnym; zrušením Muzeálnej slovenskej spoločnosti pôjde i tá druhá polov'ca." (F. R. O.
— A K. in litt.) O tomto predmete rozpísal sa i inokedy:
„Medzi priateľmi -možnosť shabania (Múzea) nevytváram (medzi nepriateľmi takú
možnosť nedopúšťam, za to veľa šľachetnejšiu(!) a spravedlivejšiu(!) považujúc vládu!), ale
hovorím: Keď mi na chodníku zavadzia kamenček ako vajce, odkopnem alebo odhodím ho
paličkou a idem rovno ďalej. Keď mi však zavadzať bude balvan ako pec, musím ho aspoň
obísť; jestli ho chcem odstrániť z cesty, musím mať drúky a i pomoc; ten balvan totiž háji
svoje mestisko svojou ťarchou. Tak je i s Muzeumom; malé strčia do vačku (ako matičné), ale
veľké brániť sa bude svojou ťarthou . . . Ďalej keď sa my postavíme na stanovisko mnohých
skupáňov a z (fingovanej, alebo i opravdivej) bojazlivosti založíme ruky do lbna a nebudeme
robiť nič: na našu výhovorku odpovedia maďarizátori: To nie je pravda, že by sme vám my
158
92
A. K. - F. R. O. 15./II. 1900.
sobrali; my sa budeme tešiť, keď niečo preukážete, ale ste alebo sprostí a nič neviete, alebo
ste leniví a nič sa vám robiť nechce. Kdežto keby nám predsa Muzeum shabali, my budeme
ospravedlnení od tejto najšpatnejšej viny a môžeme sa brániť: „Chceme, usilujeme sa, ale,
vidíte, nemôžeme, nesmieme, ktoré ospravedlnenie je tiež niečo hodno. A na nepriateľov a . .
. padne nový dôvod, že sú. Vandali, ktorí nešetria ani. plody ducha; a i takýto dôvod je v
najhoršom páde tiež niečo hoden. Mňa tieto idey vedú . . . Mňa viac nastrašila zvesť o
Muzeume, lebo pozitívna, solídna práca nepriateľa je vždy nebezpečnejšia, než bucharónstvo
. . ." (A. K. — F. R. O. 17./II. 1907.) Preto volal: „Kustos, kustos, prijď kráľovstvo tvoje!"
(1904) je tým cieľom sám založil 300-zlatovú základinu na plat muzeálneho kustosa.
On v bezhraničnom sebazasvätení dielam kultúrnym národa,i u druhých žiadal
podobnú zaujatosť, a keď ju nenašiel, oddával sa často nie celkom odôvodnenému
pessimizmu. „Ďalej trápi myšlienka na budúcnosť Múzea; načo a pre koho ono vlastne bude v
tejto duševnej púšti? Nielen že nieto človiečka mimo N. čo by sa zaujímal, ale najdú sa i takí .
. . ktorí po krčmách vysmievajú sa, že haraburdy vraj ta snášame a že načo je Slovákom
muzeum? atď. Ak tu ostariú veci tak, ako sú, je po slovenskosti Sv. Martina v krátkom čase.
Sem treba nevyhnutne nových nie ľudí, ale síl. . ." (13./X. 1907.) K tejto nálade viedly ho i
iné príčiny, až do duševnej choroby, zvlášte v posledné časy svojho života. ,,A kdeže sú
úzkosti, či dostavíme, poťažne zariadime novú budovu, — a omrzlostš že je nie dosť
bezpečná atď. atď. Ver' ma, braček, keď si spomeniem na úklady nepriateľov a na naničhodnú
bezpečnosť našich ľudí: hrôza obkľučuje a vedľa telesnej choroby hotová je i duševná." (A.
K. — F. R. O. 13./X. 1907.159.
Ani s výsledkami činnosti Muzeálnej slovenskej spoločnosti nebol spokojný.
„Obávam sa, že naša Muzeálna slovenská spoločnosť pre mdlé svoje účinkovanie utratí
všetku vážnosť pred cudzími i pred svojimi." (14./XI. 1895.) Jemu málily sa docielené
výsledky. Spoludelníci jeho pri tejto práci nadarmo160. usilovali sa ho uspokojiť. „Dôstojnosť
Vaša stav Muzeálnej slovenskej spoločnosti považovať ráči za nepotešiteľný Ale nie je to
azda celkom tak. Siene zaplňujú sa sbierkami cennými a domáci a cudzí divia sa, ako za taký
krátky čas, uprostred krušných okolností, bolo možné sohnať toľko pokladov Viniť možno len
obecenstvo, ktoré až na 400 hláv ostalo hluché . . ." (A. S. — A. K. 22./VI1. 1897.)
Súčasne s rozhodnom krokom ku založeniu Muzeálnej slovenskej spoločnosti vyskytla
sa myšlienka, že by sa Kmeť mal úplne jej dielam venovať, nasledovne pýtať penziu a
presťahovať sa do Turčianskeho Sv Martina, kde „i tak veľmi potrebovali by pobádajúcej sily
. . ." (A. Halaša in litt. 30./IX. 1897.) Na podobný návrh P. Križku osvedčil sa bol Kmeť, že
by bol „hotový svoje terajšie postavenie opustiť a v Martine sa celkovite veci národnej
159
160
„Uschýňam od starosti a každá halúzka zelená je dobrá srdcu ubičovanému." (In litt. 14./XII. 1890.)
„Moja nálada je taká, ako bola Židov, ked im kázali spievat v zajatí babylonskom — vpleť teda Ty do tej „slávnostnej" reči nejaké
veselšie zvuky." (A. K. _ p. Q. 23./VIII. 1901.)
93
venovať, keby mu boio poskytnuté na udržanie 600 zl..." (Ľ. Turzo in litt. 4./X. 1892.)
Pravda, pri známej neprajnosti cirkevných vrchností nemal veľkej nádeje, že by ho z fary
osvobodili. K tomu prišla i očná choroba, pod tlakom ktorej už-už zriekol sa tohoto
úmyslu.161. Až' ťažká choroba vymohla mu dávno zaslúženej a žiadanej penzie a osvobodenia
od nesnesiteľných mu pol merov, aby mohol zbytky svojho života venovať svojmu Muzeu v
Turčianskom Sv. Martine. „Vaše presídlenie sa do Martina je našou dávnou túžbou. . . .Bár by
sme v centre Slovenska mali čím viacej osobností Vám podobných, mnohému nedorozumeniu
a roztržkám i v národnom živote bolo by sa predišlo . . ." (A. Ha-laša in litt. — A. K. 2./I.
1906.) Konečne, odošlúc svoje sbierky (bolo ich na šesť senných vozov), presťahoval sa i sám
do Martina, zaujmúc tam maličké bývanie medzi „Maticou" a „Domom", kde aspoň z okna
mohol sa dívať a tešiť novopostavenej muzeálnej budove.
Krátke zotavenie z choroby použil k prospešným cestám v záujme sbierania muzeálií,
no dlho svobody svojej v prospech Múzea užiť nemohol. Starý neduh ovládal jeho
húževnatosť i obľahol po tešínskej operácii smrteľne, ale až do posledného dychu nezabúdal
na svoje Muzeum; veď ešte nie dávno pred smrťou píše priateľovi: „Ach, koľko prepotrebnej
a užitočnej práce zameškávam! Kasne a police robia sa pre novú (muzeálnu) budovu, a ja ani
prizrieť nemôžem, a . . . teraz práve robia sa kasne pre botaniku Veľmi malá miestnosť
dostala sa botanike; neviem, či sa spracem ta . . ." (In litt. 31./XII. 1907.)
„Pri poslednom valnom shromaždení, pri ktorom predsedal, veľkou radosťou bol
dojatý nad valnejsou návštevou shromaž-denia, ako to po iné roky bývalo. Radosť prejavil
nad pokročilým dohotovovaním muzeálnej budovy, ktorú hneď po ukončenom zasadnutí sám
nebožtík si žiadai a súril ešte staňte sessione posvätiť, ako čo by bol tušil, že o rok k jej
otvoreniu mu už nebude možno prísť. A jeho tušenie, ho, žiaľbohu, nesklamalo. Jeho vrelá
žiadosť, pri posviacke vyslovená: aby nás ešte raz v tejto budove mohol vítať a túto prázdnu
budovu mohol na takto rok otvoriť plnú, čili Muzeum oddať verejnosti — na naše nešťastie sa
mu nevyplnilo." (Dr. J. Petrikovich v osnove prednášky.) S vrelou zaujatosťou o Muzeum,
ktoré on na rumoch Matice takmer stvoril, vlivom svojím udržal, láskou neskonalou zveľadil,
i vypustil svojho šľachetného, kultúre národa slovenského cele oddaného ducha. O ňom
právom píše najlepší znáteľ jeho, Fr. Richard Osvald: „Slováci mali mužov, ale už nemajú
(aspoň Kmeťovi rovných nie). Ty jediný stojíš výnimkou, ktorý tak žiješ svojmu predmetu —
Muzeu — ako Rešetka svojej knižnici . . . No vedou a perom prevyšuješ ho vysoko; ale to
hľadanie, kutanie, obetovanie seba a svojho majetku na obľúbený predmet, to je medzi vami
rovné..." (In litt. 29./I. 1901.)
Končíme túto stať slovami verného spolupracovníka, teda i najhodnovernejšieho
svedka jeho muzeálnej činnosti, dr. J. Petrikovicha: „Čo nám bol zosnulý p. predseda pri
161
„Myšlienky o príchode mojom do centruma musíme sa len vari vzdat. Zrak môj je tam. Iný na mojom mieste liečil by sa už dávno v
pokoji, já po dávam sa vždy viac a väčším prácam. Kojím sa tou jedinou útechou, že nebudem dlho žiť a že škoda niečomu dobrému v hrobe
hniť." (A. K. in litt. 13./III. 1895.)
-
94
Muzeálnej ooločnosti, to až teraz, keď sa nad ním hrob naveky zavrel, sme pocítili. a tú ztratu
budeme tým viac cítiť, čím viac sa budeme oddiaľo'vať od jeho smrti. Prikladal kameň ku
kameňu, počnúc mineralogickými sbierkami. Nashromaždil velikánske zásoby Zo živočíšnej
ríše, chcejúc mať každú triedu zastúpenú. Sú tam pekné sbierky ssavcov, vtákov. Veľkú cenu
repräzentujú v sklách umiestené reptilie, amfibie, ryby a raky, ktoré nielen z dismácej fauny,
ale i z cudzozemská nadobudol. Potom . .. prehĺbil sa do zeme a hľadal zbytky predhistorickej
a starobylej kultúry našich predkov, aby zaplnil oddiel archäologie. Boi znalcom v geologii.
Dal kopať, alebo i sám kopal na mnohých miestach v svojom okolí. A tak uzrely svetla
mnohé paleo a neolitické nástroje a náradia a šperky z ďalšieho okolia i z Linča v Prešporskej
stolici . . . Nezabudol ani na pozostatky práce ľudskej ešte z nedávnych čias a nemal pokoja,
kým nezískal hojný materiál domáceho priemyslu slovenského, ľudu sa týkajúceho. Tak
vidíme v Škriniach muzeálnych staré posvetáče, zámky, zbroje, gule, hákovnice, topory,
mlynské kamene, žarnovy, pluhy, truhly, salašné drevené náradie, hlinené nádoby, krčiažky,
kostolné obrazy a sošky. Zavŕšil svoje dielo krásnou etnografickou sbierkou výšiviek ... A
toto všetko prekonal bez všetkých študijných ciest a peňažnej podpory, len privátnym
štúdiumom a nekonečnou pilnosťou . ." (Z osnovy prednášky )
IX. Bešíansky mamut.
Zachránením bešíanskeho mamuta vede a ozaj kniežacím darovaním jeho
slovenskému Muzeu zaopatril Kmeť svoje Muzeum ozdobou, príťažlivosťou, akou sa nemôže
honosiť ani jedno muzeum strednej Európy. Veľacenný tento predmet bol jemu a je i nám
všetkým tým vzácnejší, čím väčšia bola jeho námaha a obete pri jeho získaní. Veď s
nasadením vlastného života, vážnym porušením svojho zdravia, k pomerom jeho značnou
obeťou groša zaopatril i usporiadal Kmeť túto kostru, kým ju oddal do opatery slovenskému
Muzeumu.
Aby i ďalšie slovenské pokolenia vedely, s koľkými ťažkosťami to išlo, udáme tu celý
dej, ako to on sám v listoch na priateľov opisuje: „9. oktobra 1902. Keď som ja bcl na
kongregácii na Litave, stavil sa u mňa istý Nemčan, chcejúc zvestovať mne o bešianskom
mamutovi, ale nenajdúc mňa doma, rozprával v kuchyni, a keď som ja večer domov dorazil,
rozprávajúca čeliadka spravila z Bese Nemce; poď ja zas ráno ta, a tu dozviem sa, že pivnicu
kopali Židovi nie v Nemciach, ale na Beši. I som sa hneval, i som sa smial . . Veď je to, reku,
dávno zabudnutá vec! ... A tak teda nebyť nemčianskeho Frčku, nikdy-nebol by som si
spomenul na bešiansky nález. Od neho dozvedel som sa, že je nie predatý, ani vykopaný.
Následkom toho pýtal som sa p. dr. Zelenyáka, či to by bolo možné; on mi odpovedal hneď, o
týždeň volal ma ta. Ale vtedy ešte poslal Žida s listom k viciš-pánovi..." (A. K. — F. R. O.
31./I. 1903.)
Kmeť vybral sa na miesto bez meškania, hoci summa, akú majiteľ nálezu, Zid Aron
Krén zprvu požadoval (500—600 zl.), presahoval jeho pomery, i zjavná neprajnosť proti
slovenským kultúrnym snahám, v okolí Beše panujúca, neíákaly ho veľkou nádejou. Je síce
pravda, že protivné kruhy už tri štvrte roka vedely o náleze a po mnohých poradách, ponúkaní
uspokojily sa s odfotografovaním jamy nálezu. No Kmeť sa jednako obával, aby si protivná
stránka v poslednú chvíľu nerozmyslela vec a neprekazila jeho kúpu. Ako sa vodilo Kmeťovi
pri prvej vychádzke na Beši, píše on sám: „Včera večer prišiel som domov cez Bze-nicu.
95
Budeš zvedavý, čo som vykonal. V prospech náš ničoho, ale v prospech cudzí! — Keď som si
ja obzrel nález (pravda, v zemi), vtedy ešte písal p. dr. tekovskému podžupanovi, či kúpia
nález, ináč že ho vezme Andrej Kmeť. Majiteľ-Žid sám šiel k podžupanovi s listom, aby
doniesol odpoveď, ktorú musel som ja dočkať; podžupana nenašiel doma a tak darmo som
čakal. List farárov poslali za ním .Teda ja som odišiel. Farárovo konanie považujem za dcbrý
šachový ťah, aby stolica konečne predsa kúpila a vzala mamuta pre stoličné muzeum v Zl.
Mor. Pomyslila si: semmi áron, panslávom! A ktoiých od jari nemohol primať k činu,
konečne bobom nastraší ich a horko-ťažko dosiahne cieľa. Mne sice bez potreby vyňal 20 zl.
z vačku. Lebo mal v rukách list podžupanov od 18. oktobra, kde píše, že do konca t. m.
poshovara sa so statkármi tekovskými a rieši vec; farár nemal teda písať mne: „Jöjjön jövö
héten (személyesen alkudni a zsidóval), addig nem teszek semminemu más lépést." Teda
addig nem, ale keď som ta priš:el, potom áno! Tak myslím, že som mu prišiel veľmi vhod!"
(A. K. - F. R. 0.31./X. 1902.) Čo ho čakalo no Beši? „Dobre ma ešte natiahli, a v prvé dva dva
kopania nevedel som ešte s istotou, či pracujem pre seba, či pre druhých. Sám p. dr. Zelenyák
povedal: „Ebböl még hecz lesz!" A vskutku práve bol Žida hľadať notár bešiansky, keď som
ja ta dorazil. Keď som ja to povedal p. Zelenyákovi, nahneval sa veľmi a bežal hneď k
notárovi; teda bolo zas to, že aby nahovoril Žida, aby dal mamuta stolici Tekovskej za možno
najľavnejšiu cenu." (A. K. in litt. - F. R. O. 30./XI. 1902.)
Aké trápne to musely byť dni pre Kmeťa, ktorý celou svojou bytnosťou túžil za
mamutom! Konečne po troch týždňoch zase iskierka nádeje! „Zajtra po včasnej sv. omsi idem
do Beše, pripravený som zase na všetko. Volá ma p. dr. a píše: „A mamut mégis csak az Oné
lett", lebo že mu podžupan dosial ani neodpovedal A ja nie lenivý, bez meškania na jeho
adressu pre Židáka poslal som poštou 200 zl., ako som sa so Židom bol — na pád — zjednal.
Sebou beriem ešte 100 zl., lebo bude — ak bude treba. Pá! Modli sa za mňa a za zdar!" (A. K.
— F. R. O. 22./XI. 1902.)
Duševné útrapy posledných týždňov, neprajné počasie, telesné námahy pri vykopaní i
zabalení zapríčinily mu povážlivé ochorenie. No on premáhal svoju chorobu, až zamdlievajúc
od bolesti i slabosti, šťastne vykonal dielo i hrdý tiahol so vzácnou korisťou domov.
Rybníčky (Tekov) farár Špuller, vidiac Kmeťa, ako sa vezie na drabinovom voze, sediac na
skrini, v ktorej bol zabalený mamut, žartovne o tom píše: „Kmeť ako jazdec nemá na svete
páru, keďže rajtoval na mamutovi " K tomu poznamenal Kmeť: „A keď by ma tak p. Špuller
videl cestovať na sennom voze, naloženom bednami, ku stanici štiavnickej!" (1903.)
O zpiatočnej ceste zas píše: „Včera na poludnie došiel som s mamutom. Na Beši za
celý čas som bol ťažko chorý a nazdával som sa, že cestu nazpäť neprežijem. K tomu pod
maštaľami t. zv. kráľovskými na Vindšachte prevrhli sme sa, pochybil som cestu, kde sme sa
mali odraziť na Štefultov." (A. K. — F. R. O. 30./XI. 1902.)
Sotva doviezol kostru domov162, tu obnovilo sa ťaženie kultúrnym snahám
slovenským neprajných živlov s jednej strany na všetky možné krajinské fóra, s druhej strany
162
96
Samé dovezenie kostry stálo len v hotových peniazoch 140 zl.
na samého Kmeťa, aby ho pripravili o vzácny nález. Učbári blízkej štiavnickej akademie deň
po deň doliehali naň a svolávali k nemu peštianské vedecké kapacity. Za štiavnickými
časopismi i hlavno-mestské žurnály robily nátlak v jednom i druhom smere, aby len mamut
nedostal sa do slovenského Múzea. Osobným prehováraním (T. Szontagh, kr. geolog) i
úradnými listmi turčianskeho i hontianskeho župana súrili prepustenie mamuta muzeumu
hlavnomestskému. No Kmeť, odvolávajúc sa na to, že na nález ten i sám so stanoviska
vedeckého veľkú váhu kladie, že ho on zakúpil až len potom, keď i pešťanske muzeum i
Hont. stolica sa zriekla úmyslu zaopatriť si ho; že on ho získal nadstavením vlastného života, i
značnou peňažitou obeťou, ktorú ešte i samé úradné odborné medzítka za prehnanú
považovali; konečne že nález i v slovenskom Muzeume ostane prístupný vedeckému bádaniu,
— odstúpenie rozhodne odoprel.
D ľa toho zmenil sa tón nepriateľskej žurnalistiky na urážlivý a Kmeťovi prichodilo
nejednu trpkú výčitku, ba i surové nápady163 preniesť, kým sa pozornosť lži vlasteneckých
kruhov neodvrátila od jeho mamuta. Tak biskup pri birmovke vytýkal Kmeťovi, prečo
neponúkol mamuta Krajinskému muzeu v Pešti. „Reku, ja som predsedom slovenského
Muzeuma a povinnosťou mi je dvíhať toto; ale, reku, i za pokutu nezaslúžia ho Pesťania, lebo
nechali ho ležať nepovšimnutého od marca do zimy (A. K. - F. R. O. 16./IX 1903 )
Niet sa čo diviť nad rozochvením oných kruhov, veď: „Celá kostra mamutí byla by
ozdobou každého svetového musea a pokud vím, nemá ji žádné museum ve strední Evropé!"
(K. Maska in litt. 3./III. 1903.) A tu uvedieme este odbornú mienku präparátora nášho
mamuta, Jána Kniesa: ,,Kostra mamutí nalezena byla v Beši, opodál Hronu. Reky slovenské
mají všecky stejný ráz. Vznikájí na velehorách karpatských, kdež rýchle tekou stésnanými
romantickými údolími, čím dále k jihu všik bšh svúj zastavují, koryto rozšiŕují a pŕechází v
rozsáhlé roviny podunajské. Vetšina téchto ŕek není regulována a tu po svém príchodu do
rovin tekou hadovité, velikými oklikami, v nichž tvorí sa močály, sitinou a palachem zarostlé.
A v takovémto močále zahynul i mamut bešský. Hlína, která kostru jeho obklopovala, nebyla
také pravým oprachem puvodu subärického (lôss == žlutá cihlová hlina), nýbrž hnedým
bahnem, které obsahovalo hojné zbytku rostlinných, kteréž namnoze i kosti oplétaly. Také na
kostŕe byly viditelny stopy zápasu se smrtí, zvífe pracovalo silné nohama, neboť články jeho
prstú (phalang) byly vesmés vyvráceny a spočívaly nad torsalními a carpálnimi kostmi
končetin, nikterak na kloubní ploše, k níž prináležely. Dle toho jsem také preparoval všecky
čtyři krásne zachovalé nohy, jichž Šlapka jest na 40 cm. široká a více než pul metru dlouhá.
Na dvou nohách ponechal jsem phalangy vyvrácené, na ostatních jsem je umístil do puvodní
polohy, ač vec nešla tak snadno, neboť kosti byly namnoze spečeny pevným vápenitým
travertinem. Kostra nalezena v poloze stojící, byla z velké části od-kopána a od bfezna do
konce prosince 1902 ponechána vlivu povétrnosti. Nejprvé narazili délnici pri kopání na
lebku, kterouž íozbili. Teprve obrovské kly, 2-2 m. dlouhé, upozornily majetníka Žida, že by
nález mohl zpenéžiti; zatím dvé stoličky odprodány místnímu museu ve Zlatých Moravcích, a
sice jedna z horní čelisti, vážící 6 50 kg., a jiná menší z dolní polovice levé čelisti zachována.
163
97
„SeJmeezi Hiradó 10. mája 1903 a za nim ,Bpesti Hirlap- 5. augusta
V zemi méla kcstra délku 7 m. Jakmile stal se majetníkem kostry farár Andrej Kmeť, ihned
odebral sa tento muž mravenčí píle na místo vozmo, a ačkoliv na dlouhé ceste více jako 10
hodín trvající težce onemocnél, nicméné po celý týden dohlížel a radil pri vykopávání a jedine
jeho pričinením uchovalo se z kostry tak mnoho zbytku. Obratie šíjové patrné již dŕíve
délníky jsou rozdrceny, zato prekrásne zachovala se velká čásť páteŕe, skládající se ze 18
úplné zachovalých obratiu hŕbetních a bedrních, k nimž po obou stranách pri-máčknuta jsou
žebra. Páter zachovalá má délku 160 cm. a jednotlivá tela obratlú (corpus) mají velikost talíŕe.
Nezbývalo mi tolik času, abych mohl jednotlivé obratie rozebrati a preparovati, proto omezil
jsem se pouze na její očistení. O mohutnosti téchto kostí nasvedčuje, že' dva silní lidé s
velikým namáháním upravené kosti pŕenesli na silné desce do sousedního pokoje. Z pánve
zachovala se jedna polovice, obratie ocasní chybí. Pomerne chatrné zachovány kosti končetin.
Tlakem hofejšího tela a bahna prolomila se časem kosť stehenní (femur) do kosti lýtkové
(tibie a tibule), kosť ramenní (humerus) do kostí loketních (ulna a rádius), tak že ze všech
zústaly pouhé tŕísky a vétsí úštipky a zlomky kloubu. Pomerné dobre zachovala se diaphysa
femuru délky 70 cm.
Vzácné tyto zbytky mamutí, jakými se muže honositi málo-které museum
stŕedoevropské, zakoupil Andrej Kmeť pre slovenské museum."
Toľko p. Knies, ktorý privolaný bol k preparovaniu kostry, ktorej i sám Kmeť — po
svojich študijných cestách — venoval všetok svoj čas i úsilie. V tejto práci však nemálo ich
vyrušovala záplava volaných i nevolaných hostí, dobroprajných i zlomyseľných divákov.
Okoloidúci pútnici i jarmočníci húfom obdivovali toho „netvora". O týchto navštevovateľoch
píše Kmeť: „Čím skorej ľúbil by som kosti odoslať, lebo už ma premáha práca a návštevy,
pričom musím veľa hovoriť. Neprejde deň, že by niekoľko ľudí neprišlo. Včera celá
spoločnosť zo Štiavnice, dnes detto asi desať včasné ráno atď." (P. 5./VII. 1903.) Popri
neprestajnom vysvetľovaní míňal sa drahý čas, určený súrnej práci präparovania kostry. Ale tí
ustaviční hostia boli na chudobnej fare Kmeťovej i z iného ohľadu nepríležitými, ako nám to
on sám žartovne vypráva: „Mamuta vyženiem na pašu (pošlem do slovenského Múzea), lebo
ma vypil, alebo aspoň vypije; mimo menších návštev dosavádnych, v nedeľu bolo tu
baňských radcov, professorov, akademikov a dámy obzreť ho — do 13 osôb! V utorok zase 8.
Tak sa ja nehrám. Pútnici štiavnickí hore-dolu idúci si ho tiež valne obzerali, i mi sklo na
dverách pitvorných zabilú (O. 7./V. 1903.)
Čím viacej ubývalo Kmeťovi práce präparovania, jeho vedeckí navštevovatelia tým
viac cítili tú ztratu, že je mamut nie ich vlastnosťou. „Sontagh vraj túžil za mamutom, kým ho
nevidel, teraz vraj mrie za ním, keď videl a obdivoval moje znalecké vraj präparovanie kostí."
(O. 28./VI. 1903.)
V tomto videl Kmeť nové nebezpečie pre svoj vedecký poklad- ,,. nášho mamuta
ohrozuje vážne nešťastie! Včera zas bol tu schválne p. Sontagh, správca geolog. múzea peštianskeho, v sprievode pp. Csecha a dr. Bäcka, všemožne pracujúc na tom, aby som prepustil
nález ta. Sľubovali náhradu hojnú; licitovali; dôvodili, že vzácny nález vo veľkom muze-ume,
navštevovanom učencami, lepšie zodpovie svojmu cieľu, totiž vede, než vo vidieckom malom
muzeume atď. Ja som pekným spôsobom bránil sa tým, že je to už „kôzhirré téve", že som
kosti venoval tomu Muzeumu, ktorého som predsedom atď. Odvolával som sa na správu,
98
ktorá nepovolila darovať ani polovičku čipky či výšivky arcikňažne Izabelle ... po
trojhodinovom asi zabavení sa tu odišli s tým, že len mám obmäkčiť výbor, a prosili o
odpoveď. Ja nesľúbil som nič . . . Videli na mne, že sa zle cítim." (O. 28./VI. 1903.)
Prv, než by bol odovzdal mamuta na miesto svojho určenia, povzbudzoval
slovenských intelligentov k štúdiumu fossilnej fauny, bez ktorého by nález tento nenašiel v
slovenskom obecenstve nijakého porozumenia: „kustos, kustos poriadny zachránil by nám
česť". Konečne : „Po viac než osemdňovej úmornej práci balenia, konečne dnes na troch
senných vozoch odosielam mamuta. Ako prídu kosti, to oddávam do rúk Božích." (P. 27./VI.
1903.)
X. Kmeť na politickom polí.
Ovzdušie, v ktorom ako chlapec rástol, i ako mladík a maž žil, nemohlo vychovať z
neho politika prvotriedného. K tomu jeho priama a nad mieru citlivá povaha priviedla ho ku
krajne patriarchálnemu ponímaniu otázok politických.
On, zkusujúc so dňa na deň neplodnosť parlamentárnych bojov 164. a volebný spôsob
uhorský, každej šľachetnej duši hnusný, z celej duše zošklivil si túto komédiu165.. A keď raz
(v spoločnosti pôvodcu tohto životopisu) vo volebnom tábore Žigmunda Ivánku cez celý deň
bol svedkom nehanebne páchaného dušo-kupectva, opilstva, znemravňovania svojho ľudu,
podlých podvodov i surového násilia, pri takýchto príležitostiach bez studu páchaného, z celej
duše pohnutý, cez celý deň ani pokrmu, ani nápoja prijať nevládal, ale, ako Jeremiáš nad
rumami Jeruzalema, bez prestania len bedákal, i zapovedal sa, že viac nechce vidieť túto
spustlosť a ošklivosť.166. „Nuž, naše voľby — písal priateľovi — sú už len do barbarských
starých (či nových?) časov." (A. K. - F. R. O. 5./X. 1901.)
No jednako nebol úplne nečinným pozorovateľom ani na tomto poli národného života.
Vykonal verne, čo mu bolo sve-rené, ale do popredia politických zápasov sa nikdy netisol.
„Veď štúdium — tak hovorieval — je tiež politika. Hľa, naše výskumy už berú sa v politike
za dôvod! (Na pr. o náklach.) Preto ja hovorím, že štúdium je tiež politika, a dobrá." (A. K. —
K. A. M. 15./II. 1902.) Preto predovšetkým vážnou vedeckou prácou chcel získať sympatie,
164
,,Veru snemy — najväčšia karikatúra, nie hodna vážných mužov!" (A. K. 22./XI. 1902.)
165
,K tomu teraz zas„ šarapatia voľby! Bodai ho i so svetom; Jen čo znepokojuje, ale nepoteší! (A. K. — F. R. O. 8./IX.' 1901.)
166
.,I my sme veru včera prepadli v Krupine so starým Ivánkom. Chudák, starký, zle postlal si vymetaním Augiášovej maštale v Honte.
Uznanľvosti dostalo sa mu málo od intelligencie, menovite od katolíckeho kňažstva, ktorého jediným repräzentantom bol som ja. (Ivanka
totiž prijal požiadavky Kmeťove pred voľbou.) Na voľbišti odkúpili nám vraj do 300 hlasov. Za podkupovanie strašne zbil tam ľud hl.
slúžneho a baróna z Domaník, ktorého na zemi kopali, a jedného sedliaka, ktorý po piatke už bol niekoľkých kúpil a ešte 300 zl. mal u seba,
skoro zabili. Ivánku inzultovali, p, kp. L., ktorého si docitovali, naňho pľul, r. N. ho strkal, starým Židom ho prezýval. . . (In litt. 1901.)
99
uznanie, rešpekt oprávneným nárokom k životu svojho národa. A v tomto smere bolo jeho
účinkovanie zrovna providencionálne.
On si nemohl predstaviť inú politiku, ako úzke uplatňovanie kresťanskej mravouky
medzi triedami a národmi, a z toho hľadiska posudzujúc politické deje svojej doby, musel sa
presvedčiť, že: „Príroda ničoho neodpúšťa; a ľudstvo skutočne' vťacia sa k prírodnému stavu,
lebo odchyľuje sa od kresťanstva.', (A K _ F. R. O. 13./1. 1900.) Preto často vzdychával: „Ojčiže je to len za kresťanstvo, čiže je to len za civilizácia!" (Hro. madné väznenie našich
literátov.) (A. K. — Dr. J. P. 28./IX-1900.) V tomto smere niesly sa i jeho politické prejavy
po slovenských časopisoch. Raz písal bol článok do novín o znemravňujúcich zákonoch, na
ktorý dostala sa mu i odpoveď. I nemal Kmeť úplnej pravdy. Zákon totiž nedovoľuje nikdy
krivdu, dokonalosti však v ľudských osnovách nieto nikde. „Hľa, národnostný zákon či by
neplnili, keby sa ľud bol spriečil jeho obstrihávaniu? Ale keď ľud m čí, páni robia, čo chcú.
Ale či nieto v zákone, že reč úradnú určuje si obec, mesto, právomocenstvo? Kde žiadali
slovenskú? Zákon stojí pod ochranou snemu, — a koho volí náš ľud? Otec predal majetok
synovi z klamstva, prečo nežalujú ostatné deti? Či zákon môže zato?" písal mu na to F. R. O.
29./IX. 1892.
Tak horlil i v listoch na priateľov: „Navracajú sa časy prenasledovaní diokleciánskych
a nerónskych so všetkou tou špatnou ich stranou; len popraj, Bože, aby ony malý i tú peknú
stránku oných prenasledovaní! Pohania volali kresťanov buričmi; no kresťania svojich
mučeníkov volali svätými, a ich sláva a ich ovocie trvá dosiaľ a trvať bude na veky!" (A. K.
— K. A. M. 28./VI11. 1902.) Alebo: „Tú Byvolovu (Bülow) reč bolo by poslať svätému
Otcovi, ako najvyššiemu zástupcovi evanjeliuma, s otázkou: ,Kde je evanjelium a ovocie
jeho, ktoré opisujeme prorockými slovami Izaiášovými (Kap. 11, 6.): Bývať bude vlk s
baránkom . . .' A Tolstoj bude mať veľkú radosť! Nemci postavia mu pomník. Hanbím sa, že
niečo takého možné je proti Slovanstvu, ani proti čriede neužitočného a nerozumného
zverstva." (In litt.)
Odrodilstvo šľahával bičom spravedlivého hnevu, kdekoľvek sa ono zjavilo s
farizejskou náličnicou vlastenectva, v mene ktorého sa na naMch stranách toľko krivdy a
podlosti pácha či na poli kultúrnom167, či na poli cirkevnom168 alebo politickom. To
neprestajné omáľanie vlastenectva bridilo sa mu z celej duše, lebo zo zkúsenosti vedel, čo sa
za tým často skrýva a aké to opačné výsledky máva. „Dokázaná vec je, že to sú vlastenci,
ktorí vlastenectvo ani po mene neznajú, totižto ľud, ktorý ctí kráľa, dáva synov za vojakov a
167
„To je dľa nich (niektorých madarských učencov) barbarstvo, čo spravili 8 matičným muzeumom, a vôbec čo spravili s Maticou, to je
nie barbarstvo? Hŕstka ich učencov môže nám lichotiť a platónsku lásku preukazovať, ked celé 'egie mimo nich konajú barbarskú prácu proti
nám a na naše vjničenie." (A. K. K. A. M. 28./IX. 1904.)
168
„Bolo treba tých troch kňazských vyslancov slovenských, aby sa ukájala celá zúrivosť cirkve úradnej proti slovenčine! Bolo treba tých
sedem slo ských vyslancov, aby sa ukázala celá zúrivosť madarónstva proti národnostiam. ' (In litt. 3./VI. 1906.)
-
100
platí daň. Nech ľud prestane mozoľovať a hladovať a vlasť udržovať skutkami bez slov: kto
udrží ju slovami bez skutkov? A kto opovážil by sa ľudu hodiť do tvári obžalobu, že by
neplnil povinnosti k Bohu, ku kráľovi a vlasti? Učiť ľud takrečenému vlastenectvu znamená:
odvracať ho od vlastenectva, čili od plnenia ťažkých povinností." (1903.) Nazrel odrodilcom
až na dno duše a preto ich ako vrahov svojho rodu nenávidel. Istý šovinista a boháč ponúkal
mu staré knihy odkúpiť. Na to on poznamenal: „Či by ich nemohol darovať štiavnickému
muzeumu? Ale predať panslávovi! Hja, hazafišág až po vačky — —" (In litt. 2./II. 1904.)1) V
záujme Šovinizmu zavedený systém špionáží a denunciantstva ho roztrpčoval, no videl v tom
i príznak blízkeho úpadku nezdravých, neudržateľných pomerov krajinských.169.
Takým bezohľadným vedel byť i proti nerozhodným, nestálym, neužitočným, alebo i
obojživelným príslušníkom národnej society slovenskej.170.
Svoje politické názory a sťažnosti sdielal si v priateľskej dôvere s vtedajším
podpredsedom kossutovskej strany: Ludvikom Mocsárym, ktorého Rumuni pre jeho spraved
ivé smýšľanie s Nemaďarmi Corbu albu = bielym havranom nazvali. On informoval
Mocsáryho o našich krivdách a želaniach, a tichým takýmto pôsobením Kmeťovým i v
nepriateľskom tábore osvietilo sa a smierilo všeličo.171. Zato on ostával vždý kremenistým,
hrdým, intransigentným národovcom172. „Vôbec nie paktovať. ani kapitulovať, ale len sťa
seberovní obcovať." (A. K. — K. A. M. 28. IX. 1904.) A v tomto išiel až do posledných
konzekvencií. „Hrešíme, že sa tak ťažko vzmužujeme pravdu povedať. Či prví kresťania báli
sa konzistoriuma? . . . My počúvame vždy len stracho-pudov a kuriplachov." (In litt. 12./XII.
1896.) Ba niekedy zašiel až do krajnosti a zaiste neposlúži mu to za hanu pred potomstvom,
že ho jeho niekdajší priateľ a spolužiak, neskôr už predstavený, biskup Rajner, raz
„vademberom" = divochom nazval. Potom mu Kmeť listovne priateľsky dohováral a on sa
mu omlúval tým, že on pod tým názvom rozumel „muža, ktorý sa svojich princípov zubami
pridŕža a od nich ani na piaď sa neuchýli, čokoľvek by mu za to prišlo vytrpieť a čokoľvek by
169
S Nemcom (rodákom z Tekovskej Píly) Ti hovoril (dr. Zelenyák) po nemecky, ale so Slovákom (hoci vyslanec slovenského ľudu i
rodom Slovák), nedajbože!" (In litt. 31./X. 1902.)
170
„Ba kde len zastane ten . .. šovinizmus! Tam v Turci Židáčik-advokát, opováži sa povedať, že národovec nie je schopný svedectva, inde
že národovectvo je inkompatibiLné s vyslanectvom, tu rechtori povedia, že národovec nie je súci ani za učiteľa., ani za kňaza . . či to budeme
trpieť? To je ovocie 2000-ročného kresťanstva?" (In litt. 5.,/XI. 1901.) „Strach má veľké oči. A tento ich korumpovanv, špiclovskv systém
musí stáť luúzu peňazí." (In litt. 5./III. '902.)
171
„Takto hľadajú milosť slúžneho národovci hontianski. Na voľbe tiež so slúžnvm. Na národné ciele tiež aby kliešťami od nich ťahal.
Potom nemajú nás opľúvať nepriatelia!" (10./III. 1893 )
172
„V Paráde (kúpeľné miesto sedmohradské). . . gróf Alexander Károlyi ma vyhľadal a s tým začal reč, že on veľa premýšľal, zvlášte v
posledných časoch o mojich národnostných záležitostiach, a povedal, že mám pravdu; keď chce byt labancom (na strane rakúskej), oddá sa
do národností, ale jestli má byť kurucom (na strane vlasteneckej), pomerí sa s nimi . . ." (L. Mocsáry in litt. — A. K. 27./VIII. 1905.)
101
musel podniknúť, aby svoje princípy k víťazstvu priviedol." On práve tým názvom uznal vraj
i to, že Kmeť je „veľkým mužom" a na dôkaz toho predniesol bol veci, ktoré k pozdvihnutiu
kultúry Slovákov šťastne a k veľkej cti jeho mena boly vykonané. A keď na to utr hač
poznamenal, že si to s peniazmi z Ruska dostávanymi vykonal, on mu odpovedal, že „všetek
svoj dôchodok na to vynakladáš". (Dr. Ľudovít Rajner in litt 28./IX. 1902.)
A to isté priame, rázne, nebojácne, ba hrdinské vystupovanie požadoval i od iných
národovcov. „Nám položený je nôž na pažerák, musíme sa brániť všetkými prostriedkami."
(A. K. — K. D. 5./VI. 1896.173.
U skromnučkého a poníženého Kmeťa krásne sa vyníma jeho národná hrdosť, ktorej
príklady sme už videli.174. R. 1900 urobil s viacerými klerikmi vychádzku na Sitno, kde pre
navšte-vovateľov v pavillone je hosťovská kniha, ktorá je preplnená nádavkami na
„panslávov", ktorí nazvaní sú tam psami. Kmeť a jeho spoločníci sa tiež podpísali do knihy,
Kmeť však urobil poznámku na surovosti kultúrträgerov, napíšuc: „Bojte sa panslávov!"
Následkom toho napadli Kmeťa i klerikov štiavnické noviny a vyzývaly pozornosť prímasa a
ministra na zradu vlasti.
K slzám dojatý tešieval sa každému ráznejšiemu slovenskému pohybu a vedel si z
neho vyvážiť ďalekosiahajúce následky, nádeje. „Faktum je, že sú už nie bez dozoru; faktum
je, že sa proti nám i tí veľkí oháňať musia." (Inlitt. 12./V. 1902.) Právam svojej materinskej
reči nikde nedovolil odorať a usiloval sa ju všade uplatniť i uznanie jej od každého vynútiť.
Krem niekoľkých vedeckých mesačníkov nečítaval vôbec cudzorečových časopisov,
čo mu nie jeden zo slovenských ľudí závidel. Zato naše slovenské politické časopisy čítaval s
velikou pozornosťou, reagoval na každý ich prejav a rozširoval ich po širokom okolí — popri
svojom všestrannom zaujatí — takmer z dom' do domu, i sám predplácal ich nejednému, tak
že časom vedochtivejší jeho roľnícki známi si zrovna nárokovali, aby Kmeť aj im zo svojho
predplácal časopisy.
S cirkevnými a svetskými úradmi mával stále nepríjemnosti, zväčša pre svoje politické
presvedčenie, a to menovite ako spiávca tamojšej kato'íckej školy. Učiteľský proletariát, aký
sa na biedne dotovanej prenčovskej škole stále premával, usiloval si neznesiteľné svoje
173
„Tieto dni som počul., a síce na podiv len prvý raz od istého štiavnického akademika: Andrej Kmeť je výtečný človek, ale pansláv.'" (L.
Mocsáry - A. K. 3./IX. 1903.)
174
„Keď nás už potlačili, teraz vj^asia sa nám dobrodincami a priateľmi alebo nevolanými kritikmi. Ľahko najedenému o pôste kázať. Prečo
nepovolia nám gymnázium, aby sme mali pár professorov a spolu stižnejších ľudí pre vedu a spisbu? — To je dľa nich barbarstvo, čo
spravili z matičným muzeumom: a vôbec čo spravili s Maticou, to je nie barbarstvo? Hŕstka ich učencov môže nám lichotiť a platónsku lásku
preukazovať, keď celé legie mimo nich konajú barbarskú prácu proti nám na naše vyničenie. Alebo budú nám vytýkať že dáme si toto alebo
ono z pre d nosa brať, a nevidia, že my musíme aj si chlieb vyhľadávať i nápady odrážať a len tak horko ťažko zachodiaci vede slúžiť. . . I ja
viac ochotnosti nachádzam u cudzích r,ež u svojich; hja, ale ľahko-je tým pod krýdlami magnátov a blahobytu!. . . Keď ho pripravili o
chlieb, ale nielen jeho, lež takrečeno všetkých nás: vtedy môžeme odpovedať s Izraelitmi v zajatí: „Ako budeme veselo spievať v zemi
cudzej?!" (A. K. — K. A. M. 28./]X. 1904.)
102
postavenie zlepšiť stálym napádaním farára obžalobou preňho najšteklivejšou, že totiž
prekáža zdarnému vyučovaniu maďarčiny.175.
Administratívne medzítka držaly ho pod stálym policajným dozorom. Inštruktor u
hlavného župana hontianskeho verejne soznai, že na Kmeťa veľký pozor dávajú a notár o
všetkých jeho krokoch informuje hlavného župana. Jozef Zorvan in litt. 1. IX. 1902.,2)
Tomuto privlastňoval i fakt, že mu v tom čase viac poštových zásielok otvorene doručené
bolo. I vidiecke maďarské časopisy napádaly ho stále, ba istý člen maďarskej ľudovej strany
ešte i v parlamente ho napadol z príležitosti, že ho K. Kálal vo svojom turistickom dielku
pripomenul ako pohostinného priateľa Čechov. Kmeť, hoci vyzvaný k tomu nechcel sa
verejne osvedčiť, ale poznamenal: „U mňa, na Prenčove, bolo so pár Čechov, ale ani jeden
politik. A keď by prišlo nejakému Maďarovi napísať brošúru: Iďte na Horniaky študovať a
chcel by odporúčať kňazov, ku ktorým môžu vojsť, sotva by ma vynechal." (A. K. —
dekanovi sv.-martinskému. 1907 ) Obele Šovinistickej netolerantnosti našly v ňom vždy
súcitné i k pomoci ochotné srdce. On bránil, prituloval, napomáhal pre slovenčinu zo škôl
vyhadzo-vaných slovenských žiakov; on (už r. 1871) zaviedol sbierku na slovenského
politického väzňa Hložianskeho; s vystavením seba navštevoval väznených Huľukovcov,
neskoršie v Baňskej Bystrici hromadne uväznených turčiansko-sväto-martinských
slovenských predákov176, i pamätal na opustenosť národných trpiteľov štedrými zásielkami, o
čom sa patriční dodnes s najväčším uznaním zmieňujú. Krivdy politického súdobníctva
maďarského ho až k zúfalstvu rozčuľovaly.
Jeho organizátorské návrhy národné centrum zväčša od-mietave prijímalo, na čo sa on
horko sťažuvával, nie súc spokojný s pomalým tempom tohoto. „Len vyčkávajú, ako by boli
nejakí proroci, a pritom nepriateľ náš . . ,"177. Hľadiac do budúcnosti, opätovne súril založenie
stáleho národného fondu.
175
Spomenuli sme už, že akademický učbár a kráľovský banský radca Julo Grätzmacher požiadal Kmeťa o dovolenie preložiť jeho ..Ve'ebu
Sitna" do nemčiny, neskoršie i do maďarčiny. (J. G. in litt. 25./VIII. 1899.) Pozdejšie dr. Wajner píše o tom Kmeťovi: ,..Nemôžem sa zdržať,
aby som nevyslovil moje hlboké poľutovanie preto, že Dôstojnosť Vaša s týmto svojim vynikajúcim dielom nie maďarskú vedeckú spisbu
obohatila." Na čo mu Kmeť: „Nemôžem pochopiť Vaše hlboké poľutovanie. Ako Slovák a ako charakter nemôžem inak pisat, len slovensky,
a na to som hrdý." (In litt. 4./IX 1899.) W. odpovedal mu tónom hrubým, náslodkom čoho mu Kmeť odvolal dovolenie maďarského
prekladu,. vypovedal mu i pravotárske zastupovanie (v istej hmotnej záležitosti dávnejšie prevzaté) pre jeho vraj protištátne smýšľanie, ktoré
mal dokázať tým, že na jeho urážlivý list neodpovedal. (In,- litt, 17./X 1899.) Grätzm-icher noskôr vyslovil svoje podivenie nad tým, že sa
Kmeť zapodieval s takým mdividiumom a jeho slovám vážnosť pripisoval.
176
.,Klebetil, že sa za to vŕšim na ňom, že madarčinu učí; nie som blázon, aby som mu dal do ruky zbroj, za ktorou všetci paraziti túžia, a
ked jej im nepodáme my, vymyslia si ju sami " (A. K. - F. R, O. 8./X. 1904.)
177
Dľa ďrob'ničky Bpesti Hirjapu (č. 10./XII. 1894) dvaja kráľovskí sudcovia precestovali Hont, Novohrad a Tekov a viacerých panslávov
postavili pod policajný dozor. Isté je, že i Kmeť podliehal tomuto špiclovstvu. (In litt. ll./XIL 1894.)
103
Už v úvode tejto stati poukázali sme na to, že Kmeť nebol, nemohol byť politickým
vodcom. V tomto ohľade podliehal chvíľkovej nálade, ale i jeho kultúrne postavenie v národe
hatilo ho nemálo na tomto poli. Priatelia museli ho nie raz tíšiť, aby sa stránil písať politické
články, čím by len Muzeálnej slov. spoločnosti poškodil, ktorá s ním stojí a padá, ako stoja i
padajú i tie priateľské styky, ktoré udržuje on s tými, čo môžu byť spoločnosti na pomoci.
(Srov. F. R. O. in litt. 21./XII. 1899.)
Ináče do budúcnosti bol pessimistom a patril medzi tých dejateľov slovenských, ktorí
si pridŕžame sa práv slovenčiny a boj za ich uhájenie predstavovali len akoby za čestnú
povinnosť, vnútri však boli presvedčení, že ich námahy sú daromné, úsilie bezúspešné proti
takému mocnému protivníkovi. „Na otázku Mocsáryho, čo robia národnosti? — odpovedal
som, že sú úplne narkotizované a nevládzu za seba ničoho vykonať, tak že som ja cele zúfalý
a znechutnený, že keby som bol mladší, sam ušiel by som do Ameriky, ako tisíce mojich
rodákov, keďže tu už ako ľudia žiť nemôžu, tam však v svobodnom vozduchu rozvinú sa tak
Vyslovil som žiaľ, že nielen moje ideále padlý do prachu, ale i ideále jediného šľachetného
Maďara!178. Prosil som od neho potechu, ale teda i on by takej potreboval . . . Vidím so
zúfaním, Že sa nám zatvárajú vody maďarizácie nad hlavou . . . !" (In litt. 31./V. 1901.)
A nielen slabosť naša a nedostatok hmotných prostriedkov utvrdzovala ho v
pessimistickom názore na budúcnosť národa179, lež i hriešna apatia 180 a kde-tu i
zlomyseľnosť našincov.181 ,Uschýňam od starosti, a každá halúzka zelená je dobrá srdcu
ubičovanému." (In litt. 14./XII. 1890.)
178
„Keď som sa predstavil cerberusovi, fiškusovi, a prosil som dovolenie navštíviť našich väzňov, na to našich poznamenal: „Nem az on
foglyai, az én íoglyaim." Aj, aj! A keď sme (p. H. so mnou) s certifikátmi v rukách hľadali druhého cerberusa, jeden strážnik pýtal sa nás, že
či tiež ideme do áreštu. ,.Na tento čas, reku. ešte nie, ale sa nezriekame, ani neľakáme . .." (A. K. I). P. 3./X. 1900.)
179
„Intelligencia (maďarónska) je nám na smrť nepriateľská, ľud je pre nás mŕtvy., intelligencia slovensky čítať, písať nevie, ľud taktiež;
treba ešte tých niekoľkých idealistov odpratať: tabula rasa! Magyarország hotový Kárpátoktó] Adriáig. O tom, pravda, popredku nevedel
nikto, len keď sa otvorily katarakty a prišla potopa; ktože by na Noela slúchal?" (In litt 24 /II 1899 )
180
Podobné pessimistické piesne húdol mu i znamenitý M. Algôver (in litt. 14./II. 1903). Videl slabosť Slovákov proti maďarizácii, ako i
proti rakúskemu nemčúrstvu. V prírode videl, že čo je slabšie, ustúpiť musí mocnejšiemu, a že Pán Boh vysoko a kráľ ďa'eko; Pán Boh je
nad námi, ale zákony kresťanstva a láska k bliežnéniu prestaly sa zachovávať. „My Slováci ani vymyslieť nemôžeme výdatného prostriedku
proti maďarizácii, tým menej, že by sme mohli niečo vykonať. Zákon neosoží nám nič, lebo plus valet favor judicis, quani lex scripta codicis.
Školy, kostol a spoločnosť dovŕšia dielo svoje; nebudeme prví z velkej rodiny slovanskej, ktorí rozmnožíme počet dravcov našich.
Slovanstvo má všetky vlastnosti za nepriateľov svojich a ani jednej za seba. Mimo toho maďarčina je pospolitému Slovákovi sympatická, a
keď nesympatická nemčina polovicu Slovanstva pohltia, sympatická maďarčina pohltne Slovensko. V povedomí toho svíjame sa ako červík
pod nohou, ale pomôcť si nemôžeme; pracujeme na národnom poli, kým nás i národ nevytisne.
181
„Nedivím se pessimizmu Medveckého, veď i my sme v ňom! My sme Maccabei, ktorí všetci zahynieme, ale dobojovať musíme!" (A. K.
— F. R. O. 24./X. 1902.)
104
Pri takej nálade diviť sa nám prichodí jeho ochote, že v drobnej politickej práci
nachádzame Kmeťa vždy na svojom mieste. Keď roku 1869 slovenská národná strana
kandidovala v nemčianskom okrese Andreja Truchlého proti Ž. Ivánkovi, Kmeť poslal
svojich Krnišovanov na voľbu do Nemiec, ale sám pre chorobu ísť nemohol, a keď počul o
terrore a násilenstvách, ktoré stoličiari pritom vystrájali, plakal od hnevu.182.
Roku 1871 sriadil volebný výbor okresu nemčianskeho a v nasledujúcom roku sriaďoval po
okrese viaceré podarené vo lebné shromaždenia v záujme vyvolenia slov. kandidáta Adama
Kardoša. Nech stojí tu odstavec zápisnice volebného shromaždenia dňa 4. apríla 1872 na
Beluji odbývaného:
„Shromaždenie, mimoriadne valne navštívené, v prítomnosti stol. vicišpána, kastellána
a slúžneho, spolu komisára, zahájil Kmeť, a ľud v krásnej reči privítal, poukazujúc na potrebu
voľby vyslanca národného, v ktorej však skrze pána župana (Majláth) často pretrhnutý bol,
ale on sa jemu v tomže zmýlil nedajúc, presvedčiac i pána župana, že každý voliť právo
majúci občan má právo svolať na poradu ľud, napokon i pán župan, od pravdy ďalej
nemohúc, sám uznal to právo, vyzývajúc však pána Andreja Kmeťa za toto svolanie k
zodpovednosti pred úradom stolice, k čomu i predme-novaný pán Andrej Kmeť z vďačnosti
podrobiť sa prisľúbil, čo však bol len terrorizmus so stránky úradských; keď však ľud videl
neohroženosť a stálosť pána rečníka, vysmial prítomných stoličných, ukazujúc: ale im dal —
no či ich zronili tak im načim . . . my s pravicou viacej nič nechceme mať, čo tu chcú mať,
nech idú, zkade prišli. Čoho následkom shromaždenie opustiť museli tí páni. Potom Andrej
Kmeť oslovil ľud voliť si predsedu . . . Vidiac ale ľud neohroženosť . . . poprosil ho
jednoústne ... i predsedom zvolil . . . Rečnili p. K. Zorkóczy, p. L. Kramár a p. J. Dedinský...
Konečne vystrčil komisár vicišpánov list, aby štyrmi žandármi ľud rozohnal . . . ľud sa v
tichosti rozišiel . . . osvedčil sa, že si p. A. Kardoša za svojho vyslanca voliť bude . . .
Blaškovič Adolf, značník porady v. r."
Slovenská strana, pravda, podľahla úsiliu všemohúcich stoličiarov. Sám bývalý
kandidát sa vyslovil: „Kebych bol mal päť Kmeťov, bol by som sa podrobil vašej mienke
(vytrvať) .... Nikdy nezapomeniem, že ste Vy jediný boli, ktorý skutkom viac dokázať chcel,
ako Vám to povolanie dovolilo ..." (A. Kardoš in litt. 18./VII. 1872.)
V nerovnom boji proti korrupcii hontianskej stoličnej administrácie stál náš Kmeť
takmer cez celý svoj pobyt na Krnišove a Prenčove neohrožený. „Hunth ist am Hund" —
hovorievával o tomto všeobecne uznávanom fakte, proti čomu už roku 1873 sosbieral
mnohými obyvateľmi podpísaný verejný protest a neskoršie i v spoločnosti Z. Ivánku bojovať
neustával.
182
„Azda vy jediná vieta. pocítiť, aké muky duševné sú to, musieť sa dívať na náš všeobecný úpadok, kdežto naši páni hľadia na to sťa
múmie bezcitné. Ktorý národ za živa pochovávajú, ten by sa predsa mal rukami, nohami, nechtami a zubmi brániť, nie ešte motyku našim
hrobárom podávať." (In litt. Drahotíne Kardossovej l./III. 1907.)
105
Národná slovenská strana vyvolila si ho roku 1893 za dôverníka pre baňsko-štiavnický
volebný okres. Ako taký svolal nasledujúceho roku na predvolebnú poradu hontianských
národovcov.
Poznajúc nespoľahlivosť a zášť šovinistov proti všetkému, čo páchne slovenčinou,
neschvaľoval od počiatku volebný pakt národnej strany slovenskej s maďarskou ľudovou
stranou, a keď roku 1896 okolití evanjelickí predáci národnej strany v Nemciach uzavreli
volebný pakt s touto stranou, Kmeť zoprel sa i disciplíne strany. Neskoršie deje, bohužiaľ, za
pravdu daly jeho nedôvere voči tejto vierolomnej maď. strane.
Zato z ohľadov lokálnej politiky honoroval — ako sme už spomenuli — roku 1901
statného obhájcu poctivého stoličného administrovania Z. Ivánku, keď tento, vydajúc reverz,
že minimálne slovenské požiadavky bude zastávať, aspoň tým, že — jediný z katolíckych
kňazov — zúčastnil sa jeho nevydarenej voľby.
Keď roku 1902 maďarský vyslanec Imro Hodossy potupne sa vyslovil na sneme o
Slovákoch, ako o národe bez dejín a bez kultúry, Kmeť zavrátil ho v privátnom liste i
doposlanou mu prácou Fr. V. Sasinkovou: „Slováci a Uhorsko". To isté zamyšlaľ i voči
vyslancovi grófovi A. Apponyimu, ktorý nás tiež na sneme osočovať sa opovážil.183.
Miestna národná strana v Pukanci roku 1906 vyzvala Kmeťa, aby tam pri
nastávajúcich snemových voľbách kandidoval, čo, pravda, on už vzhľadom na svoj krehký
zdravotný stav — odoprel.
;Usilovne pestované styky Kmeťove so spomínaným už čestným maďarským
politikom L. Mocsárym patria skorej na pole kultúrne.
XI. Kmeť na polí svojho duchovného povolania,
Ako syn svojej cirkvi, ako katolícky kňaz patrí náš Andrej Kmeť medzi najlepších z
najlepších. Od rodu, od útlej mladosti bol skrz-voskrz presiaknutý rýdzym, vrelým, každý
dych, krok, slovo a čin previevajúcim duchom katolíckym. On vždy vedel posúdiť, čo je
podlžný svojej cirkvi, svojmu náboženskému presvedčeniu, ale duch tento úzko bol sbratrený
s jeho ohnivou láskou k svojmu rodu. Svojim životným názorom vedel utriediť a oceniť tie
dve idey dľa ich pravej hodnoty, ale rozdvojiť ich nevedel; on neprišiel v týchto dvoch
smeroch nikdy do kollízie, ani v súlade svedomia a smýšľania svojho, ani v živote a v
pôsobem verejnom. Jednou rukou staval svätyňu cirkvi, bral činnú účasť, vývodil v snahách a
bojoch cirkve svojej; druhou rukou však neohrožene tasil meč proti nepriateľom rodu svojho,
kdekoľvek by ich bol zočil.
Už na semeništi vstúpil Kmeť na zápasište, aby si zastal práva svojej sladkej
materinskej reči a jej kultúry i pioti svojim vlastným cirkevným predstaveným. R. 1863 píše
183
„Tomu Apponyimu by som mal veľkú vôľu tiež poslať „Sitno a čo s neho divieť" s primeranou krátkou poznámkou na tú jeho láskavosť,
že nám dávd vlasť. My ju máme, ale oni nám ju berú. Nech' ju dá tým, čo sú v Amerike a čo ešte vždy utekajú ta pre maďarizáciu (všetko zlé
zapríčinila len tá!)" A. K. - F. R. O. 8./XI. 1902.)
106
svojmu bratovi, že bol pre slovenčinu „pred veľkomožným", ale že nijakého strachu
necítil.184. Väčšie boje sa otvorily Kmeťovi, keď v spoločnosti s Pavlom Príhodom zápasiť
museli s prekážkami, aké im staväli nielen seminárski predstavení, lež i niektorí
maďarónstvom zachvátení spoluklerici.185. No jeho múdre a odhodlané vystupovanie vynútilo
povolenie Cirkevno-literárnej školy slovenskej na ostrihomskom semeništi. Za príkladom
tohoto zdaru, na stále povzbudzovanie Kmeťovo, založená bola podobná škola i v Nitre. Tým
cieľom nadpriadal Kmeť styky i s bohoslovcami v Pešti a Baňskej Bystrici, ba povzbudzoval
ešte i niekoľkých slovenských klerikov vo Vespríme. Toto horlenie Kmeťovo vrak neostalo
len slamenným plameňom zápalistého mladíka — on neopustil tieto školy ani po svojom
odchode z ostrihomského seminára, ba stále vlíval na ne, pomáhal im peňažite, radou,
msnovite korrektúrami ich občasných literárnych vydaní, ba o slovenských klerikov znáša
otcovskú starosť až do smrti.
Do ostrejšieho boja proti maďarizácii v cirkvi chytá 3a Kmeť za stopami svojho
nerozlučiteľného priateľa F. R. Osvalda roku 1886, následkom cirkevno-literárneho škandálu,
keď kňaz Marschal vydal pamflet, maďarsko-slovenskú vraj modlitebnú knižku, pod menom
„Ájtatos hazafiság = Nábožné vlastenectvo", kde v predmluve lživé upravuje slovenskú
mládež, že maďarsky sa modliť je záslužnejšie, lebo i sv. Štefan kráľ tak sa kázal nám
modlievať. Proti tomuto pohorr.livému skutku vystúpil Kmeť s neobyčajnou srdnatosťou,
nazvúc knihu „vredom maďarizačným", v ostrých článkoch útočil proti tomuto zneužívaniu
najsvätejších citov katolíckej slovenskej mládeže v „Katolíckych Novinách" i v liste na
primasa i na páchateľa písanom.
Keď sa podobné krivdy so dňa na dňa množily, Kmeť obrátil sa r. 1887 s
memorandom k pápežskému nunciusovi. Tým istým cieľom pomáha znamenitému
Geromettovi pri vydaní a rozposlaní brošúry „Die ungarische Staatsiedee, Kirche und
Nationalitäten in Ungarn" a navrhuje sriadiť deputáciu slovenských katolíkov k sv. Otcovi, v
sprievode národného daru, slovenskými ženičkami vyšívaného ornátu. V tomto smere
osnované boly jeho znamenité články „Murmur Craecorum" pre „Katolícke Noviny",o
ktorých i v pozdných rokoch píše: „Mlčanie o našich krivdách pokladám za veliké chyby od
nás a za svedectvo chúlostivosti a resignácie. Vtedy nechceli ste uverejniť „Murmur
Graecorum", teraz môžeme si zaznačiť „murmur Judaeorum", ktorí budú reptať, že „vdovám
slovenským" podá predsa niekto kúsok chleba duchovného. Už bruchopasníci závidia ľudu
katolíckemu i slovo Božie a mravnosť len zato, že je slovenský. Miesto slo/a Božieho peľchať
ho hazafišágom, ale toho hazafišágu máme už vyše práva, len lásky k vlasti nie. Ej, zle
robíme, že tým (maďarčiacím) biskupom a kňazom dáme pokoj, zato oní bičujú nás" — pisal
z príležitosti nemiestneho nápadu dekanátu myjavského proti Spolku sv. Vojtecha.186. Blízki
184
A. K. in litt. 3./III. 1863. a)
185
„P. Príhoda in Jitt. 4./XII. 1864.
186
A K in litt – 0 13./ XI 1903
107
priatelia trnuli pred retorziaml nám neprajných biskupov, no Kmeť išiel nechrožene svojou
cestou ďalej, bezohľadnou kritikou šľahajúc krivdu, kdekoľvek by sa ona objavila.
Rozhorčenosť Kmeťovu v dielach cirkevných stupňovaly i cirkvi nepriaznivé zjavy
svetevé. Nie div, že sa i tón večitou krivdou rozladenej duše Kmeťovej zrkadlil v článkoch
vždy ostrejších, posielaných do „Katolíckych Novín". Redaktor Koilár miernil i odkladal
Kmeťove články, na čo mu Kmeť, nespokojný s utlumovaním pravdy odpovedal v Národných
Novinách článkom „Nebi — nebolí". Redaktor nezniesol takýto prudký útok i žiadal, aby
pisateľ sám prevzal redakciu Katolíckych Novín a na svoju zodpovednosť uverejňoval
priostré články svoje. Proti tomuto bezohľadnému vystupovaniu Kmeťovmu musela sa
pohnúť i protivná strana. Pravda, nie nápravou krivd, ale — ako to už mocní vo zvyku majú
— nad Kmeťom vznášaly sa zlovestné hrozby s cirkevnými pokutami. O tomto zmieňuje sa
neohrožený Kmeť, keď píše: „Poručeno Pánu Bohu, keď už i to konzistorium bude
nasledovať . . . Hrešíme, že sa tak ťažko vzmužujeme pravdu povedať. Či prví kresťania báli
sa konzirtoriuma? My počúvame vždy len na strachopudov a kuriplachov . . ."187. Ba
odvoláva sa na tieto strachy i neskoršie188.. Kmeť však stál nebojácne na svojom: nezaobalene
pomenovať nekresťanský šovinizmus d ľa pravdy, nech sa čokoľvek stane.189.
Tak r. 1890 pod šifrou Vidomého ostro napadol pseudo-liberálne dejstvovanie baňskobistrického biskupa Bendu. Sterrorizované kňažstvo, medzi nimi i niektorí slovenskí
tichošlapkovia, hromadným zúčastnením sa na biskupových meninách a tam povedanými
prípitkami demonštrovali proti pravdám Vidomého.
Vidiac nesolidárnosť, neorganizovanosť a neživotaschopnosť slovenských katolíkov,
horlivé sa zasadzoval za premenenie „Katolíckych Novín" na politický katolícky časopis i za
založenie katolíckeho spisovateľského spolku.
Keď biskupský sbor uhorský r. 1892 rozposlal pastiersky list na veriacich a primas i
pre slovenských veriacich len maďarské osnovy poslal, Kmeť v oprávnenej rozhorčenosti
187
A. 'K. in litt. 12./X1I. 1890.
188
„A nemyslíte, že v Ostrihome (v arcidieeézi ostrili.) sú lepší kresťania; viem z vlastnej zkúsenosti, keď mne bolo voliť, alebo..........alebo
dať sa zlomiť, volil som to pos'cdné. A to radím i Vám, dať pokoj, až sa more trochu utíši..." (In litt. 20./IX. 1903.) „Primas rad-radom
uverejňuje teraz processy vyhodených kňazov, o čom, ako som kňazom, nebolo chyrovať. To nebudo bez tendencie na mňa a na nás, jestli
myli, že nás je viac, ktorí napádame maďarónskych biskupov. Na šťastie v otázných aktoch neparadíruje politika, ani panslavizmus. ale
podlé krehkosti ľudské. U nás, buď Bohu za to chvála, takých príčin nieto, a preto hľadajú vovliecť nás do toho. Proti mne je všetko dobré.
Filkom (ielio bývalý učiteľ) je vždy in floribus. Teraz exekvujú tých mojich bedárov (farníkov) za neho na druhú penziu a po veľkých
summách a notár hucká týchto ľudí proti mne, hoci on so slúžnym a škôldozorcom je tomu vina." (A. K. 'in litt. 14./XII. 1880.)
189
K tomuto ho vyzývali priatelia: „Pokoj Vašim ružiam, nepriateľ je už v Thermopilách, a ak ľudia, ako Vy, nie, Eende s C'sástkom to ver'
nezastavia!" (A. B. in litt. 21./X. 1890.) — No boly i hlasy beznádejné: „Už nám nič ne-spomôže, iba modlitba." (Peter Tomkuljak in litt.
1890.)
108
svojej zamýšľal mu ho nazpäť poslať s primeraným prípisom. Zato neostal mu dlžen v
novinách, kde tu pod šiframi, tu pod vlastným menom prehovoril o každej udalosti v
cirkevnom živote sa vyskytujúcej.190. Niektoré z článkov, zvlášte v Katolíckych Novinách
uverejňované, budily pozornosť i v cudzozemsku. Ba sám vždy mierny redaktor M. Kollár
mu dáva svedectvo: „Tvoje články (v Katolíckych Novinách) idú do živého; našich priateľov
obodrujú, nepriateľov ohromujú." (In litt. 1898.) Vybral si svoj podiel Kmeť i pri polemiach,
aké sa strhly z príležitosti politického preháňania kaplána K. A. Medveckého pre šovinistické
a slovenskú katolickú literatúru urážajúce výpovede biskupského vikára Havrána, ktorému
Kmeť s F. R. Osvaldom v otvorenom liste posvietili na jeho nekresťanskú streštenosť.191.
Posledne ozval sa Kmeť v tomto smere verejne r. 1906, z príležitosti opätovného
vyhadzovania bohoslovcov pre slovenčinu192.
Dosiaľ sme pozorovali požehnanú, čo i obťažnú a hrdinskú činnosť jeho v obrane práv
slovenčiny na poli cirkevnom, stojaceho v popredí na obranných násypoch slovenského
katolicizmu. Vid'me ho i ako tichého pracovníka na nábožensko-mravnom povznesení svojich
spoluveriacich.
Na pole katolíckej spisby slovenskej uviedol Kmeťa znamenitý niekdy dr. Mallý,
sveriac mu roku 1863 efte v seminári preklad životopisu sv. Ludvíka. Ako predný
spoluzakladateľ, neskoršie i predseda spomenutej už Cirkevno-literárnej školy slovenskej
hor've spolupôsobil pri vydaniach tohoto spolku a vzácna bola i jeho povzbudzujúca činnosť
u rovesníkov.
Roku 1868 získal si ho Št. Rúčka, t. č. redaktor „Cyrilla a Methoda", za
spolupracovníka, kde jeho články chválili kritici pre jeho „jednoduchý a ušľachtilý štýl".
Podobne usilovne prispieval i do Havlíčkovho homiletického časopisu „Sion" a neskoršie do
Blahovho „Kazateľa" a Osvaldovej „Kazateľne", kde jeho kázne stály sa popri Fr. V
Sasinkových najobľúbenejšími medzi kňažstvom.193.
190
Kmeť dostal cd istých zmaďarónčenýcli katolíckych kňazov vyzvanie, aby k „milleruiiumu"' opísal pomery svojej fary, medziiným, ako
stojí vo farnosti maďarizácia. „Za touto otázkou bude o päť rokov nasledovať otázka: Hány szegény tótocska van még a parochia terúletén?
Cele v duchu sv. Rohora Div ... Však ten istv duch; však blížime sa k horlivosti prvotnej cirkvi?!" (In litt. - Fr. R. O. 19./H. 1895.)
191
Vidz brožúrku ako rukopis: . Priateľské slovo k veleb, kňažstvu okresu tekovsko-sväto-krížskeho." (P. R. Osvald, Ružomberok, r. 1902.)
192
Rozhorčila ho zvesť, že povestný kanonik Havran bol sa pred istým židovským krčmárom vyslovil, že istého klerika vyhodili nie tak
preto, že mu prichytili ľúbostné lístky, ale hlavne preto, že cez prázdniny u Kmeťa bývaval. »Či som ja nejaká nákaza? Prečo neidú biedou
tisnutí k madarským kňazom. ale ku slovenským...?!" (A. K. in litt. 18./VII. 1903.)
193
P. Blaho in litt.
109
Roku 1876 prevzal od dr. Radlinského časť sv. Písma preložiť do slovenčiny, no pre
neshodu, Ktorá povstala medzi Radlinským a Spolkom sv. Vojtecha, Kmeť vzdal sa
spolupracovníctva.
Keď roku 1878 Fr. R. Osvald prevzal redakciu „Katolíckych Novín", v prvom rade
obrátil sa na Kmeťa, ponúknuc mu hlavné spolupracovníctvo, ako jediné povolanému
redigovať tento časopis. „Medzi tými . . stojíte na prvom mieste Vy, ktorý by Ste mohli sám
najlepšie zachovať česť Katolíckych Novín, keby Ste neboli ďaleko od tlačiarne. Vaša
všestranná známosť života katolíckeho ľudu a Vaša' utešená a predsa prostonárodná mluva
dodá Katolíckym Novinám . . . nedostižnej ceny a dokonalosti."194.
Roku 1887 zúčastnil sa na schôdzke A. Kubinom do Pešti svolanej cieľom založenia
spolku katolíckych spisovateľov slovenských, aký Kmeť už od dávna narádzal.
Nebolo vytrvalejšieho a účinlivejľieho priateľa Spolku sv. Vojtecha nad Kmeťa, ktorý
snažil sa ho obrániť pred nepiiazňou mocných, i pohnúť ho k čulejšiemu životu. On navrhol
zakúpiť spolkový dom, sriadiť spolkovú kníhtlačiareň, k čomu sám hľadal a budil mäcénov.
No i pre drobnú agitačnú prácu utrhol si času. Tým cieľom napísal populárnu agitačnú
brošúrku ešte v Krnišove, ktorú Spolok vydal a rozšíril v tisícich výtiskoch medzi slovenským
katolíckym ľudom.-) V širokom okolí svojho pôsobišťa s fary na faru agitoval za Spolok a
sám len od r. 1890— 1902 rozpredal okolitému ľudu za 790 kor. nábožensko-poučných
vydaní spolkových. Podobne sbieral i predplatky medzi ľudom na „Katolícke Noviny".
Sám sostavil znamenitú príručnú knižočku bratstva sv. Skapulára a obstaral i knižočku
o úcte sv. Jozefa pre spolok v Sebechleboch.
Ešte pred 30 rokmi narádzal, aby na pozdvihnutie vedeckej vážnosti stavu kňazského
boly skommassované farské knižnice dľa cirkevných okresov a dľa odborov, tak že by sa u
každého farára prechovávaly knihy toho odboru, aký zvlášte pestuje patričný, a. aby na každej
fare bol soznam všetkých v okrese sa nachádzajúcich diel. Tento návrh pred ordinariátom
obnovil roku 1904.
K storočnému jubileu prvého Učeného slovenského Tovaryšstva bol Kmeť
najúčinlivejším spolupracovníkom Fr. R. Osvalda pri vydaní skvostných troch sväzkov jeho
„Tovaryšstva" a snažil sa všemožne vyhľadať a sdružiť k spoločnému dielu všetkých
katolíckych perom vládnúcich ľudí, a podarilo sa mu pritiahnuť a k užitočnej literárnej práci
priviesť i samoukov, z čoho mal zvlášte veľkú radosť.
Pri takom čulom, všestrannom cirkevno-literárnom účinkovaní Kmeť nezabudol ani na
pestovanie duchom i skutkami osvedčenej pravej nábožnosti v svojom najbližšom okolí.
Už roku 1887 zamýšľal vlastným nákladom ozdobiť svoje milé rodisko kaplnkou k
úcte sv. Cyrilla a Metoda na vrchu Sobotišti, a keď mu to neprajnosť proti všetkému, čo
194
110
F. R. Osvald in litt. 1878.
upomína na slovenskosť, i ľudská obmedzenosť prekazily, aspoň kamený križ chcel tam
postaviť. No založ'l aspoň funďáciu na sv. omše, majúce sa každoročne zaň odbývať v jeho
krstodelnom kostolíku bzenickom. Okrem tejto zanechal tri fundácie na Prenčove: jednu zaň
na sv. omše, pozostávajúcu zo záhrady, druhú na udržanie kríža v cintoríne, kde chcel byť pod
dvoma lipami pochovaný, tretiu na 50 mt. dlhú chodbu (niekde to volajú „žiar") jednu lúku
pre kostolníkov.
Ako v národných dielach ochotný bol spolupôsobiť s každým človekom dobrej vôle,
zásady a práva katolíckej cirkvi, našly v ňom vždy rozhodného obrancu a bojovníka. On z
hĺbin duše bol presvedčený, že malý a ubíjaný slovenský národ len pevné pridŕžame sa Boha,
len úprimné kresťanstvo a mravnosť udrží pred zahynutím, a preto s krvácajúcim srdcom
videl, ako nové pokolenie slovenskej mládeže ľahkovážne opúšťa vyzkúsené chodníčky
prvotných národných kriesiteľov a zanáša sa za svodnými heslami náboženského nihilizmu,
mravnej nyrvány.
Nie menej vedel sa rozhorliť pre nešetrné útoky J. Janošku proti katolíctvu vôbec a
zvlášte proti slovenským katolíkom. V tomto ohľade iste vysokozáslužnú prácu vykonal
Kmeť v svojich obranných článkoch v Katolíckych Novinách (r. 1902). Stanovisko svojej
cirkvi zastávajúc. Pre takzv. „odkrsty" bol zažalovaný, ale pred súdom osvobodený. No zato
netešil sa nebratským a národu škodlivým bojom takýmto, ba želel nad nimi nemálo. „Ja sa
veru tomu boju neteším a zo srdca budem läd, aby zastal a nikdy sa viac neopakoval." (A. K.
— F R O. 8./III. 1900.
Vo svojom súkromnom kňazskom živote bol mužom bezúhonným Neprajnosť, ústrky,
aké popri hmotných nedostatkoch znášať musel shora, nemohly v ňom ochladiť jeho
sebazožierajúcu kňazskú horlivosť. Medzi naj háklivejšou lekárskou operáciou volaný k
chorému, viezol sa po hroznej ceste na dve hodiny vzdialenosti a zamdlievajúc odbavoval
nedeľné služby Božie (1906.) Nielen svoju roztratenú íaričku spravoval verne do posledku;
ochotným, výpomocným a duchovným bol v celej ďalekej okolici 195.. Ba i na odpočinku v
Turč. Sv. Martine horlivé pomáha v miestnej duchovnej správe a jeho kázne, tak ako predtým
na celom okolí jeho pôsobišťa, na blízkych pútnych miestach 196., i tu budily nemalú
pozornosť a vzrušenie. Ľudia divili sa, ako môže pri slabosti tela vydržať také dlhé kázanie.
„Jeho kázne obsahovaly samé nové a nové myšlienky." (Redakcia „Kazateľne" 28./X. 1904.)
Ako úzko spojený bol duch jeho s Kristom, ktorému celý svoj život venoval! Keď pri
výročitých národných slávnostiach v Turč. Sv. Martine slovenským kňazom neprajné pomery
prekážaly mu odslúžiť sv. omšu, sťažoval sa: „Akýsi prázdny mi je deň, keď ráno nemôžem
do chrámu Božieho" (A. K. 22./VIII. 1896), čo ešte i v ťažkej chorobe najbolestnejšie
195
„Ešte na sviatok Srdca Ježiš spovedá! a kázal na Litave, ba bol v celom okolí akoby ambulantným duchovným." (Výpoveď farára
Litavského.)
196
Na Belú ešte volali ho povedať poslednú kázeň na púť, lenže už prv sľúbený bol tým cieľom do Nemiec. (1906).
111
postrádal. „Ja teda ani na deň sv. Andreja nebudem môcť sv. omšu slúžiť." (A. K. in litt.
29./XI. 1907.) Predpísané kňazské modlitby (breviár) vždy svedomite odbavúval a ešte ani v
posledných ťažobách, v posteli ležiac, zameškať nechcel. O ňom právom mohol povedať jeho
dlhoročný priateľ Fr. Richard Osvald: „Takého vo svojich povinnostiach k sebe bez každej
okázalosti prísneho kňaza som ja neznal. Nieraz stál som vedľa neho zahanbený."
Takto žijúc a účinkujúc na poli svojho kňazského povolania, vyzískal si
bezpodmienečnú úctu svojich bližších spolukňazov a okolitého veriaceho ľudu. A keď sa i
smelý sen čestného Maďara, Ludvíka Mocsáryho, v ktorom tento videl kňazské i vedecké
ctnosti Kmeťove dľa zásluhy povýšené na prestole sv. Metoda v Nitre, ani v najskromnejšej
miere nesplnil, aspoň jeho spolu-kňazi poctili si Kmeťa okresným notárstvom, po jeho
odchode však vyvolili ho za čestného úda okresu, tak, ako i neskoršie okres dolno-turčiansky.
A keď nemocou i prácami skľúčený pýtal dobre zaslúženú penziu, komisia, ktorá rozhoduje
pri prepúšťaní kňazov do penzie, na oduševnené odporúčanie K. Viszolajského jednohlasne
uzavrela ho odporúčať primášovi do penzie. Pri slovách Viszolajszkého niekiorí kanonici
slzili.
Jeho cirkevné zásluhy dojímavou úvahou ocenil tento, ináče maďarsky smýšľajúci
kňaz, z ktorej tu podáme aspoň pokonné riadky: . . Andrej Kmeť teda už nebude viac
sympatickou postavou horného Hontu; zmizne z nášho kruhu! Veď 41 liet strávil v tomto
kraji, nemožno ho tak ľahko zabudnúť; s jeho úctihodnou postavou stretali sme sa tak často,
ako po cestičkách vysokých vrchov v rochete (kratšia koyeľa kňazského úboru), pred nim s
horiacou sviečkou, s obnaženou hlavou pospiechal, a cengot malého zvončeka upozorňoval
nás, že k nemocnému farn'kovi ide dobrý pastier cestou na pol dňa peší, aby ho posilnil
útechou umierajúcich. Nevládze už viac. Viackrát ležal už v zapálení pľúc . . .
Na pútoch ku pocte Škapuliarskej Panny Márie, v Štiavnici na Kalvárii, kde pútnici z
ďalekých krajov prichádzajú, on bol dvojdňovým spovedeľníkom i kazateľom. Na
slávnostiach najsvätejšieho Srdca Ježiš na Litave ešte i vlani on povzbudzoval veriacich
svojimi kázňami k ucteniu najsvätejšieho Srdca a spovedal cez celé dni. Slovom, kde sa bolo
treba klaňať Pánu Ježišovi, kde Matku Božiu uctiť, tam sme všade našli Andreja Kmeťa.
Tak myslím, že smiem sa týmito skromnými riadkami rozlúčiť s Andrejom Kmeťom v
mene celého okresného kňažstva, s povďačnosťou množstva veriacich a privolať mu: Kto ťa
nám nahradí? Boh s tebou, úprimný, horlivý oltárny brat! Boh nech ti je odplatou veľmi
velikou!"197.
XII. Národo-hospodárske pôsobenie.
Čulý smysel Kmeťov pre všetko, čo tiesni, teší i zveľaďuje chudobný slovenský ľud,
prostredie, do akého rídením cirkevných predstavených prišiel, určily zápalistému mladému
197
„Észtergom" 1906. Feuilleton: „Kmeťt András".
112
kňazovi vopred smery, v akých svoju budúcu činnosť mal vyviňovať, a to menovite na poli
národo-hospodárském.
Od sveta dosť odlúčená Senohradz, jej chudobný, ale zvláštne sympatický ľud,
primitívny a preto nevýnosný spôsob hospodárenia priamo volal muža, ktorý, majúc srdce na
mieste, smysel pre hospodársky pokrok, prichytil sa upútať mysle zdrepenené k veciam
novým, užitočným i zošľachťujúcim. Tak sa dostal náš Kmeť roku 1866 k záhradníctvu.
Vidiace vtedy neúhľadné, pusté okolie svojho prvého bydlišťa, senohradzkej fary, vykolčoval
popri nej kúsok neužitniska a premenil si to na škôlku a „botanickú záhradku". Od chýrneho
záhradníka Št. Moysesom zvelebenej' biskupskej zahrady sväto-križskej zaopatril si rozličné
zriedkavejšie semiačka a od horlivého pestovateľa štepárstva S. Rafanidesa (t. č. ev. kaplána v
neďakom Cerove) rozličné ovocné i viničné štepy, čím vysadil svoju záhradku, v ktorej
nachádzal nielen úľubu, ale i hojné zkúsenosti praktické.
Preto už v nasledujúcom roku vyzýva širokú slovenskú verejnosť v D. Lichardovom
„Obzore" k zakladaniu školských štepníc. Článkom upozornil na seba správu Matice
Slovenskej, ktorá ho hneď poverila ocenením Penzlovho „Ovocinára". Recenzia táto vydobila
mu nevšedného uznania, následkom čoho obdržal nové, pre tak mladého muža ozaj čestné, ale
i ťažké poverenie napísať prostonárodnú hospodársku náuku. Kmeť vykonal to v svojom
dielci: „Hospodár na Slovensku". Matica vydala dielo posúdiť Kissovi, ktorý sa o nej
pochvalne vyslovil. Nie tak D. Lichard, ktorý vo svojom „Obzore" vytýkal dielku zdĺhavosť a
spolu i medzery (na príklad že nehovorí o látkach nestrovitelných.) V svojej odpovedi Kmeť
obviňoval svojho kritika nedôslednosťou, kedže požaduje také „vysoké" predmety rozberať v
dielku, a predsa vytýka mu prizdlhavosť. „Hospodár na Slovensku", na rozposlanie už celkom
hotový, spolu i s rukopisom zaviazol v shabanej Matici. Darmo ho Kmeť cez celý svoj život
vymáhal, ľudu slovenskému nebo'a dopriata táto učebná kniha pokročilejšieho spôsobu
hospodárenia a vážna práca Kmeťova bola zmarená.
Kmeť i zpomedzi svojich všestranných vedeckých, menovite však botanických štúdií
rád kde-tu odbočil k svojej „prvej láske", k štepárstvu, záhradníctvu. On narádzal sriadenie
záhradnícko-ovocinárskej výstavky v ovocoplodnej Krupine, čo i pre netečnosť slovenských
ľudí vec ostal len návrhom198.. Ináče museli to už mať Kmeťovci v rode, tak že v ich rodnej
dedinke doteraz nevidno sriadenejšej, bohatšej zahrady, ako je Kmeťovská.
Kmeť už v tom čase popri D. Lichardovi bol prvým národohospodárom na Slovensku.
Jeho meno budilo dôveru obecenstva. Nie div teda, že sa v hospodárskych otázkach obracali
nielen vydavatelia a redaktori slovenskí na neho, prosiac ho o príspevky pre svoje vydania,
ale i slovenské národo-hospodárské podniky v tôni jeho všeobecne známeho mena ufaly sa
budiť väčšie nádeje.
198
,,Keď som ja pred rokmi navrhol záhradnícku (ovocinársku) výstavku v Krupine, nepodporoval ma nikto, a mohli sme mať slovenský
štepárský spolok. Ked slúžny vyzval, to bolo iné, N. národovec! drží madarské prednášky slovenským sedliakom . . ." (A. K. in litt. 1893.)
113
Takto bol vtiahnutý Kmeť na pole, v ktorom ani povahou svojou, ani vedomosťami,
ani prostiedkami, ani konečne povolaním svojím nemohol sa úplne vynájsť a kde ho čakaly
krušné nezdary, bolestné sklamania.
V tomto smere jeho prvým krokom bolo založenie Vzájomnej. pomocnice v blízkej
Krupine, asi prvý peňažný ústav slovenský. Agilný ev. farár krupinský Michal Huľuk, s
ktorým Kmeť už pri viacerých kultúrnych podujatiach spoluúčinkoval, odkúpiac od strojníka
Miškovského menšiu dielňu na hotovenie sudov, pritiahol k seba i Kmeťa tým cieľom, aby
pod viechou jeho mena utvorila sa účastinárska spoločnosť, ktorá by tento závod prevzala a
rozšírila na velikú dielňu. No slovenské obecenstvo do veľko-priemyselníckych podnikov
málo sa rozumelo, nemohlo mať ani dostatočnej dôvery k novému, neobyčajnému podniku, i
účastiny slabo upisovalo, ešte slabšie a spozdilejšie splácalo. K nedostatku zavedovacieho a
obratného kapitálu199. družily sa mnohé a mnohé neprajné okolnosti: Miškovský napriek
záväzku nechcel spoločnosti vydať umluvenú formulku hotovenia sudov, nedostatok
odborných dielovedúcich, neodbornosť, hapkanie hlavných správcov' spoločnosti, spozdilé
dodávanie hotového tovaru, rastúca nedôvera a nedočkavosť širokého slovenského
obecenstva, pomstlivosť nesúcich a preto zo slusby prepustených zamestnancov, menovite
však nešetrné nápady v slovenských časopisoch (Štefanovič, D. Lichard), konečne i nepriazeň
protivníkov slovenských snáh za krátky čas k neslávnemu úpadku doviedly tento prvý pokus
slovenského veľkopriemyslu, o ktorom Kmeť ešte po 25. rokoch napísal, že ,,sudodielňa
mohla hojné ovocie prinášať, keby ju nebola zničila neprajnosť a zloba ľudská." 200. Kmeť
utratil svojich 10 účastín, ako i ostatní (nie mnohí) účastinári, a pretrpel ako podpredseda
správy nesčíselné priekory, preháňania, ešte za dlhý čas sa vlečúce.
Lepšieho zdaru sa dožil Kmeť so Vzájomnou pomocnicou, ktorá pri jeho
spolupôsobení premenená bola na Sporiteľňu a napomáha ešte i dnes hospodárske záujmy
slovenského ľudu okolia krupinského.
Opravdivých úspechov, ba triumfov dožila sa ľudomilná snaha Kmeťova zachrániť
pred zahynutím prekrásne vlohy slovenských ženičiek okolia svojho: umenie výsivkárske a
čipkárske. Toto zachrániť, slovenskému ľudu nielen ľahší zárobok, ale zvlášte česť, ocenenie
jeho Bohom mu tak štedre udeleného umeleckého nadania získať — toto bol cieľ
výšivkársko-čipkárskeho pôsobenia Kmeťovho, ktorému Kmeť popri iných svojich štúdiách a
prácach s celou vášňou sa venoval a neopustil ľud svoj až do posledných liet života svojho.
Už ako kaplán senohradzký zaujímal sa o čípkárstvo kraja tohoto, na ktorý roku 1872
upozorňuje v „Obzore" slovenskú verejnosť, čím on prvý vzbudil široký záujem priateľov
ľudu slovenského o umelecký ľudový priemysel.
199
Dňa 30./XI. 1972 chválil sa Huľuk, že už má na sudodielňu 378 účastín 'pravda, i s účastinami, ktoré dielovedúci miesto kaucie zapísať
museli), na ktoré mal splatené po 5 zl. = teda 1890 zl.
200
A. K. in litt. - K. D. l./XTI. 1896.
114
Intenzívnejšie začína sa zaoberať rozširovaním čipiek až roku 1885, keď zaslal do
Prahy pani Neffovej zásielku slovenských čipiek. No dokázalo sa, že doba nebola dosť
priaznivá tomuto podniku. Praha v tom čase zaplavená bola čiapkami podkrkonošskými, ba i
slovenskými, ktoré ta židovskí prie-kupčíci dodávali. Títo, vykorisťujúc cenu svojho umenia
neznalý slovenský ľud, dodávali ich značne lacnejšie, ako ich Kmeť dodať mohol.
Napriek tejto prekážky, Kmeťovi, ktorý za svoje unúvanie a nemalé riziko nič
nežiadal, dosť chúlostivej, pri pomoci chválenej už českej patriotky pani Neffovej a prof.
Koulu odbyt Kmeťom dodávaných slovenských čipiek sa radostne vzmáhal, zvlášte od roku
1889, keď Kmeť sostavil dávno hľadaný vzorník čipiek a výšiviek.
Nadobudnúc si pri sostavovaní tohoto vzorníka dostatočného rozhľadu v báječných
rozmanitostiach tohoto ľudového umenia, zatúžil popýšiť sa ním pred širokým svetom
umeleckým a otvoriť výrobkom slovenského ľudu svetový trh i uznanie vysokých kruhov.
Tým cieľom úsilne pracoval na tom, aby im vynútil čestného miesta na krajových i svetových
výstavkách.
Tak roku 1892 pomocou svojich pražských priateľov vypravil slovenské cipky a
výšivky na svetovú výstavku parížsku a na národopisnú výstavku česko-slovanskú; okrem
toho sriadená bola 3. oktobra pod vedením pani professorky Pastrnkovej osobitná výstavka
Kmeťových zásielok v pražskej ,,Slovanskej Besede": jeho pričinením zariadila i Hontianska
stalioca výstavku umeleckého ľudového priemyslu roku 1895 v Ipeľských Šahách. Vicežupan
Cibuľa-Czobor, upotrebil tu Kmeťom mu dodané slovenské výšivky a čipky. Rozumie sa,
splnilo sa tu to: „Quos ego versiculos feci, tulit alter honores."
Hmotného výsledku docielilo sa pri tejto výstavke dosť značného. Podarilo sa totiž
cestou touto speňažiť dávno uňho ležiace a odvšadiaľ zpäť posielané výšivky. Odpredalo sa
178 kusov v cene 328 zl. a prišlo i hojne nových objednávok, čo v tom núdznom roku bola
veľká pomoc ľudu. Úradný referát o výstavke, pravda, ani nepripomenul zásluhy Kmeťove
(1898.)
Roku 1904 sriadil slovenský oddiel na slavianskej výstavke v Amerike. Okrem toho
roku 1895 usiloval sa výšivky a čipky predniesť i na výstavke v ďalekom Nižnom
Novgorode. (In litt. 10./VI. 1896.)
Na parížskej svetovej výstavke dobyly s1' naše čipky veľkého uznania a hojných
objednávok.201. V Paríži Češka sl. Brau-nerová s manželkou francúzskeho básnika Paillerona
predaly za 3000 frankov slovenských a čiastočne i českých čipek a výšiviek. Podobne i pri
Národopisnej výstavke zariadaný bol odpredaj hontianskych čipiek, z čoho zbudlo na jeho
milé Muzeum čistých 100 zl. Na tejže výstavke obdržal Kmeť čestný diplom. Súčasne s
Parížom zjavily sa tieto výrobky i vo Viedni.
201
„Já silne doufám, že věc krajkaŕská Vašeho kraje se zmúže; a to bude lak podivné a k smíchu, co kulturné spolky maďarské a
ministerstvo marné se ďomáhalo, to provedl jednoduchá vlastenecký farár..." (Prof. Koula — A. K. 29./XI. 1892.)
115
Akcia táto nespozorovane nadobudla nad mieru širokých rozmerov, a Kmeť skoro
zbadal nedostatočnosť svojich síl, menovite nedostatok obratného kapitálu. On navrhoval, aby
v každej výšivkárskej oblasti slovenskej sriadila sa osobitná a stála organizácia s primeraným
obratným kapitálom, ktorý mienil cestou sbierok zadovážiť (ideový prvok neskoršieho uč.
spolku „Lipa"). On sám nejeden raz musel sa zapožičať, aby obchod na škodu veci nezanikol.
Prirodzená vec, že niekedy zas zasekol sám odbyt, a tu nakopilo sa Kmeťovi tovaru
veľké množstvo. Tak po vypravení produktov na Národopisnú výstavku v cene 900 zl. ostalo
mu ešte na sklade vecí za 600 zí. Aby sa mu to pohlo, uverejnil v „N. N." vyzvanie, aby si
národovci, chystajúci sa na národopisnú výstavku, zaopatrili národný kroj (vyšité náprsenky)
No na Slovensku nestretala sa šľachetná jeho snaha s dostatočným ocenením, tým menej
podporou202.)
I samé vyšívačky zapríčinily Kmeťovi nie jednu trpkú chvíľu, súc v objednávkach
nespoľahlivé, o mzdu nedočkavé, jedna druhej závistlivé, ku Kmeťovej šľachetnej obetivosti
necitné a sobecké. „Bzovská výšivkárka vytýkala Badínčiankam, že lacno vyšívajú ... A
potom je to i omrzlosť, počuť od takýchto osôb nevďačnosť, alebo že i kazia druhých Nejde
taic ľahko a hladko takéto účinkovanie, ako si to komótni páni myslia, vidiac výsledok, ale
sami nepriložia ani krížom slamy " (In litt 1894).203. Popri tom nie jeden raz mal í značnejšie
peňažité ztraty. Tak na príklad za zásielku do Ruska v cene 50 zl. platil len cla 54 zl. U istého
Navrátila v Čechách utratil všetko a na prídavok dostalo sa mu najsurovejších urážiek od
tohto človeka.
No on neustával, ba obor svojho účinkovania ešte rozšíril na sprostredkovanie
pletených a vytkávaných vecí, ba i cestou literárnou budú záujem, robil reklamu, znalecky
opisoval umenie slovenských ženičiek, o čom vyslovia sa istá odborníčka: ,,Velice poutavé
pojednání o čipkách v Honte z péra faráfe Kmeté, psané, s takou odborní znalostí, jež ani
redaktorka módního žurnálu honositi se nemúže." (In litt. 94.)
Úradné kruhy až r. 1894, odborné uh. ministerstvo až r.. 1896 zbadaly tento ľudový
priemysel a iste skorej z obavy pred vlivom Kmeťovým, ako z úprimného dobroželania
slovenskému ľudu a jeho umeniu — začaly sa starať oň. Po mnohých már-ných krokoch
cestou administratívných medzítok konečne obrátily sa na Kmeťa, ktorý im, súc i sám už
vyčerpaný a všestranne zaujatý, v nádeji lepšieho odbytu slovenských výšiviek — konečne
pomohol sosbierať vzorník a sriadiť spomenutý ú už výstavku v Ipeľských Šahách.
202
A. K. in litt. 26./I. 1896.
203
„S vyšívačkami som mal omrzlosť. Zo Senohradze som dostal skcro grobiansku odpoveď, že sa nemusia ich veci svetu páčiť, keď sa i
čipky, ktoré dávno poslaly, nemíňajú, a preto že ženy nechcú ani dať, ale radšej doma o pár krajciarov lacnejšie predávajú." (In litt. 1893.)
116
Ináče behom času vycvičil si Kmeť peknoduchého mladého roľníka, Michala
Klimenta (z D. Badína), a pritiahnuc, oduševniac k tomu dielu i pani Drahotínu Kardossovú,
rodenú Križkovú204., pomaly zanechal toto pole mladším, menej zaujatým silám.
O rozmeroch jeho práce i jeho učeníkov hovoria nám nasledujúce približné udalosti:
Sám Kmeť do r. 1894 cez ruky prepustil čipiek a výšiviek za 2000 zl. Jeho poverník Miško
Kliment len cez rok 1903 vyplatil vyšívačkám 830 korún. Pani Kardossová sprostredkovala
len náprseniek z Hontu okolo 2000 kusov, Miško Kliment dodal ich najmenej tiež asi toľko.
Dnes úkolu tomu na základe obchodnom venuje sa účastinárska spoločnosť „Lipa ľudový
priemysel" v Turčianskom Sv Martine a skalické „Družstvo".
Kmeť neprestával na každom poli dvíhať slovenského človeka. Už roku 1870 v
„Katolíckych Novinách" súri, aby sa kostolné peniaze priamo ľudu rozpožičiavaly. On sám
viedol na Prenčove cirkevnú sýpku, malú to sporiteľničku. Ľudu svojmu pomáhal k stálym
letným zárobkom na panstvách. I peniazmi ich napomáhal; no táto dobrosrdečnosť jeho a
prostota, v ktorej každému dôveroval, sklamala ho špatné, temer zakaždým, a nikto azda
nepoprežieral toľko nevďačnosti, ako práve náš Kmeť. U slúžneho zasadzoval sa dôrazne, aby
pri stavbe železnice cudzí robotníci nevytískali domorodý slovenský ľud.
Ľudový priemysel slovenský, akýkoľvek, napomáhal nielen sberaním a
sprostredkovaním objednávok205, ale i robením reklamy.206a odporúčaním ho pir každej
vhodnej príležitosti.
Už Bobula vyzýval Kmeťa redigovať hospodársky mesačník a neskôr, roku 1888, po
smrti Daniela Licharda, vyzývali ho i z Martina prevzieť dedictvo Lichardovo, ako
tohočasneho jedine k tomu povolaného. No Kmeť bol už vtedy inými vecmi zaujatý. V
„Národných Novinách" rozpisoval sa: „Zakladajme včelárske a ovocinárske
spolky",následkomčoho začal A Černianský vydávať svojho,,Včelára a Ovocinára 207.
XIII. Dobré rozpomienky na môjho strýca.
Napísal Viktor Rafael.
204
„Ja v duchu žehnám ho, že ukázal mi cestu k národnej práci, nie že by kynul zisk (ba opak toho!) — ale že mám to povedomie, prispieť
ku povzneseniu svojho národa. Ľudovými výšivkami sa pochváliť pred svetom a hlavne postarať sa o rozpredaj tých výšiviek, aby vyšívačky
mohly i ďalej pracovať. . . Pamätám sa, i ja za mladi bola by chcela nejakú národnú prácu podujať a nevedela som čo, až uviedol ma pán
farár Kmeť do toho. Buď požehnaná pamiatka jeho!" (Drahotína Kardossová in litt. 22./I. 1912.)
205
„Na Detve robia vraj výborné kolovraty na pradenie (Otto Hermann mohol by si tiež jeden kúpiť a ta ísť s ním, porovnať ieh do
Hercegoviny, či sú tie nie rimské!!), i prosili ma naši
206
K rukopisu článku „Novábaňa" v „Tovaryšstve" poznamenal: „Na vaše žarnoseky zmestilo by sa viac chvály: žarnovy sú predsa článok
obchodný, takmer svetový.1' (A. K. - K. D. 14./II. 1900.)
207
A. Čeriansky A. K. 10./VII1. 1895.
117
Každý začiatok je ťažký" — toto porekadlo platí v svrchovanej miere i na môjho
zvečnelého strýca Andreja Kmeťa. Začiatočná fara jeho bola krnišovská, ktorá tak zvonku,
ako i zvnútra ukazovala prebiedny obraz. Opustený dom, zatrávnený dvor, strecha a okná už
pred rokmi volaly po obnove. Podobný bol i kostolík. A kde veriaci? Jeden dom katolícky bol
na Krnišove, jeden na Kráľovciach, jeden na Deviči. Ovečky roztratené medzi samými
evanjelikmi. Podľa toho bol i dôchodok. V hotovosti bolo toho pramálo; musel si ho teda zo
zeme vytĺkať. Slovom: bolo to miesto zapustené, kde katolíckeho farára už od Jávna nebolo,
ale ani po jeho odchode už tam viac nik fará-rovať nebude, lebo už i farské budovy i pole sú
rozpredané, a len kríž označuje miesto, kde niekdy farský chrám krnišovský sa vypínal.
Keď môj strýc faru túto nastúpil, nemal nijakého náradia, okrem s čím kaplánoval.
Pritom boly mu treba hoblík, nebožiec, pílka, sekera, kresačka, oberučný nôž a kameň
brúsový, ktoré veci už so sebou doniesol. Keď jeho rodinka počula, že je už farárom, prišla ho
navštíviť. Tu potreboval v domácnosti ohreblo, i musel si ho zhotoviť, pravda, sám. Ale hneď
sa vynašiel. Fílkou odrezal kus z kola, ktorý bol v plote a zhotovil si rúčky do oberučného
noža. Potom doniesol zo dvora polienko, z ktorého sa po biede ostrúhalo porisko do kresačky.
Riad všetok veľmi tupý, prvé bolo teda sostaviť brúsik. Pritom zas potreboval väčší nebožiec,
ktorý bol, pravda, tiež bez rúčky. Tak sa spravila pomocou kresačky rúčka a sa ihneď na
brúsových krosienkach potrebné miesta vyvŕtaly a na poskladanom brúse sa hneď i brúsilo.
Už bolo poludnie a ohreblo ešte nebolo hotové. Medzi robotou sypaly sa žarty: „Vysmejme
sami seba, aby nás druhý nemusel, takýchto Robinsonov," hovoril pritom. Aká radosť bola,
keď sme popoludní mohli už i brúsiť hoblíky, kresačky a dláta! Varštat bol od stĺpa do stĺpa,
alebo od steny do steny. Prišiel večer, kým sme parato nasadili na ohreblo. Večer všetku
prácu poobzerajúc, hovorí: „Nie je ani jedno pekné, ale aspoň z potu tvári zhotovené." Pritom
si pokyvoval hlavou: ,,Nuž spravil, ako vedel, ale mám aspoň v gazdovstve ohreblo!" Rodičia
na druhý deň poslali mu z Bzenice kravičku do gazdovstva, mu však chybel ešte rebrík a
maštaľné dvere. Tieto sa ešte z nejakých kusov posbíjaly, ale rebrík musel sa už u majstra
rozkázať. Válov sa z požičaných dosiek hneď sbil. Všetko muselo prejsť rez naše ruky a
základne sa ponaprávať. Vo dvoch rokoch bol kostol, fara a hospodárske budovy pooprávané.
Svojim spoluobčanom ukázal, ako majú rozumne opatrovať lúky. Na Sitne mával
predtým len 6—8 vozov sena, a túto lúku časom tak napravil, že mával potom až 12-18
vozov. Tiež i pri oraní a sejbe kŕmnych rastlín zaviedol v obci viac užitočných novôt.
Podobne usiloval sa i pri ovocinárstve naraziť ľud na cesty pokroku. Štepárske nožnice sám si
vynašiel i zhotovil, ako i valcovú trelku na mletie jabĺk, z ktorých chutné víno dorábal. Keď
pri skladaní sena s voza na privysokú farskú povalu mal ťažkosti, i tu si vedel spomocť.
Matka mu bola darovala trúbu mocného plátna. Z tohoto spravil prístroj s drôtenými hákmi na
dvoch valcoch sa pohybujúci. Keď sa kľukou valce obracaly, natiahnuté plátno s hákmi sa
rýchle previjalo, a na plátno sa muselo seno usilovne nahadzovať a ono si ho sebou bralo.
Takto za malú chvíľu vyprázdnil sa voz sena. Pri všetkom nie silu, ale rozum upotreboval,
pričom ho obyčajne občania obdivovali a nejednu zručnú novotu od neho pochytili.
Začiatky jeho prírodoskúmatelstva. Mal to už v prírode, pri , každom zjave prírody
dopytovať sa na príčiny: prečo je to tak a nie inak? Na Krnišove bol v ten čas katolíckym
učiteľom istý Medrický. S týmto prechádzavali sa po chotári a sprevádzali pritom spev
118
vtáčkov. Týmto spôsobom v celom okolí všetko vtáctvo poznali a dľa jeho spevu vedeli ho
pomenovať. Pri prechádzkach prizrel sa každému kamenčeku a nejeden doniesol to sebou
domov vo vrecku a po oknách porozkladal. Keď už boly okna plné, usporiadal si ich do skríň.
Za Medrickým prišiel Jozef Lunáček, ktorý sa dľa jeho návodu tam i organovať
naučil. Tento videl tie porozkladané kamene a dotiaľ se na ne prizeral, kým 5 on nezačal
sbierať. V štiavnickom komorhofe bol nad geologickou sbierkou strážcom samouk Hrnčiar,
muž veľmi zručný a múdry. Častejšie úradne vyslaný, prikvitol i na KrniŠov, a s ním neskôr
viac vychádzok urobili na krupinské vrchy. Idúcky najviac sa zohýňal po kamene Lunáček a
ukazoval ich radom Hrnčiarovi a pomenovaný schoval do vrecka. Keď mu však na mnohé, ba
skoro na všetky, a to i na rôznobarevné kamene Hrnčiar povedal, že je to trachyt, a vždy len
trachyt, Lunáček sa nahneval, v domnení, že si z neho robia blázna. A keď s tým trachytom
neprestávali, nazlobený odbehol domov a nechcel sa za dlhší čas ani pánu farárovi prihovoriť.
Tu ho vzal strýk za ruku k sebe a, vytiahnuc knihu, dokázal mu, že to vskutku boly trachyty.
Tu sa Lunáček vzchopí] k dôkladnejšiemu štúdiumu tejto vedy a tak usporadoval si strýk
svoju sbierku do odborov a Lunáček chodil k nej ako do Školy, kde sa časom stal pochvalne
známym odborníkom a šťastným prírodoskúmateľom, menovite v Dolných Strháioch, kam z
Krnišova odišiel. Za Lunáčkom prišiel na Krnišov Jurec, ktorý sa. tiež pri Kmeťovi naučil
organovať, ako neskôr i viacerí iní samoukovia v jeho spoločnosti pripravili sa k učiteľským
zkúš-kam, tak že na okolí považovali faru krnišovskú za učiteľskú prípravovňu.
Svoje vedomosti a chuť k botanike, akú mal ešte zo štiavnických škôl, bol by už skoro
zabudol. Ale keď potom zunoval skúmanie kameňov, ku ktorému mu tamejšie okolie už viac
látky nedodávalo, tu chytil sa zas s novou chuťou do botariky, v ktorej mu kraj viac
rozmanitosti sľuboval. Začal on toto zamestnanie jedného jara, zohýňal sa ku každému
kvietku, a tieto sa mu kľonily a vľúdne ho všade vítaly. Čim viac ich navštevoval, tým viac si
uvedomil ťažkosti, ktoré musel prekonať. Neskôr objavila sa u neho malomyseľnosť, či by
takto sám, bez odborníkovei rady a poučenia, nemohol úplnejšie vniknúť do tajov ríše rastlín.
Až v druhom roku nabral si viacej smelosti a nádeje k zdaru, i začal chápať systém tejto vedy.
V treťom roku už stál v spojení s rakúskymi i francúzskymi botanikmi. Jeho oceľovú
vytrvanlivosť obdivovali cudzozemskí vedomci. ,,Das geht mit Dampf!" — písali o ňom. A
keď ho niekto z učených ľudí navštívil a videl to veľké dielo, klaňal sa jeho vede a vyznal:
„Som professorom tohoto odboru, ale ja toľko nikdy nebudem vedieť." Keď potom videl, ako
si pán farár prekladá oToje téky a vysúša, i pán professor nezdržal sa prichytiť do práce a
pomáhal mu usilovne. Keď mu prišia rodinka, tej obyčajne tiež ponúkol robotu: alebo
prekladať mu zeliny, alebo vysúšať papiere, alebo karotky (vignetky) tlačiť malým strojom,
do ktorého sa olovené písmeny vkladaly. Keď povedal, že si ide trošku oddýchnuť, vzal si
breviár (kňazské modlitby) a modlil sa asi za hodinu, čo keď dokončil, povedal: „No, už som
si oddýchol, teraz zase niečo idem robiť." Keď po obede pri stole v lete sa stalo, že zadriemal,
okamžite precitol a hneval sa na svoju ospalosť, ktorá mu drahý čas odoberá, A tento
neoddych bol v ňom až do ostatku. Nech žije jeho dobrá pamiatka po všetky časy!
XIV. Rozpomienka na priateľa.
Napísal + Ján Izák-Záboj.
119
Bol mojím verne oddaným priateľom. Ja som bol ev. učiteľom v Kráľovciach a on
katolíckym kňazom na Krnišove, boli sme tedy susedia, lebc nás delilo len niekoľko krokov.
Prijdúc za kňaza na Krnišov, navštívil ma a ja zas jeho. Po tomto nasledovaly návštevy
každodenné. Mali sme sa radi, akoby krvná rodina. On u nás a ja zase uňho požíval som
pokrmy. Keď prišiel na Krnišov do pustej fary, sužoval sa: „Čo si ja počnem, keď nemám ani
zrna, ani statku!" Na siatie dal som mu pšienice a raži, koľko na sedenie potreboval, tak i
jariny. Na statok dal som peniaze. Keď sa takto zásobil, stal sa veselším.
Robievali sme vychádzky na všetky strany, raz k evanjelickým a zas ku katolíckym
kňazom, a radi nás videli všade.
Spoločník v mravnom smysle slova bol nenahraditeľný. Mával často hostí, najmä
okolitých kňazov. V taký čas hneď prišla listová pozvánka na obed. Raz, majúc trochu viac
notárskej práce, odpísal som: „Nemôžem prísť." Potom dobehol posol s lístkom: „Kým
neprídeš, ja nedám mojim hosťom obedu." Išiel som.
V tom čase bol som stálym dopisovateľom hospodárskych novín, ktoré vydávala c k.
hospodárska spoločnosť v Čechách. Redaktorom bol dr. Filip Stanislav Kodym, ktorý vydal
mnoho znamenitých knín o novom hospodárskom priemysle. Tieto knihy ho vzdelaly v umení
hospodárskom a na základe týchže sostavil znamenitú knižočku: Hospodár na Slovensku,
ktorá však shabaná bola, zaiste na veľkú škodu hospodárov našich vôbec. I ako hospodár, i
prírodoskľmateľ bol neúnavný, nadovšetko však ako kňaz všetkej chvály hodný. Stálosť
charakteru zdobila ho vždy s dobrej mravnej strany. Sám chudobný, pomáhal chudobe. Neraz
sa stalo, že i o polnoci prišiel Krnišovan pod ob ok jeho spalne a prosil: „Ich milosť,
nemôžem vytiahnuť túru zbožia, lienom prosím, keby mi pomohli." Á Kmeť naskutku
rozkázal sluhovi: „Choď, Ďuro, pomôž tomuto človeku Krnišovania, hoci i evanjelici, ešte i
dnes pripomínajú si dobré skutky milosrdného Samaritána, šľachetného Kmeťa.
Medzi dobrými priateľmi bol i slušne veselý. I zaspieval si s priateľmi. U ľudu bol
obľúbený. Poučoval, podporoval ho podľa možnosti, nehľadiac na ustávanie, ktoré častokráť s
tým spojené bolo. Farizejom nebol do konca, jeho čistota viery bola ako nevinného dieťaťa.
Ani jeden obraa náboženský nerobil mu obtiaže. Tak, ako malé dieťa, tešil sa každej výročitej
slávnosti. Obrady vykonával vážne, bez ošemetnosti. Spievavalo sa z prastarého slovenského
kancionála, tak že mnoho ráz tá istá pesnička spievala sa v oboch kostoloch.
Cez celý čas nášho obapolného všestranného účinkovania neprišla medzi nás
najmenšia roztržka. Ruka v ruke účinkovali sme za dobro zaznaného, pracovitého, dobrého
ľudu. Nebolo tam slopaja-korheľa, ani zlodeja, márnotratníka. Závodili sme najmä na
roličkách našich. Ja som docielil zo zrna 27 zŕn, t. j. z merice 27 meríc raži. Naším pričinením
preporodili občania suchoparné lúky, obrátiac ich na d'ateliniská, tak že už potom nebol cent
sena za 5 zl. t. č. Ľud, predtým zadĺžený, vysvobodil sa z rúk úžerníkov.
Nemajúc gazdinej vybral se na Senohradz. Tu mal verných priateľov. Bol to Čech
Pokorný, primaciálsky nadlesný, človek nevýslovne rázny, ktorý svoj ľud miloval a ho
120
všemožne poučoval. Tohoto manželka, veľmi vážna pani (nomine et.omine) zaopatrila
Kmeťovi kuchárku, 75-ročnú starenku Dorku, a slúžku vyše 50-ročnú pannu. Tieto u neho
slúžily a i do smrti. Boly to sedliačky, ale dobrí a verní duchovia domácnosti jeho. Preto nám
bolo ľahko č:isté vychádzky robiť, keď mal spoľahlivých ľudí doma.
V prvé dni našej známosti rozberali sme zásady náboženské; pravda, bez všetkého
pohoršenia, vážne; a výsledok nášho roz-mlúvania bol: že kresťanstvo, najmä katol.'cke a
evanjelické, nemusí sa nenávidieť, lebo láska Božia je základ viery, ktorá i túto pretrvá. Na
tomto základe sme staväli, a výsledok bol všestranne požehnaný. Keď prišiel knieža Coburg
so svojou rodinou do Sv. Antola, Kmeť išiel ta na poklonu, lebo Coburg bol jeho patronom.
Tu sa stal takým obľúbeným, že tu i tu obdržal pozvanie ku kniežaciemu stolu, a následkom
tejto prazne stal sa súčasne farárom i uprázdnenej fary Prenčova. Táto okolnosť dala mu novej
sily a možnosti, že s väčším úspechom mohol kráčať na ceste stopovania starožitností. A tu
vidíme tohto ináč útleho človeka-vedomca ako obra, ktorého sotva kedy niekto vo výsledkoch
podobných prevýši. On bol v predsavzatiach svojich ako lesník, ktorý ničomu nevyhne, ale
prevŕta a zryje všetko, čo mu v cestu prijde a sa naďabí. Táto zručnosť v prekrutávaní a
stopovaní starožitností a prírody vôbec dala mu meno europejské, natoľko, že do jeho
príbytku často prichodili návštevníci i z druhých krajín a národov. Tak menovite českí učenci.
V Prešporku bol ako doma u Bäumlera, Nemca, Údenára, ktorého prírodopisné sbierky sú
veru obdivuhodné.
Vytrvalosť a sebazaprenie Kmeťovo bolo neobyčajné. Grúne Sitna i- hlboké doliny
krížom-krážom pochodil, prekutávajúc ich, a to často tak, že zabudol na to že nemá v kapse
ani do úst chleba. Škoda-preškoda, že sa toľko nešanoval! Kmeť i ako dobrodinca a
podporovateľ vedochtivej mládeže mal dobrý chýr. Jeho pohostinný stôl nakŕmil nejedného.
Na hody a na Ondreja radi prichodili jeho priatelia, a veru zďaleka, lebo do Krnišova bola
cesta krkolomná. No vyplatila sa i čo do hodu, tak i duševného pôžitku. Ľahko bolo ešte prísť,
ale ťažko odísť, lebo každý sa dobre cítil u Kmeťa, natoľko, že sa nikto nenudil.
Skrovnosť jeho bola taká veľká, že na príklad vykonali sme pešo ďalekú cestu do
Badína alebo na Senohradz, a ani len pohárik piva sme neužili na celej ceste. Janko Dedinský,
katolícky farár na Dolnom Badíne, nepustil nás zpiatky pešo; tak i Pokorný na Senohradzi.
Prísne mravný život, ktorý viedol ako kňaz, dodával mu vážnosti u všetkých, s
ktorými mal do činenia v záležitostiach cirkevných, a jeho slová netrpely odporu; lebo nikdy
nehovoril pro domo sua, sed semper pro ecclesia. Jeho kázne boly tak presne prednesené, že
mohly ísť hneď pod najprísnejšiu cenzúru. Ich obsah bol: Slovo Božie dľa Krista.
Kmeť dopisoval do novín i pod menom Prašina. Toto meno má vrch jeho rodiska v
Tekovskej stolici, nad Hronom. Pero mal vždy nemilosrdne ostré, kde bolo treba šľahať, ale
ináč neublížil ani muche. Naše dopisy sme si vždy jeden druhému sdelili, prv, nežli prišly pod
tlač; ak bolo treba priostriť, stalo sa, ale nevinnosť nebola nikdy napadnutá. Bili sme
vlažnosť, chlebárstvo, lakomosť ľudu, nevšímavosť a jeho vykorisťovanie.
Keď som sa z Kráľoviec vysťahoval do Modry, dopisovali sme si, áno, hoci to bolo i
obďaleč, navštívili sme sa. Daj mu, Pane, pokoja a svetla večného!
121
XV. Kmeťova osobnosť.
„Len v človeka sa človek poznáva; len život učí každého, čím je."
Coelhe: Torquato Tasso.
Ako medzi svetlom a tôňou; medzi teoriou a skutočným . životom sa často veliké
rozdiely ukazujú, tak i v živote mužov verejne pôsobiacich neraz ostré protivy spatrujeme
medzi hlásanými ideami a medzi skutočným žitím patričného, medzi verejným účinkovaním a
medzi spôsobom života v skrýši kruhu domáceho. Takéhoto nesúladu v Kmeťovom osobnom,
súkromnom živote nenachádzame.
Od útlej mladosti až po hrob bol opravdovým, nelíteným priateľom ľudu. Už ako
prvoročný kaplán pomáhal svojim veriacim, kde len moho1, radou i pomocou, liekom i
obranou, a takým starostlivým otcom ľudu svojho bol až do konca života. Svojich niekdajších
roľníkov-samoukov s nežnou, otcovskou láskou miloval. Vyprevádzal ich, keď sa pred
odchodom do Ameriky k nemu prišli odobrať, dopisoval im ta i na vojenčinu listy plné tepla
.srdečného a dobroželania.
Už viackráť vyzdvihli sme jeho dobrosrdečnosť, obetivosť, ba veľkodušnosť ku
každému núdznemu slovenskému človeku, za čo potom neraz zkúsil nevďak a urážky. Jeho
pravotár ho musel napomenúť: „Neráčte požičiavať nikomu. Svet dnešný je zlý a nás
kresťansko-národných idealistov nehoden." (Gustáv Lehotský in litt. 24./III. 1900.) „Ani
neviem — píše sám — kedy kto číha na ten môj úbohý meštek!" (A. K. - F. R. O. 31./1.
1903.) So zvláštnou úľubou pumpovali ho slovenskí študujúci darom i požičkou, ale veľa ráz
nedostal nazpäť ničoho, leda nevďak 208, tak že neraz musel si vzdychnúť: „O sto zlatých som
chudobnejší, ale o niekoľko trpkých zkúseností bohatší . . ." (In litt. 24./XII. 1896.) Ale ani
podobné zkúsenosti, akokoľvek bolestné, neudusily v ňom ducha obetivosti; veď „pre zrnko
kúkoľa — tak hovorieval — nevysypeme všetko žito."
„Nehlivieť!" to bolo jeho životným heslom, Ktorého sa nespustil, kým ho posledná
sila neopustila. Popri jeho úradných a vedeckých zamestnaniach vykonával namáhavé
korrektúry viacerých vydaní slovenských, neskoršie temer nesčíselnekráť odpisuje stanovy
slovenských spolkov a ústavov svojho okolia; popri tom stačí ešte i rebrík zhotoviť Huľukovi;
pozlacuje rámy, knihárči sám i s celým domom svojim 209 , štepári sebe aj iným — slovom,
do všetkého sa chytá.
„Básnika z fachu pozdravuje básňou botanik, geolog, hospodár, starožitnostár a
všelijaké praktické žení . . . Náš Kmeť je všetko štond urobiť a ku všetkému má vlohy. Kedy
narodí sa u nás jemu podobný? "(F. R. O. — A. K. 10./1I. 1899.) On sám hovorieval: „Kto
208
„Na celé prázdniny mám tu z Prahy medika z našej ,študujúcej mládeže', zdarnú pijavicu, ktorý ma toho roku stojí od pár dní neďaleko
70 zl...' (Jn litt. 8./VIII. 1896.)
209
„Ináč v Orave vodilo sa nám dobre. Biely Potok. .. Habovka, cez Zu-berec pešo cez Huty do Kvačian, peškujúc na dúšok päf hodín." (Tn
litt. 24./VI. 1907.)
122
nemá čím vyrážať si myšlienky, kto nevie robiť si rozmanité starosti, toho jedna starosť zje.
Ale keď má človek veľa starostí a veľa trápenia, jedno druhé vyháňa!" (A. K. — K. D. 3./XII.
1905.) Tiež: „Škoda do hrobu zdravé, nezodraté údy prepustiť." Preto večierkom, kým bolo
treba svetlo zapáliť, alebo drevo rúbaval, alebo pílil, alebo aspoň ukladal ho do stôsov. (In litt.
15./II. 1900.) Času mu nikdy nezbývalo a častí hostia, ktorých ináče vždy so slovenskou
dobrosrdečnosťou hostieval, uberali mu veľa potrebného času. „Vďačne by som dal zjesť
jednu kravu, keby mi hostia naraz prišli; cupkajú každý deň a pripravujú ma o všetko čas." (In
litt. 31./VII. 1893.) Ešte i v posledných časoch života, keď sa už chorobou zmorený utiahol na
.odpočinok', nemal pomeškania, ale sháňal, staral sa, cestoval, ako by chcel zahanbiť sto
iných, mladých, jarých našincov.210.
No i táto všestranná zaujatosť, pri všetkej obdivuhodnej usilovnosti jeho, musela mať
medze a nastala uňho veliká zapratanosť, na ktorú sa často sťažoval. „Všetky moje vedecké
práce stoja, i dnes celé predpoludnie utratil som prijímaním výšiviek pre lutriu pražskej
výstavky. Botanické zamieňacie ústavy čakajú a pýtajú; tí nevedia, že ja mám aj inú starosť, i
ako zas priatelia výšiviek nič nevedia o mojich botanických bolestiach a výdavkoch." (In litt.
21./IX. 1895.)
Záslužnosť tejto drobnej, mravenčej práce uznali a obdivovali všetci, ktorí ju bližšie
pozorovať mali príležitosť Tak autor spevohry „Jánošík": „Vzpomínám si Vás, mohu říci,
denné a vážim si jako jedné z vzácnejších chvil života svého té doby, kde jsem Vás —
odpusťte, ale cítím tak — srdce nynéjšího Slovenska, srdce, které nejen miluje, ale dává telu
krev, v níž jest život, poznal " (K. Prokop in litt. 15./IX. 1906.)
Pri všetkých zásluhách svojich netisol sa nikdy do popredia, ani nevyhľadával právom
mu patriacich vyznačení. Mimo sladkého ovocia vedy jedinou odmenou bolo mu, keď umom
svojím vyzískať mohol slovenskému menu uznania a cti uprostred iných, šťastnejších
národov. Každému novému výsledku svojej práce, tak ako i čestnej snahe iných svojich
spolurodákov tešil sa nevýslovné, lebo ho považoval ako novú perlu na diadéme svojho
slovenského rodu.
A národ skromnučkými svojimi prostriedkami kde-tu ukázal sa byť vďačným a vzdal
„miláčkovi" svojmu podlžnú úctu. Vykonal to hlavne jeho vyvolením na prvé miesto
vedecko-literarnej repräzentácie slovenskej, za predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Naši bratia vysťahovalci v ďalekej Amerike poctili si nášho Kmeťa tým, že 124. odbor
Národného Slovenského Spolku v Old Forge, v Pennsylvanii, prijal čestný názov; „Andrej
Kmeť.211.
210 „Môj knihársky ústav pracuje udatné; už šije knihy i slúžka!" (In ľ 11. 5./XI. 1901.)
211
Dnes medzi iným i štiavnické gymnazium nesie meno Andreja Kmeťa.
123
K meninám, na Andreja, dostávalo sa mu zo všetkých vrství národa často dojímavých,
vždy uznanlivých prívetov. Taký bol i nasledujúci: „Vzdych Slovákov na Ondreja: Bože
mocný, pro sime Ťa, ziv nám ešte sto liet Kmeťa!" (2. P. T. in litl. 13./X1. 1898.)
Vzhľadom na neúnavnú činnosť jeho na poli národopisu a všestranného podporovania
Národopisnej výstavky česko-slovanskej vyvolený bol za zakladajúceho člena Národopisnej
Spoločnosti a Národopisného Múzea česko-dovanského. (16./V. 1897.)
Ku šesťdesiatročiu dostalo sa mu nesčíselných osobných, písomných i telegrafických
pozdravov so všetkých strán Slovenska i slovanského sveta. Tu pripomieneme jedine
telegramm iiptovsko-sväto-mikulášskych Slovákov:
„Koho zdobia za rod toľké slávne činy,
môže hrdo hľadieť na svoje dediny."
Roku 1905 oslávila slovenská verejnosť zvlášte okázalým spôsobom štyridsaťročie
Kmeťovho kňažstva. Turčiansko-sväto-martinskí predáci v slávnostnej adresse píšu mu z tejto
príležitosti: „Na poli slovenskej slovesnosti od junošitva pracovaH Ste v prvých radoch, na
poli vedy predstihli Ste najlepších, na poli obetí a húževnatej pilnosť predstihli Ste seba
samého! Temer sami Ste stvorili muzeálny poklad národa. Vaša prostota, bez-náročnosť,
holubičia dobrota, priamota charakteru, správnosť a vernosť národného presvedčenia blížia sa
ideálu dokonalosti a svieťa jasným majákom do hmly a zámotov našich ťažkých dní a v
slzách prebdených nocí . . . Stali Ste sa deliciou a radosťou suďbami hlboko zarmúteného
národa!" (Turčiansko-sväťo-martinskí národovci, 54 podpisy.)
.
Fr. V. Sasinek vďačí sa mu latinským cnronostikonom:
Andreas Kmeť,
parochVs,
perso LVens oCto LVstra
In presbyteratV,
VIVat feLIX
seqVentlbVs annls!
Roku 1906 vyvolilo si ho kňažstvo dekanátu turčiansko-sväto-martmského (biskupstva
baňsko-bystrického) za svojho čestného člena, podobne i jeho bývalí spoludištriktuáli okresu
bzovského, „kde Kmeť celý svoj kňazský život verne a príkladne strávil" (slová dištriktuáínej
zápisnice), a pozdravili ho v deň menín korporatívne, professori štiavnického gymnázia však
listovne.
Pripomenuli sme už, že prvá jeho stanica kaplánska bola na Senohradzi (Hont), odkiaľ
6. oktobra roku 1869 vymenovaný bol za farára do zákutnej dedinky Krnišova, kde
124
katolíckych veriacich temer nieto. Po odchode súsedného farára na Prenčove poverený bol
administrovaním tejto farnosti, kam z Krnišova cez strmé vrchy a záveje snehové musel
chodievať. Medzitým uchádzal sa o túto faru cestou arcibiskupskej vrchnosti k patronovi,
kniežaťu Coburgovi. Cirkevná vrchnosť predostrela jeho rekurs s takým vrelým odporúčaním,
„akým by sa ani sám nebol odvážil odporúčať" (sdelenie kanonika Jurigu). No panské
úradníctvo koburgovské, ako i stoliční úradníci prekážali všemožne u patróna jeho
vymenovanie, opisujúc ho ako nebezpečného buriča. Primas bránil ho cestou domáceho kňaza
Coburgovcov, dr. Mallého. Trápna bola neistota, v ktorej nažíval, nútený medzitým spravovať
takú rozvlačitú a nadmier ťažkú dvojitú faru. No keď vymenovanie nechodilo a ani cirkevná
vrchnosť nedbala o odstránenie tohto preňho nemožného stavu (miesto toho núkala mu faru
tardošskú), Kmeť preniesol sa z vlastnej vôle a na vlastnú zodpovednosť do Prenčova.
Netrpelive čakané vymenovanie prišlo mu až v jaseni roku 1879. Doručiteľ prezenty
(vymenovacej listiny), panský úradník Muszka, zablahoželal mu pritom: „Živ vás boh
Maďarov!"
Roku 1892 odišla mu staručká gazdiná, tak že prinútený bol za dlhší čas sám si viesť
domácnosť i väčšie hospodárstvo. Toto sa, pravda, i neskôr, v nedostatku stálej gazdinej,
opakúvalo. Tak roku 1901 sťažuje sa na mnohé súženie, nepríjemnosti, nepokoje a škody v
svojej domácnosti. V nasledujúcom roku hľadá zase gazdinú, majúc nesnádze a škody pri
hospodárstve. (Mal vtedy „11 chvostov".) Konečne po dlhom hľadaní212. s velikou
obozretnosťou prijal za gazdinú istú staršiu ženičku.
V ten istv rok pochoval farára a presvedčeného Slováka Dedinského na Dolnom
Badíne. Badínci žiadali si Kmeťa za farára, čo mu i cirkevná vrchnosť ponúkala. „Ľud, to je
isté, by Vás tam na rukách nosil, ale práce a starostí mnoho čaká tam nového farára", hovoril
mu okresný dekan A na to on už nebol súci. „Keď prvej nemohol som spávať už od starostí,
ako a kedy popakovať svoje veci v takom čase, kde i poľných i duchovných prác je najviac, a
do ohľadu berúc, že k mojim novým veľkým prácam v mojom veku a so slabým zdravím nie
som súci: včera pekne som sa poďakoval za Dolný Badín. Radšej tu, ako-tak, ten rok-dva, ak
Pán Boh dá, pobudnem. Moje meno je už predsa priveľmi srastené s Prenčovom, a na Badíne
neprišiel by som d$ svojej koľaje ani za dva roky. ' (A. K. — F. R. O. in litt. 13./III. 1905.)
Ináče tak domáce okolnosť, ako i alkoholizmom zosurovelý prenčovský ľud, neprestajné
mrzutosti s miestnými rechtormi nie menej mu odporúčaly, aby sa utiahol na odpočinok, aby
si popravil svoj krušný zdravotný stav a všeobecnú zodralosť tela. Už roku 1904 chcel
požiadať o penziu, a myšlienky tejto sa nevzdal ani neskôr. „Keď pomyslím na ťarchy vždy
nové, na sekatúry na príklad pri škole, na nesnádze pri hospodárstve a s čeľaďou, na pľuhavý,
zbojnícky ľud: hneď by som utekal." (A. K. - F. R. O. 16./XI. 1905.) I priatelia mu to radili:
„Načatý si už veľmi, gazduj so sobou, aby si nám ešte dlho trval. Rczmýšlaj vážne o spôsobe
odchodu do penzie. Na Badín a boh vie kam Ty chodiť nemôžeš. Tvojou prvou prácou bude:
212
„Ale veľmi (s gazdinami) na vyberanie mi je nie. lebo pri terajšej moiej gazdinej nemám nijakej opatery a chradnem očividome. I dnes
dala mi na obed polievku od nedele, a pečienku bude zohrievať desať raz, kým ju alebo nezjem. alebo kým neuschne. Tá k chorému človeku
(ale k nikomu) nemá srdca." (A. K. _ F. R. O. 16./XII. 1902.)
125
pýtať penziu a pomaly pakovať a odosielať Tvoje sbierky do Múzea . . ." (F. R. O. - A. K.
31./X. 1895.) „Úmysel vo mne už úplne dozrel pýtať penziu. Klesám očividome a spravovať
takú roztratenú patvaiiu, či paflagoniu, ako moja fara, a lietať na lúku pod Sitnom a po našich
kútoch, to už nevládzem." (A. K. - F. R. O. 25 /X. 1905.) Kmeťovi, keď už klesal nemocou,
ešte vždy odopierali penziu a sľubovali mu ju len na prípad úplnej nevládnosti, keď „i ľudský
gazda nedá volu svojmu výrúriť sa na brázde, ale zavčasu ho vypriahne." „B. p. Boltizár bol
by mi dal ochotne faru badmsku, ale chytať sa znovu do stavania ... v mojom veku, pri mojich
podlomených silách: , radšej podržujem prosbu o penziu. A ak na starom základe ju je ľahšie
obdržať, ja podám prosbu o penziu pred Novým rokom; nech psotárim do smrti, ako som cez
celý môj kňazský život psotáril." (V liste Ľud. Rajnerovi 1905.) I teraz odznely výhovorky, že
je málo kňazov, na čo on ostro odsekol: „Veru málo na také brdárky." Konečne najviac
pôsobením veľkého ctiteľa Kmeťovho, Karia Viszolajszkého, po 42ročnom kňazskom
účinkovaní, bola mu dobre zaslúžená penzia pririeknutá a v ročitých 1840 korunách ustálená,
tak že dňa 11. júla 1906 odovzdal farský úrad prenčovský svojmu nástupcovi, Martinovi
Benešovi, a prvým augustom presťahoval sa do Turčianskeho Svätého Martina. Tu najal si
skromný byt213. u Vladárov214., stravu však posielali mu z hostinca Ivankovho. Pravda,
akokoľvek ho na novom byte radi mali, tak že ho domáca pani požiadala za oddavača svojej
najstaršej dcéry, predsa bol len v cudzine a domáca opatera i zvyknutá strava chybela mu
veľmi, a všetko, na čo je dedinčanom ťažko privyknúť v akomkoľvek malom meste, ťažko
doliehalo na nášho starca.
Kmeť pochádzal z malozemianskej, remeselníckej, na celom okolí ctenej rodiny. Jeho
starší brat J án ostal pri otcovskom remesle, kováčstve, a ako tovaryš zdržoval sa počas
„vandrovky" v Pešti, kde ako predák remeselníckej mládeže slovenskej hrával dosť hlučný
zástoj. No neskôr ako alkoholik spúšťal sa a zapríčiňoval nemalú ostudu i bratovi Andrejovi.
Roku 1871 utratili otca; potom matka presťahovala sa na čas k Andrejovi na faru.
Náš Kmeť s úprimnou láskou ľnul k svojej rodinke, menovite k matke a sestre Anne,
vydatej u Rafaelovcov na Píle (Tekov).215. Ťažko znášal smrtné pády, ktoré sa dosť často
striedaly v jeho rodinke. Roku 1892 následkom nešťastného prípadu ostalo v rodine súčasne
11. sirôt. Následkom týchto prípadov a iných nepriaznivých okolností v rodine nastaly
šarvátky o rodičovský majetok. Brat Janko po smrti matkinej násilne vtiahol do rodičovskej
213
.,Dom nebudem viest. Kým sily budú stačiť a nakoľko dovolí slabosť, pre ktorú pýtal som penziu, budem pracovať v Muzeume, aby sa
mohol vydať soznam predmetov." (In litt. 1906.)
214
Bývam u Vladárov, medzi Maticou a Domom, bližšie k Matici. Sv. omšu slúžim každý deň o %7., v nedeľu o 7. Raňajky mám v byte,
ofced a večeru nosia mi od Ivánkov, za mesačných 22 zlatých. Za raňajky ešte neviem, čo budem platiť, za byt ročne 110 zlatvch. Citím sa
dobre a ani nepomyslím na Prenčov nevďačný. . ." (In litt. 9./VIII. 1906.)
215
Na Annu mien,im ísť na Pílu, sestričke zagratulovať, a odtiaľ navštíviť maminku v Bzenici a potom bračeka do Teplej (Fr. Richarda
Osvalda), aby som navštívil takto celú rodinku: nuž tak, trochu si potom podrkoceme. . ." (A. K. - F. R. O. 24./VII. 1886.)
126
vyhne. „My . máme veľa omáčky s bratom Jankcm, ktorý do domu rodičovského nasilu
vtiahol, vyiámúc dvere.. . ." (In litt. 1891.) Niekdajší rodinný majetok rozdelil sa na dosť
nepatrné čiastky a niekedy úctyhodný, objemný rodinný dom Kmeťovský (srov. str. 11.)
podelili si dedičia a rozkusovali a zanedbali ho do nepoznania. „Len škoda, že (rodný dom
Kmeťov) terajší jeho obyvatelia nevládzu udržať v tom poriadku, ako bol, keď jsom ja v ňom
uzrel svetlo Božie a trávil dni mojej mladosti, ba až do smrti matky mojej nezapomenutelnej.
Nad prednou izbou totiž a nad pitvorom bola šindlová strecha a vchod do pitvcra bol len
jeden, kdežto teraz sú, ako počujem, dva, teda nielen že neudržujú dom tak, ako bol, ale ešte
spotvorujú ho." (A. K. - K. D. 7/XII. 1898.)
A keď už spotvorenie rodičovského domu ťažko niesol, nevýslovné ranila jeho srdce
neideálnosť, neslovenskosť vlastnej rodiny. „Moja rodina je strašne neideálna, a sestra Anka
vie ešte i posmešky robiť. Zato mám ťažké srdce. Moji vnukovia, ktorých som ja tak ľúbil a
všade pripomínal, hanbili sa zpomenúť mňa, ako svojho ujca." (In litt. 30./XI. 1901.)
A neskoršie sa veci tak vyvinuly, že musel sa požalovať: „Dosiaľ bola celá tá rodina
apatičná k našej národnej veci, teraz bude mať v sebe i . . . maďaróna." (In litt. 1893.) Zato
podporoval stále svoju dosť rozvetvenú rodinku, ako len mohol, a ona uchádzala sa k nemu v
každej potrebe.
Po smrti nášho Kmeťa, asi za pol druha roka, pomreli všetci z jeho užšej rodinky, brat
Janko a dve sestry, zanechajúc po sebe početné potomstvo, ktoré sotva vie, akým znamenitým
a osožným mužom bol národu slovenskému i širšiemu vedeckému vetu ich strýc-farár.
Tu sa musíme zmieniť i o jeho majetkovom stave. Že pri takej skromnej fare na
kúltúrne potreby národa svojho, také veľké a časté obete mohol dávať, to odvodzovali
niektorí z udajného rodinného poťadu bzenických Kabinovcov, z ktorých po praslici i on
pochádzal. Udajné toto bonatstvo pochádzať malo z požehnania baňského, z obchodov
Kabinovcov. „Že nebohý starý tatík (A. Kmeťov), Ignác Kabina, tam (na Píle) pajoval, to
viem z úst tatíkových, ale aj ináč našiel som inventárny vlastnoručný výpis jeho imania z roku
1823, kde hovorí, že stál na 23.000 zl. šajnových a roku 1827 už zase podobne hovorí, že mal
40.000 zl. v šajnách, ktoré rýchle bohatnutie sa len tým kvetom pripísať môže. A to trvalo do
jeho smrti; to vidno z jedného tiež nájdeného písma, kde nebohá tvoja (A. Kmeťova)
maminka a tetka Marka soznávaj.ú, že po 11.000 zl. od nebohého starého tatíka 3 dni pred
smrťou dostaly, a v druhom písme našiel som špecifikované tie peniaze, ŕo každá dostala, a
tých je do 14.000 zl., pravda, v šajnách. Toto všetko malo pôvod v tej bani výše Píly." (Fr. K.
in litt. 289./V. 1893.)
Ohľadom tohoto udajného bohatstva vďačne prepúšťame tu slovo najúprimnejšiemu
priateľovi a mnohoročnému súsedovi Kmeťovmu, F. Richardovi Osvaldovi:
„Keby sme povesti o tomto poklade uverili, prišlo by nám roziušťovať hádanku, ako
mohli Kmeťovci, vlastne matka a syn Andrej, za také dlhé roky zachovať jeho tajnosť?
Že by bol Kmeť zo Bzenice prevezený poklad u seba do zeme zakopal a dľa potreby
kotol vyzdvihoval, to azda nikto neuverí. Tedy kde mal tie peniaze složené, keď o nich nikde
ani stopy? Ba či i matka mohla ich tak ukrývať, že sa o tom tých ostatných päť detí
127
nedozvedelo a že po jej smrti nič nevyhľadávaly? Ba ako mohol .u nášho Kmeťa taký poklad,
ako nespravedlivé dedictvo, obstáť, keď v rodine bol fiškál, ktorý iste bol by dal dedičom
dobrú radu? A kde je zbytok tých veľkých peňazí? Kmeťa sme poznali i vieme, ako žil, koľko
na seba potreboval, a nebolo by nemožnosťou odhadnúť koľko obetoval národu, ale "edľa
dôchodkov farských predsa len malo hodne zcstať z toho utajeného dedictva.
No ja základne pochybujem o poklade. O svojich majetkoch sme sa my naraz
rozprávali, i viem dobre, ako si Kmeť stál na Prenčove. Niekedy, a to často, ozaj nemal ani
groša. Ale držím to za vec ozaj nemožnú, že by mne Kmeť bol odtajil svoj majetok: veď keď
ešte nepomyslel na svoj odchod z Prenčova, keď ležal v ťažkom zapálení pľúc roku 1893,
teda len dval roky po smrti jeho matky, ja zaopatril som ho sviatosťami a písa som jeho
testament. Kam podel sa od roku 1891 do roku 1893 ten veliký peniaz, kto pred učinením
testamentu shrnul to veliké dedictvo?
Akonáhle Kmeť z tejto choroby vyvíazoŕ, dobie rozváženými slovami kládol som mu
na srdce, aby myslel i na seba, aby si niečo odkladal, lebo „nebude u Teba z čoho Ťa opatriť,
keby Ťa Boh do dlhej choroby uiožil". A on so slzami v očiach riekol: „Pán Boh dobrý sa
postará o mňa, alebo ma nenechá dlho chorým." — Videl som, že siová moje ho zabolely, tá
slza, myslím, mne mala byť výčitkou, tebo mňa veľmi miloval, ale ja čítal som z nej
vďačnosť.
Kto z nás, ktorí sme Kmeťa poznali, opovážil by sa o ňom tvrdiť, že sa pretvaroval,
lebo, zahŕňajúc sa peniazmi, toľko a toľko raz ponosoval sa na svoju chudobu? Kto z nás
bude veriť, že Kmeť bol by márnil svoj drahý čas na cesty po pýtaní pre Muzeum; bol by
znášal toľko zahanbenia a ubolenia, keď prišlo mu slušne ďakovať za vyžobrané, totižto za
vynútené odrobinky so stola boháčov; bol by seba umáral ustavičným karháním pohodlnosti a
skúposti našich majetnejších vzdelancov a kví lením nad chudobou národa; bol by nezaopatril
pre svoje Muzeum tie veci, ktorých si tam žiadal: keby bol mal tie tisíce?!
Áno, Kmeť bol bohatý, lebo vo svojich majetkových pomeroch viac vedel vykonať
pre národ, ako človek iný všedného složenia. Ale bol aj ináč bohatý, v tom smysle totiž, aký
vyslovil Diogenes, keď videl myš žrať z jeho chleba: „Som bohatý, mám príživníkov!"
Ináče i pôvodca tohoto životopisu od rokov stopuje za týmto, ale ani u samej rodiny sa
nič určitého o tomto prezvedieť nemohol, ako ani v tých z 30.000 kusov prevyšujúcich listoch
Kme-ťovských, medzi ktorými jesto na stá listov najbližšej rodiny, nedočítal sa ničoho o
pravdivosti tejto povesti. Rod Kabinovský ovšem mohol byť tamejším pomerom primerane
bohatý, keďže sa mimo roľn'ctva i dovážaním, neskoršie i odpredajom soli a dohánu, ba i
krčmárstvom a mäsiarstvom zapodieval, ale bohatstvo toto — dľa tvidenia hodnoverných
pamätníkov — bolo značne stenčené pri poslednej devalvácii, keď 15.000 šajnových utratili;
tiež i roku 1849, keď medzi shabanými „košútkami" na štiavnickom námetsí i za 5—6000
zlatých Kabinových bolo spálené.
Jeho prenčovská farička bola ver' skromnučká i dľa starého kňazského porekadla: ubi
populus, ibi obulus = kde veriaci, tam i groš. V celej farnosti nebolo viac ako desať katol.
hospodárov, ktorí svojho farára ak neoškodili, sotva čím napomohli. „Prikvitol mi môj bývalý
farník; dnes týždeň zhorela mu drevená chalupa. Napísal sam mu tri prosby, odpustil 12
128
korún, čo mi bol dĺžeň, a vymenil kartu na železnicu . . . Tatko mňa podporovali moji farníci
vždy. (In litt. l./VI. 1907.) Jeho farička donášala mu z rozličných prameňov posháňaných
skúpych 914 korún (ovšem mimo bytu, kuriva a neveľkého čistého výnosu z poľa.)-) Bez
kongrui (doplnku farárskych dôchodkov do ustá-
Dľa úradného popisu mala prenčovsko-krnišovská fara nasledovné dôchodky :
Prenčov:
Krnišov:
Z kostolného mlyna ...........
.K 50.-
K 83.-
Sosyp obilia................
K 130.—
K —.—
Kurence ................
.K.7.—
K—.—
Štoláme dôchodky.............
K.28.—
K 1.—
Omšové základiny ............
.K.41.—
K 9.—
Výmena práce.............
.K 9.—
K--
Z náboženských základín.........
.K 416.-
K 304.-
Zo základiny Scitovského ........
K —.—
K 93.—
K.681.-
K 490. —
Oproti tomuto: dano............
K 104.—
K 53.—
povozné pre filiálky . . . .
K.100.—
K —.—
Ostáva
K.477.-.
K 437.-
Okrem týchto medzi dôchodky počítané boly aj nasledujúce položky:
Prenčov:
Krnišov;
Čistý výnos poľa . . . ..........
K 474.—
K 240 —
Drevo na kúrenie z panskej hory.....
.K 83.—
K 68.—
Nahotovenie tohoto dreva .........
K 29.
K —.—
Dovezenio tohoto dreva .........
K 17.—
K —.—
Úhrnom.
K 603.-
.K 308.-
Predošlé položky
K 477.—.
K 437.-
K 1.080.-
K 745.-
Konečná summa spojenej fary K 1.825—.
129
leného minimuma) trápil sa vyše 22 roky. „Ako mi pred 22 rokmi odobrali podporu, ako
prenčovskú tak krnišovskú, bez toho, že by mi boli dali čo len odpoveď: tak od toho času jej
nepožívam. A veru s roka na rok viac cítim jej potrebu, lebo od ľudu mám každým rokom
menej. Nuž ale tak mi treba, môžem nebyť panslavom a hazaellenešom! A veru i teraz bude
treba pár zlatých; kupujeme pre Muzeum sbierku korytnačiek v špirituse za 45 zlatých a
sbierku lastúr, ktorej cenu ešte neviem, a jednu knihu za bagateľ 84 franky." (A. K. — F. R.
O. 5./1 1900.) Právom mu p{sal farár Ivan Poljakovič (inak politický protivník jeho): „Vždy
som Ťa ľutoval, že Ťa na takom psom mieste nechajú bedáriť . ." (In litt. 16./XI. 1905.)
Už na semeništi sa sťažuje na biedu a dlžoby, ktorými sa obťažil, zakúpiac viac
drahých knih na úver Ako počiatočný farár na Krnišove zadĺžil sa u kanonika Jurigu, ktorého
až r, 1880 (zčiastky hotovými, zčiastky doma vareným lekvárom) vyplatil. Zunujúc ustavičnú
borbu o výžitie, pýtal si roku 1871 alebo novú faru, alebo výdatnú podporu, no kapitula hodila
mu 30 zl. Od tých čias nežaloval sa, nepýtal ničoho. Pochovávaním statku, uťahovaním si,
báječnou skromnosťou pri strave, šatstve i pohodlí216) mohol si usporiť niekoľko sto korún,
zakúpiť aa splátky niekoľko lacnejších účastín pri podnikoch jeho spolupôsobením
založených. Mnohé utratil úplne a neostalo mu len 12 účast.n Krupinskej Sporiteľne. Ztrát pri
hospodárstve i pri svojich veriacich, ktorým z dobrosrdečnosti svojej častejšie vypomáhal,
platiac miesto nich závislé úroky, mal hojne. „Pri troch rechloroch kapú mi peniaze; teraz zas
za mlynára škodujem 100 zlatých" — takýchto ztrát mal nadostač. Keď ešte pripomenieme
všestranné značné i neprestajné dary na oltár národnej osvety, nedivíme sa, že bol veľa raz
„vytrovený až po kožu", i že nejeden šľachetný úmysel odklonil v nedostatku peňazí. „Človek
ako nemý, keď peňazí není" — sťažovával sa a vzdychal: „Ach, Bože, že tak grošom hýbať
nemôžem!"
Veľmi zožieraly ho tak hmotne, ako i duševne časté pravoty, do ktorých ho jeho
ľahkovernosť a dobrosrdečnosť vplietly.
Roku 1874 prehral pred najvyšším - forumom akúsi pravotu i platil 50 zl. R 1880
musel zapravotiť dedičov Huľukových o 609 zlatých, ktoré tomuto, v tiesni postavenému,
čiastočne z peňazí sestriných, ktorej vkladnú knižku on opatroval, vypožičal. Pravota táto
ťahala sa za roky a pôsobila Kmeťovi mnoho duševnej muky. R. 1882 pravotil sa s učiteľom
pre kravu, ktorú mu učieľ — že si v neprítomnosti farárovej zlomila nohu —prilacno
odpredal. Ako zavedovateľ značnejších cirkevných základín kostola svojho, prinútený bol
postarať sa o ich zúrokovanie. Keď patričný dlžník na čas vyviazané úroky splácať nemohol,
Kmeť zaplatil zaň, aby ho v mene základiny pravotiť nemusel. Táto shovievavosť a dobrota
bola však preňho zdrojom mnohých pravôt a s tým spojených súžení a hmotných ztrát. Tak
píše: „Sám upadol som teraz; môj farník, ktorého som podporoval všemožne, zaprisahal mi
požiadavku, a tak teraz musím, ja složiť 218 zl.! ,Urob čertu dobre, vezme ťa do pekla"'. (A.
K __ K. D. 18./IX. 1899.) „Môjho kostolníka podporil som všemožne, ten však kopil dlhy na
216
Veriaci mu často dohovárali, prečo si „nedopraje' ? Na čo raz odpovedal: „Ja na svoj dom nesmiem viac stroviť, ako 300 zlatých."
(Sdelenie F. R. O.)
130
dlhy, až ho Sporiteľňa spredala. Poneváč mojich a kostolných peňazí ztratil som 1786 kor.,
dal „som sa nahovoriť, že som zadržal majetok, v nádeji, že svoje Qjstanem nazpäť." (A. K.
— K. A. M. 1906.) Na majetku tom boly značné ťarchy i predal ho inému; tento sa však chcel
majetku a záväzkov, keď ho už za čas užíval, na Kmeťovu škodu striasť, a preto ušiel a
majetok mal isť už niže kúpnej ceny. Záležitosť táto strpčovala mu posledné dni života. Roku
1885 vyhral pri kráľ. kurii pravotu proti istému Slamkovi. Ozaj „pravoty nad pravoty"!
Výpoveď slovenského básnika: „My oddali sme sa v službu ducha a musíme prejsť
cestou života tŕnistou" — splnila sa na Kmeťovi v miere svrchovanej. Už na semeništi ako
mladík znášal veľké krivdy pre vymáhanie a pôsobenie Cirkevno-literárnej školy slovenskej,
a neskoršie málo chybovalo, že pre návštevu vtedy vychyteného slov. publicisu J. Bobulu
nebol zo seminára vylúčený. Rodičia mu z domu tiež hlavu pílili pre jeho vernosť k
slovenčine a domlúvali mu: „Tie pletke nehaj!" Uprostred týchto trápení, ako sám vyznáva,
tešil sa čítaním „Lipy".
Pre založenie Krupinskej Vzájomnej Pomocnice vytrpel nielen od administratívnych
úradov, ale i od svojich odrodilých spolukňazov mnohé a bolestné ústrky. A keď pri
volebných pohyboch strany slovenskej r. 1872 bral čelnú účasť, musel vytrpieť i on
neslýchaný terror národných protivníkov, ktorí účinlivého Janka Huľuka väzením trýznili.
Roku 1882 obnovili stoličiari a úradníci coburgovského Panstva žaloby naňho u
prímasa.
Roku 1887 sťažuje sa zas na útisky so strany cirkevnej vrchnosti. „Ináče mňa
prenasleduje cirkev (t. j. jej šovinistickí hodnostári) a štát; netratím ducha, ale tnem, kde čo
zachytím."
Pokútna žurnalistika tiež často vyliezala si naňho. Tak r. l'OO napádali ho v štiavnických
novinách opätovne pod heslom: ..Kto v Prahe má svoju akadémiu". On totiž v priateľskom
rozhovore s redaktorom Vôrôsom pripomenul i to, ako ťažkoje nájsť obrazy niektorých
svätých. Tak keď on na príklad pre svoju rodinku chcel dať namalovať obraz sv. Hermíny,
nikde ho nemohol dostať, až „Kresťanská Akademie" v Prahe mu ho dodala. „Tak z mojej
nevinnej sv. Hermíny spravili attentát na peštiansku akadémiu!" (In litt. 3./XII. 1900.)
Raz zase pre jeho poznámku a pamätnej knihe na Sitne, preplnenej surovými
nadávkami na „panslávov"; v sprievode viacerých slov. bohoslovcov toto čítajúci Kmeť
naznačil ta akoby odvetu: „Bojte sa panslávov!" a podpísali sa všetci. Pre túťo cele miestnu
obranu vyzývali štiavnickí umelí vlastenci pozornosť prímasovu a ministrovu na Kmeťa, ako
vlastizradcu. Konečne napadli ho ešte pre kúpu bešianskeho mamuta; teraz i dv Jsmyselnými
narážkami usilovali sa ho zneuctiť.217.
217
„Štiavnický výstrižok som dostal a pozastavil som sa na hlúpostiach dopisu. To ver' mne ani na um nezišlo, že by ma tou
,.nagyasszcnyou' kompromittovali; usmial som sa, či to, reku, má byť moja gazdina? Pozdejšie dozvedel som sa to od samej doktorky, že to
je ona, a trochu si to apprehendovala. Tak redakcia „zmiernila" dopis. Ale mala i tú „nagyasszony" alebo vynechať, alebo po meno/ať . ..
Možno, že víno, čo u mňa vypil, premenilo sa v xíom na žič!" (A. K. - F. R. O. 31./V. 1903.)
131
Časté boly uňho žaloby na nespoľahlivosť miestnej pošty, že mu otvárali zásielky a na
neho prichodiace listiny nerazzpäť posielali z prenčovskej pošty s označením „neznámy". R.
1893 musel tamejší okresný notár úradnú zprávu podať na otázku: či bol Kmeť na Palackého
slávnosti v Prahe? Ináče na policajný dozor sa často sťažovával.
Surových urážiek dostalo sa mu i od pražského revolver-žurnalistu Navrátila zato, že
si od neho vymáhal vyplatenie alebo prinavrátenie ním objednaných výšiviek. Ale „Navrátil
— nenavrátil."
Najťažší kríž pripadol mu od učiteľov-organistov, ktorí zväčša pie nesriadený život
museli sa uskrovniť s prenčovskou, vjľmi biedne dotovanou učiteľsko-kantorskcu stanicou.
Pre malý počet platiacich veriacich boli učitelia títo biedne platení, so stavom svojím
nespokojní, každú chvíľu sa premieňali a rekrutovali sa zväčša z nebezpečnej triedy
neposedov. Zúfalí títo ľudia chceli si zavše tým podlým, ale ľahkým spôsobom pomôcť, že sa
oostavili proti Kmeťovi, ako obrancovia, ba i trpitelia maďarčiny. ,.Odjakživa mám súženie
na Prenčove s proletariátom rechtorským, lebo jedného nebolo na mizernej tejto stanici, ktorý
by bol mal niečo citu a statočnosti. Čo však teraz mám od dvoch rokov, ten prevyšuje
všetkých; to je ordinárny človek, bez škôl, korheľ; ja osvobodil som ho od examenu na
diplom a vymohol mu štátnu podporu, a mohol tu žiť do smrti. Zato však hneď čajsi od
počiatku začal ma urážať a fumigovať, až musel som ho žalovať v oktobri m. r. pre urazenie
na cti, i bol odsúdený. Namiesto polepšenia hnicždil sa ustavične a žaloval do Ostrihoma, čo.
pravda, s hračkou dalo sa vyvrátiť ale mňa znechuťovalo a mnoho času drahého bralo.
Konečne dospelý veci ta, že musel zaďakovať, a v máji má odísť; ale pobúril ľud, že oni pre
druhého rechtora nepôjdu. Znáš ma, že sa neviem vykričať, ale hryziem sa v sebe; nie div, že
žiadal som penzionovanie. Ale p. Boltizár prosil ma, aby som aspoň na ča.s ešte slúžil ... ale
že ak myslím, že mi ľahšie bude na D. Badíne, aby som podal rekurs. No ja, rozvážiac vec, že
na Badíne zavalily by ma tie isté starosti okolo stavísk . . . ktoré prekonal som tu . . . hroziac
sa prevážania s mojou hroznou patorou . . . odhodlal som sa radšej v tomto pekle rok-dva
slúžiť ... Čo tu máš v niekoľkých riadkoch, to bolo mne ošklivou večnosťou . . Mne
blahoželajú, a srdce mi krvácalo. Prácou zavalený som vždy i tak . . " [A K. in litt — F. K.
16./111 1905.218. '
Že nie Kmeťove osobné vlastnosti, azda panovačnosť a ne-snášanlivosť, boly príčinou
týchto neprestajných ťažkostí, dokazuje nám okolnosť, že i nástupca jeho už v prvý rok zúfal
pre neposedných, proti farárovi ustavičné pikle snujúcich a stále sa premieňajúcich učiteľov.
Bývalý učiteľ a veľký nepriateľ Kmeťov, Št. Gajdoš, odprosuje ho v liste z Ameriky „za
všetke urážky, ktoré sa Vám dostalo skrze nás: za dobrodenia! — Neouď Vašej tak velikej
lásky a namáhania pre mňa, ja, ako som len neumelým, jednoduchým človekom, nikdy by
218
Od ordinariátu obdržal Kmeť pokarhanie, že dľa žaloby ministerstva výučby v jeho škole vyučovanie maďarčiny deje se bezvýsledne, a
tomu na príčine je jeho nenávisť proti vynaučovaniu maďarčiny (č. 1594/1900). Kmeť ohradil sa proti tejto príčine, ale udal ako takú
nedostatečnosť učiteľského platu, pre ktorú sa sem poriadna sila ani neprihlási a rozliční nedoukovia každoročne ga premávajú. Zároveň
sťažuje sa na ustavičné prenasledovanie, vyšetrovanie proti sebe. Na výtku, že nekorí se zákonom krajinským, odvetil, že on ich chcú
zachovávať, ale všetky, teda i národnostný zákon, a vytýka im mužne prestupovanie božských i prirodzených zákonov. (1900.)
132
som tento stav nebol obsiahol.." (Št. Gajdoš in litt. 17./1. 1906.) A toto bolo i jeho jediné
zadosťučinenie.
Slováci v okolí banských miest sú silne ponechaní živlom nemeckým a oddaní sú
zväčša od dávna neobyčajnému alkoholizmu. Následkom toho ich mravy v mnohých obciach
veľmi zosurovely. K tomuto nemálo prispely i dávne trenice naoko vierovyznanského, v
skutočnosti však hospodárskeho rázu. Takí boli i farníci Kmeťovi.219. Za početné dobrodenia,
ku ktorým bol vždy hotový, zakúsil od nich mnoho nevďaku i nejednu surovú urážku. I
oškodovali ho, vykášajúc i vypásajúc jeho pole, na čo on: „Neomrzí ma, reku, takto, že mi
spravíte škodu, ako tá mravná spustlosť, ktorá rozmáha sa medzi vami." (In litt. 6./IV. 1907.)
Bol opravdivým mužom činu, vážiac si každú chvíľu, ako dobu k užitočnej prác',
želejúc za každým nadarmo utrateným akamihom. „Chorý, chvála Bohu, som nie, a k tomuto
nemám ani stihu, ani vôle." (A. K. — K. D. l./II. 1901.) Lieň a otáľanie netrpel ani u seba, ani
u druhých.
Za svoje presvedčenie vedel si v čas potreby smele zastať, ako to vidíme pri volebných
pohyboch roku 1872, kde zvlášte pri ľudovom shromaždení na Beľuji podžupana, ustavične
do reči mu skákajúceho, zahanbil a prinútil odísť. Odstupujúci slovenský kandidát A. Kardoš
vydáva mu najkrajšie svedectvo o jeho udatnosti v národných bojoch: „Keby som bol mal peť
Kmeťov, bol by som sa podrobil (vytrvať pri kandidátstve)." (A. Kd. 18./VII. 1872.) So
smelosťou a apoštolskou odvahou hájil i proti šovinistom-biskupom krivdené slovenské
katolícke záujmy a v povedomí svojej pravdy neustúpil, ani keď mu shora hrozené bolo
suspenziami, keď i obozretnejší pr'atelia radili mu ustúpiť. „Poručeno Pánu Bohu, keď už i to
konzistorium bude nasledovať. Hrešíme, že sa tak ťažko vzmužujeme pravdu povedať. Či
prví kresťania bali sa konzistoriuma? My počúvame vždy len trachopudov a kuriplachov . . ."
(In litt. 12./XII. 1896.) Svojim niekdajším priateľom-spolužiakom, ako arcibiskupskému
vikárovi dr. Rajnerovi a kanonikovi Kittenbergerovi, písaval dôsledne po slovensky.
Osobnosť jeho práve tak, ako i listy a články maly na zma-látnelych slovenských ľudí
podobný účinok, ako listy sv. Pavla k Rimanom. „Nrvé myšlienky zaihraly strunami srdca
nášho a dušami nieslo sa k Bohu slávne Hallelujah! Boh dal takúto moc ľudom, Boh dal Vám
takú zvláštnu moc, že pohnete ňou i hluché tatránske skaly .. ." (K. Salva in litt. 19./VII.
1895.) Také intenzívne a trvalé dojmy odnášali si od neho i jeho navštevovatelia, ktoiým
akoby z duše hovoril Julius Stovík: „Všetko, čo som videl ako plod Vašich neúnavných rúk,
Vášho osvieteného uma, Vašej šľachetnej a velikej duše, tak hlboko dotklo sa môjho srdca, že
ma len tak ťahá ta k Vašej milej osobe, a najradšej by som bol, keby som len ešte raz mohol
pozrieť do Vašich svetlých očú a stisnúť Vám pred rozlukou (z vlasti) Vašu obetivú, piiateľskú ruku . . ." (In litt. 14./VIII. 1907.) Z nepatrných vecí vedel poukázať na veliké pravdy.
„Ale povedz — píše mu priateľ — kto len vedel by tak každej veci prizerať sa až na grunt a
219
„Pravdu azda mluvil kedysi Adolf Dobriansky: že „kde je kňaz dobrý, tam sú farníci zlí, a kde je kňaz zlý, tam sú farníci dobrí." —
Nechcem síce Povedať, že som ja dobrý, ale aspoň by som chcel byť dobrým pastierom; lež badám, že slová Ďobrianskeho plnia sa na mne,
na Tebe tým viac . . ." (A. K. ~ F. R. O. 8./III. 1900.)
133
na dno?" (F. R. O. in litt.) Spomenuli sme už jeho neobyčajnú ochotu prispieť pomocou
každému. Aby na príklad Heraklius Porubský Tiohol skúmať knižnice a múzea v Taliansku,
Kmeť ochotný bol osobne isť do Pešti, intervenovať u vlivných ľudí a rozpisovať sa na všetky
stiany. Ba i cestou černohorského kniežaťa chcel sa zaň zaujať. (In litt. 9./VIII. 1901.) Keď ho
roku 1896 navštívily dve české literátky a jedna z nich uňho povážlivé cchorela, našla u
Kmeťa „útlej šetrnosti, jemnú starostlivosť, milosrdnú opatéru"' (In litt. 19./IX. 1897.) Ba istý
zamilovaný český turista práve za prostredníka si ho požiadal medzi zátvrdlivými rodičmi
svojej vyvolenej a roztúženým srdcom svojím, čo mu on ochotnei prekonal. Z ďalekého
okolia obracali sa k nemu známi i neznámi ľudia s plnou dôverou o liečivé zeliny, o podpery,
o pôžičky ba ešte i len o zaopatrenie — okuliarov. Jemu každý slovenský človek, v ktorom
šípil len iskierku ducha, bol vzácnym a tešil sa ako dieťa, ba i hrdý vede! byť na úspechy
každého snažiaceho sa človeka, vidiac v tom dôkaz zdatnosti slovenského umu. Tak
uveličený bol, keď sa mu niektorí zpomedzi samoukov, ktorých on stále povzbudzoval i
podporoval, zavďačil niečím vtipným; ako na príklad keď mu novobaňský kováč a samoukmaliar Karol Dodek nakreslil k meninám pekný prípis, na ktorý mu zas iný samouk zhotovil
vkusný rám, predstavujúci štít slovenského srubeného domu s makovicou (malý dášok). Uhly
viazané sú veľmi dôl ladne zo smrekových halúz. Šindlíky sú cele pravidelné, s páhou. Zo
štíta vyčnieva kosa a na nej sedí lastovička. Zvlášte dojímavé starostlivým býval ku stíhaným
slovenským pracovníkom ,,0 jedno Vás prosím, keď budete sa škriabať ao tých strmých
vrchov, choďte pomaly a zavše si vydýchnite, obrátiac sa tvárou nadol, aby ste pľúca a nohy
nepokazili. A odriekajte idúci ruženec." (A K - K. A. M. 5./III. 1902.) Dotklive odparentoval
zakaždým zosnulých záslúžených mužov slovenských vo svojich nepočetných listoch na
priateľov. ,,Už sme len my dvaja —" zvestuje, smrť Fr. Šujanskeho, ktorému na pohrabe sa
zúčastnil a prevzal literárnu pozostalosť pre Muzeálnu slov. spoločnosť. „Ja plačem ustavične,
i ledva môžem dopísať tento presmutný list." (A. K. - F R. O 25./V. 1907.)
S neďalekým súsedom, slovenským spisovateľom a spolu-kňazom Fr. Richardom
Osvaldom splynuli cez desaťletia v zriedkavej duševnej jednote a bratskej láske tak, že si
takmer myšlienky jeden druhého unádli, jeden o druhom skoro určite precítili príchod
(telepatia?). Csvald nie raz napísal Kmeťovi list a keď ho zapečatil, najal vozík, poď sám k
nemu s listom. Svoje literárne práce a vážnejšie osnovy listov zamieňali si, doplňovali,
mierni.i navzájom, o čom Kmeť žartovne poznamenal: „A všetci lekári a kvaksalberi nech
povedia, že nás dvoch siamskych bratov oddeliť, alebo rozrezať nemožno-o-o!" (A. K. — F.
R. O. 31./111. 1904.)
Občasné roznice medzi slovenskými ľudml snažil sa zahladiť a k spolučinnosti primať
od seba boriace stránky. „Všetci máme chyby, ale všetci máme azda i etnosti ktoré maly by sa
uplatniť, 3:by zmizly chyby a nedostatky." (A. K. — K. A. M. 12./VI.1902.) Preto, čo i
pridŕžal sa na čas jednotlivých, vzájomne zápasiacich smerov slovenského verejnného života,
predsa nezabúdal nikdy, že náš opravdivý nepriateľ je mimo nášho kruhu, a je škoda takých
skromných slovenských síl rozptyľovať vnútorným bojom, preto opravdivým stranníkom
nikdy nemohol byf Pridŕžajúc sa jednej strany, netrhal spojenie s protivnou, a vynaložil
všetko možné, aby smieril protivy a sprostredkoval mier. Takto činil v rôzniciach medzi
Martinci a Bobulovci, medzi P, V. Rovniankom a slovenským katolíckym kňažstvom v
Amerike a aj inde.
134
Život jeho bol plný výsledkov ceny nanajvýš trváce j, ale on predsa nebol s nimi
spokojný a sťažoval sa na svoje mnohé nezdary. „Ďaleko je odo mňa chlúbenie alebo
samoľúbosť, ba i len spokojnosť nad nejakými mojimi zdarmi. Nad nezdarmi veru želiem ...
A potom môžu napísať v drobničke Národných Novín o nejakých mojich úspechoch, kdežto
ja nedávno navrhol som p. O—vi, že napíšem štúdiu ,Moje nezdary', tak že k narodeninám
zablahoželal mi, aby som od 19. novembra t. r. k tomu Štúdiumu ani jeden nezdar pripísať
nemusel." (A. K. — K. A M. 22./XI. 1901.)
Hoci žil v stálom styku so slovenskými evanjelikmi, ako katolík a kňaz neraz našiel sa
v položení, že si musel zastať svoje katolícke stanovisko i proti týmto. Najmenšia narážka
urážala ho do krvi. Tak v článku „Pukanec a jeho chotár", uverejnenom v Sborníku Muzeálnej
slovenskej spoločnosti, spomínané udajné odobranie kostola evanjelikom sprze katolíkov . . .:
„Je hotové nešťastie — písal mu na to istý evanjelik — pre národ náš, že je cirkevne
rozdelený; no nešťastie to stupňuje prílišná citlivosť v toľkej miere, že i najlepší,
najšľachetnejší hľadia s nedôverou na seba pro rozdiel vo vierovyznaní." (A. S. in litt.
15./XII. 1900.)
Menovite ťažko zniesol, keď evanjelickí literáti zvysoka hľadeli na prácu slovenských
katolíkov220.; evanjelickí literáti nevšímali si prác katolíkmi spísaných, ako sa mu to stalo s N.
N., ktorý sa ho dopytoval na hlinené peniažky, nájdené Kmeťom v Domanikách a opísané v
„Tovaryšstve", o ktorých tamten chcel ešte len písať do Sborníka Muzeálnej slovenskej
spoločnosti. (1904.) Proti spomenutým už nešetrným nápadom evanjelických Cirkevných
Listov vystúpil Kmeť s Fr. R. Osvaldom s celou ráznosťou, hoci sám píše o tom: „Mrzí ma
sice celá vec (polemia) a tobôž, že krúti sn i okolo mojej osoby a že bojím sa rozdvojenia i v
Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ale darmo je, vyhnúť nemôžeme . . ." (In litt. 13./I. 1900.)
Zato našim slovenským bratom evanjelického vyznania neodopieral nikdy srdečného
priateľstva, ani vrodenej dobrosrdečnosti, ktorú bez rozdielu náboženstva preukazoval
každému slovenskému človeku. Tak r. 1905 s prospechom intervenuje na vysokom justičn0m forume za istého ev farára; inokedy zariaďuje sbierku na podporu núdznej vdovy ev.
učiteľa, a viacerých evanjelických slovenských univerz'tantov napomáhal stále značnými
summami. I s okolitými evanjelickými farármi-národovcami prechovával úprimné priateľské
styky. Rozčesnutie národa považoval i on ja veliký úder, keď vzdychal: „Bože, prečo si dal
nášmu slabému národu ešte i toho nepriateľa, t. j. rozdvojenie vo viere! Pauper Ubique jacet."
(A. K. - F. R. O. 13./I. 1900.)
Spomenuli jme už, že sa u Kmeťa neraz zjavoval istý pessimizmus, čo pri vysokých
jeho cieľoch a nepatrných, nedostatočných prostriedkoch, aké mu stály k dispozícii, je celkom
pochopiteľné. „Veď — tak lkal — nemáme silnej ruky, čo by naplnila čo len jednu dolinu,
220
„Keď i uznávam u nie ktorých istú luteránsku namyslenosť a podceňovanie vecí katolíckych, pripisujem to zväčša tej okolnosti, že
luteráni sú pomerne daleko činnejší, že vlastne oni stoja od dávna v popredí národného politického ruchu, i literárneho, a že ich cirkevné
otázky hlboko siahajú do našich verejných bojov. A'e ako s jednej strany to neoprávňuje ich k podceňovaniu vecí katolíckych, tak s druhej
strany nesmieme to klásť na vrub všetkým. Naj väčšia chyba je, že nežijeme vo väčšom meste a že všetka naša skutočná činnosť pohybuje sa
vo velmi úzkom rámci . . ." (A. Pietor in litt. 15./II. 1895.)
135
ponížila čo len jeden pahrbok, napravila čo len jednu krivdu a narovnala čo len jednu cestu
planú." (1903.) Zato jeho silná viera v prozreteľnosť spravedlivého Boha i v sviežu,
nepokazenú slovenskú prírodu nedopustily, aby sa to stalo jeho stálou, habituálnou náladou.
„Hej, človek by niekedy rád zúfal, a len predsa nemôže!" (In litt. 11./V. 1900.) A k tomu aj
iných povzbudzoval: „Vzbuď sa k heroickej sile duše i tela!" (A. K. - F. R. O. 20.-I. 1896.)
Jeho vonkajší zjav umne vystihol Matúš Jankola v amerikánskej katolíckej „Jednote":
„Jeho milé oči, prívetivá tvár, srdce prenikajúce slová, beznáročne chovanie sa, celá
patriarchálna postava jeho na prvý okamih pripútaly človeka k nemu. Presvedčený som, že on
v národe nemal protivníkov alebo nepriateľov; on každého miloval, a táto opravdivá láska
jeho premohla každé najmenšie hnutie zášti alebo odporného citu. Bol on opravdivý „verus
Israelita" v národe našom, ktorý svojím národným idealizmom, neúmornou prácou,
mäcénskou obetivosťou, nový-kričanou geniálnosťou a puritánskym charakterom vynikal,
prevyšoval, povzbudzoval a svietil v našom biednom živote národnom, ako nik iný. Nulli
secundus, nik sa mu nevyrovnal, a predsa aký bol ponížený, skromný, úprimný a beznáročný.
Slovák jednoduchý by jeho milotu a dobrotu charakterizoval týmto rýdzim výrazom: dobrý
ako kus chleba. Nám ustrkovaným, potupovaným, prenasledovaným a trpiacim na duševný
hlad dobre padlo, keď sme mali tento hodný kus chleba. Teraz bude to s nami ešte horšie, než
posiaľ." („Jednota", XVI., 853.)
Nepodali by sme verne obraz Kmeťovej povahy a života, keby sme sa nezmienili i o
niektorých vadách jeho; chýb, bez ktorých konečne ani jeden smrteľník nemôže byť, mal i on.
Verný svojmu patriarchálnemu svetonázoru, od mladosti vychovaný i účinkujúci po
zákutných, od kultúrného života odľahlých dedinách, nemohol sa vpraviť do rámca
jestvujúcich krajinských zákonov a do spletilej situácie moderného života. Roku 1892
rozpísal sa na príklad v Národných Novinách o zne-mravňujúcich zákonoch. Na tento článok
inak i mnoho trpkých právd vykramujúci, porobily sa verejné i súkromné poznámky, ale
najlepšie vystihol jeho slabú stránku F. R. Osvald, keď mu v priateľskom liste vytýka: ,,Ja by
som Ťa prosil, aby si, keď niečo píšeš do verejnosti, len také faktá spomínal, ktoré máš
zabezpečené čierno na bielom. Skutočne treba Ti spoľahlivejšie informácie. A potom cui
bono? Ľud tvoj azda vie, že .lád zalomíš rukami nad vecou, ktorú ľud alebo len jednotlivec za
krivdu drží, a môže to byť vec, ktorá nemôže ináč ani byť." (In litt. 29./IX. 1892.) Táto jeho
povaha prechádzala často až v istú naivnosť. Veď na príklad od finančného ústavu banky
Tatry žiadal, aby mu činovníci vedeli dať vývod o pôvode názvu Tatier i o všetkom, čo sa o
Tatrách kedy popísalo. Keď raz pre akýsi finančný či poľný priestupok pokutovaný bol hl.
slúžnym na 5 korún, veľmi si za zle vzal, že na obyčajnej blankctte výroku stálo vytlačené, že
v páde nesplatenia podstúpiť bude musieť 12-hodinový zátvor. Cítil sa tým nesmierne
urazeným, a práve to bolo najsilnejšou pohnútkou — medzi inými — že mamuta
maďarskému muzeumu neprepustil. (1903.) Keď žiadali od neho potravnú daň od vína (v
starom veku boli kňazi od tejto dane svobodní), až na L. Mocsáryho sa obrátil o vysvetlenie,
prípadne o odpomoc. (1889.)
Neopatrnosťou a ľahkovernosfou svojou zapríčinil si mnohé trpké chvíle a citeľné
ztraty. „Vy Ste ideálny, optimistický muž, ako Vás znám, každému na slovo veríte" — (J.
Izák in litt. 4./XII. 1882) — vytýkali mu priatelia neraz, čo ináče — ovšem len na vlastnej
136
škode poučený — i sám uznal. „Zaiste len ideálny človek, alebo sprosták a blázon môže tak
pochodiť, ako ja. Ničoho nebojím sa viac, ako aby som je nespôsobil omrzlosti ii\ému, ale
sám zkúsil som už všeličo" — písal, keď pre svoju dobrotu mal omrzlosti s nápadníkmi
Huľukovými, s Michalovicom a S. K. (In litt. 30./1. 1891.) Tak v ľahkovernosti svojej —
napriek dôrazným výstrahám priateľov — dal sa vpliesť do sudodielňo-paromlynového,
neskoršie i do malo-stracinského podniku; tak dal sa podviesť spomenutému Navrátilovi,
Fedčenkovi, Pribyšovi, Csereimu a istému Nemčiskovi, ktorému za roky usilovne sbieral
upotiebené poštové marky za sľúbené muzeálie, ktoré však nikdy nedostal; dal sa vyssávať
ľahkomyseľným študentom a mnohým iným chytrákom.
Pri takej všestrannej zaujatosti často sa objavovala uňho značná rozdráždenosť, v
ktorej často i najlepšie mienené, azda nie dosť presné dané výrazy listovné alebo verejné
prejavy vysvetľoval si v zlom smys'e, a dľa toho potom nie raz príkre, nespravedlive odvetil.
Spriaznenému Lud. Mocsárvmu v jednom liste v rozdráždenosti svojej napísal i to, ,,že
Maďari zbojníctvom uchvátili Slovákom vlasť," čím tohto dobroprajného Maďara nemálo
obrazil. Tento vysvetlil si jeho podráždenosť tým, že ako archäolog stáva se melancholickým
(X. 1905.) Niekdajší spolužiak, primasský vikár dr. Rajner, priateľsky ho prosieval, aby
poslúchol jeho úradné pokyny, lebo staré priateľstvo nedovoľuje mu, aby proti nemu zakročil
s prísnosťou, akou by zaslúžil. (Dr. L. R. — A. K. 3./X. 1892.) Učiteľovi, ktorý mu mnohé
omrzlosti natropil, keď odchádzal, pre akýsi dlh, zdráhal sa vyplatiť závislú čiastku jeho
platu, a keď ho potom k tomu cirkevný škôl-ibzorca prinútil (odkážuc Kmeťa s jeho
požiadavkou na cestu pravotnú), on obviňoval ho zo stranníctva.
V polemiach bol nepresvedčiteľný, voči protivníkovi svojmu až krutý. Professor
Pastrnek mal veľa trápenia s ním, aby ho odkázal na pridŕžame sa vedeckých pravidiel pri
jeho' ustavičnom etymologizovaní. Kmeť nedal sa mu preškriepiť, keďže ani proti-dôvody
Pastrnkove neboly úplne uspokojivé. Vôbec nerád strpel, keď mu odborníci niektorý
zamilovaný pieskový hrad triezvou vedou sborili. Pri tom asi najhoršie obišiel redaktor J.
Škultéty pre svoju dobre mienenú, ale Kmeťom zle vysvetľovanú recenziu jeho
archäologických prác v almanachu „Tovaryčstvo III" (1902).
V svojom súkromnom, domácom živote bol do neuverenia jednoduchým a
beznáročným. Sám tvrdil, a môžeme mu to uveriť, že celá domácnosť nestála ho viac do roka,
ako 300 zl. Väčšinu práce okolo domácnosti a dvora odbavoval si sám, najviac ak s malým
kraviarikom, ktorý zväčša priľnul k štebotavému, žartovnému, niekedy až detinskému
starému pánovi, ako k' seberov-nému. Vedel zručne liezť po stromoch a prechádzal so stromu
na strom na rebríku, bez toho, aby dolu sišiel s neho. Zápaliek v izbe mimo zimnej doby
nepotreboval, lebo večer nezapaľoval lampy, ale chodieval ,,s kúrami spať", ako zas včas ráno
„so sliepkami vstával". Vína (z hrozna) sám neužíval, ale len rozličné ovocné vína, ktoré si
spolu i s lysom, k tomu potrebným, sám zhotovoval. Fisateľa týchto riadkov častoval raz s
päť- či šestorakým „doma robeným". Lepšie víno držal len pre hostí, ktorým potom
predkladal, čo len dobrého mal. Rebríky pre seba i priateľov sám zhotovoval, i knihy dosť
zručne viazal.
Zmieniť sa musíme ešte o žartovnosii, ba niekedy až uštipačnosti Kmeťovej. Jeho
žarty nadväzoval vždy na ľudové vtipy a porekadlá, bez v šetkej triviálností. Niekedy v
137
dobrom rozmare vedel udržať ceiú spoločnosť. A také sú miestami i jeho reflexie v listoch.
Na svoje čipky na príklad poznamenáva: „Veď sú všetky kaľavné, ako tým dvom hluchým
muzikantom, z ktorých jeden hľál čardáš, druhý polku, tí ale okolo pece tancovali strašiak."
Medzi datovanie listu vpletie: „Hoj, mal by som Vám doniesť ocele, akožto v deň sv. Lucie."
Inokedy si vtipkuje na neorientovanosti cudzozemcov: ,, . . . Dobre, že nepozdravuje moju
ctenú pani choť (v domnienke, že je Kmeť evanjelik), ako p. Koula."" Niekedy zas i
sarkazmom narába: „Ani neviem, kde je Ľuboreč, ak len nie u pána J ." Raz zase takúto radu
dáva priateľovi: „Urob si žart, ponúkni peštianskemu agentovi, sbierajúcemu predplatky na
veľké skvostné maďarské dielo .Katolikus Magyarország', ,Tova.ryšstvľo' na zámenu za ten
,Maďarország'." V prípise, v ktorom ho mikulášski národovci pozdravili k šesťdesiatročiu,
oslavovali i jeho šediny, na ktoré môže vraj hrdo hľadieť. Na to on žartovne poznamenal:
„Nuž ale kedy mám vidieť tie šediny? Keď sa holím, býva ešte tma, a inokedy do zrkadla
nepozrem a v mikroskope ich nevidím, ba ani mikroskopom by som navrch hlave nič
nenašiel." (1901.)
Ale darmo vtipkoval s vekom a jeho následkami, ktorým pri takom napruženom
živote, pri úsilovnom trávení životných sil prácou osožnou, nemohol vyhnúť ani on, o ktorom
sa písalo: „Veď si z takého fialu (rodu), ktorého členovia čím viac rokov počtom čítajú, tým
sú duševne živší . . ." (Fr. K. — A. K. 6./III. 1905.)
Už r. 1878 žaloval sa, že cítí, ako mu sily ubývajú pri obťažnom administrovaní dvoch
po vrchoch rozmetaných fár. K tomu r. 1886 objavuje se uňho neduh žalúdkový, ktorý ho už
neopustil do smrti. R. 1890 trpel na vnútornú akúsi chorobu, pri ktorej mu lekári odporúčali
všemožné šetrenie sa. Bolo to akési zapálenie, komplikované s obličkovou chorobou. V
nasledujúci rok jeho choroba tak ďaleko pokročila, že ho priateľ Osvald i poslednými
sviatosťami zaopatriť musel a turčiansko-sväto-martinski predáci vzali od neho darovaciu
listinu na jeho sbierky, ktoré už dávno obecal národu. Choroba neskoršie trochu stíchla, ale
koncom roku zase vypukla. Nechránil dostatočne svoje zdravie, vydávajúc sa často
nebezpečiu. Tak r. 1893, idúc k Osvaldovým meninám na Teplú dostal zapálenie pľúc, ktoré
sa mu opakovalo i o dva roky neskoršie. „Načatý si už veľmi, — píše mu priateľ, — teda
gazduj so sebou, aby si nám ešte dlho trval. Rozmýšľaj vážne o spôsobe odchodu do penzie."
(F. R. O. in litt. 31./X. 1895.)
R. 1896 zašiel ho závrat a o štyri roky žaluje :sa zase: „Zo Sv. Martina šiel som v
sobotu s p. Zs. do Bátoviec, i prestydol rora; i azda tri dni na voze, na železnici moje telo, i
tak už i vtedy prechorené, ne\lá.dlo odporovať mnohému traseniu. V pondelok a utorok bol
som zle, no včera už cítil som sa dobre; „dobrý pes sa azda sám vylíže!" (A. K. — K. D. 4./V.
1900.)
Od r. 1908 to už išlo s jeho zdravím veľmi dolu kopcom. „Nemám nijakej opatery, a
chradnem očividome ... Ej, horký! už som podlomený!" — „Slabý a upadnutý som a spodok
života ma bolí, ale zato konám všetko. Len trochu viac odpočinku!" (In litt. 1902.)
Začiatkom r. 1903 oznamuje zas svojim priateľom: „S mojim zdravím, zdá sa mi, ide
k horšiemu." Pri vykopáváni a doprave besianskeho mamuta sa prestydol, a duševnými
trampotami ubitý, i cestami s tým spojenými zmorený, málo chybelo, že života nepozbyl.
138
Nasledujúci rok zjavovalo sa uňho v povážlivej miere trasenie srdca. R. 1905 už píše:
„Klesám očividome," a ,,u oltára ostal som tak zle, že som si musel do stolice sadnúť, aby
som neomdlel . . ." (In litt. 12./IX. 1905.) Preto pýta prepustenie na odpočinok. No ešte dlho
prichodilo sa mu trápiť, kým bol vyslyšaný. „Slabý som veľmi, jesť nemôžem, a cez noc
upotím sa 3—4 razy tak, že možno žmíkať. Už po dve nedele len horko-ťažko malú sv. omšu
mohol som omdlievajúc odslúžiť, a tak bude pravdepodobne i napozajtre." (A. K. — F. R. O.
19./I. 1906.) Medzitým však s hrdinskou svedomitosťou konal povinnosti svojho kňazského
povolania. Medzi najchúlostivejšou lekárskou operáciou volaný k chorému, viezol sa po
hroznej ceste na dve hodiny vzdialenosti, a zamlievajúc odbavoval služby Božie. (1906.)
V Martine, v blízkosti svojho Múzea, ako by bol ešte ožil. Cestuje usilovne v záujme
doplňovania muzeálnych sbierok po celom Slovensku a pritom pracuje so sviežosťou
mladocha.221. Až koncom roku 1907 objavil sa starý nepriateľ, mechúrový neduh, v pováž
ivej miere, o čom píše priateľovi: „Veď som Ti chorý! . . . Užívam dvojaké i trojaké lieky;
jesť mi nechutí, obyčajne nič nevečeriavam. Chybí mi úprimná domáca opatera! Som v
cudzine . . ." (A. K. - F. R. O. 1907.)
Pred Všechsvätými presťahoval sa na nový byt; odvtedy ho dr. Petrikovich pravidelne
ošetroval. „Moje šťastie, že na novom byte mám opateru veľmi dobrú a dostanem, kedy si
zažiadam, či polievky, či mlieka . . . Len niečo podstatnejšieho nemôžem . . . Hlava vše
ťažká.." (In litt. 7./XI. 1907.) PriateMekár súril operáciu, ktorej sa strápený Kmeť obával. „So
svojím starým neduhom idem zajtra do Tešína, kde je quasi malá klinika. Od pol oktorba som
veľmi zle, od konca oktobra nebol som ani v kostole .. ." (6./XII. 1907.) Pred svojím
odchodom, prichystaný na najhoršie, porobil si poriadky na pad smrti. (In litt. 7./XII. 190/.)
Lekár odprevadil ho do Tešína a umiestnil v tamejšej chýrnej nemocnici. Priatelia, ako ešte na
Prenčove, tak i tu obdivovali jeho velikú trpeiivosť v chorobách, pri ktorých si ešte i
uťahoval, aby mu len viac dochodilo pre Muzeum.222. V Tešíne sťažoval sa na tvrdú špitálsku
posteľ a na nevšímavosť lekárov voči jeho žalúdkovému neduhu. Vyhádzaly sa mu ešte
jedovaté vredy, ktoré si musel dať rezať. „Som pravý skelet" — oznamuje priateľovi 19.
decembra. Po vykonanej bolestnej operácii píše, ďakujúc zároveň za modlitby farnosti
teplianskej za jeho vyzdravenie konané: „Cítím sa byť lepšie, čo vedľa vedy lekárskej vo
väčšej miere pripisujem Vašim úprimným modlitbám k Bohu!" Ale zato dokláda súčasne:
„Len čím skorej preč z tohoto kamenného uhlia, čo pôsobí na mňa ako otrava. Chuti k
jedeniu, pravda nemám." (In útt. 21./XII. 1907.)
Medzitým ešte i na najnepatrnejšie listovné doptávky svojich pospolitých známych
odpovedal, dávajúc im rady, tváriac sa, ako by bol zdravý. Takto ho zastih'y v živote,
221
Medzitým na Prenčove roznášaly sa rozličné chýry, tak na príklad, »že Vám vraj už Muzeum vzali, že je Vám v Martine zle, že tam už
ani nie ste, že Vás už vymenovali do Bystrice (!) za kanonika!" (M. B. 17../IX. 1906.)
222
„Ráčte mu odpísať, aby na svojo zdravie obetoval všetko, lebo v tomto je skúpy a mjslí len na Muzeum." (Dr. J. Petrikovich — P. R. O.
22./XII. 1907 )
139
žiaľbohu, posledné Vianoce. S akými citmi ich zažil, dojímavé opisuje v liste z nemocnice F.
R. Csvaldovi:
„Braček zlatý! Ty si veliký priateľ stromčeka Ježiškovho, a stávaš sa vtedy dieťaťom^
medzi nevinnými deťmi školskými, ktorým robieval si radosť. Či stav Tvoj dovolí Ti tohoto
roku, je otázka. Opíšem Ti teda, čo dialo sa tu včeia; včera večer preto, že dnes dobrodinci,
dámy a páni neboli by mohli prísť. V šiestich či až v siedmich sálach, kde ležia nemocní,
mužkí i ženské, bol stromček, ba strom po samú povalu, zavešaný, šumichrastom ligotajúci sa
a plný sviec. O 5-tej večer prišlo elegantné publikum, i podmeŠťanosta, povolali i nás, a ev.
farár v každej sále držal reč nemeckú a poľskú, a potom rozdávaly sa dary chorým, hodné
balíky rúcha a navrchu mĺsnosti.
Tu leží nemocný kaplán nitrianskeho biskupstva, Starinský'; obidvaja dostali sme
osobitné krásne stromčeky. Čo nedostával som ako dieťa (vtedy toho ešte nebolo, najmä u
pospolitosti), to obdržal som ako starec s jednou nohou v hrobe. Irónia osudu?!
Na sobotu mienim už byť doma. Radostné sviatky a šťastný Nový íok n. m. i b. 1.!!
Pá! Zdravstvuj!
V Tešíne, 24. decembra 1907.Tvoj Andrej Kmeť."
Netrpelive očakával svoje vysvobodenie z nemocnice, kde bol ošetrovaný od 7. do 29.
decembra, i s radosťou zvestoval: „Zajtra príde dr. Petrikovich pre mňa a opustím Tešín, kde
koľko som ja trpel, to len Pán Boh vie! Aký som ja každé ráno ostal ubolený! Niekedy za . . .
mohol som sa zblaznieť . . . Len jedlá majú nevýslovne protivnú chuť; na tých by som už vari
za týždeň umrel!" (In litt. 27./XII.) V sprievode nežného opatrovníka-lekára dr . Petrikovicha
navrátil sa do Martina. „Najväčšia bieda bola, že tu v Martine od stanice v daždi a vo veľkom
blate v kapcoch na topánkach musel som prísť pešo, tak že raz museli sme i zasťat a
oddýchnuť si. Od toho času doma polihujem, pričom veľmi zlenivievam . . . Ach, koľko
prepotrebnej a užitočnej práce zameškávam! Kasne a police robia sa Pre novú budovu, a ja
ani prizrieť nemôžem, a . . . teraz práve robia sa kasne pre botaniku. Veľmi malá miestnosť
dostala sa botanike, neviem, či sa spracem ta . . . !" (Fr Richardovi Osvaldovi 31./XII. 1907.)
Túžobne čakané Kmeťove listy prichádzaly na Teplú vždy redšie, až vo februári 1908
prišiel i posledný. No, to bola už jeho labutia pieseň, o ktorej poznamenáva tiež v poslednom,
na Kmeťa písanom, hlboko dojímavom liste jeho kongeniálny duch: „Písmo Tvoje mi
nezvestuje nič lepšieho o Tvojej chorobe, a poneváč svoj ťažký stav ani slovíčkom
nespomínaš, a ačkolvek viem, že to len z veľkej šetrnosti ku mne — mňa to len predsa veľmi
mýli . . . List prezradzuje síce ducha sviežeho, úsudok, pamäť v poriadku, ale telesné sily
upádajú nápadne. V Tvojom položení . . . treba starať sa o večné veci. Viem, že trpíš, ale
nezmieňuješ sa o tom . . . Viem, že u Teba žiť a umrieť jedna vec je v srdci Tvojom, ktoré
miluje Boha; videl som Ťa už ve veľkom nebezpečenstve a obdivoval Tvoju trpelivosť a
odhodlanosť i oddanosť do vôle Božej ... A predsa ma to núti dnes pýtať sa Ťa, či si so sebou
už spravil celý poriadok? I vo svetských i v duševných záležitostiach? ... Ja sa bojím, veľmi
bojím, že Ty nevidíš vo svojej chorobe veľké nebezpečenstvo. A ono je tu v tej chorobe, a
neodíde. Túha po práci, žiadosť užitočným byť národu premáha Ťa, ale sily telesné Ťa
opúšťajú; musíš sa spriateliť s myšlienkou: Zvečerilo sa, nastáva odpočinok . . . Musíš nechať
140
prácu iným a Ty musíš si priať odpočinku u nôh Krista Ježiša, ktorý z lásky k Tebe prestal
pracovať a prijal smrť . . . Tekovská Teplá, 6./II. 1908. Fr. Richard Osvald."
No list našiel ho už v predposledných ťahoch, o kterých znela smutná zpráva muža,
Kmeťovi z celéhe srdca oddaného, Andreja HalaŠu: „S bôľnym srdcom Vám oznamujem, že
stav nášho vysokocteného pána predsedu so dňa na deň sa zhoršuje a nádej na uzdravenie je
vylúčená. — Žalúdok netrávi a neprijíma už od 2—3. dni ničoho, krem pár kvapiek polievky.
V pondelok ľahol do postele bezvládny, unavený, a nevstáva viacej. — Ach, nevieme sa
nijako spriateliť s myšlienkou, že nám ho — takého vzácneho, prepotrebného,
nenahraditeľného - vyrve nemilosrdná smrť!" (In litt. F. R. O. 8./II. 1908.)
Čo sa predvídalo, odťahovalo sa, ale vystať a zamedziť už sa nedalo. O ťažkej ztrate
slovenského národa i vedy zpravuje nás ďalší list: „Nuž usnul nám náš drahý, vrelomilovaný
predseda na veky dnes ráno o 8. hodine. Ešte o 7. hodine dal si pripraviť posteľ, preniesli sme
ho na diván a potom uložili do postele; vzdychol ešte 3—4 razy a — pominul sa nám. Bol pri
úplnej pamäti až do posledného okamženia, len slabušký, vychudnutý na triesku. — Do
piatku ešte prijímal pokrm: slabú kávu a polievku; v sobotu ráno však nám vypovedal
poslušnosť a nechcel ničoho požiť, ani vtedy, keď mu to lekár nakladal prísne. Odbavil nás
zavše tým: Dajte mi pokoj, netrápte ma, mne už netreba ničoho. — Celý deň v sobotu
odpovedal slabo, temno, na čo sme sa ho pýtali; noc mal úplne pokojnú, i ráno ešte
prehovoril. — Azda bol by sa mohol udržať ešte niekoľko dní, keby bol prijal pokrm; no
zachrániť ho nebolo v ľudskej moci; moč v posledné časy prechádzal do krvi a prišlo
otráven'e krvi. — Pri smrti bola prítomná i jeho sestra z Píly, ktorú sme boli uvedomili o
zhoršení sa choroby. Pohrab ustanovili sme na utorok ráno o 10. hodine a rozposlali
telegrafické zvesti i smrtné oznamy. Na cmiteri vybrali sme mu miesto pri Franciscim,
Kalinčákovi, Ferienčíkovi, v prostriedku cmitera . .. Veniec čerstvý Vaším menom dľa úpravy
už zajtra položíme na rakem . . ." (A. Halaša in litt. — F. R. Osvaldovi 16./II 1908.)
Nech stojí tu pretruchlivá osnova smrtného oznamu:
,,S hlbokým žiaľom a srdcom stiesneným oznamujeme obecenstvu slovenskému, že
vysokozaslúžilý predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti, dôstojný pán Andrej Kmeť,
rímskokatolícky farár na odpočinku, po dlhšej chorobe umrel v 67. roku požehnaného života
v Turčianskom Sv. Martine dňa 16.. februára 1908 o 8. hodine ráno. Telesné pozostatky
zvečnelého uložia sa v utorok, dňa 18. februára o 10. hodine predpuludním dľa obradov cirkvi
r.-k. do tunajšieho cintora na večný odpočinok. Pokoj prachu jeho! Zalkaj, Tatro, nad rovom
novým, skrýva v sebe prach jedného z najšľachetnejších synov národa! V Turčianskom Sv.
Martine, 16. februára 1908. Správa a výbor Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
XVI. Lekárske dobrozdanie o poslednej chorobe
Kmeťovej.
Napísal MUDr. lán Petrikovich.
Kedy Andrej Kmeť prvé príznaky svojej choroby na sebe spozoroval, nie mi je známo.
Dosť na tom, že už r. 1902, keď pri vykopávaní fossílnych kostí mamuta v Beši dozor viedol,
141
bol už ťažko nezdravý, a keď sa po dvoch(?) týždňoch domov do pľenčovskej fary vrátil,
musel do postele ľahnúť a si lekára zo Štiavnice privolať, ktorý mu viac raz meč spúšťal.
Trpel na chronický katarrh mechúra, ktorá choroba s hroznými bôľmi bola spojená. Prijdúc r.
1906 v auguste do Martina, v prvé časy sa dosť dobre cítil a až v septembri toho istého roku
začal sa viac ponosovať, tak že som mu musel cez zimu zakázať slúžiť raňajšiu sv. omšu. No
zákaz nebol vyplnený, lebo on svedomite každé ráno i v treskúcej zime v svojom
ťažkochorobnom postavení do kostola ďalej chodil. Cez zimu nejako prebŕdol, i jar dosť
obstojne prežil a leto ušlo s botanickými vychádzkami. V tomto veľmi preháňal. Mimo
veľkých vychádzok robil často i sám vychádzky na celý deň o kúsku chleba a slanine a
domov prišiel večer hodne unavený a ustatý. Rozumie sa, že takáto telesná štrapácia na jeho
chorobu veľmi zle účinkovala. Až konečne prišla druhá polovica oktorbra r. 1907. Jedného
dňa ho triaška zmrvila a chudák nemocný ťažko obľahol. No nešiel do postele, iba na diván, a
len na veľké moje naliehanie som ho po viac dňoch do postele previesť dať mohol. Opatery
pri sebe trpieť nechcel a sám sebe neuznal. Pomaly sa zotavil, ale prišlo Všechsvätých, mal sa
presťahovať do druhej hospody. Ako pri všetkom, tak i tu sám najviac pomáhal. Pri balení
svojich vecí do bedien sa ponaťahoval a ponadvíhal, tak že na druhý deň v novej hospode
musel sa do postele uložiť a zase s triaškou zápasiť. Asi dva týždne vyležal a potom sa
obstojne cítil. Poneváč k jeho chorobe primeranej opatery nebolo, navrhol som mu, aby na pár
čias prešiel do Tešína do nemocnice. O tom z počiatku ani počuť nechcel, až keď choroba len
pokračovala a jeho domáca opatera nedostačovala, na mnohé naliehanie konečne privolil ísť
do špitála, a vybral som sa s ním dňa 7. decembra r. 1907. Tu nemal mnoho trpelivosti, hoci s
nim páni lekári veľmi vľúdne a šetrne zaobchodili a si z nich jedného, p. Bukovského, i veľmi
obľúbil. No joghurt — bulharské kyslé mlieko, ktoré mu ordinoval, mu nechutilo, i ostatné
potrebné procedúry nemal rád. Zo špitála mi často písal, že sa necítí lepšie a rad by prišiel
domov. Nakoľko bolo možno, som ho listovne tešil, nádej u mu dával na polepšenie jeho
stavu a prosil som ho, aby aspoň do Nového roku ostal v nemocnici. Vyjednal si, aby som
prišiel na každý pád preňho 29. decembra. A tak sme večer 29-ho z Tešína do Martina
pricestovali. Od tých čias veľmi chradol a vždy viac upadal na sPe. Vo vyplakovaní mechúra
sme i doma pokračovali, lež darmo, neduh sa len ďalej rozmáhal a konečne ho sily celkom
opustil y a dňa 16. februára r 1908 o 8. hodine ráno dokonal. Ešte dňom predtým pri večernej
vizite mi povedal: „Darmo sa ustávate!" Do posledného okamženia bol pri dobrej pamäti, i
testament pri pokojnej mysli nárn diktoval.
V chorobe svojej bol veľmi trpelivý, znášal svoje biedy spokojne, bez mnohého
žalovania sa. Bol presvedčený, že jeho choroba je ťažká a nevyliečiteľná, predsa si neuznal a
nešetril svoje porúchané zdravie. Nikdy nezameškal svoje povinnosti, radšej k vôli tomuto
obetoval svoje zdravie. V botanických vychádzkach hodne prepínal. Ako som hore spomenul,
vybral sa na celý deň o chlebe a kúsku slaniny, dobre vediac, že dlhá chôdza bola na jeho telo
mukou a nebezpečím. Dňa 8. septembra 1907, pamätám sa, šiel som s A. Halašom pešo na
Sklabinský zámok. On, ako to počul, hneď sa nám pripojil a len že sa na katolíckej fare
naobedoval, už nás prišiel ohlásiť, aby sme nemeškali. Blízko Sklabinského zámku už počal
oddychovať, tak že sme sa ťažko do Sklabine dostali a ztade na voze domov prišli. To bola
jeho posledná botanická vychádzka.
142
Masku jeho tvári sme v deň jeho smrti, v nedeľu ráno, s dr. Jankom Kohútom sňali,
ktorá dobre poslúžila umelcovi k vernému vyhotoveniu z mramora jeho poprsia, ktoré teraz
zdobí schodište museálnej budovy. (Práca sochára Fr. Úprku.)
Pochovali sme ho 18. februára o 10. hodine predpoludním.
XVII. Čo si ľud rozpráva o Andrejovi Kmeťovi.
Napísal Er Richard Osvald
Ľud nepochopoval ciele, ktoré sledoval náš Kmeť. Veď také pochopovanie u nášho
ľudu predpokladať je ťažko, a najmä keď vidí kňaza tak žiť a konat, ako Kmeť. Že by niekto
toľko sa unúval a pracoval, ako Kmeť, a z toho nemal mať peňažitého zisku, to nášmu ľudu
sotva vbijete do hlavy. Ľud videl Kmeťa okolo Sitna potulovať sa po horách i dolách, sbierať
a snášať „zeliny", videl ho po lúkách a pastvinách rozkopávať zem a vyhrabávať „staré črepy
kadejaké", videl ho „škriabať sa po kotŕčkach" a „pchať sa do dier", a vždy len hľadať a
snášať, a to v dobách roku rozličných; či nemal zastať a mu. drovať: „Darmo sa tak neunúva,
musí sa mu to dobre vyplácať!" K tomu zas Kmeť-ochotne platil kopáčov, vozy a čo
potreboval pri svojich vychádzkach, skúmaniach a prácach, a platil za „každú pletku", čo mu
kto deniesol: „ako by to mohol, keby sa mu peniaze nehrnuly?" Nie potom div, že ten jeho
ľud smial sa mu, keď niekedy pripomenul svoju nesnádz s peniazmi. Cudzí hovorievali:
„Známe to; tá jeho fara predsa musí byť výnosná", a jeho veriaci: „Náš pán farár majú, to len
tak hovoria, že sú chudobní, aby ich ľudia nenatriasali o pôžičky." A tak náš Kmeť ostal
veľkým boháčom. Keď nás to doma a v Amerike cenili, Kmeť mal tuším 39.000 zl. Raz smali
sme sa nad tým chutne. Jedného dňa zavíta Ondrej ku mne, že vraj prišiel mi gratulovať. K
čomu? Nuž k tomu, že si ma i so Sasmkom hodne prevýšil. Dôst. p. Fr. V. Sasinka a mňa
totižto ráčili vyššie „šacovať" v Amerike, či aj u nás, neviem.
Ľud teda mal Kmeťa za boháča. Ale ľud k tomuto vymyslenému bohatstvu, neznajúc
jeho prameň, ešte niečo pribásnil. Peňazí Kmeťových nevidel, v bankách a sporiteľniach o
nich nechyroval, ale s Kmeťom stretával sa na jeho cestách a potulkách, najmä na Sitne a
zpod Sitna nielen za dňa, ale i v noci. Z toho už začal ľud všelijako súdiť.
Jedni hovorili, že všetko robí po dobrom, iní zas, že veru po zlom. A títo potom
rozprávali si:
Veru je spojený so zlým. To je tak. Veď načo by sa túlal Po horách v noci, keď je tma
ako v rohu a človek ani doma nevidí ani na krok? Raz ho mal už horár zastreliť miesto
diviaka. A kdeže by i nie, v húštine a v noci! A on vám tam kopal tie svoje zeliny. Kto by to
myslel, že tam človek?! A videl vám dobre i v noci. Sám hovoril, že vtedy ukáže sa mu každá
užitočná zelina, lístky na nej zasvieťa sa mu zázračným svetlom — to mu ten zlý posvieti — a
tak ich pozná. — A kope hocikde a potom vyberá. Ktorá zelina má užitočné korene, pozná po
tom, že sa mu i tie v noci zasvieťa, nuž potom ich vyhráte.
Veď i to jeho bohatstvo nemôže byť po dobrom. Nikto nevie, kde tie peniaze berie;
fara mu ich toľko nedonáša, a on nehľadí, len platí za kadejaké pletky; a slepí ľuďom oči, keď
kedy-tedy -dostane niečo peňazí za to, čo vykopal. Aj toť nedávno priviezol kosti z akéhosi
143
starého zvera; aj pri tom to všelijako šlo, že vraj potom dostal za ne od nejakých pánov vari
400 zl. Nuž ale kto to vie, ako to bolo!
Ale že mal do činenia zo zlym, poviem ešte niečo. O Sitne sa vše'ičo hovorí; aie to
jedno je pravda, že je tam vojska ska-menelého až ozajstná hrúza; kto to vie, odkiaľ prichádza
a odchádza! Ja som bola na Sitne veľa raz a poznám tam i chodníky, ale o bránach a dverách
pod Sitno som neslýchala. A predsa náš kráľ má tam svoje tajné vojsko. Keby vo vojne
nevydržai s vojskom, nuž potom vyvolal by to zpod Sitna Nikto nevie — povedám — zkade
ono vychádza a odchádza, len kráľ. Ale aj Kmeť vedel, lenže povedať nikomu nepovedal.
Jeho veriaci sa len čudnou náhodou dozvedel, že to ich farár dobre vie a že i ta medzi to
vojsko chodiť musí. Čo sa raz nestane! Prenčovania vezú tade desať vozov ovsa; chceli si
cestu skrátiť, nuž odbočili pod Sitno. Ako tak prijdú blízko k vrchu, tu sa ti vyrúti na nich
vojsko a že „sem s tým ovsom a sem sa!" A už ich vedú zrovna do toho vrchu .bránou. Prijdú
dnu, a tam záľaha vojska a koni. Ovos museli sosypať na jednu hŕbu k druhej. Potom im dal
kommandant písemko, aby to odaii katolíckemu farárovi na Prenčove, že im ten vyplatí 600
zlatých za ten ovos. Tí idú k farárovi a oddajú mu písmo. „Kých tisíc čertov vás tade trepalo?"
okríkne ich ferár a vytiahne stolovničku a vyčíta im 600 zl. Bol veľmi namizený; a kdeže by i
nie; keď sa mu jeho farníci o jeho cestičkách dovedeli. Ktože ho aj vie, či tie jeho peniaze z
tých sitnianskych ncprikvitaly! Keď on vedel, čo sa tam robí a čo sa tam nachádza.
Ale musel i Kmeť niečo vyparatiť, čo sa v Sitne tomu jeho vojenskému kamarátstvu
nepáčilo, keď tak, ako čo by dlaňou plesol, schytil sa preč z Prenčova a nikdy viac nevyšiel už
pod Sitno. Ale Prenčovania nikdy toľké ťažké vozy neodvážali! Nuž a ľa, dlho mu to
netrvalo, tuším o dva roky umrel v nejakom Martine, a kto vie, komu sú jeho poklady
dobré!223)
XVIII. Dozvuky smrti Kmeťovej.
Nad včasným odumretím zvečnelého zaplakal celý upovedomelý slovenský národ;
zakvílila i neupovedomelá sirota, Tud širšieho okoha jeho niekdajšieho pôsobišťa, majúc v
čerstvej pamäti jeho život i blahodarné skutky. V tomto všdnárodnom zármutku účasť brala, i
slušná, objektívna verejnosť ta i v cudzozemsku.224. „Svetlý um vyhasol — píše na úvodnom
mieste orgán slovenskej národnej strany — vrelé, veľké srdce prestalo biť a náš vodca,
utešiteľ, neúnavný pracovník zavrel na veky svoje oči. Zhorel ako svieca, vydávajúca
životodarné svetlo, spálil ho vnútorný oheň, nemajúci priestoru šľahať na veľkom svobodnom
priestranstve, udusil sa v hroznom bôli nad nešťastím a bezpomocnosťou svojho národa
223
Tak rozprávala o Kmeťovi jedna Židovka-krčmárka druhej žene-kre- 1 sťanke na železnici nedlho po smrti Kmeťovej. Židovka vraj
nechce súdiť, čim bol spojený so zlým duchom, ako to ľudia hovoria, poznala ho vraj ako „einen angenehmen Mann" (príjemného človeka),
ale vraj sú veci u neho, ktoré sa j ťažko dajú „erklären" (vysvetliť) po drobrom. F. R. O.
224
Vo všeobecnom súlade citov trápne dotkla sa slovenskej verejnosti nepochopiteľná neúčasť, nespravodlivé zamlčanie prípadu práve
úradných orgánov katolíckeho kňažstva, ktorému nebožký i ako kňaz, i ako učenec bol nemalou ozdobou; v slovenskej reči vydávaného
„Kresťana" a maďarského časopisu ..Alkotmány".
144
slovenského! . . . Stojíme nad jeho rakvou s ustrnutým, akoby chladom zmeraveným srdcom,
a myseľ naša márne hľadá útechu a potešenie . . . Naša martinská nekropoiis rozmnoží sa v
mohylu,- ku ktorej nezarastie národný chodníček! . . ." (18. februára 1908.) — Zvlášte naši
bratia Česi a Poliaci s vrelými rozpomienkami na zvečnelého zúčastňovali sa nášho
národného smútku. Orgán Katolíckej slovenskej Jednoty americkej „Jednota" (XVI, 853)
srdečnými slovami Matúša Jankolu, americký „Slovenský Denník" (20. íebr. 1908), pražský
„Deň" (II, 50) i „Národopisný Vestník Česko-slovanský" (III, 88) duchaplným perom
veľkého ctiteľa Kmeťovho, professora Karia Choteka, z maďarských časopisov „Esztergom"
a „Selmeczbányai Hiriap" (XVI11, 8) poklonily sa zásluhám zvečnelého. Sústrastné
telegrammy prichádzaly na osiraiú Muzeálnu slovenskú spoločnosť so všetkých strán
kuiturneho sveta v hojnom počte („Národnie Noviny" ich uverejňovaly) Osobitného
spomenutia zasluhuje neobyčajne vrelý prípis maďarského politika a publicistu Ludvika
Mocsáryho:
„Andornak, 21./II. 1908, p. Kistalya, Boršodská stol. P. T. Riaditeľstvu Muzeálnej
slovenskej spoločnosti v Turčianskom Sv. Martine. Smutná zvesť c smrti chudáka Kmeťa
mňa zronila. Pred rokmi mal som šťastie poctiť ho tu v svojom dome; vtedy a potom r
nepretrženom našom dopisovaní mal som príležitosť nazrieť do hlbiny tohoto zvláštneho umu
a vrelého srdca.
Obdivuhodný bol to človek; neuhasiteľný smäd ho hnal, aby všetko možné vykonal k
pozdvihnutiu svojho národa; on bol hotový zodrať si ruky i nohy, aby každému, kto sa naňho
obrátil, urobil ľudomilné služby. V toku môjho dlhého života má o ľudí naučí, som sa tak ctiť,
ako jeho.
Za toho polstoletia, odkedy vhlbujem sa do otázky národnostnej, často kreslil som si
obraz toho slávneho položenia, v ktorom občania viasti rozličných jazykov konečne našli
dobrý „modus vivendi". V tomto obraze mala vždy miesto i tá podrobnosť, ako tohoto
talentovaného a veľmi zaslúženého muža posadíme v „milej Nitre" alebo na iný hornouhorský biskupský prestol.
Prijmite, ctené riaditeľstvo, výraz mojej sústrasti nad ťažkou ztratou a spolu moj u
vďaku za vyznačujúcu ma pozornosť, že ste ma ráčili uvedomiť o tomto smutnom prípade.
So zvláštnou úctou som váš ponížený sluha Ludvik Mocsáry, v. r."
Priebeh pohrabu, na ktorom sa turčiansko-sväto-martinské obecenstvo bez rozdielu
náboženstva i politického presvedčenia vskutku impozantným spôsobom zúčastnilo, opisuje
nám referent Národných Novin (zo dňa 20. februára 1908) následovne:
„Pohrab počal sa u domu. Rakev pokrytá bola vencami. Na stuhách boly nápisy:
Redakcia „Národných Novin" vernému Slovákovi; Uvidíme sa! Tvoj Richard (Osvald);
Svojmu drahému bratovi a ujčekovi — Rodina; Muzeálna slovenská spoločnosť svojmu
predsedovi; Andrejovi Kmeťovi — Liptovsko-sv.-mikulášska mládež; Tvorcovi Múzea —
Oravskí Slováci; Andrejovi Kmeťovi — Trenčianski Slováci. ,
145
Po obradoch pred bytom zvečnelého zaspieval Turčiansko-sväto-martinský Spevokol
dojemný chorál. Rakev vyniesli z bytu členovia výboru Muzeálnej slovenskej spoločnosti,
potom kňazi na smútočný skvostný voz nášho Priemyselného spolku; voz ťahaný bol
štvorkou ku kostolu. Chrám bol nabitý, ani polovica sprievodu nemala v ňom miesta. Pied
smútočnou omšou miestny farár Emil Cserei mal kázeň. V krátkosti obsah: „Katolícka cirkev
nie že by zakazovala, ale neodporúča pohrabné kázne, lebo ide z princípu, že ,de mortuis nil,
nisi bene' (o mŕtvych ničoho, leda dobré hovoriť), a poneváč mnohí ľudia tak žijú, že by
ťažko bolo o nich dobre hovoriť, cirkev radšej oddáva ich bez s'ova na súd a milosť Božiu;
veď je í ťažko hovoriť tam, kde mala slovo ,mors imperatrix' (kráľovná smrť). No cirkev
nemá nič proti kázni, ba si ju želá, jestli umrel muž, ktorý bol životom svojím príkladom a
vzorom pre ľudí: taký muž leží tu v rakvi, jeho dôstojnosť Andrej Kmeť. Príkladom a vzorom
bol ako kňaz, ktorý opatroval malé jemu sverené stádce tak, že mohol povedať: neztratil som
nikoho z tých, ktorých si mi prikázal pásť, 6, Pane; príkladom a vzorom ako ľudomil,
obetujúc to posledné; príkladom ako vehlasný učenec, ktorého meno zná celý učený svet.
Andrej Kmeť vyznačoval sa poníženosťou a skromnosťou, pilnosťou a láskou. Pred dvoma
rokmi prišiel sem na odpočinok, no to nebol odpočinok, ale ďalšia práca a starostlivosť; neraz
ste ho počuii s tohoto miesta kázať slovo Božie, a on mal toľko práce pri diele, ktorému
venoval sa a ktorým chcel byť osožným svojmu národu. Patril ku strane, ktorá voči
politickým pomerom v krajine má svoje snahy a želania právne, on jej bol verným
vypravačom, nezabúdajúc pri tom na svoj kňazský stav, ktorého povinnosťou je účinkovať
smierlive. Rečnik odovzdáva spolubratovi svojmu tri dary z riše rastlín, ktorú nebohý tak
veľmi miloval: odovzdáva mu ružu, nech je to hoci ,rosa Kmetiana', ruža etnosti, pilnosti a
lásky; fialku, na znak jeho poníženosti a skromnosti, a konečne kvet immorteily, ako znak
jeho nesmrteľných zásluh vedeckých."
Slúžiacich kňazov bolo 9: dekan Cserei (pohrabujúci), Komora z Vrútok (omšu u hl.
oltára), Uhrin, kaplán Jung (omšu), Stanislav Kianička (omšu), Štefan Mnoheľ z Oravy, K. A.
Medvecký z Tekova, Csanaky zo Zvolena a Fegyveres.
Pri omši, pri ktorej sa velebne vynimal spev ,Dies irae', išla smútočná processia na
cintorín, kde už čakala na smrteľné pozostatky nebohého hrobová jama, práve bok o bok s
hrobom Jána Kalinčáka. Po pokropení rakve Pavel Mudroň odoberal sa od zvečnelého
krásnou rečou. Hlavný obsah jej bol: „Pochovávame zase muža, ktorý patril medzi výtečníkov
a vodcov národa slovenského. Hroby našich, na tomto svätom poli hojne spočívajúcich
výtečníkov a vodcov, rozmnožily sa zase o jeden. Ztratili sme predčasne muža čistého,
pracovitého, duchom vysokého a znamenitého. Bol chudobný i bohatý, skromný i pyšný,
utiahnutý i vyvýšený, zaznaný i oslávený. Chudobný bol, lebo žil celý život v biednej fare, ale
bohatý, lebo činnosťou a štedrotou svojou obohatil národ svoj, stanúc sa tvorcom i mäcénom
slovenského Múzea, ktoré obsýpal darmi i dielami rúk svojich; bol skromný, nešiel za
štréberskými cieľmi, za hodnosťami, ktoré by si bol zaslúžil jeho mohutný duch, ale zase bol i
pyšný na to, že je synom slovenského národa, že je verným jeho synom, posvätivším mu celý
svoj život. Bol utiahnutý, nevidela ho cirkev, ale vyvýšený, lebo videl ho a vyznačil nielen
jeho národ, ktorý ho povolal na čelo svojho ústavu, ale vyznačil ho i celý vedecký svet
Európy. Bol zaznaný v svojom zákutí, ale i oslávený, lebo meno jeho neupadne nikdy do
zabudnutia."
146
Menom Muzeálnej slovenskej spoločnosti odobral sa od nebohého tajomník Andrej
Sokolík.
Spevokol zaspieval ešte chorál a my .ubieraii sme sa z cintorína. Videli sme i
mnohých evanjelických farárov, do desať, a učiteľov tiež asi desať, a ostatných smútočných
hostí nielen z Turca, ale i z Trenčianskej, Oravy, Liptova a Zvolena. Hasičský sbor svätomartinský vytiahol v plnom počte. „Živena" zastúpená bola výborníčkami a tajomníkom, ako
i Priemyselný spolok, ktorý dal nový, krásny pohrabný voz bezplatne. Z Mošoviec prišla celá
deputácia, ako vôbec Mošovce vždy vynikajú taktom, horlivosťou a otvoreným národným
vystúpením. Z rodiny nebohého boli dvaja bratia a tri sestry, všetko staršie, Andrej bol
najmladší v rodine. J. K." (Národnie Noviny 20. febr. 1908.)
„Ne totus moriar" = aby som neumrel celý — o to sa Kmeť snažil od skorej mladosti
svojej. Požehnanou činnosťou i vernosťou až do konca postavil si v národe pomník nehynúci,
pamiatku nesmrteľnú. Nie div, že i vďačný národ slovenský usiloval sa dľa shromných
svojich síi i po smrti uctiť a dľa možnosti zvečniť jeho pamiatku. UroDil to, keď dňa 5.
augusta na najbližšom valnom shromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti pripravil mu
dôstojnú triznu. Vynikajúcim bodom programu shromaždenia tohoto bola precítená prednáška
podpredsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti, redaktora Jozefa Škultétyho, ktorú tu aspoň v
jej podstatných čiastkach uverejňujeme:
Pamiatke Andreja Kmeťa.225)
Takto rok, pri tomto stole, ešte sme maii jeho pred sebou. Svojimi výmluvnými ústy a
so svojou prísnosťou hovoril nám do duše o úlohách Muzeálnej slovenskej spoločnosti, o
povinnostiach našich naproti nej: karhal i oduševňoval. To bolo, od roku 1895, trinásty raz a
— naposledy . . .
Andrej Kmeť bol temer ien z druhého pokolenia slovenského — jestii'totiž môžeme
hovoriť o pokolení, a nie o jednotlivcoch — oduševňovaného nacionálnou myšlienkou. V
Uhorsku najmä ešte v polovici XVIII. stoletia, pri panovaní latiny vo verejnom živote, tak sa
zdalo, že tu pri formovaní spoločnosti národnosť nikda nebude mať značenia. Ale ku koncu
toho stoletia veľmi sa premenil duchovný život. Iskry prišly z francúzskej filozoiie, k nim
prjdaly sa účinky panovania Jozefa II. i účinky revolúcie francúzskej. Počiatky maďarskej
národnej renaissance vyšly od dvora Márie Terezie, z kruhu mladých ľudí, slúživších v
telesnej stráži, ktorú cisárovná založila si z Uhrov, Horvatov pomáhalo budiť i oživenie
talianskej národnosti a literatúry na počiatku XIX. stoletia. Na západných Slovanov nezostaly
bez účinku pochody ruských vojsk po Európe, počnúc od prechodu Suvorova cez Alpy až do
konca napoleonských vojen. Na samom kraji slovanského juho-západu, u Slovincov, Valentín
Vodnik podľa stavu svojho katolícky kňaz, napísal roku 1799, po prechode Suvorova cez
Alpy: „Teraz vidíme na vlastné očí, akých mocných a velikých bratov my máme na svete!"
Na samom konci XVIII. stoletia latinský jazyk v Uhorsku razom ztratil svoju nivellujúcu silu,
225
Srovnaj Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, XI., 5.
147
ktorú mal tu celé veky a v takej miere, ako nikde inde v Európe. Prestal stierať farbu národnej
osobnosti, hatiť vývin jej zvláštnych čŕt.
I Slováci začínajú hlásať potrebu vzdelávania svojho jazyka; ešte v poslednej desiatke
XVIII. stoletia zakladajú samostatný spisovný jazyk slovenský. Anton Bernolák, syn
duchovne požehnanej Oravy, keď umrel roku 1813, zanechal slovník slovenského jazyka v
šiestich sväzkoch. (I. sväzok slovníka vyšiel potom nákladom prímasa uhorského, arcibiskupa
Alexandra Rudnaya.)
Vývin národov, ako každého živého organizmu, ide prirodzenými spôsobmi. Často
nejeden postup tohoto vývinu pohne sa inostrannými silami. Zďaleka doletí iskra a vzbudí
duchov. Zďaleka, s inej strany, môže prísť i celý pohyb a i púhou duchovnou búrkou, bez
fyzických prostriedkov, spôsobí celý prevrat. Vôbec duchovné prúdy nezastavia sa na nijakej
hranici, ani na etnografickej , ani politickej. Vývin národa môže byť zahatený, i celkom
..adusený, no kým je — ponúka sa podobenstvo z prírody — koreň v zemi zdravý, mnohé
okolnosti môžu zapríčiniť jeho vypučenie, vzrast a rozkvet.
V XIX. století pribudlo na príklad nové odvetvie vedy: etnografia, ktorá má za
predmet človeka ako člena spoločnosti národov. Pre túto novú vedu teda dostal význam i
najnepatrnejší, najopustenejší národ. Učení ľudia začaii zapisovať jeho zvyky, obyčaje, jeho
porekadlá, piesne, povesti, aby ich mohli porovnávať so zapísanými i u iných národov. Tým
táto veda i nechtiac stala sa podporou národnosti. U nás tiež. Prispievala k budeniu Slovákov.
Špecialisti, ktorí vo svete študovali, porovnávali na príklad národné povesti, a nakoľko im
prístupné boly, rozprestierali sa i na povesti slovenské, robili to nie zo zaujatosti za Slovákov,
ale k vôli vede: no tým hýbali vlnu, ktorá potom zasiahla a oživila i Slovákov. Pred
dvadsiatimi rokmi slovenské výšivky vyhľadávať, sbierať a ukazovať ich na výstavkách
začali sme nie preto, že nám už milé a vzácne bolo všetko, čo je slovenské. My, hoci básnici
nasi svoje najkrajšie piesne spievali o slovenskom ľude, málo všímali sme si tejto ozdoby na
jeho kroji: museli sme byť upozornení inostranným pohybom, snahami z národopisného
štúdia vytekajúcimi.
Zvečnelému Andrejovi Kmeťovi tu pribud o pomoci a pomocníkov. V osemdesiatych
rokoch minulého stoletia, keď rozprúdila sa národopisná činnosť, on sa už bol vštudoval do
svojho sitnianského kraja, v okolie totiž svojej fary. Už bol známym záslužným botanikom,
priťahovala ho i fauna a to, čo nachodiio sa v zemi toho okolia, nerasty i sama geologia. Nevenovať pozornosť i archäologii nemohol už ako horlivý Slovák. Veď po stráňach, v
rozličných jarkoch objavovaly sa popolnice. Sbierky jeho onedlho už maly povesť:
národopisným záujmom vedení íudia, z krajiny i zo zahraničia, vyhľadávali teda Kmeťa.
Prenčovská fara vídala čo rok viac cestovateľov. Kmeť mal z toho i obodrenie, i radu. K
tomu, čo zaujímalo ho na zemi, nad zemou a v jej vnútri, teraz, s rozvojom národopisu, prišiel
už i človek, obyvateľ. Kmeť zaujal sa menovite za kroj ľudu a jeho ozdobu, za výšivky
slovenské.
A snahy jeho ako by boly dostaly krýdla. Už dávnejšie horlil a agitoval za muzeum —
temer bez výsledku. Teraz, keď ukazovalo sa, že bude to muzeum vlastne národopisné, nielen
pochopili sme Kmeťa, ale i oduševnili sa za jeho námahy. V Pešti práve tiež boli založili
148
Národopisnú Spoločnosť, časopis „Ethno-graphia" a muzeum národopisné. To zas pomáhalo,
keď bolo treba vykonať povolenie pre našu Spoločnosť. Oprávnenosť, prirodzenosť mať ju i v
Martine bola zrejmejšia.
Andrej Kmeť vysoko stojí v tomto oaseku slovenskej histórie nielen svojou prácou, ale
i osobnosťou svojou. Život jeho do posledného dychu bol posvätený jedinej idei. Na zvesť o
jeho smrti maďarský politik Ludvik Mocsáry napísal Múzeá'nej slovenskej spoločnosti:
„Podivný bol človek. Neuhasiteľná žížeň hnala ho vykonať na pozdvihnutie svojho národa
všetko, čo len stačia jeho sííy." Mocsáry poznal ho osobne v tie časy, keď Kmeť 1 mal
povolenie Muzeálnej siovenskej spoločnosti. U neho, Kmeťa, za každým slovom stála vždy
celá jeho osoba; za svoje presvedčenie vždy bol hotový dať ruku do ohňa. Život jeho
neukazoval nijakej protivy k jeho skutkom, cieľom. Skutky stály v službe vysokej, ideálnej
veci, život bol čistý, až asketický. Mravná prísnosť, sebazapieranie. Na vlastnej osobe
zálažalo mu len toľko, aby monol žiť a slúžiť vysokým cieľom. Z chudobnej fary stačilo mu
na rozmanité verejné potreby, na drahé vedecké sbierky k povzneseniu národnej veci preto,
lebo osobných, potrieb temer nemal. Tak opatrované telo ani nemohlo byť silné; no zato
znieslo i únavu i mohlo kryť v sebe oheň stále žiariaci. Kmeť upomína na tri zvláštne typy
duchovných osôb zo slovanskej histórie. Jeden typ vyvinul sa u Poliakov, v takzvanom
zlatom veku ich literatúry, v druhej polovici XVI. stoletia, a najvýraznejším predstaviteľom
jeho je Peter 'Skarga, veľký ako rečník i ako spisovateľ. Skarga a duchom jemu podobní s
oduševnením oddali sa svojej veci, menom Boha hovorili horké pravdy svojmu národu, jeho
najvyšším predstaviteľom, i samému kráľovi. Bázne neznali, nikomu nelichotili. Stvorili
epochu v histórii poľského národa. Ani nevie človek, u Skarga čo bolo vyššie: jeho duchovná
spôsobnosť a či mravná stránka osobnosti. Podlá vykonaného diela jeho predstavoval som si
ho silnej, imponujúcej postavy, no na Matejkovom slávnom obraze — a umelec nemýli sa —
kde káže mocným poľským pánom, skrúšeným jeho'rečou, o nevyhnutnej zkaze Poľska nimi
zapríčinenej, Skarga telesne je taký slabunký, ani náš zvečnelý predseda. Ak^ho k priveľkému
prirovnávam, odpustí mi duch skromného nášho Andreja Kmeťa.
Svojím životom Kmeť upomína i na duchovenstvo česko-bratské, zvlášte moravskej
vetve, na tých mravno-prísnych, sebezapieravých ľudí, obnovivších akoby časy prvého
kresťanstva. A tretí typ v Slovanstve predstavuje nám história ruská v zakladateľoch
monastýrov v XIV. a XV století. I to boli ľudia silnej vôle, strachu neznali, prekážky
akékoľvek prekonávali na ceste k svojim vysokým cieľom. Historik porovnáva ich so
známymi bohatiermi epickej národnej piesne ruskej.
Žiaľ, že u nás niet poľa ani pre vývin osobnosti. V Poľsku mohol narásť Skarga, lebo
tam ľudia jeho stavu vtedy hovorili: „Kňažstvo je úrad večný, a kráľovstvo hodnosť časná;
nakoľko kráľ je výse národa, natoľko kňaz (duchovná osoba) ešte výše kráľa." Keby Kmeť
bol rástol, žil v takom ovzduší! Ale kde Kmeť žil, tam kňažstvo je v službe tých, ktorí vedia
do svojej moci dostať krajinu . . .
Jednako, čo by sila pomerov aká dláviaca bola, vždy bude platná i sila jednotlivcova,
sila charakteru, sila pripravenosti, sila práce. Osobnosť Andreja Kmeťa volá na mladé
pokolenie slovenské, svieti mu príkladom povzbudzujúcim, oduševňujúcim . .
149
Medzitým zahájila sa sbierka cieľom postavenia primeraného náhrobného pomníka
zvečnelému, ktorý i v nasledujúci rok, dľa návrhu staviteľa Blažeja Bullu, zase z príležitosti
výročitých národných slávností bol odhalený. O slávnostnom akte tomto prepúšťame zase
slovo referentov. Národných Novín:
„Potom (totiž po valnom shromáždenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti) ohromná
massa obecenstva pohla sa mestom v dlhej kolonne k cintorínu, odkryť mohylný pamätník,
národom postavený Andrejovi Kmeťovi, zakladateľovi Muzeálnej slovenskej spoločnosti a
najštedrejšiemu jej obdarovateľovi. Pamätník je veľký kopeň zo žulových nekresaných skál a
turfu, na kopni piedstal z čierného, tuším z finského granita a nad ním kríž ^ tej samej látky,
na kríži mramorové ukrižovanie . . . pod granitovým piedstalom je otvorená mramorová
kniha, na nej vyryté je meno a dátum narodenia a smrti, a v otvorenej knihe nápis: „Vrúcne
miloval Božiu prírodu, nad prírodu starinu i prítomnosť slovenského národa, nadovšetko
Boha!"
Predseda spoločnosti Št. Mišík posvätil monument s krásnou rečou, v ktorej vylíčil
význam Kmeťov pre náš národ, pre vedu a naše Muzeum. Slovenský Spevokol zaspieval
príležitostný chorál melódiu od Hlaváča s textom Vajanského :
Čistého životom, prostéhc nerestí
neskryje mlčania úkladný tlak,
neskryjú pomluvy, falošné povesti,
neskryje ani len hrobový mrak,
neskryje ani len hrobový mrak.
Nad jeho mohylou zbožne sa vypína
národnej piety mramorný dar,
okolo pomníka slovenská rodina,
ponad ním oslavy úprimnej žiar,
Hospodin, skloňže k nám velebnú tvár.
Bola to jednoduchá, dojemná, tichá slávnosť, spojená so žialom nad predčasnou
smrťou znamenitého muža".
Šestnáct liet uplynulo po smrti Kmeťovej. Maličká doba v živote národa. A predsa
koľká zmena! Kmeť ako Mojžiš národa slovenského, len úfať, len pracovať, pripravovať a
trpeť smel, sám však nemohol sa dožiť vykúpenia a slobody svojho rodu. Keď pýcha
utlačiteľov vystúpia na vrchol', zavznel zvon slobody pod Tatrami. Slovák stal se
pánomsvojich osudov ?. rozhodol sa s najbližšími slavianskymi bratmi Čechom a
podkarpatským Rusínom utvoriť si spoločný štát: česko-slovenskú republiku.
150
Po prvých starosťách a útrapách usporiadania novej tejto domácnosti s vďakou
rozpomína sa národ slovenský na mužov, ktorí mu od vekov chystali deň vzkriesenia. Medzi
nimi iste jeden z najzaslúženejších bol náš Kmeť.
Z pod Sitna ozval sa hlas k národu: uctime si pamiatku Andreja Kmeťa! Utvorilo sa
komité i s čestným výborom k usporiadaniu jeho osláv. K zavŕšeniu teda prvého sväzku našej
knihy podávame výzvu túto ako nasleduje:
K slovenskému obecenstvu!
Slovenskom ozývajú sa heslá a výzvy: „Národ svojím hrdinom", pri čom sa obyčajne
myslí na tých veľkých mužov, ktoií s mečom v ruke išli vydobýjať slovenskú slobodu a
odvahou mučeníka, trhali okovy tisícročnej národnej poroby. No neboli by sme spravodliví,
keby sme si nevedeli oceniť aj nesmierne obety a ohromnú mravnú silu tých mužov, ktorí keď
Slovákom radom padaly ich nádeje a počalo ím zmrkávať až nastalo temno; keď nám
odnikiaľ nakynula záchrana a vrahom naším podarilo sa vyhasiť všetky ohníky národnej
kultúry; keď pod Tatrami zavládla nemota, ako predzvesť národnej smrti; už nik neúfal, že sa
udržíme, keď sa nad niekoľkými povedomými národovcami už-už zavieraly vlny záplavy
maďarizácie, zastali si za svoj opustený národzčirej a velikej lásky, nebojac sa hrozieb,
nepoznajúc strachu.
Oni oddávali seba celých bez výhrad do služby rodu svojho v obeť žertvovú, hrdinskú,
znášajúc potupu, hanu, chudobu, odstrkovanie a prenasledovanie šovinizmu maďarského. A
keď videli nepriateľa odnášať vždy väčšiu a väčšiu korisť z tela národa, padali mu v náruč a
láskou slepice, brániacej pred jastrabom mlaď, bránili, čo sa dalo, prebúdzajúc široké vrstvy,
pracujúc. budujúc, často i proti úfnosti, aby si len svoj národ zachránili od záhuby. Títo
hrdinskí vyznavači slovenskej pravdy zachovali náš národ pred úpadkom až ku slávnym
októbrovým dňom 1918.
Takýto bol i náš nezapomenutelný, blahej pamäti Andrej Kmeť, zakladateľ
Slovenského Národného Múzea, jeho obdivuhodný obdarovateľ, prvý predseda Muzeálnej
Spoločnosti Slovenskej, vedátor, spisovateľ a ľudomil neprekonateľný.
Vďační Slováci ozdobili jeho hrob svätomartinský pomníkom, na ktorom do žuly tesaný nápis
hlása, ako miloval Kmeť svoj slovenský národ. Ale kto označí potomkom oslobodeného
národa tú chyžku, ktorá dala a vychovala v lone svojom národu takého muža; kto označí tú
budovu, kde skoro 30 rokov plápolalo to veliké srdce v dielach lásky k Bohu i k národu, kam
by sa chodievaly naše nové, šťastnejšie pokolenia učiť vernosti k svojetí, skromnosti,
vytrvanlivosti i obetavosti v práci za národ. Tieto miesta musia sa stať Slovákom pútnymi
miestami, žeby sa vedeli odpútať od hmoty a učiť najvyššiemu idealizmu. Tieto miesta budú
hlasitými svedkami pravdy, ktorú napísal básnik Slávy Dcéry:
„Často tichá pastúchova chyžka
viac prospeje národu,
nežli tábor, v ktorom válčil Zižka.
151
Preniknutí týmto presvedčením, na vlastenecký návrh kňazského dištriktu bzovského,
kde náš oslávenec nepretržite účinkoval, kým sa neutiahol na odpočinok, ustavily sa
nižeznačené výbory na uctenie pamiatky Andreja Kmeťa. Hodláme postaviť základinu
zdobenú slavným jeho menom na podporu mládeži vysokoškolskej. Ďalej sme si umienili
pamätnými tabuľami označiť 30ročné pôsobište jeho, prenčovskúfaru, arodnýdom jeho v
tekovskej Bzenici. Tým vznešeným cieľom unášaní úctivo vyzývame vlastenecké Slovenské
Obecenstvo k národným obetiam, ktoré nech ráči do konca tohoto roku doposielať na
povereníka našich výborov, vldp. Martina Čižmára, dekana-farára na Senohradzi (Okres
krupinský). Ako slúžil Kmeť celému národu, nech tak berie z povďačnosti účasť celý národ v
akte piety k pamiatke tak velikého svojho muža.
Na Prenčove, 1. novembra 1923.
Čestný výbor :
Msgr. Marian Blaha biskup. Predseda .
Dr Jozef Škultéty ,univ.prof
dr. Pavel Jantausch, apošt. adm
FrRichard Osvald ,prelát ,gen,vikár.
. Matúš Dula,sen
Dr Ján Kovalik,senátor.
dr. Ján Kovalik,senátor
Karol A. Medvecký,prepošt
Juraj Slávik ,župan
Martin Čižmár, predseda, dekan
dr. Viktor Ravasz, pravotár,
býv. župan.
Albert Hering,
hl. lesný merník.
Gustáv Lehotský, pravotár, býv. župan.
dr. Jan Procházka,direktor cukrovaru
Štefan Michák,farár
Michal Kliment, roľník:
Samuel Kramár, senior.
Martin Beneš, farár.
Matej Klempa, pošt. riaditeľ.
Štefan Ravasz, spr. fary, výkon, tajomník.
Aj nové toto dvojsväzkové vydanie životopisu a diel Kme ťových nech slúži k
roznieteniu vďačnej pamiatky národa k Andre jovi Kmeťovi!
ANDREJ KMEŤ, JEHO ŽIVOT A DIELA.
II. VYDANIE,
152
VO DVOCH SVÄZKOCH. - S POČETNÝMI ILLUSTRÁCIAMÍ.
SVÄZOK II.
DIELA ANDREJA KMEŤA:
SITNO A JEHO ŠIROKÉ OKOLIE.
ŠTÚDIE ARCHEOLOGICKÉ, HISTORICKÉ, NÁRODOPISNÉ,
BOTANICKÉ A TURISTICKÉ.
Miesto úvodu.
SOSTAVIL A VYDAL:
KAROL A. MEDVECKÝ,
BOJNICKÝ PREPOŠT.
NÁKLADOM SPISOVATEĽOVÝM.
V krajoch velebných slovo božskosti
V jednej sa výšine javí,
V podobe tejto hlasy veľkostí
Poddaným dolinám vraví:
Beda, kto v morí vídí len vodu,
kto nepočuje nemú prírodu,
kto v skalách vidí len skaly!
Zázrak je nemú počuť prírodu?
Dosťráz ste sa vy myšlienky rodu
slepýma zrakma dívaly! —
V krajoch velebných slovo božskosti
V jednej sa výšine javí,
V podobe tejto hlasy veľkostí
153
Poddaným dolinám vraví:
Vyšavu túto ozrutné bralá —
Kto zná, kde moc tie massy nabrala —
Jako balvány obstály;
A hrúzy tých skál s ich strašnou nocou
Od dávných našich praprapraotcov
Príezvysko Sitno dostaly.
Bol ten vrch kedysi, peklom čí sítnom
Bludným pohanským rodinám,
Teraz v století hladnom a sítnom,
Ničím je svojim dolinám.
Čas ešte príde, kde dušiam zemským
Sitno sa stane vrchom diabolským
A krvou čiernou sa zpení;
Čas ešte príde, že dušiam svätým
Sitno sa stane hradom odklíatym
A meno v „Nebo" premení.
(Sládkovič, Marína 43
Predhístoría.
Veleba Sitna.
„Na Sitne som sa tak rečeno zostarel; po jeho bralách a úbočiach, po horách a
krovinách potratil vlasy aj podošvy. Ktože malo písať Sitno iný, ako ja, aby som si zarobil
aspoň na nové pod bytie; plešina na hlave mi i tak nozarastie." . ' , A. Kmeť,
Vbrde hôr, zavretých stredným Hronom a Ipľom, menovaných Krušnými horami alebo
Ostrovskými vrchami, najvýznamnejšiu skupinu tvoria takzvané vrchy štiavnické, majúce
vraj riodobu písmeny Pythagorovej Y, ktorej dve rámená rozprestierajú sa severne od Banskej
Belej, a končia sa niže Pukanca (Mathiae Belii Notitia Hungariae novae. Tom. IV. str. 529.) V
154
skupine tejto najvyššie vypína sa Sitno, vrch 1011 metrov1226. vysoký nad hladinou mora;
492 m nad hladinou Počuvalského jazera; 111 m nad.lúkou Tatarskou;2227. nad ostatným
okolím 200 í 500 m. Vyšších vrchov dosť jesto na pr. hneď vis a vis od Sitna na pravom
brehu Hrona v klakovských horách, Magurka 1026 m Homôlka 1286 m, Ptáčník 1346 m,
ktoré ale nebijú tak do očú, poneváč nevyčnievajú; lebo celé velikánske brdo pozvoľna stúpa
bez pretrhnutia do výše od Prievidze, a zas pozvoľna klesá Dez pretrhnutia do doliny
žarnovickej, ba až svätobeňa-dickei. Vyšších vrchov teda i v blízkosti dcsť, ale krajších nad
Sitno nie! Ono je najvyšším vichom v stolici hontianskej. Práve zato, že so všetkých strán
vyvýšený je nad okolie svoje v podobe homolovitej, z ďaleka široká padá cestovateľovi do
oka, a každý,keď ho na ďalekom, ďalekom obzore zazrie, pýta sa, čo to za vrch? a dostane
odpoveď: to je Sitno. I v ľúbostných svojich piesňach okolitý ľud zvelebuje túto jeho
vlastnosť, spievajúc:
Sitno, moje Sitno,
z ďaleka ťa vidno:
Len, toho nevidím,
koho rada vidím!
Zvlášť na východnú a poludňajšiu stranu otvorený je pre-utešený a velebný výhľad
Sitna; na východ ponad pliešovské, senohradské a turopoľské lazy, ta až na novohradské
Javorie, brdá 1024—1044 m vysoké; na juh ponad Prenčov, Beluj a Badíny, na Bzovský
zámok a na Čabradský hrad, a na Drieňov až na Berženské a Janovské vrchy dolu. A j ako
výhľad na široké a ďaleké kraje otvorený je so Sitna: tak naopak zase, Sitno vídať z ďaleka, z
ďaleka, s tých istých strán, s východnej a južnej. Náhle vyskočí raňajšie slnce zponad
ďalekého javoria, žiara ieho padne najsamprv na Sitno, a celému tomuto veľkému vidieku
zaligoce sa ono v žiare slnečnej. Vidiek tento vtedy ráta východ slnca, keď ono zasvieti na
Sitne.
No nielen svit dodáva Sitnu veleby, ale i mrak. Videť so Sitna vychádzať a zapadať
slnce: to čaj si nad zem uchváti človeka! Ale videť Sitno s protipostavenej strany v žiare
zapadajúceho slnka, to je ešte velebnejšie! Keď totiž klesne slnce nám pod horizont,
papršleky jeho ale zlomia sa v oblaku a padnú na Sitno, zahalujúce sa už k nočnému
odpočinku do závoja hmlistého, a ešte raz osvieťa matne vrch, a ty hľadíš s protipostavenej
strany, tak že je Sitno medzi tebou a slncom:. raz nevieš, čo vidíš, či svetlý priezračný oblak,
226
V novších udaniach na mappách a v knihách na budúce bude stáť 1014 m nakoľko predošlá výsosť nad morom bola bratá dľa čiern,eho
mora, teraz bude ale podľa Jaderského, a dľa toho všetky výšky nad morom pomerne väčšie.
227
Tatárska, lúka na západnej a poludňajšej strane Sitna, o ktorej bude veľaráz reč, má meno od Tatárov či Mongolov, ktorí plienili Uhorsko
v 13. sto-letí; naprotiva, Turci pelešili tu v 16. a 17. století. V ústach ľudu užíva se týchto mien bez rozdielu, a spojuje ich obyčajne pod
spoločným menom „pso-hlavcov". Mongoli boli hroznejší. Mongolky prekáľaly ženy kresťanské, chlapci 'zabíjali deti kresťanské.
155
znížený až na zem, jasnou ružovou barvou nadýchnutý: až sa rozhľadíš a poznáš Sitno. To
vyzerá, jako veliký transparent. Fatamorgana! Vtedy odmalovať alebo odfotografovať Sitno.
Neviem, či podobný pre-utešený výjav nevidia aj za rána pri východe slnca tí, čo bývajú s tej
strany Sitna.
Že takýto krásny bod na obzore, predkom naším v predkresťanských vekoch, nemohol
ostať nepovšimnutým, ktorí s oltármi a obetámi svojimi, ba nezriedka i s pohrobišťami
svojimi snažili sa čim bližšie byť k blankytu nebeskému: to potvrdzuje už tá okolnosť, že na
pôvode mena Sitna darmo lámu si dosiaľ hlavy najlepší etymologovia slovanskí.228.
Pomenovanie vrchu tog
„Žena ma odišla, bodaj viac neprišla,
„Bodaj sa prepadla do pekla, do Sitna."
Slová: „Peklo, sitno všecko jedno", musíme brať ako príslovie, len málo zmenené, má
i Čelakovský „Múdrosloví slovanského národu v pŕíslovích" str. 634 a síce s poznámkou slc.
(slovácke, slovenské): „Peklo a sitno (též peklo znamená), obe bedno"; tolko znamená, čo
„čert ako diabol". Kde je toto príslovie doma?
Kollár hovorí, „odtud, vraj, zpusoby mluvení...," ale môže platiť aj naopak, že totiž z
toho preklínania a z toho príslovia súdime o význame slova sitna teraz, keď
pôvodnýšpecifičnývýznamjeho nám je už hmlistý; a to tým bôž, že ono panuje snáď po celom
Slovensku, v ústach takých ľudí, ktorí ani nevedia, že jesto vrch pod menom Sitna. Tak
prešiel ten význam potom i do českých Slovníkov; na pr. Šumavský má Sisno, Hôlle. Slovo
sitno zachovalo sa nám len v tých dvoch-troch „zpňsoboch mluvení", a jako názov
autonomastický vrchu Sitno, Sitience, a na Brehách oproti novej Bani, Sitienko; za Sitnom
obec Sitnianska. Špecifičný jeho význam v bežnej mluvo vyjadrujeme slovom peklo. No, i
toto užíva sa jako topické (miestopisné) meno; tak na pr. úzku dlhú lúku medzi horou pod
belianskym Ptáčnikom zovie „peklom"; tak chrasť a závozy za toplianskym Kordíkom, a
inde, dosť z hustá. Za analogon snáď tiež môže slúžiť, že pod bližším štiavnickým
Paradajzom (vrch 942 m) umelá, ale hlboká, a nemálo otupná cesta hradská medzi Štiavnicoii
a Hodrušou menuje sa „Helá", bárs hádajú sa, či pochádza od niekdajších Sasíkov a
znamenalo by Hôlle, alebo od Hella, ktorý ju meral a robil.
228
Náš očovský (Zvolen) Matej Bel (Not. Hung. n- 1742. IV. str. 682) bez okolkov tvrdí, že je pôvodu slovenského, a toho istého
významu, co slovo peklo. Uvádza i preklínanie: „choj do sitna!" „do sitna s tebou!" a odvozuje ho od „Satan", „Sitan", „Satanovo", alebo od
dákeho hrozného väzenia v hrade sitnianskom, podobného peklu. — Súhlasí s ním náš kriesiteľ mošovský (Turec) Ján Kollár, a vo
vysvetlení ku Zpievankám I. str. 429 hovorí na krátko: „Sitno jest Slovákurn vubec peklo; obzvlášté pak veliký vrch u B. Šťávnice." \o
výklade ku „Slávy Dcére" Zpév V. Acherom Znelka 1. objasňuje viac. Slovo sitno kladie miesto slova Aelieron alebo peklo: „Sitno",
Slovákúm tplik,čo peklo, odtud zpíisoby mluvrní: „Kam tam jdeš de pekla, do Sitna? Peklo, sitno všeeko jedno. Boday si sa prepadou do
najhlbšieho sitna!" Slovo sitno snad pochází od sftí, sitina, sitišté, t. j. močar, bahno, propast, kde sobé starí Slávové peklo myslili. Odtud
slovenské priepasník anebo propastník, t. j. pekelník, dábel. Kde propast, tam obyčejné sití roste. Není-li so slovem sitno i satan, sotona vo
spojení, tak j ako propast a priepasník? Sitno jest i jméno hor, na pr. v Hontské stolici pri Šťávnici, pak v Polsku, srovn. Sibylla od Woroniče
p. 35. v. 393." Kollár podáva i pieseň národniu toho istého smyslu:
156
Kollárovo odvozovanie Sitna od šitia, sitiny (Juncus,' košičina Prenčová sačinie
Nemce) na oko má tú vadu, že Sitno močiarov nateraz nemá; ale to nebolo kedysi tak. Ešte i
teraz ku dosť veľkému podiveniu svojmu nachodíme nie len výmoky a pramene na kopcoch a
vrchoch, ale i morské oká, močariny, zdúvaliska, trasoviska j, bahná, a na nich šitie a iné
močarné rastliny, tým viac bolo toho pred vekmi. Znaky toho máme i na Sitne. Pozdejšie
bude reč o značnom počte studničiek na ňom a okolo neho; o močarach („salašiská",
„Močar") a trasoviskách; o „Jazarci" s tejto strany (na Ľahotskej lúke), a o „morskom oku" s
tam tej, z ktorého spravené je teraz počuvalské jazero; bude reč o šian-ooh na vodu a o
jamách: o rastlinke Paroassia palustris L. Tolia bahnia na Tatárskej; o niekdajšom jazere,
severne Sitna, na Sitnianskej, kdo kamenré uhlie atď. Mohlo teda pred vekmi mať kdo riasť
šitie a sitina, viac než teraz. — Najcennejší dôvod za túto dosial jedine najmožnejšiu
etymologiu, podáva nám náš najpilnejší rečový badatel, František Šujanský, v povesti seleckej
o prepadnutí sa „Starých Selicc" do sitna. „Bolo to vraj ešte za stara sveta, kedy vraj na svete
bývala ešte pravda, a čo kto riekol, to tak i bolo, a tak sa i stalo. Prečo, prečo nie, ktože vie,
len, ti zaklial voľakto: Bodaj ste sa boly tam do sitna pre-padly aj zo Selciama, by ste sa
bodaj! A tak sa i stalo, istí povesť. Len vraj kňaz a rechtor zachránili sa na blízky vrch, ale
ozrevši sa na miesto záhuby, od ľaku tam skameneli, a tak vám stoja, ako ich vidíte i dnes tie
skaly" (vápencové). (Slovenské Pohľady XIII. str. 55.). Spisovateľ dokladá tamže: „Pod
sitnom rozumie náš ľud podzemskú prepásť. Počuť hovoriť: kde to ideš do sitna? kap do
sitna! jako by sa bol do sitna prepadol. Raz keď sme tu stáli na takom trasovisku — tu ich
„strašilamí" zovú — a zem húpala sa pod nohami, zvolal zdejší človek: To je tu dáko sitno.
VHonte je povestný vrch Sitno s takým priepadhoto prekrásneho siaha do najdávnejších
predkresťanských, ba až do predhistorických časov. Snáď, keď bude lepšie osvetlená
mythologia slovanská, a potom i slovenská, snáď vtedy dá sa jasno rozlúštiť pôvod mena
Sitno, lebo ono istotne úzko spojené je s drievnymi názormi náboženskými, a s
predkresťanskými bohoslužbami slovanskými. Musel to byť vrch sväto-strašný (jako teraz
cintoríny, ba i kostoly), ozdobený oltárom na temäni svojom, a k obetám na ňom schádzaval
sa snáď celý ten kraj, odkiaľ Sitno videť. A náš nesmrteľný Ján Hollý ani nemohol nechať
Sitno bez chrámu, zasväteného bohu „štvorakotvarnému": liskom, z ktorého vraj čerti na svet
vychodia, a ta, čo porvali, hádžu. Odkial to slovo sitn,o? Na takých bahnách, trasoviskách
(Hochmoor) rastie šitie, juncus (maďarsky szittyó), či. toda n,ie sitno ad sítia, alebo šitie od
sitna?" K tejto záverke dospel Sujanský celkom neodvisle od domienky Kollárovej, a celkom
inou cestou (totiž etymologizujťic slovo bodon bedno, dbanka . . . Ktože vie, co v sebe tají
záhadné dno dbno! sitna), a jako sa obapolne doplňujú! Sitno, od šitia, asi podobné Šaštínu,
od šašiny. („Staré Selcía" volá sa i dnes hon v chotáre seleckonx, v stolici zvolenskej, vyše B.
Bystrice. A že tamojší ľud dosial užíva slovo sitno jako špecifikum, a jako synonym priepasti
mokrej a morskej, alebo zkrátka, jako synonym bahna bezodného : treba pripísať tomu, že v
chotáre tom skutočne dosial pomerne k iným chotárom snáď najviac nachádza sa trasovisk
nebezpečných, a podivné, čo sú tam jako špecifičné mená sitno a Štiavnica (medokyš), tu sú u
nás jako vlastné autonomastické mená vrchu a mosta, Sitno a Štiavnica. Medzi národnými
povesťami o Sitne ešte prijde jedna povesť selecká).
S odvodzovaním mien obcí, vrchov, potokov, ťahov či honov atď. nikto nezaoberá sa
viac, ako štiavnický Ján Kachelmann („Geschichte d. ung. Berg-städte n- ihrer Umgebung" I.
II. III. a „Das Alter u. d. Schicksalo d. ung. z. schemnítzer Bergbaues nobst einer Erklärung d.
157
Eigennamen des Lande". 1853—1870); ale pokračuje pri tom práve tak, ako Anonymus Belae
regis netarius, a preto prichodí mi i Ján Kachelmann skoro druhým a síco saskýrn Anonymusom. Všetky mená a názvy slovenské i (maďarské) donáša sem od Rínu a „von
Schwabenland". Sitno mu je hneď Etzelburg (I. 43.), hneď Atilaberg (I. 46.), hneď
altsiichsisches Sitna (II. 52.), zas Karlingisc.hes Sitina (III. 84.), zas „vom alten, Rhein Sithin"
(IV. str. 43.). Odkial mohlo by pochádzať v starých banských aktách meno „Otzelsperg"
„(Sithna der Otzelsperg". Regesten-buch d. Neusohler Kammor". Fr. V. Sasinck in litt.),
neviem. Z toho spravil Kachelmann svoje Etzelburg ? P. Sasínelc vidí v tom „Ocelov". Snáď
menovalo sa niekdy to bralo tak, na ktorom stál hrad? U ľudu nemôžem ničoho nájsť, čo by
nejak upomínalo na pôvod zbytočného synonyma „Otzelsperg". Ani Istvánffy, ani Matej Bel
neznajú žiadon Átilae mons, ani Atilaberg, ani Etzelburg.
Podobne len na nedopočutí musí spočívať, že Korabínsky (Lexicon. 1786 pri mene
Schemnitz) menuje naše Sitno „Žitnaberg". — Wenzel: Codex Arpadi-anus tomo XII. pag.
556. na r. 1294 má Sythna, póssessio Petri, filii Baan"; a Fejér: Codex diplomaticus Hugariae.
Tom. VII. Volum. III. Supplementare str. 109. hovorí, že Matúš Cbák začaroval A. Ch. 1295
a dal Comiti Petro Zoboszlav de genere Sudan prislúchajúce k pevnosti a hradu Ugrócz
nasledujúc© obce: Pollusan, Baan . . ., Sythna atď. (M. Chrástek in litt.) Toto pre nás aspoň
toľko dokazuje, že okolo Uheriec kedysi meno Sitna nosila či obec či vrch.
Dosiaľ písali sme Sytno písmenou Pythagorovou; teraz dľa pravidla dra Cambela:
„Mená, ktorých pôvod určite neznáme, píšu sa dľa výslovnosti" (Slov. Pravopis 1890 str. 77.),
píšeme Sitno. Tomuto pravidlu dám í s druhej strany za pravdu. Keby zaiste malo sa písať
Sytno: Senohradčania, Badínčani, Rikyn-čičani vyslovovali by ho ;;Setno" jako „sleším,
„rebe", „meš", „sem" (syn) atď. oni ale od nopamäti vyslovovali a vyslovujú. „Sitno".
„ . . . na podvihlém do nebeskej oblohy Sitne
Stál Svatovít, co druhú mával po Perúnovi úctu."
A chrám jeho,
. . . „co na osmi kamenných
stál stĺpoch, vysokých z hladkých z duba a smreka trámov
Parkanom ohradený. .."
(Cyrillo-Methodiada, spev tretí.)
Vatre z obety na Sitne odpovedala snáď vatra obety na blízkom „Žiare" klastavskom,
alebo na ďalekom „Žiare" seno-hradskom, vyše 700 m vysokom, alebo na „Veľkom Žiare"
nad Voznicou, alebo na „Žiare" blízkom nemčianskom, alebo ďalšom za Hronom v
klakovských Jiorách, a Pán Boji sám vie, koľko vrchov nosilo a nosí meno Žiar a o všetkých
Žiaroch učia archeologovia, že na nich konaly sa obety zápalné, alebo i pálenie mŕtvol.
Severovýchodne od Sitna kloní sa Sitience či Malé Sitno, 772 m nad hladinou mora,
ted 239 m nižšie od Sitna; trochu juhovýchodne ale v prenčovôkom chotáre, v dolinke
158
prekrásnej záhadného mena „Bardínová" leží „Bohojo" alebo „Bohov vršok" 492 m. Ak Sitno
bolo zasvätené vyššiemu bohu (dľa básnika Svatovítovi,229. Bohojo vršok mohol byť
zasvätený menšiemu bohu. pokračujem len za básnikom, a neodporujem, že by mohlo byť
patronimikum od priezyska „Boh", a od toho „bohojo", jako menujeme u nás domy a rodiny,
na pr. Štefankojo, Holkojo, Bartolojo, veď i v susednej obci prezývajú jednoho „bohom".
Nielen k bohuslžbe vhodný bol takýto prekrásny vrch, ale aj k obrane pred
nepriateľmi, ku postaveniu hradu na ňom, a za bývanie a sídlo kňaza, vladyku. Že srúcaniny
hradu na svahu, temäna, dosial patrné, pochádzajú zo stavby novšieho času: to vidí každý; či
ale tento posledný hrad nepovstal na miestisku hradu o mnoho staršieho istotne len srubeného,
ktože to rozhodne? — Druhý kopec niže Bohojo vršku v prenčovskom chotáre, nad tou istou
dolinou Bardínovou menuje obyvateľstvo zdejšie Hrádkom, lebo že stál na ňom hrádok, iste
tiež len drevený, bárs kusy tehiel pálených nachádzajú sa tam dosiaľ a v ústach ľudu spomína
sa posledný pán toho hrádku „Hrádocký", ktorý zutekal vraj pred Turkami. Povesť pripomína
aj pivnicu, plnú pokladov, ktorú jedno dievča videlo otvorenú, čo si tam jahody trhalo, ale
keď otca k r.ej zavolalo, pivnice nenašli viac. Celkom, ako o iných väčších hradoch. Len toto
chcem tu vyzdvihnúť: keď na nepatrnom kopci nad úzkou dolinou stál hrad, z ktorého teraz
ledva znáčok nájde sa od pradávnych časov; kdeže by o veľa včaššie nebol stál hrad na Silne,
ktoré od prírody je už veľkou pevnosťou, zôkol-vôkol ohradenou ohromnými strmými
bralami, a panuje nad vidiekom rozsiahlym!
Vatry na Sitne mohly oznamovať nielen obety ale aj, a to nad všetku pochybnosť,
nepriateľa najmä v časoch tatarských a tureckých. V domci nejakom (Villa, filagória na
temäni mohol bývať strážnik.230, ktorý vidiac vatru s daktorého Žiaru, trebárs s Javoria alebo s
229
V najnovšom čase za miesto k rozjímajúcoj službe božej, za pustevnicke bydlo, zvolil si bol Sitno Štefan Slamka, obyčajne menovaný
len Štefankom (aj dom volá sa dosial „Štefankojo", „do Štefankov"), obyvateľ prenčovský, remesla mäsiarskeho, narodený 10. aug. 1785,
zomr. 27. okt. 1871, veliký dobrodinca chrámu (organ krásny, od chýrečnej a statočnej orgonárskej rodiny Pažických z llajca, v cene 600 zl.
je darom jeho) a chudobných, ktorým by bol všetko rozdal, keby nebola bránila sestra jeho mladšia, ktorá jako on podobne v stave
panenskom a v bohabojnosti žila, a ešte o šesť mesiacov vyšší vek dosiahla, než on Okolo 40. roku veku svojho výbral sa do Sitna, kde za
šestnácť dni zotrval na holých korienkach, až podarilo sa vyslaným chlapom nájsť ho, už úplne soslab-nutého. Vrátime sa pozdejšie ešte k
nemu. Tuto pripomeniem len toľko, že žije v dobrej rozpomienke u ľudu zdejšieho, a tento niekoľko dobrých anekdot bude si dlho o ňom
vyprávať. Pripomeniem jedno dve. Jako bol všeobecne vážený, pri istej slávnosti sedel za vrch stolom pri obede u dôstojného pana Jozefa
Bolti-zára, terajšieho vikára trnavského, vtedy farára a prepošta štiavnického. Bola sobota; a vtedy nebolo ešte všeobecnej díspenssácie na
mäsitý pokrm v sobotu, jako je teraz; na pečenku prišiel zajac, z ktorého mal si on prvý brať. Katolík prísný, v rozpakoch bol tým väčších, že
to bolo u kňaza, ktorého predsa okúňal sa upozorniť na zákon. Domitený konečne, pichne do zajaca; ono bol z cesta. Pri kosbe spomína ho
náš ľud za každým. Na našich hômých lúkách, ako prirodzene, rastie mnoho mochu; on napomínal vždy koscov svojich: „len ten mošťok, len
ten mošťok, čo trávička aj ostane." Rozumia sa, že keď mošťok odpadol, odpadla aj trávička. — Raz viezol za niekoľko vozov raži od
Krupiny; jedno mu voziarovi pod strmým vrškom na Tepličkách zháčil sa kôň. Na veľa odpne voziar, evanjelik, lóč (levča): „Počkaj, však ja
teba obrátim na katolícku vieru." Hasí koňa, ale ten nič. Štefanko, ktorý práve na voze jeho šedej, povie mu celkom dobrodušne: „Paľko, ale
to je tuhý luterán!" — Bárs jednu nohu od chlapectva mal skrčenú, a chôdza preto, najmä vo vysokej jeho starobe, bola mu veľmi obtížna,
nikdy nereptal, a vždy bol veselý a žartovný- Od neho prechováva sa výpoveď, ktorou málomyseľných tešíeval, že Pán Boh má sedem
plných truhiel darov svojich, a ešte len z prvej rozdáva. — Tiež urobil si žart so sestrou. Okresal z dreva jako by kyty (šunky) a povešal do
komína, keď opravdivé kyty po kuse rozdával chudobným. Zbadajúc to, volá sestra: „Aj, Štefanko, čo ste to urobili?" „Vidíš, sestrička,"
odpovedá on, „to ťa Pán Boh potrestal; obrátily sa nám šunčičky na drevo, že nechceš chudobným udeliť."
230
Jako na „vartovke" krupir,skej, so Sitna, ba i s prenčovskej „Kiepy" viditeľnej, obyčajnej to drevenej vežičke. Aby strážnik ujsť
nemohol, bolo posta-rané tým, že ked nový prišiel odmeniť predošlého strážnika, oprel rebrík, a vyšiel po ňom; tam ten sišiel, a zas položil
rebrík na zem. Vodne dávali znak vystrčenou kopiou v tú stranu, s ktorej blížil sa nepriateľ; v noci vystrčeným lampášom. — V
podsitnianskej obci, v Dekýši, istotne vrch „Varta" slúžil tomuto cielu. — V mojom rodisku, vo Bzeniei, strážili na vrchu „Stráža" nad
„ílom"; za útulok pred Turkami alo slúžil y hory „Kotliny" a „Strednía hora", kde od tých čias do nedávna nachodily sa stromy slivkové. Na
„Stráži" je temäno urovnané, a pod pažiťou kryje snád základy nejakého staviska. Dosiaľ rozpráva ľud, že ked utekali Bzeničani, istému
159
berženských hôr, rýchlo zapálil tiež vatru, upozorniac obyvateľstvo celého širokého vidieku
na nebezpečenstvo, a nebolo toho človeka, ktorý nebol by znak výstražný uposlúchnul. P. Eoh
sám vie, koľko vrchov a ktoré boly vtedy spojené takýmito ďalekopismi. V ústach ľudu dosial
udržuje se podanie, že s Driagľa (v janovských horách) na Sitno a naopak dávali si znaky
vatrami. Jak ďaleko vidno vatru v noci, svadoctvom je rok 1852, keď kráľ, Fraňo Jozef, jako
miadý panovník na ceste svojej po krajine, navštívil Štiavnicu 7. júla; na Sitne zapálili okolo
dvadsať siah dreva, pekne do hranice uloženého. Vatre na Sitne odpovedala vraj vatra
daktorého vrchu nad Viedňoji na znak, že ju vidia. Vtedy ešte terajších telegrafov nebolo. Či
vatra táto oznamovala do Viedne šťastné cestovanie jako si ľud vypráva, nenie mi zistené;
pravdepodobnejšie znamenala tiež len radosť (Freudenfeuer), jako podobné vatry na
Paradajzi, na Novom Zámku a na Kalvarii štiavnickej. O tamtú staralo sa sitnianske panstvo,
o tieto mesto Štiavnica.
Ani to nemôžem vedieť, či táto širočizná planina Sitna od stvorenia bola lysá, alebo
len v čas obydlenia a útulku pozbavená stromovia, a na pažiť a lúku premenená. Ak
obliehanie dlho trvalo (dla povesti o Tatárskej, sedem rokov) vtedy obyvateľstvo zavreté
mohlo les na temäni vyrúbať a na palivo a ku obrane spotrebovať. Obliehajúce vojsko ale
podobným spôsobom mohlo zničiť les na Tatárskej. Ale ak vrch od počiatku bol lysý lepšie
bolo by mu pristalo meno Holík (Hoíik, Lysec: holé, lysé vrchy!), ktoré meno skutočne nosí
druhý pekný a za-jímavý vrch, južne od Sitna; na malom temäni, a južnej strane strmej istotne
od prírody podivne holý a lysý. Medzi Holíkom a Sitnom tiahne sa dlhé brdo Šmink, až do
chotára belujského Popod Šmink ide dlhá pekná dolina Bardínová.
Keď hrad sitniansky býval stálejšie obydlený, mohly sa nachodiť v blízkosti hradu aj
zahrady a stromovie ovocné; teraz pravda, iného dôvodu niet, vyjmúc siabú višňu, v jednom
krove na lúke neďaleko srúcanín učupenú. Krajom lúky, miestami i ponad bralá stoja doteraz
udatné duby a javory. Podivno, že v hrade sitnianskom nepripomína sa, jako v iných
podobných hradoch, prehlboká, čajsi „bezodná" studňa, do ktorej hodili kačicu, a tá, jako pri
Revišti (zámok nad Hronom vyše Žarnovice podobný Šašovu nad Sv. Krížom) vyšla do
Hrona.
V hrade bol aj kostolík alebo kaplnka, jako obyčajne hrady bez káplniek nikdy
nebývalý; a národnia povesť' rozpráva, že zvon na ilijskom231, starobylom kostolíku pochádza
z hradu sitni o sa meno mužské, ten Ilija na meno ženské, tá Ilija. Bože, musí to byt ale veľmi,
ťarbavému paholkovi povedali, aby vrtko okrúcal ná-vlaky, lebo že najdú mu hlavu konča chrbta. Aj vskutku našli ho bez hlavy, ked sa
navrátili. Boli to skutoční hrozní psohlavci! Slovenské kraje však no boly nikdy stále pod Turkami; odbíjali týchto orientálov vždy, jako
vedeli.
231
Ilija je najbližšia dedinlia pod Sitnom, pociťujúca okolo 600 duší, roľníckeho a baníckeho zamestnania; jako filia patrí ku fare sv.antolskej. Tu máme dve obce, Sv. Antol a Ilija, matka s dcérou, nosiace mená od svätcov na oltároch. Na hlavnom oltáre vo sv.-antolskom
chráme je obraz s v. Antona pustovníka; v ilijskom kostolíku sv. Aegidius opát; nemecky: St. Gilgen; česky: sv. Jiljí, slovensky: svätý Ilija.
Táto slovenská podoba tohoto svätého mena sotva zachovala sa inde na Slovensku, mimo v meno tejto dedinky. Prídavné meno „svätý"
odpadlo, bo v mluve slovenskej málo kody vyslovuje sa; hovoríme na pr.: do Antola, do Kríža, v Beňadiku, v Martine. Tento zlý zvyk
dopomohol k tomu, že sme úplne zabudli, že Iliji patrí predložka „Svätý Ilija"; áno behom času pretvorilo sa meno mužské ten Ilija na meno
ženské tá Ilíja .Bože ,musí to byť ale veľmi ,veľmi dávno ,snáď ešte za časov sv Cyrila a methoda ,apoštolov slovanských ,odkedy táto
dedinka ,takto pomenovaná bola!Kto vie ,či vtedy ,aj nekrstili na toto meno,a či v názve ,,Ilo ?,,nezkrýva sa tá podoba ,jako Jano,Ďuro ,,atď
160
Mýlne teda odvozuje Jan Kachelmann (Das Alter d. ung. Bergbaues" str. 43.) meno Ilije:
anskeho, a P. Boh vie, či nie aj oltárny obraz, lebo pomerne ku kostolu je primalý asi jako z
káplnky pochádzajúci.232. — S druhej strany povesť v ústach Tudu prenčovského vypráva, že
raz vypukol na Prenčove mor, tak že celý ľud zutekal a usadil sa na iúke pod Sitnom, farár ale
chodil slúžiť sv. omšu do káplnky na Sitno. Ale farár prenčovský aj ináč kedy-tedy chodieval
vraj so sv. omšou na Sitno. Po utíšení moru vyšiel vraj Kohári prejsť sa s farárom na
„Elie in Elésfalu". N i c h t „so sehr spiegelt sich der alte Rhein in ungarischen Gauen ab!" ( lbid. str. 42.) Tam odvozuje na pr. De vi čie od
„Deutsche", Dvorniky od „Doornig" atd.
Kto si kostolík ílijský z vnútra obzre, prijde nie len k tomu presvedčeniu, že je to jeden z najstarobylejších chrámov vo vlasti našej, s
románskym portálom jako sa povšechne uznáva: ale podiví sa, odkial na neveľkom stavisku tie miestami ne pomerne hrubé a jako by
nachýlené, miestami zas tenšie múry, a portál z polovice z hladkej, z polovice ale z veľmi umeleckej kamenársko-sochárkej práce? Ozdoby
na rimsoch, ako ratolesti na kríž, alebo jako príecliky poprepletané a od úzadia slobodné, oddelené. Druhá polovica portálu ale je z hladkých
rimsov. Poludňajší múr, zvnútra mimo stĺpov oblokových, prinajmenej 30 cm hrubých, obnáša 90 cm, teda hrúbka múru prinajmenej 120
cm; múr soverný má na spodku v obloku len 76 cm, liore na vrchu v obloku len okolo 50 cm, spolu teda lírúbka severného múru len asi 80
cm. Kostolík má povál daštenú; jedine malé sanctuarium je sklepené. Mimovoľne natíska sa domíenka, že tu máme pred sebou alebo
stavisko veliké, ale len započaté, a potom dľa prvotného rozvrhu nezavŕšené; alebo zbytky z velikánskej a nádhernej budovy, snád kláštora s
chrámom? Kresťanstvo zakladalo totiž prvésvoje sídla na miestach pohanskej bohoslužby, alebo neďaleko od obetíšť tým cieľom, aby ich
pamiatku tým skorej zahladilo. Keď teda prijmeme náhľad, že Sitno bolo obetištom polianskym, potrebné bolo, aby v blízkosti tak
významného bodu osadili sa viero-zvestovia kresťanskí.
Kladiem tu mienku znalcovu: „Dle mého úsudku datuje portál kostolní asi z let 1150—1250 aneb snad urcitéji 1200 — 1250. Jest
z části čisté románský z vyvinutého období, z části z doby prechodní ve sloh gothický. Dá vám Vám za pravdu, že se tu jednalo o vetší
nejaký chrám snad reholní, ze kterého pak sešlo. Pri portálu je také to velmi zaujímavo, že jedna strana (levá na obrázku) a rebroví oblouka
jsou čisté románske, kdežto druhá strana je jíž gothieky prechodní. Ptáme se, jak to asi mohlo býti? — Stavitel postavil nejprve všechny části
jen na hrubo spracované; a pak je na místé čisté dával vypracovatí (byl to asi klášter, a pracovali bratŕí). Nejprve pracovali levou stranu, tak
sloupy a jich hlavice s peknými prepletenými listovými ornamenty; nad nimi, obloukovité vypnutou krakorcovou ŕimsu „nábožní", kterou
taktéž ozdobili ornamentálným pletivem a nad tým rozmanité článkovaná rebra v oblouku; tu kŕížovite prepojovaná, tu blíže zevnéjšího
okraje za sebou béžícími zvííaty (morčaty) pokrytá. Na pravé strane jsou od mladších bratŕí v pozdéjší dobé do. kláštora od západu pŕišlých
provedené již štíhlé sloupky prechodní doby a nad nimi nábéžná ŕimsa v gothickém prutovém profilu bez ornamentu. Celek je opravdu
vzácné staro-dávné dílo. V té dobé (Ptomysla Otakara II. 1250) mély Čechy nejvétší vliv na celou východní Európu" (Ján Koula, professor a
architekt, in litt. 13. mája 1893).
Ako ku podivu správne súdil p. Koula, a to dľa dosť nedostatočnej fotografie, presvedčil som sa o veľa pozdejšie (29. júna 1893),
nazrúc do kanonickej visitácie sv.-antolskej od r. 1779, kde o ilijskom kostole stojí: „Ecclesia Illiensis aedificata est ante annost 525 (1254)
zelo et sumtibus piorum fidelium et anti-quorum catholicorum, adeoque antiquae structurae". (Kostol ilijský vystavený je pred 525 rokmi
(1254) horlivosťou a nákladkom nábožných veriacich a starých katolíkov, teda stará stavba.) A už vtedy menoval sa úradne „Ecclesia
Illiensis", a nie snáď Ecclesia Sancti Aegidii! Teraz by sa nebo hnoď zrútilo, keď by dakto napísal, na pr. „Rationes Ecl. Illiensis", a nie
„Rationes Ecclesiae Illósensis", jako teraz úbohú obec prekrstili spraviac zo svätého Egida, Eliáša proroka! ,,Deutscho Grlindlíchkeit"?!
Nápis na starobylom zvone (starobylom i korunou, i ostatnou podobou, lebo je na vrchu tenký bez koruny 47 cm, s korunou 57
cm vysoký; objem spodku 175 cm, vrchu len 95 cm; priemer a šírosť spodku 59 cm) „záleží z gótskych minuskul, jaké užívaly sa v
pätnástom storočí, a dľa tých šúďac, môže ten zvon byť liaty okolo 1440—1450. Práve také litery nachádzajú sa i na radvanských, zvonoch."
(P. Krížko in litt.) V nápise nieto ani jednej veľkej počiatočnej pís-meny; ani iného nápisu, ani letopočtu na zvone. Slová predelené sú
križíkami, ktoré v tom veku kládly sa miesto bodu. Daktoré písmeny sú úplne k nepoznaniu. Nápis nebol dosiaľ rozlúštený, a vyzerá a zneje
takto:
232
Túto podmienku zdá sa potvrdzovať jeden z malých oltárikov na strane evanjeliuma, opatrený obrazom zátvoristým (Fliigelaltar, tu na
obraze portálu zakrýva nám ho zástava), ktorý mohol by pochádzať z káplnky sitnianskej, a v ňom mohla stáť polovypuklá socha svätého
Iliju; a tento svätec, i jako opát a zakladateľ kláštora v pustých horách, i jako patrón polovníkov, majúci za symbol hlavu z jelenice či lani:
pristal velmi na oltár do takého hradu, jako bol kedysi na Sitne. Figúry štyroch svätých otcov na vnútornej strane _ krýdel s ň novou
malovkou maliarskej ceny úplne zbavené; naprotiva na vonkajšej strane štyri ženské svätice (asi: sv. Barbara s kalichom, sv. Jeleňa s krížom,
sv. Alžbeta s košíkom ružovým, a sv. Maria Magdaléna? s nádobou, tyare podobnou), predstavujú malovku pôvodnú umeleckú. Rúcho majú
rokoko, a nie, jako obyčajne Vyobrazujú sa svätice. Jak malovka, tak drevo na rámoch ukazuje vysokú starobu.
161
poludňajšiu stranu vrchu, a hľadiac z brál dolu, na doliny, pýtal sa farára, čo páči sa mu
odtiaľto najlepšie? Ten odpovedal, že páči sa mu všetko. No že či sa mu tá lúka páči? Farár
prisvedčil. Pri obede našiel vraj farár darovaciu listinu pod tanierom, a od toho času tvorí táto
lúka, asi pre štrnásť koscov, skoro jediný dôchodok fary prenčovskej. Toľkoto povesť.
Darovacia listina nezachovala sa ani vo fare ani v dioecesánskom archíve, a tak nevie sa ani
rok, ani krstné meno darcu lúky, z ktorej terajšie zemské panstvo kus odobralo.
Povesti o Sitne nemienil som reprodukovať, poneváč mnohonásobne sem-tam sú
pospomínané, jako v besednici Národních Novín z r. 1877 č. 52. (P. Križko),ba i v najnovšom
čase v Slovenských Pohľadoch č. 3. 1893 a jednoducho odvolával by som na Rudolfa
Pokorného, ktorý vo svojich „Potulkách po Slovensku" II. str. 247—249 najsprávnejšie ich
podáva. Poneváč ale ku každej dozvedel som sa nejaký dodatok, čo bolo by škoda oddať
zabudnutiu, v krátkosti jednodruhé prednesiem aj ja. No, dozvedel som sa i nové.
Na prvé miesto kladiem národnú povesť seleckú, jakožto takú, ktorá ku významu sitna
— pekla najbližšie stojí. Vyše Seliec, ba ešte vyše Hiadla vo zvolenskej stolici, na vrchu
„Hradisko", stál kedysi za starodávna zámok, a jeho pánom ťažko robotovať musel okolitý
ľud. Dcéra zemského pána, nemohúc sa vydať, zažiadala si, že čo neprijdu už trebárs i čerti,
aby sa vydať mohla. Naraz prišlo do zámku veľa pánov, a hneď bola svatba. Ľud musel,
mimo iných tiarch, i vodu dovážať do zámku z potoka Vážnice; teda pri príležitosti svatby,
keď počúval rev a spev v zámku, preklial zámok. V noci ztrhla sa hrozná povíchrica, v ktorej
schytili čerti zámok. Na vrchu, ktorý volá sa „Na peniažťokách", medzi Podkoniciami a
L'upčou, si „dýchli" a tam vypadly im peniaze zo zámku, ktoré sú tam skamenelé
(Nummulity); zámok ale hodili „so sečinom" (so všetkým činom) do Sitna, vrchu, čo je tam
nad Štiavnicou. (Fr. Šujanský.)
Vrch, „Čertovou svatbou" nazvaný a nie veľmi ďaleko od Hradiska ležiaci, upomína
na túto svatbu.
Teraz niečo zo zdejších a známejších povestí. Sebechlebani viezli ovos do Štiavnice.
Na ceste pristavili ich vyše prenčov-ského chotára na „Žobráku", kde dosiaľ strmý závoz
vedie do hory, ozbrojení hajdúsi a zachytli aj s vozami do Sitna. Keď ovos tam zložili, dostali
písmo, aby išli ku krnišovskému farárovi; ten že im za ovcs vyplatí. Len že čo; ta išli po
hradskej, jako dlaň, nazpäť ale takými neschodnými cestami, že dobre nepohynuli. To
vypráva sa v rozmanitých variaciach. — Pred nemnohými rokmi veľmi vážna rodina
Podobnovská (už vymretá) v Štiavnici mala v prenájme pasienky po Sitne pre ovce. Vtedy
odkryli títo vchod do krásnej v brale vykresanej pivnice, kde otázne vrecia s ovsom stály, ale
pravda úplne spráchnivelé, tak že keď sa ich dotkli, všetko, vrecia i ovos, rozpadlo sa na
prach. Dôkladne vraj poprezerali, či z pivnice nevedú ďalej dáke dvere ku skrytému pokladu,
ale toho nenašli, vyjmúc starej šable, ktorú vojaci odobrali, keď po 1848. roku všetky zbroje
habali.233. — To je snáď tá istá diera, o ktorej panský horár Vodička vypráva, že od
233
Vtedy utratili aj sebechlebski mládenci 18 tureckých palošov, od pre-možených Turkov aj s inými predmetmi (železné korbáče, medené
poháre, po-krovce čili čalúny) ukorystených, s ktorými až do roku 1850 na výrocité slávnosti osemnásť mládencov v starobylom rúchu pred
oltárom slúžilo. Šestnásť pohárov (pluojsky) a tolko korbáčov mladá chasa dosial nosí po uliciach na poslednie fašangy.
162
poludňajšej strany, pod studňou, vošiel do nej, a na druhom konci vidiac deň, prešiel bosý až
ta na sever, popod celé Sitno pod pavillon, kážuc si tam doniesť odev, lebo úfal sa, že tam
vyjde. Poneváč ale tento druhý otvor je vysoko v brale, musel sa vrátiť. — Podobne do
srúcanín hradu má byť podzemný vchod do doliny; asi z „Vlčej jamy"?
Posol zo Sitna prišiel do Sebechlieb hľadať hudcov na svatbu, i sjednal sa s
predniakom Ozankom. Tento šiel so svojimi druhmi a hral v Sitne obesenej dievke na svatbe.
Keď sa s ňou jeden vytancoval, zavesil ju; druhý ju odkvačil a zas tančil s ňou. Bolo to divné i
samému Ozankovi. (To priezvysko trvá v okolí dosiaľ.), i vyšiel von a vošiel do maštale. Tam
stálo veľa koni, i slyší hlas: „Vitaj, bratú, čo tu robíš?" Obzerajúc sa, kto to volá na neho, ked
človeka nevidšl, zpozoruje koňa, kývajúceho hlavou, že to on mlúvi: pýta sa Ozanka, že či
pozná ľadzianskeho išpána? Tento mu zabohuje, že šak ho veľaráz dal vypalicovať za
panštinu No, vidíš, vraj, to som ja, tu zakliaty do koňa. A keď sa ti iným odslúžiť nemôžem,
aspoň ti dám dobrú radu. Keď vraj pri svatbe hodia vám peniaze do barbory (basy), tie
premenia sa všetky na uhlie; urobte si teda v barbore kríž, a tak vám ostanú. A keď vám po
svatbe budú dávať peniaze, neberte, ale pýtajte si z toho uhlia za dvermi. Hudci tak urobili
Idúc domov belujským chodníkom, s kapsičkami, uhlím naplnenými, ako prišli na belujský
chotár, kapselky naraz s nich spadly. Divia sa, čo to; chytia kapselky, ale ich zdvihnúť
nevládali, lebo boly plné zlata.
Ľudia vraj v skalných jaskyňach a dierach Sitna skrytí, nezomierajú hladom za dlhý
čas; tak vypráva Ján Kollár vo Vysvetleniach k Zpievankám I. str. 429. Ľahko teda v ňom
zakliatym husárom, stojacím každý pri svojom koni, jednu nohu v strmeni, hotoví, náhle 5m
veliteľ na otázku, že či už, odpovie , už", vyraziť do boja! Raz vraj ktosi hľadal odídené voly,
i prišiel k dverám, otvori dvere a vidí oných husárov. Najbližší volá na neho: „No, či už!?"
Človek boží zaplesne dvere a zuteká. Keby bol odpovedal, že už: boli by bývali husári
odkliatí, bol by sa vyrojili von, a dobre by bolo bývalo ľudu poddanému, t. j. Slovákom. —
Na Sitne bol horárom p. Oparený (ešte žije v Štiavnici, a sám to vyprával); jeho manželka cez
poludnie žala trávu neďaleko bývania a na raz pod sebou počula taký hrmot, jako by sto koni
cvalom letelo. Zľakla sa prenáramne, dobehla do horárskeho domu, odkial potom obidvaja išli
na miesto, i našli tam jamu, zem ale preborenú, prepadnutú. To že hoc-kedy potvrdiť môže.
Preborenie zeme stáva sa aj inde: i hrmot počuť pri tom, ale nenie to tak hrozné, jako v Sitne,
kde toľko pivníc, chodieb, sypární a jaskýň povesť pripomína, a prirodzené preborenie a
rachotenie donesie ich na pamäť a človeka obkľúči strach. V každom vrchu môže nájsť sa
prázdnina, lebo vodou vymletá alebo následkom prepriečených skál, ktoré keď časom
zvetrajú a popustia, zem podá sa ďalej. V Sitne, jakožto vo vrchu sopečnom, nie len
prirodzené, ale keď raz bolo obývané, áno i dobývané, môžu byť prázdniny i umelé, ktoré
svojím časom náhodou budú snáď odkryté. Ja sám, bohužiaľ, ani nevidel ani nepočul som
dosiaľ ničoho, vyjmúc, že kde-tu pod nohami duní a že vedľa srúcanín hradu jesto hrtáň k
pivnici, áno i pivnica, ale to je skálim zasypané. Ani k tej jaskyni nemohol som dosiaľ
privoňať, z ktorej vraj dierou páchne od husárskych koni, jako ani tú podchodu nenašiel som,
ktorou vraj kal od nich odchodí ... A preto mi je veľmi divné, keď počujem vyprávať o
163
jaskyňach alebo na pr. ešte, že medzi bralámi, stenám podobnými, pod pavillonom nachodí sa
štvorhranný kamením vydláždený vodorovný priestor. Poneváč tade každoročne viacráz pochodím, a t$n priestor predsa neznám, nemôžem si iné pomysleť, než že „všetci ľudia všetko
vidia".
Že v Sitne zdržovali sa aspoň časom, mimo sitnianskeho pána i „dobrí chlapci", čo
pomstitelia krivdy nad poddanými páchanej (prečo ich ľud radšej dobrými chlapcami, než
zbej-níkmi menuje): o tom svedčia mená „Zbojnícky stôl" a „Zbojnícka skala" na temäni
vrchu; v stráni od severovýchodu pod srúceninami „Zbojnícka studnička", od juhu „Zbojnícko
bralce". (Zbojište vrch „s pivnicami a pokladmi" leží za počuvalskou hradskou nad
„močarou".) S pamiatkou na týchto dobrých chlapcov môže súviseť poviedka o poklade v
Sitne. Pri ktorom hrade starom; pri ktorom pamätnom vrchu nebolože by pokladu, ktorý
vyhára, a ktorý chodia hľadať a kopať? Ale keď poklad najdú, vždy potká ich dáky malheur,
že daktorý premlúvi alebo zakašle, a poklad hybaj, prepadne sa; alebo keď blíža .sa k pivnici,
dačo dopustí na nich strach, a oni zutekajú.234. Každý takýto poklad je báječný a zázračný, a
musí byť či chce, či nechce zakliaty, a stojaci pod ochranou duchov alebo bôžikov, čertov,
drakov, šarkanov235. hadov, jašteríc, mačiek a pod. K nemu bez čár a začitovania nemožno
dostať sa. Poklad na istý čas vyhára, ba aj otvára sa, najmä o polnoci pred dňom sv. Jána
Krstiteľa. Vtedy práve cez polnoc, ale len za okamženie, kvitne kapradie čili rebrinie
(Aspienium Filix mas L. alebo Athyrinum Filix fae-mina L. Ich kvet, poťažne prášok,
môžeme kedykoľvek v lete videť na okapu lístkov, čo ale ľud neuznáva za kvet, domnievajúc
sa, že majú kvet inakší, nikomu neznámy), a kto ten kvet má, pred tým otvorené sú všetky
skryté poklady zeme, a nabrať si môže, koľko braží236. sa mu. Tak vraj jednomu valachovi
padol ten kvet nevedomky do krpca, i vidí zrazu poklady Sitna pred sebou. Ale v tom chcel sa
preobuť (Či ho netiskal ten kvet v krpci?), a jako je zvyk, že pri preobúvaní obráti sa krpec a
vytrasú sa smeti, kamenčoky z neho, obrátil aj on, vytriasol -. kvet vypadol, pokladv zatvoriiv
sa, a viac ich nevidel. Istotne vzdychol si „škoda"!
Najpodivnejšie však pri tejto povere ľudu je to, že vždy najdú sa figliari, ktorí to sami
neveria, ale za to tvrdia o sebe, že o pokladoch vedia; znajú zlaté nápisy; hotoví sú zaviesť ku
mrežam ,237. zamknutým na zlatú zámku; vidia za mrežami schody dolu do pivnice, tam zas
234
Až z Pešti chodí jedon každoročite h lada t na Tatárskej poklad, ktorý mu vraj otec v liste zanechal (jako tie cigáňove raky?), ale nomôže
vraj cieľ najst. Sotva i nájde v nemčianskom Žiare tiež jesto poklady. Isti žena s dieťaťom videla ich otvorené, a co ponáhľala brať, a] dieťa
si tam zabudla, ked nenadále zatvorily sa poklady. — Na Veľkú sobotu na Glória, keď rozväzujú sa zvony, počuť aj v Žiare zvoniť, lebo že
je tam zasypaná dedina, kde sa volá na „Chyžištia". Tam že totiž stála najprv dedina, terajšie mestečko, Nemce.
235
Takýto jeden musel byť už veľmi vvhladnutý od dlhého stráženia, lebo vraj sožral kŕdel oviec aj s valachom; až ho potom zastrelili
ohromným delom hen z B. Bystrice! (Rudolf Pokorný, Potulky II. str. 247.)
236
Braží sa = páči sa; „nebraží sa mi ani žiť = „nežiadam si ani života; nechce sa mi žiť."
237
Povesť o týchto mrežách v Sitne zneje prerozmanitým spôsobom. Krni-šovaní kosili seno na hornej „Ilijskej" lúke. Chlapi kovali kosy,
dievky ale za-chytily sa, v reťaz pochytané za ruky, hore lúkou do hornieho kúta oblirabúvať. Jedna stavala hrablo na zem, ako čo by sa
164
druhé dvere, za nimi kade so zlatom atd.: a títo vedomci zavádzajú iných, a, chudáci, sami k
tým pokladom dostať sa, a z nich čo len za hrsť vziať nemôžu. Predošlý horár na Sitne Alojs
Skala vyprával mi, že istí ľudia od petvy, ktorí každoročne chodievajú pred Ďurom sbierať
zeliny a korene po Sitne, volali ho, aby išiel, že mu ukážu nápis zlatý. Na nešťastie prišli
turisti a on nemohol odísť ... Tí istí sbierali Aj „kamenné mlieko", a horár odstreloval im ho s
neprístupného brala gulkami. (Je to snáď živcová vylúčenina z trachytu, belejúca sa od
ďaleka.) Ja sám už od pár rokov mám isť s jedným vedomcom238. obzreť tú zlatú zámku, a
mreže, a schody, ale nemohli sme sa dosial vybrať, vlastne len on, lebo ja každoročne 10—20
ráz pochodím Sitno sám. — Mnohí po Sitne hľadajú čuštom poklady, vlastne ale derú lyko a
kôru z líp. „Dobrá výhovorka stojí groš ..."
Pri tom hľadaní a kopaní postávajú sa i komické výstupy, jako to inak ani byť nemôže.
Na širokej lúke na temäni Sitna zrábali Prenčovania o Jáne seno (na úkol nie z panštiny lebo
to mohlo byť pred 20—30 rokmi) i videli troch pánov krajom horou isť, a poza kry skrývať
sa. Vtedajší horár, Oparený, hneď pochopil, že zajtra je Jána, a tí prišli striehnuť, ako budú
poklady vyhárať. Urobil si s nimi žart.
Výpočúval ich tajný rozhovor a vyskúmal, kde asi majú nadej, že by mohlo vyhárať;
ta dal zaniesť na mištičke špiritusu (vtedy bol lieh ešte málo známy), o polnoci ho podpálil.
Náhle plameň vybíknul, hneď počul oných pstkať, prišli na to miesto, modlili sa, a čítali z
knihy, poznačili kriedou a žemličkou, napísali na mištičku: „Toto je svetlo sveta," a potom na
druhú noc zo soboty na nedeľu kopali. Nenašli, pravda, peniaze, ale železiva a medi nabrali
vraj dosť. To bolo pozhora „brány".239. Jamu poznať dosiaľ. Naši Prenčovani kopali ďalej v
podpierala, koď jej naraz propadly do mreže až po samé rasošky. Tá zvrieskla, a všetky okolo nej dívaly se na hrable a na mrežu. Koď
zavolaly chlagov a chcolv im mrežu ukiazať, už jej nenašly.
Istý postarší kováčsky zo Štiavnice išiel so spoločnosťou od srúcanin horou ku Šostalovej studničke, i za viazla mu palička v
mreži. Neradil ostatním, chcejúc mrežu sám preskúmať; keď ju hľadal druhý raz, nenašiel jej. — Iný hapnul na mrežu na lúke nad
srúcamnami.. Tiež tak odložili dvaja Belujani vylomenie mreži až po práci, a potom mreží nenašli. (Pokorný, Potul. II. str. 248.) I tu teda
platí príslovie, že „odkladaná robota nebýva dobrá."
.
238
Ostatne kabalistické umenie duchov zacitovať a virgiilou, Virgula Mercu-rialis, poklady hľadať, máta ešte dosiaľ medzi pospolitým
ľudom, a sem-tam na--chodia sa knihy starobylé, písané, s modlitbami a formulami hroznými. Ktorí ich upotrebili, poverčivým spôsobom,
snád pomocou diabla chceli naozaj nájsť poklady. — Veselá vzdelaná spoločnosť raz z juksu vyšla na Velký piatok v noci do hory s tou
knižkou, a v kráži okolo vatry jeden čítal, ostatní na kolenách poslúchali, ale sa tí tak báli, jako mi sám začitavač vyprával, že by ani za svet
druhyraz na to nešli. — Ba dľa hodnoverného svedoctva, zpomedzi štýr hutníkov, ktorí naozaj začitovali, jeden zbláznil sa (lebo vraj videli
jednoho velkého, druhého malého prichádzať s vrecom); pozatým boli všetci štyria na Sitne, kde hrali sa neďaleko srúcanin karty, a onen
zutekal so Sitna jako by za zajacom, kýmkoľvek v močarine v illijskom chotáre nezaviazol, kde ho potom dohonili a chytili. Zajaca mimo
neho nikto nevidel. On zanedlho potom zomrel.
239
Na Prenčove vyprávajú o dvoch povestne silných chlapoch, istých Beňovicovcoch, ktorí pracujúc pod Sitnom, prišli na kameň so zlatým
nápisom: „Kto mňa na druhý bok obráti, voľačo sa dozvie." Ti teda v nádeji na poklad 8 velikou chuťou a nie s menším namáhaním odvalili
kameň. Na druhom boku stál zase zlatý nápis: „Už náležal som sa dosť na tomto boku, môžem si poležať aj na druhom." To si vari Gelo tiež
spravil žart? Nenič tento kameň v spojení s tým kameňom na Salašisku, podobu psa majúcim, ktorý do Sarvaša dovozený bol plný dukátov?
Pokorný, Potul. II. str. 248. Beňovicovci sotva boli spokojeni s takýmto nápisom. Ja bol by som spokojný aj s takým, len keby ho našiel. A
preto ani nepominiem žiadno podozrivé bralo, aby ho neobzrel, a prípadne moch z neho neodlúštil, ale, bohužiaľ, dosiaľ bez všetkého
výsledku. (P. Štefan Truchlý zaviedol ma ku bralcu skutočne zajímavému, v krupinskom chotáre [na žibritovskej hranici, v hôrke, menovanej
165
otvorenej jame, plnej kostí s vápnom; jednotlivé kolená boly vraj ako hlava, ale pod prstami
rozmrvily sa; a vykopali tiež kusy medi a veľké nebožiece, ktoré domov vzali a už aj zodrali.
Kto vie, či podobné nástroje alebo i iné starožitnosti, vzácne pre vedu, nenašly by sa ešte tam.
Veru slušná vec by bola, aby učený svet aspoň toľko zaujatosti v ústrety niesol pokladom
vedeckým, jako neučený svet venuje pokladom domnelým. P. Oparený sám vyprával, že
následkom vyhárania vykopal ,,sklbúň", v ktorom boly kosti a popol. Slovo „sklbúň" bolo mi
nové; to vraj taký hrniec, ako tie klobúky vysoké, čo ešte nedávno starci nosili; na Senohradzi
menovali ich hromovníkmi. Nevie sa rozpamätať, komu onen sklbúň ťa dai. A s tými
plameňmi, o ktorých ľud toľko vypráva, odvolávajúc sa na vlastné svedoctvo, bude voľačo vo
veci, jako to i fysika dopúšťa. Naopak mýli sa v tom ľud veľmi, že by každý, kto zbohatne,
bol našiel peniaze, alebo že by mu ich „zmok", alebo „zlý" bol nanosil. Náš ľud viac prípadov
spomína, že kde vyháralo, že tam vykopali zelezivo. Ale už z povestí dosť.
Dejepis Sitna.
Sitno je od prírody velikánska, skoro nedobytná pevnosť.
Zôkol-vôkol ohradené je ohromnými, strmými braliskami, menovite na strane južnej a
západnej. Na východnej a severnej strane nachádzajú sa väčšie menšie otvory a slobodné
priestory medzi bralami: ale z týchto dvoch strán volný prístup nepriateľovi bránily hradby;
znaky z múrov, dobre vápnom stavaných sú dosiaľ patrné. A kde schádzaly sa hradby
dovedna, na najnižšom severovýchodnom uhle štvorhranného temäna: tam stál na stráži hrad,
postavený na dosť vysokých hranách brál, ktorých medzere boly lebo zastavené alebo
presklepené. Miesto sklepenia mohly slúžiť i mocné trámy, poprekladané z jednoho brala na
druhé. Múry nie sú na vrstvy stavané. Matej Bel (Ibid. pag. 699) spomína nižší hrad pre
mužstvo, a vyšší pre veliteľstvo, tak že toto proti nejakej zbure vojakov mohlo sa do hradu
zatvoriť a brániť. Istvánffy menuje ich „Haidones, praedae assueti", Hajduci („dobrí
chlapci"?), ktorých mzda bola snáď len korvsť; proti takým opatrnosti nezbývalo, tým viac, že
i páni ich boli často násilníci.
Na severnej strane, kde najmenej brál jesto, a kade dosiaľ jediná možná vozná cesta
vedie na Sitno od lúky „dolnej Ilijskej" ponad studničku, pomenovanú teraz Šostalovou, tam
bola pevná brána, a miesto to dosiaľ menuje ľud „bránou", bárs z nej len základy murované
znať. Od „brány" z vnútornej strany, popri hradbách, vedie asi na 120 m doln k hradu
rovienčička, či prirodzená, či umelá. Taká rovienčička ukazuje sa i výše brány' čo ku
prevádzaniu obrany, a ku zásobeniu istotne bolo potrebné. Strán rovienčičky, jako i zôkolvôkol popri hradbách patrný je jarok na vodu. Vchod do hradu mohoi byť len z tej strana, jako
je pivnica pred srúcaninami, ktorá pravdepodobne boly kedysi v hrade alebo aspoň vo dvore,
lebo pred ňou značí sa tiež rovienka. A tá širočizná lúka na Sitne (len koseniny 20 katastr.
Štangarigel]. na ktorom bralci patrný je celý riadok znakov, ako by písmenám podobných, ale len od prírody. Bralo muselo niekdy preds
tavovať stĺpy vysoké, i na dva-tri metre hrubé, pätiliran-ným kryštálom trachytovým podobné. Skoro vodorovne sú poštiepané, a ťažké
balvány nopochopiteľnou silou dolu poshadzované. Možno určiť, ktorý kus kde sedel na stĺpe.)
166
jutár, s pasienkom ale do 30 k. jutár obsahujúca, o kterej Rudolf Pokorný vo svojich
„Potulkách po Slovensku" 1885 II. str. 244. trefne poznamenáva, že by na nej „dobre postaviti
mohl slušnou vesnici") v čas nebezpečenstva mohla prijať do hospody útekov í celého toho
kraja, odkial vídať Sitno.
Keď by hradby múrané boly nepriateľmi snáď prelomené, tak že zavrené obyvateľstvo
bolo by bývalo nútené utiahnuť sa na temäno vrchu, asi kde teraz stojí pavillon a horársky
dom: vtedy široká a dlhá priekopa (šiance) slúžila miesto hradby na obranu. Nielen že je'
dosiaľ viditeľná (bárs trochu zarovnaná) a od touristov obdivovaná, ale i dejepisné svedoctvo
máme o nej. Siaha na severnej strane až k samým murovaným hradbám; na juhovýchode
podobne čajsi po samé hradby, od nich tuto voznou cestičkou, tam jarkom oddelená. Celá
zdĺžosť šiancov obnáša okolo 350 metrov; šírosť spolu s biehom mohla byť 6 až 8 metrov.
Voda zo šiancov odtekala jarkami z vnútornej otrany pozdĺž hradieb. Kade vytekala preč, to
poznať na juhovýchodnej strane, kde sú hradby na dvoch miestach, neďaleko jedno od
druhého dvoma jarkami, dosial patrnými, prerezané, jako by ku spúšťaniu vôd zo šiancov. Že
slúžily na vodu, to vysvitá jasne z nasledujúceho svedoctva: ,,1571. dňa 8. aug. z Viedne.
Radcovia dolnorakúskej komory v mene Jeho Veličenstva prikazujú správcovi b.-bystrickej
bane, aby poslal schopných robotníkov (baníkov?) k oprave priekop na Čabrade, a k opatreniu
Sitna vodou; poneváč Ján Kružič, kapitáň krupinský, vyhovára sa. že nemá takých ľudí."
(Sasiňek in litt.) Či vodu nosili zo žriedel, nižšie ležiacich, či čiastočne napúšťali zo stokov
nad priekopou nachodiacich sa, jako je dosiaľ „studňa", o tom dejepis mlčí No, bez prameňov
a výmokov, nad šiancami ležiacimi, to ich naplnenie vodou sotva sa dá mysleť.
Mimo priekop videť dosiaľ viac dlhších kratších radov jám miskovitých dosť veľkých
a rovnakých, v polkruhoch rozostavených. Jako povstaly a k čomu slúžily, možno sa len
domýšľať. Ak bolo temäno Sitna (odpovedajúc menu) výmočité a bahnité (Hochmoor?),
mohly jamy povstať od prírody; alebo (keď bolo Sitno obývané) i rukou ľudskou, aby sa voda
posťahovala a suchý priestor získal. Snáď boly cisternami a pivniciami pod zrubenými
obydliami jaké Videť i na zvolenskom pustom hrade? (P. Križko in litt.) Ak áno, tak by bolo
bývalo Sitno dosť husto obývané. Alebo slúžily na obranu jako zákopy (barikády) z ktorých
obranca na bruchu ležiac, mohol strielať240?. V oči toľkejto strategickej opatrnosti možno
súdiť, že i na najvyššom uhle Sitna mohol stáť dáky hrádok, tam kde teraz pavillon; čo už len
pre prístrešie.
Prvým zreteľným samovládcom menuje dejepis Melichara Baláža (v najnovšej
výslovnosti Balašša).241 Pred ním pravdepodobne patrilo Sitno komore, pod strážou
240
Ľud osvojil si túto poslednú mienku. — A také miskovité jamy na-chodia sa i na Tatárskej, ba i na farskej lúke pod Sitnom, ba i ra
štiavnickou kalváriou v „Bajtave"; tamtie pripisuje ľud Tatárom; tieto Rusom, kedže tam táborom ležali. Jamy na lúke farskej sú na jar
vodou naplnené; pod kalváriou ale v daktorých stojí voda celý rok, a v nej trvajú i vodné rastliny.
241
„Balašša". Pôvodne a od počiatku istotne bola podoba slovanská „Blaž" (odkiaľ Blažko, Blažkovič); veď pre Boha bol Slovák, jako
väčšina zemanov a šľachticov v Uhorsku! Za to menuje sa naše Slovensko v starom zákonníku uhorskom (Tripartitum Verbôczii = Vrbovcan
z Vŕbového). Nobilior pars regni Hungariae; a Szirmay, Pars I. § 112. hovorí: „Ináč, jako silu uhorského vojska vždy Slováci z čiastky
tvorili, tak z nich premnoho rodín bolo obdarovano šľachtictvom a veľkými panstvami; a potom len, na ukážku uvádza 144 rodin
zemanských. Keby sa len tieto hlási!y k svojmu národu slovenskemu: lmed prihlásilo by sa iných trikrát toľko! Meno Blaž, Blažko,
167
královských kapitánov, ale ani jediného mena nezachoval nám dejepis. Dajedni tvrdia, že
Baláž bol i prvým zakladateľom hradu na Sitne, a pomenovali ho hradom Balážovým
(Balassavár); takýto však nezná dejepis, ale len „sitniansky hrad". Prvú zvesť podáva nám
Istvánffy (lib. 16. pag. 183. 5.): „Sitniam simili (jako Čabrad) astu (vojanská lesť) occupavit"
(Balasius). Z týchto slov správne súdi Matej Bel (Ibid. str. 685.), že Baláž nepostavil hrad na
Sitne, a'e hotový a prv jestvujúci lsťou zaujal. Lebo vrch bez hradu zaujať, k tomu netreba
žiadnej vojenskej Isti; ten vraj načim len vojskom obsadiť. Leda ak by bol hrad trochu
opevnil. Dlho ho v ňom i tak nenechali.
Že Sitno bolo dobývané, a že aj krvavé bitky na ňom bolv svedené, to dosvedčujú jak
historické dáta o vypovedaní vojny pod kráľom Ferdinandom I kroz snem trnavský r. 1545,
proti Melicharovi- Balážovi,242. a o zaujatí hradu kroz Salma243. tak aj povesť o „Tatárskej",
ktorá že dostala meno od Tatárov, na nej táborom rozložených. Podivno, že Tatári s tej strany
dobíjali Sitno, kde je od prírody najpevnejšie Snáď drážil ich nejaký hrádok na najvyššom
pochádza od krstného mena Blažej: „Nicl(aus), dem Sohne Blasii (Balás) von, Gyarmat (Kachelm. III. 42). Druhá teda forma je Baláž (odtiaľ
Balažovic), a Slováci dosiaľ vyslovujú „Baláž-darmoty", kde mal rodný dom; Ďarmoty boly do nedávna slovenské, a len teraz ich silne
maďarčía; v starých listinách písané sú „Jormoth, Gormot (Maly by sa teraz tak volať?), a Ján Kachelmann (D. Alte r d. u. Bergbaues. 34.)
odvozuje meno od ,,jarmok , Jahrmarkt (?). Že „Baláž zr.eje teraz po maďarsky, to nesmie nás mýliť, lebo ráme, že Maďari len časom
povsúvali samohlásky do našich m en, a slov, na pr. Balaton, kalász, borona, gereble . . . Najnovšia forma ale je „Balašša". Istvár.ffy píše
„Balassius", a ani n,emohol inak napísať, lebo v latinčine nieto písmeny ž; poneváč ale písal o slovenskom kraji, vlastné mená m usia sa čítať
po slovensky, teda Balažius.
Baláž, genjtiv Baláža, a od toho Balašša; tak tiež nemecky ,;Szitnaberg:c, maďarsky „Szitnya", a iné podobné cudzie nominativy
našich mien,, odpovedajúce naším genitivom, dativom alebo lokálom- ich pôvod pripisujem tomu; že cudzinci tak vyslovuj ú naše mená,
jako ich skloňované v živej mluve od Slovákov počuli, na pr. „od Baláia", „do Sitna", „v Sitne"; odtiaľto potom to mäkké ny (ň) „Szitnya".
Dr. Borbís v „Primitiae Monographiae Rosarum" 1880 a Dr. Szabo v „Selmecz kornyékének geologiai viszonyai" 1885 píšu správnejšie
„Szitna". — Ja píšem meno Baláž tak, jako ho tu živá mluva zachovala v početných priezvyskách. Šľachtický rod i tak vymrel. — Užívaná
bola voľakedy forma krstných mien i na koncovku ái, na pr. Ondráš, Petráš. Kubáš . . . zachovaných teraz tiež len jako priezvyská.
242
Istvánffy: k menu, Melchior Balassius.
243
Mikuláš Salm (U Moravanov: „Slon". Na Morave panuje potomstvo jeho) kráľovský vojvodca, mal do 5000 bojovníkov, a druhých asi
5000 chlapov pripojilo sa z tých, ktorým Baláž a Bašo (Muránsky) krivdu učinili. Hrad poddal sa, náhle predvoj kráľovský porazil čiastku
posádky, asi jednu stotinu. („Ur-banus Baccus cognomine, Pukančan?, centurio . .. cum sua cen turia .. . Pugna atrox oritur, sed nostris tam
numero, quam virtute superioribus, Sitniani fun-duntur, Urbanus vulneratur et capitur." Istvánffy.) Sitňanci boli porazení, a nebolo treba ani
delá hore pod hradby dopratať. Snád ani Salra nebol na Sitne.
S ktorej strany postupoval Salm, o tom nezmieňuje sa Istvánffy; ale sotva s tej strany, jako leží Tatárska, lebo odtiaľ, smerom od Levie cez
Badan a Počúvadlo ani teraz, ked sú cesty o veľa lepšie, než pred vekmi, pre strminu nevystúpil by s delom na, Tatársku, pravdepodobne
leda cestou od Sv. Antola. Povesti národnej, že by sitniansky pán tajnou chodbou podzemnou bol unikol a potom kdesi chytený a sťatý bol
býval, protirečí Istvánffy. Dľa neho nachádzal sa vtedy Melichar v hrade levickom; počujúc s podiven'm, že Sitno tak skoro padlo, a že
tiahne vojsko kráľovské, jedno proti Leviciam, druhé proti Čabradu: klesol na duchu a prchol do Sedmihradska, hľadajúc pomoc u Turka.
Kráľovskí podržali Sitno levice, Čabrad a Muráň, čo i národná pieseň opevuje: „neb sa zajiste žádný neskryje, na koholi Pán Boh svou moc
pošle, na Hrušov Sitno i na Levice: Čabrad, zámok i Muráň má kráľ v ruce."
Ján Kollár, Zpievanky II. str. 409. Baláž nebol popravený, ale zomrel prirodzenou smrťou, ako verný krá-lovi, a chválený za jeho hrdinskosť,
vo Viedni r. 1568. Syn jeho menoval sa Balthasar.
168
temäni244. Sitna, tam kde skveje sa teraz pavillon. a ktorý jedine z Tatárskej mohol z blízkosti
videť nepriateľ Ostatne, tam tábori snád len hlavný stán, a vojsko obliehajúce mohlo
rozprestierať sa cestou okolo Sitna severne až po samý nižší hrad. Počul som i také tvrdenie,
že bitka (rozhodujúca?) bola svedená na Tafárskej tam, kde neďaleko od sohoôami nachodí sa
„cintorín", čili hroby V tom páde oolie-hané obyvateľstvo, čili Sitnania, vyrútili sa na Tatárov
tým smerom, jako teraz schody idú. Nakoľko však dosiaľ poučuje nás kopanie, o tom možno
pochybovať. — Čo o Tatárskej vvpráva povesť národná, že Sitnania, keď nemali už čo jesť, z
poslednej posmetanej múky upečený jako koleso veľký koláč hodili medzi obliehajúcich
Tatárov, volajúc: „Čo ešte druhých sedem rokov tu ležať budete, vždy takéto koláče budeme
jesť " čím obliphačov (aj bez bitky?) odstrašili a odstránili, to vypráva sa tiež 0 čabradskom
zámku, a snád aj o iných. Dosť na tom, že je povesť tu; aj meno je tu: a Tatárska meno svoje
bez príčiny nedostala. Ústne podanie a miestopisné názvy nahradzujú, doplňujú, ba i
korrigujú často zvesti písané. Snád nájde sa časom i písaného niečo o Tatároch na Tatárskej.
Veď i hľadaniu pokladov v Sitne za základ kladú svedoctvo písané O seriósnom
siiedení svedčia jamy, porobené nielen v zemi okolo srúcanín, ale aj v kameni pod bralami
pod pavillonom. Čo viac, veľmi vážni a učení páni odvolávajú sa na darovaciu listinu, ktorou
oddal kráľ Ferdinand II. r. 1629. panstvo sitnianske Petrovi Kohárymu, v ktorejže stojí
výslovne „excepto thesauro". Keď by sa teda poklad našiel, nebude patriť majiteľovi panstva,
ale komore.245. Hľadali ho i takíto ľudia, dľa vlastného výrazu, celkom systematične. Na
južnej strane od Zbojníckeho bralca videť v jednom brale klenutie, jako by rukou ľudskou
pravidelne vydlabané. Patriční teda domnievaii sa s radosťou, že našli podzemnú chodbu, o
ktorej mlúvi aj národná povesť. Od spodku po rebríkoch nebolo možno dostať sa ku kle nutiu
pre výšavu, pokúsili sa teda od vrchu, spustiac na mocnom povraze smelého chlapa. Tomu
bolo zas tvrdo dostať sa z povraza ku otvoru lebo, bralo je trochu nachýlené. Keď predsa
rozkolísaním dostal za ta, urobil dva-tri kroky, a už boi na konci klenutia, a zas nad
priepasťou medzi bralami. Ukázalo sa, že otvor ten pochádza od prírody, učinený cez ostrú
hranu brala. — Kopali aj v hrade, a do hlbokej pivnice na povraze tiež spustili chlapa
otvorom, a ten vyniesol vraj hnáty z obra,246. šabiu a staré železivo. Pokladu nenašli.
Títo donášajú poklad, vyhradený v darovacej listine do spojenia s Melicharom
Balážom, pánom či grófom Baláždarmot-ským, ktorý zmocniac sa Čabradu a Sitna, po okolí
244
Istvánffy udáva že Baláž zaujal Sitno „extructo in editissima parte cas" tello". Najvyššia čiastka Sitna je tá, kde stojí pavillon; naprotiva
kde ležia srúcaniny zámku, to je najnižšia čiastka štvorhranného temäna; jedných 70—80 metrov nižšie ležiaca.
245
Matej Bel (Ibid. pag. 687.) menuje takéto ustanovenie o poklade „povedačkou", commentum. Darovaciu listinu teda ani on nevidel ani v
archíve krajinskom, ani vo sväto-antolskom, ktorý snád ani nenavštívil.
246
Čo náš ľud pokladá za kosti z obrov, to sú sväčša kosti z mamuta alebo zo slona, kotré sem-tam vyskytujú sa aj u nás.
169
lúpil. Medzi iným, pätnásť ráz,247. že zajal „striebornú fúru", vezúcu z Kremnice zlaté a
strieborné peniaze do Vi dne, a to už vraj na hronskej hradskej, už v kozelníckej doline, zas v
Neresnici, i pri Prenčove. Zato, jako i za iné jeho nepravosti tá vojna proti nemu bola
vypovedaná, bol premožený a statkov zbavený(?). A toto mal by byť ten poklad, kdesi v Sitne
skrytý. Tá strieborná fúra, nenie to ten voz s ohnivými kolesami, čo ukazuje sa v istých
nočných hodinách na Sitne? (Kollár. Zpiev. I. Vysvetl. str. 429.) Matej Bel (Ibid. pag. 687)
aspoň veľmi múdre poznamenáva, že Baláž bol natoľko opatrný, že so ženou a deťmi
popredku i peniaze odoslal do Sedmohradska.
Jestli nachodil sa v Balážovskom rode násilník, zdobily rod 1 bohabojné šľachetné
duše, o čom svedčí kanonická visitácia chrámu prenčovského z r. 1779. Stojí tam toto: „De
dote et reditibus Ecclesiae: . . Molam praeterea habet unam, in superiori t'ine pagi, rotae
unius, per spectabilem quondam ac magnificam Dominám Barboram Balassa, modernae
inclytae Familiae Koha-ryanae Proaviam, adhuc a 1712 titulo dotis ex integro donatam." („O
nadaní a dôchodkoch kostola . . . Mimo toho má kostol jeden mlyn na hornom konci dediny,
na jeden kameň, ktorý urodzená niekdy a veľkomožná pani Barbora Balašša, terajšej slávnej
rodiny Kohárovskej dedová, ešte r 1712. jako veno úplne darovala,.") Bola vydatá za Petrom
Koháry, ktorému Ferdinand II. daroval čabradské a sitnianské panstvo r. 1629. jako vyššie
rečeno. Dve tieto rodiny, Balážovská a Kohárovská, boly teda i sňatkom spriatelené, tak že i
týmto spôsobom mohly prejsť hrady, čabradský a sitnianský, do majetnosti Kohárovcov.
Keby nebol mlyn až do r. 1712. vlastnosťou Balážovcov, stál by jako darovateľ neomylne
Peter Koháry, a nie jeho manželka, a to nie pod mužovým, ale pod otcovým menom. — —
Oba rody boly nielen domorodé, ale zdejšic, priezvyská, Baláž a Kohári 248,. dosiaľ trvajú v
zdejšej pospolitosti, bárs linie šľachtické vymrely. Ináč, ľud nestarie sa o meno
predkohárovských pánov Sitna, ktorí sa často mohli meniť, a menuje ich vo svojich povesťach jednoducho a prirodzene ,,pánom sitnianskym". Kto vládnul Sitnom pred Balážom?
Tiež len pán sitnianský.
Medzitým, o 15 rokov po zaujatí Sitna 1548 kroz Salma, udáva dejepis jako pána
sitnianskeho zámku Jána Kružica,249) veliteľa kráľovskej posádky z Krupiny, ktorý vládnul v
247
Istvánffy (pag. 284.) svedčí, že len raz sa pokúsil, a i to nepodarilo sa mu, lebo jeho ľudí odohnali ozbrojení mešťania štiavnickí, ked už
truhlu železnú chceli roztríeskať.
248
Ďur Koháry, panský horár na Čabrade. Pôvodne to bolo istotne len Kohár. Kohár, hrad v Starých Hradoch na Litave? - Barossovci trenčinski tiež hľadajú predkov svojich v matrike prenčovskej, poneváč vládli Badanom, filiálkou ku Prencovu. — Na Beluji (tiež filia ku
Prencovu) dosiaľ do jednoho domu zovie sa „Barišojo", „do Barišov". Koncovka oš nič nerozhoduje, lebo vieme, jako spotvorujú sa
priezvyská u nás. Pôvodno mohlo i to znieť „Bariš".
249
Ján Kružič bol rodom Horvát z Lepoglavy, ktorého král Ferdinand I. r. 1552 poslal sťa vojenského veliteľa na Slovensko a menovite do
Krupiny-ku ochrane proti Turkom. (P. Križko in litt.) Juhoslovania boli zkúsení bojovníci proti Turkom! Nemal by sa po pravde písať
„Kružič"? Či zachovala sa táto šľbach-tická linaj dosiaľ, neviem. Ale priezvysko je nie len domorodé a našské, ale i zdejšie. Medzi
slovenským zdejším ľudom trvá toto priezvysko i mojím vedomím, počnúc od Bzovíka až po Bzenicu; tak tiež „Kružicova studnička" v
Sitne od Ilije zachovala toto meno.
170
tom čase sťa veliteľ i Čabradom. Vysvitá" to z listu, ktorým manželku jeho . Katarína Pálfíy
de Erdrod povoláva mešťanov krupinských a magistrát na svatbu 3250. výborného Mateja
Keresztúriho so zemianskou devou, Katarínou Somogyi, ,,hic in arce nostra Szitna," ,,v našom
zámku sitnianskom „Dátum ex Zithna (zo Sitna), anno Christi 1564. die 22. Octobris
Catharina Palffy de Erdeôd, Joanis Krusith consors." Vládli snáď i Pálffovci Sitnom, a im
odňal ho Baláž? Podivno. Alebo bol zámok len ženin? A Ján Kružic r. 1571 pýta od komory
ľudí k oprave obranných priekop na Sitne, a k ich napusteniu vodou len jako veliteľ
kráľovskej posádky? — „O pol storočia za tým — hovorí Matej Bel (ibid. str. 689 ) bez
udania prameňa — nejaký Adam Nagy. z buričov Tôkôlovských, pelešil v hrade sitnianskom,
lúpežiac a zajímajúc ľudí, zvláštne Nemcov; a potom najprv ukrutne mučenýfch, lebo s
vysokého brala, na ktorom stál hrad, dal dolu hádzať, alebo synkom svojim dovolil, aby ich
stínali a prekáľali, za čo chlapcov chválil a podarkúval. Celé okolie hrozne trpelo od
psohlavca
Diví sa Matej Bel (ibid. str. 684), že hiad sitniansky nikdy nenie spomínaný medzi
pohraničnými zámkami, ktoré dľa krajinského zákona, kedykoľvek potreba žiadala, z
krajinskej kassy bývalý opravované, a domnieva sa, že v tých časoch stál tento starobylý hrad
pustý, alebo ležal práve v rumoch. Ani nevie povedať, komu by bol pred Balážom prislúchal.
Ale súdi rozumne. že hrad slúžil k ochrane Štiavnici (pag. 685.) a ja myslím že ku ochrane
vôbec banským mestám, rozumie sa, v novších časoch, keď baníctvo začalo rozkvitať a
banské mestá privilégiami ohradené boly; a na nich starosti spočívala i opatera hradu, čo
mimo výšudanej poznámky o šiancoch vysvitá i z tohoto udania: 1570 dňa 9. jan. z Viedne.
Radcovia dolno-rakúskej komory v mene Jeho Veličenstva prikazujú správcovi banskobystrickej bane, aby dal liať a poslať 80 gulí (v priemere 8 cm) na Sitno." (Frant. Sasinek in
lit.)
Zahrnúc teda dejepisnú stránku Sitna krátkymi slovmi, mohla by vyzerať asi takto: Od
prapraveku slúžilo Sitno našim praotcom za obetište a pohrobište (vidz „dodatok"), a za
útulok pred nepriateľmi, a za výstražný bod vatrámi. V ňom sústrednily sa povesti o
pokladoch, a o duchoch podzemných i nadzemných; v ňom takrečeno stelesnely pochopy
náboženské i národné o odmene za dobré, ako aj o pokute za zlé. (Ľadziansky išpán a zámok z
Hradiska nad Hiadlom), až do budúcich časov. (Zakliati husári, čakajúci len heslo „už"!) Tá
výstraha a ochrana týkala sa prvotne obyvateľstva, po riedku roztrateného, proti živelným
snáď pohromám, a proti nepriateľom, v 13. století menovite proti Tatárom (Svedok: lúka
Tatárska a povesť o nej, že totiž Tatárov lebo bitkou alebo lsťou odohnali): pozdejšie, v
užšom smysle slova vzťahovala sa výstraha a ochrana na poklady banských miest a
obyvateľov ich, nevytvárajúc zo svojho útulku okolitý ľud, pri čom veľmi správne súdi Matej
Bel (pag. 689.), že ľud pri opevňovaní hradov na daný znak ochotne poskytol prácu za darmo,
za čo potom mal bezpečný útulok v čas nebezpečenstva. Tak myslí Matej Bel, že proti
posádke nejakej, záležajúcej z mešťanov štiavnických (a ľudu) použil Baláž Isti, a zaujal hrad
250
Musím za horúca dotvrdiť, že ked v sitnianskom zámku bola svatba, bez pochyby sobáš bol v zámockej kaplnke aiebo kostolíku. Tento
historický dej krásne potvrdzuje ľudovú povesť o chodení prenčovského farára so sv. omšou na Sitno, a o ilijskom zvone.
171
pred r. 1548, a potom snáď dľa potreby svojej opevnil Sitno, „exstructo in ejus editissima
parte castello," postaviac aspoň z dreva nejakú stráž-nicu na najvyššom mieste, už len aspoň
tým cieľom (o čo istotne i pred ním vždy bolo postarané, zvláštne proti Turkom, práve v tom
čase v 16. a 17. století až sem dochádzajúcim, z čoho pamiatka u ľudu ešte tiež trvá), aby i z
onej strany videli, čo deje sa na okolí západnom, jako i to, aby s tohoto vyvýšeného bodu
nepriatelia zkazu neprinesli hradu, o veľa nižšie ležiacemu; ,,... simili astu occupavit, ut ex eo
civitates montanas, véluti continua obsidione fatigatas, ad rerum omnium desperationem
coegit: „hrad Isťou zaujal, a banské mestá do zúfalstva hnal, jako by stálym obliehaním."
(Istvánffy lib. 16. pag. 283. 5.).
Turkom v rukách sotva kedy bol hrad sitniansky; keď ale, padnúc do moci horších
poturčencov (Adam Nagy), takýmto činom opačnú službu začal konať banským mestám, po
vytrhnutí jeho z rúk Balážových r. 1548 zasadol do neho banský kráľovský kapitán, Ján
Kružič (1564), a bránily si ho banské mestá pod ochranou komory (Aeraru r. 1570 a 1571),
poneváč v tom čase bolo Sitno majetkom koruny. O pol storočia zapriadol sa im ta ako, ako
nie, onen Adam Nagy, horší storáz nad Baláža, majúci s kopca zvláštne na Nemcov (držiac sa
vari už aj vtedy toho povestného „Jaj, de huncut . . ."); no netrvalo to dľho, lebo v tom samom
čase, r. 1629 prešlo Sitno do moci Kohárovcov, a od týchto r. 1826 temer po úplných 200
rokoch, do moci kniežat Koburgovských.
Dotyčné samých srúcanín terajších (kedy totiž povstaly), či zrušenia pevnosti: bárs na
sneme prešporskom roku 1548 medzi desiatimi hradmi i nad Sitnom vyrieknutý bol ortiel
zničenia; ba r. 1550 (Magyar Kronika) stavy krajinské kráľovi Ferdinandovi I. za takého
potrestanie vinníkov i ďakujú: nezdá sa byť výrok zničenia prevedeným, a hrad stál i ďalej,
tak že Kohárovci skutočne v ňom bývať mohli (ako v čabradskom zámku aj bývali), až ho r.
1703 zaujali kuruci, a po r. 1710 spustošili. Národniu povesť o bývaní Kohárovcov v hrade,
zreteľne potvrdzuje dejepis. Lebo neobydlený a bez vojska, alebo práve rozváľaný, na čo by
boli zaujímali a rúcali? Až po spustošení kroz kurucov ostal hrad prázdny, a pre neopateru
skoro blížil sa konečnej záhube. (Gyürky. Ötvennégy év Hontvm. történetéböl II. str. 152,
153). Zanedlho na miesto neho na temäni Sitna postavil Mikuláš Koháry roku 1727 filagóriu,
a skoro súčasne i kaštiel vo Sv. Antole, tak že zámok.i týmto činom stal sa nepotrebným a
kamene z neho brali k novej stavbe. Tak na letnom bývaní1) horárovom základy pod
srubenými stenami pochádzajú zo starého zámku, kdežto druhá izba murovaná, ale z vonku
daskami obitá, vystavená je len asi pred 40—50 rokmi zo samého sitnianskeho kameňa. (Na
filagóriu, jako už povedané, bolo skáľa lámané na „Bielom Kameni.") Matej Bel r. 1742
našiel sv.-antolský kaštiel (Ibid. pag. 699). vystavený, hrad ale srúcaný, ale videl ešte izby,
dľa starého spôsobu sklepené, a kamene sochárskou prácou ozdobené; menovite, „in his
censetur", teda menovite „kameň na sklepení brány veľkej- kterú volajú kuchyňou251.
251
Cez zimu býva horár v majeri pod Sitiencom. In his censetur lapis, apnidi januae m a g n a e, quam vocant, c u 1 i n a, instructus, et
vulpis si mulacro insignitus". (Ibid. pag. 683.) Z tohoto citátu každý yidí zretelae, že to miesto, ktoré menujeme teraz „kuchyňou", volalo sa
tak už i za časov Mateja Bela, pred pol druha, sto rokmi a trvalo, keď ešte hrad stál a kvitol, teda snáď od nepamäti. Lebo, keby vzfahovaly
sa slová tieto na bránu, bezprostredne do zámku vodúcu, nebolo by pridané slovo m a g n a, a to iným písmom (cursiva), čo platí miesto
úvodníkov (signum citaíáonie: „magna'; a malo stát snáď „janua'), teda tá „brána", ktorá to meno dosial nosí, bárs z brány už len základy
vidno. — A keď by slovo „c u Im a" (tiež cursivou) vzťahovalo na kuchyňu v hrade, nebol by doložil, „quam vocant", „ktorú volajú"; lebo
kuchyňu v dome „ne vo1áme", ale je kuchyňou; kdežto na Sitne to miesto •tenie riadnou a obyčajnou kuchyňou, ale ho len tak voláme. Teraz
prezvali ju »Sostalovou kuchyňou", ale nesprávne.
172
ozdobený vyobrazením líšky; druhý v hrtani pivnice hodený, s vykresanými obrazmi vtákov.
Ako žiačik štiavnický asi pred 40 rokmi bol som ešte v sklepenej izbe, ktorá je teraz zarútená,
alebo jej vchod zavalený, a videl som schody vedúce do hrtana pivnice veľkej, sklepenej. Do
nej dalo sa vtedy ešte dosť pohodlne vójsť, ale ďalej bola už i vtedy zavalená. Škoda tých
kameňov!
Vidzme terajší stav srúcanín. Z horného hradu trvá dosiaľ len na juhozápadnej strane
kus múru, v dlžosti na 8 m, 1—2 m vysoký, na 2 m hrubý. O veľkosti vrchnieho hradu
nemožno súdiť, lebo nevideť, či bolo len prvé bralo pokryté staviskom, a či daktoré i z
ostatných. — Spodný hrad mal len tri vonkajšie steny, lebo štvrtou stranou bol opretý o tie
bialá (a sú to skutočne zriedkavo krásne, kolmé steny na týchto bralách, a jako by drobno
posekano-vlnkaté; jako by z tenkých plotničiek naukladané), na ktorých stál vrchní hrad.
Severná a naj zachovalej šia strana 42 m dlhá, 2%, 3V2, 4 m ba na jednom mieste až 6 m
vysoká, na jeden tupý uhol asi na 1550 a pri tom uhle otvor, či bývalé dvere, či len vyrúcaný
prialez. Múr je skoro 2 m hrubý; ah na múre od brala znútra videť jasne, že spodok mal skoro
o pol metra hrubší, než vrch. Poludňajšia strana mohla obnášať asi 32 metre; kus 14 m dlhý,
1—5 m vysoký, 2 m hrubý, je z vonku najlepšie zachovaný, a na ňom prekrásne videť vrstvy.
Prúčilie, na východ obrátené mavšie tiež uhol asi na 1500, obnáša asi 22 m ale z toho
zachoval sa dosiaľ len kúsok múru. I priemer budoviska obnáša 22 m. Tu je priepasť medzi
bralami, asi 15—20 m vysokými, asi na 4 m široká; tá snáď bola presklepená.
Severovýchodný uhol fronty je asi 6 m vysoký a tu najlepšie videť, jak dobrou maltou, skoro
samým vápnom stavaný bol hrad. V ňom sú bralá podmurované i zamurované a tak i bralá do
steny padajúce neodstraňovali, ani neobchádzali, ale zazdili. Bralo, na ktorom stál horní hrad,
je vysoké okolo 12—15 m a spodní hrad ho sotva prevyšoval. Vrchnie bralá od severu sú tiež
okolo 15 m vysoké, alebo i viac, lebo výšosť brál meral som len okom. Ale vidno i z týchto
rozmerov, že miesto pre hrad nebolo zle volené.
Katolícka rodina Kohárovská252 v mužskej linii vymrela r. 1826 vo Františkovi
Jozefovi Koháry, ríšskom kancellárovi, kroz kráľa Františka I. r. 1815 do stavu kniežacieho
povýšenom. Na radu tohoto kráľa dal svoju jedinú dcéru, Máriu Antóniu Gabiielu,
protestantskému kniežaťu Ferdinandovi Sasko-Koburg-Gothaskému pod tou podmienkou, že
všetky dietky z tohoto miešaného manželstva musia byť vychovávané v katolíckom
náboženstve, ináč všetky Kohárovské panstvá pripadnú kapitule ostrihomskej. Keď dozvedala
252
Kohárovci boli všetci veľmi dobrosrdeční. Jak na čabradskom hrade, rak v antolskom kaštieli radi vídavali istého Gelu, rodom
Krupincana (zomrel a. 1712 v B. Bystrici), velikého prešibaného furtáka, ktorý bavieval ich svojimi vtipmi a kúskami, sem-tam najmä ale v
Sebechleboch, postváranými. Raz stavil sa vraj s (Andrejom?) Kohárym, že aj jeho povedie a kedy bude chce ť, na joho koni do sv.antolského kašt.iela sa donesie Koháry navštevoval prenčov-ského farára. a keď z návštevy šiel na koni domov, vyše sv. -antolského chotára,
na „Žobráku", kde teraz nad hradskou kríž stojí, počuje krik a bedákame. Ido za hlasom a nájde tam chromého žobráka, hromšiaceho na
samopašných chlapcov, ktorí, keď si oddychoval, barle jeho vyniesli vraj na duba, a vo vrchovci povesiac, zutekali. Koháry uviažekoňa o
krík, výnde na strom pre barle; keď bol vo vrchovci, vyskočil Gelo (lebo on to bol pretvárený) na koňa tzarehotajúc sa, poď d.o sv.antolského kaštiela. Koháry, prehral stávku, a musel pešky domov. O iných kúskoch Celových so Sebechlebanmi pomlčím.
173
sa kapitula, že dietky vychovávajú sa protestantský, vyslala jednoho kapitulníka s
testamentom a s alternatívou. Výchova nasledovala potom katolícka. Priezvysko Kohárovské,
ktoré bol Ferdinand Koburg prijal, rodina pozdejšie odložila.
Turistické.
Po týchto odchylkách, ktoré ale tiež k veci prislúchajú, vrátime sa zase k nášmu Sitnu, a k
cestám naň. Ale berme do ruky palicu turistickú, t. j. tak dlhú, jako si, milý čitateľu, sám.
Lebo na hole je len dlhá palica dobrá!
Mimo spomenutého východu na Sitno „bránou", možno vystúpiť i inými miestami.
Vozná cesta odráža sa od štiavnickej hradskej niže „Starej huty" (prislúchajúcej štiavnickej
spoločnosti banskej), od seba cez Rovne, majer panský. Od majera vystupuje dosť strmo na
„Biely kameň", popod Sitience, ponad druhý majer „pod Sitnom", na pravo i na ľavo medzi
lúčkami; zdvihne sa hodne do Sitna horou pod srúcaninami, vždy stranou severnou, okolo
„kuchyne Šostalovej", ponad lúku „Hornú Ilijskú" popri grante; od grantu k sebe „bránou" na
lúku na Sitne, a tak celou šírosťou lúky vo veľkej kluke, ale pohodlne, ponad „močidlo", až k
horárskemu domu a k pavillonu253. Tá istá vozná cesta vedie ale od grantu rovným smerom
popod celé Sitno tiež na Tatársku, podobne velikánsku lúku, západne od brál sitnianských,
Tatárska majúca vyše 36 kat. jutár rozprestiera sa dvojím smerom; výšina, 900 m nad
hladinou mora, leží proti „Valovskej" (lúke strmej komorskej dolu k počuvalskému jazeru) a
na „Petrov vršok" (nad komorskou Petrovou horou); druhá dlhočizná čiastka spúšťa sa strmo
dolu oproti Holíku a na lúke „Hrankovskej". Na Tatárskej jesto aj teraz sieňa na štyroch
stĺpoch. (Prvej stál tam spô-sobnejší pavillon, ale neznámou náhodou shorel) pod šindlom;
vedľa nej kamenné ohnisko a stôl s lavicami.
Odtiaľto nielen na Sitno s pavillonom, a na jeho s tejto strany najkrajšie bralá (jakožto
„Kazateľna", „Hrdina s pannou" na koni: Rudolf Pokorný videl jako by okná a brány na
,,hrade orlov") jesto krásny výhľad, ale výhľad otvára sa i južne široko-d'aleko, západne ale
dolu ďalej ponad Valovskú na počuvalské jazero. Za chrbtom pavillonku vyčnieva malý
kopčok, „Petrov vršok", tiež lúčka, pokračovanie Tatárskej, ale so všetkých strán horou
zavrená, veľkými kríkmi lieskovvmi, jako by schválne pestovanými a patrne chránenými
postriekaná. Ak kde, tam môžu tancovať hôrne vily sitnianske, keď okúpajú sa v jazere
počuvalskom, jako rybie oko čistom.
S Tatárskej na Sitno idú umne vedené schody drevené, miesty aj kamenné, z
nekresaného kameňa. Pekné skupiny skalísk, vlastne velikých balvánov ostrohranatých, sem
tam jeden cez druhý ležiacich, nachodia sa okolo schodov, dvíhajúcich človeka teda viac než
na 100 metrov na Tatársku. Partia ne výslovne krásna! So schodov otvára sa vždy krajší a
253
Mimo cesty vodio aj chodník kratší, ale s t r m ý, odrážajúci sa od cesty neďaleko „brány", hore lúkou do prava ku horárskemu domu.
Tak tiež tam dolu od Sitienca, na pravo od voznej cesty vedie chodník obidvoma „Ilijskými lúkami" Ponad stok na „Hornej Ilijskej", ku
Šostalovej studničke na „Kuchyni". Kade-koľvek a kedykoľvek,' zvláštne ale v letnej pálčivosti, dorazí človek hore, dobro Padne mu
odpočinúť si na mäkkej pažiti v chládku, alebo na pohovke a na lavici a občerstviť sa vodou a vínko m. Lebo hore idúc neraz vzdychol:
„Ach, či jo tá «esta sýtria!" A súdruh odpovodal mu: „Šak ideme do Sitna." B Kcetymologizujem, lebo tak hovoríme všade, kdekoľvek
idome do vrchu
174
krajš' výhľad na severnú stranu, takrečeno do vnútorností Sitna, do jeho lesov a dolín a jám a
priepastí. Koho zastihne západ slnka na Tatárskej (jako mňa nepočetnekrát) a ponáhľa sa hore
schodami na vrch, kedykoľvek obzre sa za chrbát, vždy čaká ho rozkošný pohľad na
zapadujúce slnce. Tá červená veľká ohnivá guľa, na ktorej bez ublíženia môžu oči spočinúť,
už-už j de ponoriť za za hory pod horyzont; urobíš niekoľko krokov, vystúpiš niekoľko
stupňov vyššie, zas ju len vidíš, až naposledok podívaš sa na ňu s temäna od pavillonu, a tak
najdlhšie môžeš kochať sa na zriedkavom prírodnom zjave. (Krásny je i východ slnca, jako i
mesiaca.)
Toto je druhý riadný prístup na Sitne po týchto schodoch, mimo ktorého od východnej
strany jesto ešte štyri chodníky. Jedným možno prijsť od majera pod Sitnom ku srúcaninám
hore cez „Vlčiu jamu"; druhým veľmi pozvoľna od „Salašísk" tiež ku srúcaninám ; tretím od
„Poľanky" (nad farskou a školskou lúkou), v pravo od „Zbojníckeho bralca", ostrou a strmou
hranou Sitna do východno-južného kúta lúky na Sitne; konečne odpoludňajšej strany tiež do
tohoto kúta. Ale to sú chodníky len pre známých, pre takých totiž, ktorí aj bez chodníka
pochodia. Pomedzi bralá dá sa vyjsť (pravda, takému, čo sa chce škriabal: a laziť) na viac
miestach; a síce celou severnou stranou od pavillonu (pod pavillonom sú takéto ,,skrabacky"
najzajímavejšie, ale dosť nebezpečné!) až po srúcaniny; východnou stranou tiež na viac
miestach; už poludňajšou len veľmi stvrda asi na dvoch miestach pod studňou; od západu
konečne mimo schodov, a vedľa schodov, takrečeným Téryho chodníkom (t. j. úzkou
medzierkou pomedzi bralá popod Kazateľňu), viac ani jedným jediným miestom. Bralá od
poludnia a západu sú najvyššie a súvislé. Obišiel som Sitno popod ne zôkol-vôkol, ačpráve
chôdza popod ne je najobtížnéjšia, môžem povedať, nevýslovne obtížna; lebo nielen že
zväčša prichodí stúpať po samom ostrom, pohyblivom kameni254; a noha unavená nikde na
pevnom mieste nezastane, ale mimo toho treba výbežky jednotlivých brál obchádzať, kde zas
lebo pre hustú krovinu, zas pre strmú, hladkú pažiť ledva môžeš kroka učiniť. Pod studňou na
južnom temäni Sitna dvoma miestami vyšiel som pred rokami hore a dolu. Lebo práve tieto
bralá, vlastne flóra na nich, tak javnosnubná, tak lyšajníky a mochy, je tu najzají-mavejšia.
Načahovať sa za rastlinami na kraji brál, spojené je s nebezpečenstvom života; padnúť dolu,
musel by človek zomreť pr, než dopadol by na zem; ak by v letku nezomrel, zabil by sa a
dolámal, ba dodrúzgal a rozdrvil by sa o kamene, jesťi by sa voľakde na suché vrchovce a
konáre stromov nezopchnul255, alebo ak by v pazuche medzi haluzami viseť neostal256.
254
Neviem, či aj toto takého podivného pôvodu, jako niže Tepličiek v ľahotskom a nemčianskom chotáre, kde takéto pohyblivé, nezarastené
ba ani len neomochnatené skalie menujú „do rozsypaného kameiýa". Lebo ked vraj čert niesol kamenio, tam rozdrapilo sa mu vrece a
kamenie vysypalo sa.
255
Také nesťastie malo aj mňa dvarazy potkať v Sitíenci, kde do tej istej dosť hlbokej škuliny medzi bralá raz visel som už jednou nohou,
druhý raz mal som padnúť chrbtom; v škuline ale stál opretý v kúte vrchovec z osyky, čnejúc hore poulamovanými obielcnými haluzami
sťaby kostlivec. Tlama škuliny bola úplne zakrytá bujným preveseným rastlinstvom. Pri prvom ráze zhyboval som íiiladú lipu, cbcejúc sa
presvedčiť, ói jej odchylné listy sú také aj vo vrchovci, jako na spodných haluzách. Ďakoval som Pánu Bohu, že ma lipka udržala, ked
hupnul som nohou. Pri druhom raze pozeral som hôlny šíp s odchylnými kálkami, a poneváč som ho bol pristúpil, odstupoval som sa
zpätkujúc od neho. Keď som začal leteť, zachytil som sa toho, čo som práve uchmatol, trebárs aj šípov a žíhľavy. Nio len kto sa topí, ale aj
kto padá, chytí sa í šípa.
175
Niekoľko kusov rohatého statku, pasúceho sa na Sitne, spadlo už dolu a do-lámalo sa. Pozreť
z tých brál dolu, chytá závrat človeka; najmä so západnej strany na Tatársku, na pr. s
„Kazateľne". Ba ešte horšie a hroznejšie vyzerá s južnej strany, kde pod vysočiznými hore
čnejúcimi skaliskami rozprestiera sa strmá hora a rozsiahla hlboká dolina. V bralách zdržujú
sa pustovky, čili holubäčníky, ptáky dravé, ale velmi plaché, neveľké. Na najmenšie šuchnutie
dajú sa so škrekom na krídla, letiac v nesmierne veľkých smelých kruhoch a kolách ponad
dolinu; krídíami veslujúc veľmi málo, alebo tak slabo, že to oko ani nepocoruje; hľadeť na
týchto vetro-plavcov, to je radosť! Škoda,že ich už skoro vykynožili257. Obživovaly ony
pustotu temäna Sitna veľmi, lebo ta hore zo spevu táčieho i tak málo dorazí. Neraz nakochal
som sa ne nich pred tým, kým ich bolo mnoho a hútal som si: keď ľudia chcú lietať keby
takéto lietanie vynašli tak s malým pohybovaním krídel, to by už stálo za to! Ale ak má
človek tak trepotať, jako vrana, to i tak nevydrží dlho a capne na zem, jako Tolstého anjel v
rozprávke „Čím ľudia žijú?" „Bude lietať jako anjel, a padne jako čert", hovorí naše príslovie.
Toto sú prístupy na Sitno, čili na tomänojeho. Pripomenul som i tie pre
navštevovateľov. Ja pochodil som nielen celé okolie, ale Sitno krížom-krážom
nepoščetnekrát, a čo pišem, píšem z vlastnej zkúsenosti. — Čo týče sa už prístupu od ďaleka,
do obvodu Sitna, čili k najbližšej jeho päte, až k bralám: jeden prístup, totiž voznú cestu cez
Rovne a Biely kameň, pripomenul som už; druhý pohodlný chodník pre peších, od
štiavnického turistického spolku udržovaný a znakmi červenobielými označený, vedie od
Štiavnice cez Štefultov, Sitniansku, Vozárovu 258, Krížnu, lúku „Pastiersku", hore „Petrovou
horou", popri studničke „Gretzerovej", na lúku „Almášsku"259, od nej zase horou na Tatársku.
Tieto dva východy vedú obidva od severnej strany, vozná cestaviac východne, chodnik viac
západne. Medzi obidvoma od tejto severnej strany jesto i viac chodníkov. Druhý turistický
chodnik, bielo-čiernymi znakmi označený, ide od Ilije na , Bielu cestu" a „pažiťami" a
belujským chodníkom na „Vlčiu jamu" a odtiaľ „Ilijskými lúkami" hore. Iný chodník vojde
256
Takto nešťastne pochodil vraj raz jeden akademik štiavnický. V pravo od „Kazateľne", alebo noďaleko od pavillonu spúšťajú sa dolu
známe už schody drovonné. I pomaly po nich ísť je nebezpečne, lebo sú nad zemou v povetrí, a keď by zklzla sa noha pod ne, mohol by ju
človek zlomiť. Treba teda po nich pozorne kráčať. Spomenutý akademik, nie celkom v pripočetnom stave, a k tomu v noci, rozbehol sa za
ostatními súdruhmi dolu schodami; ale ani nie dolu schodami; pochybel; dolu bralom medzi schodami a „Kazateľnou". Druhovia hemohli ho
ani dočkať ani nájsť; až na druhý deň spatrili ho na buku pod bralom, zachyteného za hlavu, modzi dvoma konárami, mrtvého.
257
Tito malí dravci nebezpeční sú bažantom, ba i mladým zajacom a srnkám, a mimo toho veľmi nenávidia sovu. Veľkú ušatú sovu teda
chovajú stále v bahnici, a tú vystrčiac na vysokej žrdi, okolo lietajúce pustovky a iné dravé Ptáky strieľajú.
258
Vozárová bol pôvodne salaš na Kohárovskom území, pozde j šlo veľká krčma, takrečeno na úbočí Sitna. Časom okolo krčmy povstávaly
domky, a z domkov neveľká otec Sitnianska. Úradne menovala sa za starodávna pred rokom 1648 spolu so Štefúltovom, od ktorého delí ju
len chotárny potôčok, „utraquo Steffoltova, Kohariana posíessio", alebo na krátko „Kokariana Stef-foltova". Nič prirodzenejšie, jako že si
ľud slovenský svoju olec, takmer na úbočí Sitna postavenú, a k sitnianskemu panstvu prislúcliajúcu, pomenoval Sitnianskou. Meno
Vozárová ale pripomína nám tie rydzoslovenské časy, ked sme nehovorili „furmanale „vozár", lebo krčma istotno bola postavená pre vozárov, ktorí vozili clrevo so Sitna.
259
Almáš horný i dolný, dve obce spolu neďaleko Bátovíec. Almášanci zrá-bali kedysi z panštiny túto lúku, a preto menuje sa „Almašská",
jako tie menujú sa „Ilijskými", ktoré zrábali Hijani. Almáš odvozuje Kachelmann že-„Almasohe"??
176
pod Sitience; potom popod „Medvedziu" a ponad „Kružicovou studničku", cestička ku
grantu; zas strmý chodník cez „Hlbokú jamu" hore na Tatársku; iná cestička na dolní koniec
„Almášskej". — Západne od Sitna popri počuvalskom jazere vedie počuvalská hradská k
jezeru; od neho hore známou strmou „Valovskou" chodníčkom prijdeš na Tatársku; ďálej viac
k juhu, chodník ešte strmšou „Teplou stráňou"; južne hore dlhou stromu lúkou,
prináležajúcou, jako rečeno ku Tatárskej.
A kadeže konečne od východu možno vyjsť, totiž od Prenčova? Neraz, keď vyberám
sa na Sitno, neviem sa rozhodnúť, kade udreť. Rozhoduje potom len to, ktorým smerom
možno viac vecí zachytnúť, posbierať, obzreť. Najsevernejší smer je takrečený ^renčovský
chodník", to jest cestička na „Strát", pomedzi role, až po „Bujačiny" aj vozmo, odtiaľ pešky
na „Biely kameň"; alebo „Nemcovým potokom"; cez „Fanťovskú"; . Červené"; „Polia";
dolniu ..Vlčiu jamu" ku Sitniencu; popri Šulcovom majeri cez „Čierne blatá"; voznou
cestičkou ,,Medzi potoky" cez „Stankojo vršok" na „Buzalku" a popri majeri „pod Sitnom";
konečne „Bardinovou" na farskú lúku (kam aj od Stankojo vršku cestou, ktorou vozí sa seno,
pohodlne možno prijsť) a popri vodovode na Tatársku lebo cestičkami, alebo hore strmou
lúkou. Netreba pripomínať, že hory Sitna poprerezávané sú krížom-krážom cestičkám.260,
ktoré nezkúseného jako v bludišti (labirinte) vodiť môžu aj bez svetlo-nosa; zkúseného ale
„všetky cesty vedú do Ríma".
Čo týče sa priechodu, jesto aj také chodníky, ktoré možno považovať za priesmyky.
Taký je zvláštne ,,/'adziansky chodník". To je chodník, skoro bych povedal, podivuhodný.
Nerobil ho žiadon merník, a napriek svojej veľkej zdĺžosti, skoro z takrečených našich
„dolniak" (Ľadzany ležia len 211 m nad morom) popod najvyšší náš vrch Sitno tak prevedie
cestovateľa, že skoro nikde neide do vršku, ale tak pravidelne a jednostajne dvíha la cez
belujské hory ku studničke „Dobrej vode", „Kiazanou" ku „Čiernej studničke" a až k
počuvalskému jazeru (683 m) a počuvalskou hradskou na Vindšachtu (863 m). Na tento
chodník nielen Belu-jani, ale aj Sebechlebani belujskou dolinkou môžu dosť pohodlno prejsť,
a chodník tento býva časom dosť živý. — Od počuval-ského jazera mohol by človek udreť aj
na novú hradskú voznickú čili Rychňavskú, a ta ku Hronu. Od jazara musel by íst popri
severozápadnom vodovode, prekročiť na východnopoludňajší vodovod rychňavského jazera,
cez „Rázputie"261 dolu štamposkou hradskou od „Hlinky" ponad studničku „Zbojisko" a s
vysockej cesty dolu novou hradskou voznickou, čili takrečenou rychňavskou dolinou. Naši
ľudia do žarnovických veľtrhov neidú na Štiavnicu, ale lebo popod Sitno alebo cez Iliju,
potom na Kopanice, Kohútovo a dolu do hodrušskej doliny. — Druhý taký chodník pre
260
Ten dážď čí tú vodu, ktorá z takýchto hôrnych ce3tičiok a závozov, či v zimo, či na jar vyčistí listie suché, menuje náš ľud „listnačkou".
Ešte vral prijdo ,,1istnačka." Toto slovo známo je aj okolo B. Bystrice (P. Križko), a snátl aj indo. Xa listnačku čakajú pltníci okolo Hrona a
možno aj okolo Váhu, lebo bystrá voda dobre plte nesie.
261
Toto krásno meno, označujúce volmi rozsiahle pastviny v dokýšskom chotáre, pochádza od staroslovenského put, cesta, rázputie,
rozccstio. Lobo skutočne, kým nebola riadne spravená líradská, tam po tej pažiti šiel každý, kade ehool, vždy dalej po celom, narobiac
množstvo kolají.
177
transennu je ,,belujský chodník", na ktorom vraj v Banišťach aj máta. Ja prešiel som po ňom
neraz o 10. večer, alebo o 2. po polnoci, ale nevidel som nikdy ničoho. Vedie popri panskom
majeri na „Širokej lúke", krížom cez Bardínovú, popod „Bohojo vršok", hore „Baľovým
kútom" cez „Buzalku" popri „Jazarci" cez „Ľahotskú lúku"262, ponad majer „pod Sitnom", cez
„Vlčiu jamu", ta na Ilju; a cez Sitniansku, Štefultov, do Štiavnice. Tretí je „prenčovský
chodník", o ktorom už bola reč; od „Bieleho kameňa" odrazí sa popri „Haviarskej zemi" do
ilijského „Račna" a „pažiťami" na „Bielu cestu".
Pri všetkých bralách, zápoľách a jamách, dolinách a prie-pasťach, klukách a škulinách,
nespozoroval som v Sitne nikde značnejšiu ozvenu. No k nevypovedaniu hrozné je v Sitne
hučanie hromu a otupné blýskanie. Zakúsil som to neraz, a premokol pri tom čajsi do nitky.
Zvlášte raz išlo mi už o to, že živý neujdem, a preto držal som sa len počuvalskej hradskej
okolo jazera, aby ma aspoň našli, ak ma tam zahluší. To nebol by žiadon div býval, lebo v
Sitne často udiera hrom. Na bralách síce nenechá stopy, ani sklenný povrch, od častého
udierania pochádzajúci, nespozoroval som na nich, ale do prvnejŠieho pavillonu bily hromy a
ho aj zapálily a v hore bárs kde stretneš vysoký strom obielený, rozčesnutý, od pola zlomený,
alebo vysušený. Preto náš ľud hovorí, že v hrmavici dobre je skryť sa pod liesku, lebože do tej
neuderí. I ja zastával som v tomto lejaku pod liesky, ale prečo? Aby som si vydýchol, a trochu
okuliare poutieral, že by som ďalej videl ísť, lebo husté hrubé krupaje, padajúce na dáždnik,
prenikaly cezeň a halily mi hlavu do mokrej mhly, takže okuliare mal som vždy zajdené.
Prijdúc teda k ovisnutej lieske, podohnal som dáždnikom haluzy a zastal, dážď padal na veľké
listy a neprenikal cez plátno dážnika. To ale urobí človek len tam, kde leštiny jesto, a keď
dážnik má. Zažil som i takú úzkosť, že bol dobrý aj nakrývený dub, chraniaci aspoň, kým je
sneť suchá. Môj milý, starý dub, ktorý mi takto raz dal prístrešie, nájdem pri druhej
príležitosti zlomený. Bože, aby sa to bolo vtedy stalo! — Sitno veští nám i počasie. Ak kúri,
ío mrcha znak. „Sitno priťahuje oblaky"," hovorí okolitý ľud, preto okolo neho často a dosť
nenadále prší. Sená a mládze (tuná hovoria „kosienky") okolo Sitna je ťažko dosušiť. Neraz
vyjde robotníctvo toľký svet; tu dážď: idz s neporídzenou domov! Od Sitna prichádzajú nám
fujaky a dažde a búrky. Niekde „hnilým kútom" menujú ten kraj, odkiaľ dážde prichádzajú;
ono nám je často tým hnilým kútom. No veď nám leží severne. A kým na temäni jeho sedí
kdekoľvek biela čiapočka sňahová, zatiaľ neufáme teploty stálej. Takú ozdobu vídavame
daktorý rok aj o Ďuri. Zkúsil som ale aj to, že okolo Sitna na ďalekom i blizkom obzore
zôkol-vôkol pršalo, a veľmi pršalo, ale na Sitno ani ne-kvaplo, alebo práve slnce svietilo.
Odtiaľ javí sa krásne, čo ľud v poli pracujúci neraz hovorí: ,,Z čistá jasna vraj prší; ani
obláčka nevidno." Oblak stojí na ďalekej oblohe, a pekne videť dážď, pre vetor vo vyšších
sférach veľmi kosom padajúci. Nemožno však posúdiť, do koľkého chotára, alebo či i do
262
Niže Prenčova v krytej dolinke leží malá dedinka, Uahotka, úradne: „Sitno-Ľahotka", majúca ľud volmi dobrý. Obyvatelia jej vyplávajú,
že ich obec je tá najstaršia, staršia než Prencov, staršia než Svätý Antol, a preto žo voľakedy jej chotár siahal až po Sitno, až po tú lúku,
„Ľahotskú", a odtiaľ meno dediny „Sitno-L'ahotka". (Môže mať lúka ale aj od toho mono, že ju Ľaho-čania za panštinu zrábali.) Na Ľahotke
skrývali sa vraj tiež obyvatelia okolití pred Tatármi, a za úkryty slúžily podzemné diery. Nedávno otvonly sa dve také náhodou; v jednej že
sa môže obrátiť so senným vozom (?); v druhej našli jednu popolnicu. Na viac miestach v chotáre našli už popolnice, ale nie sú zachránené.
Na dolnom konci dediny bola vraj taká diera, v ktorej ukrytí ľudia popod zem chodili si na vodu do potoka.
V ľahotskom chotáre je ťah prekrásneho mena „Nehutín".
178
druhej stolice nepadá? Keď je blýskanie ešte za obzorom, s podivením vidí človek, že raz
blysne sa z oblaka dolu, druhý raz od zeme do oblaka hore. Vtedy ešte neslyšať hrmenie, ale
keď začne raz z daleka, jako by z dola, zpod zeme mumlať: prac sa pod suché, lebo víchrica
je hneď tu. A „kto sa vraj hrmenia nebojí, ani Eotia sa nebojí".
Tým príjemnejšie padne človeku, keď z chotárov dvoch pod sitnianskych dedín,
Badana a Počúvadla, kde ešte lichvu v črie-dach pasú, z dolín hore na Sitno počuje harmóniu
množstva najrozmanitejších zvoncov, a do toho zamieša sa pastierska trúba, jako príjemná
upomienka na dávnu milú prostotu ľudu. Niekedy z blízka zaslúchne človek gajdy alebo
fujaru, alebo píšťalku. Na miesto trúby pastierskej počúvame teraz trúbu poštársku, hore
dolinami veru príjemne znejúcu a píšťal rušňov železničných a iných strojov; a gajdy a fujary
nahrádza si roľnícky ľud cigánskymi husľami a cimbalami a remeselníckými harmonikami.
Tiež „pokrok". — Od Nového roku 1893 počuť cez deň štyri razy ohavný huk parnej trúby na
parnej píle, ktorú sitnianske panstvo na dorábanie parkettov postavilo na Tepličkách; trúbu
počuť zôkol-vôkol na 6—8 hodin chôdze; a dľa nej môžu turisti v Sitne vedieť aspoň, kedy je
poludnie, i bez hodín. Pri tom všetkom však škoda trúb pastierskych, gájd a fujár valaských a
píšťaliek pasáckych. Takúto ľudovú hudbu v slobodnej božej prírode rád počúval každý. Keď
Štefánia Habsburská, jako následníčka trónu prvý raz prišla do Sv. Antola hosť svojej sestry a
švagra, a prišla navštíviť tam svoje dcéry belgická kráľovná; zemepán im tiež tento pôžitok na
Sitne dal pripraviť. Hric, panský valach mal fujarovať, ale z omylu ir ú bil, len tak Sitno vrelo.
Bolo aj tak dobre. Musely ale aj pred tým za starodávna už byť také časy, kde kráľovnie
a snáď i kráľi navštevovali, a to o veľa častejšie kniežatá sv.-antolské, alebe
princov.263prenčovských, a vedľa nich a s nim (snáď na poľovačkách) navštívili i kraje
263
Prenčovskú obec udeľovali vraj královia doživotne do úžitku princom z krve kráľovskej, vyznačivším sa vo vojne, alebo za iné verné
služby. Ján Kachelmann (II. str. 115.) udáva dľa Praya a Katonu spišského grófa Prinza (Princ, jako osobné meno), od ktorého že by mohlo
snáď (!) odvozovať sa dať (an ihn — Grafcn Pridz — liesse sich anknupfen!) Prinzdorf. — nemci začali neničiť slovenské názvy asi koncom
pätnásteho stoletia (P. Rrižko in litt.), a vtedy zo slovenského pôvodného Prenčova, utvorili si podobne znejúce „Prinz-dorf", jako tisíce
podobných. Za tým až nasledovaly kombinácie o domnelých princoch, ktorých vybájili (anknupien!) len z mena „Prenčov", poťažne „Prinz.
dorf", a pridali druhú bájku o darúvaní (ani Anonymus B. r. n.). Obec, keď ju darúvali králi, musela mať prv meno, lebo tez mena nemohli ju
darovať; alebo čakali s jej pomenovaním, kým zjaví sa dáky princ (?), ktorému ju môžu darovať a ešte len potom od neho pomenovať??
Ač pôvod osobného mena Prenč nenie dosiáľ jasný, predsa je tu, s appro-priativnou či patronimičnou priveskou „ov", jakú máme
vo všetkých menách ' veľkého počtu obcí, ťahov, vrchov. ., utvorených z osobných mien,"jako na pr. (súsedných) Krnišov, Žibritov, alobo
Lišov... a tak i Prenčov. Osada vzala pôvod a počiatok svoj od jednoho jediného prvého osadníka; ten Krniš, Žíbrit, Prenč, Liš, bol prvým
majiteľom a obrábateľom polností v tom kraji, a na otázku: čie to pole? znela odpoveď: Krnišovo; či ten kraj? Prenčov. Z jednoho predka
rozmnožilo sa obyvateľstvo; z jednoho prvého domu povstalo behom času viac domov, dedina alebo obec. (Naprotiva, „Ves", „Vieska",
musela mať od počiatku viac spoločných majiteľov.)
Ján Kacholmann (III. 128.) udáva starý spôsob písania našej obci „Princh-falva"; ch v drievnych písomnosťach jo toľko jako č.
Matej Bol r. 1712 píše „Prencsfalu" a „Prencsow"; Korabmsky (Geographisch-historisches Lexicon, 1786.) „Prencschdorf", „Prencssow",
„Prencschfalu"; v druhom registri „Prenčow". Od nových Maďarov môžme očakávať každý rok nové mená obcí, čo je úplne neprirodzené,
lebo autochtonné obyvateľstvo nikdy nemení meno svojej obci. Ale tamtí spravili si pravidlo, že len to je dobré, čo nacliodí sa v starých
listinách, no, to nevedia, že v starých listinách skrze zlých prepisovateľov spotvorené sú jedny mená tak, jako druhé. Ktože by sa nebol učil v
školách, že nemecký mnich, Schwarz, vynašiel pušný prach, a predsa to r.en'o pravda: Schwarza nikdy nebolo; ale kroz prepisovateľov
povstalo z Rogora Niger, a z Nigera Schwarz . . . (Természettud. kôzlôny 1893, pag. 217.). Ale oní aplikujú svojo násilné pravidlo !en na
slovenské mená, a tieto s potvoru j ú, kdožto maďarské nechávajú tak, jako ich terajšia živá mluva doniesla. Nech súdi rozvažitý človek. Tak
vynašli pre Prenčov štvrté meno, „Berencsfalu", So, keby bolo hodnoverné, na prvý pohľad je slovenskojšie, nežli Prenčov. Sám bol som
voľakedy tej domnienky. že Preiv'ov pochádza od „princ", „princa"; ale vidím, žo keď by kohárovski (Kohárovci len od r. 1815 knežatmi)
princovia a prínčience (jako ľud hovorí) boli mohli bývať na Prenčove, vtedy už dávno (r. 1778) panský dom bol premenený na terajšiu
katolícku faru Na Prenčove bydleli voľakedy aj Nemci, Sasíci, kým sa neposlovenčilĽ Niekoľko nemeckých mien zachovalo sa dosial v
prončovskom chotáro, jako Štadlovo, Štrát (Streit?), Pokhauš, Štamperg (Steinborg); to isté potvrdzuj ú mená „Kincelov vrch", „Nemcov
potok". Z priezvysk nemeckých máme ešte na ukážku: „Remiar" (tak asi vyslovujú handrbulei „Riemer"), Šulc, Miler, Kelerik a Obert.
Ostatn;e sú rýdzo- a staroslovenské, zväčša od krstných mien, a na ic. Ale medzi zdejšími priedzvyskami mámo i „Hercek" a „Králik", ktoré
179
okolité; ktorých návštev ozvenou môžu byť mená „Kráľovce", obec spojená s Krnišovom, a
„Kráľov vršok" v chotáre belujskom, na ktorý vraj časom vídavať tri čierne ptáky sadať. (G.
Stollmann in litt.)
Jako vidí prívetivý čitateľ, Sitno je vrch zriedkavo krásny a pre turistické výlety jako
stvorený. V tomto poslednom ohľade cenu jeho zvyšuje blízkosť takého okolia, ktoré má
obyvateľstvo nie len stižné, ale aj pre turistické pôžitky vnímavé, jako je elita Štiavnice,
Vindšachty264, ba z čiastky celého Hontu a Tekova. O Štiavničanoch už pred 150 rokmi
poznamenal Matej Bel (Ibid. pag. 533), že pre túto príhodnosť vrchu robia naň výlety, keď je
povetrnost prajná, s veľkými prípravami. Bez obecenstva primeraného ne nie možná žiadna
vec. — K tomu prispievajú ešte aj iné prajné okolnosti, jaké pri iných, snáď ináč tiež' dosť
príhodných miestach, chybujú a výlety znemožňujú. Na Sitno je prístup, jako sme videli, jak
zo širokého okolia, tak z blízkosti so všetkých strán dosť snadný a pohodlný; po tom so
stránky zemského panstva od jakživa veliká zriedkavá ochota voči navšte-vovateľom. Len
navštevovateľom k vôli stojí priestranný dom horársky, do ktorého každý slušný človek smele
vstúpiť môže jako do hostinca, a nájde príjemnú, prívetivú a nie drahú obsluhu a všetku
možnú výsluhu. Viac primeraných miest po celom vrchu jesto, kde hostia bez prekážky a bez
nebezpečenstva môžu oheň klásť, jedlá variť alebo piecť, všade sú ohnišťa z kameňov, stoly,
lavice z dreva alebo z prirodzeného kameňa („Zbojnícky stôl", „Kuchyňa" so srubom, „Kania
studňa", sieňa na Tatárskej atď.); v čas nehody ešte aj neďaleké prístrešia a nocľaha.
Ležiaceho dreva suchého jesto v horách množstvo; to bez prekážky upotrebiť môžu výletníci.
Mimo toho, a čo je hlavná vec, všade v blízkosti je hojnosť čistej, čerstvej, pramenistej
vody, i v najväčšej šuchote; a šuchotá, či radšej bezdážďové, jasné, teplé počasie býva
výletom najpraj-nejšie a výletníkom najpríjemnejšie. Na temäni sú dve studnice s válovami aj
pre lichvu; jedna známa pod menom „studňa"265, strieškou daštenou opatrená, nad samými
nepod-vratno v istom poťahu stoja k dávnym pánom a majiteľom, alobo navštevo-vatoľom. Máme aj priezvysko „Pravda", a príslovie
„Prenčovská pravda". Neprisluhovala sa tu vtedy spravedlnosť, jako v Krupine, a neznačí to aspoň približne toľko, jako kedysi „Krupinská
pravda", „Pukanská pravda" a v celom učenom svete známa a povestná „Novgorodská pravda"? Slovo „pravda" platí tu toľko, jako „súd",
„výrok". I tak každý zemský pán súdil svojich poddaných. A zdá se, že prvotne, kým nebolo kaštiela vo Sv. Antole, asi do r. 1770 bol
Prenčov, a nie Sv. Antol, sídlom sitnianského panstva. Videli sme, jaká neistota panuje ohľadom majiteľov Sitna, či celého sitnianského
panstva, a ohľadom majiteľov Prenčova, jakožto malej čiastky panstva, dalo by sa niečo určitého povedať?!
264
Z bližších obcí počuť n'ekedy hore na Sitno zvonenie, hudbu, ba i spev. Tak raz, jako farár krnišovský, súčastnil som sa pod oktávou sv.
Jána Nepomuckého popoludňajšej pobožnosti, vykonávanej pred krásnou sochou sv. Jána na Piargu, pri účastenstve úplného počtu n'okoľko
sto baníkov a veľkom návale iného nábožného ľudu. Skoro slová rozumel som piesni, sprevádzanej krásnou hudbou na trúbach. Pán Boh vie,
koľko nábožných duší aj z pospolitého ľudu. roľníkov, drvotárov, pastierov po okolitých pahrbkoch so sňatými klobúkami, snáď na kolenách
so sopiatými rukami a s ružencom v prstoch, áno i so slzami v očiach od dojatia, obcovalo tejto pobožnosti. Piarg, Pierg menuje sa iným
menom aj Vindšachta. Ján Kachelmann (III. str. 83.) právom karhá tých vetroplachov, ktorí v mene Wend hlásajú vietor. Wind, „hrešiac
proti vedo", aby nemuseli uznáť nutnú pravdu, žo tu (jako snáď aj inde), prvopočiatočne baníčili Slováci, Wendi. Hľa toho je „Slávodol"
(Katolícke Noviny rod Palárikom na Windšachte) správny preklad Vindšachty. Dľa Boženy Nemcovej volalo sa ta niekdy „Na Pecinach",
ktoré meno skutočne nosí kraj či rozcostie označené krížom, naď rychňavským jazerom, kde odráža sa cesta počuvalská.
265
Bez pochyby túto studňu a jej vodu zvelobuje národná pieseň:
„Na širokom Sitne bystručká vodička; predáva má milá, holubička sivá, čorvené jabĺčka."
180
bralami južnými; je pravý div boží, jak pre hojnosť a stálosť dobrej vody, tak pre nerozlúštenú
a snáď i nerozlúštiteľnú hádku, odkiaľ berie vodu, keď holá plocha nad ňou nijako nevládze
jej ju dodávať, a nezbýva iná domnienka, než že nejaká prírodná sila od dola dvíha vodu do
hora266.
Druhý prameň na temäni známy je pod menom „močidlo;" voda dobrá, keby bola
lepšie opatrená; plná je čierneho hlienu.
Poniže temäňa zôkol-vôkol, to v bralách, to na čistinkách, jak vo strminách a svahoch,
tak na rovienčičkách, nachodia sa studničky a pri nich ohništia. Na opísanej vo znej ceste
prijdeme k „Šostálovej" studničke a ku Kuchyni, najrozsiahlejšom a naj-sporiadnejšom
pohostinnom mieste, pri ktorom mimo všetkého pohodlia (stoly, stolíky, lavice, kamenné
sedadlá a ohništia, malá stavka na umývanie hrnčených nádob) ešte i domec srubený, jako už
povedané. Pod Kuchyňou, na „Hornej ilijskej" lúke je tiež dobrý stok medzi javorami a
jaseňami. — Hore vyššie, o „grante" už bola reč; k nemu vedie sa zo štedrej studničky u cesty
válovcami v zemi i v pevetrí veľmi studená voda, ku ktorej s dychtivosťou bežia panské ovce,
idúce cestou na temäno, alebo na Tatársku na pašu. Pred „bránou" sú teda vlastne dve
studnice, ktorým pôvodné mená nemôžem sa dozvedeť. Voda, z grantu vypustená slúžila za
tuš pre človeka, v ohrádke, prútim opletenej, ukrytého.
Na turistickom chodníku v „Petrovej hore" je tiež novo-pokrstená (Gretzmacherova
alebo zkráteno) „Gretzerova studnica", zakrytá a pri nej podobne stoly a lavice s ohnišťami na
„Valovskej" je „Kania studňa", obhlbná, kamením murovaná, i krytá, s kamenným ohnišťom
a dlhým válovom, od ktorého snáď meno lúky „Valovskej". Tento silný a veľmi studený
prameň usnadňuje pobyt na „Tatárskej", poneváč je blízko k nej (sieňa), a táto vody nemá;
škoda totiž, že na strmej Tatárskej je zanedbaná studnička; no trochu v bok, kde stála pred
tým iná veľká sieňa (útulok pre hodbabné ovce, merino, pred dáždom, poneváč od zmoknutia
býva vlna ostrá), v hore je stok dobrý, stály; na druhom boku a hore na cestičke nestály. —
Niže Valovskej nad vodovodom, prameň silný má meno „Valovská studnička", veľmi
navštevovaná. Pod Tatárskoou, s tejto strany „Almášskej", v „Rovnej bani" silný studený
stok, z ktorého slúži voda do toho istého potôčka, do ktorého i z „Kružicovej studničky" pod
hornejším chodníkom od Ilije, popod „Medvedziu", tvoriac viac väčších-menších zdúvalísk s
bujnou sitinou. „Prenčovský chodník" i v našom chotáre vedie popri studničkách, i v ilijskom.
A ilijská strana Sitna je ešte bohatšia na žriedla, než naša. Tam je viac mokradi a v nich viac
sitiny.
Matej Bel (Ibid. pag. 533 a 540) pripomína studňu a tvrdí, že jej voda je v lote ľadová, v zime letnia; že odteká potôčkom, ktorý
tratí sa v škulinách brál a pri Prenčove, „ad vicum Prencsow", zas vyviera. Sotva. — O „Šostalovej studničke" hovorí, če čím jej viac človek
pije, tým viac sa žiada. Pôvodne musela sa "volať len „studničkou pod bránou, alebo na kuchyni".
266
Odtiaľ snád bájka u ľudu, že kodysi žoleznými ciovami bola pumpovaná yoda z počuvalského jazera na hore Sitno. — Ale s jeho
morským okom prečo nemohla by byť podzemne spojená „studňa"? Znal ju aj Matej Bel; len že ju kladie pod filagóriu.
181
Poznáme už žriedla okolo Sitna severne a západne; ešte' poznajme na juhovýchodnej
strane. Belujský chodník dovedie nás vedľa „Jazarca", cez „Ľahotskú lúku" k prameňu,
najsilnejšiemu neďaleko majera pod Sitnom, válovcami pre ovečky opatrenému, „Čiernymi
blatámi" odtekajúcemu do Prenčova; okolo válovcov samý stok, samý výmok, a pozhora, v
brale, velmi ľadová studnička stojaca, z ktorej totiž voda neodteká; pri samom majeri je
studňa, vlastne cisterna na vedro. Hore vyššie, pod srúcaninami, jako už povedané, nad
cestičkou, „zbojnícka studnička". Tak podobne, v pravo od chodníka „strmou hranou" od
„Poľanky", jedna studnička na Salašiskách a viac stokov v hore. Mimo toho, vodovodom
„tatárskym", od samého jeho počiatku nad „Ľahotskou lúkou", ta na juh až k lúke
„Hrankovskej", preseknuté je viac prameňov, a ich voda vziata vodovodom do počuvalského
jazera; menovite medzi prvým a druhým jaskom, máme dnu vo vodovode prehĺbenú a
omurovanú studňu; a poneváč je v ustavičnom chládku a zátulí: má vodu vždy veľmi čerstvú
a chutnú. — Ľadziansky chodník ide, jako už rečeno, popri „Dobrej vode" (toto meno právom
zasluhujú jej silné tri pramene) ku „Čiernej studničke" (Má dno čierne, a v bahne vždy „Živé
vlasy," Gordius aquaticus L. Sieb.),267 niže ktorej nad bahnitou dolinkou pod košatými
dubami počúvali vraj horári a iní a iní polovníci silné hučanie pod zemou.268.— Pripomeniem
ešte na farskej lúke pod Sitnom šesť prameňov (jeden vyteká zo zdúvaliska), na horárskej
lúke „Prostrednej poľanke" veľký stok, a konečne v „Banišťach" v hore znamenitú studničku.
Len o tej studničke neviem, ktorá o polnoci nemá vraj vody, poneváč vtedy z nej napájajú
zakliati husári kone. (Potulky II. str. 248.)
O tej hodine, pravda, nechodievam po Sitne. Ostatne, ktože by všetky studničky v
Sitne znal a vyrátal! Ináč, je to prirodzené, že z bájeslovia sitnianskeho studničky vystať
nesmelý! A keď jeho zakliati obyvatelia netrpia hlad, nesmú trpeť ani žížeň, aby im bolo
ľahšie dočkať sa odkliaťa a osvobodenia! A ked vrané koníčky husárske dostanú obroku
(Sebechlebský ovos!), musia dostať aj vodičky, aby darmo nedupotaly a podkovy nedraly!
Dosť na tom, že na Sitne a okolo Sitna človek nemusí smäd trpeť, a v najhoršom páde
napije sa z potôčka, jako ptáčik, a to je najzdravšie Takto občerstviť nemôže sa človek
hockde, a aby som zas nadpriadol paralellu, nie menovite na Ptáčniku, v klakovských horách.
267
Ľudia boja sa ich, lebo kod by ich vraj človek s vodou vypil, budú žiť v žalúdku; medzitým, pre človeka sú úplne neškodné, aó v mladém
veku žijú najprv v larvách, a potom ďalej v tých dravých vodných brúkocli, ktoré sožorú oné larvy i s nimi. Len keď majú vajíčka klásť,
vyjdú z brúkov.
268
To hučanie shodujo sa s povesťou o poklade (Potulky II. str. 249.). Keď sa odmeria od studničky niokolko metrov k jednomu dubu, a
tam sa kope; prijde sa vraj ku dverám sklopenia. Dnu treba však hodiť peň z toho duba, lebo v hrtani pivnico sem-tam ustavične švihá meč, a
každého pretne, kto chce dnu. O ten peň zlomí sa meč. Ten, čo o ňom vie, nemôže ho vziať, lebo boli traje, čo so všetkom so pätráz. Tam
jesto práce pro učencov! zaprisahali, žo ho jeden bez druhého nevezmú. — Na Krnišove, na „Dedovej lúke", má byt veľký štvorhranný
kameň, a pod ním poklad, o ktorý práve tak zaprisahali sa až dvanastoria dobrí chlapci, že ho jeden bez druhého nevezme. Jeden z nich ešte
nedávno shováral sa s Krnišovanmi v Pešti a menoval daktorých zo súdrhov ...
182
Bárs je o veľa vyšší, takže má už flóru hôlnu, výhľad269 preutešený: ale čo by aj ľahší bol
prístup 270naň, a čo by mal i blízke mestá a publikum, jako nemá: už tá okolnosť obťažovala
by veľmi výlety, že na úzunkom temäni, ani blízko k temänu nieto vody. (Ale dolu nižšie jej
je všade dosť, a znamenitej, zvláštne s tej strany od Prochota cez Magurku!)
Nad horárskym domom, na najvyššom brale Sitna, čneje pavillon, sedem metrov
vysoký, postavený z Andesin-trachytu, lámaného na „Bielom kameni". Prvú túto filagóriu,271)
jako ju ľud volá, dal veľmi umeleckým spôsobom postaviť Mikuláš Koháry272) asi r. 1727.
Hrom udrel do nej r. 1852 a spálil ju, a tak stála ošarpaná; žiaľ bolo hľadeť na tie krásne
kresané, nápismi ozdobené kvadry, sem tam rozmetané; v nej postavený bol mernícky
triangulačný znak. V terajšej, jednoduchej síce, ale cieľu-primeranej podobe, nie bez velikých
zásluh turistického spolku štiavnického, obnoviť dal pavillon Filip Koburg r. 1888. Proti
udretiu zabezpečený je štyrmi hromosvodmi. Na Sitno utešený výklad poskytuje
svätoantoľský kaštieľ 273.
269
Sem do doliny hronskej, ta do rovin nitrianskych, obidvoch na krásu nie tak ľahko v svete páru majúcich, jako čo by človek hľadel s
hrebeňa domu svojho do dvora vlastného sem, a do susedovho tam. — Hľadiac s Ptáčnika na Sitno, vidí človek, že toto je nižšie o veľa, totiž
o 335 metrov! Keby s Ptáčnika na Sitno bol „ramenný most", o jakom báji národná povesť ponad Ilron, medzi Revišťom a „Sokolou",
vrchom vo bzemekom chotáre, v okamihu sko-túlal by sa človek na Sitno!
270
Z najbližších dvoch obcí, z Klaku a z Prpchota, potrebuje spoločnosť 4—6 liodin; z Píly právo 9; a dolu, miestami aj bežiac, predsa 5
hodín! Pri tom všetkom najvrelejšie odporúčam bližším tuiristom ,a zvlášte prírodoskúmaťeľom ,s viac strán ,so päťráz .Tam jesto práce pre
utečencov
271
Toto dosť bežné slovo nenašiel som v žiadnom slovníku, vyjmúc „Dicti-onarium Páriz-Pápai. II. r. 1801 v tejto podobe a s
týmto významom: „Filegoria, Nubilarium, eint Wetterhútte, Lusthaus." Dalo by sa odvozovať od milý, a d), shováraf sa, besedovať, teda asi
„miesto k dôvernému besedovaniu," alebo zkrátka, „besiedka c. U nás obe mená, jak filagória, tak besiedka, upotrebúva sa na búdky v
zahradách. — V B. Bystrici volajú filagóriou búdku na hradbách"," kde plte prechádzajú. — Podobne filagoríou me-nujo ľud lešonie na
„Saskom vrchu", nad „Rázdolím" dvojimi schodatni jako na veži, pod strechu vedúcimi, s k r o v o m asi 10 rn vysoké, odkiaľ ponad
vrchovce najvyšších dubov, kynie preutešený výhľad na Sitno, na sv.-antolskú dolinu a na Štiavnicu. — Neďaleko horárskeho domu na
Rázdelí, v riedkej hôrke nad lúkou „Matejskou", postavený je osmihranný pavillon („Schweizerhaus"), srúbený, káplnke podobný, steny
všade majúc obložené kôrami z dubov, jako us-tovňa („Eremitage") v hore nad kaštielom. — V prenčovskej hore v „Uholnici", len k vôli
útulku v čas poľovačky, stojí od nedávna jednoduchá srúbená chyžka.
272
Mikuláš I. r. 1737 vystavil kostol prenčovský, s oltárnym obrazom svojho patróna, s-*. Mikuláša, biskupa. Pôvodne bol drevený a sv.
Martinovi zasvätený. V Sitno-Ľahotskom kostole na oltáre bol sv. Andrej, apoštol, patrón jeho otca. Štyri farské kos'oly (Sv Antol, Čabrad,
Krajšov a Prenčov) a tri filiálne (na Iliji, v č'ebovcach a na Beluji), patria k patronátu sitnianskeho panstva, majúc spoločnú fundáciu v
Ostrihome, založenú od Štefana Koháryho. Päť filiálnych kostolov (Čabradský, Vrbovok, Devičie, Ľahotka, Opava a Žibritov) od krátkeho
času srúteno, a tie ostatnie, vyjmúc Sv. Antol a Iliju, sú skoro prázdne, poneváč vyhynulo a hynie katolíctvo. — Pri prenčovskom kostole na
cintoríne nachodia sa podivné štyri náhrobníky, upomínajúce na Sphinx.
273
O kaštieli vypráva si ľud, že má oblokov, koľko do roka dní; izieb, koľko do roka týždňov; komínov, koľko do roka mesiacov. Takto
totiž, s touto základnou myšlienkou bol pôvodne vystavaný. Teraz je už vnútri jedno-druhé prestavené, ale bez narušenia vonkanšej podoby.
Na vežových hodinách, hľadiacich do dvora, či na kaplnku kaštielsku, čítať tento chronostichon: „SVnt, Vt erVnt horae, gressV, passVqVe
Carentes; Vna taMen Venlet, qVae tlbl DiCet: abl." = 1750. Sú a budú hodiny, bez kroku a choda: ale príde jedna, ktorá ti rečie: odijdí!)
Vtedy boly dohotovené severné a západné krýdla štvorhranu, a hodiny položené; lebo káplnka a záhradný trakt kaštiela sú dávnejšie, keď
Matej Bol spomína „castellum" už roku 1742, a Golo, zomrovší r. 1712 chodil už do neho; teda okolo r. 1700.
183
Bralá poludňajšie sú najvyššie, ale hrozné, hrúznokrásne; kdežto západné, zvláštne
severné, ač nižšie, sú predsa krajšie, áno najkrajšie; skupiny v nich zajímavejšié, a na nich
samé sedadlá, samé pohovky, samé stoly, samé schody; tam „hrdina s pannou",kazatelňa",
„zbojnícky stôl" ... No najkrajší pohľad na Sitno jjé predsa len od juhu a od západu, lebo na
tých stranách najvyššie čnejú bralá, a nie sú stromovím zakryté. Počuť, že idú odkryť aj
východné bralá, to jest pozvracať najbližšie stromy, ktoré dosiaľ musely byť šetrené. Naopak
zas, so Sitna najkrajšie panorama poskytuje sever, a síce pohľad na najbližšie okolie dolu.
Tam biely sv.-antolský kaštiel v zeleni, jako plávajúca labuť na zelenom jazere (štiavnické
tajchy daktoré ukazujú nápadne zelenú hladinu), v nádhernom rozsiahlom parku; tam
„roztratená sem tam po visácich Štiavnica kopcoch" (Holly, Svätopluk. Spev piaty) so svetochýrnou kalváriou; tam vrch Paradajz,274 s krížom na temäni;275) brdo Tanádu; Vindšachta,
Štefultov a Sitnianska, s dômkami roztratenými po úbočiach jako Betlehem. Krásny pohľad je
na štiavnickú železnicu prichádzajúcu a odchádzajúcu; dym jej komínov nesie sa jako stužky
v povetrí. Dym však početných velikánskych komínov pri hute štiavnickej, jako aj pri baňach
a pri iných strojoch, ukazuje smer vetra. Na kopci nad hutou čneje ohromné kominisko 50 m
vysoký, pyramíde podobný, ktorý lapá drahú rúdu, unikajúcu v dyme. Naposledok,
zhliadneme skoro pod nohami bielunký kostolík nad Ilijou, o ktorých už bola reč. — Dediny,
čajsi u päty Sitna na západnej a juhozápadnej strane, Dekýš 276,. Počúvadlo a Bad'an, so Šitna
nevidno.
274
Paradajz, 942 m najvyšší bod Tanádu. (Odvozovanie Tanádu od „Thue-níithig" — Kacholmann III. 82. — zdá sa mi príliš násilným.) Xa
Paradajz vtipne poznamenáva Rudolf Pokorný (Potulky II. 341.): „peklo (Sitno) i raj (Paradýs)... a Ján Kacholmann (II. 63.): „von der
unterm Opferberge (Paradois) liegenden Hôlle, peklo, auch unser Sitno, benannt wurde"ainde: „Ober der Holle Paradis".
275
Verný obraz zemského raja, ktorý nenle nikdy bez kríža.
276
Dekýš odvodzuje Kachelmann (III. 84.): „vom flandorischen Dokest". (?) Xa Dekýši nieto jednoho nomeckého priezvyská, jodnoho
nemeckého (flan-diického) názvu v chotáre. Krajšie podané sdelil mi o ňom F. Kabina. „Xebohý Michal Krečmáry — píše on — bývalý
mešťan štiavnický, toto rozprával mi o Dekýši: „Môj pradedo pochádzal z Horných Hámrov, kde sa ešte i teraz Krmárovci nachádzajú, a ja
som ich tam raz aj navštívil. Vyučil sa za sládka, snád jako vojak v Čechách, a založil pivovar na Dekýši, odkiaľ pivo rozvážal na všetky
strany, aj do Štiavnice. Zbohatnul a chýrnym pivovárčím sa stal tak. 4e od Leopolda kráľa dostal i zemianstvo. Neskôr kúpil si dom i v
Štiavnici a majetok v Krupino, a jedna dcéra môjho starého otca vydala sa za grófa Kolo redo-Mannsfelda, ktorý na akadémii študoval. Ja
som posledný, a so mnou vy-mro táto ratolesť." Hodno by bolo skúmať, či pri pivovárstve nebolo dákym technickým výrazom slovo dekýš,
ktoré koncovkou kýš (kyška, samokyš, samokyška sadnuté mlioko — mädokyš) tak blízko stojí ku kysnutiu. Dokýš je i priozvyskom, a v
mojom rodisku vedľa priezvyska Pivarč jesto mnoho Bekýšovcov.
Pivovár na Dekýši stál tam, kdo teraz bývanio pro' komorského horára. Kamene zo základov vykopávajú sa dosial, a drevená
sýpka stala do nedávna. Rodina Krčmárovcov skutočne dosiaľ trvá v Horných Hámroch.
Ešte jeden prameň za Sitnom, hore idúc v pravo od turistického chodníka nedaleko poniže „Grctzerovej studničky", neudal som
medzi studničkami, nochajúc, preň tuto príhodnejšie miesto. Menuje sa „Kvasova studnička"; odteká na lúku dekýšsku, tiež „Kvasovú", a
potom dalej do d.oliny dekýšskej; vlastne chytená jo do dekýšskeho vodovodu, a odteká do počuvalského jazera, Kvas a kýš a pivovár; snád
pozdejšie i viac dát, ktoré konečne umožeiúa etymologiu.
-
184
Rozsiahly park, v ktorom stojí kaštiel, ozdobený je i dvoma stavkama, a z obidvoch možno
improvisovať vodné spády. Z parku vedie celá sieť chodníkov, cestičiek a prechádzok djoko, i
na hodinu chôdze, horami a poliami. Mimo toho v novšom čase, v antolských, prenčovských
a žibritovských horách, narobené je mnoho chodníkov, niekedy i mochom vyložoných, čo
všetko možno považovať, jako by pokračovaním parku.
Publikum Sitna je rozmanité a početné;277. len to je najhoršie, že ruší nedele a sviatky.
Toto publikum baví sa prechádzkam.! po lúke, sbieraním kvetov a robením kytíc na
rozpomienku,)278 rečnením a pripíjaním pri hostinkách, ba i (čo s podivením pripomínam)
kolkami a kartami, zvlášte ale pozorovaním východu a západu slnca a mesiaca, a výhľadom
cez ďalekohľady na bližšie okolie. Videť vraj roviny peštianske (M. Bel. Ibid. str. 533), i
Dunaj kdesi okolo Komárna.279. Zôkol-vôkol zpusta bŕd a vrchov, podobná skamenelému
nedohliadnemu moru s nebotyčnými vlnami. Významnejšie "brdá a končiare, jako i mestá,
menujú turisti aspoň dľa domýšľania a ukazujú ich smer, poznačený i na zábradlí pavillonu.
Videť detvanskú Poľanu (1459 m), Matru, Sandu v Novohrade. V Nitre vraj možno obloky na
domoch počítať. (Dr. Szabó ibid.) Merníckymi triangulačnými znakmi spojené sú so Sitnom
vrchy: Ptáčnik, Lavrin vrch nad Badínom zvolenským, Bradlo v Javorine nad Ábelovou,
Karanč u Šomo-šujfalu, Nagyszál u Vacova, Gereč u Taty a Zobor. (Udania od direktora
astronom-geodätického oddelenia v c. a kr. vojansk. geograf, ústave vo Viedni, A. Ritýr von
Kálmár, s ktorým stretnul som sa na Sitne 14. júla 1893. Z tohoto merania má sa zistiť podoba
zemeguly). Na východ mimo udaných už predmetov, vidno biely kostolík ev. devičiansky,
bzovský zámok (niekdy praemonštrátsky kláštor), krupinskú vartovku ... na juhozápad
Levice, Pukanec . . . Raz obdivovali turisti cez ďalekohľady nočný požiar v Pukanci. Videli
ľudí behať, zalamovať a pomáhať im nemohli. Na západ videť biely kostolík vysoký nad
morom zelených hôr, a žarnovickoveľkopoľskú dolinu s pekným vrchom, Rajto-pom
Reichberg 857 m 280.
Pospolitosť považuje sviatok sv. Štefana, jako by sviatkom sitnianskym, a návšteva je
vtedy valná.
277
Dľa výkazu zapisovačnej knihy tamejšoj, vedie turistický spolok štiavnický i ročnú štatistiku zapísaných hostí a navštevovateľov.
278
Výber rozmanitých vecí na pamiatku nachodí sa tam vždy na predaj.
279
Možnosť toho dopúšťa dr. Szabó (Ibid. str. 143.), keď že sám videl zo železnice v Nových Zámkoch jako by dvojitý vrch, totiž Ptáčnik
vyšší, Sitno nišší končiar.
280
Má mať 70 studničiek! Keby sa vraj otvoril, vytopil by dolinu pílansko-žarnovickí.
185
Holly spomínajúc Svatovítov chrám na Sitne ospevuje i
„Z najvatších joho slávností, čo sa ročne po každej
Žatve a odvozenej z poľa úrode zvykla konávať."
Aký to vtedy bol život na Sitne!
„I preto najmnožší z ďalekých pospíchali končín
Zástupcové, juncov, jalovičky a ovce ku vďačným
Ťáhnúci obetám; štedrú k tomu ešte medovcov,
Štedrú vín hojnosti okrúhlých ňésli koláčov;
A všeliký chodnik, všeliká aj cesta radostných
Od pesní a preľúbežnej zaznívala hudby;
Každý lúh, každá na okol hory výška i každý
Odrazeným Svatovíta motal na zad ohlasom údo1."
(Cyrillo-Mcthodiada, Spov trotí.)
Tak je to i za našich časov na sv. Štefana na Sitne, len miesto juncov, jalovičiek a
oviec ťahaných k obetám, bolo by treba povedať:
I preto najmnožší z ďalekých pospíchali končín
Zástupcové s batožiskami, košmi a kapsy ku vďačným
Ťáhnúcí hostinám; štedrú v nich, „hráteho", „gaistu",
Štedrú vín hojnosť i okrúhlých nésli koláčov;
A všeliký chodník atd. (R. O s v a 1 d in litt.)
Prijdu hudci, prijdu predavači ovocia a sladkých vecí, obecenstvo samo donesie si
jedlá i nápoje, píšťale a harmoniky, a veselí sa do noci. Domov idúc, vystrájajú žarty a pestvá,
kladúc priečky cez chodníky a cestičky klady, haluzy, kamene, aby zadným obťažili chôdzu.
Čomu to treba pripísať, že pospolitosť deň sv. Štefana, kráľa na Sitne, vydržiava, odhaliť
neviem. Keby sme sa mohli doznať, že káplnka v hrade bola zasvätená tomuto svätcovi, jako
na čabradskom zámku,. povedali by sme, že ľud putoval ta na posvätenie chrámu, a pamiatka
udržala sa dosiaľ. Lež prvé- nevieme, a druhé zdá sa mi primalou pohnútkou ku tak veľkému
navštevovaniu; a k tomu, keď hrad s káplnkou zanikol, maly zaniknúť aj púty. Starci len
toľko vedia, a kde-tu i v kronikách je zapísané, že ľud na Štefana kráľa hrnul sa na Sitno, a
186
veľké zábavy konal potom nielen na Sitne, ale i na Vozárovej. — A preto náchylnejší bol by
som veriť, že siaha to ešte hlbšie, do predkresťanských časov, keď ku spoločným obetám a
hostinám schádzal sa ľud na vrch. Obety prirodzene bývalý len v lete, snáď práve o tom čase
okolo sv. Štefana; potom ale v kresťanskej dobe boly stotožnené obe slávnosti. Dôvod na to
máme na svätodušných slávnosťach, známych u nás Slovákov pod predkresťanským menom
Turíc, u Čechov Letníc. Jedny i druhé boly slávnosti pohanské, pripadajúce práve do tej doby,
keď kresťanské hody svätodušné. Pohanské slávnosti zanikly, jedine meno ostalo z nich, ale s
významom kresťanským. Tak môže byť i s pútom na Sitno na sv. Štefana. Ba či dáke iné
meno týchto pútov nezachovalo sa u okolitého ľudu lebo v mluve alebo v piesňach? Pút je to i
teraz púho národný, a hostina taká, jako príslovie hovorí: „Prijdite na hostinu, ale si doneste
sebou, čo ľúbite."
Kto by chcel poznať i kroj ľudu okolo Sitna, nech podíva sa -na sitniansky pút. Vtedy
zastúpený je tam kroj najrozmanitejší, počnúc od pestro a rýdzo národného z Prenčova,
Beluja, Počúvadla, Dekýša, Sitnianskej ... až po kosmopolitový u remeselníkov a slovenských
baníkov a hutníkov z Ilie, Štefultova, Antola, Vindšachty. Vtedy ta fotografa! Dosť blízky
vidiek Sitna predstavuje 6—10 najodchýlnejších krojov, počnúc od rýdzo staroslovenského
(na Senohrazdi, Badínoch . . .) až po onen kosmopolitový. Kroj prenčovský je nevyslovne
vkusný, ač, bohužiaľ, začínajú sa tratiť biele nohavice a haleny súkenné. Na sebechlebskom
kroji poznať zbytky z kroja saského. Onen dlhý kožuch ženský (ba síce i viac celých oblekov
a párt sebechlebských) bol i na našej národopisnej výstavke v Turč. Sv. Martine. O ňom
pamätihodné je to, že mladá nevesta na sobáš išla v takom kožuchu, a sedela v ňom celý prvý
deň svatby za stolom, lebo v prvý deň svatby, z úcty k sv. sviatostiam, ktoré v ten deň prijala,
nebolo jej dovolené tancovať. Ľud v okolí Sitna je veľmi pekný, nad mier usilovný a ku
podivu schopný a šikovný; v práci vytrvanlivý a veselý; miluje žarty a smiech, ale neslušných
rečí ne zkúsil som nikdy, do práce berú ho radi všade, a koná i za hranicou hontianskej stolice
murárske a tesárske práce. Je hrdý, a národne dosť upovedomelý.
Hospodárstvo a bane.
Obzrime sa teraz na Sitno trochu aj s hospodárskeho stanoviska. Z tohoto ohľadu
preukazuje sa ono užitočným len lesami lúkami a pastvinami. Drevo vyváža sa na všetky
strany, j ak celé stromy a kláty na riadové a stavebné drevo, tak na palivo. Uhlie páli sa snáď
bez prestania v zime v lete sem tam po Sitne, čo s temäna poznať po vystupujúcom dyme.
Lúk jesto mnoho, vydávajúcich chutné hôrne seno, a tak dobrá a užitočná je aj pastvina, ač
oboje pozostáva z veľkej časti z veľmi suchopárnych tráv, ako „psica" (Cynosurus cristatus
L.), „škutina" (Festuca ovina L.), „kypčina" (Nardus stricta L.) a všeliakých ,,ražníc"
(Agrostis L.), „ovsíh" (Avena L.), „stoklasov" (Bromus L.) . . . a preto vyžaduje koscov veľmi
dobrých, s akými ale aj pochváliť sa môžeme. Tu neplatí, že „tráva suchá, kosec mrcha". No,
najviac hnevajú sa na trávu, Brachypodium pinnatum Beauv., ktorej aj dali meno „Darmo
hrdá". Tomuto chutnému senu a pasienku pripisujem, že mne neobyčajne dobre chutí mlieko
a maslo na Sitne od kráv, čo pasú sa po ňom, a nikdy mi nezaškodí. Chýr dobrého sena a
užitočnej paše požíva síce i náš chotár prenčovský u okolitého obyvateľstva. „Čo u nás vraj
budeme ďatelinou chovať, u vás ale statok bude popod Sitno len holú zem lízať, predsa váš
bude lepší," tak hovoria Prandorfani a Bohuničani, čo je, pravda, trochu ťažko uveriť. (Lichva
prenčovská je neobyčajne krásna.) Okolo vrchu jesto tri panské majere, jeden pod Sitiencom,
187
druhý „na Rovňach", tretí „na širokej lúke" a belujskom chotáre, do ktorých sváža sa seno; a
kŕdle oviec (predtým aj krásnych švajčiarskych kráv) pasú sa po pasienkoch a po skosených
lúkách. Na Sitne urodí sa ročne asi 50 vozov sena; na Tatárskej až 80! Vozy sú to, pravda, nie
po 16—30 centov, ale len 6, 8, 10 centov. Lebo po hôrnych cestách veľa nabrať nemožno.
Ked seno hrabú, sťahujú ho na veľkých haluzách za koňom dovedna. Kým bola panština, bolo
v čas hrabačky i do 500 ľudí na Sitne, a „od spevu len tak vrelo".
Zo všetkých týchto predností (voda, drevo, krm, výhľad, bezpečnosť . . .) súdi Matej
Bel (Ibid. pag. 684.), že na Sitne veľmi včasné bol postavený hrad. „Jaká výhoda, keď pred
očima hradu mohla sa lichva pásť, ba i vytučiť!"
Baní v Sitne a v blízkosti Sitna niet, ačpráve mohla by sa nájsť smerom od Štiavnice
vtisnutá žila zelenokamu alebo kvarcu, v ktorých najviac prichodí zlatá a strieborná rúda,
poťažne kvarc a zelenokam „vedú" za ňou (Gang, z čoho slovenské ,,gene", t. j. kamene, v
ktorých postriekaná je rúda, a tie tlčú sa v stupách, aby rúda vylúčená byť mohla. Pôvodne
menovali Slováci tieto kamene „nectnou skalou". P. Križko. Baníctvo. Pohľady 1893 str.
299.) V prenčovskom chotáre menuje sa síce jedna dolina pod samým Šitnom „Banišťami";
ale či tie bane boly na rúdu, alebo len na porcellánovu hlinu, to už mladšie pokolenie povedať
nevie. A zapísané je to sotva voľakde. — Kde dolinka „Baništia" vpadá do Bardínovej, tam
ukazujú ľudia dosiaľ v „Bohojo vršku" v hore jamy, kde prenčovskí a belujskí hrnčiari ešte
nedávno kopávali bielu hlinu na gliedenie hrncov. Tá belavá hlina je skutočne podlejší kaolín,
to jest zvetralý a rozpadnutý živec (Feldspath, Sanidin). Hneď hore ďalej vyše týchto jám,
pred nedávnom, voda, podmyjúc breh, odkryla hrubšiu žilu krajšieho kaolínu, premiešaného
sirkovým kýzom (Schwefelkies.) Nalezly sa v kaolíne i pekné priezračné kriŠtáliky živcové.
Zdá sa mi, že žila táto už zaniká; čo bolo lepšieho, to odniesla voda. Ale asi 500 krokov
odtiaľto otvoril F. Kabina281) ložisko, držiace i do striebra a zlata. Teraz zaiste vyplácalo by sa
281
I druhú dobrú baňu mal „zamutovanú" F. Kabína v beluskom-chotáro; tie miosta označovaly dlho jeho ta bulo. — Keby tu okolité bolo
viac rúdy, v zemi skrytej, kde-tu v potôčkoch a dolinkách ukazovala by sa aspoň žltá voda, ktorá z/äčša označuje rúdu v zemi, ale takú
novidel som nikdo vyjmúc pod počuvalským jazerom od počuvalskoj strany. Na druhej strane počuvalského jazera ale, kde klonia sa všetky
dolinky do Iíokýša, v takrečenej „Čertovej záhrade", zdá sa mi jedno miesto jako stará hálňa (halda); horo vyššio jesto „zanahaj baňa", jako
baníci menujú zapvstené bane, ktoré otvorili na próbu (Schurf), alo kod nič nenašli, opustili. V Dekýši jesto aj staré bane, aj „surfujú", čili
otvárajú nové bane i privátni No ale to sa zdá , že súvisí s Moderštolnou a nepočetnými baňami vindašachtskými , a s ich zelenokamom
„"To všetko leží na západnej a severozápadnej strane Sitna, a je pokračovaním baní štiavnických. Alo i s tojto strany Sitna vdačne by hľadal
a kopal ľud, koby bolo dajakej nádcjo. Svedkom na to je Štefanko Slamka, ktorý dal otvoriť dve bane, jednu nad dodinou niže ..Slivkoje
lúky", v pravo od štiavnickej vody, neďaleko hradskej v jarčoku; druhú niže dediny za „Zlatným vrchom" v „kotlinách", kde aj dosiaľ volajú
„u bani". Mal aj úfnosť, ale jako? Baníci joho, Prenčovani, klamali ho takto: po chodnej daske (láf), keď na nej sedel mráz, narobili bruškom
palca na ruke jako by stúpalo, hovoriac, že tu chodil „perkmônik"(banský loktibrada), a ten žo len tam chodí, kde bohatstvo jesto. Aby to
dosvodčili, don:esli bohatú rúdu zo Štiavnice, primiešali do prončovskej, čo Štefanko oddal do próby. Keď klam vyšiel na javo, rozprášil
robotníkov a prestal dobývať. Vynaložil dosť, lebo prvnojšia baňa bola hodne dlhá, a pokne drevom vyzrúbená. Po obidvoch baňach ostaly
aspoň veľmi dobré pramene čerstvej vody. Prenčovským baňam veľmi vhod bola by prišla tá okolicnosť, že komora začala stavať neďaleko
nad Prenčovom, asi rovno proti Štofankovej bani na ľavej strane potoka, stupy. Vodovod, či priekop, a to dlhá, bola vyplanjrovaná, a
kamonie na stavbu navozené. Naraz všetko zastalo, keď miesto „dedičného dolu" (Erbstollen, na odvodnenio štiavnických rudníc) na „Čistej
vode" niže Sv. Antola, bol navrhnutý dodičný dol nad Voznicou (niže nej leží dedina Rudnô) do Hrona. Peniaze za kúpený priestor na
priekopu a stupy panstvo sitnianske potom komore vrátilo. Voznici ý dedičný dol cisára Jozefa II. ale, navrhnutý banským grófom
Kolowratom, počali s dvoch strán. Vrtať 19. marca 1782 a dokonali 5. sept. 1878. Keď poslednia hrádza dynamitom rozvalená bola, hostia a
úradníctvo, s dvoch strán stretli a pozdravili sa. Dlhý je 16.384 m stál vyše polpiata milióna zlatých! Poriadny potok, prijímajúci všetku vodu
zo štiavnických a vindšaohtských dolov, vyteká do Hrona ústím, pekným latinským nápisom ozdobeným. Odporúčam návšteve tých, ktorí
cestujú Hore-hrením. Ináč sam Pan Boh. vie, od čoho dostal „ Zlatný vrch" svojo prekrásne meno, či od bohatých baní na zlato (?), či od
rydzieho zlata, nájdeného kdesi na ňom (Na Vysokej jesto „Zlatnó"); alebo či aj v Banišťach nebolv bane na rudu, jako i J. Kachelm&nn (DAltor d. Bergbaues . . . 15.) myslí, že tam „robili na dni" (= nie pod zemou). Lebo ešte len o'tridsiatych, štyridsiatych rokoch naše statné,
intolligentné, ba možno povedať, vzdelané remeselníctvo (bo ved kolko remeselníkov a roľníkov vtedy malo školy a mluvilo dobre po
latinsky! Povie mi niekto, že na to miesto máme triedu úradnícku, ktorej vtedy nebolo. Lež táto je len t rovná, konsummujúca kdežto trieda
188
dobývanie kýzu i bez prídavku zlata, keď ho nielen v hutách jako liach, ale i ku vyrábaniu
sódy potrebujú. Na toto naráža Rudolf Pokorný (Potulky II. 249.), že by v „bohatej rúde
sitnianskej mohly byť ukryté oné vybájené poklady." Dal by Pán Boh! O „zelenom kameni"
(Grúnstein, druh trachytu, viac menej kvarcom presiaknutého) v Sitne nemám ešte známosti.
S tamtej strany Sitna siaha síce za Iliju až do úpätia Sitna (Dr. Szabó. Ibid.), kde začali
podobne otvárať bane, ale bez výsledku.
Živec, z ktorého pochádza kaolin, tvorí podstatnú čiastku trachytu, z jakého pozostáva
i Sitno, a celé jeho široké a ďaleké okolie zôkol-vôkol. Najbližšie leží „Biely kameň", niže
Sitienca, Biotit-Orthoklas Andesin-Trachyt, t. j. slieďu a živec obsahujúci Andesin-trachyt.
Vlastne trachyt bez živca nedá sa mysleť, tak že kameň, v ktorom nieto živca, vôbec nenie
trachyt. V láve býva často primiešaný živec, a z neho, keď zvetralie, pochádza biela kaolínová
hlina. Niekedy trachyt úplne demorfuje (odrodí sa) na kaolín; takých nálezísk máme okolo
Štiavnice dosť, a pravdepodobne i naše k ním prináležia, bárs v geol. diele dra Szabó nie sú
vôbec poznačené. Najhrubšie žily najkrajšej porcellánovej hliny boly v „Zlatom vrchu" a na
„Bielej hline" (čo je vlastne len jeho poludňajšia strana.) Dosiaľ poznať tam hálne zo šácht
(staroslovenský „jama", t. j. kolmá prázdnina. P. Križko (ibid. 300) i na 10—15 siah
hlbokých. Baňská Belá má meno od bieleho kameňa282,. Dillnitu, či Agalmatolithu,
slúžiaceho podobne na nádoby, a síce ohňovzdorné tégle, na topenie rúdy v najvyššej
temperatúre; tak podobne snáď i Beluj od bielej hliny, a od slova, bieli j, bielaja, bieloje
(staroslovenský), ačpráve nám filologická veda nevie vysvetliť, kde vzala sa koncovka, uja,
Beluj, Beluja. (Skloňuje sa dosial „z Eeluja" i ,,z Beluji"). Chotár jej oplýva práve tak, j ako i
prenčovský, hlinou hrnčiarskou, fajkárskou a porcellánovou, ktorú po trochy vozia fajkárom
do Štiavnice,-Kremnice a Zvolena. Keď som bol ešte na Krnišove, a náš slovenský život
rezkejšie sa pohyboval, navrhnul som účastinársku fajkáreň a hrnčiareň na Prenčove a na
Beluji, s nastienenými stanovami. — Posledných hrnčiarov na Prenčove spomínajú štrnástich,
z ktorých ostalo len mnoho nádenníkov, na Beluji283. nedávno posledný zomrel, a tak vyhynul
remeselnícka a roľnícka je produktívna. To jo rozdiel veľký!) veľmi cchotno bralo „kuksy" na bane. Daktorí aj zbohatli, najdúc bane, kde to
goologia ani netuší, lebo „viacej očí, viacoj vidí". Ktožo teraz, kodby dačo zaujímavého našiel, pôjde s tým k remeselníkovi v mestečku
alebo na dedine? Oj, škoda, preškoda nášho statného remeselníctva, ktoré zkazila nám nová aera a vypestovala si otázku robotnícku a
sociálnu!
Podivné jo i to, čo zkusujome pri včelárstve, a čo ľud rozpráva: že „voľakedy na Prenčove (a istotne aj inde okolo Sitna), bolo
viac včelínov, než teraz klátov (úlov).
282
Matej Pol. Ibid. pag. 677.
283
Na Boluji vykopali tejto pominulej jari za hrnčok pravidelných ko'ečiek z červenej hrnčiarskej hliny. Koby boly opatroné dierkami,
držali by smo ich za prosleny (kolečká na vreteno). Tieto však sú bez dierky, ale na jednej strane peknými vypuklými ozdobami okrášlenó.
Daktorá ozdoba nanáša sa na písmenu. Patrné jc, že pochádzajú z novšej doby, lebo je to práca dosť jemná a dokonalá. Ozdoby sú dosť
rozmanité. V slovenskom muscume nachodí sa ich 14 kusov, v mojich rukách 7 kúskov a medzi týmito siedmimi sú ozdoby pätoraké. Čo by
to mohlo byt? Ani dr. Lubor Niederle novie vysvetliť. Ľud pokládá ich za dáko peniaze. Možno, že časom nájde sa niečo podobného i na
Prenčove; alebo aj iné, čo k vysvetleniu dopomôže. Poťahom na značný počet zdcjších hrnčiarov dovoľujem si vysloviť svoju mienku, či
totiž tieto peniažky neboly asi toho významu medri zdojšími hrnčiarmi, jako „klobúčiky" medzi klobučníkmi skalickými-Mesto hotových
peňazí platili majstri tovaryšov takými klobúčikami medzi časom, keď ale odchádzal tovaryš, zamenil mu majster klobúčiky hotovými. Či
tieto peniažky nemalý tento istý účel? Vyslúžil si ich bol dáky tovaryš, a tam zakopal a zabudol, alobo odomrel?
189
stav hrnčiarsky a remeslo hrnčiarske úplne. Na Beluji založili si nedávno obecnú tehliareň, čo
je všetkej chvály hodné. Na Prenčove zjavila sa toť žila pekného kaolínu vo ,,Fanťovskej"'
pod „Bielym kameňom". Za panštiny dalo panstvo kopať kaolín; ľud nevie na to zabudnúť,
lebo že pri tom vychodil na „Šichtu" veľmi dobrú. Vo vlastnej šlamovni (teraz bývanie
panského horára), dalo ho čo zväčša pre-mývať a šlamovať (odtiaľ na Prenčove priezvysko
„Šlamiar") a potom voziť do Viedne. Fajkárska hlina odvážala sa, jako už rečeno, fajkárom;
hrnčiarska zrábala sa pilne doma; a tak, poklady, ktoré vložil Stvoriteľ dobrotivý do našich
chotárov podsitnian-skych, a síce pomocou ohňa, či vulkánu: hľadely sa za starodávna všetky
pilne vykorystiť, pomocou ohňa na nádoby a nádobky pretvoriť, aby zas ďalej slúžily pri
ohni, a ohňu a kúru, jako hrnce, rajnice, čaše a fajky, či porcellánky, či naše svetochýrne
štiavničky. (Nechcem sa tu tak hlboko ponoriť do rozjímania, že i rúda, pochádzajúca z gázov
(plynov), vyvinutých nesmiernou podzemnou horúčosťou: zas musí do huty doohňa: —
potvrdzujem tento pekelný circulus vitiosus len naším príslovím, že „koho bili, zas ho budú
— koho pálili, zas ho budú"). Hrnčiarstvo zkazily železné hrnce,čiastky ale i sedliaci, ktorých
prinútení boli hrnčiari volať na furmanku s tovarom,284. lebo len na polovicu pristali, .t.j. z
utŕžených peniazí a obilia pravú polovicu vzal voziar. Čo pokazilo odbyt nášmu kaolínu,
neviem. Nebolo by nám viac treba, než aby ešte fajkárstvo štiavnické zaniklo! Chvastáme sa,
Že napredujeme a kolko všade podnikov dobrých leží zapustených a nové na ich miesto
nevstúpily. Len kolko papierní, koľko sklených hút leží v rumoch! I sitnianske panstvo
zapustilo toť jednu na Čabrade. Pod Sitnom na počuvalskej strane volá sa jedna dolina
„Sklenárová,285. v ktorej vraj stála sklená huta, stupy a mlyn, o čom svedčia mlynské kamene
a kusy železiva, pred niekoľko rokmi tam nalezené. (K. Straka in litt.) Pri sklených hutách
obyčajne býva stúpa na tlčenie žabice sklo vej, a mlyn. To svedčí veru o takom priemysle,
ktorého teraz okolo Sitna niet286..
Baní teda jedným slovom Sitno prítomné nemá, zato ale baňam alebo radšej baníctvu
slúžiť musí, dodávajúc totiž vodu, nevyhnutne potrebnú, na stupy a iné umenia banícke
(„kunšty") Kde sú bane, tam musia sa starať o zásobu vody, a tejto k vôli musia stavať a
284
Jesto medzi ľuďom žartovná hádka, že „ktorý remeselník nezdvihne -svoj tovar, keď mu s voza spadne, ani nereparuje, keď sa mu
pokazí?" Aby hrnčiari boli neodvislí od voziarov, s toj strany dobro majú hrnčiari brožskí (Brehy, obec pod horami pukanskými, kde
„Sitienko" a ten najnovší basalt, a tamojšia hlina hrnčiarska, ač dáva hrnce čierne, odpovedá, snád geologickým vrstvám podsitnianskym), že
zapriahnu do voza svoj vlastný záprah koníka s oslom. Taký záprah, ač i nenie pekný, má tú neocenitolnú prednosť, že nozdurí sa a
neprevrhne.
285
Dolu nižšie leží „Filiarová". Či bolo i to dáke remoslo? Filiar?
286
Huty jakékoľvek, či sklené, či strieborné, stavané boly v horách z tej hlavnej polinútky, aby nojak zúžitkovali lesy. Tf k bcla i zirnovická
huta k vôli losom klakovským postavená. „Ti starí (rozumej „sprosťáci") nevedeli racionollne manipulovať hory!" — Teraz, kcd lesy
racionollno vedia zúžitkovať — židia, zanikajú huty po vidieku, sťahujú s'a do miest; zárobčok vystano, a chudobný ľud musí sa za
fabrikami sťahovať do miest. Nám ostanú len pusté lesy, a — vy-sadoníská, jakožto straka na kolo. Miesta mi už máme Karst (slovansky
Kras).
190
udržovať plesá, jezerá (tajchy).287. Tomuto cieľu. aj slúži aj počuvalské jazero na západnej
strane Sitna. Tento velikánsky umelý vodojem, dľa ústneho podania, leží na výmoku, kde
totižto prvotne nalezalo sa „Morské oko". (K. Straka in litt.) A leží tak vysoko (683 m nad
hladinou mora!), skoro vyše všetkých potôčkov, že bez umelých vodovodov ostával by
prázdny, napriek svojej vyvierajúcej vode, ak totiž žila morského oka dosiaľ slúži. Všetka
voda, či zo sňahov či z dážďov prirodzeným spádom odtekala by celkom inými smermi, len
nie do jazera. K zachyteniu stekajúcich vôd, či zo sňahov a dážďov, či zo žriedel, vedené sú
okolo Sitna, všetkými možnými smermi priekopy dlhé štyri; a síce prvá čili „Tatárska" 4316
m dlhá, od východnej strany počnúc, celou južnou stranou Sitna, s dvoma jaskyňami, vtekajúc
východnojužným kútom, popri samom tajchárovom bývaní, do jazera. A poneváč tu taká
záľaha vody doteká, že by jedna priekopa ju chytiť nevládala: ponad spodnú priekopu, a
ponad celé jazero ide druhá, 3082 m dlhá, dvojistá, počínajúca sa jedným ramenom (Horní
počuj valský vodovod) pod strmou Tatárskou (lúkou), druhým (Dolní poč. vodovod) na
„Krížnej", a vteká na polnočnom konci jazera. Na tom istom mieste vteká aj tretia (Dekyšská
priekopa), 1764 m dlhá, vedená západnoseverne až z dekyšského chotára. Konečne štvrtá
(Lipový jarok), 1940 m dlhá, juhozápadne v dekyšských horách, v „Lipovej", a vteká u
„Koryta", ale tá je zapustená z tej príčiny, že gribovitým (grib = riedky trachytový túf)
spodkom prepúšťa vodu, a preto nebýva ani opravovaná, ba ani čistená,288. jako ostatnie. I tak
287
Na tieto nádržky v zdejšej slovenčine primoraného výrazu nomáme, menujúc ich vôbec len tajchami dla nemeckého „Teich", co
udomácnilo sa tým nadnojšie, žo banícky ľud, promiešaný jo poslovončonými Sasíkmi. Tatranské jazerá monujú „plesami"; no pochopu
tajchu nezodpovedá úplne ani názov plesa, ani rybníka, ani jazera (leda ak počuvalskému, ktorý na daktorých mapách sluje ,.Pocuvadlor
Seo"). Lož všotky mlyny v horách, ktoré melú len „ked s neba padá" alebo ked topia sa sňahy, a mimo toho dostatočnej stálej vody nemajú,
poneváč potoky a rieky len počínajú sa v horách: melú „na stávku", t. j. nad mlynom zaliatia si úvalinku alebo vykopú jamu, a keď nasbiorá
sa im v noj vody, tú zpustia na koloso a melú; ked tá zbohno, zas mlyn stojí a čaká, kým naplní sa mu stávka. Na Vindšachte jeden mlyn
teraz síce na privátne bývanie premenený, menuje sa „Na stavkách", čo upomína, že prvopočiatočné melával „na stávku" (ba mal ich viac)
„stav, stavená voda"; až kým počuvalské jazero nebolo spravené, z ktorého práve „na stavkách" umelým jaskom voda vyteká, a mlynu sto1u
vodu dodávala. Meno „na stávky, na st ovkách, Staukaer M uhlo" ostalo mu ďalej. Z toho súdim, že mlyn bol skorej, než jazero. Ale
nasleduje i to, že tajch 'nali by sme správne menovať stávkou, poneváč vskutku stavil, pristavil vodu. A tomu múru, prepriečujúcemu dolinu
a staviacemu vodu (nemecky Brust), nepristalo by meno „stav"?
Za to, že mi užívamo nemecké slovo Teich, vzali si Nemci vynahradil od nás v slove ,-stauen, anstauen, aufstauen" = vodu
pristaviť, pristavením nasbierať, a povrch vody povýšiť (All. Realencyclop. Regonsburg 1872, XI. 1887, jako aj slúži aj počuvalské jazero na
v iných slovníkoch. Podobno v lokárskoj mluve „Blutstauung"), od slovenského „staviť, pnstaviť, stávku založiť". Slovo „stavka", aspoň u
nás, istotne je staršio, než slovo „tajch". — Právo dozvedám sa, žo v daktorých krajoch na Slovensku užívajú to slovo „stavka" na umelé
plesá. — Umelá stavka na kúpanie koni volá sa plav; prirodzená i plavišto. V t. zv. dolino Neresnickoj (u Zvolena) volajú hlbočinu na
kúpanio oviec: Kúpaľ. Vyd.
288
Vedľa vodovodov nachodia sa jamy stávkové (Teichgrubon), tak že voda najprv padá do jamy, trochu postoji a usadno sa, nechajúc tam
kal i listio, lebo cez múr takrečeno cedí sa do vodovodu, a toto všetko preto, aby jazero neza-nášala. V priekopách vidno i hrabličky,
pristavujúco chraste a halúzky. Jamy stávkové čistia sa každoročno v loto, samé jazero tiež, kocf ukáže ce toho potreba. Popri vodovodch
všade jesto vozná cesta alobo aspoň chodník, a naj príjemnejšia prechádzka, ponováč pro vlahu poraston,é je všetko bujným rastlinstvom, a
blízko pri vode zdržuje sa i spovavé vtáctvo. Vedľa vodovodov nachodia sa jamy stávkové (Teichgrubon), tak že voda najprv padá do jamy,
trochu postoji a usadno sa, nechajúc tam kal i listio, lebo cez múr takrečeno cedí sa do vodovodu, a toto všetko preto, aby jazero nezanášala.
V priekopách vidno i hrabličky, pristavujúco chraste a halúzky. Jamy stávkové čistia sa každoročno v loto, samé jazero tiež, keď ukáže ce
toho potreba. Popri vodovodch všade jesto vozná cesta alobo aspoň chodník, a naj príjemnejšia prechádzka, ponováč pro vlahu poraston, je
všetko bujným rastlinstvom, a blízko pri vode zdržuje sa i spovavé vtáctvo.
Milých prechádzok popri vodopádoch, jak v Sitno, tak v ďalšom okolí jeho, jesto veľký výter. Lebo staviek jesto so desať, a
vodovody, z ktorých niekoľko siaha do Sitna, tvoria celú sieť, že sa ani na mappo, ani v prírode novyznáš. '
Počuvalská stavka je dosť plytká a pomerne málo vody obsahuje, ale po-j neváč je veľmi široká, ked je plná a vo vetre poskytuje
divadlo rozkošné. Vlny hádže dosť veľké, a tie hlasno plieskajú o stavy. Keď zvrtno sa vetor a spenené vlny za ženie na reverné najplytšie
191
oné tri vodovody chytajú vodu s tak veľkej plochy, z toľkých žriedel, potôčkov, jarkov a
doliniek, a dovádzajú toľkú záľahu vody, že jazero často preplnia, a voda zbytočná vyteká
korytom (ako by ventilom) v západnom kúte, smerom oproti Počuvadlu; obiduc však
Počúvadlo odteká cez ;,Sklenárovú", popod vrchy „Holík" a „Filiarovú" s jednej strany, s
druhej ale „Repiny" a „Mnišú"289. cez „Homolovskú", popri počuvalskom mlyne, popod
„Kiazanú", cez ,,Kazárku", popod ,,Bánov vrch" a obec Bad'any, a cez Klastavu (maličká
obec), dlhou „Klastavskou dolinou", poza „Sebechleby, cez obce" Ľadzany, Drášovce,
Báčovce, Hornie a Dolnie Šipice a po tejto dlhej ceste, soberúc neraz takú záľahu nielen vody,
ale i skáľa, krovia a stromovia a drevia, rúti sa, škodu činiac v menovaných obciach konečne
vyše Tesár do Štiavnickej vody. V čas rýchlych veľkých odmäkov a prívalov, sú dva najprv
menované vodovody týmto obciam čiastočne na osoh; v čas suchoty snáď i na škodu. Voda z
jazera počuvalského bez umelých štýr stavov (Brust), prirodzeným spádom odtekala by z
väčšej čiastky smerom opísaným; z menšej ale na Dekýš. Jazero hlboké je vyše 10 metrov, a
keď je plné, cení sa obsah vody na 789.467 kub. metrov! Rychňavský tajch je vyše 21 metrov
hlboký, a prijme vyše jednoho milliona kub. metrov vody! Keď by sa pretrhol 290!.
Umelý smer vody z jazera vzatý je ďalšími, 5034 m dlhými priekopami a jaskami
popod zem, pomedzi vrchmi, Hatlabov291. a Gumaninu, popod Krížnu a Pinkov vrch (zpod
zeme vvchodí „na stavkách", jako už rečeno) na stupy vindšachtské, štefultovské, štiavnické a
sv.-antolské. V striebornej hute tiež potrebujú túto vodu, ako aj pri iných baníckych strojoch.
Len škoda, že nemôže všetka stiecť, ale len asi 8 metrov, tak že v čas suchoty a nedostatku
vody bývalý už pripravené i čerpadlá (kolesá s naberačkami) a pumpy, ktoré dvíhaly
pozostalú vodu k úsťu. Stĺpy z nich dosiaľ vyčnievajú z vody, keď je menšia. — Ku snadnejšiemu spusteniu tejto neodtekajúcej vody, keď chceli mať jazero suché, aby sa mohlo vyčistiť,
alebo ryby vylapať: popod stav od počuvalskej strany boly pokladené železné trubice, ktoré
daly sa snadno dľa vôle otvoriť i zatvoriť. Teraz ale sú navždy zatvorené; prečo? Dakedajší
počuvalský mlynár dorozumel sa so stavkárom a tento vždy v noci púšťal mu vodu z jazera,
miesto, voda boží, fceží, nazdal by si sa, žo hneď pretečie; o chvíľku zas vráti sa, a plytký kút ostáva ti prázdny. Tak kochal som sa ja pri
ňom pred piatimi rokmi. Xa ňom býva niokedy i člnok pre výletníkov.
289
'Tam vraj býval v jaskyni mních snád pustovník? Pôvodno snád slulo „Mnišá hora". — Pred niokoľko rokmi polovali vraj tam dvaja
horári, joden komorský, z Dekýša, druhý panský, so Sitna; i prepadol sa im pos, honiaci jaz-veca, do dákej diery. Jcd.cn zpustil sa tadnu a
zabil jazveca, i vidí, žo to priestor veľký, jako izba; na prostriedku kamenný stôl, na ňom veľký krčah a poháre, jako by z kameňa vykresané;
okolo stola kamenné sedadlá. Dosť sa vraj diery nahľadali, ale jej po druhý raz nájsť nemohli. Na; a potom „diára, vraj, neshnije" !?
290
Za časov Mateja Bola (Ibid. pag. 536.), v čas prudkých dáždov, vybehlo vraj celé obyvateľstvo, zväčša baníci, odrážať vodu preč od
stávky, aby nepretrhla stav. Teraz to nerobia, ale k vôli bezpečnosti a odstráneniu všelijakého nešťastia, pri stavkách všade bývajú stavkári
(tajchári). V dobe M. Bola (1742) bolo len niekoľko stávok, a len od 15 rokov pred ním, skrz morníka.. Mikovíniho zakladané. Vo väščine
teda sú len 150—170 rokov staré.
291
Niektorí vyslovujú a píšu „Hartlabov". — Nielen samému slovu „Sitno" neviemo etymologiu; ktože nám vyloží pôvod Hartlabova,
Gumaniny, Šminku, Bardínovej, a viac záhadných mien obcí a dahov okolo Sitna?
192
tak že mlyn vždy v noci mlel, vo dne stál. (Ani tá „Klára, čo v noci šije, vo dne pára"). Keď to
ktosi podžaloval, „dali páni štolnu zalomiť, a rúry nahali tam." Snáď len od tohoto železiva
vyteká žltá hrdzavá voda. Tak hynie sláva sveta.
Na vode vindšachtskej bolo veľa výborných mlynov, komorských, panských a
obecných, kým o parných mlynoch a o kupovanej múke sa nechyrovalo. Baníctvo v plate
dostávalo žito z velikánskych sypární, do ktorých dodávali žitnári či obilní priekupci a
preleváči obilie s veľkým osohom vedľa veľkého klamú.292. Od kedy začala kupovať chudoba
múku v sklepoch po pár funtíkoch, prestaly sypárne a mlyny upadly, takže dakoľko je
popremieňaných na súkromné bývania, dakoľko popredaných, všetky ale živoria, jako skoro
po celej krajine malé vodné mlyny. S daktorými je tak, že keď by maly vody, vtedy nemajú
meliva, a keď mali meliva, nemajú vody, jako na pr. počuvalský.293. Obci Počuvadlu síce
neodníma sa voda sitnianska kroz vodovody, lebo doliny od Sitna ju obchádzajú; mlynu ale
áno, lebo ten leží na sitnianskej doline. Iliji, Dekýšu odníma sa voda; Prenčov tratí tiež tú,
ktorú mal by dostávať so Sitna Bardínovou.294. A ešte i to málo, čo od farskej lúky počnúc, z
okolitých svahov a žriedel prichodí do Bardínovej, zamýšľal Prenčovu odobrať nebohý
Michal Kemp, kapitulník ostrihomský, rodák zo Sebechlieb, z bezpríkladnej lásky k rodisku
svojmu, ktoré trpí dosť nedostatok vody. Sebechleby prijímajú vodu od Beluja; Beluj ale
nedostáva nič vody od Sitna, lebo dlhé doliny, jako Klastavská a Bardínová, ju tiež
obchádzajú, sama majúc obšírnu síce, ale veľmi krátku kotlinu, s ktorej sbiera sa voda, tak že
sama trpieva nedostatok vody. Michal Kemp teda z Bardínovej, hneď poniže farskej lúky dal
spraviť umne založenú priekopu, ktorou ani po 2000 krokoch prevalila sa voda cez dosť
vysoké rozhranie vodné (Wasserscheide) do doliny belujskej 295. a tak do sebechlebskej.
Zemské panstvo to zabránilo, ale priekopu videť dosiaľ.
292
Takžo by o sypárňach mohol voľakto kázať podobne, jako onen kňaz o panštine zrušenej' r. 1848. pri prítomnosti pánov a poddaných, v
rozpakoch, jako vyhovoť jedným i druhým, povedal na krátko: „Páni klamali sedliakov, sedliaci klamali pánov; nemohol na to hľadeť Pán
Boh, preto panštinu čert vzal. Amen." „Prelevači klamali pánov, páni klamali baníkov, nemohol na to hľadeť P. Boh, preto sypárne éert
vzal." I tie popremieňané sú na občasné bývania.
293
O nich plní sa skutočne príslovie mlynárske: „Ked nemajú vody, vtedy pijú vodu." Druhá polovica, že: „ked nemajú vody, vtedy pijú
víno," ztratí už úplne platnosť. Raz pýtal som sa počuvalského mlynára, botanizujúc tadiaľ; že ako sa má v tom mlyno? Miesto odpovede,
sňal klobúk, zdvihol oči k nebu, vzdychol zhlboka a riekol: „Ach, bodaj by tu do rána shorel; šak je i tak na chotáre!" Vodička tiekla mu do
stávky, ako po cievko, a pro seba nemohol somleť, ak aj mal čo.
294
Vodovody po Sitne trpí sitnianske panstvo, ešte od časov Kohárovských, len ako nobilis servitus bez všetkej vynáhrady; a kod ono
potrebuje cesty p0pri vodovodoch, nesmie to komora zabrániť; áno, ked by potrebovalo vodu z priekop, musela by ju komora pustiť. Čo
viac, ešto r. 1791 podľa dohovoru medzi komorou a panstvom, mal i prenčovský farár právo, z tatárskej priekopy narážať si vodu na
zvlažovanio lúky farskej pod Sitnom; tam bola ha to spravená zástava. Túto výhodu zanedbali si pozdnejší farári na vlastní škodu. Dľa toho
ani jazero ani vodovody nebudú o veľa vyše sto rokov staré.
295
Na belujskej doline niže dodiny stál vtedy mlyn; teraz nachodí sa be-lujský mlyn na Prenčove na štiavnické vode.
193
Kde voda so Sitna vteká do štiavnického potoka, či v Prenčove či niže Sv. Antola,
menuje sa „Čistou vodou", pre rozdiel od vody kalnej, do akej totiž padá, a ktorá zo stúp
prichodí k nám dakedy až hustá, nesúca kal, a v kale i polovičku zlata a striebra, 296. čo všetko
nevie ešte zachytiť umenie banícke. Z nánesu vymývajú potom daktorí Prenčovania zlato, a
od toho zlata menuje ďaleký svet našu „Štiavničku" „zlatou vodou". Prášok zlatý odkupuje
potom komora, poťažne huta, a šlamiari obdržia dakedy i 600—800 zlatých za to, čo za
niekoľko mesiacov na jar a pod jaseň, totiž pred žatvou a po žatve, navymývajú. Kde nánes
okolo potoka za viac rokov pokoj mal, tak že pažiťou zariastol, v takom nachádzajú najviac.
Trávička a korenčie koná tu asi tú úlohu, čo plátno a súkno, kde na súkno a plátno lapajú zlatý
prášok. Šúplaty kopú, na železnej mrežke železnými ohrablámi veľmi usilovne a dôkladne
bijú a premývajú; k tomu cieľu spravia si jarčok, ktorým tečie im voda z potoka na
mrežku.297. S prácou veľkou a ťažkou spojené je toto šlamovanie. Ďaleko ono nesiaha; asi po
Nemce, a trocha niže Nemiec; v belianskej doline asi po Kozelník. To sú naše zlaté rybky;
inakšie i tak nevyžijú v tejto vode pri sirku a živé striebro, primiešané v kale. Podivné, že ju
rožný statok pije radšej než zo studní, a mnohí pripisujú tejto vode, že naša lichva pomerne
býva najzdravšia, a že tu nikdy nepustošil dúl. Lež husiam a kačiciam škodí, ktoré preto u nás
zaháňajú do močil a na ,,Čistú vodu", kde predsa jaký taký hmyz a žížal dostanú.
Iných väčších vôd prirodzených jazier alebo močarín Sitno nemá, vyjmúc západne, ale
už za počuvalskou hradskou jednu prirodzenú úvalinu, ktorá na jar naplní sa vodou, a
pozorovateľovi so Sitna bliští sa jako jazero; pozdejšie ale stečie, vyschne a kosi sa. Sluje
„močarou". Tak podobne na východe, už spomenuté „Salašiská"; tiež krásna, mise podobná
neveľká úvalina; z jari naplní sa vodou až po kraj, pozdejšie vyschne a kosí sa. —
Najtrvácnejšia voda je v „Jazarci",298. v jednom neveľkom plese na „Ľahotskej lúke" vedľa
„belujského chodníka"; pleso sotva zaslúži meno morského oka, lebo v čas veľkej suchoty
takmer vyschne. Porastené a zapletené je rakytinou (Salix cinerea L.) až ku podiveniu. Okolo
neho je neveľká úvalinka výmočistá, z korej sťahuje sa voda do tohoto plesa a stojí tam,
296
Roku 1878 30. aug. (piatok večer) roztrhol sa oblak nad našim krajom a padol taký príval, že podobný nikto nepamätá; šťastie, že padol
na hory, totiž rozhraní vodných, a voda rozdolila sa na viac dolín (štiavnickú, beliansku hodrušskú, vihňorianskú, sklenoteplickú, voznickú. .
.), pustošiac všado hrozno. Škodu, čo urobil príval len v prvých dvoch dolinách, soberúc dobré šlíchy zo stúp, cenili na 40—50 tisíc zlatých!
— Aby tá voda bola padla na jednu dolinu, bola by snád všetko obyvateľstvo vytopila, a obco i s kostolmi pobrala. Oblak, so strašnou
hrmavicou pohol sa od západu, od samého Saštína, a urobil tak ďalekú cestu, žo ráno bol už v Miškovci, v Jágri, a všade prenáramnej škody
narobil. Matej Bel (Ibid. pag. 537.) pripomína, že mu v Štiavnici predložili hádku: ktorého potoka v Europe pramene a brehy pokladá za
najdrahocennejšie? On hádal, že zlatonosného Tagusa vo Španielsku. Odpovedali mu, žo štiavnického potoka; lebo jeho pramene vyžadujú
ročitých tridsať tisíc rínských zlatých, aby nevyschly. To bol vtedy veliký peniaz! Rozumeli udržovanie baní a stávok (tajchov). A čo uchváti
voda zlata, strlobra, a usadí ho na brehoch?!
297
Čo pod mrežku nalapajú, to ešto potom na korytkách (šátrok, Schoid-trog) sháňajú, a dobré od zlého dolia. Tú najlepšiu rúdu alebo čisté
zlato, čo šlamiari v stupách nashromaždili, vraj i potajomne predávali; a od toho pochádza vraj slovo „šantročiť". (?) To slovo užíva sa o
jakomkolvok pašovaní, ci predávaní „kontrabandy".
298
V obvodo má asi 110 H; kod jo preplnené, odteká voda obhlbným jarkom na „Čiene blata".
194
poneváč úplne odtiecť nemôže. Tu dľa povesti mal by byť prepadnutý mlyn; niekedy počuť
vraj podzemný huk od kolies, a dve plačúce deti zjavujú sa. Keď nemáme močarín, nemôžme
mať ani močarných rastlín; a neviem pochopiť, jako môže živoriť na najstrmšom kúte
Tatárskej, hneď pod schodami, Parnassia palustris L. V našom kraji neznám jej z druhého
stanoviska, mimo s močarnej dolinky na Veľkom Poli. Či tu na Sitne má aspoň podzemnú
vodu, neviem, ale možno, lebo podmienky života musí mať.
Voľakedy zakladalo a opatrovalo zemské panstvo rozsiahle krásne rybníky rybám a
vodnému ptáctvu k vôli; teraz sú rybníky zapustené, za to ale zatúlajú sa k močarinkám a
bahnám aj do našich dolín bociane, divé kačice (raz dostali sme tu volavku Reiher a toho roku
potáplicu? Taucheränte; nachodí sa v Museume), divé husy a p. Kde od Sitna tečie stála
premenistá voda, tam máme na sv.-antolskej strane bažanice, jednu zapustenú bez bažantov,
druhú bohatú na ne. — V novšom čase obracajú tajchy aj k hospodárskemu chosňu jako
rybníky, pestujúc v každom iný druh rýb, v počuvalskom ale asi päť druhov. Hlavne pestujú
sa kapry (Cyprinus carpio a C. hungaricus); menej, hlavátky (Squalius scephalus), biela ryba,
šťuka a drobné dúhové rybky.
Vedecké krásy Sitna.
a) Fauna.
Teraz už dovolí mi láskavý čitateľ, aby som prešiel i na vedecké krásy Sitna, keď sme
sa už dosť nakochali na jeho prírodných a hospodárskych krásach. Bohužiaľ, faunu Sitna
dosiaľ nikto neskúmal a nesosbieral. A stálo by istotne za to. Na bralách zjavia sa kedy-tedy
operení dravci, jako veľká uchatá sova, sokol, spomenuté pustovky, ba i najmenší druh orlov.
Že orlov a sokolov kedysi tu viac bolo, svedoctvom sú vrchy „Orlie" v sitno-ľahotskom, a
„Sokol" v klastavskom chotáre. — Ten istý môj vedomec, ktorý ma má zaviesť k tým
mrežám a zámkam, vypráva mi, že na bralách pod filagoriou videl hada s korunou, hrubého
na 2—3 cóle. Tak vraj a tak na neho hľadel. To bol akiste strážca nad tými pokladmi, a bál sa,
že mu ich ide vziať. — Hady ale môžu nariasť tam, kde majú pokoj, veru do peknej dĺžky a
hrúbky aj u nás. Sám našiel som na farskej lúke lenu z hada obyčajného (Coronella austriaca
Laur. = C. Iaevis Bos. Nenie jedovatý, bárs podráždený piští, skáče, ba i uhryzne, ale jeho
uhryznutie je neškodné) na 1 x/2 m dlhú. Had musel byť hrubý aspoň na palca. Lena nachodí
sa v muzeume môjho vnuka, pílanského učiteľa. — Na tej lúke vykosia za každým veľa
zelených hadíkov (Angvis fragilis L. viac jašterka než had, úplne neškodný); ale jedovatých
vreteníc snáď tu nemáme. — Nad lúkou na „Vlčom trhu" zastihol som tiež veľkého hada, keď
skokana (žabu) mal už za zadnie nohy v pažeráku; pustil žabu, ušiel. Žaba nevládala už tajsť.
O chvíľu vrátil som sa, že ho chytím, keď užije žabu; aj užil, ale mňa nečakal, kým mu
poviem, že „na zdravie apetýk!"
O štvornohých dravcoch zriedka kedy slýchať, že uchvátily ovcu, dve. Skorej zavítajú
k nám dvojnohí dravci, ktorí odoženú aj celý kŕdel oviec, alebo lichvy aj tri kusy na raz a v
horách zarúbajú, kým ďalej môžu odohnať. Ale že by človeka napadli, to neslýchal som
nikdy. Že niekedy bývalý v Sitne medvede a vlci, o tom svedčia časté mená: „Medvedzia",
195
„Vlčie jamy", „Vlčí trh", ,,Kania studňa"299.. Náš nesmrteľný Hollý v piatom speve
Svatopluka spomína, že do vojny proti Nemcom pospiechajú:
„Též čo seďá vôkol zdvihlého nad oblaky Sitna,
A stálú na vlkov lútých i na medveďov horských
Pótku vedú. a tuhými kolú jim šťápamia robrá."
Ale časy tie pominuly už dávno; teraz tu diviny v Sitne a okolitých lesoch jesto veľa,
ale len zajacov, srn 300. a diviakov. Nie div, veď dľa najnovšieho zákona polovníckeho majú
väčšie právo, než človek. Všetky tri rody robia nesmierne škody na lúkách, roľach a na
ovocnom stromoví v poli i v sadoch. Poneváč za to uznania nieto, musí pomýšlať ukrivdené
obyvateľstvo na zákonnú samoobranu aspoň tým, že polovačku vo svojich chotároch podrží si
pre seba, za čo s druhej strany musí snášať nesčíselné sekatúry od mocných. „Jaj, zle je
nedobre: krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre!" — Veľmi pestrý je ten drobný svet, čo
bzučí, svrčí, skáče 301., lieta po horúcich bralách a po voňavých kvietkach Sitna. No nie sú,
bohužiaľ, predsa tak krásne a zajímavé tieto tvory Božie, že by voľakoho čo v blízkosti býva,
natoľko oduševnily, že by im venoval bližšiu pozornosť.
299
Po jeleňovi a lani nenachodím žiadnoho pomenovania v Sitno. Nemusely sa tu nikdy hojnejšie zdržovat. Za sto rokov sotva jeden, dva
zjavia sa tu v blízkosti
300
Všetkým cteným číta telom sotva budo známo, jak strašný hlas vydáva srnec (roháček), kod sa zlakne. Je to havkanie, odpovedajúce asi
zvuku va, ale tak ostro, jako keď ďieťa zvriskno, „že na zrádcu má vyjsť", jako hovorímo. Mňa prekvapil prvý raz tento strašný zvuk z
blízkosti asi 10 krokov v tmavej noci (4. nov. asi o 6. hodine večor, medzi horami na dlhočiznej lúke „na Kialminách", tiahnúcej sa vyše pol
hodiny chôdze hore k ťaskému vrchu), vracajúceho sa so Sitna na Krnišov s noškou mechov. V myšlienkach ponorený stúpal som pokojne, i
netreba pripomenúť, žď na ohavný, prenikavý škrek zľakol som sa, že mi „vlasy dúbkom vstávaly". (Ovšem Kmoť ich vtedy uí málo mal na
hlavo. Vyd.) Zastal som, stisnúc palicu a hľadiac do tmy smerom, odkiaľ zvuk prichádzal, či to pôjde ku mne, či preč, netušiac ani z daloka,
ký das to može byť. Hútal som na vlka alebo na lišku, ani nomysliac jak nebezpečný mohol mi byť srnec, kod by sa mu bolo zahcelo, do mňa
sa dať. Prodňou nohou naraz prepára človeka. Len to hútal som si: „lacno sa ti nedám!" Volať, nebolo by nič prespolo; utekať, nemal som
kam; v ľavo nepriateľ, v pravo rúbaň. černi čí m a šipinou zatiahaná; dele. hora; hore, lúka nokonečná. Stál som len meravo, načúvajúc zvuk,
vydávaný pravidelná asi každých 5 sekúnd. Ked som sa presvedčil, že vrieskanio nomá konca kraja a že zver stojí, alebo mňa sa bojí, aloho o
mne ani nevie, robiac si svoju dobrú vôľu: pobral som sa dalej vážnym krokom, aby som neprezradil strach. V prostred lúky prijdue za hustú
trninu, popchol (pobehol) som; vyšo trniny zas vážny krok! Hlas ozýval sa vždy pravidelne, až prevážil som za saský vrch, odkiaľ nebolo
možno pučuť ho. Potom vysvetlili mi horári, žo srnec, kod pasie sa ro samicou a mladým, a prekvapí ich niečo, vyi áva tento hlas, stojac na
mieste, dal by sa i zastreliť. Len ked sú jeho milí v bezpečností, v druhom, treťom chotáre, vtedy poberá sa za nimi. — Koľko srn a srnčat
zaplaší a vystríhá jeden takýto výstražný hlas. Od toho času nopočetne ráz počul som zvuk srnca, no pravda, len vo dne, ale ešte i vo dne
otupno pôsobí na človeka osaiuotnelého v pustom kraji.
A takýto neobyčajný zvuk, alebo na pr. hnilý peň bez kôry v tmavej vlhkej noci, svietiací, jako svätojanská muška: koľko
rozprávok o mátohách vzbudí v poverčivej hlave! — Ja osvietával som daleko za Sitnom, idúc z domu po polnoci; raz ztratil som v hore vo
tme cestičku a zablúdil medzi bralá; klakol som, - (Ajmodlil som sa, hneď našiel som cestičku. Neraz žamrkol som úplne v Sitne a neprišiel
som nocou domov bez úrazu. Nikdy som nič nevidel, leda ak čierny drozd zašuchotal. Ba jeden raz predsa, blízko vedľa seba na druhej
costičke počul som kroky, jako by od koňa, pobúchal som palicou.o strom: to zatíchlo, a ja-išiel som pokojno ďalej.
301
Trochu Tnemilú zkúscnosť nadobudnul som si pri hroboch na Tatársko jo kobylkách tarkavých (Locusta cantans); na pohodenom kollári
predierkaly mi celo ligulu (biele plátcnco kňazského nákrcníka), a jednomu kopáčovi čierny nový ručník z hrdla úplno na vnivoč obrátily. To
nevedol som. Pasáčik tamojší upozornil ma scie, alo som mu neveril.
196
b) Geologia.
Tým dôkladnejšie prezkúmané je Sitno v geologickom a floristickom ohľade.
Najlepší a najchýrečnejší geologovia skúmali pôvod a polohu Sitna, jako aj jeho bralá
a zeminu; Francúz Beaudant r. 1818; ten doniesol do Uhorska meno „trachyt"; Dávid r. 1829;
Ján Pettko r. 1853; Rath r. 1875 a 1877; Dr. Szabó r. 1878; Hussak r. 1880 a iní. V najnovšom
čase, r. 1884 poctil aj mňa svojou milou návštevou Dr. Jozef Szabó, učbár na universite
peštian-skej a správca geologického oddelenia, i vodil som ho nie len po zajímavejších
partiach v chotáre našom, ale i na Sitno od našej strany, vo sprievode nášho geologa a
„výtečného sbierateľa"302., Jozefa Hrnčiar a môjho vnuka (sestrenca) Jozefa Ráfael,
akademika štiavnického, preborili sme sa horko ťažko hore „Čiernymi blatami" na „Vlčiu
jamu"303. pod srúcaninami hradu. Všetci znalci shodujú sa v tom, že Sitno je trachyt;
presnejšie, Pyroxentrachyt (Pyroxenandesit), alebo Angittrachyt, ktorý prelomil sa cez starší
Biotittrachyt. Jeho ostré a kde tu velmi ostré bralá, nie sú nič iné, než láva, ktorá voľakedy
ťekla a keď ochladla a stvrdla, ležala viac menej vodorovne. Túto kôru podobrala nová sila
vulkanická, polámala, podrúzgala, jako odmäk ľady, podvihla a nastavala tak, ako ich až
doteraz vidíme.
Sitno je pôvodu sopečného a vedľa štiavnického kalvárskeho vršku, najkrajším a
najvýznamnejším, ba i najmladším (Dr. Szabó, vo veľkom diele, str. 151) svedkom tých
hrozných mocností, ktoré prevracaly a preinačovaly pred vekmi povrch zeme. Až v malom
diele svojom (str. 82) dr. Szabó menuje Sitno vulkánom predsa vo veľkom diele nemenuje ho
302
Takto dr. Szabó v menšom svojom diele „Selmecz kornyékének goologíai viszonyai." Selmoczbánya 1885. — U mňa uložené sú daktoré
opisy joho geologických výletov, jako aj iné ápisky Hrnčiarovo a sbioram dáta k joho zovrub-nejšiemu životopisu. Predvčasná smrť vyrvala
nám ho, a jeho cenné zkúsenosti.
303
Pripomína tento výlet veľmi sympatickými slovami vo svojom veľkom diele „Selmecz kärnyékének geologiai leirása. Dr. Szabó József.
Budapest, 1891" (str. 142.), neopominuvšo spomenúť i moje výsledky botanické, jako i to. že miestami len botanickými nožnieiami preklie
nil som vozu cestu cez pospletané šípy a černičie, ba ešte i moju poznámku, žo totiž výlet ten konámo na deň svätca, minoralogické meno
majúceho (Sanctus Smaragdus) 8. aug.), čo sme vraj vedľa zpústy balvánov ohromných na Vlčej jame óbedujúc, zasvätili.
Prv totiž, než novdojak zamotal som sa do rozkošných osídel Kvetný štiavnickej (Flóra Schcmnitziensis), bedlive a usilovne geologizoval
som po šírom našom okolí. Mnohými nálezami, áno i novotnými podobami kryštálov prispel som vede či osobne či kroz priateľov,
následkom čoho geologovia štiavnickí, p. Ľud. Cseh a náš Joz. Hrnčiar, u mňa robili si maršruty na geologické výlety na Drieňov, do
krupinského Briača . . . Ešte niekoľko chotárov odporúčal by som, na pr. Sásu a PKešovce (železo, vápno, sklová žabica, Gnaiz), Veľké Pole
a Pílu (rúda, vápno nielen obyčajné, ale aj cemontové, Discrasit) Župkov (Župkovit či Tetradimít, len tam). . . Ani dosial nepretrhol som
potyky s geologmi a mineralógmi, bo vždy nájde sa niečo zaujímavého, čo lebo ja s'dcHm alebo obdržím, lebo 1 ľud donesie len ku mne
nielen iné prírodné a dejepisné pamätnosti, ale i zajímavé kamene, jako Hialithy, Chabasity, nachodiace sa nezriedka, neobyčajne krásne v
našich trachytoch. „Veľa očí, veľa vidí," lež tieto oči treba zaujať, povzbudiť; treba ich naučiť v i d e t, lebo nezkúsené oko, čo ináč jako
ostré, hľadí, hladí a nie nevidí, kdežto pred zkúseným a cvičeným (čo je jak slabé, jako na pr. moje), otvorené je toľko, ani tých zakliatych
pokladov pred tým valachom, čo mal ten zázračný kvietok v krpci!
Naše slov. museum má už mnohé nálezy odtiaľto, ba i krásne systoma-tičné sbierky mineralogické a geologické, obsahujúce
mnoho vzácnych cudzozemských kusov, z ruky našich Hrnčiarovcov, pod menom: Dar od Národovcov okolia banských miest.
Opatril som naše museum i značnou sbierkou brúkov dobre určených ku napomoženiu a obhľahčeniu študiumu fauny na
Slovensku. Viac mám sľúbené pre museum od p. Rovnianeka z Ameriky.
197
tak nikde. Teda Sitno nebolo sopkou t. j. kráterom, ale povstalo pri hromadnom výbuchu trachytov. Ani nevyčnievalo prvotne takto; len keď časom a vplyvom povetrnosti a vôd
doplavené boly konglomeráty a láva, cez ktoré vybúšily trachyty, a ktoré čiastočne pokrývaly
a obklopovaly ho prvotne, ukázala sa ohromná homoľa táto. U päty Sitna stretáme sa s
rozmetanými bálvánmi pyroxen-andesitovej lávy, ktorá sedí na konglomeráte. (L. Cseh in
litt.). Najkrajšie vrstvy konglomerátu odkryté sú poniže Domaník nad hradskou na pravo; ešte
krajšie od Medovariec po Ríkynčice, ale premiešané už s pieskovcom; u nás prevláda
trachytová breččia. Stojí aksioma, že každá sopka naposledok chrlí čedič (Basalt) a za
čedičom navždy vyhasne; najsilnejší dôvod, že Sitno nebolo sopkou, je, že na ňom á v
blízkosti jeho nenašlo sa čediča. Ačpráve nenie vytvorená možnosť, že nemohúc preraziť nad
povrch, ostal sedeť kdesi v útrobách jeho304... Na to miesto, v ďalšom okolí máme ho až
hojnosť, ale dosiaľ, nakoľko nám známo, len severne a málo západne. V najbližšej blízkosti
máme basaltovú homôľku, kalvársky vršok štiavnický; vzácny a prepamätný nielen pre
svetochýrnu kalvariu, ale i geologovi jako vyhasnutý vulkán, jako kráter, čedičom
zapečadený; pamätný je preto, že tu nie snáď dáke kusy alebo žily sa nachodia, ale celý kopec
je basalt; základy jqho siahajú snáď až do žeravých vnútorností zeme. Tak kompaktnej massy
basaltovej, tak krásneho kopca basaltového snáď v celej Európe nieto. A táto podoba
prispieva i ku chýru a kráse kalvárie; Golgata nebol tak krásny kopec! Kráter tento otváral sa
smerom severovýchodným, jako to naznačuje basalt v Kysihýbli, dolinke štiavnickej podobne
preutešenej; a ešte ďalej snáď smerom proti Dubovému a Bacúrovu. Kráter medzi Bacúrovom
a Dubovým znatný je nie len dľa rozmetaných balvánov basaltových v takom množstve, že
skáľa na dni pozostáva skoro výlučne z basaltu, ale aj podobou kotlovou 305. Rozmetané
304
Očividomý kráter bez čediča ukazuje nám „Zápolenka" (450 m) oproti Kyslej nad dolnohámorským cintorínom v doline hodrašskej.
Zôko-vôkol videt lávu v polokruhoch, múrom podobných. Čediča nieto, ale môže byt hlboko pod povrchom. Na geologickej mappe jedine
Zápolenka nosí meno „Kráter". A preto nie div, že nebohý náš Hrnčiar odvozoval meno Zápolenka od „zapálený, horiaci". Či vtedy žil na
Pohroní človek, ked ona soptila? „Zápolenka" je smenšonie od „Zápola". Dľa dr. Szabu Zápolenka bol len bočný kráter, hlavný ale Kojatín
(647 m), vrch krásneho mena, vypínajúci sa nad Zápolenkou; tiež boz čediča. Láva z kráterov zatvorila hodrušskú donnu nad D. Hámrami, tá
hrádza menuje sa „Muráňom". (Všetko mená prekrásne.) Behom času preborila voda Muráň a ja-zero_ ztieklo. Toto bola veľká zápola
(ponad ktorú viedla starodávna cesta strmá do Štiavnice; teraz vedie cez preborenú zápolu a cez ztečené jazero pohodlná-hiaaská; nad ňou
malá „Zápolenka"; obidvé dosiaľ viditeľné. V trachyto a v lávo všetko shorelo, drevo i živoŕ'chy; a proto v blízkosti Sitna, aspoň dosiaľ
nenašiel som ani len stopy ani opálov (Holzopal), okolo Krupiny volá ich náš ľud „lipkámi"), ani odtiskov, ani skamenelín. Kdežto v nedalekom okolí jeho, počnúc od Čorvenej studne nad Štiavnicou, cez Močiar a Teplú, Kolpachy a Sv. Antol, Krupinu a Sebcchloby, nachodia
sa skamenoliany a od-tisky, lipáky a skamenolé drevo v colých pňoch. To, pravda, všetko v sedimente a konglomeráte. Žo pôvodne
nachodilo sa to i tu, a že len s konglomerátom a sedimentom preč odplavené bolo: za dôkaz slúži mi hnedé kamenné uhlio u päty Sitna, na
Vo/.árovej, na Sitnianskej a povyše Ilije; a môže siahať pod zemou až po Sv. Antol, ako svedčia nálezy, v dedičnej štôlní na čistej vodo niže
Sv. Antola. (Dr. Szabó, Veľké díolo str. 174.) Na uvedených však miestach nachodí sa zhusta na povrchu, alobo ako baník hovorí, „na dni",
v konglomeráte, v broččii a v túfe. Už dávno začali ho dobývať sitnianski Slamkovci, alo boz zdaru. No, v geologických dielach dosiaľ non'e
naznačené, a ja týmto uvádzam ho poprvé do literatúry. Bolo už i vyzkúsené, a za dobré naleznuté. Kotlina vozárovská, opierajúca sa o
Sitno, mohla byť dľa úsudku geologov, kedysi jazerom, a odtiaľ pôvod kamenného uhlia. Ale z jakých rastlín? Kedy tie žily? či vtedy, kod
Osmundítcs Schcmnitzionsis (Pettko op.) Phragmites Ungeri (Stur). l'agus Dcucalionis (Ung.) a Sequoia Langsdorffi (Brongt sp?) nalezajúco
sa v sladkovodnom kromeni na kopci nad Ilijou? (Dr. Szabó v. dielo str. 140.)
305
Úvalina od Bacúrova po Dubovô (dľa Pettka, ibid. str. 287.) je otvorený kráter; vyvýšené polia z dvoch dlhších strán a kopec, na ktorom
leží bacúrovský kostol s farou, to sú ešte pozostalé obruby jeho. Pod kopcom, t. j. na severnom konci krátera, nachodia sa dve plesá bez
odtoku, jakožto najhlbšie miesta nekdajšicho otvoru podzemného. Okolo plies postavená je obec Bacúrov. Cez leto vyschnú, alo neraz
proplnía sa tak, žo domy stoja vo vodo. Čodič netvorí tu kompaktné bralo, ale joho veľké balvány ležia rozmetané všade; i suché múry okolo
lúk a rolí pozostávajú z noho. Kým úvalina bola zatvorená, predstavovala ona dosť vclké jazero ktoré konečne otvorilo sa asi na Dubovom, a
ztioklo do No-rosnicc, doliny to dobronivsko-zvolenskoj.
198
balvány basaltové vedú geologa do susedných Brezin, zvláštne ale severozápadne k Ostrej
lúke, až do kozelníckej doliny po obec Kozelník a majer Gundu na ľavom brehu Hrona. Tu je
basalt v najväčšej rozsiahlosti, rozložený v nizkej doline, netvoriac vrch. Odtiaľ ďalej západne
zjavuje sa basalt za Hronom, medzi Pitelovou, Kružinámi a Jastrabou 306), a vyše Sv. Kríža na
„Ostrom vrchu" a na „Šibenickom vrchu". Ešte i neďaleko Štiavnice, severozápadne na
Ropišti (Ibid. str. 282). Naposledok, novobanský a brežský basalt, s jednej i s druhej strany
Hrona, pochádza z toho veku, keď tvárnosť a vypuklosť kraja nášho bola tá istá, jako vidíme
ju teraz. (Dr. Szabó. Malé dielo pag. 83). Dľa tohoto mohol by tam byť najostatnejší kráter?
Keď všetky tieto basalty a krátere stopujeme, dáme za pravdu tomu tvrdeniu, že to bol jeden
nesmierne veľký vulkán, ktorého roztrhaný vrchol tvorí celé okolie banských miest, od B.
Bystrice až po Sitno s jednej strany, a po Sv. Kríž a Novú Baňu s druhej. (Andreja
Radlinského Školník str. 150). Alebo snáď podaktoré Žiare boly najprv krátermi pl-polajúce s
času na čas jako by svätým báječným podzemným požiarom a plameňom, ktorý len pozdejsie
mohol byť nahradzovaný plameňom posvätným zo zápalnej obety, a ked pálili mŕtvoly, alebo
ešte pozdejšie na výstrahu? Od akejkoľvek žiary, ale len predsa od nej pochádza meno
Žiar!307.
Trachyt sitniansky je zriedkavo krásny, belavý a tvrdý, neobsahujúci ani Biotit, ani
Amphibol 308.. Tie podstatné čiastky (trachytu nachodia sa v jednom vo väčšej miere, v
Podobným nejakým plynom, jako rúdy, pripisuje sa pekne červená hlina, nasbioraná v rozpuklinach basaltu niže Kozelníka, ktorú
vo veľkom množstve odvážajú štiavnickým fajkárom, jako hlavný prídavok k lilino belujskej. (Ibid.)
Poludňajšia obruba úvaliny bacúrovskej porastená, jo riedkym hrabovým a dubovým losom; jo vždy výmočistá; ale v dáždivom
počasí vydáva jakési škodlivé výpary (snád uhličité: Dr. Szabó Ibid. pag. 287.), takže pastieri a pasáci dostanú bolen:o hlavy, a za bioloho
dňa ztratia smor a zablúda. (Ibid.) (Inačej okolie bacúrova Dubového je mimoriadnym blúdišťom, kde aj vydavateľ tejto knihy, i jeho hostia,
ale aj domorodci nesčiselnekráť poblúdili, vytrpiac pri tom celé odisceje. Vyd.)
306
„Geologický vid železničnej čiary od Jalnej po Štubňu, podáva Dr. G. Zechentner 1874. Nákladom Matice slovenskej. Kamenotisk Dr. J.
B. Zocha vo V. Revúci." (Ibid. 283.)
307
Žiarami menuje si naš ľud iste v prenesenom smvsle aj (často kryté) cliodby na kostolné vŕšky vedúce. Tak v Chlebr.íciach (Orava), v
Sedliackej Dubovej (Orava) a aj inde. (Či aj v Radvarvi, v Ružomberku, a v Ocovej ? — neznám.) Vyd.
308
Dr. Szabó, Malé diolo pag. 82.) — Podstatné čiastky obyčajného tra-chytu sú: Augit, Amphibol (jinoráz, Hornblendo, obidvoje tvorí
čierne kryštále), slieda (Biotit, Glimn er, šestihranné kryštále, ligocú sa niekedy jako zlato, tak žo taký trachyt, v ktorom veľa zvetralej sliedy
jesto, považuje ľud za zlato = mačle zlato, mačie striebro; veľké plochy = ruské sklo) a živec (Feldspath, biele kryštále; Sanidin = priezračné
kryštále). Všetky tieto štyri podstatné čiastky trachytu, vylúčené zo zvetralého trachytu alebo z trachytového tufu, nachád.zajú sa v okolí
Sitna vo veľmi pekných dokonálych prímerkoch, a po sbicrkach mineralogických a geologických, i z mojej ruky, i kroz nebohého Hrnčiara,
nachodia sa dosť hojne. Ani snáď neznám na Slovensku druhé podobné nálezisko. U trachytu nerozhoduje nič ani barva ani tvrdosť; jesto od
najčorr.ejších až po najbľadšie (rozumiem, nie bez škvŕn čiernych, v ktorých teda prevažuje viac živec, na príklad v sitnianskom), od volmi
tvrdých a kompaktných, kvarcu alebo basaltu Podobných, že ho žiadon čekan nechytí, až po najmäkšie, totiž lebo zvetralé (trachytový tuf),
alebo lhva a pemsa (Bimstein) čili dierkavý trachyt. V klastavskej loline v chotáre šipickom nachodí sa láva v okrúhlych (istotne
naplavených) kusoch, jako hlavy, drobnodierkavá a tak ľahká, že vyše týždňa môže stáť vo vodo, kým sadne na dno, a prívaly odnosú ju až
do Dunaja, plávajúcu na vode. P.az doviezol som zo Sipíc za vrece, a rozdal. Dr. Szabó určil ju lávou. Odkiaľ táto mohla byť ta doplavená?
Od Sitna??
Od Sipíc počnúc, ta poniže v chotároch, lišovskom a súeedných, nachodí sa už pieskovec, a krásna traehytová broccia a konglomerát. Na
vrstvách ich môžeš oči nechať. V týchto chotároch, a menovite v Sobechlebáeh, v brázdach a rajčokoch po poli, zvláštne za prudkým
dáždom, videť mnoho i s e r i n u (Titanový žolezňák), oktaedrového to prášku, vylúčeného zo zvetralého trachytu. Že je to železo, o tom
199
druhom menšej a dľa toho i barva. Dôkaz máme najmä v chotároch belujskom a
prenčovskom, že zdejší trachyt pozostával prevážne zo živca (miestami samý živec, skalky
živcové), z ktorého potom naše hliny, majúce rozmanitú barvu, nie len dľa čiastok
trachytových, ale aj od primiešaného železa. Hlina, a najmä keď je ťažká či masná, drží dlho
vodu, a aby bola úradnejšia, treba primiešať k nej aspoň piesku, aby sa poľahčila. Ináč,
trachyt dáva ornicu prchkú, a pri lepšom obrábaní aj úrodnú. Zem na temäni na Sitne, potom
na Tatárskej, a na všetkých horných lúkách medzi lesami zôkol-vôkol, je čierna-), skoro jako
na uhlisku, od čoho snáď v každom chotáre podsitnianskych obcí menuje sa jeden d'ah
„Čierne blatá", alebo „čierno blato" alebo aspoň „blato". Nie je tc tá veľmi úrodná, tá
chýrečná čierna zem na dolniakoch, pozostávajúca zo samých organických čiastok, rodiaca i
bez hnojenia. Naprotiva, tú čiernu zem, ktorá je veľmi neúrodná, farbí na čierno Mangan (z
kryštálov kvarcových tvorí on Amethyst). Predsa barvu našej čiernej zeme odvozujú aj
geologovia od prsti z listia najmä ihličnatých stromov. A to možno, lebo je, pomerne k
hlinačkám v podsitnianskych chotároch dosť úrodná či jako lúka či jako roľa. Lúky sú zaiste,
jako my hovoríme, sušiny, lebo sú zväčša v brehoch; ale keď je trochu močnejší rok (t. j. keď
trochu viac mokne), dosť dobre urodia; naprotiva, keď je i málo sena, ale je, ako hovoria,
žírne. Do paši do našich chotárov dávajú si vďačne z okolitých obcí.
Tu vrátime se ešte k našej faune, ale len k vôli čiernej zemi a kryštálom z trachytu
vylúčených. Trachyt temäna Sitna je bez sliedy; naprotiva v nižších vrstvách od našej strany
nachodí sa slieda hojne. Keď teda sohneš sa ku kryštálovým potôčkom sitnianskym, vidíš
ligotať sa menovite tie jej šestihranné lístočky. Ale vo vode žijú larvy dakých živočíchov,
ktoré sliepajú si domčoky z kamenných zŕn a najmä zo sliedových šestihranov, tak že k vôli
sbierke mineralogickej bral som domky tieto. — A
v čiernom blate v „močidle" na Sitne žijú červíčky, ktoré z čier-neho bahra robia si spoločné
domky koralovité, trúbočky jedna vedľa druhej, na vrch otvorené, jako píšťale v organe.
c) Flóra.
Uzná mi laskavý čitateľ, že mi už clivo bolo, kým dospel som ku môjmu milému
predmetu, t. j. ku opisu Sitna z floristického stanoviska. Pravda, nebude to systematický opis,
jaký ponechaný je na iné miesto, poneváč to tu ani priestor nedovoľuje, ani potreba
nevyžaduje. Pripomeniem len jako na ukážku niektoré zvláštnejšie rody a druhy. Nakoľko dá
sa jednotlivcovi za krátkych niekoľko rokov, vedľa svedomitého plnenia svojich úradných
národných a iných početných povinností, sosbieiať: kvetná štiavnická dosiaľ naj dôkladnejšie
sosbieraná je u mňa a •/riadená do všeobecného veľkého herbára, obsahujúceho vyše poľtreťa
presvedčí sa človek snadno pomocou magnétu, ktorý ho tak dychtivé lapá, že celé ihlice z toho prášku utvoria sa na magnete. Tam možno ho
sbierať vo vrstvách na 5 mm hrubých. Bodlive nasbieraný a očistoný, dáva veľmi jemnú a peknú ligotavú posýpku. Pod Sitnom vodet ho len
po tonku, poneváč v sitnianskom trachyte jesto ho málo, a preto bralá na Sitno málo odchyľujú magnétovú ihlu. Najväčšiu, to jest úplnú
odchýlku spozoroval som na Ptáč-niku klakovskom, menovite na „Kláštorskej skale". Spomína i Matej Bel. Ibid. pag. 533.
200
sto veľkých balov, a venovaneho nášmu slovenskému muzeu v Turčianskom sv. Martine.
Osobitne sosbieraná je asi vo troch priliepaných sbierkach 309..
Po Sitne botanizoval Pavel Kitaibel 310., profesor niekdy na universite peštianskej a
správca botanickej zahrady; zomrel r. 1817. Bol skoro súveký Karola Linné, otca botaniky;
jako i Mikuláš Jacquen, královský radca a profesor na baníckej škole v Štiavnici, ktorý
podobne zomrel r. 1817. Vydal viac botanických diel. — Zanedlho za tým bol i Ján Anton
Scopoli (nar. 1725, zomr. 1788) professorom mineralógie na akadémii štiavnickej. Od neho
máme, menovite z okolia Štiavnice a Sitna známy, Boletus strobilaceus Scop. Mňa upozornil
naň Dr. Voss, professor v Ľubliani; i našiel som ho v Sitne a v okolí Štiavnice, a rozposlal
hojne. — Naposledok, aspoň mojím vedomím, Dr. Vincenc Borbáš, professor na reálkach
pestianskych, botanik vehlasný, navštívil Sitno r. 1880, baviac sa potom u mňa za tri dni, i s
manželkou svojou a robili sme výlety po chotáre. Príčinu k tomu, že obzrel kraj náš, zavdala
tá okoličnost, že rokom napred pri príležitosti krstu princa Leopolda z rodičov Filipa a Louzy
Koburg, navštívil kaštiel sv. antolský arcibiskup kaločský, Dr Ľudovít Haynald. Jako
svetochýrnemu botanikovi a majiteľovi najväčšieho privátneho herbáru, súc tiež pozvaný na
krstenie, zavďačil som so ozdobnou sbieročkou našich šípov. Moja sbieročka s inými
zásobami šípov z Haynaldovho herbru dostala sa do rúk Dra. Borbása, študujúceho práve
vtedy šípy uhorské. Naše šípy prekvapily ho natoľko, že nielen pýtal aj pre seba posielku, aj
obdržal; nielen že sem prišiel a presvedčil sa; ale malé pojednanie svoje o šípoch, predostreté
uhorskej akadémii 21.apr. 1879 prepracoval, rozšíril a natoľko obohatil šípami štiavnickými,
že z brožúrky povstala kniha nielen zajímavá, ale i užitočná a praktičná, pod menom:
„Primitiae Monographiae Rosarum Imperii hungarici 1880." Všetkých foriem z Uhorska
signalizuje 179, z nášho kraja samého ale 62, teda viac než tretinu.
Lesy Sitna pozostávajú z najobyčajnejších štýr druhov (rodov) stromov, ktoré tvoria
lesy: dub, buk, hrab, jedla. Severná strana pokrytá je to samou jedlinou, to samou bučinou to
miešono. Vedľa prevažnej obecnej jedlý (Abies pectinata DC.) primiešaný je aj biely smrek
(Abies excelsa Lam). Na úpätí Sitna zakládajú sa umelé lesíky búra (bôr, Pinus silvestris L.),
ktoré veľmi pekne a bujne rastú. Znak, že našly pôdu príhodnú. Vôbec racionellné lesníctvo
začína všade pestovať búr. Pamätné je, a nevedeť, kde sa vzal jeden biedny strom červeného
smreka (Pinus Larix L.) niže Zbojníckeho bralca pri cestičke ponad jask tatárskeho vodovodu.
— Dubová hora najviac býva miešaná z obecného duba (Quercus sessiliflora Srn.), z
močarného duba (Q. pudunculata Ehrh. u nás volajú ho aj šuškárom) a z cera (Q. Cerris L.).
309
Prvá u Jozefa Lunáčeka, môjho bývalého organistu, teraz na H. Stru-hároch; keď začal som sriaďovat túto sbierku pre neho, nemal som
viac v úmysle, mimo uviesť jeho trochu do botaniky; splnilo sa však na mne, že „docendo di-scimus": sám nemôžem sa teraz doučiť
botaniku. — Druhá n môjho vnuka; tretia najozdobnojšia a najnákladnejšia (s tlačeným názvom a margom, s rezom pozláteným na
najlepšom regále, vyše 800 folij) princovi Ferdinandovi Cobur-govi venovaná r. 1877.
310
Zajímavé bude zaznačiť, čo doviedlo Kitaibla na naše strany, a menovite do Sv. Antola, a tak i na Sitno. On botanizoval s grófom
Františkom Adamom Waldšteinom, mecenášom svojím, ktoréhožto dcéra M. Antónia bola manželkou posledného kniožaťa Františka Josefa
Kaháryho. Pri príležitosti návštevy Wald-šteina u dcéry a zaťa, botanizoval Kitaibel v našom okolí, a viac rastlín, menovite šípov, tu
odkrytých a pomenovaných, nachodí sa ešte pod otázkou, poneváč ostaly origináľe slabé alebo žiadne. Jeho pomenovania značia sa
písmenami Wk. alebo Wkit., čo znamená: Vajdstein-Kitaibel.
201
Od panského horára počul som o dube s vlnkatými, yraj, listami, i trúfal som ši páka (Q.
pubecens s Villd), ale napriek mojim prosbám nedoniesol mi z neho. Dubinu aj vysádzajú. Na
próbu sadili aj čierny orech (Juglans nigra L.), ale bez zdaru.
Jako zvláštnosť skvejú sa na severnom svahu Sitna okolo srúcanín velikánske obry
jaseňov (Fraxinus excelsior L.), z ktorých tam skoro zo samých les záleží. Jasene reztrúsené
sú všade po Sitne, tvoriac sem-tam malé skupiny s hojným podrostem. Po vrchu, najmä
krajom hory, jak na temäni, tak okolo Tatárskej, dosť zhusta posiate sú červené javory (Acer
Pseudoplatanus L.), vedľa neho vodoklen (obyčajný javor, A. platanoides L.), a klen (A.
campestris L.). Samo sebou rozumie sa, že nechýba, najmä medzi bučinou a hrabinou, potom
po čistinkách a pažiťach, breza (Betula alba L.), osyka (Populus tremula L.) a rakyta (Salix
caprea L.). Z týchto troch leží množstvo hniliny v sitnianských horách. Drevo majú ony tak
slabé, že v 20—30 rokoch celkom za čerstvá zlomia sa v poli, alebo vyvalia sa s koreňom.
Osyky vlastnú korunu s listím nevládzu udržať. Veľa z tohoto dreva a vývratov spália turisti,
ostatné nechajú tam hniť, a to sú potom partie prerozkošné na sbieranie húb, rastúcich na
hnilom dreve, zvláštne v dusných chládočných dolinkách. Na najvyššom temäni Sitna pod
pavillonom, okolo schodov a južne od „kazateľne" krajom lúky po temäni strmých brál, berú
tieto brezy, osyky, rakyty, ba i bučky na seba podobu kroviny nízkej, zakrpatenej, všelijak
pokrútenej a haluzami povyrastanými znešvárenej. Ledva dostane sa človek pomedzi to, a
zvláštne popod haluzy, na spôsob kosodreviny od zeme hore pozahybované. Podivné: do
brala takého „rozsypaného skáľa" ide ti vždy po-Predku drevo naj mäkšie; tak menovite naša
slovenská lipa (Tilia grandifolia Ehrh. a parvifolia Ehrh.) za ňou potom ide tvrdý buk a dub, a
ona musí im prepustiť miesto vydobyté — Na Sitienci stojí stará hrubá lipa, a okolo nej hojný
mladý podrost so zvláštnými odchylnými velkozubými listami, ktorú jako nový rozposielam
pod menom Tilia sitnensis Km. (Pri tej malo ma potkať nešťastie, že po prve mal som padnúť
do priepasti).
Stromy ovocné, pravda, plané, potrúsené sú všade; tak plánka (Pyrus Malus L.)311)
planá hruška (Pyrus communis L.) čerešňa (Cerasophora dulcis Fl.). O višničke (Cerôsophora
acida Fl. Wett.) na temäni Sitna učinil som už zmienku. Pri jednom uhlisku na úpätí Sitna
nachodia sa trnky okruhličky (Prunus insititia L.) zasiate z kôstek, čo uhliari pojedli slivky.
Divno mi, že medzi mukyňou, brekyňou a jarabinou (Sorbus Aria Crantz., S. tormi-nalis
Crantz a S. aucuparia L.), ktoré často spolu rastú a bárs z iných krajov mám miešance, tu
nepára sa. Oskoruša, pretože volá sa vedecky Sorbus domestica L. (prídomová), musela byť
voľakedy, alebo je voľakde aj dosiaľ stromom zahradným. Na Prenčove nachodí sa jeden
strom na háji; okolo Krnišova, Nemiec, Krupiny hojne. Ale musely aj lesy z nej záležať, lebo
na Vysokej volá sa jedna buková dolina „Oskorušová", bárs v nej teraz oskoruši nieto, ba ľud
ani nevie, čo to znamená.
Hore pramenitými dolinkami až ku samej päte Sitna, tiahnú sa jalše (Almus glutinosa
D. C. niekde veľkosti dubu podobnej; najmä pne postínaných alebo povyvalovaných starých
jalší prezradzujú stromy ozrutné), vŕby (Salix fiagilis L. atď.), rakyty kernaté (Salix cinerea
311
Skoro by si povedal, žo to preklad zo slovenčiny, malus = zlý, planý. Pomum, malum, jablko, planka.
202
L,), korušina (tŕpka, Rhamnus Frangula L.), svíba (Cornus sanguinea L.), tŕpka (Padus
vulgaris Host.), kalina (Viburnum opulus L.) a podobné kry. — V hrubých horách na jar (vo
febr. a marci) kvitne miloružovým a tuhovoňavým kvietkom. Vlčie lyko (Daphne mezereum
L.). Kôra je prehorká, a spolu so zralými jahodičkami jedovatá a po bralách a stromoch plazí
sa brečtan (Nevoľné drevo, Hedera Helix L.) v tenkých, dlhých bičoch. V Sitne (Teplá stráň),
na Holíku (pod temänom) v „Orlí" (najhrubší exemplár, mne známy, asi na 3 cóle), na
Tepličkách a inde znám staré dosť hrubé pne, ktoré každoročite kvitnú, aj semä dozraje m
nxh. A síce kvitnú v jaseň, v septembri, a semä dozrie na druhý rok v juliusi. Skoro bys
povedal: ,,Filius ante patrem", jako u jasienky. Kvitnúce nevoľné drevo u nás patrí ku
zriedkavosťam, a preto divili sa pp. učbári na štiavnickej akadémii, keď som im do muzeuma
raz poslal pníky na cól hrubé, ktoré našiel som ľahkomyseľnou rukou poodtínané. — Na
sušinách, na suchých bralách a svahoch tešia sa životu iné kry. menovite drieň (Cornus mas L.
Na Sitne po riedku na Holí ku husto), z ovocinky dosť chutnej páli sa „drienkovica", hloh,
(Crataegus Oxyancantha Jacq.). ptačí zob (Ligustrum vulg. L.), bršlen (Evonymus europaeus
L. a verrucosus Scop.), samolyz (Lonicera Xylosteum L. a nigra L.; tejto poslednej popod
bralá Sitna veľa; jedna rozoznáva sa červenými, druhá čiernymi bobulkami). Na machnatých
bralách milý pidimužík je kizilník (Cotoneaster vulgaris L.), ktorý nie tak veľkým kvetom,
jako radšej zralými jahodičkami šarlátovej barvy, ktorými býva obsypaný, padá do očí.
Halúzky sú na 1—2 piade dlhé; bobulky múčnaté, nešplam (Mespilus germanica L. po
zahradách) podobné. Krajom hory všade po Sitne stretáme sa s čučoriedkami (Vaccinium
Myrtillus L.). Od temäna a Tatárskej a Valovskej dalej dolu so Sitna nesostupujú, a preto
nemálo divil som sa, vidiac peknú postať vysokého čučorieďa na „Kamennom vršku" (Krásný
vršok, úzkym bralom zavŕšený, a odtiaľ jeho meno) medzi ,,Bohojo vrškom" a „Hrádkom".
Že po svahoch, bralách a sušinách sú husté trniny (Prunus spinosa L.), netreba pripomínať, ale
skorej to, že miestami tak bujné ratolesti vyháňa tŕň, že by si ho čajsi za slivku pokladal. Na
slnečných bralách vyvaluje sa tavola (Spiraea média Schm.). Hovorím, že sa vyvaluje alebo
rozvaluje, práve jako aj malinčie (Rubus Idaeus L.), lebo staré pníky klesajú, mladé výhonky
ich prerastajú, takže cez takú postať ťažko je preboriť sa. Šťastie, že za malinami (a býva ich
v Sitne i v okolitých rúbaňach, tak hojne, že by vtedy od hladu nikto nemusel v Sitne zomreť)
rád plazí sa čolvek a že tavola krásnym voňavým kvetom bielym ozdobuje, a že nechytá, jako
šíp, a ešte horšie černičie (Rubus fruticosus L.) ... U nás na šťastie nemá tak veľa foriem, jako
v niektorom kraji, takrečeno do nekonečna. Na Sitne a okolo Sitna roztrúsené máme aj
červené černice (Rubus saxatilis L.), takže človek niekedy nemôže sa ani hnúť.
V botanickom zreteli najviac vyniká náš kraj v šípoch. Smele tvrdím, že kraja jemu
podobného, aspoň v Európe nieto, nevynímajúc ani Tyrolsko ani Švajčiarsko, kde nielen
pekný počet najzajímavejších foriem jesto, ale i naj dôkladnejšie prezkúmané sú tie kraje,
poneváč každý nemecký botanik drží si takrečeno za povinnosť tam botanizovať. A potom tí
turisti! Možno povedať, že tu tak veľa očí prejde, že už všetko videť mohly; čože ja samotný,
a v tom rozsiahlom kraji, a pri tej bohatosti, zvlášte šípov (a húb)! Do 300 foriem šípov jesto
u nás. Rod šípový (Genus Rosa) delí sa na viac oddelení, sectio; v Uhorsku zastúpených je
tých oddelení jedenásť; v našom kraji ale deväť; na samom Sitne sedem!
„Na tom Sitno ruža kvitne,
203
kto ju budo trhati?".. .
(Kollárove Zpievánky I. str. 18.)
Ktože by neznal nízunké šípky po prielohoch, pri pasekách, po bralách, s nápadne
veľkými kvetmi, dakedy v priemere do osem cm S úľubou spočinie oko každého na takomto
trpaslíku s veľkou milou tvárou. Pomyslí si: „Ej, či by to nebolo hodno Presadiť do
zahradky!" A v skutku, tento šípik (Rosa gallica L. = R. austriaca Cr.) považujú za matku
stolistovej ružii (Rosa centifolia L.). Ku stolistovke blízke, s polplnými tmavočervenými
kvetami, pestujú sa v zahradkách dve-tri formy (nerátajúc sem miešance vypestované umelým
záhradníctvom): R. officinalis DC. R. turbinata Ait. a R. semperflorens. Šíp gallský prichodí
ale s rozmanitými kvetmi, i malými, tmavoaksamitovými i bľadými. Po bralách a lúkách Sitna
je všade roztrúsený, a často zpomedzi najhustejších tŕňov usmieva sa svojím veľkým kvetom.
— Ešte jedným zriedkavým šípom zastúpené je oddelenie toto na Sitne, Rosou tráchyphyllou
Rau. Inde jej ani nemáme; i tu ju takmer úplne vykrčovali. Toto bolo druhé oddelenie,
poneváč z prvého (Synstylae) ani jeden šíp v našom kraji nerastie. — Tretie oddelenie
Caninae, roztriedené na päť veľkých poddelení,. obsahuje tie najobecnejšie šípy, s ktorými
stretá sa človek na každom kroku, a niekedy ani vyhnúť nemôže, aby o ne rúchom alebo
telom nezavadil a úraz nepotrpel. Rhodologovi robia najviac starosti, za to ale slúža i
hospodárskym cieľom. K horám a svahom stvoril ich Pán Boh na to, aby spolu s ostatnou
krovinou pôdu držaly. Každý hospodár škodí si, ktorý takúto krovinu na svahoch vykrčuje,
lebo pri trvanlivých dážďach zvesie sa mu odmoknutá zem dolu. U nás zaprávajú okolo poľa
výlučne šípom a tŕňom, a dnes-zajtra ani tie čahať nebudú. Škoda, lebo keď kvitnú, poskytujú
pohľad preľúbezný, dýchajúc vôňou prerozkošnou. Toto je to oddelenie šípov, ktoré vlastne
representuje vo veľkom pochop šípa a šípovej ružičky. Iné oddelenia takrečeno zmiznú medzi
nimi, a nezpozorovane odkvitnú. No keď Caniny rozvinú vnady svoje, zasypú ešte aj cesty
kvetom. Priemyselnejšie obyvateľstvo sotva dalo by tomu skvostnému kvetu bez úžitku
zpŕchnuť, ale obrátilo by ho na osoh (ružový olejčok), bez toho že by znemožnilo šípky.
Zralými šípkami kŕma u nás ošípané, a pália z nich šípkovicu (ktorá rovná se chuťou
rožnému) a varia lekvár. Práve čítal som nedávno, že zrnká zo šípok dajú dobrý čaj, ktorý
Kneipp odporúča čo liek proti kameňu. Že tieto šípy sú hojne zastúpené na Sitne napriek
tomu, že po koseniskách ich skoro úplne vykrčovali, rozumie sa samo sebou. Medzi ne patrí
Rosa tortuosa Wierzb., o ktorej bolo mnoho hádky. Najzajímavejšie a najkrajšie sú: R.
Chaberti Dés. R. Kosinskiána Bess. R. Transsilvanica Schur. R. condensata Pug. f. luporum
Km. (na Vlčom trhu), R. firma Pug. (na Teplej stráni) a R. Friwaldskyi H Br. nová forma, náš
šíp na temäni Sitna, takto pomenovaný. Krásna je na Sitne R. montivaga Des. glo-bularis
Franchet, R. bisemata Mér, v rozmanitých pekných formách, a R. eriostyla f. caesariata Km. f.
acutifolia Borb. — R-dumetorum Thuill, R. frutetorum Bess: R. solstialis Bess; R. ramealis
Pug; R. opaca Gren, a novšia a nášmu Reussovi venovaná, R. Reussii H. Br.
Krásne a markôntne je oddelenie IV. Montanae. Tu chlúbi sa Sitno zriedkavosťou,
zastupiteľkou tyrolskej alpskej ružičky,' Rosa rubrifolia Vili, totiž R. Ilseana Crép. Tento
nápadný šíp so svojimi modrojinovatinnými lístkami, drobnými purpurovými Icvetami a
stúlenými kalichmi aj na zralých drobných šípkach; nachádza sa mimo Sitna, ešte na dvoch
troch miestach v býv. Uhorsku. Prvý spozoroval ho na Sitne Kitaibel, pod menom R.
204
glaucescens Kit., druhý ja ešte asi roku 1876. Na Vindšachte našiel som ho „na Hole". K nej
blízo stojí, ale úplne odchylnú Rosa Coronariae Km. R. Pokornýana312) Km. (Uhorské Noviny
I. 1883). Na Valovskej máme Rosa incana Kit., a f. Kmetiana Borb. R. Albida Km. R.
Sytnensis Km. a f. Petri Km. a R. Nedolyi. Km.2 313. — Podivno, že R. glauca Vili, ktorá toľko
pokrevných má na Sitpe, nevystupuje hore, stisknúť si rúčky s nimi, ale zaostáva v Štiavnici a
na Vindšachte, kde má aj krásnu formu R. slavodolica Km. na Badzgove a R. crabronica Km.
,,na vrbovku".
Oddelenie V Rubiginosae, roztriedené tiež na päť poddelení, obsahuje šípy veľké s
listami viac menej žlázatými a voňavými. Pomenované je od Rosy rubiginosy L., ktorú náš
ľud menuje voňavým alebo Mariánskym šípom. Nábožná povesť zneje, že keď Panna Maria
na úteku do Egypta plienočky prala, povešala ich na tento šíp, a za odmenu dala mu túto
vôňu. Keď človek jeden lístok do ruky chytí, vonia mu celý deň. U nás je šíp tento zriedkavý;
v chotáre znal som dva, na ceste ku Sitnu, ktoré ale snáď úplne vyhynú. V belujskom chotáre
na „Bátovskej hore" pri chodníku nachádza sa jeden mohutný šíp a o tom každý vie, a nejeden
pýtal sa ma naň, či ho znám. Do tohoto oddelenia patria: na temäni Sitna R. nitidula Bess. s f.
R. fessa Km.; na Bielom kameni R. scabrata Crép. Sem náleží R. Pripcipiz Km. milý šípik bez
žihadiel, venovaný kniežaťu nášmu, Principi nostro. Prvé stanovisko na Koládke v Havrane,
druhé na lúke farskej pod Sitnom, tretie (z roku 1892) na „Kameňom vrchu". Bralo obrúbené
lipinou; na brale zajímavé šípiky. Partia preutešená! — Do tohoto oddelenia patrí mnoho
najzajímavejších šípov, v okolí Sitna nachádzajúcich sa. (R. Botemica H. Br. = R. densiflora
Tausch, v Nemcach; R. infesta Km. na Krnišove R. tomentella Lem. f. Raphaelis Km.
venovaná vnukovi môjmu, z hodrušských Kerlingov k nám presadená; R. inodora Fr. okolo
našej káplnky Samaritánky a jej forma R Briačensis H. Br. od Bzovského Briača, a na
Ondrejšachte v Štiavnici, R. caryophyllacea Bess. a R. zalána Wiesb. na Čabrade obidve
prehojne, blíža sa ale cez Bzovík (R. delitescens Km. 314., Devičie a Nemce R. crassicolla
Km. a R. caryopnyllacea Bess, f. flavescens Km.) a cez chotár prenčovský (blíža sa) až ku
päte Sitna sepium Thuill. R. Gizellae Borbás), a až na Valovskú (R. granensis Km.). Tento
krásny šíp sbieral som samoprvé okolo Hrona pri mojom rodisku pri Bzenici a na Bukovine;
pozdejšie odkryl som ho na Valovskej a okoio Krížnej na Vindšachte.
Z oddelenia VII. „Tomentosae", s trími poddeleniami, vystupujú na Sitno: R.
cinerascens Dum., R. subglobosa Sm. R. tomentosa Sm. R. floccida Dés. R. umbelliflora Sw.
312
Rudolfovi Pokornému, na pamiatku jelio návštevy na Sitno. VicT ioho žartovný opis Potulky II. str. 243. X a nešťastie, joho manželka
menovala sa tiež Rosa, Ružena.
313
Venoval som svojmu nezapomenutoľnému správcovi gymnasiálnemv Jánovi Nedoly, rodenému Štiavničanovi. Muž to bol
"vysokoučený, vážny, mluviaci tuším sodom ročí, objektívny, sympatisující s našimi slovonskými snahami. Vtedy mali sme my modzi
Piaristami viac národovcov.
314
205
ostáva nám pri Hrone (Bukovina, Lovča). R. Mareyana Boullu a R. subgallicana Borb. (pod
Sitnom).
Voľakedy menovalo sa I. a II. oddelenie (Synstylae a Gallicanae) spoločným menom
Nabiles ; od toho teraz upusteno, ale možno sostaviť šľachetné šípy, Nobiles, v širšom
smysle, jako Nemci hovoria, ,,Die edlen wilden Rosen". Vyznamenávajú sa útlejším celým
habitusom, a kvetmi zväčša velikánskvmi. Odtiaľto počnúc, všetko čo pomenujem, rátam k
týmto vyberanej'ím šípom. Zo starodávnych týchto „zemanov" (rozumiem nekdajšie
pomenovanie I. a II. oddelenia „Nobiles") zasluhujú spomenutia daktoré formy Rosy
austriaky (od ktorej, ako rečené, odvozujeme stolistovku), ku pr.: R. velutinaeflora Dés. et
Oz.; R. Provincialis Dés. a R. Truchlýi Kmeť, obe z Bacúrova; R. Jundzilli Bess. najmä
podoba vysoká (ná Čabrade); keď tento krík rozvinie svoje početné velikánske kvety, pristal
by za ozdobu do kterejkoľvek zahrady; R. trachtyphyíla Ran. má puky, podobné skoro pukom
ruži mochovej (Moosrose), a kvety veliké. Toto sa starí „šľachtici"; za nových údov „panskej
snemovne" mohol by som rekomandovať: (II.) R. alba L. v zahradkách prázdna a polplná; R.
collina Jacq. všade potrúsená; R. corymbifera Dés. (neďaleko bukovianskeho mädokyšu); R.
Boreykiana Bess. (D. Badín); R. Chaberti Dei; R. cimellum Km. na Koľadke v Havrane). R.
Ilseana Crép. R. Coronariae Km. R. Nedolyi Km. R. Pokórnyana Km. R. caryophyllacea
Bess. f. byssina Km. (Čabrad). Až by sme takto dospeli, kde sme hore vyššie pri R.
umbelliflora Sw. pretrhli, ku Villosam a Sabiniam, ktoré nielen v kvete sú pekné, ale i v zime,
keď veľké zralé šípky, so stálymi, že za-to voňavými (jako. u všetkých Tomentós) kalichmi
visia na halúzkach, často jako hrozná. Odtiaľto počnúc, tieto už všetky až do konca, majú
kalichy (kálky, sepala) srastené s plodom a preto neopŕchnu, jako na pr. z Canín. Sem patrí R.
vestita God. na Teplej stráni a v Sitienci; R. Havrana Kmeť (Vlčí trh, Noviny, Hawran; tu aj f.
phasianica Km. — R. Hawrana hojne na belianskom Ptáčniku. Na štiavnickom Paradajzi
máme jej formu R-paradaisiaca Km.) — Z najzriedkavejších Sabín máme na Holíku R.
Braunii Keller, a na belianskom Ptáčniku R. Cavallii Km. (švédskemu botanikovi HylténCavalliusovi venovaná).
Premilý šípik po zahradkách, s červenými halúzkami, žltými háčikami a polplnými
včasnými ružičkami, je R. cinnamomea L. j foecundissima Koch. z VIII. oddelenia. Ktože by
nepoznal v nej našu „Ružičku turíčínu", pod ktorým menom našským udáva ju i dr. Borbáš
str. 525. Ibid. Kto by si ale pravú zimnú ozdobu v zahrade pestovať chcel, tomu odporúčam
jej sestričku R. rugosa Thunb., pochádzajúcu z Japonu, ale u nás dobre prezimujúcu, a zo
semena ľahko dochovateľnú. Listy má najväčšie medzi týmito „zemanmi", kvety v gučách a
šípky potom tak veľké, jako najväčšie čerešne, ktoré, s ich stulenými kalkami, celú zimu
červenajú sa, jako bobulky na jarabínoch, a nielen pre ozdobu, ale aj skoro s hospodárskeho
stanoviska lekváru k vôli, pestovať hodno.
Este pripomenieme si v krátkosti dve milé oddelenia, jedno skoro bez háčikov (IX.
Alpinae), druhé, husto posiate rovnými háčikami, jako malý jež (X. Bedrníkolisté
Pimpinellifoliae). Tieto sú už vlastné dietky Sitna a okolitých blízkých hrubých hôr a holých
brál. Alpinae sú milé, útle, zväčša hladké šípiky s neveľkými purpurovými kvetmi a visiacimi
šípkami. Niekde stoja po riedku, inde husto, že ledva pomedzi ne prejsť; žlázaté druhy voňajú
až ťažobné. My máme len puchaté podoby, na pr. R. pubescens Koch. na temäni; R.
206
adenophora Wkit. R. globosa Seringe, a R. partheniiodora m. na schodoch; R. pirifera Borb.;
R. adenosepala Borb. R. stenodonta Borb. v hrubých horách. R. coccialba Km. (kvet
tmavočervený, vnútri biely) na Sitienci. R. lagenaria Villi, R. semisimplex Borb. niže
vodovodov. R. subinermis Bess. na Havrane a Paradajzi. (R. balsamica Wkit. a R.
Ptátknikensis Km. (Belá), nemáme na Sitne). — Oddelenie Bedrníkolistých zastúpené je u
nás len Rosou spinosissmou L. a f. R. spinosa Neilr. Sú to praví čiperní miláčkovia, zväčša na
piaď od zeme (miestami najdú sa ale i na meter), samá halúzka, s množstvom veľkých bielych
voňavých kvetov, že niekedy až ovisnú. Najväčšou ich zvláštnosťou sú drobuškavé listy a
čierne guľaté, až ligotavo čierne, hore strmiace šípky, so stulenými kalichmi. Kvet niekedy
prechodí do ružového. Kvitne najvčaššie. Raz sbieral som ju „medzi Skalkami" nad farskou
lúkou pod Sitnom 29. apríla s krásnymi tmavokarmažínovými kvetmi a vôňou jako
konvalinky. Na končiaroch brál Sitna, Sitienca, Teplej stráni, Holika atď. sú celé partie v
máji. Oči bys' na nich nechal. Túto hojnosť dávno, predávno musel spozorovať i sám ľud; a
preto nie sú prázdne slová piesni: „Na tom Sitne, ruža kvitne ..." A keď sa medzi to začnú
miešať jarné kvety: je to pravá rozkoš a veleba Sitna. Vtedy ho navštívte! V jaseň prekvapia
vás šípky čierne, jaké každý ani nevidel.
Medzi Alpínami a Pimpinelifloliami tvoria sa miešance (jako síce vôbec medzi
všetkými šípami), majúce viac hneď z jednoho, hneď z druhého rodiča, na pr. drobné listy a
biele kvety z Pimp. drvené plody z Alpiny; alebo veľké listy a červené kvety z Alpiny; s
čiernymi šípkami z Pimpinell. Najkrajší a najvehlasnejší takýto miešanec je R. reversa
Wkitaibel. On sbieral ju na Matre; a po-neváč mimo znamenitého vyobrazenia a opisu,
autentičného prímerku (originálu) neostalo, nikto Rosu reversu neznal a panoval o nej celý
chaos. Konečne podarilo sa mne odkryť šíp tento na Ptáčniku belianskom a na „Zbojníckom
bralci" s bielymi kvetmi a čiernobrunatnými šípkami; na temäni Sitna, s červenobrunatnými
šípkami. No, na Zbojníckom bralci máme Rosu reversu i s ružovými červenými kvetmi a
čiernobrunatnými šípkami; jako i na štiavnickej kalvárii (R. reversa Wk. f. celsior Km.). —
Na Holíku, tiež na temäni pod bralom, prekvitá vznešený miešanec R. Holíkensis Km. ker
obvyšný, kvety velké bieloružové, ale tak, ako čo by na mlieko nasypal karmínového prášku,
ktorý nesmieša sa, ale jako by suchý po vrchu plával. Vôňu vydávajú prerozkošnú a krik
pristal by do jakejkoľvek zahrady. Šípky sú okrúhle, čierne. — Druhý miešanec s dobnými
lístočkami a červenými šípkami, R. Šimkovicsii Km. zdobí bralá na temäni Sitienca a na
Teplej stráni, všade medzi rodičmi. Kvety neveľké, biele, kedy-tedy do ružová prechodiace.
Na posledok pripomínam z XI. oddelenia žltý šíp R. lutea L. po zahradách a
cintorínoch. Dľa tvrdenia, že by sa maly žlté ružičky nachodiť divé, v Nemcach, v Žarnovici,
na Bukovine a na Podzámči, hľadal som ich tam, ale márne.
Už z tohoto krátkeho náčrtku vidí láskavý čitateľ, že náš kraj neobyčajne bohatý je v
šípoch; v iných rastlinách nie tak. Naša flóra nenie ani alpská (nemáme ani jednej hôľnej
rastliny), ani dolniacka. Nemáme ani rovín, ani močarín. Podľa staršieho popisu rastlinstva
celého kraja, ktorý navštevúvam, počnúc od Cabradu po Ptáčnik a Homôlku v klakovských
horách a od Teplej po Šipice, nachodí sa u nás rodov (genus) okolo 500, druhov (species)
1300—1400. Na Sitne zastúpené je rodov okolo 300, druhov okolo 600. Len niekoľko
zvláštnejších pomenujem. Pravou ozdobou, ba velebou Sitna je Koniklec veľkokvetý (Pul207
satilla grandis Wend. Dľa počutia, v Nitransku „Condrien"). Na jar pokrýva, zvláštne
poludňajšie strany Sitna a Tatárskej; sostupuje ale dolu až do Prenčova (kotliny). Kvitne tak
včasné v marci a apríli, jako zkúsil som sám, že poludňajšia strana Tatárskej bola zakvitnutá
veľkými fajalkovými (zriedka zamieša sa aj biely) tulipánmi; severná strana Sitna stála pod
sňahom vyše pása, ktorému ani nesmívalo sa, že sa má topiť, a ku schodom nebolo možno ani
priblížiť sa. Preto na severnejších svahoch kvitne ešte i v máji. Nad Tatárskou na Petrovom
vršku len vlani (1892) po prvý raz zbadal som, tiež jarný kvet Corydalis cava L. („Kohútiky"
jako C. solida Srn.), a na nej naraz aj hubu Caeoma Fumariae Link. Parnassiu palustis L.
pripomenul som už. Veľmi prekvapil ma na Sitne „Kompanský klinec" (Lychnis coronaria
Lam.), ktorú vídal som len v zahradkách. Na Teplej stráni, južne ležiacej, kvitne hojne. Bralá
Sitna, mimo dvojakého Netresku (Sempervivum tectorum L. s hirtum L.), zvončoka
okrúhlolistého (Campanula rotundifolia L.), srastnej zehny Mochna Potentilla cinerea Chaix)
a iných, veľmi ozdobuje Alsine frutescens Wkit. Zakvitne jako mlieko v škárach brál, kde
pred vyschnutím bráňa ju hrubé korene. Libanotis montana All. na temäni Sitna okolo brál,
spozoroval so'm tiež len vlani. Všade pre hoj ne rastie Mercurialis perennis L.
Od severozápadnej strany pokryté sú bralá hrubým mochom, a v ňom Valeriana
tripteris L. (Odolen trikrídlatý) a Saxifraga Aizoon Jacq. „Lupkameň" u Reussa). Severné a
severozápadné hory pokrýva skoro výlučne Divý jasel (Diviaselice Deväťsíl, Pe-tasites albus
Gärnt.), na ktorého koreňóch cudzopasí Záraza žltá (Orobanche flava Mart.) a kde osadia sa
jej koralovité pazúry, tam povrazovité korene Deviaselia úplne vyhynú, jako čo by zhnily.
Nemalým podivením naplnilo ma Vlčie jablko, Aristolo-hia Clematitis L. na jednom bralci
neďaleko srúcanín; no ešte viac a to je skoro k neuvereniu, že v tônistej hore pod bralami
neďaleko srúcanín na východnej strane, veľmi rozšírená je Dennica, Hemerocallis fulva L.,
ktorú ináč hojne vídavame v zahradách pod menom žltej ľaluje. Opravdivá však žlta ľaluja.
Lilium bulbiferum L. kvitne divo na Badzgone na Vindšachte a za štiavnickým Tanádom za
Paradaizom na Roksniarskach dolu k „Teplému potoku", a na hodrušských Kerlingách.
Niekoľko kvetov z Kerlingov zaplatil som raz novým novučičkým dáždnikom, ktorý som si
totiž ztratil. Na Paradajzi jedine kvitne Centaurea montana L. a na nej huba Puccinia montana
Fuckl. Krásnou ozdobou všetkých hôr a pasek je Zlatohlav, Lilium Martagon L. Na temäni na
Sitne, na jednom jedinom mieste, ale veľmi slabý (poneváč tam chodia kravy a ovce), rastie
Kosatík trávny, Iris graminea L ; o veľa hojnejšie a bujný, na prenčovských „Čiernych
blatách", kde našiel som aj Mečík, Gladiolus imbricatus L., ale len tri býlky. V zahradkách
pestujeme ho; jako aj kosatík nemecký („kosy", Iris germanica L.), ktorý pozorval som i divo
na bralách v srúcaninách hradu čabradského; odtiaľ z jednoho brala neďaleko srúcanin,
doniesol som a doma pestujem kosatík strakatý, Iris variegata L. Z toho brala začal som sa raz
viezť po hladkej tráve, takže som už aj kričal Ježiš, Maria, Jozef! Ďakujem im aj teraz, že ma
Pán Boh ochránil — Premilou ozdobou Sitna na temäni, ale (zválšte na Valovskej nad
počuvalským jazerom, je voňavý zvonec, „Žlázovec" Reuss, Adenophora suaveolens Fisch.
Veru jemu k vôli hodno je navštíviť Sitno pod jaseň. — Okolo počuvalského jazera, najmä
keď voda opadne, zjaví sa Šťovík morský Rumex maritinus L.; Kratinoha príma Micropus
erectus L.; Mochna nízká Potentilla šupina L.; Jilovatník vodný Linmoxella aquatica L.;
Kurčuka Spergularia rubra P.; Šater, Gypsophila muralis L.; Stokolien, Spergula arvensis L.
— Veľmi zriedka, totiž len na dvoch miestach, na Valovskej a na Zbojníckom bralci, nachodí
sa Horec krížatý, Gentiana cruciata L. Ľud náš miesto horca kopá koreň z Hladyša šírolistého,
208
Laserpitium latifolium L. nachodiaceho sa všade. Koreň je strašne horký, hrubičný a silný. Z
krupinského chotára presadili sme si ku pramenitým potôčkom Opich úzkolistý (ľud menuje
ho Otichom, Berula angustifolia Koch), jako úžitočnú zelinu, v pomyjach močenú proti
nemociam ošípaných. Za Sitnom máme Plamienok rovný Clematis recta L. (Meno
„Plamienok" nebárs zodpovedá. Cl. Vitalbu L. u nás menujú divým kŕčom, okolo Hrona
„Priesnou zelinou") a Šafran jarný, Crocus vernus All. f. discolor Reuss. — V klastavskej
doline, v Kazárke, našiel som Cyperus flavescens L. a na „Kincelovom vršku" v Prenčovskom
Kavíl piernatý, Stipa pennata L. Ľud často spomína a sem a tam udáva močarnú rastlinu,
takrečenú „horkú ďatelinu", Menyanthes trifoliata L., ale mýlne, berúc miesto nej ďatelinu
prostredniu, Trifolium médium L. Mojím vedomím máme ju len v Štiavnici nad Kysihýblom.
Nemáme močarín, nemôžeme mať ani močarných rastlín. V jame v Salašisku, máme Rozrazil
dlholistý, Veronica longifolia L., inde nie. Iris Pseud-Acorus vyhynie nám tiež, poneváč
močiare na lúkách vyschýnajú, alebo umele vodu odvádzajú z nich. Na močari „u Rákytia"
medzi škripinou a ostricami našiel som Gentianu Pneumonanthe L. Okolo prameňov, na
výmokoch, vyjmúc temäno Sitna, zôkol-vôkol všade Sitina, Juncus, rozmanitá, menovite J.
conglomeratus a effusus L. Na mokradách v hore zastupuje ho Scirpus maritimus L. a šariny
(ostrice), Carex, rozmanité.
Z tajnosnubných rastlín, menovite cevnatých či žilnatých, na Sitne a okolí sú Rebrinia,
či kaprade: Aspidium aculeatum Dill. popod bralá od severu, ale sostupuje aj dolu; Arpid.
Thelypteris Sw. jediné nálezisko v Dekýšskom u studničky na „Zbojišti"; Woodsia ilvensis R.
Br. Cystopteris íragilis Bernh., Asple-nium trichomones Huds. a A. septentrionale Sw. všade
v Škárach brál; A. Ruta muraria L. len zriedka. Pteris aquilina L. tvorí miestami ozdobné
partie! Botrychium Lunaria L. sbieral som prvý raz až toho r. (1893 6. júla) v spoločnosti a
zásluhou kremnických výletníkov. Nachodí sa i na „cintoríne" na Tatárskej. Dosiaľ, podivno,
nebol som ju spozoroval. Že sládiču Polypodium vulgare L. jesto všade hojnosť, tak že sám,
čo týče sa kvantumu, mohol by vyživiť pustovníka, rozumie sa samo sebou. — Na jednom
brale nad schodami, odnekiaľ snáď len presadené. (Na Klakovskom Ptáčniku hojne!)
Lycopodium Selago L. len živorí, ačpráve Lycopodium clavatum L. nachodí sa V okolitých
horách miestami hojne.
Z kvetný machovej (Musci frondosi) Sitna pripomeniem jedine Fontinalis antipyretica
L., moch to zvláštny, vodný, ktorý vo vodovodoch Sitna, ale i v potôčkoch, v hojnosti
nachodí sa; jednotlivé býlky jeho, na V2 m i viac dlhé, o kamenčoky pri-rastené, pekne
plávajú v čistej vodičke. Na hnilých kladách jedlových v tônistých dolinách Sitna nachodíme,
ale zriedka podivného, bucnatého, bruchatého a hrbatého pidimužíka. Bux baumia aphylla L.
mošťok malý bez lístkov, zo samej neforemnej veľkej tobolky na nízkej stonke záležajúci.
Okolo schodov a pod pavillonom vlhké a tônisté bralá a kamene ozdobujú, a zväčŕa veľmi
hrubo odievajú, Bartramia Halleriana Hedw. a pomiformis Hedw.: Dicranum Scoparium
Hedw., Webera cruda Schpr. Encalypta vulgaris Hedw. Hypnum Crista castrensis L.; ohniská
a uhliská ale Funarii hygrometrica L. atď. Bralá však suché Sitna pokrýva Andreaea
petrophila Ehrh., mošťok čierny, prepodivný svojimi tobolkami, vlastne tým spôsobom, akým
otvárajú sa tobolky, a z tejto príčiny spája on mochy s Játrovníkami (Hepaticae). Z
Játrovníkov okolo žriedel a v pstôčkoch po Sitne panuje všedná Marchantia polvmorpha L a
zriedkavejšia Fegatella conica L.; na vlhkých bralách Preissia commutata N. ab Es.
209
Zchinomitrium furcatum Húbn; na suchých Grimaldia barbifrons Bisch a Duvalia rupestris N.
ab Es. atď. Z prasličiek (Equi-setaceae), mimo obecných môžeme sa pochváliť Equisetumom
hiemale L., ktoré známý botanik Hazslinsky („Magy.-h. e. nôvényeinek f. kézikönyve." 1872
str. 439.) z uhorského náleziská vraj nevidel. My ho máme pod Sitnom v Kiazanej (a v
Štiavnici v Kysihýbli).
Veľmi potrebné by bolo, keby voľakto dôkladne preskúmal Sitno, a zvláštne bralá
jeho z ohľadu Lyšajníkov (Lichenes). Naj primeranejší čas na to bol by lebo na jar, kým trvá
sňahová vlaha, alebo v dlhotrvajúcom tichom dáždi, poneváč vtedy ožijú a prirodzenou
svojou barvou lepšie bijú do očú, najmä tie drobky, ktoré značia sa len jako púhe bodky po
bralách a po kôrkach stromov; pre veliké druhy príhodný bol by takýto čas preto, že v šuchote
lámu sa. Na temäni Sitna medzi iným rastlinstvom máme Cetrariu islandicu Ach. (Lichen
islandicus L.), na bralách suchých a slncu najviac vystavených, Umbilicariu pustulatu Hoffm
Gyrophoru hirsuta Fw. Ramalink pollinariu Ach. a množstvo chrastovitých rodov a druhov. V
mochu po zemi a na bralách skvejú sa najrozmanitejšie podoby Cladonie a Cornicularie; po
stromoch Usney, Bryopogony, Evernie, Ramaliny, Parmelie, Physcie, Sticty atď. Sticta
pulmonaria Schaer. známy náš pľúkovník, najradšie rastie na starých lipách (a tento má byť
najužitočnejší), ale aj na iných stromoch a kroch, ba i na bralách. Vehlasný náš Ján Pevný
miesto Sticty doniesol mi raz Peltigeru; jako sa on zmýlil, tak môže sa zmýliť aj iný, a miesto
starodávneho plúcneho lieku pravého bude piť odvarok z nepravého lyšajníka.
Od vypočítania húb na Sitne a okolo Sitna ráči ma laskavý čitateľ, ufám, dišpensovať,
tým bož, že vypočitovanie ostatných rastlín už i tak zunoval. Toto odvetvie nenie ešte
dôkladnejšie preskúmané; nie že by mne málo húb bolo známých (je to už množstvo; aj
zriedkavých, ba i novotných máme viac), ale ešte nachodím vždy a zhusta nové rody a druhy,
a nové stanovistá a náleziská. Nad bohatosťou našej hubovej flóry žasnú moji priatelia, čo z
čiastky tomu treba pripísať, že v Sitne mnoho dreva shnije. Máme i pravé zriedkavosti! Viac
než v pädesiatich veľkých balíkoch nachodia sa huby v papieroch, zväčša v početných a
bohatých exemplároch, jakožto pravidelná sbierka botanická. Mimo toho mám velikú sbierku
v prirodzenej podobe v sklenej skryni, čo len za to pripomínam, že by človek ani nemyslel, že
i z húb dá sa sostaviť sbierka, aj oku lahodiaca a trvanlivá.
Preukázal som v krátkosti, že pri všetkej chudobe flóry sitnianskej nie sme dáki
chudáci. Máme sa čím predstaviť.315) No koho by toto nepritiahlo na Sitno, toho nech
pritiahne jeho národnia i historická, i topografická pamätihodnosť, alebo aspoň turistický
pôžitok.
Dodatok.
Opis Sitna započal som dobou predhistorickou. Na dobu predhistorickú zdá sa
poukazovať aj onen „sklbúň" nájdený vrai s popolom a kosťami na temäni Sitna. Ale
positívnych a konkrétnych dokladov dosiaľ nebolo. V cintoríne či porhobišti dolu na
315
Matej Bel chváli flóru Sitna, pravda, len niekoľko slovnú vo všeobecnosti.
210
Tatárskej, poneváč v podaní ľudu stojí v spojení Tatármi a Turkami, poťažne s vojnami:
predpokladal som nálezy z doby historickej. Priberúc sa ku kopaniu 10. a 14. júla tohoto roku,
urobilo sedem kopáčov, na priestore asi 8000 Q m tridsať väčších (až na 2 kub. m) menších
jám. K môjmu nemalému prekvapeniu nenalezli sme žiadne zbrane, ani z kostí ani znáčka.
Naprotiva, nájdené dve popolnice, a mnoho črepov z popolníc vedú nás nazpak, a síce
určitejšie do predhistorickej doby. Tu máme totiž „žiarové pohrobište", alebo „pole popolaicové", jaké obšírne opisuje dr. Lubor Niederle vo svojom veľkom a ozdobnom diele
„Lidstvo v predhistorické dobe" (str. 483. a nasled.), kde medzi iným pripomína i naše
domanické pole popolnicové, ba na str. 491. vyobrazuje i jednu popolnicu, nachodiacu sa v
našom museume. Do tej istej doby patri i pohrobište sitnianske. Medzi okolitými „Žiarami"
mohlo byť Sitno najvýznamnejším a najsvätejším Žiarom, kde nie len chrám stál; kde nie len
obety pálili a žreci 316. bývali; ale kde i mrtvé telá požiaru oddávali, a popol, svojich milých
pohrobovali. Ak bola tam na Sitne starodávna osada: pochovávali si svojich jnrtvých tam; ale
i so širšieho okolia mohli mŕtvoly ta prinášať,317. a do spoločného hrobitova popol ukladať.
Každý chce „ležať" na svätom mieste. Oprávnená bola by domnenka, že na každom Žiare,
alebo v blízkosti jeho, mohly by sa nachodiť pohrobištia predhistorické.
Spomenuté dve popolnice naši y sa jedna v druhej. Vnútorná. 8 cm v priemere, 6 cm
vysoká, jako väčšie jablko, guľatá, trochu sploštená, s hrdlom súženým na boku dierkou či
cecíkom, na hor hľadiacim, opatreným. Ozdobená je troma vodorovným čiarami popod vrch,
troma trojkatými čiarami a jednou dvojkatou (pod cecíkom), asi na spôsob veľkého latinského
od vodorovných čiar dolu vedenými. Vonkajšia či väčšia nádoba, asi na liter veľká, má vrch
široký, širší než dno, je teda málo bruchatá; bez ušiek. Ornamentovaná je venčokom,
záležajúcim z jamiek, asi nechtom robených, a v tom venčoku s dvoma pupáčikami miesto
ušiek. Medzi dosť veľkým počtom črepov nachádza sa viac podobných, ale veľkých pupákov,
a tie stoja stále v takom jamkovom venčoku, jakožto väčšie ohnivá medzi menšími ohnivciami v reťazi. Podobné venčoky vyobrazené sú v „Časopise vlasten. muzejn. spolku
olomuckého" 1893. str. 101. č. 6, 11, 16. No nalezly sa i dve obyčajné ušká hrncové, jedno
pravidelné, červené, druhé pritlačené, čierne. Samé pupáčiky a uchá sú neornamentované.
Keď bližšie pozorujeme rozmanité črepy, berúc do povahy 1. hlinu, z jakej boly nádoby
zhotovené, a tak i barvu (čierne i červené); 2. stupeň vypálenia a tvrdosť; 3. Hrúbosť črepov, a
potom kraje či vŕšky nádob; 4. ozdoby, pupáky a uchá: tak črepy, v každej jame společne
nalezené (jako uložené sú v Museume našom), predstavujú nám viactoraké nádoby, aspoň
20—30-toraké. Črepy daktoré sú hrubé až vyše 2 cm, a nerovné, prezradzujúce patrne, že
neboly nádoby robené na ,cruhu, ale len v slobodnej ruke. Zdajú sa slabo vypálenými, lebo
316
Žroc, pohanský kňaz.
317
Vo vrchovatých krajoch dosial neodvykol ľud náš od toj nutnosti, prinášať alobo privážať mŕtvoly z ďaleka do spoločného hrobitova.
Tak obdivovali sme roku 1889 s p. Koulom takýto pohrab v Horn. Hámrach v tekov. stolici. Poprodku šiel voz na volkách, s truhlou na holoj
rázvore (bez d.rabír,) priviazanou. Za vozom rodinka a priatelia po dvoch, po piatich v kŕdlíkoch, roztratmých i na štvrť hodiny chôdze. P.
Koula zaumienil si, taký pohrab namalovať. Postávalo sa, že mŕtvola po planých cestách vyrazila dno z truhly, a vytriasla sa von.
211
črepy z červenej tehliarskej hliny pri umývani trely sa. O gliedení ani slychu. Dná, a kusy
skoro pravých (málo ohnutých) írepov, poukazujú na nádoby veliké, veľmi bruchaté, k hrdlu
snáď súžené. Mimo jamkových ornamentov vyskytujú sa dosť hojne čiarkové, redšie i
hustejšie, tenšie i hrubšie, vyššie popod vrch, alebo nižšie, všetky len pravé a vodorovné.
Krivé a spolu tupým a hladkým nástrojom (prstom?) robené, videť len na dvoch črepoch.
Vlnovitých vôbec nespozoroval som.
Hoďme okom na prekopané vrstvy pôdy. Tak zvaná kultúrna vrstva, 15—30 cm
hrubá, predstavuje nám známu čiernu prsť. Pod touto, až do 1 m zhibky, značí sa žltkavá
vrstva, niekdy hýbaná. kameni m premiešaná; ďalej stojí nepohnutý gríb (hlina s trachytovým
túfom). V týchto vrstvách nachodily sa črepy, veľmi po riedku roztratené; ba jeden ležal na
povrchu, Boh vie odkedy, porastený lyšajníkom (Lecanora subfusca L.) Ach. v. a Bilimbia
hypnophila (Ach) Th. Fr. (Lecidia sabule-torum Flk.) Oná dvojitá popolnica vykopaná bola v
hĺbke 1 m Mimo črepov nalezaly sa kúsky z dreveného uhlia v hĺbke 50 až 65 cm; ba najväčší
a najkrajší kus, asi jako polovica z metrového polena, až na 90 cm zhíbe! Povážme i tú
okolnosť, že nenašli sme viac nádob celých; alebo aspoň viac spolupatriacich črepov, ba
všetky črepy z jednej nádoby: ale len kusy, sotva dva-tri dovedna hodiace sa, a kusy z väčšej
čiastky drobné; bez znáčka kostí a popola: nalezneme sa pred velikou záhodou. Že pohrobište
bolo tu, to je isté; ale kam podely sa popolnice; kam posvätný obsah ich; kam ostatnie črepy z
tak rozmanitých nádob; a kto to tak na márne kúsky roztrepal, rozmetal, a tak hlboko
zakopal? To nedá sa inak vysvetliť, než že pohrobište bolo zpustošené. Lebo si predkovia
naši, plní piety k prachu otcov svojich, odniesli drahé ostatky na bezpečné miesto, keď videli,
že tu bude ich odpočinok rušený; alebo pri kopaní jám a skrýš spozorovali psohlavci nádoby,
a prekopali potom všetko: popol a kosti, jako hyeny rozmetali, nádoby ale ktoré boly dobré a
mocné, upotrebili. My nalezáme len to, čo oni nezpozorovali, nenašli, alebo upotrebiť
nemohli.
V tejto domnenke potvrdzuje ma i iné. Istý Bélujan, ktorý srábava seno na Tatárskej,
tvrdil mi svätosväte, že pred troma rokami našiel „spodok z medenej pošvy", vyhodený
krticou, a kúsok retiazky „jako zo zubadla". My nenašli sme ani na označenom mieste, ani
inde nič kovového. Bohužiaľ i tieto nálezy zhynuly; menovite „med" stopil kováč. No, nebola
to med ani pošva, ale dľa opisu nálezcovho a vlastnej zkúsenosti súdim, že to bola sekerka
bronzová s dierou pre porosko, nie z boku, jako teraz, ale s vrchu, jako do pohárika. Podobná
sekerka nájdená bola (mojím vedomím najbližšie k nám) i na Dolňom Badíne, a v domnenke,
že je zlatá, dosť dobre predali ju židovi. (Pre žida boia, pravda, viac hodná, než čo by bola zo
zlata!) Tak mohli sa i psohlavci ulakomiť na zlato.
Druhý raz vyšlei som s kopáčmi na Sitno 14. júla, majúc úmysel dať kopať i 15.; no,
pre dáždivú a studenú povetrnosť museli sme 15. ráno odísť domov. Konečne 6 októbra bolo
možno zas vyjsť so siedmymi kopáčmi na dva dni. Prvý deň kopali sme na Sitne vyše
„brány", tam, kde vraj voľakedy dal kopať Cobor, a našli vraj staré železivo a meď. Toto
potvrdilo sa, lebo i my našli sme tri kusy medi a viac kúskov železa; menovite dve kované
uchá jako by z dákeho kotlíka, jednu dobrú a iednu sohnutú podkovu s ostrým zubom na
predku (patrné, že kôň, takto podkovaný, musel sa škrabať do strmého vrchu); dáky nôž; dva
vrchovčoky z dákej ozdoby, kópii podobné; kópiu väčšiu, 16.5 cm dlhú s dierou ku nasadeniu
212
na ožech a s dierkou pre klinčok na upevnenie na ožechu; jako i drobnú kopiočku, na 6 cm,
podobne s dierou k nasadeniu; na čo to mohlo slúžiť? Iné kúsky železa sú malicherné
odpadky, a všetko veľmi sjiedené hrdzou. Väčšina vecí ležala na 1 — 1 1/2 metra pod zemou
A poneváč nachodilo sa tam mnoho popola a niekoľko kusov trosky kováčskej: zdalo sa nám,
že tam bola vihňa, kým bol obývaný sitniansky hrad. Celá pohýbaná vrstva zeme, skoro na
dva metre, bola čierna a premiešaná črepami z popolníc. Črepy svedčia o staršom veku,
kdežto železo a meď pochádzajú z najnovšej doby, asi pred 200 rokmi, odkedy opustený je
hrad. Cennejšieho predmetu ani peniaza nenašli sme. Vihňa ležala nad „bránou" 10—12 m, a
od hradieb na 4 m. Jama obsahovala 3 m.
Na 11 m od vihni dnu do lúky, v jame na 4 □ m širokej a na 80 cm do 1 m hĺbokej,
našla sa čiaša spiežová veľmi tenká s prinitovaným uškom, na 13 cm v priemere, a 45 cm
hjboká, vypuklými (na von) jamkami, husto kladenými, pekne ozdobená. Na dne nachodia sa
tri jarčoky, a dno je hore do nádobky vypuklé.
V jame tejto nachodilo sa najviac a najväčších črepov, až na 18 cm zdĺže a 10 cm šíre,
z popolníc. Zo samej tejto jamy bolo črepov za kôš, že to dvom chlapom rozdelené muselo
byť ktorí doniesli ich domov. V hĺbke asi na 34 m nachodil sa pás, či takrečeno dno z
vypálenej hliny; mimo toho popol a trosky: tak že sme súdili, že tu stála kedysi hrnčiareň, kde
vypaľovali popolnice. Vypálená vrstva zeme bola na 3—6 cm hrubá, barvy červenej tehlovej,
ale tvrdosť bola menšia od tehly.
Črepy svedčia o popolniciach, ale aj o nádobách inej tvárnosti a cieľa. Uchá, terajším
uchám hrnčeným podobné, pochádzajú snáď s hrncov na varenie; kdežto črepy s pupákami,
úplne podobnými črepom a pupákom z Tatárskej: pochádzajú pravdepodobne z popolníc.
Takým činom mohly by byť stvrdené dve najpotrebnejšie dielne, bez ktorých ani mladšia ani
staršia doba byť nemohla; vihňa je z doby najmladšej; hrnčiareň ale môže byť z doby staršej.
Mimo týchto dvoch najväčších jám otvorilo sa jám väčších menších do 14; v bližších
jamách ku vihni a hrnčiarni nachodily sa črepy nepatrné; z jednej, v hĺbosti asi na 1/2 m vyšly
štyri dobré tehly, terajšej trvácnosti, a z jednej, o veľa väčšej a širšej, kus. Vedľa tehiel i tu
boly črepy. — Toto bolo všetko nad cestou, vedúcou od brány hore popri studni ku filagórii.
Niže cesty tiež bolo kopané, a síce kde na krtinách ukazovaly sa čriepky vyryté. Vo väčšej
hĺbosti našly sa nepatrné črepy. — Na samom temäni, vyše studne, nenašlo sa nič. Ku
nemalému podiveniu svojmu zkúsil som i to, že vrstva čiernej prstí nenie všade jednaká, od 1
cm do 11/2 m, ba niekde chybí úplne, a pri „vihni" dosiahla 2 m. Ten ťah okolo „hrnčiarni" zdá
sa byť svezeným či ďalej pošinutým, ako stáva sa so zemou v čas dlho-trvanlivých dážd'ov.
Ešte dal som preskúmať vrstvu zeminy v priekope (v šian-coch), či, reku, pochádza z
prsti a z dákej vodnej usadliny. Nič podobného stvrdiť nemožno; jedine možno sa domýšlať,
že dno priekopy bolo šlapkavým kamením vydláždené. — Poneváč ale dosiaľ patrné sú jarky
a jamy vedľa hradieb, a síce povyše poniže, „brány": súdiť možno, že veliká priekopa, vedená
celou šírkou Sitna, sbierala vodu pre tieto malé priekopy pod hradbami s vnútornajšej strany.
— V tomto jarku pod hradbami patrné sú jamy, či dávnejšie, či novšie; i tieto dal som
vyčistiť, ale neukázalo sa v nich nič V susedstve týchto jám dá sa najlepšie stvrdiť hrúbka
213
hradieb, ktorá obnášala asi dva metre. Hradby pri „bráne", či zdi na samej „bráne" ukazujú
hrúbku na 4 m.
Na druhý deň, totiž 7. októbra, pribrali sme sa otvoriť „pivnicu" pri srúcaninách. Toto
kopanie môžeme pomenovať skoro bezvýsledným. Kde značil sa otvor, či priehlbina po sborenom sklepení(?), tam kopalo sa na dvoch miestach. Bližšie ku hradu, v hĺbke na 2 m, prišli
sme ria skoro čistý piesok z malty Tu kopalo sa vedľa múru, z ktorého odkrylo sa 4—6
metrov. K čomu slúžil tento múr, nemožno ešte povedať; či bol hradbou okolo dvoru, a či
viedol do pivnice, lebo druhý zodpovedný múr nenie nájdený. Bližšie k hradu ukazuje sa
spomenutý maltový piesok vo výške 3l/2 m pod samou prsťou. To by bolo treba ďalej
nasledovať až do hradu. Na druhom mieste asi na 6 m od prvnejšieho, vnikli kopáči podobne
asi na 3% m, ale múr dosiaľ nenie odkrytý. Neboly nalezené žiadne predmety. vyjmúc
nepatrných zlomkov z kostí, z mladších gliedených čriepkov, áno i kúsok gliednej ozdobnej
kachly(?). Že pri toľkomto, predsa dosť značnom prekopaní zarúteného múru, nevyskytnú sa
ani zbroje, ani iné nástroje alebo jakékoľvek predmety: príčinu toho pripisujem tomu, že hrad
sotva bol vojenským spôsobom srúcaný alebo sostrieľaný, ale po malom spustošení (od
Kurucov) vydrancovaný a opustený. Kto chcel, mohol do neho vojsť, všetky kúty prehladať, a
čo našiel, odniesť. Tak mohla byť vyprázdnená i pivnica i všetky najtajnejšie skrýše. A keď
hrad sám od seba pre neopateru začal sa válať, nebolo v ňom už ničoho, čo by sa mohlo bolo
zavaliť, a čo by teraz dalo sa odkryť.
Pri tejto príležitosti premerali sme i zvýšosť brál, na ktorých stál hrad; a síce zvýšosť
brál pod spodným hradom 12—17 m. severovýchodné sú najvyššie. — Na juhovýchodnom
uhle zíva medzi bralami priepasť na štyri metre široká, o ktorej povedal som, že mohla byť
kedysi presklepená, alebo i trámami založená; ukázalo sa toto posledné pravdivým, lebo na
severnejšom braie v hĺbke (od vrchu) na 1 m 80 cm viditeľná jé veliká dlaba, 2 m dlhá, 40 cm
široká, z ktorej vychodia na dol tri menšie ilaby, 27 cm dlhé, 15 cm široké, asi na 15 cm
hlboké; týmto malým dlabám zodpovedajú podobné tri dlaby na oproti postavenom brale, a
veľká dlaba nad nimi; tak že trámy veľkou dlabou mohly byť potískané, a do malých dláb
vpustené. Na oproti postavenom brale nenie veľká dlaba úplne patrná, a konečne nebola by mi
potrebná, lebo trámy mohly byť tam jedným koncom najprv osadené, a potom veľkou dlabou
až ku malej potískané. Na týchto troch trámoch ležala povál, či podlaha izby. Na 1 m hlbšie
videť ešte jednu osamotelú malú dlabu, prvnejším podobnú na prvnejšom brale, ale
zodpovedajúca na druhom brale lebo nebola, ?lebo už zmizla. Ej veru zvláštne dobrá museb.
byť oceľ, ktorá pred niekoľko sto rokmi vykresalal dlaby do tohoto veľmi tvrdého braia! A to
je práca čistá, hladká.
Bralo pod hornejším hradom (ktoré bralo tvorilo štvrtú stenu spodnejšieho hradu), je
vysoké 12 m, tvoriace na spodku škáru, malej jaskyni podobnú na 4 m dlhú a 1 m širokú a 3
m vysokú. Na ňom čnejú ešte tri steny, 4.5 m vysoké; poludňajšia stena 2.40 m dlhá,
východná 3.50 m, severná 3 m. Štvrtá stena je i tu bralo. Múry sú len 60 cm hrubé; bola to asi
vežička? Vo východnej stene nachodia sa dve diery na 1 m v priemere. A pod touto
(východnou) stenou nachodí sa ešte múr asi na 4 m vysoký, ktorý len so spodku vidno. Je to
tiež podmurované bralo. Dľa malty zvláštne týchto vrchných múrov dalo by sa súdiť, že
nehaseným vápnom boly murované, t. j. roztlčeným vápnom zasýpané, a potom zalievané
214
vodou, lebo mnoho kúskov vápna videť nerozpustených. V tej istej zvýšosti na druhom brale
ešte kúsok múru na 1 m. — Jako vidno, bol to celý hrad jako vlastovičie hniezdo o bralá
priškretý.
Na severnom múre spodného hradu na spodku štyri diery okrúhle na 1 dm ku streľbe
či na odvodňovanie?
Južné bralo Sitna 50 m vysoké!
Záverka zo všetkého je: 1. že Sitno nielen pre historika, ale i pre praehistorika je
pamätné a veľmi veími zajímavé; lebo tu máme žiarové pohrobište, a síce z doby bronzovej;
2. že podobné názvy, jako cintorín (v sebechlebskom chotári máme „grnčište", 318) kryje snáď
hrnce, popolnice), nikdy nie sú prázdne názvy, ale vždy ukrývajú význam svoj. Preto ja
dopúšťam i onen „sklbúň", dopúšťam i to, že nad „bránou" boly nájdené kosti a kusy mede
kým sa o protivnom nepresvedčím. Preto, ak púty sitnianske pochádzajú z doby
predkresťanskej: naši predkovia istotne mali k čomu putovať na Sitno!
Ďalšie výzbumy z obvodu Sitna.
I. Viac ráz zariekol som sa, že už viac nedám kopať na Sitne, ako na pr. keď 13.
augusta 1900 márne hľadal som pivnicu pod pavillonom alebo keď nahovorený súc banikmi
slávodolskými (Windšachta), po druhý raz dal som otvárať ,,pivnicu" u zrúcanín hradu, která
tiež nebola nikdy pivnicou, ale šachtou. Keď baníci prichodili na kresané kamene, verili sme
pevne, že ideme do pivnice, alebo že prichodíme k nejakej podzemnej chodbe, lebo keby ten
priestor nebol býval niekdy prázdny, kresané kamene neboly by mohly dnu prísť. Vytiahli
sme z nich r.tyry. Dva vzal som domov. Najväčší kresaný kameň má podobu asi rakve pre
dieťa; 1 m dlhý, 50 cm vysoký, 35 cm široký. Iný kameň je podlhovastej kocke podobný Viac
kresaných kameňov nachodí sa roztrúsených i v hore pod hradom. Baníci pracovali 22., 24. a
28. augusta 1901. Keď títo upustili, ja, chcejúc predsa k nejakému koncu prísť, vyšiel som 9.
septembra tohože roku so siedmymi Prenčovanmi, ktorí v hĺbke 7 35 m prišli na dno jamy bez
dákeho znaku dVišej chodby alebo pivnice. Na dne našly sa banícke nástroje: pucka, dve
kladivá (handfajsel), väčší klin („ordinárno železo"N dva menšie kliny („želiezka 319"., dlhé
železo (štavchár), polookrúhlemu dlátu podobné, vedľa ktorého cindru kládol baník,
vyťahovač (krikár), tenké dlhé železo, motyčke podobné, ktorým pri dlabaní diery prach z nej
vyťahoval; širokú motyku a krampel. Spolu desať kusóv, ako uložené sú v Museume.
Drevené poriská až na malé kýptiky boly zhnité. Jeden kameň z jamy bol vitiahnutý s
318
Podoba staroslovonská, g miesto h. — Podivno, že na Sitne nozachovalo sa staroslovenské meno „pohrobište" alebo „hrobitovc
„Cintorín" zaiste pochádza už z kresťanských časov, od gróckho, miesto večného spánku, odpočinku coemetorium, cmiter, cintorín. Meno
zaiste nové, ale obsah starý; meno z doby novšej, ale hroby z doby najstaršej! „Pohrobište", „hrobitov", pochádza od „hrob"; alo „pohrab"
bližšio zdá sa stáť k slovu „pahraba". Mŕtvolu pochovať, hovoríme tiež „pochrániť"; oheň, tiež „pochrániť". (Fr. Šujanský.)
319
„Želiezka" sú z dobrej ocele. Vedľa iného železa, toto hlavne kupujú cigánky, ked ro uličkách štiavnických, kde baníci bývajú,
vyvolávaj ú: .Predajte želiezko!"
215
odstrelenou dierou. Štavchár a krikár nájdené boly v hotových dierach, z čoho patrné je, že
dobývač náhle prácu pretrhnúť bol nútený, alebo zasypaním, alebo smrťou, alebo zákazom.
Ani o jednom niet povesti. Či pracoval len jeden a či pracoval potajomne? Ale ako
potajomne, keď pracoval prachom, a nebúcha-júceho vtedy ešte nebolo? K akému cieľu,
akým úmyslom tú jamu do celého brala, najviac pred sto rokmi robili, nedá sa pochopiť.
Studňa nebola potrebná, rúdy tam niet a k nejakej pivnici dostať sa? To radšej mohli štolňu
viesť pod zámok. Slovom pivnice a chodby len niet a niet!
Mimochodom podotýkám, že pri tej príležitosti hľadali sme i kamennú tabulku, ktorá
dľa tvrdenia jednoho robotníka nachodila sa ešte asi pred 4. rokmi na juho-východnom uhle
vežičky, ale márne, ako tú na brale pod pavillonom. Ja som jej nikdy nespozoroval, ani o nej
nepočúl. I kopali sme ve vrchnom zámku, i na lúke, kde na ceste, vedúcej od „brány" ku
horárni, našli sme z popolnice polovicu a i tá je siepená z viac než 60 kusov, lebo ležala na
koľaji, kade vozy chodia; 30 cm vysoká. 20—25 cm široká.
II. Po toľkom márnom hľadaní na Sitne nie div, že som sa nielen zariekol, ale ničomu
už ani neufal. Tým väčšie bolo moje prekvapenie, keď som počul, že na Sitienci okolo 21.
apríla 1902 pri robení hrady na smrekové semiačko, na lúke „Vlčia jama" nazvanej, nachodili
celé popolnice, ale všetky (10—15) potíkli a zničili. Na nešťastie medzi desiatimi robotníkmi
boli z Prenčova len dvaja, a to jeden chasník a jeden starec, ktorý za viac rokov von z
Prenčova slúžil. Ale tento predsa jednu popolnicu-už dával do košiara svojej dcére, aby ju
vzala ku mne, lež i tú Belujan so slovami: „Bude nás tu mátať," tresol o kladu jed-lovú, že sa
na márne kúsky rozlámala. Predsa keď o pravdivosti vecí presvedčil som sa, domov idúc 28.
apríla s „Hradu" sv. Antolského, vypýtal som si dovolenie kopať, a bezodkladne kopali sme
30. apríla 1902. My mohli sme hľadať, pravda, len okolo škôlky, a bohužiaľ, nenašli sme
ničoho celého. Dali sa predsa zo zlomkov sostaviť jedna veľká, prekrásne ornamento-vaná a
zvonku grafitovaná popolnica, s dvoma uchami, že jej podobu možno nakresliť; 20 cm
vysoká, 25 cm široká, hrdlo vyhnuté, 15 cm v priemere. Z inej, podobne grafitovanej a ornamentovanej dalo sa sostaviť iba hrdlo. Pri tejto pozoruhodné je to, že jej dno je predierkané.
To je prvý úkaz u nálezov okolo Sitna. Ze som posbieral i tú roztrepanú a rekonštruoval,
rozumie sa samo sebou. Táto je valcovitá, v hrdle veľmi málo zúžená, z červenej hiiny,
neornamentovaná, negrafitovaná, bez ucha a bez pupákov, 17 cm vysoká, brucho 16 cm
široké, objem 53 cm, dno 9 cm. Ako pri oných neúplných popolniciach na-chodily sa kosti,
tak táto bola plná kostí natoľko, že i na tých rozmrvených kúskoch lipely. — Čiastočne dala
sa sostaviť jedna veľká, 16 cm široká, 8 cm vysoká ornamentovaná a tuhovaná čaša s dnom
vdutým a iná menšia z červenej hliny, neornamentovaná (alebo popod vrch dve slabé čiarky),
10 cm široká, 6 cm vysoká, úplná; obe s vyčnievajúcimi uchami.
Ostatné črepy sostavil som na kartóne, kde v prostriedku nachodia sa dva kusy asi z
dlátca kamenného; vrchná čiastka s dierkou. Prvý znak z nástrojov kamenných, nájdených na
Sitne. Partice z hrncov a mís sú ornamentované pierkavo { vyštípano (2), pupáky 2, drobné
dva pupáčky medzi ornamentom čiarkatým; uchá obyčajné tri (asi tri odbité, okolo jednoho
pekný ornament), jedno ucho kolmo hrubo čiarkaté; na bruchu čiary i kolmé i vodorovné, ako
by vlnovité. Z dien kusov 10. Z misky vŕšok prútovaný. Jedno dno z čaše čiernej, vduté, ako
hore vyššie poznamenané na tej ornamentovanej.
216
III. Ale čo, so Sitnom zase len nie sme hotoví. Kosci panskí upozornili ma, že na
Ľahotskej lúke u päty Sitna na krtinách badať čriepky. Keď som sa o tom 25. septembra 1902
sám presvedčil, vyšiel som 10. oktobra s piatimi kopáčmi tak včasné, že sme už na mieste
osvitli. Pracovali sme celý deň. Celého nenašľ sme ničoho, iba črepov mnoho, z ktorých
nedajú sa dovedna slepiť ani dva. Kultúrna vrstva zeme je čierna, ako všade po Sitne, ako vo
„Velebe Sitna" je povedané, 30—40 cm hrubá, pod ňou celina gríb. Črepy nachodily sa v
kultúrnej vrstve, veTmi málo v mrtvine. Pri jednom kameni, zo zeme vyčnievajúcom, zdalo
sa, ako čo by sme boli prišli na kultúrnu jamu, na 80 cm hlbokú, popolom naplnenú, ale
kuchyňských odpadkov, kostí a uhlia sme nenašli, ako ani nástrojov. No, buď Bohu chvála,
našli sme predsa niečo čo nám naše namáhanie odmenilo; totiž mimo hlineného preslena, 57
mm v priemere, na dierke 5 metrovej, na obe strany vydutej, 27 mm na kraji však iba 8 mm
hrubého a mimo polovice druhého-preslena hlineného, o veľa väčšieho, totiž 74 mm v
priemere, na dierke asi 8 metrovej, tiež na obe strany vydutej, 40 mm, ua kraji ale tiež iba 8
mm hrubého, našli sme, čo je prvé a konštatované z obvodu Sitna: celt bronzový. Vo „Velebe
Sitna" hádam síce, že dľa počutia mohla byť na Tatárskej nájdená bronzová sekerka vyrytá na
krtine; no náš nález nenie viac hádankou, ale stvrdenou vecou, ktorá viac pravdepodobnosti
dodáva i tomu domnelému nálezu na Tatárskej a dosvedčuje možnosť, že pri ďalšom kopaní
nájde sa i bronzu viac, ba snáď i celých Popolníc, keď celé boly nájdené na „Vlčej jame".
Vidíme z toho spolu i to, ako veľmi nezavŕšené je ešte skúmanie nielen v šírom °koli, ale ani
na samom Sitne, napriek veru už dosť hojným Pokusom.
Celt bol nájdený pod kultúrnou vrstvou v hĺbke 55 cm v popole; vysoký je 6-5 cm,
vrch 3 cm, ostrie 4 cm, pod pevnejším vŕškom ozdobený tromi vodorovnými, dolu zase
kosmými pásmi. Zpredku pásik trochu nad vrch vystupuje, značne zhrúbený. Je porúchaný,
lebo kúsok chýba, na ktorom kúsku i uško bolo. Uška teda nemáme. A že pri, alebo prítuhom
nasádzaní na porisko, alebo pri tuhom zaťatí, teda násilne bolo odlomené, dosvedčuje i to, že i
celá strana je z vnútra nalomená, či rozčtiepená. Celá je krásne zelenou patinou hrubo pokrytá
natoľko, že v ostrí už bronzu ani niet, ale záleží zo samej čistej patiny, I sám lom je patinou
tak hrubo pokrytý, ako ostatné čiastky; znak, že sekerka až do porúchania bola v úžitku a až
po porúchaní bola odhodená. A že dlho, dlho, ležala, svedkom neklamným je hrubá patina.
Aby nechýbalo ani zubadlo. Dokladám, že znechutení trochu nezdarom, vyšli sme i na
blízku ,,Vlčiu jamu" na Sitienci, ešte raz probovať šťastie. No zas len márne. Ale predsa u
juhovýchodného uhla ohrady okolo spomínanej smrekovej škôlky našli sme železné zubadlo
divnej starosvetskej práce, totiž zo železa na tenko rozkovaného pozhybované, čo sotva bolo
koňovi v pysku komótne.
Na Ľahotskej, trôchu nižšie od domnelej kultúrnej jamy, vykopal sa moderný nôž, 225 cm dlhý, ktorého črienky, snáď drevené, dávno stlely.
Iných nástrojov predhistorických', na pr. záťaži tkáčskych, ako na Sitne, alebo sekier a
dlát kamenných, nenašli sme ani znáčka na Ľahotskej lúke. — Bronzová, krásne
ornamentovana čaša s prinitovaným uchom, nájdená podobne na Sitne, nad „bránou", patrí
novšej dobe. Zahrnúc teda dovedna zistené nálezy nástrojov na Sitne, záležaly tieže z
nasledujúceho: 1. Dve nádobky v „Cintoríne" na Tatárskej (západná strana Sitna); 2. na
východnej strane nad bránou tá bronzová čaša, závažie tkáčske a železá z novšej doby; 3.
217
neďaleko zrúcanín ale tri polčase, ktorých podoba dá sa určiť; dve závažia tkáčske, .drobný
preslen hlinený a zas železá z novej doby (nepripomínajúc banícke nástroje v šachte); 4. oná
popolnica na cestičke, tu pripomenutá. — Na Sitienci: dlátce kamenné, popolnice a čaše
hlinené a zubadlo; konečne na Ľahotskej celt a presleny; nôž.
Ako všade po Sitne hlavné množstvo nájdených vecí tvoria črepy, tak i na Ľahotskej;
dvaja chlapi mali ich čo niesť domov. Povyberal som:
A) z hrncov: 1. Partie pravých, nevyhnutých, vyše 50; viac alebo až veľmi vyhnutých
partie vyše 20; každučičký z inakšieho hrnca; 2. úch obyčajných 10; pupákov do 30, 1—7 cM
veľkých; ten najmenší je okrúhly; tri sú zarovno s vŕškom, pät hneď pod vŕškom; jeden,
vykrojený, nachodí sa v ornamente vyštípanom, jeden, čierny, poniže ornamentu čiarkového;
3. Dien vyše dvadsať, medzi ktorými nepozorovať predierkaného; 4. ornamenty sú rozmanité,
pierkaté, prstami vyštípané, jamkaté, čiarkaté (hrebeňom robené), žliebkaté, a síce hustejšie i
riedke, vodorovné, kolmé i kosmé; a jeden ornament záleží z vypuklého pása ostrého, z
ktorého bol by mal byť ešte venčok vyštípaný. Na jednom črepe, medzi žliebkastou ozdobou
stojí plytký pupák okrúhly. — Hrnce, z ktorých črepy nachodia sa tu. musely byť tvarov a
podôb prerozmanitých. Hlina červená, _čierna, hnedá, viac-menej vyrobená, alebo samý
piesok a štrk. Črepy sú tenké, i hrubé 1-5 cm na dne až na 3 cm. Niekoľko kusov je
grafitovaných.
B) Z mís a mištiček navyberal som vŕškov vyše 40, viac-menej dnu zahnutých;
podobne každý kúsok inakšieho tvaru; daktoré z vonku a z vnútra grafitované, z hliny jemnej,
ale í z hrubej a zrnistej, čiernej, červenej a hnedej. Na jedinom kuse pol obyčajného ucha.
Jediný ornament, povrazový, na piatich particiach. Hrúbka črepov 0-5—1 cm.
C) Čaše. Jediná čašička našla sa, ktorej podobu určiť možno, plytká, 3 cm vysoká, v
priemere mohla mať 7 cm, krajík pravý, nevyhnutý, dno nenie robené, a okolo neho
ornament, z piatich (alebo i viac) koncentrických kruhov záležajúci. — Z obyčajných čaši,
aké sú totiž v našich predhistorických náleziskách bežné, z jemnej, plavenej, hnedej hliny,
tvaru najúhľadnejšieho, z vonku a z vnútra ornamentovaných: našly sa partice jedine z dvoch,
jedna vyhnutá, iba z vonku krásne ornamentovaná, popod vrch štyrmi vodorovnými čiarami,
pod tými ale hustými kolmými, snáď hrebeňom spravenými a predelenými plytkým
pupáčkom; druhá partica menej vyhnutá, z vonku popod vrch podobne štyrmi vodorovnými
čiarami zdobená, nad nimi ale kde-tu kolmými (šesť čiarok husto spolu), pod nimi ale
kosmými, k sebe vzájomne naklonenými (po desať čiarok hrebeňom robených) a zas.
drobnejšími predelených; jej vnútro zdobené piatimi vodorovnými čiarami. Tieto oba kúsky
sú len z vonku grafitované. — Iné tri kúsky z brucha len z vonku zdobené, jeden
vodorovnými i kolmými čiarkami, dva iba kolmými; na jednom z nich videť,. že čiary sú
okrúhlymi, asi bruškom malíčka robenými jamkami predelené. Tento črep a ten prvý je iba z
vonku tuhovaný, ten tretí i z vonku i z vnútra. — Dva čriepky z brucha sú iba z vnútra
ornamentované, a síce jeden vodorovnými čiarami, druhý tým známym pekným bahrikovitým
ornamentom, ktorého každý bahrík záleží zo 6 čiar, a k vŕšku spojené sú bahríky čiarami
vodorovnými. — Jeden kus z brucha, z červenkavej hliny, zdobený je kosmými žliebkami,
päť spolu predelených plytkým pupákom. Na troch kusoch značia sa dná, nerobené, ale len v
218
mäkkom stave stlačené. — Jeden vrštíčok čaše ukazuje dve dierky, patrne na priviazanie
pokrievočky, ako sme to spozorovali na drobných popolničkách domanických.
Všetky tieto čiastky pre Museum pripravené sú na kartonoch; na I: misy a čaše, y
prostriedku celt, dva celé presleny (menší nájdený v riečišti Štiavničky poniže Seiiehu,
doniesol Ján Zábojník); pol veľkého preslena, zubadlo, nôž a štvrtina z akéhosi kružku, z
akejsi kotúlky, asi '7 cm v priemere, s dierou asi na 2 cm a bahrík polookrúhly, hlinený, asi na
2% cm hrubý. Väčší kus z podobného krúžku našiel sa na Ptáčniku v Pečeniciach. — Na
druhom kartóne pravé partice a ornamenty; na treťom vyhnuté partice a dná, na štvrtom uchá
a pupáky.
IV. Naši občania, tak pri kopaní na Sitne a okolo Sitna, tak, keď som im ukazoval
nálezy z okolitých obcí, ako by s lútosťou, z istej žiarlivosti, či závisti pochádzajúcej, riekli:
„Ale, tak v našom prenčovskom chotáre nenachodíme ničoho!' A tu ti dňa 14 apríla 1902
obdržím päť veľkých črepov z veľkej kotlíkovitej nádoby, majúcej hrdlo v priemere 34 cm,
ktorých všetkých päť črepov šiklo sa dovedna i slepené sú. Nájdené boly hneď poniže lavice,
vedúcej ponad Štiavničku, zdola Prenčova, kde potok podmývá lúku, i odvalil sá breh.
Okamžite vybral som sa na miesto, ale nenašiel som už, bohužiaľ, ničoho. lebo odvaleňý breh
povodeň už odniesla, keď prineskoro, totiž až o dva týždne bol som upovedomený. Tak
myslím, že za horúca bola by sa nádoba našla celá. Predsa však trošku dolu nižšie na obecnej
pažiti nasbierali sme na brehu pod šúplatou drahne črepov z nádob úplne podobných
sitnianskym, domanickým, nemčianskym, medovarským atď. Natoľko podobných, že v tom
čase dostal som popolnicu (neporúchanú) s polovicou čase z Medovariec a jeden kus čaše
prenčovskej tak bol podobný čaši medovaiskej, že som ich držal za jedno a chcel som ich
slepiť; no náš črep pochádzal z čaše trochu menšej.
Týchto črepov je za kartón v našom Museume. Možno, že celé pohrobište prenčovské
už odplavila voda.
Toto bol prvý impuls nálezov na Prenčove, ďalej nad všetko očakávanie skvelým
výsledkom korunovaných!
V. Bardínová je nielen krásneho a záhadného mena dolina, tiahnúca sa od Prenčova
hore až pod samé Sitno, popod Kamenný a Bohojo-vrch, ale pamätná nálezom čeluste so
zámkami a v najnovšom čase i slovenským pohrobištom predhistorickým. Toto leží na
panskej Koburgovskej roli „u krásneho dreva" hľadiacej s druhej strany potôčka na Bohojo
vrch. Roľa patrí ku „Beluj-skému majeru" prenajatému teraz u Jána Holcera statkára na
Rakovci.
Náhodou dozvedel som sa, že tam jeho bíreši vyorali hrnce, aj stykami rýpali, ale v
suchej zemi porúchali nádoby a tam nechali. Bezodkladne vyslal som ta svojho zprávodajcu
zistiť miestisko, lebo patričný bíreš mal službu opustiť; medzi tým pýtal som o dovolenie
kopať; roľa bola zoraná nezasiata. A i kopali sme po dva razy 4. a 14. nov. tohoto 1902 roku
za každým so šiestimi vyzkúsenými kopáčmi. Za to šiel som i po druhý raz že k najväčším
poploniciam chýbalo mi veľa črepov, a úfal som sa ich nájsť; a poneváč roľa k jarnej siatbe
ma.a byť v krátkom čase ešte oraná, porobil som poriadky, aby rataji pri oraní dávali pozor za
pluhom, kde by sa ešte črepy zjavovaly. I sám som vtedy dozeral. Pohrobište dalo sa zistiť iba
219
na dvoch ostredkoch, na priestore asi 12 m širokom 50 m dlhom. Popolnice nenachodily sa v
prísnych radoch, ale predsa štvoro-pätoro ležalo ich neďaleko od seba. Rozumie sa, že
porúchané boly všetky a treba bolo sliepať ich. Korisť bola za každým taká, že šesť chlapov
silných malo čo domov niesť. So zemou a s kosťami neboli by to ani uniesli, preto domov
braly sa len holé črepy Obsah popolníc premrvili sme na mieste a musím po predku vyznať
že žiadnych milodarov, ani nástrojov nenašli sme, ani kamenných, ani bronzových, ani
železných; ani len preslena, ani pokrievky. Popolnice ležaly. ako obyčajne, plytko, málo pod
ornicou, až dná z väčších nádob boly až v hĺbke 50—60 cm. Pod daktorými nachodily sa
ploché kamene, zakryté však a obložené kameňami viac-menej šľapkatými boly všetky.
Misky namiesto pokrievok tiež nechýbaly ani pri jednom; niekde boly tieto vmiesené a
vtlačené až na samé dno. Kosti, popol a uhlie na-plňovaly všetky a kde našlo sa čo len
niekoľko črepov, ani tam nechýbaly kosti Tieto boly alebo svojho času veľmi spálené, alebo
od toho času vzaly už porušenie a vo všeobecnosti možno povedať, že boly slabšie, než na
domanickom, medovarskom a nemčianskom hrobitove, dľa čoho mohlo by sa súdiť snáď na
yšší vek pohrobišťa. Túto domnienku zdala by sa dotvrdzovať i tá okolnosť, že hlina i na
lome začínala skamenievať. Odokryli sme i pálenisko na severo-východnom konci role u
samej hory, pri čom trúfali sme kultúrnu jamu, vyše pol metra hlbokú a na 1 m širokú,
naplnenú samým uhlím, premiešaným len poskrovnu črepami, hrubšou i drobnejšou
tehlovinou, a každý kúštiček vylúpil sa ako by zo škrupiny červenej. Úfali sme tam nástroje,
ale našli sme len jednu koralu sklenú z belasého skla, bielymi prúhami zdobenú, v priemere
majúcu 1 5 cm, s dierou obyčajnej ceruzy 7 mm. Toto je, ako na „Ľahotskej lúke" celt, prvým
nálezom, tak korala vôbec prvým a jediným nálezom v šírom dosiaľ preskúmanom okolí, a
preto tým vzácnejšia.
Druhé čo ma pekvapilo na tomto pálenisku, kde snáď jedny alebo viac tiel spálili: že
našli sme medzi uhlím nielen kúsky neforemné tuhy (grafitu), ale i črepy z formovaných
nádob, z tuhy zhotovených, čo dosiaľ prichodilo iba na Cerove, odkiaľ zlomky z nádob z tuhy
ukazujú krásne ozdoby, tuto však ozdob dosiaľ nepozorovať. Celý inventár pre krátkosť a
tesnosť času dosiaľ nenie spracovaný, t. j. všetky nádoby, poťažne črepy, čo daly by sa slepiť,
nie sú posliepané (ačpráve ako-tak celých nádob už sotva bude viac, než ich je dosiaľ).
Predsa, buď Bohu chvála, máme ich z čiastky celých, z čiastky ktorým podoba a rozmery dajú
sa určiť:
A) Hrncov šesťnásť! Medzi nimi stretáme sa z ich zástupcami takrečeno od
najmenších do najväčších; najmenší má zvýšosti 4'5 cm, šírosti 5 cm, objem brucha 16 cm;
najväčší (nie úplný) má priemer hrdla 30 cm, zvýšosť okolo pol metra, objem brucha čo len
130 cm! Je neornamentovaný, len dvoma čupatými pupákmi opatrený, z hliny červenej, z
vonku tuhovaný, črep veľmi tvrdý., okolo 1 cm hrubý a na ňom poznať veľmi dobre hrubú
ruku; je totiž málo hladký. Dno chýba. Druhý, od tohoto len málo menší (nie úplný), je ponad
plece ornamentovaný jamkami, bruškom prsta robenými a potom jarčekami plytkými, tiež
prstom robenými, cez plece až dolu na brucho sbiehavými. Plece je veľké, 7 cm široké a od
neho brucho veľmi podlomené, tiež z červenej, ale jemnejšej hliny, z vonku dobre tuhovaný;
črep pomerne tenký, miestami iba 4—7 mm majúci. Ušká obyčajné, malé, má štyri spodkom
hrdla, 15 cm vysokého. Dno nepredierkané, 12—14 cm v priemere. Objem veľmi baňatého
brucha ukazuje taký, ako predošlý, okolo 130 cm — Tretí, tiež neúplný od tohoto málo menší
220
okolo 40 cm vysoký, neornamentovaný, iba štyrmi veľmi veľkými, až na 8 cm dlhými, ale
plytkými a dolu ovisnutými pupákmi opatrený; z hliny červenej a jemnej sťa u predošlého, z
vonku tuhovaný, bez patrného pleca, s bruchom veľmi podlomeným. Priemer brucha je 36
cm, a tak objem okolo 120 cm Črep je 1 cm hrubý. I tento je takoj nejemnej hrubej práce. —
Štvrtý a piaty sú rozmerov stejných: 27 cm vysoké; priemer brucha asi 31 cm, a tak objem asi
105 cm, priemer hrdla 20 cm, priemer dna 13 cm. Oba sú bez pliec, len hrdlo sbieha šikmo ku
baňatému a veľmi podlomenému bruchu; neornamentované, len mijúce po štyri p upáky, dolu
visiace, na spodku brucha, kde delí sa toto od hrdla. 10 cm nado dnom. Oba z červenej
jemnejšej hliny, črepa hrubého, lenže prvnejší je z vonku tuhovaný, druhý nie. Prvý je úplný,
s dnom celým; z druhého je hrdlo neúplné a dno predierkané. Mimo neho ešte štyri dná našly
sa v tomto pohrobišti dierami opatrené.
Teraz nasleduje menší, úplný, ale najkrajší a najozdobnejší, akého i našich strán ešte
nemal som v rukách. Vysoký 19 cm, priemer brucha 26 cm a tak objem 80 cm, priemer hrdla
16 cm, priemer dna nepredierkaného 9 cm. Partica trochu vyhnutá, okolo hrdla ponad plecia
ozdobená štyrmi obyčajnej podoby uškami tak drobnými, že ledva ceruza prejde cez ne.
Mimo toho pod každým uškom má dutý pupák prsníkovej podoby, plytkým jarčekom, prstom
spraveným, zdobený a dolu pleciami až na brucho sbiehajú podobné kolmé jarčeky, 13—15
medzi jedným a druhým pupákom. Hrdlo je 6 cm vysoké, plecia mierne, a celý hrnec je tak
milej podoby a čistej práce, ako čo by bol na kruhu robený. Črep z hnedej hliny, dosť hrubý a
veľmi mocný, z vonku tuhovaný.
Nasleduje hrnec 22 cm vysoký, priemer brucha 20 cm, objem jeho 68 cm. Priemer
hrdla obvyšného 14 cm, dna nepredierkaného 7 cm. Pekný hrnec, baňatý, zdobený tiež štyrmi
ešte plytkejšími pupákmi prsnikovitými, obtočenými jedným plytkým jarčekom, prstom
robeným. Na hrdle dve obyčajné uchá. Črep tenký, červený, z vonku tuhovaný. — (Jesto ešte
hrnček tomuto podobný, o veľa menší a veľmi neúplný, v ktorom na dne našla sa malá čaša, 6
5 cm široká, 4 cm vysoká, pekne ornamentovaná, s jemnými kostičkami dolu vrchom
obrátená; snád matička bola pochovaná s novorodzeniatkom.)
Dve popolnice máme podoby dosiaľ odchýlnej, viac vacovitej; jedna bez ucha (prvý
taký nález!) 21 cm vysoká, objem na vrchu 58 cm, brucha 52 cm, dna 38 cm, červená,
neomamentovaná, nájdená zabitá síce, ale nerozsypaná, plná kostí; len z partice niečo chýba.
— Druhá s obyčajným jedným úškom. tiež aspoň vyše poly pospolu; objem vrchu 48 cm,
brucha 42 cm, dna 27 cm; červená, nezdobená, plná kostí. Dná nepredierkané. Tretí hrnec s
obyčajným uchom, s malým plecom (teda trochu bachratý), 15 cm vysoký, objem hrdla 34
cm, brucha 42 cm, dna 24 cm.
Jeden dosť objemný hrnec s dvoma obyčajnými uchami, z červenej hliny,
neornamentovaný, vyznačuje sa nad iné tým, Že nie z vonku, ale z vnútra je tuhovaný. 19 cm
v.; brucho 17 cm priemer; priemer 58 cm\ dno nepredierkané 9 cm dve obyčajné uchá
zarovnak s particou. — Aj druhý je podobný tomuto, ale z vnútra netuhovaný.
Preskočíme k drobným hrnčekom, akých dá sa snáď ešte rekonštruovať jeden-dva, a
zpomedzi ktorých známe už najmenší, neornamentovaný, negrafitovaný, s particou trochu
vyhnutou, tej fazóny, ako opísaný tretí, štvrtý a piaty, z plavenej hnedej hliny v prstoch
221
nejapne umiesený. Nachádzal sa v nasledujúcej popolničke sťa zátka hore dnom. Táto druhá
popol-nička je podobne z hnedej, ale trošku jasnejšej hliny plavenej, s particou vyhnutou,
prekrásnej jablkovitej alebo cibulovitej podoby baňatá, zdobená troma vodorovnýma čiarami
ponad brucho, dolu bruchom, ale na šiestich miestach kolmými čiarami hustými, piatimi, až
siedmymi. Zvláštnu zriedkavú ozdobu ukazuje, totiž kúželovitý cici k asi 1 cm vysoký, hore
hľadiaci, dierkou opatrený, práve ako našla sa na „cintoríne" na Tatárskej, aj zdobená skoro
tak. Ako čo by si túto videl. Ba rozmery shodujú sa. Táto totiž je 7-5 cm vysoká, 9-5 cm
široká. Ešte i v tom shodujú sa, že jedna v druhej boly nájdené, s tým pravda rozdielom, že
tamtá na Tatárskej spočívala vo väčšej popolnici, tuto ona držala v hrdle tú drobnú
popolničku. Analogon.
Iná popolnička, 7 cm vysoká, 9 cm široká, s dvoma drobnými uškami, so širším (než
na predošlej) hrdlom, z podobnej hliny, baňatá, ozdobená dolu bruchom kolmými jarčekami,
pre-delenými na štyroch miestach jamkami prstom urobenými. Tu nech dostačí zovrubnejší
opis predbežne týchto troch malých popolníc. Jesto ešte polovičky z väčších-menších
hrnčekov, z hliny jemnej, ako na čašach, hnedej, červenej a čiernej, i tuhované a ozdobené
pupáčikami, uškami i povrázkami. V rozmeroch a podobe blíža sa najviac k onomu hrnčeku s
cicíkom. Poznamenať sluší vo všeobecnosti, že v ornamentike hrncov panuje malá
rozmanitosť a až podivením ma naplňuje, že venček prstami robený, na celom Sitne až po
„Ľahotskú lúku" tak hojný, tu dosiaľ cele chybuje. Prijdeme
B) k misám. Mise a mištičky namiesto pokrievok nachodily sa, ako už podotknuté,
všade, ale rekonštruovať dalo sa málo. Poneváč sú robené z hliny plavenej, jemnejšej, črepy z
nich pri porúchaní, najmä v stave mokrom veľmi slabé, boly akiste rozmrvené a ztratily sa.
Najväčšia, ktorou prikrytý bol hrnec orna-mentovaný, dľa velikosti druhý, má priemeru 34
cm, hlboká 10 cm, hladká, z vonku tuhovaná, neornamentovaná; jediný takmer ornament,
panujúci tu, je povrazovitý, t. j. pásy na partici idú tak, ako hubky v povraze; i táto je ním
ozdobená. Má ucho obyčajné poniže partice. — Druhá, v priemere 24 cm, hlboká 8 cm,
ostatne ako predošlá. — Tretia a štvrtá z hliny drsnej, piesočnatej, črep tenký, ucho zarovno s
particou vyhnutou; priemer ich 20 cm, hĺbka jednej 10 cm, druhej 8 cm. —Nasleduje mištička
jemná s iným ornamentom. Partica totiž je dnu zahnutá a radradom napupákovito povtláčaná,
z vnútra tuhovaná; uško niže partice obyčajné, ale tak drobné, že ceruza neprejde. Priemer 19
cm, hĺbka 8 cm. — Jedinú máme cele neornamentovanú, negrafitovanu, z hliny jemnej, sivej,
s uškom vpdorovným, vlastne je to pupák prepichnutý. Priemer 20 cm, hĺbka 7-5 cm. Ňou
bola prikrytá popolnica tá najozdobnejšia. — Ešte pripomeniem jednu mištičku, líšiacu sa od
predošlých ornamentom z vonku na partici, záležajúcim z jarčekov šikmých a líšiacu sa dnom
vdutým na spôsob drobnej čaše, kdežto ostatné všetky majú dná hladké. Priemer 15 cm, hĺbka
5 cm. — Na hrubých črepov, nájdených v pálenisku, z dvoch mís väčších rozmerov a z hliny
veľmi drsnej, štrkovitej videť jamky nechtom vyškrabnuté. Jeden črep má vo vzdialenosti 5-5
cm od partice dierku prevŕtanú, z vonkajšej strany širšiu. A na jednom čriepku čistého grafitu,
snáď z mištičky pochádzajúcom, badať šikmé husté čiarky. Pozoruhodných úlomkov nájde sa
snáď ešte i viac, ktoré budú umiestené na kartóne.
C) Časí rrtáme málo. Jedna s vyčnievajúcim uchom, plná kostí, 6 cm vysoká, 9 cm
široká, z jemnej plavenej červenkavej hliny, neornamentovaná, z vonku tuhovaná, s vyhnutou
222
particou a trochu baňátá. Dno 3 cm y priemere. — Druhá z červenej drsnej hliny 4-5 cm
vysoká, 10 cm široká, neornamentovaná, ne-tuhovaná, so znáčkom ucha, vyzerá driev sťa
spodok z hrnčeka. Dno 3 cm v priemere. — Iná s vyčnievajúcim uchom, baňatá, partica
vyhnutá, plece šikmými jarčekami zdobené, z dosť jemnej šedej hliny, z vonku, z vnútra
grafitovaná, 6 cm vysoká, 8 cm široká, dno 2 5 cm v priemere. — Pripomínam po druhý raz
tú krásnu čašičku, o ktorej medzi hrncami povedané bolo, že na dne vo väčšej popolnici ležala
hore dnom. Plná kostičiek. Znak uška vyčnievajúceho, partica vyhnutá, črep dosť hrubý, z
jemnej červenkavej hliny, netuhovaná, trochu baňatá, pliecko ornamento-vané šikmými
čiarkami, k sebe naklonenými na spôsob písmeny V, predelenými na troch stranách jamkami,
bruškom malíčka spravenými; štvrtú jamku zastupuje pupáčik, ktorý pokladám za pahýl
(ostatok) uška. Vysoká je 4 5 cm, široká 6 cm. Dno 2 cm v priemere. — Čašička z jemnej
červenkavej hliny, s particou pravou, teda nebaňatá, neornamentovaná, z vnútra grafitovaná,
so znáčkom vyčnievajúceho ucha, 3 cm vysoká, 7 5 cm široká. Dno 2"5 cm v priemere. — Na
jednej čaši, z vnútra veľmi dobre grafitovanej, ale neúplnej, bez znáčka ozdoby, je dno vduté,
ako to prichodí hojne na čašach z iných nálezísk. — Zaujímavejšiu pripomínam čašu, veľmi
pekne ornamentovanú hustými čiarkami, hrebeňom robenými, z vonku po pleciach; trochu
baňatú, s particou vyhnutou, s uchom vyčnievajúcim, z vonku, z vnútra dobre grafitovanú.
Dno 4 cm v priemere. Šírka 12 cm, výška 6.5 cm. — Naposledok opíšem najzaujímavejšiu,
nevídanej a neslýchanej dosiaľ u nás ornamentiky! Pozostáva z hliny jemnej, hnedej, z vnútra
grafitovaná; ale tak plytká, že vedľa dost značnej, šírky (v priemere) 12 cm, jej výška obnáša
iba 2 cm. A ornamentovaná je táto jediná, dosiaľ tu nájdená, z vnútra ale ako, — ako dosiaľ
žiadna! Okolo vdutého dna idú dva kruhy z bodiek vydutých, dva millimetre širokých a 1 mm
vysokých, v prvom kolese ich je 27, v druhom 32. Od týchto kruhov vychádzajú vo štyroch
ku partici smeroch po tri pravé čiary bodle :; vo dvoch riadkoch ich je po 8, v treťom iba 7 a
tieto tr. riadky sú zas zavrené a spojené priečnym, s particou skoro rovnobežným, riadkom z 8
bodiek. A čo je najzvláštnejšie: tieto bodky robené sú z opaku, ale tak, ze bodnutie ledva
znať. Unikum! — V hojnom materiále, ešte nespracovanom, môžu sa nájsť eite podoby
daktoré, ale už teraz poznamenať môžem vo všeobecnosti, že nenašiel som čaše z vnútra tak
crnamentovanej, ako vyskytujú sa v iných pohrobišťach na pr. prúhami bahríkovitými. A dná
všetkých čaši dosiaľ opísaných sú schválne robené.
Už z tohoto kusého opisu iáskavý čitateľ môže súdiť, že slovenské pohrobište
predhistorické v Prenčovskej Bardmovej „U krásného dreva" je všetkej pozornosti a úcty
hodné. Škoda, že neoznačuje ho názov, ktorý povedal by nám viac, než že tam kedysi bola
krásna hora alebo jeden krásny strom. Možno síce, že to „krásne drevo" primalo predkov
našich, aby tam pálili a pochovávali svojich drahých zosnulých. Vo veľkých popolniciach
mohli spočívať ostatky ich vladykov a kmeťov. A na toto posvätné miesto mohli patriť od
zápalných obiet, na „Bohojo-vrchu" snáď obetovaných. Ohľadom tých veľkých popolníc, že
totiž tak veľká čiastka črepov z nich chýba, túto veľmi nepríjemnú okolnosť vysvetľujem si ja
spôsobom cele prirodzeným. Pohrobište stálo sa behom vekov roľou; popolnice, alebo aspoň
kamene na nich, začahoval pluh; dajme tomu, že na takú šľapku stupilo hoviadko, tá zivla sa
mu pod nohou a ono huplo po bachor do zeme. Rataj zadivil sa a šiel kutať. Siahol rukou do
jamy a vyťahoval ku svojmu prekvapeniu črepy a trúfal nájsť —peniaze; huj, za kotlík peňazí,
to ideál pospolitého ľudu! Vyťahoval črep za črepom a nenajdúc pokladu, zanevrený išiel
ďalej po svojej práci, zanechajúc črepy svojmu osudu, ktoré veru zhynuly.
223
Toto hľa z Prenčova. A objavujú sa črepy neďaleko poniže Presnčova u „Kráľovej
studne"; nálezisko dosiaľ ešte bližšie nepreskúmané.
VI. Mimo toho na farskej a školskej lúke pod Sitnom, na krtinách, uhliskách a pri
kopaní vyskytujú sa črepy a pupáky, podobné sitnianskym, ale nič značnejšieho nenašlo sa
dosial. (Za malý kartonik črepov v našom Museume.) Na týchto lúkách započína sa potôčik
bardínovský, deliaci od chotára prenčoského chotár belujský, tak že farská lúka padá už do
chotára pcslednejšieho. Takým činom koľko-toľko vstúpil by i chotár belujský medzi
náleziská predhistorické. Alebo len zo sitnianskych pohrobíšť boly črepy sem dovlečené?
Potôček bardínovský tvorí súmedzie prenčovsko-belujské, počnúc od oných dvoch lúk až po
pohrobište „U krásneho dreva".
Veru dávno počalo sa hrnčiarstvo, ktoré do nedávna kvitlo vo dvoch súsedných
obciach, na Prenčove a na Beluji! Škoda ho. Pôda je tu len pre hrnčiarstvo stvorená!
VII.Dvoma dňami driev, než Ľahotskej lúke, totiž 8. okt. 1902 kopali sme v Nemcach
na tom mieste, kde nájdená bola krásná popolnička s vlnovitým ornamentom, no nenašli sme
troch-štýr črepov ničoho.
VIII. Dňom na to, 9. okt. kopali sme na Devíč z tej príčiny, že na jar 13. apr. 1902 bol
som nadmier milo prekvapený, akožto z nového náleziská doneseným celým neporušeným
hrnčekom, nevídanej dosiaľ podobym a techniky; techniky zaiste, čo týča sa jednoduchosti.
Hrnček malý, 12 cm vysoký, hrdlo 9 cm, brucho 11 cm široké; objem brucha 36 cm. Ucho
pomerne veľmi veľké, vyčnievajúce, hrubé a celý hrnček neokrôchane v rukách robený, bez
dna, robeného tak, že ledva možno ho post'.viť a hneď prevalí sa; neornamentovaný, z hnedej
hľny, črep hrubý. Vykopal ho pri sadení stronk . čerešňového Ján Sladovník na roli svojej
,,nad močarou". Zakrytý bol misou pomerne veľkou 28 cm širokou, 10 cm hlbokou, dno 9 cm.
a čo veľmi zvláštne na kruhu robenou! Neornamentovaná negrafitovaná,hliny hnedej, črep
hrubý a veľni pevný. Pri kopání bola rc zbitá, ale slepená celá nachodí sa v Museume, až na
štyri štrbiny.
Tieto chybujúce štyri čriepky hľadajúc, a rozumie sa, i za viac nálezmi túžiac, vyšiel
so n so značnou pomocou šiestich kopáčov, medzi nim dvoch majtelov súsediach rolí a dvoch
mojich už vyzkúsených robotníkov. Na nešťastie obe role sú zasiate, jedna ďatelinou, druhá
bôľhojom, tak že mohli sme kopať len málo, i to po vynahradení škody. Ale i po vyoraní
siatin sotva nájde sa neičo celého, lebo zdá sa mi, že popolnice plytko ukladané, sú pluhom
pokazené a črepy rozvlečené, ako ich videť po roli. Hľadaných čriepkov k misi sme nenašli,
ačkoľvek čerešničku sme odstránili, poneváč i tak bola suchá. Pri tom presvedčili sme sa, že
malý hrnčok bol hlboko umiestený, preň pekná kotlíkovitá jamka V2 m hlboká, pekne do
mŕtviny vyrobená, prečo aj pluh nedočiahol ho a i miska na ňom až do nájdenia bola celá.
Predsa našli sme jednu veľkú popolnicu v spoločnej medzi, Ktorá ju koľko-toľko
cnránila, poneváč sa neorávala, ale len oborávala Vys ká 27 cm, vrch nevyhnutý, 22 cm
široká, brucho 26 cm široké a v objeme 80 cm, dno nepredierkané, 13 cm v priemere. Črep
veľmi tvrdý, z hliny hrubozrnistej, červenej, negrafitovaný. Nádoba nebola na kruhu robená.
Uší, ani pupákov nemá a aj ornament ukazuje zvláštny, a síce prstami robené venčoky hrubej
práce, snáď so štýr strán v nerovnej zdĺžosti, totiž na jednej strane 11 cm dlhý, na druhej len 8
224
cm dlhý, teda ani sebe odpovedajúce nie sú medzi sebou rovné; na tretej a štvrtej strane ich
nemožno merať, poneváč sú porúchané. Pupákov nemá, a zdá sa, ako čo by tieto kusé
venčoky (pravidelne takýto ornament vyštípaný tiahne sa bez pretrhnutia okolo celého hrnca)
boly maly byť pupákmi, ale preinačené sú na venčoky. Od menšieho venčoka na ľavo, akožto
iný ornament, tiahnú sa štyri jamky asi po 3 cm jedna od druhej, bruškom malíčka vtláčané.
Na ostatných stranách jamôčky nepozorovať. V hrnci už nebolo kostí, ale iba zem, v ktorej
rástla ďatelina, lebo bol úplne na povrchu. Na porúchanom vŕšku poznať ako rezal ho pluh.
Možno, že ho voľakody človek našiel a na mieste vyprázdnil, a keď v ňom ničoho cenného
nenašiel, zase zahrafial a tam nechal.
Ale že i tento hrnec bol popolnicou, zdá sa dosvedčovať misa, ktorou tiež bol prikrytý
a z ktorej polovica, zo 17. kusov záležajúca, bola nalezená s ním. Priemer jej 33 5 cm,
zvýšosť 14 cm. Dna priemer 11.5 cm. Či mala dve uchá nevedno, poneváč iba jedno je,
vlastne pupák pekne formovaný, 5 cm dlhý, 2 cm vysoký, prepichnutý, dierka 05 cm. Črep na
1 cm hrubý, nodobá sa viac (ako i pri hrnci) kameňu, viac zdravému trachytu, 320) než hline,
tak je tvrdý a zrnistý. Krajík vyhnutý, pod ním malé pliecko. Miska pravdepodobne tiež bola
robená na kruhu; ináč neornamentovaná, aie z vonku, z vnútra grafitovaná. Keby ju bol
človek driev našiel neporušenú: pre svoju peknú podobu, veľkosť a pevnotu, čo len na miesto
vahana mohla byť roky roky potrebovaná a bola by iste prežila so desať terajších svojich
mizerných sestričiek. Tieto sú len suchotinárky v porovnaní s tými pravekými silákmi! Veru,
keď človek porovná starý črep s moderným, pomyslí si, že snáď škoda hľadať a vyberat a
miešať tak úzkostlivé hlinu hrnčiarsku, a škoda ju tak úzkostlivé miesiť i od kamenčokov
čistiť, ako teraz robia hrnčiari. Snáď neškodilo by urobiť próbu, či zo štrkovatej hliny pálený
hrnec vydržal by pri ohni, keď by sa v ňom varilo. Alebo tí starí vedeli inak páliť? Alebo len
tá „starosvetská" svedomitosť chýba novému pokoleniu?! Pravda, že i s hlinou neskrblili,
robiac všetko veľmi pevné. Tá polovica misi váži 1 kg a 10 dg\ Keby sa len budúce našlo
niekoľko črepov ešte k nej a menovite druhé ucho!
Medzi niekoľkými zdvihnutými črepami ostatnými vyniká pupák kuželovitý.
IX Aby som ostal pri popolniciach a tieto výskumy aby som nemiešal s výskumami
alebo výsledkami inými: tu v súvise pripomínam, že 23. apr. 1902 Ján Jambrich doniesol mi z
Medovariec peknú, celú, dvoiušnú popolnicu, plnučičkú kostí (ktoré i nachádzajú sa v nej v
Museume), neornamentovanú, z červenej hliny, negrafitovanú, v rukách robenú. Výška 21-5
cm, šírosť nevyhnutého hrdla 17 cm, brucha 19 cm, objem brucha 61 cm. Priemer dna
nepredierkaného 9 cm. Mimo dvoch obyčajných úch má na límci dva pupáčky.
Na druhý raz doniesol ten istý pol čaše z plavenej hliny, do poly od vrchu čiernu, dolu
bielu, 20 cm širokú, 12 cm vysokú, 10 cm hlbokú, uchatú. Pripomenul som ju už na predku,
že totiž jeden črep z čaše, nájdený v Prenčove, tak je podobný jej, že som ich držal za jedno.
— Z ostatných črepov (na jednom kartóne v Museume) pripomínam tri vŕšky z čaši, dno z
320
Prvé závažie tkáčske, nalezené na Sitne nad bránou, považoval som tiež za vykresané z kameňa, kdežto pri druhom závaží, tamže
nalezenom, ukázalo sa na dierach, že veru boly robené z hliny.
225
hrnca, nedierkané a dva kusy z hrnca veľmi zvláštnej podoby, na bruchu skoro v pravý uhol
podlomenej, ornamentované čiarkami a pupáčkami, grafitované. Videť z toho, že na
medovaiskej popálenici, ktorá nielen nálezmi dosvedčuje, že tam boli ľudia pochovávaní, ale i
to dosvedčuje názvom svojim, že tam ich telá "boly aj pálené: hovorím, videť, že toto
prepamätné pohrobište jienie ešte vyčerpané, keď sama Krupinica vládze vymývať a
odkrývať popolnice, ako i túto. Prosím opätovne tamejších inrelligentov, aby predsa aspoň
toľko pozornosti venovali predhistorickým pamätnostiam, ako sám pospolitý ľud. U tohoto
pôsobím-tak, že vyhlásim: kto donesie mi" veľkú popolnicu celú. dostane 1 zlatý, kto malú
celú, dostane 50 kr., a to aj plním a osoží. Intelligentov prosím, aby na moje trovy dali kopať,
— ale neosoží; ľutujú tej trochu starosti, toho trošku dozoru a ja predsa všade nemôžem byť!
Neodpustiteľná netečnosť! Neraz na úpenlivé moje listovné prosby ani neuchnú. Česť
vzácnym výnimkám! A predsa len ostane pravidlom, že veľa očí veľa vidí Moje však ,,pravé
ruky" medzi pospolitým ľudom nemôžem dosť prenachváliť za zvláštnu zaujatosť, za veľkú
ochotu, ba bezžist-nosť a za ľahké pochopenie vážnosti práce spoločnej pre národ! Moje
šťastné výsledky takmer všetky môžem ďakovať ľudu a obcovaniu s ním. Česť a vďaka im!
Keby náš ľud neoblbovali v školách, v administrácii a v spoločenskom živote, bolo by len
radosť pracovať na povznesení nášho slovenského národa!
X. Tak nsdostačil som ešte obzreť ísť h. mladunské nálezisko, odkiaľ dostal som pol
preslena a i niekoľko črepov toho istého nášho sliezsko-lužického týpu. (Malý kartón v
Museume.)
XI. Tri veľké kartóny črepov, tiež len pospolitými ľudmi zachránených a donesených
z Pečenie a zo Žemberoviec, oddal som nedávno Museumu. Na I. nachodí sa v prostriedku
kamenná sekera bez diery, 8x5 cm dlhá, 4x3 cm široká kus z kamenného kladiva s pol dierou,
pol preslena z hliny a šúľčok, asi rúčka z hlinenej lyžičky, ostatok vypínajú vŕšky a črepy z
čaši a hrncov, obzvlášte ornament. Obsah 11 kartónu (vŕšky, uchá a pupáky a ornamenty z
hrncov) nejdem bližšie opisovať len pripomínam, že nesie päť dien predieraných. Na III. je 36
vŕškov z čaši a mís, tri pekne prútované, jeden s rožkatým ornamentom, dva vŕšky z mís
grafitovaných, štyri kusy zo samého grafitu zo Žemberoviec. Uchá z čaši ornamtované i
hladké atď. — Výborný môj sberateľ v Pečeniciach a okolí, Miško Kočiš, sdeľuje mi, že v
spečenom vale medzi kamením, čo brali na stavbu, našla sa polovica akoby z mlynského
kameňa, 44 cm šíre, 10 cm z hrúbe. Ešte som ho nevidel. — Aj v D. Almáši našiel sa
mlynčok predhistorický a črepy z popolníc na „Vladárovom ". (Ján Kyša ml.)
XII. Odchýlme sa teraz od Sitna na sever s od pohrobíšť ku hradom a studniam! Viac
ráz oslovily ma naši ľudia, rúbajúci drevo v panských horách sváto-antolských, aby som išiel
obzreť tú studňu v „hrade", 28. apríla tohoto 1902. Roku vybral som sa, sprevádzaný dvoma
rubármi, mojimi farníkmi z Prenčova peší, pri dosť silnom mraze. Studňa nachodí sa v starej
hore na temeni vrchu, kam volajú ,,do hradu". Meno neklame hrad tu stál drevený, zruby mal
podmurované; zbytky múrik?' značia sa sťa nízka hrobeľ v rovnej čiare od juho-západu na
severo-východ v dĺžke 273 m. Kamenie múrika na jednom mieste neďaleko studne zdá sa s
jednej strany lícované. Oproti 111-temu metru, od múrika 33 m západne leží studňa, kamením
a drevím zametaná, ale na tri metre zhíbe ešte otvorená, dobre murovaná. Ďalej pri 195-tom
metre nalezá sa veľká hrobeľ. — Druhý múr 80 cm hrubý a miestami na jeden m vysoký,
226
suchý, od predošlého východne na 126 m vzdialený, tiahne sa od severo-východu k juhu,
oproti východu sohnutý, 93 m díhý. Pri 9 m od severovýchodného konca nachodí sa hrobeľ v
podobe kruhu, akoby z nejakej bašty. Krivina je pri 69 m, teda dlhšie rameno 69 m, kratšie 24
m. I tento múr leží v starej hore, ač nie ďaleko od kraja. S horou súsedia lúky a pašienky
„Male Talvíse". Západne pod hradom leží výmočistá dolinka a lúka Adamovská. V južnom
kúte pod samou horou, teda pod samým „hradom", nachodí sa studnička s vodou chuti
medenej. Tú chuť odvodzuje si ľud od zvonov v studni! Chuť je ozaj divná, ale keď vodu
prežrieš necítiš žiadnej zlej chuti.
Studňu v „hrade" neškodilo by vyčistiť, aby sme sa presvedčili, ako je hlboká; či jej
dno totiž leží tak hĺboko, ako dolina Adamovská, alebo dostala vodu v menšej hľbke? Bolo by
to zaujímavé zvedieť aj z geologického stanoviska, menovite ak je v hlbokosti do brala
vykresaná. Lebo theoria zásobovania vodou studní do prahornín (žula, rula, pieskovec, čedič)
vŕtaných je iná, než do zeme kopaných, alebo takých plytkých, ako je na temeni Sitna. Studňa
v „hrade" sväto-antolskom leží skutočne na temeni vrchu, istotne vo dvore bývalého hradu,
tak ako vo všetkých (novších, murovaných) zámkoch vnútri nachádzajú sa studne hlboké, aby
obyvateľstvo a posádka i v čas obliehania nepriateľského nebola vystavená nebezpečenstvu
nedostatku vody. Teda i táto mohla byť hlboká, ako na pr. v Muráňskom zámku. Ináč aj o
studni ,,v hrade" sv.-antolskom vypráva ľud, že bola veľmi hlboká, ako v každom zámku
vybáji si takú. Intelligentom ale patrí, nakoľko možno, presvedčiť sa o všetkom. Pri otváraní
studne, alebo pri kopaní v obvode jej, Boh vie či nenašly by sa i nejaké starobylá pamiatky.
XIII. Obzreť nezaškodí i seba nepatrnejšie veci, ktoré ľud spomína a za zvláštnosti
považuje. Tak 12. nov. 1902 obzrel som na Klastave zapustené tri pivnice, „na háji" do
trachytového tufu vykresané. V jednej nachodí sa malá bočná pivnička, do ktorej vedú tri
schody do brala vytesané. Sú ony len obyčajné pivnice, podobné pivniciam v trachyte na
dolnoalmášskych plieškach", ktoré obzrel som 21. oktobra 1902. Týchto je viac (jedno so
žitnou jamou) a sú zapustené len odkedy vinice na plieškach" vyhynuly. (I tam v súsedstve
„pod hrbáňom" že bol vyoraný hrnec.) A na Klastave dozvedel som sa pri tejto príležitosti
meno vrchu „Gržová", v ktorom mene dľa domnienky samých Klastavanov mohol by väzeť
koreň spotvoreniny vrchu „Grendus". A tak čím viac ufám sa, že náš kraj je už úplne
preskúmaný, tým viac vyskytuje sa nálezísk, čakajúcich na preskúmanie, to bližšie, to
obďaleč, to zas tiaha ma po druhý, po treti raz na staré náleziská. Ako keď zo slnca vojde
človek do tmavého miesta, z prvu ničoho nevidí, ale čím dlhšie tam dlie, tým viac vidí.
Skutočne zvláštny, prezvláštny tento náš kraj z predhistorického stanoviska!
Ale hoďme okom i na iné pamätnosti okolia nášho, patriace novšej dobe.
1. Človečia čelusť s dvoma zámkami nájdená v prenčovskom chotári na súmedzí
Belujskom, na Ptáčniku nad Bardinovou, dľa dosavádneho výsledku bádania unicum vo
všetkých museach: bližšie opísaná je v „Českom Lide" XI. 1902. č. 8. str. 353-356 s
vyobrazením i s upozornením vo trancúzskom jazyku, ktorý opis v ČMSS roč. V. č. 5. je
odtlačený. Sama čelusť 321. v sklenej skryňke, s príslušnými vyobrazeniami (v rámoch,
321
Z príležitosti tejto čeluste oddal som do nášho Múzea šesť sánok ľudských so zubami viac-menej nepravidelnými, na pr. na jednej strane
iba jeden črenový zub, na druhej strane dva atď. Na sánkach zo starcov nepoznať už jamky zubové, iebo stará kost hynie, alebo ako lekári
227
imitujúcich ľudské hnáty), opatruje sa v našom Museume, a štúdium o nej a o jej záhadnosti
trvá ďalej.
2. Tri razy bol som pri záhadných dierach v Rázsochovom jarku v nemčianskom
chotári, ktoré pripomenul a vysvetlil som v krátkosti v otvárajúcej reči na tohoročnom valnom
shromaždení Museálnej spoločnosti. (Časopis MSS. V. 1902. č. 4. str. 51.) Prvý raz 14. mája
hľadal som domnelé pivnice pozdĺž krupinskej železnice v devičianskom chotári, ktorých
nebolo, a po jazyku došiel som k dákym priepadliskám, ktoré len podzemná voda podomieľa,
až stávajú sa jamy, ba jarky otvorené, teda tiež nič zvláštneho; ale až tieto doviedíy ma k
oným trom dieram v Rázsochách, o ktorých bájil si ľud, že z nich vychodí para, smrad, až im
vyhýbal a bál sa ich, a hádal ich pôvod.Ja postavil som 4. júna piatich robotníkov ku trom
dieram a keď donesené nástroje nedostačovaly, poslal som do meštečka a dal spraviť oceľové
čakany, aké ukázaly sa potrebnými a vytrvalou prácou uviedol som hodnotu dier na ich pravú
mieru. Poneváč nalámané a namrvené kamenie z diery najväčšej iným spôsobom odstrániť sa
nedalo, aby sa ďalej v diere pracovať mohlo: so päť ráz spustili ta dnu najmladšieho
pracovníka, šuhaja- a ten dosť namáhavé popodával štrk a kusy kamenia hore z tesného
msista, kde ani skrčiť, ani zohnúť sa nemohol. Žarcu a vtipov pri tom nechýbalo. Náhle mi
prvý kus lipáka podali do ruky, vedel som koľko udrelo, že totiž diery sú pôvodu
neptunického a ostaly po drevách dostavších sa medzi rozdrvené skáľa, ktoré okolo pňov
usádzalo sa a drevo hnilo, kým povetrie trvalo, ale keď štrk slial a slepil sa dovedna a povetrie
prístupu nemalo, ostatok dreva skamenel, premeniac sa na lipák čili drevový opál. Škoda, že z
dvoch užších dier nemohli sme ničoho dostať von, lebo čo čakany namrvily, to znovu tak
zacvikovaly, že len dákym nebožiecom bol by sa mchol kúsok dostať von. Najväčšia diera
keď bola vyčistená, ukázala zhíbosť 2 m, šírosť na vrchu 50, na dne 52 cm. Druhá od tamtej
vzdialená na 175 m, 2 m hlboká,- 33 cm široká; tretia od prvej 2 27 m (od druhej na 1 m)
vzdialená, 20 cm široká. A takýchto úzkych dier až 19, v priemere 3—13 cm, v konglomeráte
pripomenul som z Čabradskej doliny a ich pôvod vysvetľoval som podobným spôsobom, že
som sa nemýlil, teraz som istý. — Ten zápach ale pochádzal od nánesu a oduhnívajúceho
lístia, z dažďovou vodou dostavšieho sa do dier. Keď som tretí raz bol pri nich 27. aug. s
fotografickým strojom, boly už zas zanesené a zápach vystupoval z nich.
3. V jednej mojej otvárajúcej reči pripomenul som aj zamyté drevá v koryte Štiavničky
pozdola Ďudiniec, ktoré po bežnom obzretí 10- júna 1902 držím za hodné ďalšieho
pozorovania. Na oko maličkosti môžu súviseť s veľkými problémami, ako zamyté drevá tieto
s problémom, že Sitno bolo niekdy obklopené konglomerátmi a mnoho vyššími, než ono je
teraz a ono vystúpilo až vtedy, keď tamtie preč boly odplavené. A veru hodných zásob bolo
treba naniesť len takú hrubú (6—7 m) a širokú (čo len na kvadrátnu míľu) vrstvu, ako je
poniže Terian. A že tej vrstvy voľakedy tam nebolo, na to poukazujú tie zamyté drevá. —
Keď by sme ich pohrobenie inak vysvetľovali, že na pr. Štiavnička vymlela zátoku a do tej
zvalily sa z brehu, alebo od hora donesené boly stromy, i tak musela by bola dejstvovať desná
hovoria, vyvinuje sa riazpäť. No sánka W.zubá môže pochádzať aj z človeka, ktorý od narodzenia nikdy-nikdy H o m a 1 zubov. Ako takúto
dost neslýchanú a mnohému neuveriteľnú zriedkavosť, pripomínam dvoch Žíbritovanov, Martina a Matúša Mlynár, bratov, ktorí nikdy
nemali zubov a žijú a sú už ve veku. Ich deti majú zuby.
228
katastrofa kdesi tu hore, aby takú hlbokú zátoku zas tak rovno s ostatním brehom bola
vyplnila a zarovnala. Drevá neležia rovnobežne s potokom, ale kolmo proti nemu, t. j. pravý
uhol tvoriac s potokom a zdá sa mi, že hrubšími koncami von a tenšie sú ešte pod zemou. Že
by to znamenalo pozostatky z dákeho šrôtu (tak menujú okolo Hrona hate z driev, z plotov a
zo skáľa, ktorými bránia brehy, či polia podmývané), to značilo by zaiste nevýslovne dávny
pokrok ľudu, o akom ešte i teraz sotva začína sa mu snívať. — Potrebno by bolo spoľahlivé
určiť drevo (nachádza sa z neho v našom Museume), z akého stromu pochádza a kde také
stromy rástly. alebo ešte rastú. Koľko znalcov (geognostov, geologov, botanikov rastlinových
geografov, tesárov alebo stolárov, ktorí zaoberajú sa s drevom a môžu rozoznať jedno od
druhého) mohlo by si hlavu lámať pri takomto probléme, ku ktorému konečne dá podnet kus
zamytého dreva! Alebo také rozriešovanie malo by byť učeného človeka nedôstojné?!
Práve dozvedám sa, že drevá vymýva Štiavnička i pri Tesároch pod Šafranicou. Tesáre
ležia hore vodou na malú pol hodinku od Ďudiniec. Musei by som i to driev videť, aby som sa
bližšie mohol vysloviť.
4. Dotkol som sa v mojej otvárajúcej reči jedným slovom aj Dúpeniec tesárskych, že
by som si totiž prial, keby som ich pôvod tak snadno mohol poňať ako tých dier v
Rázsochách. Čože sú to zase za Dúpence? — Mnoho raz počul som o dierach v stráni pozhora
Tesár na ľavom brehu Štiavničky. ba aj ukazovali mi ich s hradskej, ale bližšie nevšimnul
som si ich. Až tohoto roku (1902) 10. júna, idúc na kňazskú poradu do Horných Šipíc, pohnúc
sa z domu hodne včaššie, odbočil som k dieram v sprievode môjho bývalého lansko- a
predlanskoročného paholčeka, šuhaja veľmi nadaného, rozumného a dobrého. Sám v nich ešte
nebol, ale o nich vedel. Keď najvrchnejšiu našiel a za ním som sa i ja vyškriabal, bol som
nevýslovne prekvapený, ale aj potešený, že sa niečo takéhoto v našom okolí nachodí a že som
si toho konečne všimnul. Už sám názov „Dúpence" značí veľmi dávny pôvod, lebo náš ľud
dávno už neužíva slova dúpa 322. o diere alebo o jaskyni. Dávno to bolo, keď to slovo užíval a
keď týmto dieram to meno dal.
A) V doline medzi Domanikámi a Tesármi, jedných 15—20 m nad hladinou
Štiavničky, v kolmom brale, z rozličných vrstiev slepenca a pieskovca, niekde ku podivu z
malých okruhliych tvrdých kamenčokov pevne slepených záležajúceho, leží naj-hornejšia
jaskyňa, a síce tá, od ktorej všetky (sú štyri) dostaly meno dúpeniec; v spoločnom, do
polkruhu robenom pitvore, pravidelne rozložených a vykresaných je osem dúpeniec, t. j.
komôrok, z ktorých dve najkrajnejšie a od vchodu licujúceho s bralom len na 1—2 m
vzdialené, sú najmenšie, piata ale (od ľavá na pravo čítajúc) je najväčšia a bočnou dierou
spojená so šiestou. Kresané sú tak pravidelne a čisto, že na vchodoch vykresané sú i dveraje, i
prah. Podlaha spoločného pitvora je vodorovná a s ňou v jednej ploche ležia i podlahy
komôrek; a 8. je hlbšia. Spoločná povaľ je trochu oblúkovitá, t. j. v prostriedku najvyššia a
vyzerá ako čo by na komôrkoch bola položená, lebo práve tam delí sa jedna vrstva brala od
druhej. Rozmery sú v metroch nasledujúce: komôrka I. nemá dverají, vchod 1-20 vysoký,
322
Dúpa, jaskyňa u Nedelišťa v Novohrade. Časopis MSS. V. 1902. č. 4. str. 68.
229
0'80 široký, ľavá stena 0-90, pravá 100, zadnia lOO, zvýšosť komôrky vnútri 1OO; II. vchod
1 '40 v, 1-00 š, dveraje ľavé 0 80—0-40, pravé 0 80—0 60, ľavá stena 2 20, pravá 2-40,
zadnia 2-25, zvýšosť 1-60; III. vchod 1'30 v., 0-95 š., dveraje ľavé 0-70-0-11, pravé 040—0
15, ľavá st. 1-55 pravá 1-30, zadnia 1-80, zvýš. 1-60, IV. vchod 1-45 v., 0 80 š.[ dveraje ľavé
0 40—0 40, pravé 0 90—0 30, ľavá st. 2-30, pravá 2-50, zadnia 2 30, zvýš. MO; V. vchod
130 v., 0 90 š , dveraje ľavé 0 60-0.30, pravé 0.80—0.20, ľavá st. 3 00, pravá 3 49, zadnia
250, zvýš. 1-70; VI. vchod MO v., 0-75 š., dveraje ľavé 0-50-0-20,pravé 1-00-0-10, ľavá st. 050, pravá 0-70, zadnia 1-30, zvýš. 1-10; VII. vchod 1-00 v., 0-65 š., dveraje ľavé 0-70 až
0.30, pravé ,0.90—0.20, ľavá st 0.80, pravá 0.70, zadnia 1.30, zvýš. 1-20; VIII. vchod 0-90 v.,
0-70 š., dveraje ľavé 0-70—0-10, pravé. 100—0-20, ľavá st. 0-20, pravá 0-20, zadnia 1-00
zvýš. 0-80. — Celiny medzi vchodom hlavným a I. komôrkou 1-90, medzi I.a II. 0-95, medzi
II. a III. 0-90, medzi III. a IV. 0-85, medzi IV. a V. MO, medzi V. a VI. 090, medzi VI. a VII.
0-75, medzi VII. a VIII. 0-70, medzi VIII. a hlav. vch. MO. — Hlavný vchod je 3-30 š., 2.10
v. Pitvor na zadku 2-10 v., na predku 1-60 v. Šírosť jeho je 4-30, zdĺžosť 5-50. Hlavný vchod
čili spoločnú dieru k Dúpencam s hradskej nevideť, lebo je primalá a krovím zakrytá.
Načo Dúpence tieto boly a pre koho, kto ich robil a k akému cieľu, to je záhada veliká.
Na tú otázku ani Lambert Karner,. prvý znateľ obydiel ľudských pod zemou a v bralách
odpovedať nevie, ani medzi nepočetnými jaskyňami, ním preskúmanými, podobných nevidel.
Hneď za horúca sdelil som mu náčrtok, ale ako vtedy, tak i dnes odpovedá, že na také ešte
nenaďapil. Práve (20. okt. 1902) súri kresby, aby ich vo svojom veľkom diele upotrebiť
mohol. Dúpence nie sú staré, lebo sú železom robené, ako vš.ide šrámy od čakanov poznať.
Ale s druhej strany zas ani mladé nie sú na toľko, že by ich pokolenie pamätalo. Dosiaľ ani
povesti o nich nemohol som sa dopátrať, čo však nevytvára, že by jej nebolo, lebo ľudu na
priamu otázku obyčajne to na rozum nepríde, ale iba v diškurse per associationem idearum,
alebo ako hovorí sa, keď to slina na jazyk donesie. Bolo to spoločné bývanie „pod jedným
krovom" pre viac rodín? Ale pre tie bolo by dostačilo spoločné prístrešie i bez komôrok a
tieto sú ; primalé zas pre rodiny? Alebo sdržovala sa tam rodina mravná, malá rehola a
komôrky mohly by predstavovať celly? Tie krajné a najmenšie snáď pre obsluhu, pre
nejakých chlapcov? Takéto vysvetlenie do ktorých vekov vedlo by nás? Ale v tom páde bolo
by sa v ústach ľudu zachovalo iné meno, nejaký soborec, alebo podobné. Akokoľvek, ale pre
rozdiel od tých druhých jaskýň ani nebolo by príhodnejšie, než presne pridŕžať sa mena
„Dúpence" len pre tieto, kdežto tie druhé, veľké, menovať Dúpami. Tak potom precísne
mohlo by sa hovoriť, že s hradskej videť len Dúpy, Dúpence 323. ale nie. Na každý prípad
pamätnosť veľmi zvláštna a zriedkavá, prevzácna a cenná. Pre Museum dal som vyhotoviť v
zmenšených rozmeroch (5 cm — 1 m) napodob-nenie Dúpeniec z cimentu. Práca pospolitých
našich kamenárov domanických vypadla k úplnej spokojnosti mojej.
323
Oproti Dúpencam na druhej strane (na pravej strane) Štiavnický, bližšie k hradskej a bližšie k Domanikám nachodí sa známa studnička
„na Čapinskom". Kedysi v obecných poctách tesárskych za pár rokov stále opakovalo sa: 20 zlatých' na zrúbky okolo studničky na
Čapinskom. Poneváč studnička len zrúbkov nedostávala, konečno zunoval to jeden občan a ohlásil sa pri poctách, že ako je to, že každoročit
vynaloží sa 20 zl., studnička však zrúbkov nemá? „Čuš", okríkol hc rychtár, „tá studnička zaslúži mat zrúbky zo striebra, lebo vodu z noj
predávajú v Štiavnici po 20 krajciarov." Tam totiž dolievali furmani víno, čo zo sudov odpili.
230
B) Dolu nižšie od Dúpeniec, neďaleko on toho miesta, kde stráň a Štiavnička zatočia
,,k sebe", čili smer ich juho-západný zvrtne sa na juh, neďaleko od tesárskej stanice
železničnej, v tom istom brde spatríme tie veľké Dúpy, ktoré videť i s hradskej Jedna je na
území, tak že by ju sťa pivnicu bolo možno potrebovať i teraz. Vchod je nízky, že sa človek
musí zohnúť, ale to istotne len zato, že je trochu zasypaný, 0'90 m vysoký, 2-00 m široký, na
dolnom či pravom boku s oblokom 0-60x0-68 m širokým. V dolnom zadňom kúte je komôrka
2-00 m široká, 170 m vysoká, 1 -25 m hlboká, tak že dolná celá stena je 6'40 m dlhá, kdežto
horná v pravej čiare len asi 4'00 m. Zadná stena 2-50 m dlhá, šírosť celej jaskyne 4"50—6'00
m, zvýšosť 170 m. Na hornej, či ľavej strane 1-50 m od vchodu nachodí sa kutica 0-86 m š.,
okolo 2'00 m hlboká. Kozub v komôrke v ľavej stene 0-50 m vysoký i široký, 0 23 m hlboký.
Druhý kozub vedľa kutice 050 m v., 0-40—034 m šir., 0'25 hlboký.
C) Nad touto dúpou zas hore vyššie 8—10 m nad hladinou potoka nachodí sa dvojitá,
s hradskej obre viditeľná jaskyňa. Prístup do nej bez rebríka je obťažný Sám bol som sa pri
prvej návšteve, už vzdal nádeje, že vystúpim do nej, až pomocou prikrbáľaných z dola
kameňov a s pomocou môjho mladého sprievodčíka vyšvihol som sa dáko. Schody tri síce
jesto vykresané do mäkkého pieskovca, ale skrze navštevovatelov a vplyvom povetrnosti sú
zodraté. Obyčajne zvykli si teda navštevovatelia vypožičať rebríčka od blízkeho železničného
strážcu. Keby som toto ja bol vtedy vedel, mohol som neprísť do škody s mojím
fotografickým strojom; pri tom namáhaní totiž otriasly a poslabily sa. mi zátyky a keď som
vytiahol stroj z pošvy, chcejúc i tieto odobrať, vyhŕkly mi všetky sklá von, i tie, na ktoré bol
som si Dúpence odobral, í čisté a boly všetky pokazené. Chudobnému človeku vraj i na stole
vykypí!
Ako Dúpence prekvapia človeka svojou temnotou a čiper-nosťou, tak prekvapí táto
dvojitá jaskyňa svojím svetlom a priestorom. Ako čo by človek vošiel do polozrúcaného
kostola. Záleží z dvoch komnát, dvermi spojených. Na prvej je vchod, na druhej velikánsky
oblok. Nebudem do podrobná miery udávať, len hlavné rczmery. Vchod je 4-40 m široký, 520 m vysoký. Zdĺžosť svetlice 7 m, šírosť 6 m, zvýšosť na zadku 2.50 m. — Druhá svetlica,
trochu vyššie ležiaca od prvej, dverami s touto spojená 4-20 m vysoká, 4'00 m široká, 470 m
dlhá. Dvere lOO m šir., 1-20 m vys., l'OO m hrubé, dveraje 100x1'75 m. Výklenok v pravej
stene 1.20 m v., 1.50 m šir. Kozub v ľavej stene 1.00 m v., 0.50 m šir., v pravej stene 1.00 m
v., 0.60x0.65 m šir. Veľký oblok 1.50 m nad dlážkou, 3.00 m v., 1.80x3 70 m šir. Pri týchto
rozmeioch nikto nebude sa diviť, že tieto dúpy až pridobre videť s hradskej.
D) Od týchto veľkých dúp niekoľko metrov na pravo a hodne vyššie od nich, nachodí
sa najmenšia jaskyňa, u vchodu a na zadku 2'00 m vysoká, v prostriedku 2-30 m vysoká, u
"chodu 3'80 m, na zadku 3'20 m široká, 470 m dlhá. V pravo u vchodu trochu nadvýšený
nachodí sa malý krivolaký výklenok 0-90x170 m. (V tomto výklenku a v tom obloku bydlia
tie zemné či skalné osy, ktorých chodby a hniezda videť v našom Museume.)
Teraz povedz, milý čitateľu, načo všetko toto bolo a kto to kresal? Či od týchto dúp
majú Tesáre meno? Či toto boly počiatočné Tesáre? Terajší človek to nerobil, ani pre terajšie
potreby to nebolo. A na skrýšu i pred vekmi bolo to snáď privzdušné a priotvorené.
231
Že by všetky tieto dúpy pochádzalv len od tureckých (alebo trebárs tatárskych časov),
že by za skrýše boly slúžily, ako si ľud pôvod všetkých dier vysvetľuje, to aspoň tu platiť
nemôže, lebo za jedno, tam boli by bývali zle skrytí, poneváč je to pri-blízko k otvorenej
doline, a prínízko; po druhé, tamtie komôrky (dúpence) sotva boly robené krátkemu úkrytu k
vôli; tieto veľké a dvojité ale majú priveľkú otvory a privysoké povale. Ostatne Že aj za
skrýše mohly slúžiť, to je pravda, ale púhemu úkrytu k vôli sotva povstaly. Kto uhádne ten
pravý účel? Kresby poslal som Lambertovi Karnerovi, aby ich vo svojom diele o bralných a
podzemných bytoch a jaskyňach použiť mohol.
5. Spečený val pečenický. Už v článku „Starožitnosti v Honte" povedal som, že nejaký
násyp, počnúc od Pečenie siaha až do Šemberyho parku v Súdovcach. O tomto násype, čili
spečenom vale, bolo obšírne pojednané, ale o jeho rozsiahlosti nebol som sa vtedy presvedčil.
Na to prišiel čas alebo zavdala sa príležitosť až 3. júna 1902 a dovábil ma na miesto skúmania
do Súdoviec nielen sám val, ale, a to zvláštne, človečia čeľusť so zámkou, a ktorej pred
rokom sám majiteľ u mňa mi bol vyprával, že ju má. (Vidz poznámku ku článku o našej
čeľusti.) Prenocujúc v Hokovcach, o siedmej ráno už som bol v Súdovcach. Po velmi
vľúdnom a priateľskom prijatí skrze p. Štefana Šemberyho, a po raňajkách a predbežnom ešte
pokochaní sa nad velikánskym a nádherným (teraz pravda pre nešťastnú rodinnú neshodu
zanedbaným) parkom tohoto millionového panstva, nasledovala prechádzka po domnelom
vale, ktorý už tuto značí sa iba červenou, vypálenou (ale nie na trosku spálenou, ako v
Pečenicach) hlinou a na červeno vypáleným pieskovcom. Od parku smerom k Pečenicam
značí sa tiež taká hlina, ale už tu, ak bol val, je veľmi zodratá a zhladená stopa jeho. Až v
,,Ďapúsi" (panska hora), neďaleko Žarnového vrchu leží niekoľko omochnatených kameňov
trachytových, na trosku spálených tak, ako v Pečenicach. Niekoľko kusov týchto trosiek a
vypáleného pieskovca a vypálenej hliny oddal som i do nášho Musea, ako i niekoľko čriepkov
z predhistorických nádob v Ďapúsi nájdených, kde trebalo by kopať. Od týchto troskovitých
kameňov keď by človek stopoval tak, ako to urobil p. Šembery. zašiel by po stope až k
nepochybným a pomerne ešte dosť veľkým ostatkom valu na Ptáčniku pečenickom.
Mimochodom podotýkam, že v Ďapúši sbieral som také isté kamenčoky- (hlinená
konkrécia), ako v bátovskom Selci. A oproti Ďapúšu v ,,Kamennej stráni" takrečená
,,Zbojnícka diera", a poniže nej dva dobré gaštany, skožto poslední svedkovia, žč Miklošic
pravdu vravel, keď v Súdovcach udáva „Kastanienvald " Horu gaštanovú máme už len na
Hrade (Modrý kameň) v Novohrade.324.
Nemôžem pominúť bez zaznačenia, že p. Šembery nielen nahor, ale i nadol, ta íl k
Eudínu stopuje svoju domnelú ,,rimanskú cestu"; ako zas dozvedel som sa teraz (21. okt.
1902). že zemský val v Almášskej doline značí sa i hodne bližšie ku Dolnej vsi (Ján Kyša ml.)
než ako sme ho my s dv. p. Končekom, počnúc len od Slajkovho mlyna, stopovali. Vo
výšudaný deň, ako už bolo pripomenuté, obzeral som. na d.almášskych „Plieškach" zapustené
324
A pri letohrádku nitrianskeho biskupa, v Radošinej. (Usp.)
232
pivnice s kozúbkami, ba v jednej, či vo dvoch i žitné jamy 325., pekne do brala vykresané, ale
tie povstaly len k vôli niekdajším úrodným viniciam na Plieškach. No pozhora Almáša v
horách ponachodil p. Konček krátke otvorené jaskyne, z ktorých jedna bola formálne
zamurovaná, krovím a machom zarastená, ale v nej mimo trochu uhlia ničoho nenašli. (L.
Konček in Int. 10. júna 1901.)
6. Dotyčné Žarnového vrchu, ako o našom Žarnoseku (susední Devičania povedia
Žarný osek; a majú v chotáre aj Osek verím, že tam žarnovy kresali, a ako pripomenul som,
že vo mlyne pod Žarnosekom (áno pred nedávnom ešte aj pri plese na nemčianskom chodníku
od devíčianskej strany, snáď už ohrdený) nachodil sa žarnov z nášho zdejšieho trachytu: tak
podobný žarnov z najtypickejšieho trachytu vymyla voda z dva-metrovej hĺbky v „Hopkove",
v nadošianskom chotáre, súsediacom so Súdovcí, ba s parkom a kaštieľom. Nedávno vyprosili
si Nadošania od nebohého Šemberyho dovolenie odraziť potok, lebo v čas rozvodnenia robil
im škodu; ináč v čas suchoty vyschne takmer do kvapky. Preorali mu len brázdu, teraz však je
už hlboký jarok, kde našiel sa zmienený žarnov. Poznať, že tam bol mlyn, ačpráve nepamätá
ho nikto. Prítomné je tam roľa, prináležajúca opatrnému a národne prebudenému roľníkovi,
Jozefovi Klimentovi, ktorý sám ponúknul kameň Museumu nášmu a nabídnul sa, že ho
zadarmo zavezie na železničnú stanicu levickú, čo aj urobil, za čo mu vďaka a^ úcta.
Výšudaného dňa navštívil som ho v sprievode p. Štefana Šemberyho. U neho napísal som i
povozný list. Pozatýmne sťažoval sa mi, že mu (maďarské) medzítka železničné hrubianily za
to, že kameň daroval do sväto-martinskeho musea.
Kameň je na obe strany pukatý, čočke podobný, so žliebkom na boku, kade sypala sa
múka; bol to teda spodní kameň. Keby našiel sa k nemu i vrchní! Ten musel by byť dutý
(konkav). Priemer 1 m, na diere hrubý 20 cm kraj okolo 10 cm. Či reku pred vekmi, kým
mlynársky svet nebol oboznámený s kameňami hlinickými, nekresali pre tento kraj žarnovy v
Žarnovom vrchu? Mená neklamú. A mená z úst ľudu nie sú prázdne významu.
Pozdola Hopkova v tomže jarku u päty hory, obtáčajúcej park, sbieral som odtisky
morských lastúriek, uložených v Museume. Sponemul som ich už na inom mieste. (Slov.
Pohľady XXII. 1902. str. 133.) — Pri tomto výlete obkolesil som peknú záhradku, ta idúc
súdovskou hradskou, nazpät nadošianskou, ktoré obe delia (poťažne spájajú) sa v Kostolných
Moravcach. Mal som milú príležitosť videť tie rozsiahle nižiny a úvaliny, oplývajúce dosiaľ
močarinami, ktoré mohly tvoriť to malé more Tovaryšstvo III. str. 125 a 134.) Dľa polohy
vŕškov, vrstiev kamenia v nich a dľa skamenelín môže človek hádať, ktoré boly brehy a kade
konečne stiekly môravy Verte mi, že takýto výlet, široko otvorený najsmelšej, najpestrejšej
obrazotvornosti, baviaci oko telesné tu kameňami, tam nevídanými alebo známymi rastlinami,
oko duchovné ale obrazmi a krajinkami nielen prítomnými, ale i dávno, dávno zašlými, to
prevyšuje všetky akéhokoľvek mena rozkoše a zábavy!
325
Na Senohradzi a snáď aj inde v drevených domoch, v izbe pod stolom, bývalý vykopané 2—3 m hlboké žitné jamy, slúžiace nielen na
žito, ale i na to, aby v čas požiaru alebo k vôli bezpečnosti pred lúpežníkmi, ta dnu mohli ukry-jroriny, rúcha a p. Na miestiskách takýchto
domov malo by ja za tými jamami snoriť.
233
Aby som však užil i toho prosaického výhľadu, ktorý moderným turistom je jediným
ideálom, aj o to postaral sa môj hostiteľ, vyvedúc ma na vrch viničný „Háj", kde od d'aleka
belie sa panská „chyžka", malej pevnosti podobná. Za ňou kopec, hôrka, roztratenými
kameňami a nevysokými dubami posiata a na kraji v nej krásny oblúk z ťažkých kvadier a
rumy z dákeho hradu, o ktorom nikto ničoho nevie povedať. Patril by on snáď medzi naše
„Pusté hrady", ktoré boly tiež čiastočne mu ované, ako Pustý hrad zvolenský, tepliansky,
skleno-teplický a dejepisu predsa žiadneho alebo skoro žiadneho nemajú? Pod ním je pivnica
s hlbokou vodou, so štyrmi vchodmi od štýr strán sveta. Majiteľ hodlá rekonštruovať dať
aspoň oblúk, po záhradnícky ozdobiť a dať odfotografovať.
7. Keď som už také veľké koleso otočil od nášho Sitna, sťa ten sokol alebo krahulec s
jeho brál (ačpráve nie nespojený s krajom naším, totiž skrz pečenický val), tak zo súsedstva
Súdoviec a Ďudiniec musím pripomenúť v Horných Semerovcach, filiálke k Dolným
Semerovcam nachodiaci sa cyrillský nápis nado dvermi kostolnými. Čítal som o ňom v
Radlinského „Slovesnosti" III. 1865. str. 307. v článku „P. Kanuz opäť sa potknul".
Pamätnosť slovanská a prevzácna, z dávnych a lepších časov a nie príliš vzdialená od nás, i
zaumienil som si obzreť ju. Vy konal som to 25. novembra pominulého 1901. roku. Dĺžka
nápisu je 77 cm. Jednotlivé písmeny do kameňa vyryté sú 4-5 až 8 cm vysoké. Verný odtisk
na papieri rozposlal som znalcom, a jeden prímerok uložil som i do nášho Musea. Pri snímke
boí mi s nevýslovnou nežnosťou a láskavosťou na pomoci zemský pán Ladislav Ivanka, začo
mu i touto cestou vďaku vzdávam. Nielen svojich ľudí dal mi k disposícii, ale i sám i s paňou
svojou, bol prítomný.
Nápis v uvedenom článku v Slovesnosti je trochu úhľadnejší a symetrickejší, než v
skutočnosti. Riešený je tam: „1487. alebo, t. j. že za dlhší čas bol ozdobovaný, renovovaný
roku 1487." Dľa tohoto výkladu bol by kostolík o veľa driev býval vystavený, istotne za
cyrillo-methodejských časov. Teraz je on snáď už dva razy tak veľký, než pôvodne, ako to
možno súdiť podľa kresby v dolno-semerovskej fare nachádzajúcej sa a prvotný stav a
podobu kostolíka predstavujúcej.
Ale kde sa kostolík s cyrillským nápisom tu vzal? Že tak nápis ako aj kostol pripisuje
Knauz svojím obligátnym husitom: bez ktorých ničoho slovenského v Uhorsku(!), to rozumie
sa už samo sebou. Absurdum. Fr. Sasinek ho (tamže) dôkladne podvrátil a vysatyrisoval. Na
výšpoloženú otázku moju ale neroz-prestiera sa p. S., čo bez miestnych známostí ani nemožno
Potvrdzuje jednoducho pravý náhľad niekdajšieho farára nado-šianského, Andreja Balogha,
vyslovený v jeho liste (Nádaš, 8. júna 1800, tamže odtlačenom), že nápis je „pamiatka staro
slovanskej bohoslužby, v Uhorsku skrze sv. apoštolov slovianskych Cyrilla a Methoda
založenej". — Mňa však bližšie k drievnym zakladateľom kostolíka vedie názov blízunkej k
H. Semerovcam dediny, Horvati (ľud vyslovuje Chorváty), v ktorej ešte len teraz vymierajú
Slováci ako aj v H. Semerovcach a okolitých obciach. Miestne mená neklamú; to sú
najstaršie, a kde iných niet, jediné dokumenty. To meno ukazuje, že niekdy pred r. 1487.
dosťahovali sa sem Horvati (písaného svedectva o tom sotva bude); a keď by doma už aj boli,
vtedy užívali glagoličinu, tu medzi Slovákmi prispôsobili sa k cyrillčine. Mená okolitých obcí
rad-radom sú slovenské, ale medzi nimi je drahne mien obcí so slovenským ešte teraz, alebo s
bývalým slovenským obyvateľstvom, ktorých koreň je záhadný (Semerovce dvoje — cemepo
234
= sedem, Hokovce, Ďudince, Terany, Hrkovce, Merovce atď.): nemohly by sa v týchto hľadať
korene horvatské?
Jestli som ja nič nevysvetlil, chcel som aspoň impuls dať.
8. Po návrate zo Semeroviec, na druhý deň 27. nov. 1901 už som bol na „Kosterci",
vrchu nad Hronom, pozhora Kozel-níckeho mosta. Názov tento zdal sa veľavýznamným p.
Karolovi Hermanovi, bývalému hostinskému v Suchého hostinci pri Kozelníckom moste, i
upozornil ma naň a potom i láskavé sprevádzal. Kostereč samo v sebe je obyčajný vrch a stará
hora; ale na úpätí jeho mohly byť pred vekmi ukladané kosti, od ktorých dali mu súvekí
Slováci meno326),
Pozhora neho je majer Gunda, kedysi nádherné a veľmi utešené bývanie, ako aj dosiaľ
stojí izba, v ktorej vraj bývala Kunigunda Ostrolucká a od nej že majer dostal meno Gunda.
Stavania, sýpky a krásne sady sú zanedbané. (Teraz tam bývajú Korviňovci! Usp.)
Vyše Gundy na strmom brale nad samým Hronom stál „Hrádok", kde aj že vyryla
sviňa bronzový čakan dvojitý, ktorý, bohužiaľ, zahynul. Vyprával nám to staručký 80-ročný
nálezca, ktorý nás vodil. Bralo od Hrona je takmer kolmé, že človeka závrat chytá a na brucho
ľahnúc, ledva osmelí sa človek dolu pozreť.
Ďalej hore vedou na podobnom brale tiež nad samým Hronom leží kopec „.Kotol",
kde murované je do zeme, ako na neďalekom Červenom hrade skleno-teplickom, a preto i
menujú ho „Kotlom".
Odporúčam tieto miesta zvláštnej pozornosti tamejších intelligentoV, pre zovrubnú
monografiu archeologickú Zvolena, ako som to povedal pri Pustom hrade zvolenskom.
9. A ešte musím pridať kvietok do venca našich kláštorov! Že po nich ku podivu
mnoho stôp je v našom kraji, každý uverí, kto prečíta moju stať „Patkôš. Mnohosť kláštorov.
Význam rybníkov". Mnoho stôp už vypočítaných a ešte predsa nie všetky. Karol A.
Medvecký, ako kaplán krupinský, upovedomil ma, že keď bol na Švábe nemocného zaopatriť,
že tam vyprávali mu o kláštore a ukázali drevený dom s vežičkou a zvončekom, ktorý že bol
jezovitským kláštorom. 16. okt. 1901 s pochvalne známym mojím paholčekom, ktorý nosil
potravu a inštrumenty, po nemilom blúdení po celom labyrinte chodníkov robených po
panských horách, konečne dostal som sa do Žibritova, odkiaľ v milom sprievode pp. Michala
Laciaka, farára a Samuela Batela, učiteľa, išli sme ďalej zase poliami a horami na Šváb. Pod
týmto menom zahrnuté je so šesť domov v prekrásnej dolinke medzi horami, severozápadne
od Krupiny, asi na pol ceste medzi sv. Antolom a Krupinou. Útulná dolinka kloní sa ku
Krupine, teda k juho-východu; aj dva potôčky, jeden s rybyčkami, ďaleko vyše Švába v
326
V almášskom chotári jesto Kostrov vrch, meno od kostry alebo od Kostry? Priezvisko Kostor panuje na týchto stranách. Na D. Badíne
mali boli prísť pod domami na hroby s kostrami a pri nich kosti, akoby z vtákov. Nostihol som presvedčiť sa.
235
horách započínajúce sa a tu dovedna splývajúce, tečú do krupinského chotára dolinou
Vajsovom a povyše Krupiny ústia do Krupinice.
Poťažný dom, t j. veľká svetlica a dve komory sú z kresa-ného dreva, teda steny len 18
cm hrubé; len kuchyňa veľká je murovaná a sklepená. Izba, chrbtom obrátená na severozápad, je 670 m dlhá, 5 50 m široká, 2-30 m vysoká. Stena od kuchyne je kamenná, v nej
dvere a kozub z kresaného kameňa, 60 cm dlhý, 40 cm vysoký; kameň vrchný 25 cm hrubý,
spodný 25 cm hrubý, bočné po 27 cm hrubé, spodný podkresaný, vrchný vypustený. Z vonku
na obloku odo dvora pekná bachratá mreža 2 kovaného železa, ozdobná. Hlavný vchod do
domu kryje drevená veranda; s dvoch strán schody. Na verande vežička so -zvončekom. Jedni
hovoria, že boly dva a že predošlý majiteľ predal jeden zvonček na ktorúsi dedinu pri
Kremnici, ale keď sa o tom mesto dozvedelo, museli ho vrátiť a dali ho na katol. vežu, kde
slúži sťa umieračok. Starý umieračok rozbitý ale dali na Šváb. Iní hovoria, že bol iba jeden
zvonček a ten bol predaný, potom vrátený a teraz potrebuje sa sťa umieračok. Má jezovitský
menogram I H S a Máriu v kole lúčov. Nápis: In honorem S. Margarithae Virg. Letopočet
žiaden. Zvončok na Švábe nemá žiadneho nápisu. (K. A. Medvecký in litt.) Svetlicu našli sme
už starobou nachýlenú na severo-západnú stranu, a dom toho roku (1902) mal byť sborený a z
kameňa novovybudovaný. Tak hynú staré pamiatky..
Kláštor tento tak nenie zapísaný v starých prameňoch, ako i Patkoš a iné. Nemusel to
byť presne kláštor, mohol byť bývaním pre jodnoho-dvoch mníchov, ktorí spravovali pole.
Podaniu ľudovému síce verím, ale potvrdzuje ho i tá okolnosť, že pri ňom boly rybníky a to
až tri, ako ich dosiaľ poznať a ich násypy videť. Násyp najväčšieho bol 100 krokov (p.
Laciakových), stredného 50, najmenšieho 30 krokov. Bariny stoja tam dosiaľ a v jednej
studičke plávajú aj rybky, donesené z onoho potôčka (ako spomenuté), ktorý vtekal do
najväčšieho rybníka, ten druhý menší do tých dvoch menších rybníčkov a pozdola nich
spájaly sa. Tieto tri rybníky musely nevýslovne ozdobovať dolinku a spríjemňovať a
osladzovať pobyt tu. Niže rolí „v koryte" je zahádzaná pivnica.
Vrchy okolo dolinky: Veľký a malý Ptáčnik, ďalej Habanka. Kukučka, Starý háj. —
Asi nad domom Ďuricovým bralo a v ňom v deviatich käďach peniaze, čo dvanásť zbojníkov
nazbíjalo; jeden z nich, Štefan, ešte žije, ale nevedieť kde. Z troch bukov vystupovalo sa do
pivnice po daske a potom nadol. Toľko ľudová povesť. — Vrch východne od brala má
nemecké meno: „Kierštan" (Kernstein).
10. A ešte o jednom kláštore rozpráva ľud v Hokovcach s i ten že bol podzemnou
chodbou spojený s kostolom. Na stopu jeho prišlo sa náhodou. V jednom dome na uhelnicu
stavanom, medzi farou a Štiavničkou, v treťom od fary, v komore (v tej uhelnici) bola
nehlboká jama na mliečniky. V jedno ráno pred piatimi rokmi ide gazdiná pre mlieko, ale
mlieka nič, i s jamou bolo prepadnuté do hlbokej pivnice. Podivenie veľké povstalo v celej
dedine a všetko bežalo pozerať, ale do pivnice asi 4—5 m hlbokej pre zlé povetrie, v ktorom
svieca nehorela, nebolo možno vojsť. Sklepenie záležalo z veľmi veľkých kresaných
kameňov
11. Ešte poťažne pečenického kostolíka podotýkam, že nad zadnými dvermi nejaký
vydutý hrb chcejúc odstrániť, prišli na začadnutý komín čez celý múr až nahor. Muselo to byť
236
bývanie, kláštorček? Lebo bočný oltár vo výklenku menuje dosiaľ ľud kostolčekom", ako čo
by len toho bolo bývalo kostolom, to ostatné bývaním.
Záhada na záhadu! Toto ako doplnok k mojím výskumom v okolí Sitna a
na Sitne. Sitno a čo s neho vídeť.
Sitno.
Keramika či hrnčiarstvo pekne je zastúpené v našom Mu-zeume a to nádobami novšej
doby, zväčša z našskej hliny a z našských dielní; a zas nádobami predhistorickými z našských
nálezísk a podobne z našskej hliny. Pred nedávnom čajsi nebolo kraja, kde nebolo by sa
prevodzovalo hrnčiarstvo také lebo onaké, podľa hliny, aká v blízkosti nachádzala sa.
Rozumie sa to samo sebou, že hrnčiarstvo všade kvitlo, lebo človek od prvopočiatku bez
hrnčených nádob takrečeno ani jestvovať nemohol Drevo, roh, kameň a hlina zprvu bolo mu
všetkým. Preto pred-historické bydliská ľudstva a cesty jeho rozprestierania sa, ba i stupeň
jeho vzdelanosti, označuje zväčša jeho nádoba hlinená.
Poneváč človek bez nádoby žiť nemohol, zinakadiaľ ale ju došikovať takrečeno
nebolo možno, to pre nedostatok premávky, to pre krehkosť jej: preto na každučičkom mieste
vyhotovoval si ju každý sám, ako vedel. V hline neboli prieberčiví; kde aká namanula sa, takú
brali. Kde našli tuhu (grafit)!, upotrebili tú, kde našli jemnú hlinu, tešili sa tej; kde však
nemali inej, uspokojili sa s hrubšou, ba až veľmi hrubozrnitou. V našom slovenskom
Muzeume opatruje sa asi tretina z nádoby velikej, aspoň na jednu kýlu; črep je vyše 1 cm
hrubý, veľmi tvrdý a zrná žabicové nachodia sa v ňom velikosti fazulky. Zlomky tieto
vykopané sú u dielni pľachovej vo Zvolene.
Daktoré nádoby alebo iné hlinené nástroje ukazujú takú hlinu, že zprvu boly
považované za kamenné. Tak napísal som v II. „Tovaryšstve" str. 196. o tkáčskom závaží327),
6. októbra 1893 nalezenom na Sitne, že je kamenné, poneváč zlomky z neho nedaiy sa
rozoznať od kameňa, nečo zvetralého. Pozdejšie, roku 1895 26. sept. zas vyndúc na Sitno so
Šiestimi kopáčmi, na inom mieste neďaleko zrúcanín medzi množstvom črepov, ba i
poloviciami nádob našli sme celé neporúchané (to prvé pri kopám rozmrvilo sa, a muselo byť
sliepané) závažie, ktoré nepochybne svedčí, že nebolo z kameňa vykresané, aTe z hliny
umiesené. Tento nepochybný znak je na diere (na zavesenie), ktorá na jedon bok je vydutá,
ako bola totiž drevkom preklatá.
Myslím, nebude od veci, pobaviť sa tu zase trochu pri našom milom, krásnom Sitne.
„Sitno, milé Sitno,
z ďaleka ťa vidno !"
327
Naše domáce tkáčky menujú to „da 'movis". F. Sujanský in lítt.
237
Cieľom zistenia pôvodu mena „Sitno", predložil som p. drovi Fr. Pastrnekovi, ako
etvmologovi, otázku, čo znamená koncovka no v miestnych názvoch? Dostal som
nasledujúcu odpoveď dľa Miklosicha: „Prípona nemá ve jménech nistních jiného významu,
než v obyčejných adjektivech; tato pak mají dvojí hlavní púvod: a) odvozená od sloves, jako
orný, nedosiižný a p., označují možnost (nemožnosť) činnosti; b) odvozená od jmen
podstatných znamenají: učinen, obdařen, nadán, pŕíslušen atd. tím, co jméno podstatné
vyjadruje: železný, krásný, pokojný atd. Jména místní na -no jsou zpodstatnená adjektíva, pri
kterých púvodné se myslilo na: mesto, místo, onad i brdo, bralo atď. K vul jména Sitna vypsal
jsem z II. části uvedené studie Miklosichovy (1874) jména místní, uvedená pod slovem si ti,
(Binse): Srb.: Sitno v Dalmácii; sitnica (potok). Česky: Sytín, sytno, sytové, sytová, vesmes
jména místní z Čech. Polsky: Sitno Beaudouin de Courtenay 39, Sitnica (v Haliči). Z toho je
patrno, že i Vaše Sitno není ve svété slovanském osamoceno a že znamená místo, kde bylo
síti:"328.. Je to ďalší a snáď konečný príspevčok k etymologii mena „Sitno", za ktorý
príspevok i tu vzdávam dieky. (Sitno, Aetna, tno, tna, aké podobné koncovky!) Do tohoto
oboru patria miestne mená u nás: Brusno, Brezno . . . Istebno, Brádno . . .; snáď aj Oltárno
(asi 15 km od Klenovca) v Gemeri.
Temäno Sitna predstavuje velikú planinu, (vidz str. 9.) šikmú, takmer štvorhrannú,
majúcu 32.450jutár pasienky a lúk, dávajúcich asi 50 malých vozov sena ročne. Tejto planine
k vôli dal som Sitno viackrát fotografovať od juhovýchodnej strany, a síce z prenčovského
„hrádku" a z „Fašangojo sádku", ktoré kopce videť na obraze Prenčova, vyčnievajúce nad
dolinou „Bardinovou". V úzadí v oblakach, vidíme Sitno, v ľavo od neho brdo Šming a holý
kopec, Kincelov vršok, širokým temänom trochu vyčnievajúci zpoza Fašangojo sádku, ktorý
úpätím svojím siaha po samú obec. Trochu v pravo od neho ležia kopce „Hrádok", .Kamenný
a Bohojo vršok". V smere väži kostola vidíme pásikavý „Zlatný vrch" a s ním na pravo
súvisiacu „Kiepu" a les „Kotlinsky vrch". Za Kiepou padne Beluj. — Pod kostolom
opatrujeme faru, škoiu a pozhora školy nekdajšiu faru, teraz roľnícky dom. Vrchní rad domov
videť čiastočne; prostiedkom dedinou ide hradská cesta. Pred nami štiavnický potok.
Od zrúcanín v ľavo či východnou stranou, krajom horou ponad roztrúsené nevysoké
bralá; a zas od zrúcanín smerom k villonu, stranou severnou, tiahnú sa hradby, kdežto
poludňajšia a západná strana boly dostatočne bránené prirodzenými hradbami, to jest
hroznými neprístupnými bralami. Neďaleko od horárne, trochu nižšie, tiahnú sa šiance, na
140 m dlhé, priečky od severných hradieb ku východným, vodorovne, ale malým svahom na
juho-východ, kde aj odtok či jarok pre vodu dosiaľ je patrný. Vedľa nej malo by byť vidno
studňu nad bralami; málo nižšie ale „Močidlo", zakryté stromovím a krovím. Tu našli trochu
trosiek, držiacich do zlata a to dalo podnet k domnenke, že tu mal Baláž huty; ale to je
malichernosť. Poniže nalezá sa takrečená_ ,,brána", od ktorej ponad krovinu vedie vozná
cesta celou zdĺžosťou planiny až ku studni nad bralami, a odtiaľ zvrtne sa ku horárni. Lúčiny
to sú samý horní kút našich veľmi dlhých „Čiernych blát", a v pravo belie sa v najvyššom
kúte panský salaš, so zimným bývaním pre horára Nad salašom sedlo „Vlčia jama" Pozhora
328
Sitno u Munkáča (Bereg) v brde 1653. Hunfalvy. A. M. birod. term. Viszonyai. I. 521. — Sitieňa, hon medzi Prandorfom a Bátovcami.
238
takzvaná „Ľahotská lúka" s jazercom. V pravo je na samom kraji hory žliebky s hojnou
vodou, slúžiacou od „zbojníckej studničky", k napájaniu panských oviec. Od „Močidla" skoro
kolmo dolu ukryté sú v stromoví neveľké lúky „Salašiská" s postriežkou pre panstvo a so
studničkou, kŕmenou z „Močidla"; v pravo od salašísk na konci lúčok „Močar", dosť objemná
miskovitá jama, z jari plná vody, pozdejšie kosí sa.O všetkých týchto vecach a o cestičkách a
chodníkoch sem i tam vedúcich, bola reč vo „Velebe Sitna". Nad „Ľahotskou lúkou," začína
sa ten dlhyčizný vodovod, zvaný Tatárskym.
Na Salašiskách stál kedysi za Kohárovcov salaš pre ovce (miestisko poznať), kdežto
terajšie salaše pod Sitiencom a na Rovňach boly veľké švajciarne, kým totiž dovolili kravám
pásť sa po horách a dolách okolo Sitna. Na dvore salaša pod Sitiencom dosiaľ leží pekný
žliebkový kameň okresaný, ktorý slúžil k vyrábaniu švajčiarskeho syru. Na „Ľahotskej lúke"
ale dobre poznať obšancovanú zahradu niekdajšieho panského Švajčiara.
Roku teda 1895 26. sept. kopali sme poslední kráť v samých zrúcaninách, kde nenašli
sme ničoho; no s lepším výsledkom kopali sme neďaleko. Nenie to ďaleko od miest
predošlého zkúmania povyše a poniže „brány", opísaného v II. „Tovaryšstve" s vyobrazenými
nálezmi. Tuto našli sme zpomenuté závažie tkáčske, 18 cm vysoké; strany na spodku 10 cm,
na vrchu 8 cm široké; na vrchu kríž. Diera na prevlečenie motúza je 8 cm dlhá, 16 mm hrubá,
na obe strany vypučená, na jednu viac, asi drevkom preklaná. Z druhého závažia z inakšej
hliny našiel sa len kúsok s po' dierou. Tri vŕšky (partice) z misii či ek sú ornamentované;
jedon bodkami na 2 mm hlbokými ozdobený. Uško tak tesné,že ceruza neprejde prezeň. Čaše
tri, ktorých podoba dá sa zistiť; na jednej ostatok z ucha. Prvá je 9 cm vysoká, 12—13 cm
Široká, neornamentovaná, málo bruchatá; črep 7 mm hrubý, pruhá 6"2 cm vysoká, 13 — 14
cm široká, bez znaku ucha, krajček rovný, ne vyhnutý; črep 4—5 mm hrubý. Tretia skôr
niističke podobná 6-5 cm vysoká, 14—15 cm široká, vŕšok dnu zahnutý, neornamentovaný;
črep 5 mm hrubý.
Zlomkov z čaši neornamentovanýcn jesto viac; z ornamentovaných, jedna ,jedna
popod vrch o O O O o jamkami; znáčok uška alebo pupáčika. Dva zlomky ozdobené sú z
dnuká kolmými i vodorovnými čiarami bahrovitými Daktoré grafitované. Črep mäkký, až do
5 mm hrubý. Jedno dno dnu vtlačené. Z hrncov našlo sa niekoľko partie, venčokami
vypuklými a čiarkami vodorovnými značených; jedon však vlnovkou ozdobený, čo je dosiaľ
nové a najvzácnejšie, akozio čo dokazuje príslušnosť slovanskú. Medzi mnohými, semtam
ozdobenými črepami, pripomínam ešte venčok povrázkovitý, a na jednom dne akoby kríž
vytlačený. Obyčajných úch našlo sa 5, okolo nich ornament rozmanitý i pierkatý; dve
grafitované. Pupákov veľkých, rozvlečených až na 6 cm dlhých 5, malých, zaokrúhlených a
uťatých 20; okolo dvoch koncentrické pásy či jarčoky; dva pupáky vyrezané, akoby rohaté. Či
hlinený šúlčok, na 3 cm dlhý a 11/2 cm hrubý, je z nejakej nádoby ulomený, rozhodnúť
neviem. Konečne dňa 13. aug. 1900 pri čiastočnom kopaní našlo sa dosť črepov, zväčša
tuhovaných, daktoré z vonka i z vnútra (u mištičiek len z vnútra), niekoľko ornamentovaných;
14 pupákov, medzi nimi dva na particach; dve obyčajné uchá, dva vŕšky povrázkovito
ozdobené; viac kúskov tehloviny, jedon žliebkovito sohnutý. Najzajímavejším nálezom však
bol preslen, nielen za to, že je dosaľ prvým, ale i pre podobu svoju, skoro cele guľovatú, 20
mm vysoký, 25 mm široký, dierka 5 mm.
239
O vysokom význame nálezov na Sitne, v Domanikách, Lišove, Medovarcách, sv.
Antole: v záujme autochtonnosti Slovákov v Uhorsku, svedčí Dr. L. Niederle v pojednaní:
„Příspěvek k počátkum histórie slovenské".
Mimo zlomkov z nádob môžem pridať i zlomok, zaznačenia veru hodný o jaskoch,
dierach a priepadiskach. („Veleba Sitna".) Zvyknem poťažných rozprávačov chytiť za slovo
hneď pri samých ustách: poď a ukáž, a tu vysvitne, že ukázať nevedia. Stalo sa mi to so
všetkými, t. j. s ôsmimi, a koniec koncov je, že všetky diery, pivnice a priepadiská patria po
tento čas do ríše povestí, a zistené sú iba dve jaskyne, tá malá pod rumami a väčšia v bralách
vyše studne Tie dlhé a popod celé Sitno vraj idúce jaskyne vytvára už i studňa na temäni, o
čom nižšie. Pii hľadaní však udajnej jaskyne na poludňajšej strane, asi nad dlhou Tatárskou
lúkou 3. okt. 1899 prišli sme na dve jamy vedia jednadruhej v hruborrí rozsypanom skáli,
ktoré jamy svedčia, že boly správené ľudskými rukami. Skaly sú totiž dosť pravideľne
uložené. Jamy, viac široké (okolo 2 m) než hlboké, vedené pod väčšie balvany' zpod ktorých
veľmi studené povetrie vychádzalo, ležia pod Sitnom, juho-západne. Hľadajúc, obišli sme
najstrmšie bralá viac kráť, kde mnohými škárami odteká voda zo studne na temäni. Na
jednom brale, kde zdá se byť pod ním i kopané, našii sme vyryté číslo 1514; nevedeť, je-li to
rok alebo znak? Ale pravda je, že kto chce videť krásy Sitna, nenájde ich všetky na temäni,
lež musí si obzreť jeho bralá aj od spodku.
Na konec pri hľadaní udajnej pivnice pod pavillonom od vendšachtskej strany, 13.
aug. 1900, majúc desiatich kopáčov sebou, i hrubý povraz, zistili sme jak v bralách výše
studne. O ňom povedal som vo „Velebe Sitna" že je dlhý na dva-tri kroky; teraz našli sme
jeho dĺžku 9 m, šírku 2 m zvýšosť 170—2 m. Sotva je robený ľudskou rukou. Prístup k nemu
ukázal nám panský horái, na teňto čas na Sitne bývajúci, Ján Škála, kde jemu totiž pred
niekoľko rokmi do škuliny medzi bralá padlo baranča a on prinútený bol zpustiť paholcoka na
povraze preň. To isté teda urobili sme i my. Zhíbosť obnáša 9 m. Toto je vchod horní čili
severozápadný; má ale aj vchod čili otvor i dolní či juhovýchodný, pri čom presvedčili sme
sa, že je to klenutie, viditedlné zo zbojníckeho bralca, ako povedané je vo Velebe Sitna. Oní
vážni a učení hľadači pokladu vynašli tento vchod, ktorý aj skutočne videť zo zboj n. bralca, a
sem spustili chlapa na povraze. Poneváč dolu škulinou možno dosť dobre priblížiť sa ku
klenutiu, snáď dal by sa spraviť nejaký môstok, že i bez povraza dostal by sa človek do jaskú.
Ale že by v ňom či poklad či iný predmet bol k nalezeniu, o tom ani reči.
O treťom jaskú, kdesi na pokraji hory so strany ilijskej " zneje už pravá legenda. Asi v
päťdesiatych rokoch vraj istá statkarska pani zo Štiavnice vyjazdila na vrchovom koni pod
Sitno. Koňa uviazala a sama prechodila sa pešky krajom horou. Tu prijde k diere otvorenej,
ktorá otvárala a zatvárala sa, asi ako oddiele vo vozňoch železničných; kameň totiž bol z
otvoru odsunutý. Hľadí zvedave do jaskú a na kamenné lavice a stôl, keď nenadále zpoza
chrbta osloví ju neznámy pán. Ona zľakla sa a chcela utekať, ale on nepustil ju, prívetivými
slovami po smeľujúc, aby sa nebála, a aby išla dnu; ona nešla. Pán vyprával jej, že jask je
dlhý a on že tu má mnoho peňazí i zlata v prútoch. Žaloval sa jej, aký je nešťastlivý, že nemá
ženy, a nahováral ju, aby s ním tam ostala, a aby mu bola ženou, čomu ona neprivolila,
poneváč mala muža. Konečne zaviazal ju prísahou, aby ho nevyzradila. Menoval sa Jozue
Határkán. Ušiel vraj zo Sedmohradska a tu ukrýval sa. Videli ho prechádzať sa v
240
Stefúltovskej doline, ba že raz navštívil i železný sklep (Schallerov) v Štiavnici. Potom
zmizol. Pani je už božia a vyprávaia to svojmu druhému mužovi vojen, kapitánovi v
odpočinku na smrteľnej posteli; mohla mať už nejakú víziu. No nié div, že zavše zjaví sa
„divý muž" v Sitne . . . Veď aj okolo r. 1830 istý na rozume pomýlený Fridrich Klingerle 329.
zo Štiavnice býval vraj medzi bralami v Sitne, živiac sa korienkami, ako Štefanko Slamka
(Veieba Sitna) a ledva mohli na počiatku zimy dostať ho domov. Z jeho pozostalosti jedon
starý viničný nôž opatruje naše slovenské Muzeum.
Dotyčné udajnej pivnice pod pavillonom znelo, že traja hľadači pokladov zo sv.
Antola mali už odkryté tri schody a z vyváženej z nich železnej kramle že dal si ukovať
podkovy ten, ktorý pred nedávnom aj skutočne ukázal mi miesto, kde za nočnej doby
ukradomky v nedeľu kutali. Znak zasypanej jamy bol zaiste tu, ako som to pripomenul, prv
než mi ju teraz ukázal jedon z hľadačov, ešte živý. Miesto to nachodí sa v čírom kyprom
kameni, ktoré s veľkým hrmotom sosype sa, náhle ho trochu podoberieme, hroziac
okaličením, tak že pracovníci musia veľmi na pozore mať sa. Udaného dňa (13. aug.), hybaj
úc sa z domu o 3. hod. po polnoci, o východe slnca boli sme už v horárni, kde zaraňajkujúc,
desať bystrých chlapov, ktorých samá zvedavosť pobádala k úsilnej práci, odmetávalo a odkrbovalo kamenie za pol dňa bez výsledku. Poneváč ani na rovnú zem pred pivnicou, akú vraj
hľadači pokladov našli, neprišlo sa, ba ani výhľadu na to nebolo, poneváč pomedzi kypré
kamenie vpichovaný prút len vždy hlboko išiel: prácu pristavil som. Keď zaiste desať
chlapov, vo dne smelo pracujúcich, na schody prijsť nemohlo; to tým menej mohli docieliť
traja, pracujúci po tichu v noci a nad to v nedeľu.
Tam teda pivnice niet. — Poneváč ale dosvedčilo sa, čo vážni a učení páni (Tamže)
mne vyprávali o klenutí a jaskú, viditeľnom zo Zbojnického bralca: tak možno splní sa ešte i
to, čo mi vyprávali o pivnici v hrade. Divno zaiste, že po takom otvore, ktorým by človeka po
povraze boli do pivnice vpustili neostalo stopy. My sme zas kopali, menovite kde zdálo sa
nám, že jesto sklepenie, ale bez výsledku.
I sem prišla jedna stará žena zo sv. Antola, ktorá že prítomná bola za mladi, keď v čas
hrabania sena (ešte za panštiny) samopašná chasa pichla jednoho paholčoka do pivnice cez
mreže. Ukázala nám ale pri zrúcanináce také miesto, kde po viacnásobnom a hlbokom kopaní
ničoho sme nenašli: prijali sme jej svedectvo len za púhe povedala, povedala. Poneváč však o
tých mrežach toľko povedačiek v ústach ľudu koluje (jednej dievčici, hrabáčke, na hornej
ilijskej lúke zaviazly hrable cez mrežu; inému, Štiavničanovi, palička atď. a mreže viac nájsť
nemohli): musia .mať nejaký základ; a ten nachodím v tom, že vskutku do nedávna v panskej
komore vo sv. Antole, medzi iným starým železivom povalovaly sa železné dvere z pivnice v
zámku, z hrubých ráfov na spôsob mreže ukované, až železo z nich na iné potreby
hospodárske obrátené nebolo. Jestli dvere na pivnici na tom opustenom mieste ľud dlho
vídaval, nemohol o nich ne básniť.
329
Na teraz v pliešovských horách (stol. Zvolen.) zdržuje sa podobný človek z intelligontného stavu, a trvá tam i v zime, a kam večer dojde,
tam spraví si z raždičiek búdku, náklade ohňa, a prenocuje tam. Po hore je vraj Plno takých búdičiok. Do domu vojde zriedka. Ľuďom
pomáha pri práci, meno mu však nezná nikto.
241
Pri tejto príležitosti (ako i pred týždňom, v sprievode mojich milých štyroch hostí,
dvoch z Čiech a piatich mladých Žibritovanov), bystré zraky mojich desiatich kopáčov
hľadali na stenách brál pod pavillonom (ba i okolo celého Sitna) latinský nápis vo
vykresanom ráme, na ktorý upozornil ma knieža Filip Coburg; ale nájsť sme ho nemohli. Pán
ten videl ho v sprievode daktorého arcikniežaťa pred asi 25 r.; keď ho druhýraz hľadal a aj
iným hľadať kázal, nápisu nenašli. Steny brál sú niekde mosaikovite dopukané, tak že na prvý
pohľad ľahko môže sa zdáť, že nápis vidíme.
Ešte jedon vedomec mal nám prijsť ukázať dieru, do ktorej on, ako sa chvastal,
zpúŠťal sa sťaby do žitnej jamy, až spadol dolu asi na tri siahy hlboko. Poneváč na takéto
tajomstvenné diery od krátkeho času inakším okom hľadím (vidz tu nižšie, v opise kaštiela
pečenického a inde v otvárajúcej reči VII. valn. shrom. Muzeálnej S. Spoločnosti): nebude sa
nikto diviť, Že jednoho zpomedzi kopáčov poslal som schválne po neho na Beluj; ten ale
„krútikom chvostíkom" neprišiel: a tak velemúdre usporil nám zbytočné hľadanie.
Tak myslím, že týmto posledním zkúmaním vyčerpané je všetko a netrúfam, že tak
skoro našiel by sa dajeden, kto by ma zaviedol k pivnici alebo k diere. Čo v tomto okamžení
počúvam, že viacerým otvorilo sa Sitno a šli z kancellarie do kancellarie, kde páni písaH, ale
žiadon sa neobzrel a z posledný kancellarie že ukradli modlitebnú knižku, ktorá dosiaľ má byt
pri rukách; ľahko vysvetlí sa tak, že knižku patriční na Sitne našli, a ostatnie k nej pribásnili.
Patričný kradca že každý rok až do smrti na výročitý deň práve hýbal sa z rozumu (!)
Najnovšia novina k neuvereniu je, že Štiavnica nemá dostatočnej pitnej vody, a
pomýšľa vypožičať si jej od — Sitna. Bodaj by tože teraz bolo tak bohaté na vodu, ako vtedy,
keď meno svoje dostalo pred vekmi a vekmi od rastliny vodnej! Vypáčený mal by byť
takrečený grant nad „kuchyňou" čili studnička u cesty, ktorá po žliebkoch dáva vodu do
grantu, kde napájajú sa ovce panské (alebo iný hojný stok dolu nižšie v „Cibuľovskom poli" v
ilijskom chotáre). Vodu odtekajúcu neral som 28. októbra 1899 po úpljiej šuchote, vyše
mesiaca trvavšej, keď všetky potôčky okolo Sitna boly vyschnuté: ešte dala za minútu vyše
troch litrov, čo za deň činí okolo 44 hektol.! Druhý raz meral som ju 4. decembra, keď Sitno
bolo pod sňahom a veľmi mrzlo, ešte dala za minútu 1 % litra. Možno, že priberú i vodu zo
studničky na „kuchyni", ale tú merať nebolo možno, poneváč odtekajúca voda tratí sa v čas
suchoty do zeme. Inde (Veleba Sitna) povedal som, že severná strana Sitna je najbohatšia na
vodu.
Tohože dňa 28. okt. zamýšľal som merať i dva pramene na temäni, totiž „Močidlo" a
studňu nad bralami, ale podarilo, sa len jedno, lebo z „Močidla" odtekal síce, ale popod zem
dobrý potôčok, tvoriac hojnú studnicu „na Salašiskách", druhú nad chodníkom vedúcim od
Salašísk k temäňu medzi skalami. Zadivil som sa, keď som počul, hore idúc, tam vodu čurkať.
Od Salašísk tratí sa do vodovodu. — Studňa nad bralami v zpomenutý deň, po toľkej šuchote,
dala, na koľko bolo možno vodu medzi skalami zachytiť, za minútu jedon liter, čo za deň
učiní okolo 15 hektolitrov; Boh vie, koľko odtéka jej spodkom pomedzi bralá. Po dažďoch
možno brať túto koľkosť snáď dvojnásobne alebo i trojnásobne. Je to pravý div Božej dobroty
a štedroty, ktorý nikto rozlúštiť nevládze. Domnievame sa, „že nejaka podzemná sila od dola
dvíha vodu do hora." Avšak dľa pravidla, ktorého držíme sa pri odvodňovaní výmočistých
pozemkov, že čím hlbšie uložené sú trubice (poť. kryté podchody), tým z väčšej plochy
242
priťahujú vodu; mohli by sme osvojiť si mienku, že zas len ide voda z hĺbky hore. Ale plocha
na to snáď nie dosť veľká. — Kladiem teda sem najprijateľnejšiu mienku p. Štefana
Truchlého, merníka u kamenouhelných baní Ústianskych v Orave. Tomu k vôli premeral som
prv plochu výšudaného dňa 4. dec. Podotýkam, že je to iba čiastočka velikánskej planiny; ale
celú nemožno tuto brať do povahy, poneváč kloní sa veľmi a leží niže úrovne (niveau) studne.
Od studne po pavillon jesto 278 m, po prieky 128 m; poneváč ale plocha jak nad samou
studňou, tak zas pri pavillone úži sa veľmi, predstavujúc ovál, asi dvarazy tak dlhý ako široký;
berem aj zo zdĺžosti len toľko, ako šírosť obnáša, totiž 128 m, čo činí 16384 m, čili asi 5 kat.
jutár. A práve tento kus nekosieva sa nikdy, ale slúži za pašu lichve horárovej. Poneváč ale
zväčša také rastliny plodí, ktoré lichva nechce, len z čiastky býva vypasený, na ostatňom
zostáva mnoho stariny (stará uschnutá tráva), ktorá pravidelne uhníva a tvorí prsť.
Nabral som i zeme, ako ju krtice do nápadne veľkých kopencov vyryly. Je úplne
čierna, ako vôbec všade na Sitne a okolo Sitna. Na ohni vyhorelo z nej (rozumie sa, prv
vysušenej) 20%. To sú vegetabílne čiastky. Sám povrch pod pažiťou shorel by snáď všetok.
Svah je tu malý, a plocha ukazuje, kde tu jamy, ba aj akoby malé sedlo.
Theoria: Ku povstaniu studnic alebo žriedel potrební sú .nasledujúci súčinitelia: 1.
Vrchnia, dobre ssajúca a prepúšťajúca vrstva; 2. spodnia, neprepúšťajúca vrstva; 3. táto
neprepúšťajúca vrstva musí byť korytu podobná a ku žriedlu koľkotoľko naklonená; 4. koryto
čím najrozsiahlejšie; 5. časté dažde, hmly, rosy, vlhké povetrie a hojné sňahy. Toto všetko
nad studňou na Sitne výborne spolupôsobí. A preto nie je div, keď aj po čas suchoty hojnosť
vody má, čo aj zkúmateľov prírody prekvapuje. Ku bodu 1.: PovrŠná vrstva je prchká, najviac
z prsti pozostávajúca a ako taká je veľmi spôsobná hojne a rýchlo vodu do seba brať, a túto
smerom ku stredobodu zeme dobre prepúšťať.. Je trávou porastená, ktorá a jej korienky vodu
zastavuje. Jej sklon ku studni je malý (snáď 4—5 cm na 1 m), následkom čoho voda, ktorú
zem hneď nemôže do seba pohltnúť, len pomaly tečie, čím nabýva času do zeme v hojnejšej
miere vsiaknuť. Ku bodu 2. Pod površnou, dobre prepúšťajúca vrstva leží druhá vrstva skalná,
celistvá, bez škár a dier, ktorá vodu neprepúšťa. Ku bodu 3. Ako vrchnia ssajúca vrstva (síce
málo), tak spodná, neprepúšťajúca vrstva je korytu snáď úplne podobná, ktorá môže vodu
shromažďovať a ku studni viesť. K bodu 4. Priestor 5 jutár je dosť veľký. Ku bodu 5. V
Štiavnici dľa 36-ročného pozorovania priemerná výška zraženiny činí ročne 857 cm. (Dr. O.
Schwartz. Klimatológia str. 34), t. j. na jedon štvorcový metr spŕchne vody ročne 8y2
hektolitra. Môžeme teda s istotou tvrdiť, že na Sitne najmenej 60 cm činia zraženiny, t. j. že 1
□ m površnej vrstvy 6 hektolitrov vody cez celý rok do seba naberie z dážďa, sňahu, mhly,
rosy a z pár vodných, v povetrí nachodiacich sa. Na Sitne sú hojné zraženiny; veď je to náš
„hnilý kút"!
Zásobovanie studni stáva sa nasledovne. Površná vrstva ssaje do seba vlahu, ani by
človek nepomyslel, jak mnoho a rýchlo. Vsiaknutá vlaha poberá sa vždy hlbšie smerom ku
stredobodu, až narazí na druhú, nepriepustnú vrstvu 330., tam se staví, a prinútená je úbočím,
330
Jestvovanie tejto studne na temäni a hojnosť vody v nej tak trvanlivej, že niet pamiatky, že by bola kedy úplne chýbala; v skutku
dovoľuje súditV íe vnútro Sitna jo celistvý, kompaktný kameň (nevyvrevší až na povrch íedič?), a že nemôže mať v sete dlhých a
rozsiahlych jaskýň, ako horí vyššie povedané. Keby bolo tých dier toľko a v tej výške popud samú studňu, a menovite všetky len v obvode
studne: nebolo by mohlo byt o nej nikdy ani chýru, lebo voda by sa tratila do hlbokosti, alebo aspoň dierami vyvierala by von. Práve tak pi.
243
stráňami a svahom koryta ďalej a ďalej ku nižším a nižším bodom koryta prenikať; viac a viac
množiac sa zo všetkých bodov sem dotekajúcimi vodami, až konečne tak zmohutnelá dorazí
do studne, kde vyprýšťuje sa. Ako už bolo povedané pod bodom 5., na Sitne ročne na jednom
štvorcovom metre najmenej 6 hektol. vlahy vsiakne, teda na 10000 □ m 96000 hektol. A keď
by pre rozmanité prekážky a ztráty v samých vrstvách len 10. čiastka tej vody dostala sa ku
studni, tak predsa ešte denne vyprýšťovaio by sa tam okolo 26 hektolitrov, a studňu by hojne
zásobovalo. To je dosť pre akúkoľvek domácnosť, ba zbudne i pre iných a na odtečenie.
Stále a trvanlivé, dostatočné a hojné zásobovanie studne i v dlho trvajúcuch suchotách,
i v zime stáva sa takto a závisí jako od tej diaľky, odkiaľ dovádza sa voda, a aj od vlastností
zemín a látky vrstiev a v nich nachádzajúcich sa prekážok, tak tiež aj od sklonu. Samo sebou
rozumie sa, že čím z väčšej vzdialenosti voda ku studni tečie, tým neskoršie, po hodinách,
dňoch i týždňoch ku studni dochádza. To vidíme i na povrchu pri potokoch, riekach. Ale
vnútri vo vsrtvách zeme stáva sa to nepomerne neskoršie a zdĺhavejšie. Lebo tam nemôže sa
tak svo-bodne pohybovať, ale musí sa ťažko boriť a cestu si raziť, prekážky (skaliny,
nepriepustné zeminy) obchod'! Čím je zem hustejšia a menej priepustná, tým viac času
potrebuje voda. Od sklonu tiež mnoho závisí; pri veľkom, i napriek väčším prekážkám,
rýchlejšie; pri malom, i na vzdor menším prekážkam, pomalejšie zásobuje studničku. Na
Sitne platí to isté. Voda priteká tu zo vzdialenosti asi 200 m, čo je dostatočné ku stálemu a
riadnému zásobovaniu studne nad bralami. A keď by aj mesiac alebo i dlhšie šuchotá tam
panovala, alebo aj cez celú zimu, keď je zem zamrznutá, žiadnu vlahu neprepúšťala, tak bola
by hojne a stále zásobovaná. Lebo keď bereme len pol dňa, ako najmenší čas na stečenie vody
ku studni jedno ho prvého metra, čo je veľmi málo (vezmime si len za príklad zamočený
visiaci uterák, koľko hodín treba, kým z neho celá voda zkvapce a ztečie! A ten je vystavený
vyparovaniu, čoho v zemi toľko niet, a je tenký, prekážok málo, a sklon najväčší: i
presvedčíme sa, že pol dňa ku stečeniu jednoho metra vrstvy je nepatrné); najmä ale keď
povážime, že na Sitne je sklon malý a čo je hneď tam aj vrchnia vrstva dobre vodu vedúca,
len veľmi pomaly môže ztekať: tak by z 200 metrovej diaľky voda len po stoch dňoch celá do
studne stiekla a ju prestala ďalej zásobovať, jestli by za ten čas dážď nepadol a iné vlahy do
zeme nepresiakovaly. Keď túto, ináč všeobecne platnú theoriu upotrebíme, nemusíme utiekať
sa k neznámym podzemným silám.
Zbýva mi ešte prehovoriť o teplote a chlade studnice. Čer-stvotu (studenosť, chlad)
alebo aj letnotu (teplotu) voda sitnianskej studne, tak ako aj iných, dostáva zo samých vrství,
v ktorých a po ktorých preteká; tieto ale ju zase dostávajú z površia a síce tak: že v lete
povrchná zem bere do seba teplotu a ju odvádza do vnútra tak pomaly, že len v jaseň, poťažne
v 2ime dochodi teplota hlbšie do vrství tam, kde voda sa shromažďuje. Túto teplotu bere aj
voda do seba, a ako taká oletnená (jak precízny to výraz v slovenčine!) vychodí na površie, a
nejedna stud-nica ani v tých naj treskúcej ších zimách nezamŕza na hodnú vzdialenosť. (Tu
každej zapustenej jame (bani štôlní) ostane aspoň stok, ta z daktorej tečie hojný potok; tak na Prenčove, baňa Štefankova; na Belej, niže huty'
hojný potok; v Pukanci majú potoky len z niekdajších báň, a tie inaly stupv a mlyny; vo Bzenici pod Ravenskom atď.
244
mohla by prísť ešte do povahy neutrálna a stála teplota veľkej hĺbky, keď totiž z veľkej hĺbky
žriedlo vyviera.) Cez zimu zase zem nabere sa pomaly zimou, ktorá len k jari, poťažne v lete
dochodi ku vode vo vrstvách, a schladí ju tak, že i v najväčších horúčosťach letních vychodí
studená, čerstvá. Ale nielen týmto spôsobom ochládza sa voda, lež i svojím vyparovaním sa
na povrŠí i vnútri. Para pohlcuje teplotu nielen povetria, ale aj zeme a vody samej. (Štef.
Truchlý in litt.)
15. nov., keď som druhý kráť vodu meral, vtedy fotografoval som aj takrečené
Mardelly či jamy, o ktorých činí sa zmienka vo „Velebe Sitna". Či boly voľakedy spravené
tým úmyslom, aby sa voda do nich sťahovala a tak suchá plotna získala: teraz môžeme ich
(nie inak i „šiance") považovať za jednoho súčiniteľa k zásobovaniu vodou „Močidla", studne
na kuchyni, „grantu" a ostatních nižšie ležiacich prameňov. Lebo v čas veľkých dážďov a
odmäkov stoja vodou plné „ako peniaz"; kam že podieva sa ich voda, nie-li do zeme? A keď z
niektorej i preteká voda, padá zas do inej mardelly, a sotva môže ujsť kvapka, že by sä nepoďkala na jednu lebo druhú jamu, keď ich je mnoho a miesty 5—6 v riadku jedna pri druhej.
Množstvo krtičích a myších 331. dier napomáha tiež vnikanie.
Ešte mohly by prijsť do povahy studnička (slabá) na „hornej Ilijskej lúke" a „Kania
studňa" na Valovskej, ktorá je snáď tak hojná, ako grant, ale merať ju nebolo možno, penováč
odteká popod žliebok a netečie do válova. Žliebok i válov je rozpukaný a shnitý. Všetko
zaiste z roka na rok pustne, stoly, lavice, ba i studničky. Ani pavillona na Tatárskej viacej
niet; o najzaujímavejších ružach šípových a o partiach prekrásnych (Petrov vršok) ani
nehovoriac, ktoré všetky ohňu, sekere a motyke-ustúpiť musia. Pomaly snáď pozbudne naše
utešené Sitno všetkej vedeckej pôvabnosti naprek tomu, že turistov pribúda a aj nový chodník
od Almášskej ku samému „cintorínu" na Tatárskej povstal ich príčinlivosťou. Ostanú len
bralá, lúky a výhľad s vrchu do doliny, a z doliny do neba". Inde zakročia vedecké spolky u
majiteľov zemských za ochranu prírodných krás a pamätností.
Kania studňa leží južne od Potrovej hory, v ktorej pod Petrovým vŕškom, v smere nad
„Gretzerovou studničkou" videť ústie niekdajšej zapustenej (zdolne) štôlne či bane; či tá
zásobuje vodou Gretzerovu studničku?
Zbýva nám ešte slovíčko o zrúcaninách hradu sitnianskeho. Opísané sú dostatočne v
„Dodatku" k „Velebe Sitna"; Predovšetkým vidíme na strane 22, krásny, verný pôdorys.
Hrubé, čierne, pravé čiary znamenajú zdi, ešte i teraz stojacie; tenké krivolaké čiary obrysy
brál. I. horní hrad, II. dolní hrad, III. dvor. a) bralá, len z d'aleka viditeľné, i s uhlom
severovýchodným hradu u) medzi stromovím pre veľmi bielu maltu prekmitajúcim. Pod
uhlom a pod východnou stenou Škárky v brale a rozpukliny sú pekne vyzdené a vyplnené; b)
priepasť či rozpuklina medzi bralami, kde pri i) dlaby svedčia, že tam bola povál alebo most;
c) a d) skaly, e) vežička, akožto pozostatok z hornieho hradu, f) škára, malej jaskyni podobná
331
Ľudový vtip podsitniansky. Ked dajedon ku pr. zpomedzi žencov má mena a „odmioňa sa", rečník, držiac poliár alebo sHenicu v ruke,
blahoželá nielen tomu jednomu, ale pripomína aj ostatných asi takto: „Nech Pán Boh pomáha aj Paľom, aj Ondrejom, aj Janom, aj Jozefom,
aj Ďuxom, aj . . . Jedon zavolá zo zástupu: „Len myšom nie!" — „Nuž prečo?" ozve sa daktorý Mišo — „Lebo obilie kazia!"
245
(hore vyššie ako malý jask pripomenutá); g) izbica, ktorej dve steny tvorilo bralo, a od hora
mohlo sa z nej alebo do nej prejsť úzkou medzierkou pomedzi bralá. Kde mohla byť dlážka,
tam je múr o pol metra hrubčí. h) Diera na dvore, akoby hrtáň do pivnice; s) schody do
hornieho hradu; zp) zeď poludňajšia; zs) zed severná.
Baďan. Bohuníce.
V II. sväzku „Tovaryšstva" vedľa púhej zpomienky predhístorických nástrojov
bohunických, a vedľa holého vyobrazenia nálezov sitnianskych: podal som v článku
„Starožitnosti v Honte" súborný či súhrnný illustrovaný obšírný opis nálezov celého okolia,
počnúc s Bohuniciami. Patrilo by nadpriasť i niť túto. Vtedy ešte nemali sme sami ničoho z
nálezov bohunických: teraz však, vďaka príčinlivosti pánov učiteľov, Sámuela Kupčoka,
pukanského a Sámuela Hrúzu, bohunického, v našom Museume máme 9 kamenných
nástrojov, a síce dve kladivá porúchané, dve sekerky neporúchané a päť porúchaných, všetky
bez dier, a jednu veľkú 15 cm dlhú, 6% cm širokú, 3% cm hrubú) z pieskovca so započatou
dierou! Započaté vŕtanie predstavuje pyltkú mištičku na 3 cm širokú a 3 mm hlbokú. To je
pr.e mňa dosiaľ nové. Nájdená bola „na dielcach" v bohunickom chotáre. Podobá sa želiezku,
trochu hrubšiemu, z neveľkého hladidla spiežového. (Daroval mi ju p. J. Fuchs, ev. farár v
Bohuniciach.) Čo viac, máme dve kamenné (z pieskovca) kladivá s dierkami zo súsedného
Baďana, ale nájdené na klastavskej strane, ktoré kúpil som od tamejšieho pastiera Mráza.332)
Keď som pri Baďane, nemôžem nepripomenúť na tamejšom ,,Tlhajci" (kopec, ba celé
neveľké brdo, kde prevažuje sa hradská K Pečeniciam), kruh z kameňov. Prvú zvesť dostal
som o ňom vo vábivej podobe, že tam jesto „skamenieto mlynské koleso", lebo je jej
velikosti, ako veľké mlynské koleso. Roku 1896 26. augusta vyšel som to obzreť vo sprievode
tamejšieho učiteľa, rychtára a iných, opatrených motykami ku prezkúmaniu nálezu a
náleziská. Kruh skutočne našli sme na zapustenej starej ceste vedľa novej hradskej, a preto,
poneváč vozy tade chodily, na jednom boku bol kruh porúchaný, t. j. tam už kamene chýbäly.
Záležal z plochých kameňov, po boky (na dlhšiu hranu) do zeme zakopaných, v pravideľňom
kruhu, s priemerom 5 m 26 cm či s rádiusom (polomer) na 2 m 63 cm. Na čo to bolo, to nikto
nevie, ani o kruhu nikto prv nevedel; len vtedy teprv zpozoroval ho kováčov zať, rodom z
Prenčova, ktorý mi aj prvú zvesť zaslal, povestí o ňom niet u ľudu; alebo aspoň dosiaľ
nedozvedel som sa navzdor doptávania. Dal som kopať pod kamene, aby som se presvedčil, či
nejaká zeď alebo jej základy nesiahajú hlbšie, ale ničoho sme nenašli. Boly-li terajšie zbytky
nejakými základmi dajakej drevenej väze, ktorá dávno, dávno zanikla, že žiaden ptáčik ani
letáčik o nej už vyprávať nevie?
Takto lámal som si hlavu, hádajúc výklad alebo hľadajúc aspoň nejaký analogon;
zachytiac sa už, ako o slámku, aj o názov honu „pod kolesom" v krupinskom chotáre, o
332
Jeho otec videl „ohnivú strelu", ako udrela do duba, a predpovedal synovi, že o sedem rokov nájde tam strelu skamenietu. (!) I našiel
skutočne,, ale dve, ktorými liečil choré škuráty ovciam a vymäná kravám. Kto vie, či nebojí sa, že teraz ja pokračujem v jeho umení.
Liečenie záleží v datýkaní sa chorého miesta. — K tomu istému cieľu a tým istým spôsobom upotrebúvajú aj hlavu zo žlny. Žlnou nazývajú i
samú tú chorobu. Okolo Trnavy „hromovými kameňami" lieča i zapuchnuté hrdlo ludí. (J. Klempa „Storožit. v Linčí." Kalendár Sväto voj
tešský 1888, str. 61.)
246
ktorom trúfal som, že od takéhoto kruhu či kolesa mohol povstať; no i ten rozplynul sa mi v
mihu, keď som sa dopátral, že otázna roľa má podobu kolesa. Väzel som teda v úplnej
nejistote. Až tu pred nedávnom (hynávod), obráťac se s inou otázkou k p. M. Kubínyimu,
Šťastnému zkúmateľovi oravských starožitnosti a majiteľovi krásneho a veľmi cenného
musea v Oravskom zámku: 16. februára 1900 obdržal som z jeho láskavosti osobitné odtisky
jeho článkov, opisujúcich a znázorňujúcich náleziská i nálezy. („Mittheilungen der
Anthropologischen Gesellschaft in Wien. XIII. a XIV. sv. 1883, 1884.) Pri druhom článku,
zpomedzi viac kruhov, väčších menších, nášmu kruhu podobných, odokrytých vo Vyšnom
Kubíne, vyobrazené sú dva, liŠace sa od nášho len v tom, že sú v priemere až 10 m veľké; že
kamene okružujúce (ktoré tam zovie ľud skriželami. J. Kohút in litt.) kladené alebo sadené sú
po konci, a nie po boky; a že v nich nalezalo sa mnoho popolníc, tak že každý kruh
predstavuje akoby osobitné pohrobište. V našom kruhu, keď som na povrchu črepov
nepozoroval, ani na um mi nezišlo, hľadať nádoby pod zemou, čo však pre lepšiu istotu môže
sa ešte stať.
Predbežne aspoň domýšľať sa môžeme per analogiam, že i kruh na Tlhajci označoval
hroby alebo aspoň jedon hrob. Kubínske kruhy dávajú nám asi i na to vývod, prečo kruh na
Tlhajci zbadali len teraz; boly totiž až na 1 m pod zemou; tak i náš kruh mohol byť pôvodne v
zemi či pod zemou, a ak len v najnovšej dobe zmizla (ku pr. po veľkom prívale) poslednia
tenká vrstva hliny, skrývajúca kamene pred zrakom ľudským, zbadali ho ľudia.
Teda máme analogon, k čomu dopomohol nám p. M. Kubynyi; za jeho láskavosť
vzdávam jemu i tu dieky. Škoda, že redaktor uvedeného viedeňského časopisu nepripomenul,
či a kde Podobné kruhy už boly odokryté. Náš, keď aj nie úplne dôstojne ale predsa môžeme
postaviť oravským kruhom k boku. (Aj na iných pohrobištiach malo by sa dávať pozor pri
kopaní, či popolnice, dovedna patriace, neboly zatvorené spoločným kruhom kamenným?) —
Trefne poznamenal dr. Ján Schwarz, pravotár v Pukanci, že „kde jest Tlhajec 333), tam musí
byť aj Tlhaj." Na to odpovedal som vtedy: „Snáď nájde sa časom na inom mieste veľký kruh,
ten „Tlhaj", ktorý vyzradí nám niečo a tomto malom Tlhaji či Tlhajci." Či sme ho už našli? (Z
akého koreňa, alebo z dvoch, môže pochádzať slovo toto: tleť a háj? tehla? — V Gemeri
dedinôčka Tilhoň-Turec. Letopis Mat. slov. VI. 2. „Náčrtky miestopisné M. Hontu" str. 10.
g.) Stoj tu aspoň zpomienka kruhu kamenného na Tlhajci, lebo — — šťastie, že stačil som ho
pomerať a poznačiť! Idúc tadiaľ do Pečenie 9. okt. 1899, už bolo márne všetko naše hľadanie;
zmizol nám, ani tie otvory k tým pivniciam s tými pokladmi, že ich druhýkráť nájsť nemôžu!
Blízo334) vybrali jeho kamenie na cesty. Nech nikto nepovie, že nám to neujde, čo je v zemi a
pod zemou!
333
Tak podobne mohlo by sa povedať, že kde jesto Pukance, tam musí byť aj Pukan; a skutočne zdá sa, že P. Križko (Slov. Pohľady 1899.
str. 99.) covažuje Pukanec za dimínutivum zo slova Pukan. Na to poukazuje aj to maď-Baka.
334
Tohoto slova užíva sa v mojom rodisku, vo Bzcnici, a snád i inde na Pohroní, v tom smysle ako „pravdepodobne", „snád, azda".
Nepamätám sa> že by som ho bol voľakde v literatúre čítal.
247
Breznica.3 335.
Cez Tlhajec, smerom ta k Pukancu, stúpal som 19. sept. 1897 s úmyslom obzreť
domnelé starožitnosti zo zaniklého hradu na Breznici poniže Novej Bane, oproti Svätému
Beňadiku. Na druhý deň skutočne zavčas rána vytrhli sme, malá spoločnosť, dr. Schwarz,
dvaja Kupčokovci a ja, cez strmé pukanské vrchy, trochu i blúdiac, cestou i botanisujúc, a
dlhou takzv. „Chválenou dolnou" (My sme ju nechválili, menovite nazpät idúc, lebo sme boli
hladní; a hlad je mrcha sprievodca na dlhú pešiu cestu!) breznickou ta ku Hronu. Starožitností
sme nevideli, lebo ich niet, vyjmúc srdcu podobný vŕšok zo strielky z kremeňa, vykopaný
brežskými (Brehy) hrnčiarmi v hline, ktorú si kopú v breznickom chotáre, aby ju miešali so
svojou. — No obzreli sme si na strmom vrchu, „Tomanovom rígli" (442 m) pozostalú zed z
Breznického hradu a sklepenie asi z pivnice. Predišiel nás ta Karol Dodek, mladý kováčsky
majster z Novej Bane, kreslič výborný, chlúba nášho remeselníctva. On našiel tam štyri
čriepky (dva ornamentované) a jednu pracku, ktoré predmety, ako aj zeď, odkreslil.
V našej literatúre nachodím zpomenutú Breznicu v Sasine-kovom Letopise 1877. II.
„K topografii Slovenska" str. 199.: „R. 1276 Martin, opát od sv. Benedika nad Hronom,
protestujeproti arcibiskupovi Filipovi, ktorý po Tatároch ovládal ich niektoré zeme a nevrátil,
a síce pozemky v Parkane, v Udvarde, v Nemcach, Rybníku, Čejkove a Breznici (Berzenthe).
(Magyar gion III. 300.)" — ,,R. 1277 kláštor sv._ Benedika nad Hronom požaduje nazpak
zeme: Nemce, Rybník, Čajkev a Breznicu, ktoré Filip, ostrihomský arcibiskup, po tatárskom
pliene bol ovládal Tamže 300., 383." — R. 1312 dominica Laetare kláštor sv. Hipolita na
Sobore dosvedčuje, že mnísi zo sv. Benidika nad Hronom protestujú proti ostrihom. kapitule,
že im bezprávne odňala majetkovú časť v . . . Breznici (Weer Senche). Fejér: Cod. dipl. VIII.
1. 478." Tamže str. 206. — Druhé miesto v našej literatúre, kde zpomenutá je, sú Slov. Pohl.
XII. „Slov. miestne názvy", 247., kde P. Križko v krátkosti podáva dejepis takto: „Breznica,
už pred r. 1240 jestvovavšia obec a hrad Breziňche, po r. 1240, teda po tatárskom pustošení
iba hrad Berzenche v Tekove; M. I. 612 a B. o. 143. Tento spolu i s obcou spustošený hrad
vystavil poznovu arcibiskup ostrihomský Filip, avšak trenčiansky Matúš Čák ho zase
podkopal a znivočil. Pozdejšie ho zase vystavili, no už r. 1411 spomína sa sťa „castrum
fractum", totiž porúchaný hrad, ale vzdor tomu stál až do r. 1475 a r. 1472 stal sa majetkom
kráľovským; len nepatrné pozostatky z jeho zdloznačujú miesto, na ňomžto niekdy stál." —
Dopľňam z Knauzovho diela „Sz Benedeki apátság": „Mocný zámok to mohol byť, keď
listina z r. 1313 menuje ho „castrum egregium". U. o. II. 658., 688. Nenie isté, zdáliž v
listinární ostrih. Ladula 3. 1. 18. rozumie sa tento zámok ako „castrum fractum". Pozdejšie
zas bol vystavený, a spravovali ho kapitulskí úradníci v Nemcach. Jenon z nich, ..egr, Barhos
de Hertquikovyer Castellanus Castelli Berzencze" roku 1468 s ozbrojenými svojimi ľudmi
„more predonico", spôsobom lúpežníckym zajal Štefana, abyvateľa kremnického, do hôr
zavliekol, tam mu 70 strieb. mariek odobral, a za celý deň zajatého držal. Pätnásť mariek
vrátil mu, ostatnie pred vrchnosťou novobaňskou tiež vrátiť prislúbil, ale peneváč nesplnil bol
335
Po pravde malo by sa vyslovovať a písať Brežnica, ako ešte aj, bárs zriedka, počuť, poneváč pochodí od slova breh (Vidz článok „Nová
Baňa"). a nie snád od slova breza, brezina. Ale musíme vari tak nechať, ako behom vekov stvrdlo to ž na z.
248
povolaný roku 1470 pred nádvornika Michala Orsagh. Archív sv. ben. fasc. 57, 15. — R.
1472 arcibiskup Ján Vitéz v smysle uzavretej smluvy prepustil hrad kráľovi. Katona. Hist.
crip XV 555. R. 1475 žalujú Malo-Topolčanci, že breznický kapitán, Ďúr Besenyôi —
castellanus fortalicii de Berzencze — vylúpil Malé Valkovce, a potom pred sv. benedický
conventus citovaný bol Archív sv. ben. 20. 28."
Ďalej ešte tamže má Knauz: „Levický pán Ladislav r. 1446 s českými žoldniermi
vydrancoval šiahsky kláštor, a ináč dlho šarapatili ešte v tomto kraji české vojská. Blízky
(skleno) teplicky hrad r. 1456 mali v moci Husiti. R._1464 Mikuláš Bodok, kapitán
breznický, i do tohoto hradu prijal Čechov a pustošil s nimi. Thu-roczi tamže III. 66. A ledva
kráľ Matej r. 1465 vypudil českého Švehlu z Kostolian, a ledva potrel r. 1467 českých
Bratrov: už nové nebezpečenstvo hrozilo kraju. Lebo keď nespokojenci, s prímasom Jánom
Vitéz na čele r. 1471 povolali do krajiny Kazimíra, kráľa poľského, prišli do moci Poliakov aj
hrady: teplický, breznický a podzámčanský, Revište, kým Poliaci cez Šahy neod-tiahli do
Nitry. Kachelmann f. h. III. 102."
Takto v nešťastnom zámku nikdy nič dobrého neprebývalo; a to snáď ani v iných
hradoch, preto ľud bál sa ich, a má ich zväčša v zlej rozpomienke. A nelúpili len českí Bratri a
žebráci; vlastne bez vodcovstva pozostalé čaty z vojsk Jiskrových, ale v tej dobe zbíjali a brali
násilne aj iní mocní páni, len že tých zvali nie zbojníkmi, ale rytiermi a zámockými pánmi!
Pečeníce, Klastava.
Spomenul som z počutia „násyp či cestu, vedúcu od Pečenie až do Súdoviec". 336)
Podobne vyprávali mi o kopčoku vedľa mlyna „lúkovského" (= na lúkách) v chotáre
Bátovskom. Tento mlyn ešte ženie voda potoka almášsko-pečenického;ale hneď poniže neho
spája sa so štampochským potokom a tvorí potok Sikynec, kterýPerecom Levickým
sosilnený, ústí do Hrona pri Kämeňdíne. Bátovce sú mestečko slovenské na hradskej, vedúcej
od Štiavnice a Pukanca I do Levíc; Pečenice neveľká obec, medzi ktorou a Baďanom ležia |
dve súvisiace obce, Dolní a Horní AlmáŠ. Všetko to patrí do blí- 1 zunkého obvodu nášho
Sitna. O kopčoku ide povesť, že je plný 1 starožitností, že ho vojaci, to tureckí, to zas ruskí,
nanosili v čiapkach, ba v hrsťach, a že odtiaľ (dľa inej versie z „ruského j vrchu")'
bombardovali Bátovce, pri čom že odstrelili polovicu z velikého zvona, ktorá polovica že je
zarytá pod kostolom, ani ju nemohli nájsť, z druhej polovice ale že sú uliate zvony terajšie,
Tieto pamätnosti išiel som si obzreť 9. okt. 1899, ako už povedané.
Po samom predku musím pripomenúť, že maličký chotár pečenický, ako je z
juhozápadnej strany, hraničiacej s Bátovcami, úplne bez kamenia, tak strana severná,
„Vínska", a východná „Rošte", je samý kameň; ale nie drobný, nie kamenec, nie Štrk, lež
336
Súdovce toľko čo ľravno? A men,o povstalo sotva od moderných súdov, i ale pravdepodobne od predkrestanskýck ešte.
249
rozsiatych jesto balvánov,337. okrúhlych i polookrúhlych ako desať okovných sudov, i o veľa
väčších, také množstvo a v takých malebných skupinách, že bys oči nechal na nich! T0 inde
nevidíš! Tieto dve stráne boly stvorené pre vinohrady, lebo zem, kým trvala, medzi balvanami
bola veľmi úrodná. Kedysi rodilo sa na tom dosť malom priestore vína 500—600 okoví, a
výbornéhoL tak že jednotlivé parcelly maly majiteľov bohatých pánov zo Štiavnice a z B.
Bystrice. „Teraz tvoja sláva v hrobe skrytá leží, tak sa časy menia, tak tento svet beží." Ak
nezdarí sa nové sadenie a štepenie révy, tak musia dať zemi oddýchuť; len aby i to osožilo!
337
Ale vnútro jo celkovité bralo so svahom pod, zemou, ako zdá sa, na jah do doliny, lebo v dedine nemôžu sa dokopať studne; jedon občan
kopal 8 m do zome, a striela bralo už 15 m a ešte stoku nič. Pooeničani boli by dobre urobili, keby si z Lúžnoho jarku dávno boli potôček do
dediny narazili, kým totiž nižšie na tej doline mlyny nepovstaly.
Mono Zeleus mohlo byť tým menej pôvodným a vlastným monom Pečenie, ponovác tým istým rozmanitým a nejapným
spôsobom prepisovatelia starých listín krstili i Rybník v Tekovskej stolici (Sceleus, Scevleus, Ceuleus, Sewlus, Zeleus, Seusleus, Zeuleus,
Zeules, Zewiews, Zevleus, Zewles), z čoho povstalo terajšie „Garam-Szölösc. Ak to Zeleus je skutočno Szôlôs, tak ono neznamenalo
pôvodne njč viac, iba že tam alebo tam bola vinica. P. Krížko (Slov. Pohľady. 1899. str. 99.) myslí, žo Rybník musel spustnúť, i zaujali ho
Madari, a dali mu meno Szôllôs. To je stanovisko maďarské, z čoho potom formujú si trávo na „vissza-magyarositarú". — Mono „Zoislay"
pokazujo na Slovana. — Iaačoj pri zpotvorovaní miestnych mien slovonských mali neprajníci naši tri „pravidlá": 1. Staré listiny, ako totiž
hlúpi prepisovatelia a polovzdelaní nedoukovia písali mená v nich; 2. podobnosť, čili na čo nanáša se meno zvukom svojím; 3. „z bruchat. j.
bez všetkého rozumu. O zpotvorených názvoch u prepisovatelov, takých len kulinárnych latinákov, ktorí i samú latinčinu cele chybne písali,
nemožno iné povedať, než so sv. Jarolímom, opravujúcim „Betlehem Judský" na „Bethlehem Júdov'": „Librariorum hic error ost." (Lib. I.
Commen. in. cap. 2. Matthaei.) Tehdajší librarii boli na miesto terajších kníhtlačiarov; nech by teraz prvé odtisky nošly pod korrektúru, aká
balamutina by povstala! Chyby libráriov teda treba tiož opraviť dľa živej mluvy, ako skutočne robia ohľadom maďarských mien, ale nio na
chyby prepisovatelov prisahať a dľa nich živú mluvu kaziť, ako robia pri slovenských názvoch. Ved Mullenhof opravujo Ptolomaea („Orava
a Turec". Križko. Slov. Pohlady XII. 726.) Prečo že by nebolo slobodno opraviť kadeakých čarbákov! Znajú oni síce tiež chyby
prepisovatelov, ale len kde hodí sa to do uhelnice ím, ako zlopovestný Jur Volí. (Slov. Pohľady XIX. 49.) Podobnosť ale tie z nenie žiadnym
rozumným, tým menoj vedeckým kritériom. (Toto druhé „pravidlo" veľmi praktisoval J. Kachelmann (Alter des Bergbaues) v prospech
nemčiny, prevracajúc ku pr. Devíčie na Deutsche, Dvomiky na Dornig, Prenčov na Prinzdorf, Almáš na Alm-asche . . . Inde zas Nemci
privandrovavší spravili si ku pr. z H. a D. Ždáne, Oberstein, Unterstein".)
Klastava bola naším neprajníkom do nedávna Klasita, dnes je už Kalási, poneváč nanáša sa zvukom na „klas"! „Kalász" jo síce i tak
slovenské, ale že Klastava nedostala meno od klasu, je každému zrejmé; za jedno, chýrnych klasov tam nikdy nebolo; za druhé, prekáža t.
Bol by som býval náklonný,odvozovať radnej od slova „klásť", a zvádzal ma k tomu i blízky Žiar, i hon „Úkladisko", kdo majú sa vyorávať
črepy (Porovnaj, ruské, kladbišče. hrobitov.), ale slovo klásť s koncovkou ava nemá ani zákonného tvaru, ani smyslu. (F. Šujanský in litt.)
Jestli koncovka ava znamená v reči indickej vodu (Letopis Matice slov. VI. 2. _9.), a jestli to možno potiahnuť na naše rieky ku pr. Rimava,
Šumava, Ondava; a jestli písmena ch mohla by sa behom času meniť na písmenu k: v tom páde "nioli by' sme pomýšlať na slovo chlastať, čo
i tak o tekutine platí. Veď v listine nenio reč ako o obci, Klastave, a!e o doline (Vallem Kalasta).
Mimo toho na „ukladiskach" síce teraz líhava lichva cez poludnie, a podobné miesto pre odpočinok lichvy slúžiace, menujú i v chotáre
pukanskom ukladiskami". (S. Kupčok in, litt.) Či však názov tento má pôvod od ukladania sa lichvy, alebo od ukladania mŕtvol na večný
odpočinok, to mohlo by riešiť len dalšie zkúmanie, či by totiž na ukladiskách alebo v ich blízkosti neboíy nalezené pohrobištia. Ináč, v
bežnej mluve také miesta, kde statok líhava menujeme ležiskami.
Ked je reč o klase, kladiem túto ľudovú „zkúsenosť" nášho kraja sem. „V Jakubovskom mesiaci nieto u nás ani jednej vrany;
vtedy odídu preč, lebo nosia klasy na Babylon väžu" ... (G. Štolmann in litt.) Čo všetko lud nevie!
K zahanbeniu, poťažne k poučeniu slávožrútom, zaznačím episodu, priho divšiu sa dvom turistom peštianskym, ako mi ju sami na
Sitne vyplávali, kde sme i spolu večerali a nocovali. — Uzlíky na chrbtoch, dlhé palice v jednej, mapv v druhej ruke, pustili sa pešo krížom
cez hory a doly od Vacova na Sitno. Čo mali v uzlíkoch, neviem, ale potravu sotva, lebo ked prišli od Ladzian do Klastavy, boli lační, a
neznajúc slovenčiny, nevedeli si pýtať. Chceli mlieka; teda ústami robili m ú m ú, a rukami napodobňovali najprv dojenie, potom sebe na
hlave rohy. „Vidíte, reku, musíte múkať ako kravy; či by nebolo krajšie, naučiť sa slovensky, a potom pustiť sa medzi Slovákov?! A k tomu,
ošte roku, s takým pekným slovenským priezvyskom!" Jedon menoval sa Dr. Skalinský, lekár; druhý bol kadet.
250
Ináč, vinohrady trvalý tu, ač i nie v terajšej rozsiahlosti, okolo 700 rokov, ako vysvitá
z výsadnej listiny kráľa Belu IV. z r. 1245, označujúcej hranice tunajšieho majetku
nekdajšieho prepoštva šiahskeho. Snáď zavďačím sa milým čitateľom jej sde-lením; listina
zaujímavá je už i z toho ohľadu, že hranice dotýkaly sa Sitna. Len akoby v záverke
poznamenávam, že Pečenice menovaly sa vraj pôvodne (?) Szôlôs. V pozdnejších listinách
prichodí meno Pečenice, s pridaným v záverke Szolos, až toto poslednie úplne vyvstalo.
Nekdajší pečenický majetok kláštora šiahskeho, zpustošeného pravdepodobne kroz
sverepých Turkov okolo r. 1582, prešiel najprv do rúk Jezovitov baňsko-bystrických („domus
tertiae probationis societatis Jesu Neosoliensis, darovacou listinou od cisára a kráľa Leopolda
28. dec. 1688 podpísanou, i požívali ho skoro celé stoletie, totiž až do zrušenia rádu
jezovitského roku 1773. — L. Rajner in litt.), preto prináleží on teraz Kapitule baňskobystrickej. Táto má tam na vrchnom rade, pod farou, kaštieľ na jedno poschodie, v ktorom
býva jej úradník a na spodnom rade majer (villa, panský dvor). — O kaštieli vypráva ľud, že
to bol jezovitský kláštor, alebo aspoň nejaká „Defioentia" pre starých, slabých a nemocných
mníchov; že bol na dve poschodia, z ktorých jedno po požiari bolo zrušené, že niedkajšie celí
y poprestavované sú teraz na veľké svetlice, a že z jeho rozsiahlych pivníc, tri lebo štyri
vchody majúcich, viedla podzemná chodba do kostola. Či chodba ide do kostola, o tom
nepresvedčil 3a nikto z obavy pred zadusením sa, poneváč tam dnu hlbšie nehorí svetlo.
Druhá chodba vraj išla z „kláštora" popod potok do Bátoviec, do domu zvaného „do múru"
pri soche sv. Trojice. Toto vážni ľudia s celou určitosťou potvrdzujú. I vystavenie kamenného
mostu ponad potok privlastňuje sa Jezovitom, čo dosvedčuje vraj rok 1766, na ňom vyrytý. Aj
u ľudu trvá vedomosť, že v „múre" bola mincovňa, čo i listiny potvrdzujú („Kremnická
komora a j. grófi." Križko. Slov. Pohľady. 1881. str. 155.) Jedon dom v Bátovcach volá sa
Výška (ako obec niže Šiah, ktorú vytápa Ipeľ); pod domom veľké pivnice.338. Kláštora však
Jezoviti tuno nikdy nemali, ale iba priechodne jedon alebo druhý býval tam, nakoľko totiž
338
Veliké pivnico a chodby a cesty popod zem zamioňajú sa v našich po-vesťach, menovite o zámkoch a kláštoroch, stá'e. Veľká časť z
ních priná'eží (ío ríše bájov; a'e všetky snáď predsa nie; a menovite n i e, od kedy medzi nimi musíme hľadať i podzemné obydlia! Na 300
podzemných obydlí prezkúmal L. Karner, kat. farár v Brunnkirchene v D. Rakúsku, a tie majú sahať od Rýnu cez Nemecko až k nám,
menovite v N. Mesto n. V., v Ča-liticach a v Sobe-ehleboch zistil niečo podobného. (Zo Sebechlieb navštívil i mňa.) Sú v brale pekne, čisto
vykresané, niektoré aj ozdobované, kozúbkami a komínkami na prevetronie opatrené. Kozúbky sú od svetla začadnuté; a čím asi mohli si ti
pod-zomní obyvatelia svietiť, približné vysvetlenie našiel v Sebechleboch, že totiž jadierkami z vlaských orechov, ktoré na tenké drevko
nastýkané horia ako vosková svieca. Jedna štvrtka jadra horí 4—5 minút, teda jedno jadro bude svietiť asi za štvrť hodiny. Podzemné obydlia
Dolnorakúske záložia z dier a komôr; komôrky sú nízke, žo človek v n;ch stáť nemôže; upravené zväčša na sedenie, tiež pre drobných ľudí,
ako čo by „piadimužíci" a loktibradovia v skutku voľakedy boli žili. Vchody, niokdy stupkami opatrené, sú okrúhle, úzko, ako do žitnej
jamy. tak že by dľa toho i také miesta treba bolo povšimnúť si, kdo zpomínajú sa žitné jamy. Diery z jednej komôrky do druhoj idú lobo
vodorovne, lebo hore alebo dole, a vždy sú také úzke, žo nimi treba plaziť sa. Keby boly tieto podzemné obydlia robené; ktorému národu
patria; či slúžily za stále bydlá, alebo iba za skrýše: to sú otvorené otázky, ako i celé toto študium je úplne nové. Šťastný ich nálezca stojí
dosiaľ samotný na tomto poli, a učený svot so zvedavosťou očakáva zaokrúhlené dielo, ktoré má v krátkom čase vyjsť, hojne illustrované.
Nie teda len zakliate poklady, zlato a striebro, ktoré stráža mačky a hadi a dravci, máme hľadať v rozmanitých pivnicach a ďoraeh
podzomných: nájdeme v nich, čo je ešte nad to cennejšie. (Vidz Časopis Mus. S. Spoločn. r. 1900. str. 72.)
Sebechlebskú poťažnú pivnicu tašiel som si obzreť i ja. Má dve bočné komôrky (jodna je opatrená jamou na žito, a v stene
kozúbkom; v druhej stojí voda), ktoré, dľa tvrdenia Karncrovho, našli pro robení vlastnej pivnice. Zo žemborov-skej kaštioľskej pivnice
vedie nízunký vchod do izbice, kde na troch stranách vykresané sú sedadlá; odtiaľ tesný strmý hrtan s drobnými schodkami vedie do novej
svetlice; v nej videť dve ďalšie diery, ale pre zkazené povetrie nemožno vniknúť do nich. Na Sitno-Lchotke prerucujú sa podobné miestnosti,
ktoré ani teraz ani nikdy za pivnice upotrebené nebývalý, a prechodí sa úzkymi hrtanmi z jednej komôrky do druhej. Vyše Tesár tiež videť
diery do brala vytesané, ale nie sú dosial prezkúmané; na Hrušove atď.
251
správa duchovná i časná vyžadovala No kde reholník býval, to ľud právom mohol menovať
kláštorom Kostolík je veľmi nápadný svojou formou (vlastne neforemnosťou), na trikráť vraj
stavaný, takmer bez okien, a veža je nad oltárom. Mal kryptu, ale tá je zasypaná.
Hranice „dvora" teda vyšly južne, zvrtly sa na sever, dotkly ia hradskej štiavnickej
medzi Bátovcami a Bohuniciami, prešly cez vrch, asi cez „Vínsku", do Almáša, hore
almáŠskou dolinou, ako potok delí popod Baďan, na najvyšší almášsky vrch „Orľa" 339.', pri
počuvadanskom chotáre; popod Počúvadlo a Dekýš (dolinou Segíňovom?) dosiahly až ku
hradskej asi na „Hlinke", odtiaľ takmer v pravom uhle vystúpily na Sitno (Cytny, Cytun; či
odtiaľto nevzniklo staré písanie Sytna sy?), prevalily sa dolu hrubou horou na vrch Šming
(Symug) v Belujskom chotáre, do doliny Klastavskej, z tejto na vrch „Grendus", cez „Dve
brezy", sú-medzím do „Studenca"340., a asi terajším „Lúhom" alebo „Lúžnou dolinou" zase
spojily sa. Pekná zahradka.
Podivné, že nezpomínajú sa obce: Baďan, Počúvadlo a Dekýš^ ačpráve padajú, i s
celými ich chotárami, medzi tieto hranice! Či tých azda vtedy ešte nebolo? Neodporoval by
tomu Tlhajec (str. 112.) a dve kamenné kladivá (str. 111.)? A Klastava, tá drobná dedinka, už
bola?! — Jedine vrch Grendus ostáva ne-rozlúštený. Divím sa, že názov „Dve brezy", od
stromov tak krátkeho veku, dosiaľ trvá. Medzi Klastavou a „Dvoma brezami" nieto názvu,
ktorý nanášal by sa na zpotvorené slovo „Grendus"; tam je najbližší vrch „Havránka", „Žiar",
„Sokol", „Kalná"; ani menších alebo druhostupňových) názvov honov nepočul som, v ktorých
dala by sa vynájsť nejaká ozvena Gren-dusa. Takýto druhostupňový názov honu tam jesto
„Breziny"; ak z „Havránky, Gavránky, alebo Brezín" zpotvorením nepovstalo meno Grendus:
tak musíme povedať, že ho vlk zjiedol, a že ho neznáme. Alebo hlúpy prepisovateľ chcel
prekladať, ako prekladal „Dve brezy" a „Studenec"? Alebo prehodili sem vrch Gerengíš",
ktorý ale leží v Bad'anskom chotáre, bližšie k počuvadlu? — Blízo tak bude.
339
Neznamená toľko, ako „Orlie" v Sitno-Lehotských. horách oproti Tepličkám, ale umenšené zo slova „orol", orla, ôrľa, čili mladý orol v
hniezde. Vyslovuje ho ľud „vôrla", ako vuoska, ôska, zmenšené od slova os.
340
Dolina Studenec ide síce opačným smerom, a ústi asi hodinu chôdze poniže Klastavy do Ľadzianskej doliny, ale jej horný konec patrí k
Bátovskému chotáru a padne do čiary medzi Klastavou a „Dvoma brezami". — Názov „Studenec" podáva svetielko i k vyzkúmaniu pôvodu
mena obco Ľadzany, že totiž pochádza od ľadu, v madarskom názve Lcdény máme zretedlnejšie to slovo led; práve ako v mene Ľadice,
Lédoc v Tokovo; Lednice v Trenč. atď. Studenec (vallis frigida) je celé leto chladný, ba až zimný.
I v Ľadzach (skrátená podoba na miesto: v Ľadzanoch) obzrel som si 5. okt. 1899 kostolík evanjelický, svojou stavbou a
oblokami veľmi upomínajúci na kostolík pečenický. Väzbou však dolí sa aj od tohoto. Z väzbových trámov z obidvoch koncov, t. j. po
obidvoch stenách, idú dolu po stene asi metrové ale kratšie kvaky. Pýtajúc sa p. Jána Koulu na mono takej väzby, dostal som láskavú
odpoved: „Ze stredoveku nezachovalo se nejaké zvláštni pro to jméno, alo my mohli bychom takové usporadování vazixího trámu nazvati
„väzni trámy s gotluckými klešťovými krákorci". Teda klišťová väzba. „U nás v Čechách velmi často prichází na kostelcích a budovách
piivátních zo stredoveku; z doby gothické až do konce XVI. stol. a nékdy i 1680 (kostolík v Koči a malá tvrz u Tábora, Klokoty). Vazba
taková byla vo stíodovéku asi velmi rozšírená, protože technicky výborné zachycovala vrch zdĺ a svírala proti rozstupu, dokud nebylo
žoloznýeh kleští." Každý krákorec bol primeraným spôsobom ozdoboný, často každý inak.
252
Takéto zkúmanie na tvárnosti miesta a porovnávanie zpo-tvorených mien so živými,
jedine vedie k rozuzleniu takýchto zamotanín. — Tuto máme príklad: P. Križko („Slov.
miestne názvy". Slov. Pohľady XII.) vykláda „Brachu" pri Bzovíku na Brača (str. 342.),
kdežto je to Briač; „Grendus" (str. 423.) na Grenduš, Grendič; „Symug" (str. 552.) na Simák i
Šimák, kdežto je to Beluiský Šming; a ani nemohol inak. — Príklad druhý: ja sám ako
krnišovský farár, na otázku Fr. Sasinekovu vzhľadom hraníc Sebechlebského panstva, na
názov „Preeych" odpovedal som, že tento „Prieč, alebo Briač vytuchol z pamäti ľudu"
(Sasinekov letopis II. 201.); kdežto teraz ako farár pren-. čovský viem, že je to známy
„Priečny jarok". — A naše Sitno kto obďalečný vyšläbikoval by zo slov Cytun alebo Cytny??
ako skutočne zpytuje sa P. Križko! (Sborník Slov. Mus. Spol. II. 248.) — Úplne nejasný
dosiaľ význam názvu Šming nedal by sa aspoň približne rozlúštiť dľa podobného starobylého
názvu vo Spiši (Št. Mišík. Sborník Slov. Mus. Spol. III. str. 17.) „Simugy", čo vykladá sa tam
na Smižany? — Od Studenca mohly zcstupovať hranice dolinkou „Brsadínom"341. popod
kopec „Valhýš" do Lúžnej doliny poniže D. Almáša.
Spečený val pečenický. Násyp Almášsky.
Keď pomotali sme sa takto okolo Pečenie, teraz už hor sa na „Ptáčnik" a na
„Zaviničnú chrasť" ku násypu! Dajúc spomenutý deň 9. okt. predne „čo je Božieho Bohu" vo
sprievode milých dobrých ľudí, z čiastky mojich bývalých farníkov, stúpal som okolo
kaštieľa, pozdola mlyna, cez dlhý a Široký most ponad koryto (ku podivu kamenisté) potoka
almášského, kamenným chodníčkom,342. medzi zapustenými viniciami, hore vŕškom „na
Rošte", z čiastky botanisujúc, z čiastky geologisujúc, časom pasúc oči na prekrásnom pohľade
na blízke skupiny skál a na ďaleké panoráma, vždy širšie, vždy krajšie, od obce pečenickej s
kostolom, farou, kaštieľom a bielymi domkami, s úzadím „Vínskej", až ta na Pukanec,
Prandorf, Rybník, Levice, na sever na Almáše, a kto by ich všetky vypočítal v šírej, krásnej,
žírne; rovine i po malebných vŕškoch! — Vylaziac na temäno a hodiac okom zaň, ukázal sa
mi malý raj pekne obrobeného poľa, vysadeného stromovím ovocným; tu ako kŕdlik sivých
ovčičiek chyžky či stajky, tam plesá (umelé), pasienky, hory, doliny.
Na jednej zapustenej vinici (teraz roľa, lúka a sádok), domnievajú sa, že bol kedysi
cintorín, lebo že pred Turkami-Psohlavci utekali ľudia na vrchy, kde že i kostolík bol. Pri
kopaní základov na stajňu že naj šli črepy, kosti, z čoho ale na oči nedostali sme ničoho.
Kráčali sme k násypu. Na vrchu veľmi kamenistom Ptáčniku zdá sa mať násyp počiatok;
341
Krásno meno! Koncovka tni. alobo pri miestnych menách má ten istý význam, čo pri obyčajných appollatívach (adjektívach alobo
substanti-vovaných adjektívach), todä ku pr. Kojatín (v D. Hamrach. „Veleba Sitna." pozn.), Kojatov (hrad) (Dr. Pastrnek in litt.), Nehutín (v
Sitnolehotskom chotáre, niže Tepličiok; — v Bosne Negotin), Negotov hrad? Brsadín, Brsadov hrad? Iírondín (vidz II. E. Búrová dolina),
Uzdín (Novohrad. Slov. Pohľady, I- 1881. str. 488.). Žiadno síce pravidlo nenie bez výnimky, a tak zaspod jedno pravidlo nemôže padaf
všotko.
342
Tu veru môže si človek zaspievať: Dolina, dolina kamenný chodníčok...!
253
približujúc sa ta, už po vrchu sbierali sme roztrúsené črepy z popolníc. Na povrchu červená
spálená hlina; pod nohami duní. Začneme kopať jedinou motykou, čo jme mali so sebou,
vykopávame spálené črepy, trosky, v metrovej hľbke popol, uhlie a začadnuté kamene.
Presvedčili sme sa, že nám je potrebná väčšia sila pracovná. Cez obed (taký vincúrsky, z
chleba, vína a orechov) zaopatrili sme si nových štyr kopáčov, bystrých šuhajov, ktorí spravili
priesek až na dva metre hlboký, ale inakšie veci, mimo vypočítaných, nenašli sme. Pre náš
cieľ bolo i toho dosť. Videl som, že stojíme na zbytkoch ,,spečeného valu" či ,,skleného
zámku". (Glasburg, camps vitrifiés, fitrifieds forts. Dr. Niederle „Lidstvo v dobé
pŕedhistorické" str. 113. a 636.) Zaiste iba zbytky a základy jeho! Ostatnie dávno ztrávil zub
času, zplechtaly vody a odnosily vetry.
Nie som znalcom, som len slabým dilettantom v odbore tomto, i prial by som si zo
srdca, keby archaeolog obzrel predmet Jestli v niektorom svetovom Museume jesto sostavený
inventár spečených valov, nie čo do nalezených šperkov, zbrojí a nástrojov, ale čo do
materiálu, z akého boly robené: dľa toho dalo by sa vykázať nášmu valu miesto medzi
spečenými valmi. Abych sa orientoval, navštívil som 30. okt. 1899 „sklený zámok" sielriický
pri Badíne343) vo Zvolenskej stolici, na vrchu Žiari. Obyčajne volajú ta len „na Zámok";
názov tento povstal v ústach tohoto istého ľudu vtedy, keď zámok ešte skutočne stál.
Presvedčil som sa, že jeho trosky podobajú sa troskám pečenickým, tiež trachyt na trosku
spálený; len že sú zachovalejšie, ako i zdi spečené stoja eŠte v kusoch na m vysokých a
širokých. Prvý zpomenul ho v krátkosti Ľud. Lešták v Archaeologiai Ért. 1888 str. 433.,
druhý, Julius Tomka tamže r. 1891 str. 299., kde udáva i to, že na rolách okolo vrchu nachodí
sa mnoho predhistorických črepov r nádob.
V „Recensii" dľa počutia hovorím, že i na ,,Chrapkovej skale" pri Detve jesto sklený
Zámok. Tam chodil som 20. novembra 1899,344. ale zachvátila nás tam noc, a hatil sňah, tak
že sme ničoho nevyzkúmali. Dľa opisu (J. Tomka Arch. Ért. 1891 str. 299.) bol tam hrad,
šiancemi a hradbami chránený, ale sklený zámok nie. — Sklené zámky zaiste robili takto:
vybudovali múry suché (tak voláme múry bez blata a malty, okolo rolí, lúk, zahrád,
vinohradov), obložili hranicami dreva z jednej strany z druhej strany, a páľou ohňa bol
kameň, najmä žabica, z čiastky roztopený, tak že jednotlivé kusy slialy sa v celok; poneváč
roztopený kameň bol podobný sklu, menujeme ich „sklenými zámkami" Súčasný človek
nemohol ich ešte tak menovať, poneváč neznal skla, lebo to objavilo sa len so železom; ale
áno spečeným násypom, pečenicou, pešťou (pec) atď.
343
Severozápadne od Badína, kde dolujú na kamenné uhlie, ložú vŕšok, menom Hrádok, majúci v pieskovci plno pekných odtiskov lístia z
fossílnyc'' stromov (odtisky sú snád dobrým vodičom za kam. uhlím) a dalej od neho väón vrch, monom Kôň, na ktorom zpozoroval Dr. J.
Gonda, farár badínsky, šiance-idúce okolo vrchu celou južnou, východnou a severnou stráňou, len na západo nie, kde príkra strmina
dostatočne ho bránila; a domnieva sa, že tam skrývalo sa obyvateľstvo pred Turkami.
344
V sprievode vydavateľa tejto knihy, ktorý \ tedy po prvýkrát mal príležitosť poznať tohoto vzáctneho muža. Naša známosť noprethla sa
až do Kmeňovej smrti.
254
Iný tvar spečených valov bol lento: na zem dali vrstvu uhlia, na to vrstvu kamenia a
hliny; zas vrstvu uhlia, zas kamenie a hlinu atď. dľa toho, akú výšku chceli mať. Potom
podpálili. Kde-tu nechá i diery, prieduchy, aby lepšie horelo. Pálčivosťou spieklo sa všetko,
nabúdnúc náležitej pevnoty a trvácnosti. („Lidstvo" str. 636.) Istotne neľutovali vatry i z
vrchu, aby horúčosť neutekala. Zdá sa, že náš val bol robený týmto spôsobom. Aká pekelná
pálčivosť to musela byť, môžeme si predstaviť z toho, že hlina a kameň trachýtový
premenený je na trosku. Úžasom naplní to človeka, keď vezme do ruky vykopanú hrudu;
jedna strana je sypká, ale vypálená ako tehla, druhá strana premenená na trosku; jedna strana
kameňa je ešte kameňom, druhá troskou! Vykopali sme i hŕbku črepov, ktoré dostaly sa
medzi vrstvy v čas zakladania valu; i tieto sú na červeno vypálené a delia sa od iných, ako
uvarené raky od surových!
Tretí tvar valov bol, takzvané „kamenné valy"345. z číreho kamenia, bez pálenia a
spečenia; i takéhoto valu kus vidíme tu. Celá zdĺžosť valu v pečenickom chotáre, ako ho ešte
poznať, čim okolo 500 krokov, z tohoto vyše 200 krokov je ten kamenný val. Predstavuje on
teraz hrobľu, 6—8 m širokú, aké väčšie menšie vídavame medzi poľom na súmedzí v
kamenistých chotároch, kde si role ľud čistí od škála. Pôvod i tejto hroble vysvetlujú povrchní
páni tiež tak, ktorých rozum nesiaha ďalej nazad od „panštiny", sám pospolitý ľud však nie
tak. Ten cíti zárodok ústneho podania v sebe, a vyslovuje svoje podivenie, hľadajúc príčinu a
pôvod, ako vie. (Porovnaj: Mohylu pri „lúkovskom mlyne" nanosili vojaci v čiapkach . . .!); i
čas je už, aby mu vážna veda priskočila k pomoci. V čas „panštiny" ešte nebola taká úzkosť o
zem, že by velikánske hroble kamenia boli museli navy-nášať; vtedy bolo ešte snadno robiť
„kopanice" z lesov! A ako tu, neboli by nosili hrubý kameň dosť hlboko do hory. Na takú
otrockú prácu nútenú vedeli by sa bývalí poddaní snáď i rozpamätať. A 200—300 krokov
dlhá hrobľa, 6—8 m široká, a pôvodne Boh vie aká vysoká, ked spodok jej takrečeno teraz
nemožno nájsť, a do metrovej jamy ešte vojde medzi kamenie týka 2—3 metrová, to nenie
maličkosť! Nezabúdajúc na to, že to ide v jednom smere takmer v rovnej čiare a súvislé so
spečeným valom, tak že kamenný val padne do prostriedku, poneváč poskonča neho zas
nasleduje pálená hlina a trosky: musíme uznať, že tu máme dva tvary valov.
No vyskytuje sa tu veľká odchýlka, nie tak v spôsobe zhotovovania, ako z ohľadu
podoby. Spečené valy robil drievny človek zväčša v kruhu okolo temäna vrchu, alebo kopca,
kde sa chcel brániť, alebo kde svojich mrtvých chcel pochovávať. Sám Sielnický „sklený
zámok" na „Žiari", má podobu eliipsy, 80 m zdl., 65 m š., samé hradby či rozmetané a
spečené kamenie, má 8—9 m hrúbky; od neho teda delí sa pečenický val podobou úplne.
Porovnajúc oba spolu, patrné je, že tam je jedna podoba, tu druhá, a síce máme tu obranný
val. Tuto nemáme kruh, ale dlhú čiaru, ktorá na juhovýchod siaha až do Súdoviec; a jestli
potvrdí sa, že ide na severozápad do Almáša, v „Stráčovom", tak môže byť dlhá na mílu
zeme. Ani malý čínsky múr.
345
Vyobrazenie a opis vidz Dr. Niederle „Lidstvo" str. 635.
255
Podobné valy obranné (píše p. Dr. Niederle in litt.) medzi územím kmeňov starých nie
sú práve zriedkavosťou. Rimania oravidlom hájili provincie svoje proti takzv. barbarom
takýmito Tiäsypami; tak v južnej Germanii, tak na dolňom Dunaji, tak medzi riekami Seretom
a Prútom, a iste tiež proti Dácii. — V Rusku obranných valov, dlhých až na 80 verst, nachodí
sa viac (Šafarík, Starož. 419. B. — Barsova Očerki russkoj istori-českoj geografii str. 137.) a
menujú ich zmijovými (zmija = had; u Turkov had = Peršan, u Illirov a Bulharov had =
Turek. — Šafárik § 10 č. 6.) O obrannom vale medzi Pomoranskom a Poľskom zmieňuje sa
Ocel v Praveku str. 394. (Die Landwehre der Pommern und Polen. Balt. Stud. 1845. 2. H.
184.) V Anglicku pohran. valy. (Lubbock Vorgeschichtliche Zeit I. 106.) Čínska zeď346) nenie
nič iného, podobne médska.
Mojím vedomím, dosiaľ na Slovensku zistených je len päť spečených valov a síce:
„Sklený zámok" v ellipsi na Sielnici; na Zámčisku" okolo bývalého hradu. (Vidz článok:
Nová Baňa); na Majmurjene u Smrečian v Liptove (Véstník. Kliment Čermák, r. 1900. 2.
25.); obranný násyp pečenický, dlhý a pravý; a snáď najkrajší, najzaujímavejší a na j zachoval
najzachovalejší na Hrádku nad Bystričkou pri Turč. Sv. Martine, ktorý objavil a vo
„Vestníku" 1900 č. 2. str. 24 opísal Kliment Čermák. Sprevádzajú ho prekrásne názvy:
Vajanok, Pálenica, Trebostovo. — Avšak na vrchu „Rohačke", neďaleko Lipt. Sv. Mikuláša,
ačpráve Mihalik udáva (Arch. Ért. 1888. str. 140—147.), že miesty možno sbierať trosky na
vozy: nepotvrdzuje sa spečený val, ale len hrádok. A ktorí obyvatelia vystavili si túto
ochrannú baštu pečenickú; tí z tejto strany, alebo tí z tamtej? .Pravdepodobne tí v rovine,
ktorúm patrila snáď i „mohyla" pri lúkovskom mlyne, proti vrchárom (alebo proti divine v
horách)? Nuž, hovorím, pravdepodobne; a v tomto trúfaní potvrdzuje ma i tá okolnosť, že i
Pečenice ležia z tejto strany vala; a aj pouod mena, ,,Pečenice" prinášam ja do súvisu so
spečeným valom. Názov Pečenice347) totiž nemôže pochádzať od nejakého sprostého pečenia
či chleba, či mäsa, ale jedine a výlučne od „Spečeného valu"! Pečeničania ho sami nerobili,
ani na obranu samých Pečenie nebol robený, ale ony samy od neho majú meno. Tu máme
teraz klassickú odpoveď, ktoré meno je pôvodné, Pečenice či Zeleus; ktoré meno je prvnejšie
Pečenice či Zeleus? A ktorý národ bydlel tuno od časov temných praehistorie, nie-li ten, ktorý
346
Tá čínska zoď, dosť naT.r3rsm:ovaná po celom svete, veľmi dobre vyplnila vraj povolanie svojo na úkor celej Evropy a rimanského
cisárstva (Term. tud. Kózlôny 1899. str. 188.), a bohužiaľ i na úkor colého Slovanstva. Surové, kočovné mongolské národy, na koňcch
jazdiace, cdrazily sa na zcli c,d čínskej ríše, ako vlny na brohu, a rútily sa da Ľvropy. Teda nobyt čínskej zdi, neboli by sme ani my museli
trpet od Tatárov a iných psohlavcov.
347
Názov „Počenice" alobo „Zámok" podvracia i kuriósny náhľad A. Schieronborgov (Verhandl. der terl. anthr. Gesollschaft 1893. str. 154.
— Dr. Xiederie in litt.) o pôvode spečených valov, ako by povstaly páloním ohňov ve-likonočných a svätojánskych, roky a roky na tom
istom miesto; odtiaľ že povstaly opálené kamono. V tom prípado maly by spočoné násypy isto iné primoranó inoná. Jlionky o topení tam
rúdy a o losných požiaroch podvraeuj ú sa samy. Povšimnutia hodné jo i to, žo vis a vis od Pečenie na druhom brde vrchov, v dolinko ukrytá,
leží obec Prandorf, (Výslovnosť, ako se hovorí, plattdoutsch; opravdivo malo by sa sňád volat) Branddorf, kdo v tom „Brand" neskrýva sa
nejaké pálonio, nejaký Žiar, nojaká druhápečenia a čo lon druhé Uhlisko?? — Žo by terajší názov, Prandorf, bol povstal z pôvodného
„Frauondorf", to jo veľmi ťažko uveriť. — Jestli tu prod príchodom Sasíkov jostvovala nojaká osada, mohli joj pridať svoje mono tak, ako
Bátovcam, Frouonmarkt; toto zaniklo, tamto zostalo. Starší názov maďarský, Tót-Baka, zdá sa, dáva mi za pravdu.
256
dosiaľ vo svojej reči má význam pra-pra-prastarých mien!? Kto mu ich dával? On si ich sám
dával; a nie náhodilé alebo prázdne významu, lež obsahu plné, povedome vyjadrujúce v sebe
celý dejepis svoj.348)
Tu máme výklad i toho, že to nebola cesta, ten násyp, ale hradba.; a že Žemberi vo
svojom parku v Súdovcach349) nemá ,,rímanskú cestu", ale pôvodný samorostlý a samobytný
slovenský niekoľko tisícročný „Spečený val", na ktorý viac hrdý môže byť, než na akúkoľvek
„rimanskú cestu", lebo Rimani na naše strany nikdy nepoložili nohu; veď dejezpytci ešte i o
tom násype pochybujú, či ho Rimani nahádzali, ktorý leží v temešskej stolici, poneváč v ňom
neprišli na rimanské starožitnosti (legionárske tehly, nápisy . . .). Dokiaľ v jakýchkoľvek
valoch nenajdú sa také starožitnosti, nemožno ich pripisovať Rimanom. (Sasinek in litt.) 350.
Toto pálenia však a spečenia stopy nachodím i v ľudovej povesti, ktorú vyprával mi
Štefan Kyša, obyvateľ D. Almášsky, 8. nov. 1899. Bola kiahyňa (sic!), ktorá prenasledovala
tak ľud, že keď išla popod zem, ako prešla popod Dunaj, udrel hrom do nej, a kade išla, všade
za ňou horelo. ,,A to je pravda", doložil; ,,šak je to napísané v knihách". Daktorí vyprávači
pridávajú „Krtičia" kňahyňa; či za to, že prenasledovala ludí, či za to, že išla popod zem.
Vyše Almášov v doline pozhora Slajkovho (ináč Beňovho) mlyna, upozornil ma p.
Konček, ev. farár hornoalmášsky, naval, nie síce spečený, ale takých rozmerov, že podivenie
vzbudzuje. Ide krajom horou na 983 m takmer bez pretrhnutia, oddelený súc od hory skoro
stálym jarkom, ktorý je niekde dosť široký a hlboký. Niejaká priekopa alobo vodovod to
nemohlo byť lebo neukazuje nikde stopy že by sa bola dvíhala do boku, ako pri nriekopách
vidíme, určených vodu lievať na koleso, ale ide všade za dolinou na dol. Horní koniec jarku
348
Takéto boly voľakedy i moná osôb (čo teraz krstné mená), yyjadrúceju ráz (charakter) a zásluhy, ako Valibuk, Stanislav, Víťazoslav;
alebo čím otec 8yna mat chcel, Vojtech, Mojmír, Svätopluk atd. Torajšio krstné mená, nehľadiac na ich kresťanský a historický smysel, ako
slová pre Slováka sú iba púhé zvuky, lebo ich významu nikto nerozumie. Aké prázdne sú torajšio moná pomadarooné, vidíme i z toho, žo
prekrstili Pečonice na Bošonod, a máme nový dôvod na to, že ich vedie lon zvuk. Xa nešťastie nanáša sa mono „Pečenico" na „Počenegov",
alebo ako si ich sami volajú „Bešeňô", voľakedajších nejakých nomádov, nemajúcich bydlisk stálych, teda ľahkým spôsobom presadili do
Poconic Pečonogov, aby vyhladili pôvod slovenský. Silné mám podozrenie, žo aj Almáše musely mať iné mono pôvodne slo-vonské, ktoré
prišlo do zabudnutia, a prischlo ím nuno „Almáš", čo neznamenalo pôvodne nič viac, ako žo tam bola nejaká panská štepnica jabloňová. —
Ináč sami menujú sa Homia vos, Dolnia ves, a to jo sňád aj autcnthické meno. Kachelmannovo odvodzovanie od alm — ascho je pridetinské.
349
Vyše Súdoviec, alo v súsednom Nadošianskom chotáro, v „Hopkove" otvorila sa nojaká jama, na ktorú upozornili ma moji kopáči.
350
Rimania neurobili Uhorsko provinciou limskou, jako zemo balkanské: teda ani nestavali hrady a ohrady. Založili-li kdo hrad, učinili tc
len na ľavom brohu Dunaja (ku pr. Trans-Aquincum); áno, kod Rimania r. 371 začali stavať hrady, domorodci sa tomu silne zprotivili. Jo
pravda, že Marcus Aurolius, po-raziv Kvádov, 20.000 mužov rozmiestil po hradoch: teda tieto už jestvoval' predtým, noboly alo založené
teprv od Rimanov. To jo moja mionka. Slovanské hrady pôvodne noboly stavané ovšem z nejakých kamenných štvorcov - jako sa
hovorievalo — opore romano, alo boly miesta valami ohradené-I potom prichádzajú ešte v diplomoch čo „castrum torroum". (Sasinok in
litt.)
257
Hrúbka jeho mení sa od 6—10 m\ výsosť 1-28—2-37 m. Pri kopaní nenašlo sa v ňom mimo
uhlia, a na jednom mieste (ale práve tam vniká pažiť do hory, a jarok je takmer vyplnený)
hodne červenej spálenej hliny.a spálenej čiernej zeme, nič iného.
O pôvode valu vyprávajú Horno-Almášanci, že povstal následkom žiadosti istej
štiavnickej (dľa iných bystrickej) kňahyne, ktorá zapáčiac sa bohatému pánovi peštianskemu,
len pod tou podmienkou sľúbila sa mu za ženu, jestli jej od Štiavnice po Pešť dá vykopať
podzemnú chodbu, ktorou by k nemu šlá, že by slnko na ňu nesvietilo. Na pol ceste ju hrom
zabil, a ona i s chodbou prepadla sa. Jarky vedľa valu že je to tá prepadnutá chodba. — Iní
vyprávajú, že táže kňahyňa 351. z Bystrice do Viedne išla; tretí hovoria, že tie valy Tatari
urobili. (L. Konček in litt.) Akolkoľvek, ale povesť je tu, ktorá viac stojí, než násyp, a pekne
pripomína pečenie či pálenie „spečeného vala", čo priam ohňom z neba. So zvýš uvedeným
zlomkom podávajú obe rozprávky jednu a tú istú povesť, a dopĺňajú sa vzájomne. Hrdá
kňahyňa v pamäť uvádza hrdú devu zo Štiavnického „Nového Zámku". Táto povedala, že
vtedy bude chudobnou, keď nazpät dostane prsteň zlatý, ktorý do potoka do Štiavničky
hodila; tam tá žiada si, aby na ňu slnce nesvietilo! . . . Kdeže by taky prepamätná vec, ako
„spečený val" pečenický, alebo trebárs i val almáŠský, bola mohla ostať bez povesti ľudovej!
Čože by to bol za tupý ľud, ktorý by fi o takom niečom nerozprával, nebásnil!
Poťažne účelu násypu, poneváč sám od seba povstať nemohol: možno domnievať sa,
že bol nahádzaný (a síce zo zeme samého vrchu, a odtiaľ jarok popri ňom; práve ako teraz
robia násypy železničné, že nevozia zem z ďaleka, ale kopú ju v bezprostrednej blízkosti, od
čoho pozdĺž trati povstávajú močiare,) k vôli priechodu, výmočistými lúkami (ktoré mohly
vtedy byť i jazerom), ako i teraz ide po ňom chodník alebo cestičku po stráni vrchu mohli by
boli aj ľahšie spraviť; a mimo toho premávka touto dolinkou nebola snáď nikdy veľká, a i
samým Al-mášancom bola blízko „magna via". Nevidím tedy príčiny, prečo by nemohol bol
prináležať ku násypu pečenickému, keď i povesti horuvedené ich spájajú. A to by mohol byť
štvrtý tvar násypu, totiž (ani sklený, ani spečený, ani z kameňa), ale zo zeme (terreum?).
Jedných 30—40 kťokov dolu ďalej severne od miesta, kde prezkúmali sme spečený
val, na čele a svahu Ptáčnika, poneváč tam nachodily sa črepy na povrchu rozosiate,
pravdepodobne sviňami vyryté: kopali sme, i nachodily sa zlomky pod samou šúplatou.
Charakterisovať možno ich v "krátkosti, že k nerozoznaniu podobné sú domanickým\ hrubé
až na 2% cm nie na kruhu robené z hliny červenej. Teda 1 užicko-sliezsky ráz, ako na celom
okolí. Celého nenašlo sa nič.
351
Okolnosť? tá, žo ľud hornoalmášsky na miesto slova kňahyňa, vyslovuje i ..kiahyňa" pokúša ma, odvodzovať meno dlhej lúky vo
svätoantolskom cho-táro „Kiahnina" (Veloba Sitna pozn- 78.) od niejakej kňahyne, ktorej niekdy lúka patrila, alobo ktorá si ju obľubovala,
ako ku pr. i toraz panstvo rado ta chodieva na postriožku, alebo na filagóriu na Saskom vrchu. Z Kniahninej, zo Saského vrchu, z
„Matejskej" lúky, a vôbec z tohoto brda Havranu možno kochať sa na nevyrovnane krásnom výhľade na Sitno, na Štiavnicu s Tanádom, s
Kalváriou, so Šlavodolom atd. 15. "sopt. 1899 odobral p. Socháň z Kiahninej Panorámu Štiavnickú so Sitnom i bez Sitna, filagóriu na
Saskom vrchu a jednu hôrnu partiu pod „Mosiackamoňom".
Kiehniná v Boskydách. (Hunfalvy I. str. 174.)
258
Vŕškov či partie z hrncov našlo sa do 38, a každý ukazuje iný tvar; jedon mohol byť
grafitovaný: Pupákov väčších-menších 13, medzi nimi dva okrúhle a štyri pod samou
particou, čo mi je dosiaľ nové; obyčajných úch hrncových 6, medzi nimi dve tak drobné, že
cez jedno ledva slama prejde. Zlomkov z dien jesto pomerne veľmi málo, 8, prečo ani to
nemožno zistiť, či boly predierkané. Ornament je dvojaký, rovnobežné čiary hrubé okolo
partice a venčok asi prstami vyštípaný alebo drevkom vyjamkaný, a síce aj (na dvoch) od
pupáka k pupáku, tak že pupáky možno považovať ako veľké ohnivá 352. v retazi. Z misiek a
čaši jest kusov štrnásť, medzi nimi jedon prutovaný, druhý čiarkatý, jedon zvnútra
koncentrickými čiarami zdobený, práve ako u dogmanických. K čomu mohlo slúžiť koliesko
z hliny umiesené, na 2 cm hrubé, v priemere asi 11 cm majúce, z ktorého našla sa"jedna
štvrtina; alebo k čomu guľka hlinená, tri cm v priemere majúca, povedať neviem.
Črepy vo vale nalezené, sú také isté, len na červeno vypálené, ako už vieme.
Niekoľko kusov kostí postiepaných našlo sa, ale tie budú novšie.
Pamätnejšie a potešiteľnejšie je, že z pečenických nálezísk získal som dve kamenné
sekery, jedna z „Račín", pri rigolovaní pod révu, v hĺbke metrovej nájdená, z bridlice, viac
valcovitá, podoby asi čepa na točenie vína zo suda alebo osly ku kose, ktorým spôsobom ju
nálezca aj upotrebil, čo na nej i poznať (a že vraj dobre ostrila!), 20% cm dlhá, v objeme 13
cm; diera asi v 7 cm veľmi pravidelne vyvŕtaná, v priemere 11 mm. Diuhá na Rôšťach 353.
pod Ptáčníkom, z jemného pieskovca, ale len ostrie od diery (cez dieru prelúpená, a obuch
chýbä), hrubá 7 cm, so šikmou dierou na 32 mm v priemere. Dostal som i hlinený preslen, 6
cm majúci v priemere, a 3 cm Vysoký; na jednej strane dutý, nájdený na Ptáčniku!
Z ,,Krnčišťa" pod „Vínskou" od bátovskej strany vyko-túlal sa vraj hrnec (popolnica)
do potoka, ale o kamene roztrepal sa; snáď nájde sa viac. Neďaleko odtiaľ, v hone Zvoce
rečenom, panskí robotníci pri rigolovaní zeme pod planú révu, v hĺbke asi na dve stopy našli
pekný, ornamentovaný krčah, 27 cm v., objem 54 cm; priemer hrdla 7'5; priemer dna 9.5 cm z
hliny šedej až modročiernej. P. Socháň píše mi o ňom: „Pečenický krčah je utešený exemplár
a zriedkavosťou u nás. Archaeologická literatúra nazýva takéto týpy romanogallskými.
Ozdoba sú samé obežnice horizontálnej polohy a síce: parallelné vrásky; na prostred dutiny
vertikálne soradené vtlačky (patrne zúbky kolieska) a viacnásobná vinica vo dvoch versiach;
blízko otvoru do okola upravené sú oštípky, akými aj dnes naši hrnčiari svoj riad ozdobuiú
Velké ucho je úhľadne formované a nápadne zhoduje sa s uchami, aké i dne hrnčiari na
džbánky a krčahy pripravujú. Krčah je robený na kruhu, a celá technika je tak šikovná a
moderná, ornament tak plytko, úzkostlivé a správne vrývaný, že ... . jeho pôvod kládol by som
do včasného stredoveku." (In litt. 18. mája 1900.) Krčah dostal som ja 6. mája 1900.
352
Ohnivo; nie oko, ako netrebne píše sa. Vidz „Nár. Noviny" 1900 č. 14: „oko reťaze svetovej".
353
I meno „Rôšto" (mreže na pečenie a praženie) súvisí so s pečeným valom, ebo i započínaly sa tieto vinice na Ptáčniku.
259
Ešte daroval mi Ján Bonta pri tej príležitosti, 9. okt. 1 99, železné čerieslo z dreveného
pluha, starobylý viničný nôž a dve spružky železné asi zo sväteničky kostolnej, lebo vraj bol
raz kostol pečenický vykradnutý. Všetko spolu bolo nájdené v skáli v „Bäderovom 354".
Všetky tieto tu vypočítané predmety sú v našom Museume.
Vracajúc sa s obnôškou domov, obzrel som, upozornený súc kopáčmi, pozhora a
pozdola nmyna akési „mlynské kamene" 'z dierkavej hrubej žabicovej breččie, s neforemnou
šikmou dierou. Jestli tie voľakedy mliely, musely byť veľmi hrubé, poneváč ešte teraz sú
hrubšie, nežli žarnovy nové.
Bátovshá „mohyla"; Selce; Búrová dolina.
Teraz od jednoho mlyna môžeme preniesť sa ku druhému, totiž k lúkovskému a
obzreť Kopčok. Ľud odvovzuje si meno „Iúkovský" od toho, že je na lúke, medzitým blízo to
bude pochádzať od niečoho iného. Leží u samého mlyna severovýchodne 15 krokov od
hornieho uhla a desať krokov od priekopy; div, že mlyn nepostavili pri ňom tak, že by na ňom
boly žľaby ležaly, nesúce vodu z priekopy do vodnej izbice 355.; snáď zachránili ho len pieta
(úcta) k starobilej pamiatke, o ktorej povesť vypráva. Je krásnej, homo'ovitej podoby, od
úrovne asi na 2'20 m vysoký, na temäni rovienka 10 m široká i dlhá, svah znižuje sa.na všetky
strany úplne pravidelne. Objem činí 85—90 m; priemer 24—25 m. Veľmi krásny kopčok,
pažiťou porastený. Starší obyvatelia, ktorí poznali ho, kým nebolo z neho kopané, nevedia
jeho strojnú podobu prenachváliť. Majiteľ mlyna totiž dal kopať zo dvoch strán, k vôli zásypu
okolo priekopy (z tretej strany podoráva sa trochu) a mal úmysel vykopať podeň pivnicu,
poneváč leží na lúke, ku mlynu prináležajúcej. Pri kopaní dosiaľ našlo sa iba niekoľko črepov
z popolníc, i to ten na juhovýchodnej strane, kde značí sa jama okrúhia, čiernou prchkou
zemou naplnená. Na čriepkoch nepoznať ani ornamentu, ani pupáka lebo ucha, a nachodí sa
len jedon väčší kus, predstavujúci particu rovnú, nevyhnutú z valcovitého hrnca.
Poneváč kopčok činí na človeka dojem mohyly, aká vyobrazená jesto v dr.
Niederlovom „Lidstvš v dobé pŕedhistorické" str. 518. (ale bez obruby: keď bude pivnica v
kopčoku, bude vyzerať asi ako vyobrazenie str. 113. v Lidstvš, neuspokojil som sa s tým, čo
videl som 9. októbra; lež vybral som sa k nemu po druhé dňa 23. tohože mesiaca, aby som po
predbežnom dorozumení sa s majiteľom, dal podeň kopať, čo i dialo sa po dva dni, 24. totiž a
25. okt. Štyria kopáči striedavo kopali a zem vynášali, držiac sa prostriedku, s úmyslom,
vniknúť do polovice kopca. Prvý deň avšak urobili dieru len na 2 m dlhú, vyše metra širokú a
vyše 11/2 m vysokú; povrch kopca ostal neporušený v hrúbke vyše pol. m. Zem bola tak tvrdá
a uľahnutá, že snáď z brala boly by sa daly odlupovať väčšie kusy, nežli z nej. Čistej hliny
nebolo, ale premiešaná hrubším, tenším Štrkom okrúhlym ako z náplavu. Vrstvy, označené
hrubším kamenčím, niesly sa pod kopec šíkmo padajúc. Keď sme prichpdili k zdĺžke dvoch
354
355
V Blatinci v Turci jesto Gader.
V Rajci „ladnica", die Radstute. F. Šujanský in litt.
260
metrov, na východnej strane dunelo, dodávajúc nám nádeje, že prijdeme na nejakú prázdninu.
— Na druhý deň vnikli usilovní štyria kopáči na zamýšľané ďalšie dva metre, i vyše, čím by
asi stred kopca bol dosiahnutý, ale zas bezvýsledne. Ak pri ďalšom snáď kopaní na jedon bok
alebo na druhý bok, alebo do hlbokosti ničoho nenájdeme, musíme prijať náhľad, že nemáme
pred sebou mohylu ale predhislorický znak na nejakú pamatnú veľkú udalosť. A i vtedy
národnia povesť, že je kopec na pamiatku nanosený (či v čiapkach, či dľa iných v hrsťach, to
nepadá na váhu: dosť,že rozprávajú, že je nanosený), môže mať niečo pravdy: ostatnie zaiste
odpadne. Od prírody je ten kopčok nie a nie! Ani voda nemohla ho nechať taký, ako je, zem
snáď okolo neho preč odnesúc. Lebo v tomto prípade ležaly by vrstvy jeho vodorovne, a
zemina v ňom rovnala by sa pôde, na ktorej stojí, v skutku ale líši sa od nej Akokoľvek; ale ja
pripojujem sa k národnej povesti o jeho nanosení na pamiatku, dokladajúc, že to neurobili ani
Tutci, ani Rusi (vraj v 1848. roku!!), lebo ani jedným ani druhým to nemohlo byť účelom; ale
stalo sa to v dobe predhistorickej, a síce národom tým, ktorý je tu domorodým i teraz, a ktorý
zakladal i Pečenice a spečený val.
Jestli ani v budúcnosti nepotvrdí sa náš nanosený kopčok sťa mohyla, prijde nám
uznať, že nemáme dosiaľ zistenej mohyly na Slovensku, poneváč i o mohyle v Mohure
(Novohrad) vyslovil som sa len otázočne. (Tovaryšstvo II. str. 221. 14.)
Vypoďkaný jedným z kopáčov, svojho remesla majstrom čižmárskym, vystúpil som i
na ten takzvaný Ruský vrch,356. ktorý hon započína sa takmer od samého tohoto mlyna. A
neoželel som. Je to prerozsiahly kus poľa bátovského; je to vysoká planina, kloniaca sa
miernym svahom na všetky štyri strany; na severovýchod ku bátovským ,, Ľochom", či
priestranným „saským pivniciam (Saxonia Weinkeller), vytesaným krásne do brala; na juh k
Žemberovcam; na juhovýchod k ,,Selcu".
Tu sme zas u predhistorického názvu\ O Selci vypráva ústne podanie, že Bátovce
voľakedy stály tam; a podanie toto neklame. Teraz je to názov honu. Pamiatka prevzácna; tak
vzácna, ako spečený val a „mohyla"! I „Selce" leží z tejto strany spečeného valu, ako
Pečenice a „mohyla". Len asi na jedno strelenie poza „Selce" ťahá sa val na „Čriepeš", a ako
viackrát rečené, až do Súdoviec. — Oproti bátovskému mlynu „pod kamencom" stojí aj
„Hrádok", ale len na mape, o ktorom však niektorí obyvatelia už nevedia 357., a keď som sa
naň d.optával, ukazovali na „Hrádok" nad Bohuniciami, pekný totiž okrúhly, kamenistý
vršok, na ktorom niekdy drevený hrádok mohol stáť.
O starožitnosťach, nalezených v Selci alebo okolo neho, nepočul som, vyjmúc
bronzového kyjaka, nájdeného v „Ľochoch" (to je ten istý jarok, čo ide od „Selca") p.
356
Kde vzal sa tu názov „Ruský vrch", a v povesti Rusi, to mi je tak záhadné, ako, kde nabraly sa v tekovskej stolici ruské názvy: Ždaňa
(hornia, dolnia, od ždať), Lovca a Lovčica (diminitivum od L'ovľa), Prestavky (od prestav(l)ky). . .
357
Bývalý rybník, toraz ako mono honu hn.ed pozdola mlyna lúkovského ta ku Jalakšovoj, mohol by svedčiť o ňom, ak žo nepatril ku
kláštoru pečo-Túckému. Jalakšová má názov od kresťanského krstného mena Alexius.
261
Vendom Fabianom, ev. učiteľom v Bátovcach a darovaného krajinskému museumu
peštianskemu. V denníku museuma zaznačený je takto: „Tŕnovitý kyjak bronzový, s
rukoväťou 51/2 cm dlhou; zdĺžosť 10 cm priemer rukoväti 3% cm." Poneváč je z bronzu,
nemôže byť pripisovaný niekdajším Sasíkom, lebo týchto prisťahovanie sa k nám patrí
historickej a veľmi mladej dobe, kdežto bronzové nástroje náležia dobe predhistorickej, a síce
ešte predželeznej. Keď našiel sa tam jedon predmet a tak vzácny, pravdepodobne najšlo by sa
i viac, keby mal kto, nie to kopať, ale aspoň z jari a po prívaloch tými jarkami popozerať. Aj
okolo samého Selca jarky sú pozoruhodné, hlboké a široké. Predne obdivuje pozorovateľ
hrúbku vrstvy hliny prchkej, žltej. Popretkávaná je pašami bielych kamienkov divnej podoby;
jedny nanášajú sa na drevká, a skutočne sú to halúzky alebo korene skamenelé, tak-rečený
lipák (drevový opál), ale oddelujú sa z tých krívolakých halúzok vlákna, že by človek na prvý
pohľad bol náchylný pokladať ich za asbest. Zdravého opravdivého lipáka našli sme len jedon
kus. Druhé kamienky sú viac okrúhle gule, alebo stlačené ako pampúch, alebo podoby
hrozna, zemiaka, velikosti vajca alebo väčšieho jablka. Vyzerajú, ako by boly z vápna, dajú sa
škrabať nechtom; veľa z nich nájde sa rozpukaných alebo celkom rozdvojených, a tie
polovice sú vnútri kryštálovito podelené na samé ostré hranaté zuby, ktoré smerujú ku
stredobodu guľy; podobajú sa malým tlamám, plným pevných zubov. Je to svárená hlina
(Concretio), poloskamenelý túf, ktorý mohol by sa pripodobniť k sýreniu (tvaroh; na
Senohradzi: ščečko) zo sadlého mlieka.
V tom istom jarku v Selci začaii dobývať manganovú rúdu, ale poneváč na povrchu
bolo jej málo, na ďalšie hľadanie ale nechceli vážiť grošom: nechali tak; i nájdenej rúdy leží
tam na brehu za 2—3 vozy. Keby jej bolo hojne, bolo by sa dobývanie skvele vyplatilo.
Tam dopočul som, že kamenári v Brhlovcach na ezli v brale trachýtovom skamenelú
kosť obrovskú. Získal som i tú; no ukázalo sa, že to nenie kosť, ale pieskovec, ktorý v nejakej
prázdnej dutine povstal tým spôsobom, že s dažďovou vodou vnikla nejakou škárou hlina,
hodne premiešaná pieskom.358 Poneváč má skutočne podobu obrovskej krížnej kosti, a
poneváč na okraji je tvrdšia, vnútri mäkšia, domýšľali sa kamenári, že je kosť. Uložená je v
Museume; ako i zo svárenej hliny a z manganovei rúdy po niekoľko kusov.
Selce (alebo ako i tu, i v Bátovcach chybne hovoria „Selec") nachodí sa i v chotáre
Hornožemberovskom 359. V tomto chotáre, v hone nazvanom v „Siedmych hoňajách", našiel
Miško Kočiš ml. kamennú sekerku bez diery, a sdeľuje mi, že v „Hrondíné") (tiež hon)
vyorávájú sa staré čierne črepy, a v hone, nazvanom Včelien, vyorali hrniec, ktorý zahynul.
Oné črepy ale sú z grafitu.
358
Vo Volebe Sitna pripomonul som podobné skamonievanio daždovej kalnoj vody v jaskyni na Krníšovskom Sinom vrchu.
359
Či v tejto obci má snád pôvod známa národnia pieseň: „Žomberovský môstok kolimbá sa; pod ním datolinka zelená sa . . ." Keď ju
spievajú traja-štyria, každý o jedon takt pozdejšie započínajúc, kontruje sa pekne samo sebou a trvá bez konca, ako pieseň: „A tio zvony
pokno zvonia bom, bom, bom."
262
Nie menej zaujímavé, ba až podivné je meno doliny ,,Búrovej", začínajúcej sa v
Brhlovcach, idúcej skoro v pravej čiare, „ako by strelil", až po samý Santov, a ďalej ide
smerom k Viške. Brhlovce sú filiálkou k Horním Žemberovcam a keď odtiaľto ide človek, ani
nevie, len keď hupne do dediny, učupenej v hlbokej doline. Potôčok brhlovský započína sa z
troch jarkov, menovaných „Dekýš, Moďorík a Hailôš"; tie vtekajú do Búrovej doliny (tamejší
pomaďarčení Slováci hovoria „Búrárok"); tvoria potom sazdický potok a vtekajú do Ipľa pri
Setiehu. Ľud vypráva, že v jarku Dekýši bola kedysi osada praveká; že nachodia sa tam kusy
tehly (odtiaľ domnienka u ľudu, že tam bola tehelňa; ale môže to byť aj tehlovina z nejakého
hrádku alebo zo spečeného valu); a že tam ošípané vyryly zvon, pivovár ale že bol hore v
dedine. (Má tu zas niečo spoločného Dekýš s pivovárom? Veleba Sitna.)
Otázka je teda, odkiaľ táto dolina vzala meno Búrovej doliny? V nej leží asi na pol
hod. chôdze od Brhloviec dedinka Bor, filiálka k Nadošam; neďaleko od Nadošian (3/4 h.)
dvoje Moraviec, Kostolné a Opatové Moravce. Búr a Bor; tieto sú tak blízko príbuzné, ako
oravské Bory a borina (Torf.) a jestli Nadoše majú meno od maďarského nád, trstina, t. j. od
rastliny močarnej: (sám Hrondín je močarina plná trstiny) tak nenie ďaleká domnienka o
niekdajšom tu velikánskom jazere, čili o malom mori, alebožto o môrave; nenie ďaleka
domnienka, že by i tu ešte mohla sa nájsť borina alebo i kamenné uhlie. Keď som sa ďajej
dozvedal, či tam nieto kamenného uhlia, dostal som odpoveď, že skutočne hľadali ho tam i
geologovia; hľadali, ale nenašli. Prečo? Opatové Moravce menovaliy sa pôvodne Čiernymi
Moravci (Obzor. Časopis pre hospodárstvo. XII. 1900. č. 4. str. 80.); či ony nedostaly to meno
od kamenného uhlia a od boriny, ako potok „Čierna voda" v Orave? A či nedostaly to meno
dávno pred vekmi, keď už z celej doliny búrovej bola borina splavená v Moravcách. Odtiaľ
však, keď dolina otvorila sa, odplula ďalej do mora. A preto teraz jej niet, bárs geologická
poloha vábi, bárs mená svedčia. Mňa viedly k domnienke púhe miestne mená, lebo kraj som
nikdy nevidel; poloha geologická to potvrdila. Teda o môrave a bore zas len slovenčina
zachovala pamiatku. Jak pra-pradávny je tu slovenský národ!! ... A Nadoše, alebo maly
pôvodne iné, a síce slovenské meno, alebo sú obcou veľmi mladou! Veď na Nádaše a
Nádašde prekrstili Trstená, Trstiany, Rohrbachy, Močolany 360. atď. — Buď toto akoby
novým kvietkom, v tomto venci a navráťme sa ku starým náleziskám.
Domaniky.361)
Z domanického pohrobišťa pribudly zase tri veľké popol nice; dve z nich
ornamentované. — Úfal som, že pri kopaní trati 362. železničnej od Šiah po Krupinu (verejnej
360
Nádaš za Trnavou v Prošp. „v listino r. 1330 munujo sa Macholan Močolany, t. j. močiar." (M. Kollár. „Nádaš' . Tovaryšstvo II. 125.)
361
Ďalej hľadajúc pôvod mona „Domaniky", prišiel som k prosvedóoiviu, že je to zmenšené slovo od „Domáň", dománik rozmohol a bolo
ich veľa, prija'a ich osada podobu množnú. Domaniky. Na Krnišove dosiaľ trvá priezvisko, Domáň; a do domu volajú „do Románov". (Bude
to pravdepodobne zľudovelý variant Dominika — snáď niekd. prvého zemepána. Vyd.)
362
V článku „Starožitnosti v Honte" pýtam sa, čo to za slovo „tarata"? Na pr. „Pole rozdelené na tri taraty", ako v bzovskom okolí vravia.
Odpoved, myslím, dáva mi Čermákov „Vestník IV. 1900, 1 str. 6. v článku „O zaniklých osadách", kde p. Perinka pripomína, žo mená
zaniklých osád medzi iným zachovalý sa „vo jménoch tratí polních a lesních". Teda čo u bratov Čechov traf polnia, to u nás tarata.
263
premávke odovzdanej 6. apr. 1899) nájdeme viac pamätností; ale poneváč trať ide inou
stranou potoka, a ten snáď už dávno popre mýval staré vrstvy, a čo v nich bolo, .preč
poodnášal; ba poneváč aj pomerne málo kopalo sa do hĺbky: nenašlo sa ničoho, mimo
nekoľko starých podkov, kúska z nejakej starobylej kosy, medenej, hrubo patinou obtiahnutej
sekery alebo dláca, a spiežovej tenko patinovanej obrúčky ornamentovanej. Tieto dva
poslednie predmety sú najcennejšie, ba veľmi cenné, menovite medená sekera, poneváč meď
predchádzala spiež a medených predmetov nachodí sa pomerne málo. Medená sekera je 19%
cm dlhá, 21/4—5 cm cm široká a v prostriedku 2 cm hrubá; celá hrubo pojamkaná, akoby
ozdobená, ale nepravidelne. Váži 95 d g. Ležala v hline pod svahom vyše Domaník 363. v
hĺbke na 2 m. Všetky predmety uložené sú v našom Museume. — Ešte vykopali v hĺbke 1 1/2
m polovicu žarnova z kameňa asi hlinického alebo novobáňsícého, ale s vrchnou plochou nie
rovnou, ako teraz obyčajne vyhotovujú, lež s veľmi pukatou. Len zriedka a výni-mečne robia
také i teraz, a robili, ako vidíme, i driev. — Pred hlinickými a novobaňskými žarnovmi
okresali si pravdepodobne sami mlynári žarnov z kameňa, aký kde našli; tak aspoň svedčil J.
Lacko, mlynár niekdy v tepličianskom mlyne, v chotáre krni-šovskom, že tam zastihol pri
mlyne žarnov neforemný, zo zdej-šieho trachytu vyhotovený. Nad týmto mlynom leží panský
dvor (majer) Žarnosek; meno ukazuje, že tam za starodávna sekali žarnovy snáď i pre širšie
okolie.
Cerovo. Náklo.
A či by sa pekný veniec pamiatok starožitných okolo Sitna ozaj bol rozšíril jedine na
západ, a na východ nie? Na juhovýchod máme Cerovo, obec v hontianskej stolici. Odtiaľ
zistené sú iba zlomky z grafitových a hlinených nádob. (Časopis Mus. Slov. Spoločnosti roč.
I. a II.) — Susedná malá obec k Cerovú je Trpin; dľa zvesti nájdené bolo tam pri panskom
dvore vyše dediny tkáčske záťažie. („Starož. v Honte". Zdola dediny však v tak-rečenom
Trpínci, tak tiež pri hradskej litavskej dal som kopať 9. júna 1896 s velikou silou (desať
chlapov), ale mimo nepatrných čriepkov nenašli sme ničoho. — Odporúčania hodným k
prezkúmaniu zdá sa byť „Pohanský vrch" v Horních Flachtincach, neďaleko Dačovho Lômu,
aby sa vyplnilo želanie Frant. Sasineka (jeho Letopis I. 1876 str. 334.), keď poťažne dotedajších skrovných, ale istotne na našich stranách samoprvých nálezov v Domanikách a
Medovarcach, vyslovuje, že medzi župami uhorskými žiadna nemá toľko v zemi ukrytých
starožitných pamiatok, jako práve hontianska; keby vraj len tieto poklady dľa svojej
dôležitosti čím skôr prezkúmať sa mohly! I na samom Lôme, v jarku Ľahoši, našiel sa r. 1899
vymytý mlynčok predhistorický (V. Kabina in litt.), a istotne budú tam aj iné znaky drievnej
kultúry slovenskej.
Najzaujímavejšie na teraz z cerovského chotára je Náklo a Pustý hrad; obe ležia od
Cerová juhovýchodne v doline čabradskej, utvorenej Litavicou, ktorý potok zapcčína sa v
363
V najnovšom čase (= hynávod) obdržal som z Domaník asi tretinu zuba mamutieho, skamenelého, pochádzujúceho vraj z Ipoľ-Fedimešu,
neďaleko od doliny trojích Túroviec, Horních, Dolních a Prostredních.
264
chotáre senohradzskom, a tečie cez dedinku, Lackov, a cez veľkú dedinu Litavu.364. Náklo
prezerali, ba i fotografovali sme v počasí veľmi zlom, daždivom, 13. a 14. sept. 1899 v
spoločnosti pp. Socháňa a Stanislava Zocha, tamejšieho učiteľa. Za sprievod a milú
pohostinnosť i tu ďakujeme. — Kde vlastne stála niekdajšia pred-historická osada náklová, to
tak snadno zistiť nemožno, lebo terajší názov honu „Náklo" zahrňuje v sebe veľkú plochu
poludňajšiu bralnatej stráne, počnúc od „Viničiek" dolu až po „Dobašov závoz", netrpí však
pochynosti, že stála na rovienke kdesi pod stráňou. Ak nebolo tam plesa alebo jazera
prirodzeného, čo veru mohlo byť, ľahko dalo sa umele spraviť prihataním potoka Litavice,
tekúceho popod stráňu.
Čo že je to ale tá osada náklová alebo nakolná, alebo ako ju teraz na krátko menujeme,
to Náklo? — V samej „Recensii" („Lidstva v dobé pŕedhistorické"), na miesto opisu máme
holé vyobrazenie, ktoré nám viac povie, než opis. Eezpečnosti k vôli totiž pred nepriateľmi i
dravými zvermi budovali si drievni ľudia svoje bývania na stĺpoch, na koloch, povbíjaných do
zeme na bahnistých miestach a v jazerach, ba i v riekach, ako dosvedčujú najnovšie výzkumy.
Náhoda viedla i k tomuto nálezu. Následkom povestných horúčostí a suchoty r. 1854 totiž
klesly hladiny jazier švajčiarskych, menovite jazera Curyšského, tak, že bolo videť na dne
koly, do radov pobíjané, a medzi nimi nasbieralo sa nástrojov z doby predhistorickej'
(„Kolové stavby v Olomouci." J. Wankel. Časopis vlasten. mušej, spolku Olom. IV. 1887. str.
68.) Analogon bol na porúdzi u živých národov v Siamu, v malajskom archipelagu, na Novej
Guinei, v strednej Afrike, v južnej Amerike, v Austrálii; opis dávno poskytol Herodot. (V.
16.) Nálezy, vlastne nové údaje sypaly sa zo všetkých krajín, a o desať rokov objavili kolové
stavby v uliciach samého Olomúca a v blízkej obci, majúcej meno Náklo. Každý národ
pomenoval si starú vec novým názvom: Moravani však dali starej veci staré meno; a mohli to
urobiť, lebo meno bolo tu hotové, súčasné s kolovými stavbami, a meno, náklo, prešlo do
šíreho Slovanstva, i k nám, lebo v šírom Slovanstve udržaly sa honové názvy, náklo, a u nás
Slovákov snáď najviac. Poneváč týchto honových názvov bolo plno a všetky nachodily sa v
blízkosti barín, jazier, riek (čo je ináč veľmi pozoruhodné!), a tak teda i v blízkosti vrbín:
prvotne myslelo sa, že „náklo" je špecifičným pochopom bariny, vrbiny a prístavu (Kotta II.
— Miklošič Etym. 211. — F. Šujanský in litt.); až zistenie kolových osád v „Nákle"
Olomuckom r. 1864; „Nakolci" v Bulharsku (Jireček. Časop. Čes. Musea. XLIX. 1875. str.
437.); a v „Nákle v Bosne u vsi Vojkovičú" (Fiala. Glasnik. 1892. 211. — Dr. Nie-derle in
litt.): objasnilo pravý význam slova Náklo. Povstali i filologovia za i proti (Vidz I. roč. Časop.
vlasten. mus. spolku Olom.), až o pôvode, význame a hodnote mena rozhodnuté je v smysle
Havelkovom, že tt. terajší smysel nenie podstrčený alebo podvrhnutý slovu, a že „kdekoli ve
slovanských ze ich jméno to se vyskytuje, všude dá se dokázati existence staveb ná:' kolních."
(Tamže IV. 125.) Že v každom Nákle nezistily sa ešte koly atď., rozumie sa samo sebou, ale
dôvodov časom pribývať môže. Terajšie honové názvy „Náklo", zahrňujú väčšie plochy; a
364
Analogon kmeňu Litava a Litavica dlžno hladať v šírom Slovanstve; a síce tam na dalekom západe máme Litavu (Leitha), na vysokom
severe Litvu, Litvansko (Lithauen); a vo velikánskom poklade šírej reči slovanskej, nie-li v lá jesloví slovanskom (vidz „Lietava" v
trenčianskej stolici. Aloxander Lomtardini. Slov. Pohľady. IV. 1884, str. 440) vynorí sa fnád i koreň a význam nie len Litavy, ale aj
nepočotných iných miestnych názvov, ktoré len pomocou a kľúčom iných slovanských roč! rozlúštiť možno; alebo práve len pomccou
staroslovančiny
265
znaky, hlboko pochované, tiež len náhoda odkryť musí; a keď aj odkryje, koľko z toho na
zmar vynde prv, než dozvie sa milovník alebo znalec! Takto, bohužiaľ, stalo sa s Čemickým
Náklom v Liptove, ako svedčí p. Rehor Uram, píšuc doslovne: „Tu pri oraní aj natrafili na
veliké a hrubé koly, do zeme povbíjané. Obyvatelia tamejší domnievali sa, že sú to pozostatky
hory, ktorá tu pred stá a stá rokmi jestvovala. Keď ale na mieste okolia to-hože prizreme sa
dôkladnejšie, teda vidíme, že celý Čemický chotár, ba že do samej Paludze, áno ku sv. Mare,
a od výšiny Ondrášovskej ; ž ku andickému chotáru, je krásna, utešená rovina, takrečeno so
všetkých strán vyvýšeninami ohradená, z čoho zatvárať môžeme na to, že tu voda liptovského
jazera snáď najdlhšie udržala sa." — Buď toto aspoň nepatrným príspevkom zisteniu
kontinuity (súvislosti) slova so skutkom, názvu s osadou, ked1 nie v šírom Slovanstve, aspoň
v našom užšom Slovensku. — Dokladám, že kde koly, tam pravdepodobne aj iné pamiatky z
inventáru nákolných stavieb maly by sa nachodiť. Z čoho ten inventár záleží, možno obzreť si
v našom Museume vsbieročke (okolo 30 kusov kamenných striel, nožíkov, sekierok) z nákel
švajciarkych, menovite z Robenhausenu, mnou zakúpenej a darovanej. Vek (staroba)
evropských nákel cení sa prinajmenej na 4000 rokov!
Za starobylosť slova náklo mluvia nie len svedectvá arhaeologické a topické
(miestne), ale i historické. V moravských listinách pripomína sa Náklo r. 1160, áno dľa
topografie Volného už r. 1091. (Časop. vl. muzejn. spolku ol. VI. 51.); HyroŠ vo svojej
„Lykave" (1876.) uvádza „les Náklo" z listín starých (str. 309. Protoc. Com. lypt. XIV.). Vo
Slov. Pohľ. nachodím ho prvý raz v roč. XII. 1892. str. 70.
P. Križko, ktorý tak peknú úvahu podal o kole („Kôl". Slov. Pohľ. XIV. 1894. str.
18.),ačpráve tak blízko chodí okolo „koliby" a „kôlni", akožto bytov prvotných, z
jednoduchých kolov shotovených: nepripomína slovo „náklo", ani Slovensko ohľadom nákla,
ale len vo všeobecnosti hovorí: „Ostatne, že kôl bol veľmi dôležitou čiastkou pre ľudské byty
i v tých krajinách, kde zjavujú sa už počiatkom historickej doby mnohými storočiami pred
Kristom Pánom národy italské a keltické, toho dôkazom sú známe kôlne stavby v Itálii a vo
Švajčiarsku, siahajúce svojím jestvovaním hlboko do dôb predhistorických". A pýta sa: „Či
slovo colonia (a možno doložiť aj incola = ako by od slova preklad na — kole) neoznačovalo
prvotne práve takú kôlňu osadu? Jeho kmen i tvar zdá sa tomu nasvedčovať." (Tamže str. 26.)
A čo my máme Nákel, že ledva treba nám odvolávať sa na Itáliu a Švajčiarsko!
Takých honových názvov v Uhorsku, Poľsku, Pomoranoch, v Bosne, v Štýrsku (Nemci
menujú ich tam „Nakles" a vôbec na celom šírom terajšom i bývalom Slovanstvu jesto veľmi
mnoho. Nakoľko podarilo sa mne sosbierať, pripomínam 1. Náklo na Senohradzi
(„TovaryŠstvo" II. 221. 12.); 2. na Cerove (Časopis Mus. SI. Spol. 1. 18.); 3. a 4. na Dačovom Lôme dve súvislé Nákla 365) (L. Izák in litt.); 5. pri Belej v Turci pole „Náklo" (B. T.
in litt.); 6. v Necpaloch v Turci „Nákel" (J. Zuriaň in litt.); 7. v Sklabine v Turci „Náklo" (P.
Socháň in litt.); 8. v bohunickom chotáre na pravej strane hradskej vedúcej z Bohuníc do
365
Pozoruhodná vec; meno Dačov-Lôm zahrňuje dve súvislé obce, Horniu ves a Dolniu ves, majúce i dvo osobitné vrchnosti; či národ
tohoto podelenia nebol už v tých dvoch náklach?! Jedno z nákel menuje sa čiernikovým, ktorého prie-zvýska však nieto ani teraz na Lômoch,
ani v najstarších matrikách. (Juraj Slávik in litt.)
266
Bolešova v Trenč. sú hony „Na Nákle" (A. D. Svobodný in litt.); 9. medzi chotárom
suošovským a komjatským v Liptove „Náklo" (J. Bohúň in litt.); 10. pri Černicach v Lipt.
„Nákol". (Hyroš. Zámok Lykava. G. Tomala in litt.); 11. v paludzianskom chotáre v Liptove
„Nákel" (P. Antol a P. Makovický in litt.); 12. v Okoličnom,366. pol hodiny chôdze od Lipt.
Sv. Mikuláša, na vršku dosť vysokom u samej dediny hony „Nákle" (Dr. J. Holéczy in litt.);
13. vo vrbickom chotáre pri Sv. Mikuláši „Nákle" (Peter Miko in litt.). Spolu trinásť!
Slovenský názov Náklo má pre nás Slovákov cele inakší a nesmierne vážnejší
význam, než ku pr. pre Moravanov a iných Slovanov, ktorým príslušnosť nikto neupiera; ani
nehovoriac o nejakej vážnosti a dokazujúčnosti pre Nemcov nemeckého názvu „Pfahlbauten",
alebo pre Francúzov francúzskeho názvu „pilotage". Lebo tieto názvy sú totiž len spravené,
umelé slová technické, nie z ľudu vziate; kdežto slovanské slovo ,,náklo" neutvoril žiadon
archaeolog ani inakší učenec; on našiel ho hotové v ľude, a treba ho bolo len z klinčoka vziať
a trochu z hrdze očistiť! Driev spomôže si a za lepšieho hospodára považovaný musí byť ten,
ktorý v čas potreby nájde v kúte sekeru, trebárs zahrdzavenú, než ten, ktorý ešte len ku
kováčovi utekať musí! Stálo by za prácu, vyzkúmať, či u Francúzov a Nemcov panuje slovo
„Pfahl-baut", „pilotage" sťa meno honu, ako u nás „Náklo". Ale čo nás po tých! Však vieme,
že švajčiarske kolové stavby boly náhodou odkryté (Lidstvo str. XXIV. a str. 127.), kdežto u
nás v budúcnosti a vedľa dostatočných hmotných prostriedkov samé mená ukazujú, kde by
sme mali kopať! My aspoň istí sme, nielen že kde stály nákla nejakého toho lebo onoho
národa, ale vieme i to, aký bol národ; vieme s určitosťou, nad všetkú pochybnosť povýšenou,
že to bol národ slovenský, že to boli naši predkovia! Lebo slovo náklo je slovo slovenské.
Poneváč ale stavby na koloch pochádzajú z doby kamennej, teda o mnoho mnoho staršej, pre
príklad, od príchodu Maďarov, ktorých Jur Volf (dľa rodu Nemec, teda rodený nepriateľ
Slovanstva, i nás Slovákov!) v článku „Az egyházi szláv nyelv és magyar honofoglalás"
(Nyelvtudományi kôzlemények 1897!) tvrdí, že sú Slováci v tejto vlasti „naj pošle dnejšími
prišelcami"' (Slov. Pohľady. XVIII. 1898. str. 519. — Podvracia ho tamže P. Križko str. 452.
a nasl.): tohoto politicko-tendenčného „učenca" mimo iného, podvracia a dôkladne zavracia
už samé miestne, meno „Náklo", dokazujúce nad slnce jasnejšie, že Slováci tu bývali za doby
kamennej, neolithickej, teda dávno, dávno pred Kristovým narodzením, kdežto Maďari
prisťahovali sa, niet ešte snáď ani 900 rokov. (Fr. Sasinek.) Známa je príčina, prečo Maďari
silou mocou per fas et nefas namáhajú sa všetko falšovať a nás potisnúť a podstrčiť na svoje
miesto, ako nejaké nedochúd gatá: hanbia sa totiž, že sú v Evrope najmladším národom a ani
nie z indoevropejského plemena, ale z asiatského a mongolského.
Ich dejepisci tak ľúbili, by predstaviť dejepis, ako čo by pred nimi ničoho nebolo
bývalo v Uhorsku; ako čo by sa tu kresťanstvo, ba život len s nimi bol započal, čo ale nenie
pravda. Lebo tu panovala už dávno pred Maďarmi vysoká kultúra národno-slovenská a
kresťanská, panovali kniežatá a králi. Ale v Školách nesmú o tom deti ani počuť, ani
366
Meno Okoličné, odchylne od mienky Podtatranského v časop. Mus. Slov. Sp. 1899. č. 6. str. 102. odvodzujem od miesta, kolami
ohradeného, alebo „kolikami" obohnatého. Šak i slovo „Okolie" nenie nie inšie.
267
spomenúť meno Slovák. Školy nie sú školami umenia, ani kostoly miestami chvály Božej, ale
gramatikami reči maďarskej a potupovaním otcov a matiek pred vlastnými deťmi.
Umieračkom cengajú nám na všetkých vežach. Ošklivý a až v útrobách urážajúci a poburujúci
spis (druhého „učenca"!) Dr. Jozefa Korôsyho („A felvidék eltótosodása." Budapešť, 1898. =
Poslovenčenie — vraj — Horniak!) perom do žlči a klamú máčaným, nehanebne búri proti
slovenskému národu, a k jeho vykynoženiu hucká práve tak, ako Volf. Pred tým vraj všetko
bolo maďarské (snáď od stvorenia sveta?!), ale Tatári a Turci vynivočili Maďarov. (Na čo sa
dali, keď sú takí silní 367? Prečo že Slovákov nevyničili? Ani títo netiahali pluh, ani nepanoval
nad nimi Turek!), a vypustatené obce zaľudnatili vraj Slováci (o ktorých že ani nevedia, kde
sa vzali! Len sme vraj tak vsiakli do vlasti! Ani nevedia, odkiaľ; ani nevedia, kde by bola
ostala zem bez obyvateľov!) a Husiti. — Tak Belovi Majláthovi (Liptómeaye tôrzsôkôs
családjainak tôrténete . . .) ešte i Liptov, a to ešte až na konci XII. stol., ba i na počiatku XIII.
stol. bol pustý a neobydlený! A aj tu boli Maďari samoprví, a síce dáky Bogomír a Smrečan!
Pravda, Smrečan mu je „Zemercheni és saári — (dokladá) mai Zsjár — ..." (Archaeolog.
Értesitô 1892. str. 261.) Nuž pravda, potom mu je snadno dakázať. pôvodných obyvateľov
maďarských trebárs i v Liptove, keď zo Žiaru spraví šár (blato)!! No „nič to zato, že je blato,
prinde vetrík, vyfúka to.!"
A ohľadom Husitov naši bratia evanjelici, snáď nechtiac, podporujú úhlavných našich
nep'riateľov, tvrdiac o každej čisto alebo aspoň prevažne luteránskej obci, že ju založili
Husiti. Ba ešte o katolíckych obcach, ako Senohradz a jej okolie, pre starobylú zachovalosť
mluvy a kroju ľudu, tvrdia, že sú to potomkovia Husitov, ktoré tvrdenie však nepodporuje ani
jedno české prie-zvysko, ani jedno české honové meno, ani žiadon dejepisný prameň, ale ani
žiadna fysická možnosť! Slovák, pôvodný, samo-bytný, samorostlý a rýdzi Slovák bol tu od
nepamäti, aj bude!
Ten národ, ktorý v najnižších svojich vrstvách, t. j. v roľníctve a pastierstve, užíva
názov Náklo, ako meno honov v chotároch svojich, nevediac, ba už ani z d'aleka netušiac, čo
to slovo znamená, ačpráve je číro čisto slovenské: ten istý národ obýva teraz túto svoju prapravlasť, ktorý býval tu vtedy, keď ešte bolo snáď viac plochy pod vodou, než nad vodou;
keď ešte bol prinútený stavať sebe príbytky nad hladinou vôd, to pre bezpečnosť od dravcov,
to aby mal po ruke živnosť z rýb, ktoré udicami lapal. Náklo bolo naším „korábom
Noelovým", chránivším pokolenie naše (snáď i s jeho najpotrebnejšími domášnymi
zvieratkami) pred pohromami za celú dobu kamennú! Kto teda dával mená honom naším, nieli ten Adam slovenský, ktorý tu bydlel samý prvý? (Letopis Matice Slov. VI. 2. str. 12.) Kde
sú mená, tam stály skutočné nákla, a stavali ich tí, ktorí ich mená zachovali dosiaľ, a v
ktorýchžto reči má to meno význam. Nie lichí učenci, nie politické úskoky, nie surová moc
obhájila historickú pravdu, že Slováci sú najstaršími a autochtonnými obyvateľmi tejto
367
Ani teraz nebolo by nič z nich, koby úrady cirkevné a krajinské jedin" ich nepodporovali a nezastávaly. Ale po pravde ani nejde tým
úradem o ľ u d maďarský, lež len o reč maďarskú, čili o maďarisáciu a o vykynoženie nema-ďarov. Pri tom však ľud, či maďarský, či
slovenský, donesený je už na žobrácku palicu, a úhmkom začína uteká t svetom. Boh to naprav a osviet ich!
268
nešťastnej vlasti svojej: ale obránil si to sám ľud krásno-zvučnou, hlbokoetymologickou rečou
svojou. Porozumeli tomu naši odvekí i najnovší kynožitelia, a preto idú vykynožiť s rečou i
názvy miest, dedín, ba ešte i honov!368. Boh to nedopusť! Nebolo zaiste nad našou drahou
krásnou pravlasťou ešte takej pochabej periódy, nevynímajúc ani tatarský plen, ako teraz, že
by rušili všetko, čo je posvätené vekami, zásluhami, poctivosťou a statočnosťou! Prevzali sme
teda i meno „Náklo" my Slováci od Volfových Marahánov, ktorých vôbec nebolo, alebo
práve od Maďarov???!!
Že u iných vetví veľnárodu slovanského nieto toľko miestnych názvov „Náklo", ako
práve u vetve slovenskej; a „že by malo byť predsa všetkým Slovanom spoločné, jestli je tak
staré, kedy ešte Slovania neboli rozdelení na dialekty" (F. Šujanský in litt.): to by len
dokazovalo tú dávnu domnenku, že naše Karpaty sú kolískou Slovanstva. (Lev Šolc v „Zlatej
Prahe". — SI. Pohľady. XII. 1892. str. 192.) Ináč „Nákle" nachodia sa takmer po celom
Slovanstve.
A nemáme len samotné náklo, akožto predhistorického, dyetritisícročného svedka
nášho dedictva: takýchto svedkov máme aj viac, t. j. aj inakšie predhistorické názvy honov na
Slovensku. Odhliodnuc od „Hrádkov" a „Hradoyísk" (pri Jelšave) a Zámčísk 369., ktoré môžu
byť i novšie, máme Žiare, Sejná, Turé, Tuťce, Turany, Turice, Turíky, Turiny, Turfčky,
Poturné, Tu-rovce, Turolúky, Turopolia, Turové atď.; Zubrové, Zubrice, Zubrohlavy,
Zuberce; snáď Levice, Levoče, Leváre, Levkovce; Bebravy, Bobrovce . . . všetko názvy od
dávno vystehovavŠích sa turov, zubrov, levov 370., bobrov, ktorých, vyjmúc snáď bobrov,
368
Čo robí sa s inými starožitnosťami slovanskými, ku pr. s nálezmi v meste Kvádov, nedaloko Carnuntum, vidz Čermákov „Vestník"
1899. č. 11. str. 164.
369
„Zámčisko" na Novej Bani. (Vidz článok Nová Baňa, Dodek.) — Role na vršku Rohačke nad Ploštínom v Liptove, volajú sa
„zámčisko". (Sborník Mus. SI. Spol. I. 201.) „Zámčisko" nad Pemekom (Prešp. — Sborník Mus. Slov. Spol. II. 236.) Poťažne „Zámčiska" u
Popradu vo Spiši, poznamenáva dr. Stan. Eljasz-Radzikowski v znamenitom spise svojom „Z Polklorystyki Síowackiej", str. 10.; „Sama
nazwa (Zamezysko) wiecej polska, niž síowacka, która by brzmiala raczej Hradisko"; a má pravdu. - Ináč, len v Gemeri do 40 zámkov! Slov.
Pohľady I-1881. str. 488.
370
Že nenie nomožnosťou, aby Levice, Levoče, Lováre, Levkovce boly pri-jaly meno od lova, ako nasvedčuje ! „Slovesnosť" r. 1865 str.
101., a že nenio to prismelá hypothcsa: odvolávam sa no, svedectvo A. Pogodinovo (Novyja sočine-nija o jazyko i kulture Indogermancev.
— Referát vo „Vestníku Slovanských Starožitností". Dr. L. Kiederle. III. s r. 77): „Znalosť lva, literou s podobností lzo-u indcev. prakmene
píedpokládati, neprekvapuje v Karpatech, uvážíme-li, že v Thrakii ješté v historické dobé se objevovali Ivi."
Sem ale pre velikú zaujímavosť položím aj ostatno z tohoto odstavca: „Šírení národu indcevropských po Evropé a Asii má jakési stŕodišté v
Karpatech: kolem tohoto stíed.išté ješté pred samou dobou historickou sídlili Slované a Illirové. Karpaty jsou pravlastí indcevropskou: na
východním svahu jejich bylo prasídlo východních kmenú in,d.cevropských, na zápaním západ.ních. Typ germánský, indcevropský i zdo
mohl vzr.íknouti: i zde byly v dobé diluvia ledovce. S morem, jehož označení Hirt pŕikládá v otázce po pravlasti indcevr. tak veliký význam,
mohli se píedkové Indoovropanú seznámiti prostfodnictvím obchodu, který již v dobé noolithu byl zr.ačné rozvinúť; rovnéž se solí (i
Finnové mohli v onéch dobách obojí pozná ti týmžo zpúsobem), a j. Znalosť 1v a" atď.
Tur (Urus priscus), až do 6. sto), v Poľsku, predtým bol rozšírený po celej Evropo; teraz r.enachodí sa nikd.o živý, — Zubor (Bos
urus), pred 2000 rokmi žil vo všetkých veľkých losoch Evropy, teraz lon v Litovskú v Kavkaze pod ochranou prísnych zákonov. Je to
najväčšie rožné hovädo, 10 stôp dlhé a 7 vysoké. — S tým však nesúhlasím, že by Lefantovce (Elefánt, Nitra) od slona, Obice (Opice,
Epedecz, Tokov) od opice maly mená. (Jacovsky. „Odvozovanie n- m. m.-Radlinského Slovesnosť, III. 101.)
269
žiadon historický Slovák nevidel v Uhorsku. Mená sú predhistorické, z časov, kým terajšie
naše mierne pásmo malo faunu a flóru subtropickú, čo veru pred niekoľko tisíc rokmi bolo!
Máme popálenice (Medovarce. Tovaryšstvo II. 203.). Nedávno počul som o „Páleniciach"
akožto mene honu na blízkom Rakovci,371. ktoré meno „Pálenice", nosí dolinka povyše obce
od nepamäti kým ešte ani chýru ani slychu nebolo o páleniciach pálenčených a liehových; 372.
dá sa teda súdiť, že tam pálili mŕtvoly, ač ešte nebolo ani styhy ani spôsobu, miesto
dôkladnejšie prezkúmať; pripomínam ho predsa ako najnovší príspevčok. Ak by tomuto
výkladu niekdo predbežne nedôveroval; spoľahlivejšieho svedka máme vo Spiši vrch
„Pálenicu" (Kat. Nov. 1899. č. 20. str. 156.), a v Turci nad Bystričkou vysoký vrch
„Pálenicu"; najvyšší ale v Gemeri pri Rédovej, tiež vrch, menovaný „Pálenica", práve 1300 m
vysoký! (Lad. Konček in litt.) Tam už len nebolo modernej pálenice! Je jasné, že tento názov
odpovedá menu „Žiar", bežnejšiemu pri vrchoch, na ktorých pálili mŕtvoly.
Ku Pálenicam na Rakovci pripojujem aj povesť, ako mi ju vyprával bývalý sviňský
pastier rakovský. V páleniciach jesto jama, kde traja vykopali truhlu, plnú peňazí. Ale najprv
boli u veštice (kde bývala, to nevedel), a tá im povedala, že keď budú dvíhať truhlu, tade
pôjde chlapec na štyroch voloch v predňom povozí; aby i tomu dali peňazí; „aj tomu ich bude
dosť, aj vám ich bude dosť." Aj sa tak stalo; ale jedon keď videl chlapca, pomyslel si: „Ada ťa
paromy teraz nesú!" a peniaze hŕk pod zem. — Išli potom po druhý raz k veŠtici, ale cestou
jedon odkašlal, rieknúc: „Toto bude tej, čo ideme k nej". Už ona o tom vedela, keď ta prišli, a
povedala: „Boli by ste dostali tie peniaze; ale že tento sviniar to povedal, nemáte ich mať." —
Otázny pastier vyprával ďalej, že ako chlapec cez poludnie, keď svine ležaly, sedel s otcom,
majúc nohy spustené do tej jamy; i zazrel štyri-krajciarnik v jame; chytro ho zdvihol a pustil
do kapsičky. Na poludnie doniesla im mať obed a on chcel sa jej pochváliť, hlidá dupák: nech
ti Pán Boh požehná; nemal ničoho. — Nad Pálnicami je „Sedielec" a tam do brala pivnica, už
zapustená . . . A Z druhej dolinky, oproti Páleniciam ležiacej, Potôčkom zvanej, dostal som 2.
mája 1900 starobylý železný topor a kresačku.
K Pálenicám a Pečenicám (so spečeným valom) kladiem „Pecnô", drobnú dedinku v
žarnovickej doline v Tekove, filiálku 'k H. Hámrom. — Sem mal by som vôľu pripočítať
371
Maličičká obec východno od Nemiec, mestečka v Honte, kolíska Rákócovcov. — Severozápadne ale od Nemiec, vedľa „Chyžíšť", vo
vrchu Dianiši, poniže „Vystrieľaného brala", nie vysoko nad hradskou, pri lámaní kvadier našli kamenári iný nápis, záležajúci asi zo štýr
latinských (?) písmen, obrúbených čiarami na spôsob rámika okolo obrázku, 10x20 cm veľkého. Ponováč už boli poučení kamenári pre onen
starobylý nápis (Tovaryšstvo II. 207.), tento zachránili a je v Museume. Dosiaľ norozlúštoný. Snáď starý medzník. Medzník inakšej podoby,
na obyčasnom balvane, plochom, 140 cm v prie-mero, 50 cm vysokom, v zemi zarastenom, nachodí sa v Krnišovskcj „jalšave", na chotáre
od panskej hory, s vyrytým krížom a rokom 1650. Riadok je 57 cm dlhý, písmcny 12—20 cm vysoké, neforemné. Čo znamenajú, nevedoť.
— Horo vyššie na inom kameni nachodí sa kríž, na druhom kráž na 20 cm v primere.
372
Škoda, že aj tieto priemyselné, toraz tak škodlivé, väčšie menšie závody, dostaly z nevedomosti (preklad slova nemeckého „Brennorei")
toto posvätné meno, a znesvätily a poškvrnily ho. Nemecké meno „Branntwein" znamená toľko, že vinný špiritus blčí, keď ho zapáli;
slovenské slovo „pálené" a latinské „crematum" je celo zlý proklad. Myslím, ž» nieto plných 100 rokov tomu, čo slovenský Ind poznal a
staval si drobné pálenico, kým mu ich veľké židovské odobraly. Bodaj by zahyn,uly aj tioto! Ešte sám pamätám, že moji rodáci odbavili
nejednu svadbu, nejedno krštonio, vádzanio alebo kar pri Bukovinskom modokyši, ktorého zadarmo nabrali si, koľko chceli; teraz musí tioct
špiritus/lpivo, sóda! Smedo-kyšom nouspokojil by sa nikto! Škoda striezlivosti!
270
„Peklá" (v baňskobelianskom chotáre lúka pod vrchom Ptáčnikom „Peklo"), Pekelníky (v
Orave), Pekliny (v Trenčiansku), Peklany (Šariš) atď. všetko s významom ako latinské
„bustum" a ustrina („Lidstvo" str. 179.), od slovesa uro, ussi, comburo, combussi, combustum
(pahraba a pohrab). Všetky miestne mená, skoro bez výminky, majú význam len v mluve
slovenského národu, akožto ktorý slovenský národ je tu autochtonný. A od počiatku v tom
nachodím velikú prednosť slovenského (ako vôbec i slovanského) národa, že tam žije a do
Božej vôle aj žiť bude až do skončenia sveta, kde našla ho nielen história, ale praehistoria,
akokoľvek chudobný je ten jeho (ku pr. Oravský) kraj a nezničí a nevycicia si ho tak nikdy on
(len iní), že by tam ďalej žiť nemohol: Kdežto ku pr. žid, počnúc od Abrahama ustavične
blúdi, všetko, i samé kresťanstvo, zisku k vôli zneužije, a každú krajinu vycicia (Jakub
Lábana okradol; Egypt olúpil, ba i zasľúbenú, medom a mliekom tekúcu zem v púšť obrátil),
tak že v nej viac vyžiť nemôže. Kde nohu položí, tráva schne. Vidíme to na nešťastnej
Poľskej a Haliči, a uvidíme čosikamsi na Uhorsku. Nie tak slovenský národ!
Z toho istého stanoviska, odkiaľ fotografovali sme Náklo v Čabradskej doline, videť i
„Pustý hrad" Cerovský; inak volajú ta i „do múrikov", ktorý výraz jedni odvodzujú od brál,
múrom podobných, iní od skutočných zdĺ, aké za mladi ešte tam vídavali a v nich skrývali sa.
Brdo, na ktorom stojí, volá sa „Dubov diel", a len čelo z tej strany od Cerová sluje „Pustý
hrad"; a všetko patrí ku panstvu Čabradskému, prislúchajúcemu k fideikomissu
Koburgovskému. Ľudová povesť vypráva, že čo cez deň vybudovali, to Cerovania v noci
zrúcali, lebo že nechceli mať v blízkosti mocného pána. Z „Pustého hradu" videť Sitno, tak
teda i Pustý hrad zo Sitna.
Milo prekvapilo ma, keď na otázku, či tam v blízkosti Pustého hradu nebolo rybníka,
dostal som odpoveď, že áno, a to dva, a síce v „Turništi", ako je reč v článku „Krupinské
bralce".
Oba boky Čabradskej doliny pozostávajú z trachytového konglomerátu. Na druhej
strane potoka, trochu pozdola Nákla, v jednom brale ukázal nám Janko Pribyš viac dier, až
19, plytších i hlbších (až na 2 m), tenších i hrubších (3—13 cm), viac menej okrúhlych,
odpovedajúcich asi rozmanitým haluzám konára stromu, ktorý mohol skameneť (lipák,
drevený opál), ale zvetrel a vypršal.
Ešte dolu nižšie oproti zámku, pri cestičke na „Konské", mal by sa nachodiť lignit,
skamenelé uhlie, ktoré však dosiaľ nenalezá upotrebenia na palivo.
271
Pokus roztriedenía predhístor. miestnych názvov slovenských.373.
V súvise a v duchu mojich prítomných výzkumov a opisov obmedzujem sa ja iba na názvy
predhistorické. Že dotyčné daktorých názvov náhľady rozličných zkúmateľov (jedon zkúma
ako historik, druhý ako filolog, tretí ako archaeolog, štvrtý ako folklorista, piaty ako theolog .
. .) sú rozdielne (ale vzájomne sa dopĺňajú); to je prirodzené a nevyhnutné. Preto podávam ja
svoje roztriedenie len ako pokus s celou reservou.
Predhistorické názvy obci a honov bolo by rozdeliť I. na bytové, ku pr. Náklo, Selo (=
Sedlo; obyvateľ sela bol seliak, ako niekde aj hovoria na miesto „sedliak", to jest stále miesto
majúci a nie viac nomád alebo pastier), Selce, Solce (Sovce, Hont), Solčany (Nitra), Selovce,
Selište, Staré Selce, Sedielce, Sedličká (vo Bzenici), Sieľnica, Oslany (Slov. Pohľ. XII. 180.),
Preselany, Prestav(l)ky, Vyselcia (Bzenica), Námestovo, Izbište (Temeš), Chyžištia, Dvoriská
(„Starožitnosti v Honte," Gerlach a Kuča-lach (v Cekovskom chotáre pri Bzoviku, Hont),
Hrady, Pusté hrady. Hradištia, Hrádky, Zámčiská, Dedina (v Orave, Zemanská); II. na
posvätné, ku pr. Vesprem (Ves Perúnova), Šiprún (Fanum Jovis, Šíp Perúnov, terajší Šopron,
Oedenburg, „Tovaryšstvo" II. str. 227.), tiež Šiprún, kopec neďaleko Ružomberku. (Od neho
„Rosenberg", dobrý či zlý preklad; ružový šíp či strielka Perúnova? Možno, že obidvoje, lebo
v odznaku mesta Ružomberku videť ružu, prestrelenú strieľkou. V. Vraný.) Šíp (na ústí Váhu
a Oravy, „k nemuž sa staré báje a povesti viažu". „Tovaryšstvo" II. str. 229.), Žiare 374), Sejná,
Senohradz, Trebostovo (v Turci; treb, obeta nepálená), Trebišov (Zemplín), Trebatice (Nitra),
Trebichova (Trenčín)., Triebušník, priezvysko na Kráľovcach; Koľada a Koľadka (Sv. Antol
a Prenčov), Hnilec (Katolické Noviny 1899. č. 20. str. 156; Henil.), Háje, Starý Háj (teraz
Ohaj), Buda, Jas, Ladaň, Lalová, Lelovce (Slov. Pohľady 1881. 484.), Velestúr (Sokol 1862,
1863, 1865 . . .), Dievčia Skala (Článok „Nová Baňa"; Kremnica. Letopis M. S. V. 78. —
Pohľady 1899. str. 104. - Havran — Skala, Tamže.), snád aj Bogdane, Bogdanovce,
Bohunice, Bohov vrch (akožto obetníce?), Pešť (pešč, pec, Ofen), Pálenice a Popálenice,
373
Aby som sa noopakoval a priestor zbytočne nezaberal uvádzaním prameňov ó tom, že podobné pokusy roztriodovania, vysvetlovania a
odvozovania miostnych názvov, z rozličných stanovísk a príčin podniknuté, nachodíme hromadno i pojedinne v staršej literatúre slovenskej:
i»dávam pramene v chronologickom poriadku: 1. „Naše slovenské starožitnosti". C. Pavlovič Z. Sokol III. 1864. str. 450. — 2. „Filologické
drobničky" a „Moná riok, hôr, obcí" atd. V. P. T.-Podolský. Tamžo str. 378. a 458. — 3. „Odvodzovanio niektorých miest nych mien".
Jacovský, Radlinského Slovesnosť III. 1865. str. 100. — 4. „Staro, bylé nápisy na Kremnickom Pohorí." P. Križko a Klemens. Letopis
Matice Slov. V. 1868. 2. 75. a 96. — 6. „Kremnické nápisy". Radovický. Sokol VIII. 1869 str. 281. — 6. „Pamätnosti GemerskoMalohontské". S. Tomášik. Letopis Matice SI. IX. 1874. 1. 31. a 2. 16. — 7. „Úryvky z bájeslovia drievnych Slovákov". A. Reušs. Slov.
Pohľady I. 1881. str. 484. — 8. „Topografia Slovenska". J. Podhradský a „Slavianska starina na Slovensku". R. Skotnický. Národnie Noviny.
1891. č. 54. a 61—63. — 9. „Slovenské miestné názvy." P. Križko. Slov. Pohľady XII. 1892. str. 153____„Slov. mená miost." P. Sujanský.
Tamžo str. 175. a 374. — 10. „Niečo zo stariny slovenskojF. Sujanský. SI. Pohľady XIII. 1893. str. 52. - 11. „Veloba Sitna". — 12.
„Starožitnosti v Honte." Kmeť, - 13. „O miestnych názvoch a ich význame." P. Križko. Sborník Mus. slov. spoločnosti. II. 1897. str. 241. —
14. „Slovenské názvy obcí a miest". Podtatranský. Sborník M. SI. S. III. 1898. str. 8. — 15. „Niektoré slovenské miestopisné názvy vo
Spiši". Štef. Mišík. Tamže str. 17. — 16. „Domov slovanskej cirkevnej reči a madarskej zaujatie vlasti. 1 P. Križko. (Dôkladné vyvratenio lží
a nesmyslov J. Volfových.) Slov. Pohľady XVIII. 1898. Str. 452. a Pokračovanie vr. XIX. 1899. Str. 39. a n. — 17. „Slobodné a kráľovské
mosto Zvolen. Opis historicko-topografický." Napísal Juraj Binik. 1891. (Samastatné dielce.)
374
Slovo „Žiar" nemohlo by mať nič spoločného so sopkami, tak žo by vrchy toho mena boly mohly obdržať názov od žiary, vychádzajúcej
nich? Snáď by okolo „Žiarov" bolo treba hľadať i stopy sopky? Keď sc pka vyhasla, mohly naslodovať umelé žiare, vatry na tomto mieste,
už prírodou i tak posvätenom. (Balkan, Blkan? = Vulkán??)
272
požehy a Páleniská (protiva, oppositum, Necpale, nespale. Sasinekov Letopis I. 50.), Pečenice
a Pecná, Peciny a Peklá, Oltárna 375. a Ohništia u Boce a Malužinej (Liptov), Prašník a Veľká
a Malá pec vyše Nádaša (Prešp. Hunf. I. 154.) a Čierťaže a Čertovice, Čertolín (Zvolen) a
Čortštín (Schornstein, Prešporok), Vajanok (Turec; snáď i Vajnore, Vajanore? Prešp.), Šiva či
Živa vrch nad potokom Belankou v Orave (Hunfalvi tamže); Baba (v Trnovci nad Krupinicou
v Nemčianskom chotáre), Babina (podivné, vyše Krupiny Babina, niže Krupiny Devičie!),
Tatry (Tatra, Matra, Fatra: Podhradský a Skotnický, ako vyššie), Magure a Magurky, Gagurka
(Zvolen. Bánik, str. 27. vysvetľuje prvú slabiku ga = háj, teda zahájená hora), Kostolce
(Kesztôlcz), Kostolné, Kostolné vsi, KostoliŠtia (na koľko i prvé kostolíky kresťanské radi
stavali na miestach bohoslužby pohanskej, aby táže driev zanikla), Ukladiská, Cintoríny (na
Sitne; názov síce nový, kresťanský, ale hrobitov starý, predhistorický), Hrob (Gemer), Hroby
(Zvolen, mesto); Tri hroby (Guráb. Prešp. F Šujanský in litt.), atď. (Vo Bzenici pod
Chobieňom, niže Zúbrového vedľa hradskej kopčok „Hrb", a v krnišovskom chotáre
„Kamenný hrbok", kryjú v sebe hrob, alebo len hrb? — Na moju otázku v „Tovaryšstve II.
str. 221.: „Maly hroble niečo spoločného s hrobami?" kladne, aspoň z čiastky, odpovedajú
„nepočetné hroble" v Očovských horách, nakoľko v jednej nalezené boly „rozmanité
bronzové nástroje"; a zpravodajca vyslovuje domnienku, že také nástroje môžu sa nájsť ešte v
daktorej zpo-medzi hroblí tých. Pozostávajú z obyčajného kamenia a sú na 4—5 rad, 1 m s. a
v. (Archaeologiai Értesito. 1888. 433.). Názvy Sobota, Sobotište i Sobotištia (Bzenica, vrchy),
Kňaža (Orava), Kňažice (Tekov), Kňazov vrch (pri Ľadzanoch) . . . vzťahujú sa na kresťanské
časy? Ináč „Sobôtky", vatry ku cti Svätovíta (SI. Pohľady. 1881. 4. 84. — „Nagyszombat" a
Trnava stoja snáď v nejakom pomere k sebe? Vidz článok „Náhrobky kamenné", názov
„Trniny"); Modlatýn (Trenčín), Pohanský vrch (H. Plachtince. Hont).
III. Mená od živočíchov: Turá (atď. ako vyššie), Turnište (na Cerove), Turová
(Zvolen), Turatina (Bzenica); Turistie („Vysoké Tatry." Dobšinský. SI. Pohľady. 4. 247.);
Turo-tri dvory (Nár. Nov. 1891 č. 63.); Zubrica, Zuberec, Zubrohlava (Orava), Zubrov 376.
(Tisovec a Bzenica); Levice (atď. od Iva. Radlinského Slovesnosť III. 100.); Bobrové,
Bobrovce, Bobrovníky, Bebravy 377.; z čiastky aj Orlie (Sitno-Lehotka), Orla, (pri
počuvalskom chotáre), Orlové (Trenčín), Orlovo (Šariš) . . .; lebo dávno pominuly časy, keď
orli, trebárs i tie najmenšie, robili si hniezda u nás; teraz už iba čo preletia a v ceste zastrelené
bývajú. (Len ako kuriosnu vec zaznamenávam, že Drášovce, Darázsi, Hont, majú v
jekelfalussyho miestopisnom slovníku aj meno Dracho-witz, ako čo by ho od draka boly
375
Oltámo dľa Korabinského i u Sabinova v Šariši, kde že ľud májové zábavy vydržiava.
376
I v Čechách Zubŕí na Chrudimsku u Trhové Kamenice. K. Čermák in litt. — „Zbruč" pri dedine Horodnici v Polsku (kde r. 1848 nájdená
bola kamenná socha Svätovíta, 2 siahy dlhá, so štyrmi obličajmi pod jedným klobúkom, úložná v museume v Krakove), odvodzujem od
zubra, zubruč . . . Sasinekov Letopis I. 171.
377
Bebrava jesto i v Bcskydoch (Hunfalvy I.)
273
obdržaly. — Dračina, Tôvis-falu, Bereg.- — Ináč, názvy po Šarkanovi nachodíme v Malom
Honte, a síce „Šarkanova stráňa" a potok „Šarkanov" (Letop. Mat. SI. VI. 2. 12. g. a 14. 5.); a
tá prvnejšia vriadená je práve medzi mená mythylogické; tiež v Tatrách „Šiarkanovo pleso"
1899 m (Slov. Pohľady IV. 1884. str. 257.). No akúkoľvek veľkú kuriosnosť veľmi zmierňuje
tá okolnosť, že ľud stále báji si o lietajúcich šarkanoch a zmokoch, a verne vyobrazuje ich v
podobe jašterov s netopierovými krýdlami. Tak vyobrazil i mne kriedou na stole môj švagor,
mlynár; ja sťa žiak, vysmial som sa mu, ako to všetci trochu — učení ľudia tak robia. Ľud
nemá styhy ani spôsobu, zkúmať palaeontologiu, ale ústne podanie mu je palaeon-tologiou. A
táto konečne dala mu za pravdu.
Hrochoť, obec vo Zvolene a hon v Kráľovcach, a Hrochotie vo Bzenici hon,
odvodzoval som od mena Hroch, Hippotamus. Aby nebol zavedený aj iný tak ako ja:
podotýkam, že český a teraz už i náš slovenský názov onoho zvera je slovo nové (Fr.
Šujanský in litt.). pravdepodobne, preslovo (Dr. Pastrnek in litt.). Skôr pochádzajú oné názvy
od slova chrochoť, zmrzlé blato (Fr. Šujanský), a vtedy maly by sa správne písať, Chrochoť a
Chrochotie. A i takto patria snáď medzi mená starožitné, poneváč slovo chrochoť o
zamrznutom blate vychodí z užitku.
IV. Názvy od rastlín, od takých totiž, ktorých niekdy dávno-predávno bolo hojne, teraz
ale vyhyňujú: Ku pr. Tisovec („Tisovec". J. Botto. Sborník Mus. SI. Spoločnosti 1898, III. str
i 126.), Tisovník, Oskorušová (na Vysokej pod Sitnom. Veleba Sitna; Skorušina (Orava.
Hora, kde teraz už rastia kosodrevina. Akú zmenu povetrnosti, aké ochladnutie podnebia, akú
dlhú dobu značí takýto miestny názov, keď ho porovnáme s terajšou vegetáciou! A takých
názvov jesto hojne; keď ony povstaly, rástly tam listnaté stromy, teraz ihličnaté, ba až
kosodrevina!). : Tisina (snáď aj Oskoruša, ba i gaštan) je ten nešťastný strom, ktorého dni sú
už spočítané, aby vymrel na vždy. Alebo názov od takej podoby mena, ktorá už vymizla, ku
pr. Dúbrava, Dubruč, alebo práve Dumbrava, povstalé v tom čase, kým hovorilo sa dubr,
dumbr; teraz dub; od všetkých troch foriem jesto názvov hojne. Sem patrí i názov vrchu
Ďumbiera 2041 m (Zvolen), pochádzajúci veru nie od indickej rastliny zázvoru (Amonum
Zingiber L. Zingiber officinale Rose.), u nás po-všechne známeho a upotrebovaného pod
menom „ďumbier", utvoreného akosi zo slova Zinziber, nemecky Ingwer. — A koľko snáď
miestnych názvov neznámeho alebo záhadného pôvodu etymologického pozostalo na
Slovensku, áno po celom Uhorsku, od vyhynutých zverov a stromov, pre ktoré teraz v živej
slovenčine mien nemáme. S rastlinou, so živočíchom a so súčasnými ludmi vyhynulo aj
slovo.
V. Názvy od vôd; nakoľko totiž v ústach ľudu slovenského ostaly pamiatky na veliké
vody, veľké jazerá, ba na malé morá, ktoré pred vekmi a vekmi naši predkovia tu videli a
krstili. Pri žiadnom z týchto piatich oddelení nemusím za dokladmi ďaleko chodiť; na všetko
mám dôkazy na porúdzi; znak, že stojím na pôde klassickej; no takáto pôda klassická pre
slovenský národ je nielen celé Slovensko, ale celé celučičké Uhorsko. Tam od severu máme
obce Močiar (vidz nižšie) a Bacúrov (Bahur-ina, Bacúr, A. Truchlý in litt.), od juhu Moravce
Čierne a Kostolné (inde Moravce Pilišské a Zlaté — snáď z toho veku, čo Nákla); v pí-lanskej
doline pri Novej Bani, Moravdolinu alebo Morava-dolina; inde Moruviany, Morovnô,
Moravenku, Moravany, Muráň (Moráň). Blatnica v Turci s neďalekým Plesom v Turanoch,
274
neznamená blato terajšie, ale také, ako Balaton, Blaton, t. j. niekdajšie, snáď poslednie pleso,
ktoré zbudlo z velikánskeho jazera turčianskeho. Zaznal ho jedine Slovák, ktorý osádzal sa po
suchých miestach, ako holubica Noelova, až došiel do Blatnice, kde i nachodíme skamenelé
zuby z morských živočíchov (žralokov, a kosti z iných diluviálnych živočíchov). — Kedy že
bola terajšia sklenoteplická horúca voda na Teplej, ktorá od nej prijala meno, ale nie v podobe
odvodeného slova „teplica", lebo vtedy vôbec nepotreboval ešte človek teplice, mohúc
okúpať sa kdekoľvek. Veky a veky trvalo, kým teplianska teplá voda prežrala sa popod ze/n a
cez vápenec do Skl. Teplíc; a o veky a veky môže byť mladší pochop a slovo „teplica", a o
veky mladšia obec tepličianska od teplianskej. — V doline hodrušskej vyše D. Hámrov,
niekoľko domov nosí meno „Studená", istotne tak pomenovaná niekdy na rozdiel od teplej
vody, ktorej tiež dávno už tam niet. — koľko, tých Močidlan, Močonkov, Mokrých, Mokrín,
Mokradi, Mokrých Hájov, Mokrých dolín, Jazeriec, Jazerných, Riek, Riečok, Slatín, Slaníc
(„TovaryŠstvo" I. 133.), Sliačov, Štiavnikov, Štiavníc, Vyvieračiek (Letop. Mat. SI. VI. 2. str.
11.), Kysúc, Dekyšov, Pstružných potokov (v Senohradzskom, teraz zväčša sušiny), Poník,
Priesok (v Domanikách „TovaryŠstvo" II. 204.), Kaločí (kaluža. U Moskvy potok Kaloča. F.
Šujanský in litt.), Strúh a Stružiek (na Tekovskom Pohroní) atď. atď. mien obcí a honov, kde
už od vekov nieto vôd!
Keď sme pri vodách, nemôžem nepripomenúť prekrásne a istotne povšimnutia
najhodnejšie meno prameňa, Libuše, v Podhorskom Svätom Mikuláši (Detrekô Sz. M.), v
stol. Prešp. Obec táto menuje sa správne Plaveckým Svätým Mikulášom, a leží z dola medzi
obcou, Plavcom, z hora medzi Plaveckým Svätým Petrom, v tom krásnom, ale veľmi
výmočistom Záhorí za Bielymi Horami, kde nie veľmi ďaleko od Plavec. Sv. Mikuláša, na
šírych morských piesočinách (Letiaci piesok tvorí celé kopce, a v čas ostrých vetrov musia si.
ľudia pred ním oči chrániť.): spatrujeme Búr Sv. Mikuláš, Búr Sv. Jur, Búr Sv. Peter a Šaštin;
dolu, niže Plavca máme Rohrbach. (,,Z topografie Malých Karpatov". D. Lichard, Letop. Mat.
SI. VIII. 1871. 2. str. 36. -Oproti tomu, v Schematisme píšu ho Rarbach;378. bach ostáva
predsa; a jestli je správne Rohrbach, tak to výborne odpovedá významu mena „Šaštín".) Len v
krátkosti rekapitulujem, že Plavec, a Plavecký,379. a Búry a Šaštín a Rohrbach (Ba rovno
oproti Plav. Sv. Mikulášu z druhej strany brda „Nádaš"; 380. a blízka rieka i krajina Morava:
všetko zjavne poukazuje na jednu dobu, kde tieto kraje pokrývaly veľké vody, ktoré preboriac
hrádzu granitovú, ako dosiaľ vidno z obidvoch strán Dunaja pri Požúni, neskoršie oplasľy;
prv však prevodzoval na nich kupectvo Slovák, lebo slovo „plavec", znamená 'človeka na
lodi, kdežto ten, čo vie dobre plávať, menuje sa plavačom. Nič nevadia mená, svätý Peter,
378
Huntalvy (a m. birod. term. viszonyai 1865. I. str. 133. píše ho Rarbók. — „Mokrú dolinu" ale pri Plav. Sv. Mikuláši prekladá (Tamže
str. 154.) na „Száraz vôlgy"!!
379
V Báč-Bodrogu máme „Plavnú"; v Šariši „Plavicu".
380
Vidz poznámku str. 125.
275
Mikuláš, Jur, pochádzajúce z doby kresťanskej, lebo prímeno „Plavecký a Búr" označuje
dobu predhistorickú. V tomto kraji teda leží Libuša 381.; stok prehojný, vyprýšťujúci takmer
celý potok; voda čistá ako krišťal, čerstvá a chutná; obohnatá múranou, zastrešenou, ozajštnou
izbicou, tak že ľudia začierajú si tam dnu, lichva slope okolo nej, a ktoré hoviadko ju raz
okúsilo, inde piť nechce; a poneváč vlastné žriedlo je v izbici, a voda vyviera pomedzi
základy, opre pysk o kameň a tak pije, lebo tam je najchutnejšia. Píšem toto z vlastnej zkúsenosti; ale doprial by som tomu zaujímavému kraju passio-nátneho zkúmateľa svojského,
blízkeho, tamejšieho! N
Porovnaj teraz borinu a Bory oravské, Bôra na Teplej; „Borovian-potok" a „Borovú
horu" vo Zvolene (Bánik. str. 26); Búrová dolina a Bor pri Brhlovcach str. 125., a Bôry vedľa
Rakoví c u Váhu v Nitre (Slov. Pohľady. XII. 247.): i presvedčíš sa, že Bôry a Búry všade
súvisia s mokraďami, čo dosvedčuje i meno Rakovice, lebo rak bez vody žiť nemôže.
Závierka: Topografiu a praehisíoriu Uhorska nemožno písať inak, než po slovensky a zo
slovenského stanoviska. V iných rečiach a z iného hladisťa je opis nesvoj, neživý.
Slovenskosť je dušou a životom Uhorska. A duša táto mala by sa vysťahovať, v nemala by
smeť do svojho tela ani chodiť, ani spávať?!
K praehistorickým menám, pochádzajúcim od vôd, bez-sporne prislúchajú názvy od
vodných živočíchov a rastlín, zas len pravda, natoľko, nakoľko teraz už nieto tam
dostatočných vôd k živobytiu oných tvorov. Mnohé miesta bývalých pravekových vôd
neoznačujú nám mená rečové, lebo keď zanikly, vtedy ešte človeka nebolo, ale označujú ich
skameneliny a odtisky ku pr. okolo Struhár v Novohrade, u Kamenice v Honte, alebo i v
samých brdách, okružujúcich Turec; to sú živočíchy z vrstvy treti-hornej mladšej či
neogenovej, ktorá usadla sa dávno pred stvorením človeka! Mená miestne nám nič nepovedia,
alebo cele iné, než by maly povedať, alebo hovoria, lež my ich zvuku, ač sú slovenské, už
nerozumieme. Iné miesta označujú nám iba mena, a nie skameneliny, lebo otázne živočíchy a
rastliny vodné sú primladé, než že by boly mohly skameneť, alebo smieme povedať, že už ani
ne kameňuj ú, ale hnijú. Tieto skamenievajú a takrečeno palaeontologisujú sa iba v pamäti a
reči toho národa, ktorý tam prvý žil. . Ze mená ako Rybníky, Ribäny, Račná, Rakovec,
Pstružná, nepovstaly od jednej íyby alebo od jednoho raka, ale od množstva práve tak, ako
názvy Vydra, Bobrov nie od jednoho bobra, je jasné. Jestli teraz tvárnost zeme mocou
industrie a následkom takmer preplnenia obyvateľstvom, mení sa rýchlo: to voľakedy nebolo
tak. Človek nepričinil sa takmer k ničomu, a kým sama príroda odvodnila alebo vysušila
jedno jazero alebo morské oko: to trvalo stá a tisíce rokov!
Ani pre predhistorické mená od vodných rastlín nemusím putovať ku pr. do Trsťa
(Triest); máme tu Sitno, Trstenú, Trstie (Medovarce, Nová Baňa, a v každom druhom, treťom
chotáre); máme Bor a Búr (Hont); Bôra (Tekov); „Borovian-potok" a „Borovú horu"
(Zvolen); chýrečné po flóre močarnej a kameňom uhlí a skamenelinách Bory (= Moorfeld;
381
Nejaký analogon bol by snád „L'ubuš" (lubus palus, Lubus potokli) v listinách z r. 1219., 1222. Slov. Pohlady. 1899 str. 101. — Po
Spiši, Lyblov, Lublov, Lubetín, potoky. Sborník Mus. SI. Spol. Spol. III. 18. a 19. — Lubina potok u Pováž. N. Mesta, vteká do Váhu.
276
borina = Torf, v Orave, poľsky: borowina); Búry v Záhorí. Bôr, búr, Pinus sylvestris L. nenie
síce rastlina močarná na oko, ale ľúbi predsa výmoky a nížiny, a ako taká dostala sa povodňou
pod zem. Ako dlhé veky trvá, kým drevo skamenie (alebo, vlastne, wčskamenie), svedkami sú
nám Bory Oravské, kde borovice pod hrubou vrstvou náplavy a zeme, ešte majú nielen drevo
zdravé ale i kôru. Kto že pamätá, kedy hrozná katastrofa smietla borové lesy oravské a
pochovala hlboko pod zem! (Bory, pomaly, nebadane zamorujú do svojho lona celé stromy.
F. Šujanský in litt.) — Že strom, búr, je primladý, aby mohol skameneť, a že už iba hnije, čo
by jak dávno predávno bol zahynul: svedectvom mi je i to, čo píše Bánik „o hone rolí
menovanom „Borová hora". „Kedy boly tieto role borovou horou, tomu niet nikde písomnej
stopy, a predsa dávno, veľmi pradávno musela tu byť hora, a síce borová, lebo pred niekoľko
desaťletiami pri čistení jazierka, ktoré nachodí sa na temäni „Borovej hory" a kúpeľu
mestskému vraj dáva liečivú vodu našly sa mnohé, síce už ztrúchnatelé ale hodné kusy
borového dreva, a tiež množstvo semenných šúľkov borových". (Tamže.)
Ku predhistorickým, a síce bytovým názvom honov pripojujem i tie, ináč bežné a
obyčajné názvy, ktoré v daných pádoch len z praehistorie vysvetlené byť môžu, ako ku pr.
„Hornie lúky" v Domanikách; terajší obyvatelia mali by ich menovať „dolními", lebo íežia
poniže dediny. Hodime im snáď na oči, že nemajú rozvahy? Sami seba by sme len odsúdili!
Názov „Hornie lúky" povstal, kým predkovia ich bývali na „Selách" (Starožitn. v Honte") a
keď presťahovali sa povyše Horních lúk do Domaník, vzali hotový starý názov sebou, ako
vzácnu pamiatku, nič ne-meniac na ňom, a podržujú ho dosiaľ. Patrné je, že ten istý rod žije v
Domanikách, ktorý kedysi na Seliech. — To isté máme v Tesárach. Tieto tiež ležaly
počiatočné v inej dolinke, ako to dosvedčuje tam názov honu „Záhumnia". (Vidz článok
„Krupinské bralce".) Názov tento musí rozumný človek takto odvodzovať, i keď by dej
nepočul od ľudu žijúceho. — Na Devičí jesto hon „Dvor"; tam žiadou človek nepamätá
domu; podobne tiež nie na Šmingu, kde tiež „Dvorisko". Krnišov pôvodne vraj stál na
„Dvoriskách" povyše Tepličiek; vlastne snáď malo by sa povedať takto: kde Krniš, praotec
KrniŠovanov, býval, to menuje sa Dvoriskami. — A preto pri sbieraní honových mien, pri
takých na oko teraz neprirodzených menách, treba poznamenať, kde ležia, a dľa možnosti
vysvetliť zdánlivú anomaliu.
Predhistorické je, alebo aspoň stojacie na rozhraní medzi historickou a predhistorickou
dobou, meno Wend, Winci, ač zachovalo sa len v nemeckých názvoch obcí slovenských:
Windiscň-Litta (Lutila), Windisch-Proben (Slovenské Pravno), Windisch-leuten (Repište),
Windšacht (Slavodol), Windisch-Nussdorf (Orešany, Prešp. — Sasinek. Letopis II. 140.)
atď.382. Tí Nemci poznali nás, kým sme my, alebo nám príbuzný slovanský kmen, nosili meno
Vend. — Sem opovážil by sa pripočítať i meno Tót (z mena Góf), a odvodené odtiaľ a
složené mená obcí.
382
Bude snád zaujímavé pripomenúť, že Nemci v tekovskom Veľkom Poli nemohúc si zapamätať slovensky znaji'ee priezdisko svojho
kaplána — vydavateľa tejto knihy — menovali ho medzi sebou: „Der kláne, šbace, štúce bindiš-kaplán".
277
Pripomínam aspoň mimochodem názvy rečove staré, ku pr. kde máme „ráz" na miesto
„roz" ,,pa" na miesto „po"; sú to ale spolu i pôvodom staré mená: Rázdelie (Zioritov a
Krnišov), Rázputie (Dekýš; či rozputnať, či rozcestie?), Patočina (Krnišov), Ravensko
(Bzenica; rovensko), Ravne (Selce, Zvolen); a naše časté „Rovne" zväčšia vyslovujú Maďari
„Ravna", ako ich voľakedy počuli vyslovovať od drievnych Slovákov. — Rečové staré názvy
honov sú, v ktorých trvá ešte písmena g, ku pr. „Grničište" (Sebechleby: grnec, hrnec; — v
AlmáŠskom: „Krnčište"), Gerengýs", vrch v Baďanskom (dľa iných „Garangýs"); podobne
kde v cudzorečových podobách názvov trvá ešte písmena g bárs v terajšej slovenčine
prehláskované je už na h. Hlohovec, Galgoc, Hliník, Geletnek, Senohradz, Senográd,
Hrnčiarovce, Gerenčír.383. Nemci a Maďari totiž prejali názvy v tehdajšej ich podobe, a
poneváč cudzie reči poťažne na slovenskú reč sú akoby mŕtve, skamenelé a meravé, kde slová
zmenám hláskovým nepodliehajú: preto tie cudzie reči, ako niejaká palaeontologia,
zprítomňujú nám veky dávno pominuté, kedy totiž ten ktorý národ prišiel do styku so zdejším
autochtonným národom slovenským. Ku pr. susedné Bohunice majú starú pečať obecnú s
nápisom Bagon: v terajšej mluve = Bohúň; to bol praotec a zakladateľ, sudca i sviaščenník.
Keď sa rod rozmnožil, prijala ves meno tvaru a počtu množného Bohunice. — Bogomir v Bihare píšu Bagamér (Helységnévtáť 1895.). Samohláska o na a prehláskovala sa nielen v
Cyrillo-Methodejskej slovenčine (a ruštine: orol = arjol, Ondrej, Andrej . . .), ale čiastočne i v
terajšej. Keď veľmi nahnevaný Detvan tak „z gruntu srdca" zabohuje, zneje nekomu to takto:
Bysťu Bähu prabähu!"
Dľa tohoto istého pravidla rečove stará, snáď praehisto-rická obec je naša Bystrica
(maď.: Beszterczebánya), a všetky Besztere, Beszterecze a Besztercze — ich je šesť — lebo
už vtedy jestvovaly, kým autochtonné obyvateľstvo slovenské ešte všade a všeobecne
vyslovovalo široké y sťa e, ako to vyslovovali v sú-sedných Nemcach a Sebechleboch starci
ešte teraz vymierajúci, a dosial vyslovujú v Rikynčicach a okolo Senohradzi (sem = syn,
bestrý = bystrý . . .); okolo Bystrice však a inde to už dávno dávno prestalo. O tom, že už
vtedy jestvovala Bystrica, svedčí nám výslovnosť maďarská, Beszterce, ako totiž pri svojom
vtrhnutí od praobyvateľov počuli. Neplatí teda, čo Kachelmann (Geschichte d. Bergstädte)
vymyslel, že meno, Bystrica, pochádza od porýnskeho Feistritz, a že ho Švábi sem priniesli.
Prv než ich králi sem povolali, slovenská Bystrica už dávno stála! — Naopak, „Bisztrô,
Bisztroje, Bisztrá (16), Biszterec, Bisztrica (4), Bisztrička (2), Bisztričany . . . vtedy snáď
priŠly v známosť Maďarom, keď Slováci až z väčšej časti všade vyslovovali y sťa i. Aj budú
tieto obce mladšie. — Bohunice (Bagonya), Bogdanovce (tieto zachovalý i v slovenčine to
pôvodne g) jestvovaly už v tom čase, keď písmena g nebola ešte ustúpila písmene h; Sovce,
Bravce (Solce, Bratce) v tom čase, kým ešte panovalo ev (l) aj u nás, kde ho už teraz niet atď.
Názvy rečove staré, z čiastky predhistorické (Devin) sú na koncovku -bki. alebo -,;.
mimo už vyše uvedených pripomínam ešte Badín, ktoré meno vedľa iných mnohých, i v inom
383
Nielen vo svojských slovách prehláskovali Slováci (a Česi) g na h, ale v cudzích, ku pr. regula, rehola, Regularis, Reholník... To bolo v
cirkovnom s mysle, ktorý je starší, kdežto v novšom smysle, regula = pravidlo, ostalo len regula. Tento význam slova, regula, prijali sme,
ked sme už boli prestali pre-hláskuvat g na h. (Analogou: z talianskeho vescopo = visknp = biskup.) Na zalútneišíeh krajoch stredného
Slovenska lud dcdnes hovorí: viskup.Usporiadateľ.
278
ohľade zjaví sa nám, že je rečove staré, z tých totiž vekov, kým hovorili sme badať, badeť
(bádať) na mieste terajšieho bdeť. Badín (aj Bazín, Badzín??) môže byť toľko, ako strážny
hrad, vartovka (v Krupine, tanistravár), „vartička" (vo Sv. Kríži a v Žarnovici), Stráž a Stráža,
obce a vrchy. Na bzenickej Stráži poznať i šiance (F. Kabina in litt.). Badíny v okrese
Bzovskom máme dva, vo Zvolene jedon, ktorý aj v starých listinách menuje sa Custodia (a pri
ňom Sielnica, Villula.). — Náš podsitniansky Bad'an mohol by asi znamenať toľko, ako
strážnik, počúvateľ, počuvač, pozorovateľ (nad lesami) alebo byt strážnikov, pozorovateľov,
bad'anov, ktorý význam len iným slovom vyjadruje susedné Počúvadlo; dľa tohoto výkladu
zdalo by sa Počúvadlo o mnoho mladším od Bad'ana. Povedal som, že troch obcí: Bad'ana,
Počúvadla a Dekýša, nečiní sa zmienka v listine od r. 1245, ak by teda len vtedy boly vzniklý,
i za 700 rokov mnoho zmení sa v živej reči! — Niže Bad'ana, v Almášskom chotáre,
neďaleko Kalinova stretáme sa s názvom: Varta, tento je ešte aj od „Počúvadla" mladší,
pochádzajúci asi zo saských nemeckých časov; všetky tri ale, Baďan, Počúvadlo a Varta, sú
koľko toľko toho istého významu.384.
V súsedných bohunických lesoch, ktoré od chotára počuvalského len dolinka
almášsko-dekýšska delí, má Leidenfrost, prenajímateľ hôr, letohrad, spojený telefonom so
svojím kaštieľom v Leviciach. Dvaja revírni horári striedave po týždni, musia letohrad strážiť
a aby sa panstvo presvedčilo, že nespia, bárs v ktorú hodinu v noci zatelefonujú niekoľko slov
a patričný hotár musí dať odpoveď. Toto je pravý počúvač a baďan, aby nepreslyšal hlas
telefonového zvonca! Či niečo podobného nemohlo byť pred vekmi aj na Počúvadle??!385.
Rečove staré názvy sú i tie, ktoré v živej reči už vyšly z úžitku, a trvajú len v názvoch,
ku pr. dušník (v historických pamiatkach uhorských dusinicus, dussenicus, dushenici . . . Dusinicus exequialis, ktorý mal starosť o dušu nebohého po smrti. Sasinekov Letopis 177. II. str.
105. — F. Šujanský. Slov. Pohľady XII. 622.), odtiaľ Dusnok, v Pešť. a Boršod., Duzsnak v
Zalanskej. — Ortuť, rtuť, teraz „živé striebro"; táť, taviť = topiť: odtiaľ Ortute a Tajov, obce
vo Zvolen. (F. Šujanský tamže str. 177.). — Staroslov. žalt, hrob, odtiaľ Želovce, Novohrad,
Želobudza, Zvol., Žale, hon v breznianskom chotáre. (F. Šujanký. Sl. Pohľ. XIII. 58.) —
Niva, ves, a z nich složené, Dobrá niva polnia ves, Kostolná ves, udomácené vo spotvorenej
forme, Dobroniva, Dolnejsa, Kostolnejsa, a dľa toho ich aj nesprávne skloňujú, Dobronivej
(„Dejiny... mestečka Dobronivej". Ján Slávik), NovejsU Kostolnejsi, — Špán, odtiaľ Spanie
pole (Ispán-mezo, Gemer), Spania dolina (myslím, že v tom čase, keď si ju Nemci preložili na
„Herrengrund", ešte bol smysel slova, špán, známy. Snáď meno toto približne aspoň
zachovalo nám ho.), Spaní brod v Hrone (Bzenica), Spaní laz (Novohrad?), Spanie 386.
384
Blízkeho podobného významu zdá sa byť i názov obce Báčovce, v tých istých horách, alo s druhej strany vrchov, nedaleko Ľadzian a
síce od slova „báčiť". „Má si strelec čo posedieť na postriežke, až by svista zase zbáčil" ( . zazrel, z pozoroval.) Slov. Pohľ. IV. 1884. str.
266.
385
V novohradských horách jesto vrch Nagy Hallgatóhegy; ako volá sa slovensky, nemohol som sa ešte dozvedet. Pravdepodobne tiež
Počúvadlo.
386
V Orave chodili t. zv. komorníci = želiary donedávna panstvu zdarma zrábať „na spanie". Vyd.
279
(Bošáca. Sl. Pohľady. XIJ. 657.). Slová pán a špán musely stáť v istom poťahu k sebe. Špán,
priezvysko Špánik, asi page, pá-žata (? F. Kabina in litt.). — Z užitku vyjdené slovo je ďalej
pastúch = pastier (len vo Vianočných ľudových piesňach ešte trvá: „Nuž my tedy, pastuškové
. . ."), od neho Pastúchov v Honte. — Poľana, Poľanka. — Luh = háj, Temný luh (Slavodol),
Lúžno; Tlstý vrch v Bátovskom; v živej reči u nás „tučný". — Vepor. Klak = klát (či sneť?),
Baumstamm (Radlinského Slovesnosť. III. 105.), odtiaľ obec Klak v Klakovských horách v
brde Ptáčnika v Tekove.387. — Sem patri snáď staré slovo, ako vyššie, dubr; a potom tatr,
matr (mater). Slovo vyhňa (Šmikňa, poľsky kuzeň) už len niekde užívané, ku pr. na
Senohradzi a okolí, kde ho vyslovujú vehňa, teda treba písať ho Širokým y: odtiaľ Vyhne,
obec, a Vyhništia, hon vo Bzenici, kde dávno neznajú.význam.slova vyhňa — Vozár
(furman), Vozárová pod Sitnom. Žarnov, Žarnovica, Žarnosek; staré i z toho ohľadu, že
remesla, ktoré dalo meno, tam už dávno niet. — Zobor, sobor; Lovča; — luk, odtiaľ Lukovo,
Lukovište, Lukavica (Zvolen, Gemer a Tekov). Neďaleko Dobre-nivy leží obec Ostrá lúka;
mala by ona meno od lúky, a známej nalo by prídavné meno „ostrý" tu toľko, čo strmý, ako v
názve Ostrý vrch (neďaleko Ostrej lúky) a Ostrý grúň, alebo končatý (tiež názov pri mnohých
vrškoch), ako u Rusov vraj ostrá brána = gothická brána? Porovnaj, čo tvrdí L. Reuss (Sl.
Pohľady I. 489.), že Ostrá, a odvodené odtiaľ malo by značiť zámok, pevnosť. Kopec kalvarie
Štiavnickej volal sa prv Scharfenberg, istotne len v preklade (poneváč tam pôvodne Nemcov
nebolo) zo slovenského „Ostrý vrch". (Protiva, neďaleký „Široký vrch" v teplianskom
chotáre.) Ináč, Ostroleka (Ostrolenka) zdá sa pochádzať od „luku", lek a nie od „lúky", láka.
— Črta, čiara; čert, duch alebo boh hraníc, odtiaľ Črťaze, Čierťaže, Čerťazný vrch (v
Struhárach, Novohr. Tovaryšstvo I. 254.), znamenalo hranicu alebo snáď aj obetnicu boha
hraníc? Čierťazí niet síce v každom chotáre, ale nie sú zriedkavé, a hodno bolo by ich v jednu
čiaru spojiť, lebo značia snáď isté väčšie okresy. (Či to nesúvisí aj s častým názvom' vrchov
„Kýčera"? Vyd.) — II, česky jil = hlina, ozýva sa snáď len v takých menách, ako Ilo, hon vo
Bzenici?
Dejepisne staré mená: Bánovec, Klíž (Claudius), Tatarská Turecký vrch, Saský vrch,
Ilija (Aegidius). — Sviradov pri Poz' dechove v brde Komoneca a Makyty od Javoriny, 2334
m (Hunf I. 163.) . . .
Severne od Sitna: Štiavnica. Slavodol. Ilija. Kolpachy.
(Červení m n i s i. Desateroo cirkevných pamiatkách.)
Ale vráťme sa ešte raz na to Sitno, keď s neho tak všeliniečo videť. Hľadeli sme s
neho za starožitnosťami už na východ, na juh, na západ, len na sever nie. Takých
starožitností, ako tam, síce tuto nemáme, alebo len po riedku. No keď povážime výhľad po
horizonte, za čím terajšie vzdelané obecenstvo najviac pachtí; ked povážime peršpektívu: bárs
výhlad so Sitna je na všetky strany krásny, predsa na sever poskytuje nám pravé panorama,
387
Akoby pred našimi očami meni význam svojaj slovo bremeno. Kedysi znamenalo toľko, čo dnes batoh, noška. Dnes upotrebúva sa už
len na označenie duševnej ťarchy. (Srv. starú ľud. pieseň: ,,liena nežala, bremená viazala." Vyd.
280
takmer pod nohami, že sa ti hlava zatočí; a čo vidíme, všetko obsahuje pamätnosti nám
najbližšie.
Tam Baňská Štiavnica s jej niekdy slovensko-národne povedomým meštianstvom; s
jej Novým i Starým Zámkom vraj Červených mníchov; s jej starými i novými Akadémiami; s
jej svetochýrnou kalváriou, s jej gymnasiumom a lyceumom;388. s jej starobylým a v
architektonickom ohľade vzácným „Slovenským kostolom"; s jej niekdajšou Zvonárňou, 389. u
obyvateľstva dosiaľ tak menovanou; a.s inými a inými nepočetnými zriedkavými
pamätnosťami. O všetkých tu písať, ani času ani priestoru nieto.
Slovenský kostol bol niekdy farským, a od nepamäti ľudskej menoval sa úradne i
neúradne slovenským kostolom, „Ecclesia slovenica", pre rozdiel od druhého čili nemeckého
kostola, poneváč tam v tom odbavovalo sa po slovensky. Včuľ ale zavládla v Štiavnici
nenávisť proti všetkému, čo je slovenského, že aby ani len meno neupomínalo na Slovákov,
predsa praobyvateľov a väčšinu, prekistili slovenský kostol na „Katalin templom", a nemecký
na „Mária templom"; už ani len nepovedia „Tót templom", „Német templom"! Mali by predsa
nezabúdať, čo naši predkovia napísali nado dvere v mestkom dome (stojí tam vedľa
Slovenského kostola): „Unicuique suum", t. j. každému svoje; veď nenie to nič iného, než čo
druhá výpoveď hlása, že ,.spravodlivosť je základom krajín!" Keď svet odvrhuje, aspoň
sluhovia cirkve nemali by spravodlivosť zavrhovať. (Cvšem robili to vtedy odchovanci
maďarských škôl v duchu tej doby. Usp.)
Nenahraditeľná škoda zastihla mesto, keď 13. febr. 1898 neodpustiteľnou hriešnou
nepozornosťou a ľahkomyseľnosťou shorel velikánsky archív na Starom Zámku s
písemnosťami snád i vyše 500-ročnými. Dosky mnohých kníh boly obtiahnuté kan-cionálmi a
missálmi písanými na pergamene. Jak ohromné množstvo písemností muselo tam byť,
predstav si milý čitaleľ z toho, že len čo zaliali, čo oheň cele nepohltol: za 15 vozov
popáleného papieru viezli von z mesta na smetisko! — I prv slobodne a. bez dozoru šli ta
nádenníci, a ktorému aký remeň páčil sa, vzal si, a sväzok listín rozsypal sa. — Nepečovali
dostatočne ani o iné zriedkavosti, tak že miznú a hynú. „Železná panna", starobylá totiž
gylotína, ktorá odsúdenca objatím usmrtila, zmizla zo Starého Zámku, nevedno, kedy a ako;
sochy a nápisy, zamurované v stenách, podobne. Pod hlavnou bránou tohože zámku jesto
kamená tabuľa s nápisom a s ležiacou ľudskou figú.ou; z jednej polovice bol už schod do
Tillovského domu spravený, pri čom pravda, vypuklá figúra bola z čiastky odkresaná.
Náhodou bol pamätník pri oprave schodov spozorovaný a na svoje bývalé miesto do steny
vsadený. Čo povedať o krásnych starých náhrobných kameňoch v cintoríne na Frauenbergu?!
388
Toto dalo Maďarom Slováka, Petroviča-Petôfilio; odtiaľto majú Maďari od Slováka, Daniela Licharda, slovo burnót (čierny smrkanee),
utvorene žartom o stávku z vytiahnutých náhodou písmen. Stávka záležala v tom, že slovo burnót Maďari prijmú, aj ho prijali.
389
Stála tam, kde druhá budova novej akademie, ako to dosvedčoval pľa-chový lev, držiaci zvon, na pľachovom krove rotundy. Tohoto
1900 r. však zmiznul odtiaľ. Prenčovský kostol má zo Štiavnickej zvonárni zvon s nápisom: „1759. Glória in excelsis Deo. Paulus Bohuss
me fecit Schemnitzii."
281
— Jedno horí, druhé kradnú, tretie hynie, štvrté kupujú židia za po hlávok, a predávajú s
dobrým rebachom za hranicu. Tak sochu drevenú Korunovania P. Márie zo XIV.—XV. stol. z
niekdajšej jezovitskej kaplnky v terajšom komorskom dome (Štyri figúry: Boh Otec, Boh
Syn, Boh Duch Svätý a P. Maria; rezba vyše metra vysoká a na m široká), kúpil žid za 7 zl. a
predal do Viedne za 100 zl. (Odo mňa pýtal 300 zl.; mestu však ponúkal ju za 60 zl., a ne
podržalo si ju!) — Zo slovenského kostola, starobylé omšové rúcho, báječnej krásy a ceny
(vyše 5000 zl.!) prešlo do majetku pokladnice Ostrihomskej basiliky. Prekrásny starobylý
čalún však, podobne zo slov. kostola, zmiznul bez stopy! Či v krátkom čase ne-prindeme o
všetko?!
Štiavnica v najstarších listinách píše sa „Bania" (nie Bánia, ako čo by meno od bána
pochádzelo), „Vania", t. j. baňa Neverím síce, že by vtedy, t. j. vo veku tých najstarších listín
nebola mala už svoje terajšie meno, Štiavnica, ktoré obdržala ešte pred otvorením báň od
nejakej Štiavnice (medokyš), ako iné Štiavnice, Štiavničky a Štiavniky, (alebo ako i rastlina
Štiav, Rumex Acetosa L., dostala meno od šťavy kyslastej): ale „a potiori fit denominatio",
spomínaná bola per excellentiam tá bohatá baňa, a každý vedel, že to Štiavnica 390. Slovo
baňa len Slováci (a po nich ešte Maďari a Rumuni — Fr Šujanský in litt.) majú v smysle
rúdnice.391.
V ľavo, trochu západne od Štiavnice je i Štefultov, i Hodruša.), Slavodol
(Wendschacht), vzácny nám po saskom svedectve, že tam od nepamäti bývali Slováci (v
sasíckej mluve: Vendi, Vindi), a že dávno pred nimi dolovali v bohatých baňach, ktorých
bohatstvo aj ich sem privábilo. — Máme tu ale aj inú vzácnu pamiatku, totiž kláštor a chrám
po takzvaných Červených mníchoch. Aspoň, ľud tak hovorí, že tu bývali Červení mnísi.
Mnoho nedorozumenia a protimluv panuje, ba samá neistota o tom, koho treba
rozumeť pod Červenými mnisi. Pomenovania tohoto nenachodím ani v špeciálnych spisoch o
reholách, ani v cirkevných leksíkonoch, a zdá sa, že ono povstalo v ústach slovenského ľudu,
a z neho prešlo do menších článkov. Učený svet, priateľ i nepriateľ, povšechne templárom
privlastňuje to meno. Pisateľ článku „Červení mnísi" (Sokol. V. 1866 str. 271.) s celou
určitosťou hovorí: „Známe je na Slovensku meno ,Červených mníchov', ktoré meno ľud náš
mohutným a bohatým templárom bol dal pre jejich červené plášte. V trinástom století boli
390
Obyvatelia okolo takého mesta, ku ktorému gravitujú, menujú ho per excellentiam len m o s t o m. Kde si bol? V meste; kam ideš? Do
mesta, a jodon rozumie ku pr. Krupinu, drahý Bystricu, tretí Štianvicu atď. — Obyvateľ v okolí Novejban nepovie: Idem na Novúbaňu, ale
iba: Idem na Baňu.
V mene Vania. zarovnak i inými alo nevidím inšie, než error librariorum, chybu pera. Ako ľahko prehodí Nemec b na miesto w a
naopak, vidíme i v ich slove windisch = bindisch, wos, bos, wahr, bahr atď. — A v starom spôsobe písania nemeckého mena Schembnic
(zpotvorené meno „Štiavnica") slyším len niejakú nemeckú nosovku, ktorú inak nevodeli napísať, a ktorá od toho času zmizla, ako (no ako
Štiavnické niekdajšia „siene", pod ktorými býval stály trh.)
391
Na navštívenie štiavnických baní kroz Alexandru Pavlovnu, kňažnú ruskú, manželku palatína Jozefa, r. 1799 máme peknú pamiatku v
našom Museume, totiž zrnozlatovú ihlicu so sibirským ametystom, ktorú ona darovala predstavenému baní, sprevádzajúcemu
navštevovateľov po baňach. V. Národnie Nov. 1900. č. 49.
282
templári na Slovensku veľmi rozšírení, a na vtedajšie deje na Slovensku nemalý vplyv mali."
Keby pisateľ túto posledniu frázu bol odôvodnil, bol by lepšiu prácu konal, než čo v krátkosti
napísal známe veci o ich pôvode a nedokázané veci o ich domnelej vine. A poneváč medzi
manzeriámi templárov v Uhorsku nespomína sa ani chrám (pravdepodobne nie bez kláštora)
vo Mníchovej Lehote medzi Piešťanmi a Vrbovím, ani zámok Lednický: boío by veľmi
zajíumavé, keby bol dokázal, že patrily templárom, čo ináč len mimochodom spomíná k vôli
obvineniu templárov z ctenia „Baphometu". (Tamže str. 273.). To isté platí o domnienke o
„Predhistorickom hrádku Skale v Sučanoch" (Slov. Pohľady XIII. str. 366.); jestli je hrádok
„predhistorický", nemohol patriť historickým „Červeným mníchom". — Najviac nového
vzhľadom na templárov a na Slovensko povedal Š. N. Hyroš („Zámok Lykava" str. 11., 29.,
45., 423., 425. a n.), menujúc ich tiež všade z úst ľudu Červenými mníchmi.
Aj o štiavnických Červených mníchoch myslí sa, že boli to templári alebo johanníti
(Melitänskí rytieri); je zaiste známo, že keď boli templári r. 1312 zrušení, spojili sa s
johannítmi, kým i títo r. 1537 majetkov v Uhorsku pozbavení neboli. Avšak templári ani
nemali červeného rúcha, iba červený kríž na bielom plášti, johanitin ale práve biely kríž na
čiernom plášti, a jedine v čas vojny smeli do bitky vziať červené plášte. Červenými mohli
teda byť pomenovaní, kdekoľvek boli osídlení; len ohľadom štiavnických musím
poznamenať, že mimo krátkeho udania Štiavnice (u Kolinoviča) medzi štrnástimi ich
manzeriámi v Uhorsku, v samej Štiavnici nemáme pražiadneho prameňa, čo je dosť podivno;
na toľko, že nechýbajú ani takí, čo pod Červenými mníchmi rozumejú Dominikánov, ktorých
kláštorom bola čiastka terajšieho kat. gymnásiuma a z ich chrámu nachodí sa jedon malý oltár
v nemeckom kostole. Títo však mali biely odev s čiernym škapuliarom, a nič červeného na
svojom rúchu.
Mimo Štiavnických Červených mníchov zná ústne podanie ľudu takých, ako už
povedané, na Slavodole, potom v Sklených Tepliciach (Vidz nižšie Sklené Teplice), ba i na
Patkôši (Vidz článok „Krupinské bralce"); o Slavodolských však vieme s istotou, že neboli
templári, ale Hieronymitáni 392. ako svedčí kanonická visitácia z r. 1779: „Sú na Piargu
Pustovníci reholní svätého Jeronyma, dľa rehole svätého Augustína. Majú spoločný byt (sťa
mnísi, nie sťa pustovníci), čili kláštor; nechodia po pýtaní, ale žijú zo základiny, ktorú tuším
baníci učinili. Prítomné jesto kňazov 8, svetských bratov dvojo. Majú vlastný kostol (o vene
či dôchodku kostola nevedeť), v ňom odbývajú sa služby Božie pre oba národy." — O vene a
trvaní slavodolských Jeronymitánov dozvedáme sa ešte toto: „Jeronymitánov uviedli r. 1734.
Kláštor vystavený kroz baňského grófa Šternbacha, odbržali r. 1737. Zrušili ich 24. júla 1786.
Po ních duchovnú správu tu viedli Jezovíti." (Serieš Parochorum str. 219.)
392
Názov Hieronymitáni je spoločné meno pre štyri rozdielne pustovnícke spoločnosti, povstalé v Španielsku a vo Vlásku, ktoré všetky
uznávaly sv. Jaro-' líma, Cirkevného Otca, za svoj vzor, a riadily sa dľa reholo (regula) sv. Augustína! Prví povstali r. 1373 kroz Ferdinanda
Pecha v Kastílii; druhí r. 1429 kroz Lu-pusa (Lope) z Olmeda; do predchádzajúcej vtelení r. 1595; tretia spoločnosť uvedená kroz Karola
Montegranelli r. 1360; zrušená r. 1668; štvrtá, takzvaní „Chudobní pustovníci sv. Jarolíma Braterstva bl. Petra Gambacorta Pisánskeho (Pifa
vo Vlásku) okolo r. 1377. Boli najrozšírenejší, a táto ratolesť nachádzali sa aj u nás. Z nej vyšlo mnoho znamenitých i svätých mužov, ku pr.
sv. Tomáš z Víllanovi, biskup. (Dľa cirk. nauč. slovníkov.)
283
Nie menej zaujímavé je, čo ďalej hovorí kanonická vizitácia, lebo z toho vieme s
istotou, že štvrtá ratolesť Jeronymitánov, t. j. Petra Pisánskeho, sídlila tu, a že ako kláštor tak
kostol pre nich skutočne stavaný bol. Na bočnom oltáre totiž, velikých a krásnych rozmerov,
na strane epištoly, spatrujeme na obraze bl. Petra v červenom kardinálskom odeve a klobúku;
na stranách jeho, sv. Jeronym a sv. Augustín. Kanonická vizitácia ale zneje takto: „Ara Divi
Petri Gambacurta, Pisarum Principis, et Or-dinis Eremitarum S. Hieronymi fundatoris." — Na
tomto oltári nachodí sa i herb Šternbachov (ako na inom oltáre herb Koháryho.) — Kostol (a
snáď i kláštor) vysvätil r. 1754 biskup Anton Révay. — Z tejto príčiny vítaný je i príspevok o
Jeronymitánoch slavodolských. Lebo dosiaľ hovorilo sa len vo všeobecnosti o
Jeronymitánoch pisánskych, že boli rozšírení po Vlásku, Bavorsku a Tyrolsku. Teraz môžeme
doložiť, že i po Slovensku. Pravda, veliký je to skok z Tyrolska do Slavodolu; no časom môžu
sa vyskytnúť aj iné ich stanice, že reťaz nebude roztrhnutá.
Aby dozvedel som sa viac poťažne Templárov a Jeronymitánov, hľadal som
obšírnejšie dielo o reholách, a síce dielo písané so zvláštnym zreteľom na Uhorsko. I našiel
som dielo päť-sošitové („A szerzetes rendek egyetemes tôrténelme. Kulônôs tekintettel a
magyar és erdélyországi szerzetesség jeleň létálla-potára. Henrion-Fehr, Helyot, Biedenfeld,
gr. Montalambert s egyéb kútfok nyomán szerkesztetťe: Karcsú Antal Arzén, sz. ferenczrendi
áldozár, hitszónok s házfônôki helyettes. Pest. 1867.), a zvlášte skúmal som state, mňa
zaujímajúce, o Templároch, Johannítoch a Jeronymitánoch. Z toho síce nesmiem vyniesť súd
o celom diele: čo som však čítal, z toho nedozvedel som sa nič viac, ako z ktorejkoľvek
cudzej knihy, neberúcej špeciálne ohľad na Uhorsko. O názve „Červení mnísi" nechyruje,
lebo snáď po Slovensku nechodil, a pravdepodobne iné národy ich tak neme-novaly. Len
teraz viem oceniť príspevok HyroŠov o Templároch v jeho Lykave, a vidím, koľko vďačnej
práce čaká vzdelancov slovenských okolo svojej najužšej domoviny i na tomto poli. Túto
prácu odporúčam vrelo, ale nie prácu povrchnú; no prácu bez predpojatosti!393.
O prvej ratolesti Jeronymitánov (Ferd. Pecha) isté je, že mali na kutni z bieleho súkna
plamenobarevný394) škapuliar, malú kuklu a plamenobarevný plášť. Možno, že aj ostatnie
ratolesti a menovite Jeronymitáni Písanskí, ktorým patrilo rúcho dominikánsko, horlili tiež za
červený odev, čo zavdalo príčinu k ich zrušeniu. (Karcsú 2. str. 252.) Ak teda slavodolský
nábožný ľud videl mníchov v rúchu červenom, a podoby také tiež na oltároch. (Tieto mohly
byť vtedy ešte v krikľavejších barvách, poneváč sú už viackráť prebarvované pri
obnovovaní), právom môže dosiaľ rozprávať o červených mníchoch. Dosť na tom, kto chce
videť opravdový kláštor a kostol Jeronymitánov, ten nech neopomeniel, cestujúc cez
Slavodol, obzreť si kostol a ctihodnú budovu, z ktorej je teraz fara, školy, bývanie pre
učitelov a rezbárska dieľna (z kto-rejžto hračky kupujú si na Sitne turisti na pamiatku).
393
Vydavateľ tejto knihy sostavil dľa možnosti úplný soznam kláštorov na Slovensku a vydal vo svojom diele: „Cirkevné pomery katol.
Slovákov vniekdajšom Uhorsku."
394
Karcsú prekladá nemecké slovo „lohfarben" na „cserszinii", na miesto „loh- alebo lángszinu". Aká že by to bola tá cerová barva??!
284
Ale vráťme sa ešte raz k Templárom. — Hore vyššie na-škrknul som, že ľudové
podanie kladie „Červených mníchov" i do Sklených Teplíc, ba i na Patkôš. — Pisatelia
článkov, tiež vyššie udaných, podobne len na základe ústného podania a domnienok hľadajú
Templárov v Mníchovej Lehote, v Lednickom zámku a na Skale v Sučanoch. Keď však
vezmeme za základ jediné, čo vieme o samostánoch Templárov na Slovensku, že mali
mánserie 1. v oravskom zámku, 2. v Blatnici, 3. v Háve, 4. v Liptovskom Sv. Martine, 5. v
Štiavnici, 6. v Krušovciach (Nitra), 7. Eberhard (Prešp.), — oné domnienky môžeme
považovať za otvorené otázky, ktoré potvrdenia potrebujú; a ja tým istým právom, ako iní
Templárov, smiem klásť Jeronymitánov do Šklených Teplíc a do Patkôša, kde ľudové
podanie tiež Červených mníchov zpomína. Tie potrhané reťaze treba posvárať; a máme ich
všakových veľa!
Takmer pod nohama u samej päty Sitna, leži Slovenský Svätý Ilija, pri jehožto mene a
starobylom kostole a starobylých zvonoch bavili sme sa svojho času („Veleba Sitna"), a
pochváliť sa môžem, že obrazy z bočného oltárika krýdlového údajne od Rembrandta (nar.
1606, f 1669), najväčšieho hollandského maliara pochádzajúce, zakúpil som pre naše
Muzeum za 100 zl. od žida, — a síce tiež už z Viedne! — Pozdola Ilije, vedľa krásnej hôrky,
pričapenej o kopčok, ako Teplanov klobúčik o bok hlavy, belejú sa nové panské budovy
hospodárske a poniže nich zrkadlia sa najmä z jari staré rybníky, či k sitnianskemu zámku, či
k domnelému ilijskému kláštoru, niekdy prislúchajúce. (Vidz nižšie článok „Krup. bralce" o
rybníkoch.)
Ponad svetochýrnu kalváriu v pravo, nesie sa náš pohľad na Kysihýbel, 395. zábavné
miesto pre Štiavničanov, s jeho pamätným ľomom porphyrovým, hraničiacim so „Skálim" v
chotáre kolpachskom. Hodno obzrieť. Sám navštívil som ho 20. okt. 1899 a dľa nášho
vlastného merania zdĺžosť jaskyne činí 108 m, šírosť 20 m, výška 2—6 m. Sluší poznamenať,
že výške na újmu je jedine „sýpavina" (piesok a prach od kresania; pokazení Slováci povedia:
„piargy, piardžina"), kterú nepracujú von, ale nechávajú tam, tak že tvorí násypy až na 2 m
vysoké. Keby sýpavina bola odstránená, táto umelá jaskyňa predstavovala by velikánsku
klenbu, podopretú jedným stĺpom. Klenutie je čisto vykresané, a podopiera ho jedon stĺp
samorostlý, z toho istého por-phyru tam nechaný. Štyri strany stĺpa majú mieru 59, 58, 65 a
70 cm výška 2 m; stojí v 75. m od vchodu; čo znamenajú roky 1760 a 1780 na ňom vyryté,
neviem. Vchod, podmole podobný, ;e pozdĺž odkvapu 23 m dlhý, 5 m široký. Jesto i druhá
podmola, následkom lámania kameňa spravená, 33 m d., 8 m š., ktorá ale hlbšie pod zem
neide. V týchto dvoch nepracuje sa teraz, ale v tretej, od týchto o veľa menšej.
Ako povesti rastú o podzemných chodbách, máme jasný príklad pri tomto lôme.
Každý snadno môže sa presvedčiť, že z neho neide žiadna podchoda, a predsa povesť
vypráva, že vozári s nákladom kvadier vychodili popod zem pri halčianskom stave, ležiacom
ďaleko za vrchom v druhej doline v pravej čiare snáď pol hodiny chôdze! To je však pravda,
že s vozmi vchodili dnu a obracali sa okolo onoho stĺpa. Sám kameň je v lôme mäkký dajúci
395
Z niekdajšieho baníckeho „kýzucc spravili teraz chlipne „csókliget".
285
sa ľahko robiť, ale na vonkajšom povetrí potom stvrdne' Tu vraj lámali kameň k stavbe
Starého zámku.
Odtiaľto ďalej hore malebnou dolinkou ponad „Tepličku" (miesto bývalého rybníka)
prišli by sme do Kolpách,396. malej obce slovenskej, pri ktorej je dvoje pamätné: že zdedila
meno p0 Sasíkoch, a že, bárs skrytá je medzi horami, počína sa tam zima aspoň dvoma
týždňami včaššie od okolia, a trvá zas o toľko dlhšie, tak že na okolí dávno zabudli ku
príkladu na jarné práce poľné^ a tam ich ešte len započínajú, tak že by som bol náklonný
odvodzovať jej meno od Kaltbach, Koltpach, keby nejestvovala obecná pečať z r. 1600 s
nápisom „Goldbach" (= Zlatný potok). A nie len kolpachský potok je studený a včasné
zamŕzajúci, ale aj sv. Antolský „Kolpach", dolina a to potôček, započínajúci sa v
kolpachskom chotáre v smere k „stavkám". (Sasíci radi dávali mená od potoka: Goldbach,
Steinbach, Eisenbach (Vyhne). „Na stavkách" vraj stály staré Goldbachy; nachádzali hrudy
zlatej rúdy v potoku: odtiaľ meno; mali bohaté bane; videli aj „pergmônikov" chodiť so
zažatými kahanci, „hutman" po predku s písmami pod pazuchou; ale si vraj spravil s nimi
voľakto žart, dajúc ím ušiť nové, ale nie banícke šaty. Tieto keď „pergmônici" našli,
zaplakali, opustili tento chotár a tašli do Sedmohradska — i s bohatstvom a bane zanikly. (F.
Fabián in litt.) Nuž ľa potom, lebo! (Nebolo by od veci, na koľko možno, sosbierať banícke
povesti.)
Od Kolpách severovýchodne asi na pol druhej hodiny chôdze vyčnieva vrch „Hrádok"
alebo „Tri kamene", 833 m vysoký, so Sitna dobre viditeľný. Ak bol na ňom hrad, miesto
nebolo zle volené, lebo z troch strán opevnené je temäno od prírody, a len zo štvrtej trebalo
ho ohradiť. Aj videť kus múru z omochnatených kameňov a kus šianca (?). Miesto bolo veľmi
príhodné pťe stráž, ku pr. proti Turkom pažravým ktorí kolpachským pri šmykom zabehúvali
od Bábinej sem ku Štiavnici, ale od Kysihýbla ďalej nemohli. — Ľud básni o pivnici, plnej
pokladov, ktorá ale len raz v roku otvorí sa, keď sa peniaze presúšajú, a kto vtedy natrafí na
ňu, môže si nabrať. Jedon chlapec videl ju otvorenú, ale kým otca zavolal, nájsť ju viac
nemohol; už sa bola zavrela.397. — A žena, berúca peniaze, zabudla si tam dieťa, keď sa
396
Z chatrného kostolíka kolpachského podobne kúpil žid obraz Navštívenia P. Márie, malovaný na daske, u d a j n e od Hansa Holbeina,
jednoho z najväčších maliarov sveta (* 1460 t 1524) za 10 zl. Obraz, obnovený vo Viedni za 400 zl. predal na terajšej parížskej výstave za
2000 zl. (Dobre by bolo stopovať, komu a kam dostane sa vzácný obraz?) Len kde nabraly sa tieto drahocennosti v chatrných kostolíkoch a
kaplnkách! Istotne, predkovia naši neuspokojovali sa s hocičím ku cti Božej! Obraz, crvočou roztočený, bol by sa vraj o nejaký čas rozpadol,
a žid činí si zásluhy, že ho od záhuby zachránil, a voľačo má pravdy; a to učinil jedine zo zisku, z mamony. Nenie teda ani tá mamona tak zlá
ako ju zatracujeme, lebo ved z nej stavajú sa chrámy. Radnej mali by v seminároch učiť bohoslovcov niečo o cirkovnom umení a o
staviteľských štýloch.
Ufám, že bude tu na mieste: „D esatero o cirke v nich p a m á t -kách uméleckýc h", ktoré po mnohých, podobne trpkých
zkúsenosťach „sestavil Viktor Houdek (Časopis Vlasteneckého muzejního Spolku v Olomouci, r. 1899 č. 62. str. 49—53.): I. Cti
starobylosti. II. Varujte sa falošných prorokov (staviteľov nedoukov.. .). III. Neuniformujte kostoly. („Na mnohých ko-stolích nájdeš všechny
slohy stavební od románského po renesanci, a pŕece te neuráží.") IV. Neunáhli sa. V. Neskrbli nákladom. VI. „Nechod ko kováŕíčkovi, ale ke
kováŕi." (Nedaj hudlárovi, ku pr. reštaurovať obrazy. . .) VII. Kostol}" výstroj slohové správne a jednotne. VIII. Na zahodenie je vždycky
času dost. (Neodfägäč, nespáľ ničoho, radnej ponukni do musea.) IX. Nenatierajte ani ne-polychromujte veci z kameňa. X. Neupotre čujte
starých náhrobných kameňov a dlažbu." Tieto pravidlá, pristanú sem i po mojich skrovných zkúsenosťach s výs uvedenými obrazmi:
397
Podobnú udalosť, alo zázračnú, vypráva II. knilia Machabejská 2, 5-7. o ukrytí stánku, truhly úmluvy a oltára zápalného v jaskyni na
vrchu Nébo (5. Mojž. 34, 1.) kroz Jeremiáša proroka, a tí čo s ním boli, nemohli viac jaskyne nájsť.
286
pivnica zatvorila. V rok na to, keď pivnica zas otvorila sa, našla dieťa, ihra-júce sa s
peniazmi. (Veď ľudia v tých jaskyňach a pivnicach neumierajú.) Dobrí chlapci, ktorí ich ta
nanosili, nemôžu ich vziať, poneváč zaprisahali sa, že jedon bez druhého nesmú sa ich
dotknúť. Pod bralo je podmola akoby prístrešie, a tam pohovka a stôl z kameňa; ale to nevadí,
že vyprávajú o izbe . . . Jedni znajú studňu, ktorej dno nemožno dosiahnuť, druhí studničku
„dubovú", kde prepadnutý je kostol, ktorého kamennú dlažbu vydrali vozári. Zvony ešte i
teraz zvonia; kto neverí, nech ide počúvať.
Na ľavo dolu dolinou prindeme do Banskej Belej a do susedného Žakýla a Teplej. Obe
obce, Teplú i Žakýl, videť so Sitnaj no nie len so Sitna, ale i s nižších jeho okolitých kopcov.
Ach, a tá perspektíva zpoza Sitna, s „Hole"398. (západná strana) pri spočívajúcom slnci cez
Roveň (nad Slavodolom), na Štiavnickú kalváriu, až ta na brdá vrchov nad Teplou, ba až na
Hole zvolenské! Kochali sme sa na nej 14. nov. 1898 a len pre nedostatek skiel nemohli sme
ju odfotografovať. Pobavme sa trochu a pokochajme sa vo výhľade na Teplú; z Teplej na
Štiavnickú kalváriu a na tepliansku dolinu až po Sklenné Teplice. Hor výš spomenutá ostrota
vršku kalvárskeho najkrajšie ukáže sa od teplianskej strany, poneváč dolina belianska je
takmer o 100 m hlbšia od štiavnickej. Za najvrchnejším kostolíkom je kaplna „Boží hrob". Je
to strana východno-južná.399. Odfotografujme si ich bez skiel, ale apparátom duchovným k
vôli pustým hradom, dosiaľ tiež nikde nepripomenutým. (Ináč cieľ nášho výletu, vsprievode
štiavnického fotografa, P. Bakera, a jednoho mladého maliara, Slováka, bolo, odtotografovať
z „pastierskeho vršku" dolinu Pílansko-Veľkopoľskú, a vyhotoviť jej obraz v olejových
barvách, ale nepodarilo sa nám pre mhlisté počasie. Túto neprevýšenú krásu výhľadu opíšem,
ak P. Boh dá života, až bude obrazu. Už prv, 31. aug. 1898 fotografoval ho p. Franta Urban,
maliar z Prahy, i so svojou manželkou, podobne maliarkou, keď navštívili Sitno, Senohradz a
Detvu, ale tiež sa nám nepoviedlo.)
Teplá a Zahýl. Močiar. Pustý hrad.
Teplá 400. a Žakýl, dve skoro súvisiace susedné obce neveľké (Teplá 362, Žakýl 327
duší) katolícke, ležia na spoločnej hranici medzi tekovskou a hontianskou stolicou, tak na
spoločnej hranici medzi biskupstvom b. bystrickým a ostrihomským; a keď v politickom
398
S „Hole" fotografovala si. Regina Bíbová, učitelia, z Prahy, 7. sept. 1897 v sprievode väčšej spoločnosti, Počuvalské jazero a
Rychňavské stavy od Pecín. Krásne partie!
399
Poniže Božieho hrobu na brale vedľa chodníčka máme botanicky pamätné stanovisko krásneho šípového miešanca, Rosa reverša W. Kit.
f. celsior Kmeť. Je to dosiaľ jediné nálezisko. Typus však, Rosa reversa W. Kit. po Kitaibelovi odkryl som ja po druhý raz na neďalekom
Belianskom Ptáčniku, na temäni jeho.
400
Tepla, The pla, r. 134. Dopla, r. 1466 a 14S9 Theplafev a Thoplafv. v. Történelmi tár XII. 278. Knauz. Sz. Benedeki apátság.
287
ohľade prináležia ku stolici tekovskej,401. v duchovnom ohľade patria ku ostrihomskému
biskupstvu biskupstvu,402. gravitujúc ináč so všetkým ku Štiavnici. Fara 403; a škola s
kostolíkom leží na kopčoku medzi Teplou a Žakýlom, podobne na chotáre, tak že fara s
kostolom padá do chotára Žakýlskeho, škola ale do chotára Teplianskeho.
Meno obce „Teplá" pochádza od teplého žriedla, a od tej istej teplej vody, ktorá prvej
snáď vyvierala hore vyššie, t. j. na Teplej, ako už aj bolo povedané, až prežrala sa hlbšie
popod zem v Sklených Tepliciach; od tej istej vody, od ktorej dostaly meno svoje Sklené
Teplice (Prímenie „sklené" má od voľakedajších sklených hút), dostala i' Teplá meno svoje.
(Protiva, „Studený vrch", juhozápadne nad Teplou. Inde snáď všade vyvierala teplá voda, len
na tomto vrchu jej nebolo.) Teptota vody pochádza od vápencov, ktoré v brdách medzi
vyhňorianskou a sklenoteplickou dolinou, jako zas medzi touto a obcou Močiarom v hojnosti
sa nachodia, a miesty i „na deň" vystupujú, tvoriace vysoké bralá. Vôd podzemných i
nadzemných voľakedy v kraji tomto muselo byť viac než teraz, na čo poukazujú nie len mená
„Teplá" (totiž voda) a Teplice (t. j. kúpele, ktoré podobne bez vody nemôžu byť) ale zvlášte
meno obce „Močiar", nad Teplou ležiacej. Okolo Močiara a Teplej nachodí sa v tufe z doby
sarmatskej mnoho odtiskov. z vyhynulých stromov (Acer decipiens Al. Bron. Acer Jurenákii
Štúr. Acer trachyticum Kovács, Acer trilobatum Stbz. sp. Castanea Kubínyii Kovács,
Castanea Ungeri Heer. Carpinus grandis Unger, Carp. Neilreichii Kovács. Cinnamomum
Schechzeri Heer. Parotia pristina Ettingshausen sp. Quercus mediter-ranea Unger. Quercus
drymeja Unger. Fagus castaneaefolia Heer Fagus Haidingeri Goepp. sp. Almus Kefersteinii
Goepp. sp. Ficus tiliaefolia. A. Br. Betula macrophylla Goepp. sp. Ulmus pluri-nervia Unger,
Vitis tokajensis Štúr.) — Močaranský tuf dosť bohatý je na bacillarie, a poukazuje na
knihárku (Kieselguhr) 404. aspoň podlejšiu, lebo technickým cieľom nezodpovedá. Bacillarie,
ktorých škrupinky sú zistené, aspoň dľa rodov uvádzam: Cocco-neiš, Cocconema, Cymbella,
Epithemie, Fragillaria, Melosira (tiež M. crenulata v. mocsárensis Pant.), Navicula, Nitschia,
Staurosira, Surirelle Tetracyclus. (Dr. Szabó Selmecz k. geol. viszonyai. Veľké i malé dielo.)
Zväčša sú sladko vodové; málo slanovodových. — Močiar bol pred vekmi opravdivým
močiarom veľkým, z ktorého teraz len niečo videť k severu pod neveľkou dedinou
močaranskou s 4% sto dušami. Leží na vrchu, a pri tvorení sa terajšieho povrchu zeme mohlo
401
Dnes k župe pohronskej. Vydavateľ.
402
Dnes k nádejnému trnavskému arcibiskupstvu. Vydavateľ.
403
Ako slovensky spisovateľ musel tam bedariť vyše 30 rokov, Fr. Richard Osvald, konečne pred prevratom menovaný bol trnavským
kanovníkom a po prevrate stal sa gen. vikárom arcibiskupským pre územie nádejného trnavského arcibiskupstva. Fr. Richard Osvald je
bezspome najplodnejším slov. spisovateľom. Mimo za pres štvrťstoročie redigovanej „Kazateľne" a znamenitých „Literáznych Listov" vydal
a z čiastky sám aj napísal vy-e 100 pourčených knižiek pre slov. ľud. Vyd.
404
Vidz článok „Velké drobky", nap. Fr. Orňan, Tovaryšstvo I. str. 252. a čl. „Moje výlety. .." J. Luňáček. Tamže str. 254.
288
brdo byť i s vodou vytisnuté z mora. Doliny vymlela od toho času voda. Alebo počnúc od
Močiara po Sitno a zôkol vôkol široko ďaleko bola planina, z väčšej čiastky vodou pokrytá, z
ktorej ostaly len dvaja svedkovia, Močiar a Sitno, teraz vrchy, poneváč ostatnie okolo nich
popreorávala a preč odniesla voda. („Veleba Sitna".) A slovenčina to pamätá!.
Nad Teplou, severovýchodne dvíha sa brdo hôr, rozmanitými dolinkami
popresekávané. Ta idúc cez „Bôra"405. a „Chotárnu", prijde človek k „Brezobmu vrchu", dosť
vysokému (750 m), len zo severnej strany s brdom spojenému, z troch strán ale dosť strmému,
na ktorom nachodí sa „Pustý hrad". V ústách ľudu od nepamäti ľudskej trvá meno ,,Pustý
hrad", snáď od tých čias, jako ho prestali ľudia obývať. Jaké mal pred tým meno, nevieme,
ani to zaznačené nikde nenachádzame, ani dosiaľ nieto známych dejepisných prameňov, v
ktorých stálo by niečo o tomto hrade. Teraz je tak zpustnutý, že keď by meno neupomínalo na
drievny hrad, ťažko bolo by stopy jeho tam nájsť. Celé deje jeho vyjadruje meno „Pustý
hrad"; a ono jediné vábi ta učencov a turistov. Náš Osvald hrdý je na túto pamätnosť v
blízkosti Teplej, a vyviedol ma ta pred drahne rokmi, hneď po svojom príchode na Teplú za
farára. Poukazoval mi rumy hradieb či múrov, upozornil na studňu; ukázal jamy, které urobili
baníci Štiavnickí, nevedno z jakej pohnútky; upozornil ma na cestu, do hradu vedúcu, po
ktorej vraj kedysi (dľa podania ľudového) vozievali striebornú fúru z Kremnice do Štiavnice,
a tak potom ďalej ďo Viedne. Cesta tá vraj išla od kremnickej hradskej, tam, kde táto vyše Sv.
Kríža spája s hronskou hradskou, cez Hron, hore na Močiar, popri Pustom hrade, dolu do
Teplej. V chotáre močaranskom značí sa vraj dosť dobre; miesty videť ešte dlažbu kamennú.
Na hradskej tejto mohol „hrad" podať striebornej fúre cez noc bezpečný útulok. Kto býval v
hrade, jakého mal pána jako sa ten volal, to už ani približne ani z úst ľudu dozvedeť sa
nemožno. Starožitných nálezov z hradu nieto žiadnych, a dosial ich ani nikto nehľadal.
O tieto rumy veľmi zaujíma sa medzi inými náš znamenitý svetlopisec p. Baker, ktorý
tiež vypod'kal ma dňa 21. nov. 18941) na „Pustý hrad", Jceď dvoma dňami pred tým
sprevádzal som ja jeho po Sitne a Žibritove cieľom svetlopisného odoberania. On bol na
Pustom hrade viackráť i s väčšími spoločnosťami. Poukazoval mi, kde sám zdi dal odkryť;
upozornil i na to miesto, kde mohla byť brána jedna i druhá do hradu, jako i na cestu, k
bránam vedúcu; ba i na nejakú predstavbu nad jarkom,, ktorý vyzerá skôr rukou ľudskou
spravený, než vodou vymletý; cesta k hradu vedie cez tento šianec. Čo sme teraz odkryli
múry, jako i na odkrytých predtým, zistili sme vrstvy; hradby alebo vonkajšie zde, a tak snáď
i priečne steny, boly na vrstvy stavané. Pre merali sme zhrúbosť zdĺ .40611/2 m), jako i zdĺžosť
jednotlivých strán, a nakreslili koľkotoľko podobu drievneho stavänia.
405
Divné' že ani tu vedľa Močiara nechybuje Bôra! (Rozpomeň sa na Bú-rový jarok vyše Čiernych Moraviec, Búry u Plavca a Moravy,
Borovú horu vo Zvolene a Bory a boriňu v Orave.) Hovorí sa: „Ideme na Bôra; boli sme na Bôri."
406
Dňa 4. aug. 1900 však našiel som tam samého p. Osvalda s dvoma ko-páéami v sprievode p. učiteľa; odkryli zdi na 1 1/2 m do zeme a
potvrdili staršie výzkumy.
289
Toto asi mohla byť podoba a priestrannosť hradu. Najdlhšia strana, ktorá blízo tvorila
niekdy prúčelie, hľadí na juh. V západnej najužšej čiastke až dosiaľ najlepšie značia sa
priečne steny; tam pravdepodobne boly svetlice pre obyvateľov. Široká, na sever
polkolesovitá čiastka mohla tvoriť dvor, v ktorom stály stajne, bydliská pre služobníctvo,
prípadne i pre vojsko. Štyri miskovité jamy (podobné tým na Sitne) mohly slúžiť za
vodojemy, nad nimi ale mohly stáť sruby pre ľudí (Mardellen, jamovité obydlia). Ináč, hlboká
(asi na 3 m) jama pri 150. metre od východného uhla má označovať, dľa podania, studňu,
ktorá mala byť veľmi hlboká .407. Pravdu môže mať p. Baker, že brána bola severozápadne v
tom kúte, kde započína sa polkolesovitý dvor; trochu ďalej vidíme prielom v hradbe; druhý
vchod? U brány videť zasypaný pekný vrstvovitý múr; ba značí sa i ten kút, kde sa lomila
stena na sever. Potvrdzuje túto domnenku aj cesta, ktorá ide ku bráne. Na ceste asi na 18 m
pred bránou, nachodí sa prvá diera, baníckym nebožiecom do brala učinená, hlboká na 13%
w, potom v bok má koleno na 3 m, a zas pokračovanie ďalej na 9 m. Vrch diery je oblúkovitý;
šírosť 1—2 m. Diera druhá leží v hrade u južnej steny pri 120 m od východného uhla; táto je
len asi na 5—6 m dlhá. Čo bolo pohnútkou k vŕtaniu týchto dier? Rúda? či poklady vybájené?
Skala je trachyt, v ktorej prevláda inoráz (Amphibol) a živec (Sanidin, Feldspath); len vo
zvetralých kúskoch je patrnejšia slieda (Glimmei).
Vrch, na ktorom leží Pustý hrad, pamätný je nie len týmito rumami, ale aj stálym
„plesom" či „morským okom" na severovýchodnej strane, širokým na 40 m, dlhým na 140 m;
710 m, nad hlad. mora. Hĺbka nenie ešte vyzkúmaná. Z krajov plné je hlienu, pravé bahno, tak
že palica po rukoväť snadno vniká doň. Voda je jakási čierna, či od čierneho bahnitého dna, či
od stro-movia, zrkadliaceho sa vo vode. Keď je preplnené vodou, vylieva sa prierukou na
severovýchodnú stranu, a odteká, chotárom žakýlskym, „hôrkou", do doliny belianskokozelníckej. — Podivné je, že z druhé či západne strany vrchu, v „Chotárnej", snáď v tej istej
výške nad morom, nachodí sa menšie pleso u samej päty vrchu, na ktorom leží Pustý hrad.
Mimo týchto prirodzených plies vidieť na východnej čili žakýlskej strane vrchu stopy
bývalého umelého rybníka. (Teda i tu rybník pri hrade.) — Ináč, celé okolie, a najmä zo
severozápadnej strany je veľmi výmočisté a bahnité; žriedla vody dobrej prýšťa sa všade;
jedno žriedlo zrúbkom a strieškou opatril štiavn. turistický spolok a pomenoval „Divaldovou
studničkou". Aké pred tým meno mala, neviem.
O morskom oku a o Pustom hrade kolujú aj povesti národnie. Raz dáky pán viezol sa
dolu belianskou hradskou (železnica ide ešte len od r. 1874) a pri soche sv. Jána vyše
Kozelníka zazre valacha pri ovcách, opretého bradou na kyjak. Pán zastane hneď, a zavolajúc
valacha, pýta sa ho, kde kyjak vzal. „V morskom oku pod pustým hradom som ho, vraj, z
vody vytiahol." Kyjak bol pekne vybíjaný. „To je kyjak môj", hovorí pán; „poznám ho dobre
po tomto vybíjaní." Potom odkrútil vrch, a vytriasol z kyjaka veľa dukátov; osem z nich dal
valachovi, vyprávajúc, že keď cestoval cez more, a prišla morská búrka, kyjak vzala mu voda,
a nejakou žilou od mora dostal sa do morského oka. 408. Z vody plesa počuť, vraj, časom
407
Náš Dodek tiež obzeral ,,pustý hrad ,keď ho i kreslil ,a súdi snaď správne ,že sú to priepasiská do podzemných skrýš
408
Martin Szentiványi, vo veľkom diele svojom, r. 1699 v Trnave tlačenom „Curiosiora et selectiora variarum scientiarum Miscellanea",
vážne tvrdí to o Morskom oku v Tatrách a od vtedy pletie sa to po knihách a časopisoch; ba i v ústach ľudu. Alebo vzal to aj Szentiványi z
úst ľudu?
290
detský plač, a vidia bielu paniu obchádzať bahnu, zalamujúcu rukama. — Odtiaľ vychádza,
vraj, konská smrť, podobná okrúhlej gule. (Inde predstavujú si „konskú smrť" v inej podobe.)
Snáď nielen konská smrť, ale aj hovädzia, vychádza z plesa, keď sa totiž môže tam ponoriť
jaký-koľvok druh stáda. A čo je najhoršie pri tom, že pre bahno a hlien potopené hovädo ani
von nemožno dostať.
V Pustom hrade jesto velkých pokladov, o ktorých možno dočítať sa v nejakej kronike
starej. Tak pred niekoľko rokmi prišli traja vážni (!) ľudia, remeselníci, od Hrona, hľadať oné
poklady. Vedeli veľmi dobre vyprávať o diere (opísanej hore vyššie), pred bránou. Keď
vychodili z teplianskej školy, začalo mrholiť; „to, vraj, dobrý znak". Keď prichádzali k diere,
hodne pršalo a vietor fučal: „to, vraj, veľmi dobrý znak". Pri svetle vnikli do diery, ale ničoho
nenašli, vyjmúc kúsok zalomeného nebožieca baníckeho. Tú kroniku bolo by hodno vykutať;
snáď dočítali by sme sa i viac o Pustom hrade v nej.
Ľud tepliansky a žakýlsky menuje si ho len „hradom", ako voľakedy kým stál; a báji o
troch sestrách, z ktorých jedna bývala na ňom, druhá v Sklenoteplickom hrade, tretia na inom
hrade kdesi v blízkosti, a od jednoho hradu ku druhému maly remenné mosty. Ešte vypráva
ľud, že neďaleko morského oka stál kedysi kostolík, z ktorého základy ešte do nedávna boly
patrné. Zistiť sa teraz už nedá nič.
Sklené Teplice. Červený hrad.
Keď sa pustíme od Teplej úzkou ale malebnou dolinkou, prindeme dobrou hradskou, z
obidvoch strán vápenými pecami (vápenicami) akoby vyznačenou, dolu do Sklených Teplíc,
ako to už hore vyššie pripomenuté je. Sklené Teplice sú veľmi starodávnym kúpelným
miestom, u okolitého pospolitého ľudu veľmi obľúbeným, ba i z ďaleka navštevovaným, čo v
plnej miere zasluhuje, to pre liečivú silu, to pre krásnu a ozdobnú polohu. Ale o tomto
pritomen neidem písať; cesta vede ma asi o jedon kilometer ďalej poniže dedinky, kde na
ľavom brehu potôčka vypína sa veľmi strmý vrch (625 m) vysoký, ktorý zato nie len
z Hliníka videť, ale snád i z Novej Bane. Ak voľakedy iné meno mal, to behom vekov utratil,
a teraz známy je pod menom archaeologickým „Pustý hrad". Na ňom, keď nás bol podobne
predišiel Karol Dodek, bol som v jeho sprievode, spolu i s naším vozkom, akožto kopáčom,
10. júla 1899. Nakopali sme za kôš črepov z červenej fajkárskej hliny, z nádob (alebo radnej
výrobkov hrnčených), asi dvojakých najviac trojakých, ktorých určenie nám je úplne záhadné.
Dľa nich nedá sa zhola nič povedať; predhistorické nie sú. Jedna, naj zachovalej šia, bola
podobná pekáčiku na kačky, asi 20 cm dlhá, 6 cm š. a 4 cm hlboká. Tento prvý výlet na
„Pustý hrad" a do Hlinických „Kameníc" opísal som v Národní ch Novinách XXX. r. 1899. č.
83. Všetky nálezy uložené sú v slovenskom Muzeume.
Nie menej zaujímavé, ale i nie menej záhadné sú zbytky stavieb; zdi všetky nachodia
sa v zemi alebo pod zemou. Najzaujímavejšia je izbica, na ktorej tri steny na maltu stavané,
sú dobre zachovalé, 3—4 m hlboká, a za toľko široká. Stayaná nenie na vrstvy; na kameňoch
zachovala sa dosiaľ miesty omietka, skoro z čistého vápna. Omietka je červenkavá, prečo pri
291
druhom výlete 2.aug toho istého roku vyslovil sa pJan Zsitay,professor kreslenia na
gymnasiume štiavnickom, ktorý bol so mnou že je to fresko-malba. Ja domnieval som sa, že
barva pochádza od mochu. Štvrtá stena je zavalená; ako ani dno nevideť, lebo je zasypané
zemou a chráštim, prečo i bez predbežného vyčistenia nemožno určiť hĺbku. Načo tá izbica
slúžila? Aby sa v zemi stavať mohlo, najprv museli bralo vylámať, ale nenie budované, ako
buduje sa do zeme, že totiž múr licuje sa len od predku; tuto lícovaný je mút, na 1 m hrubý, z
obidvoch strán, čo pekne videť, poneváč múr je od brala oddelený, ako snáď hneď od novu
tak bol. Kameň nenie z ďaleka dovážaný, lebo nanáša sa na kameň hlinický, len že je hustejší;
je vlastne trachytový porfyr. Kus kameňa i s omietkou oddal som do Muzeuma.
Ponad izbicu, trochu ďalej von, videť zbytky druhého múru, zemou zakrytého.
Podobné múry v zemi ukazujú sa i na poludňajšom uhle. Z druhej podzemnej stavby,
záležujúcej asi z dvoch miestností a dlhého vchodu (ako hrtan do pivnice), videť jedon kút na
západ, druhý na východ, s pristaveným akoby sklepe-ním, v prostriedku ale medzi nimi veľmi
hrubý múr v polokruhu.: Ulička či vchod hľadí na východ. Počul som, že pred nedávnom
stály ešte kamenné dveraje na vchode. Tento je dlhý 4 m, široký vysoký na 1 m\ múrov v
obidvoch kútoch jesto po 1—2 m. Zdá sa, akoby sklepenie ešte išlo pod zem. I tieto sú veľmi
dobre stavané na maltu z takého-istého kameňa, ale z vonkajšej omietky ani znaku. Nad nimi
a okolo týchto múrov nebadať múry iné'a ako nad izbicou prvnejšou.
Západná strana 35 m dlhá ide úplne od juhu na sever; pri nej leží izbica A v zemi. Hrubé čiary
znamenajú zdi; južná stena je zasypaná. Juhovýchodná strana je tiež tak dlhá, ako západná, a
v uhle je druhá stavba v zemi B. Vchod k nej ukazuje na východ. Na južnej strane zejú von z
pod zeme zdi, alebo aspoň základy staviska. Tam našlo sa i najviac črepov v hrobčoku násypu
podobnou. Na severnej do polkruhu lomenej, a tiež asi tak dlhej strane je jarok, značiaci
akoby hlavný vchod do hradu či cestu, a okolo nej pozorovať kamene, sťaby prikresávané; či
pozostatky múru?
Na temäni vrchu je priestor veľmi malý; okolo 600 □ m. Staviska tam mohlo byť len
veľmi málo. A ak išly zdi samým krajom, ako sa. zdá, tak z vonku ledva ostalo toľko
priestoru, aby okolo hradu človek mohol obísť. Zúkol vúkol strmina. Len na sever kloní sa
ešte malý svah, ktorý tiež bol by mohol byť použitý k nejakej prednej stavbe, a v skutku
postriekaný je i ten črepami, ba kde tu domnieva sa človek videť múriky. V tom prípade bol
by sa mohol deliť hrad na troje, na horní, dolní a prostrední. Aj okolo tejto nižnejšej plochy
krajom padá taká strmina, akú len k streche pripodobniť možno; miesty až kolmá, tak že hore
vystúpiť je veľmi tvrdo, dolu ísť ale nebezpečno. Ak by tá nižšia plocha bola bývala nejakým
dvorom; ale o zahrade ani pomyslenia.
Dva razy poprezeral som si „Pustý hrad" veľmi dôkladne i prišiel som k tomu
presvedčeniu, že čo bolo nad zemou, to muselo byť stavané z dreva. Keby totiž boly bývalý
zdi kamenné, musela by celá plocha byť pokrytá kamením a maltou; o tom však ani znáčka.
Kameňa na temäni, výjmúc zdĺ, dosiaľ trvajúcich, sotva nájdeš.
Z „Pustého hradu" niet pražiadneho výhľadu, poneváč zarastený je vysokým
stromovím, listnatým a ihličnatým. Na juhovýchod od „Pustého hradu" padne obec, Repište,
ktorá leží vysoko. Z tejto strany súvisí Pustý hrad s ostatním brdom, rozprestierajúcim sa
292
medzi dolinou Sklenoteplickou a Vyhňorianskou, ktoré brdo počína sa na Sobove a Červenej
studni a končí sa v Hliníku a vo Bzenici. Odtiaľto je prístup najsnadnejší po chodníčku
stranou západnou; a týmto smerom, za terajším chodníčkom musela viesť voľakedy aj vozná
cesta ku hlavnému vchodu do hradu. Povedané mi bolo, že Skleno-Tepličani a Repišťani
odvozili kameň z Pustého hradu, keď domy a kostol stavali. Ale kto si obzrie polohu, ten to
neuverí; lebo za jedno, prístupu nieto, ačpráve voľakedy bol; za druhé, Repišťani kameňa
majú blízko hrúzu, za tretie, hora je komorská, a odtiaľ kameň brať neslobodno. Jedon starý
sedliak sklenoteplický, vážny človek, presnejšie rozprával; že totiž rímsy a ozdobné kamene
na prúčelí chrámu tepličianskeho, dostaveného r. 1811, pochádzajú z Pustého hradu, a tvrdil
svätosväte, že on to pamätá, keď ich vozili. (J. Bielený.)
Na čo tento hrad bol postavený a kto ho obýval? Na túto otázku je nemožno
odpovedať. Otázka otvorená, ako vyššie hovorím. Dejepisných udaní nieto; ľud zaiste
rozpráva, že v ňom bývali „Červení Mnísi 409., čo zdá sa potvrdzovať i kusy zápisok v histórii
domus faiy sklenoteplickej: „In monte Pusti hiad dicto, alii arcem, claustrum Rubrorum alii
situatam fuisse dictitant, referebant insuper alia plura, sed rectiori documento nihil pro-batur.
Ultimo relatum, etsi rudera viderim, credendum i 11i relinquo, cui Rubrorum história ignota
est." Anno 1802. M. Fodor (tehdajší farár. Anton Fodor in litt,). „Schematismus historicus"
biskupstva b. bystrického 1876. str. 356. odvoláva sa tiež iba na ústne podanie: Na vrchu
Pustý hrad videť ešte rumy starého hradu, o ktorom ústne podanie tvrdí, že patril
Templárom." História domus nevie, či má písať „hrad", či „kláštor", ale slovo Rubrorum
(Červených) dosvedčuje, že pred sto rokmi už ľud obyvateľov hradu, akíkoľvek oni boli,
menoval nrad v názve Pustý hrad zas znamená ,že ho nikdy nemenoval zámkom. V Štiavnici
máme „zámok" (Nový i Starý); či nebol voľakedy nejaký subtílny rozdieľ medzi pochopami
„hrad". a „zámok"?
„Teplice, r. 1340 Doplice 410.; povyše nich hrad 411., ale už malá pamiatka po ňom. R.
1456 Ján Huňadi 400 zlatých nariadil vydať z kremnickej komory (Kachelmann f. i. h. III. 64.
1.) zaiste na opravu, lebo že ho Husiti dobíjali; a vtedy aj pod ostrihomského prímasa
pripadol. R. 1472 medzi kráľom Matejom a prímasom, Jánom Vitéz, uzavreté pokonanie
nariaďuje vydať jágerskému biskupovi hrady: Driagei, Brežnicu, Revište a Teplice."
(Muzeum. 1859 I. 124.) R. 1489 bol hrad Teplický poznove vystavený, na čo 2077 zlatých
dala Štiavnica.. (Kachelmann f. h. III. 119.) Sám hrad vraj patril k Šašovu, 412. a poneváč
409
Vidz vyššie. Slavodol.
410
Dopla a Doplice značí len toľko, že stará slovenčina užívala slovo t o p 1 ý, ako v dakorých krajoch dosial hovoria.
411
'Pustý hrad" tepliansko-žakýlský??
412
Odkedy a ako z pomíňa sa v listinách Teplá, Sklené Teplice, Šašov, Revište (Brežnica, Hlinák atd.), vidz „Slovenské miestne názvy". P.
Križko. Slov. Pohľady. 1892.
293
rozsiahlych pozemkov nemal, len hniezdom lúpežníckym byť musel." (Knauz Sz. Benedeki
Apátság. K. Dodek in litt.)
Či tieto údaje, keď ani takých ani onakých mníchov nezpo-mínajú, vzťahujú sa
skutočne na sklenoteplický „Pustý hrad", to nechám rozhodnúť dejozpytcom. Aspoň p. P.
Križko (in litt.) píše: „O tomto hrade som nenašiel ani najmenšej zpomienky v tých listinách,
ktoré som posiaľ prečítal, ani neznám spisov o ňom pojednávajúcich"; a predsa v kremnickom
archíve mala by byť listina aspoň o tých 400 zlatých! Má jestvovať dáka latinská kniha „de
Szklenothermis" z r. 1721 — 1724, ale či tá jedná len o kúpeľoch alebo aj o hrade, neviem,
poneváč knihy neznám, a ač som verejne (v Národních Nov. 1899 č. 113.) pozornosť na ňu
obrátil, nikto nezvestoval o nej. „Samé kúpele okolo r. 1668 prináležaly Dócovcom. Vtedy
však kúpila ich rodina Lippayovská. Keď táto v mužskej čiare vymrela, pripadly Komore a
prišly pod správu štiavnického komorského úradu ako „Dominium Sacfi-sensteini" až do r.
1866, ked ich kúpil terajší majiteľ, Josef Ga-šparec." Dr. Bachschitz. Der Kurort Szkleno.
1877. Pramene neudáva.)
Hodno by bolo vedeť, kto založil tu sklenú hutu, od ktorej kúpele majú meno (Belius.
Prodromus. 128.) „Sklené Teplice";: a kedy huta zanikla; stála na dolnom konci, na mieste
terajšej vyhne. Obec je maličká, počitujúca okolo 360 duší; staršia alebo novšia, než kúpele?
Patronátne právo vykonáva dosiaľ Komora kráľovská.
Stopoval som i medzi ľudom sklenoteplickým za povesťami a za starožitnosťami,
nájdenými snád na „Pustom hrade". Pomocou prispel mi s velikou ochotnosťou majitel
kúpeľov, P. Gašparec, doktor lekárstva, za čo i tu vzdávam srdečnú vďaku. Sám nielen
vyprával mi, že na „Pustom hrade" mal byť nalezený kalich, ale i zaviedol ma k domnelému
nálezcovi, ktorý s rakovitou nohou, úbohý, úpel na posteli. Posmeľoval ho, aby sa nebál mne
povedať všetko, čo vie a čo našiel; ten však, nedôverive pozerajúc na mňa, všetko tajil; ten to
vyprával, že ktori kopal tam a našiel „kuchyňský riad", ba že prišiel i na mreže, a už ťahal
strieborný tanier von, ale zjavil sa Červený mních a ten zatvoril dvere pred ním.
Ako čo by Červení mnísi (už či Templári, či Jeronymitáni) pred tisíc rokmi boli žili;
istého o hrade nič, istého o obyvateľoch nič, a títo už oblečení v národniu povesť ako strašidlá
a mátohy! No i dľa týchto kusých zvestí (kým nájdu sa istejšie), ja bol by som náklonný veriť,
že tu bývali Jeronymitáni a nie Templári, keď ani Sklené Teplice nie sú menované medzi ich
manseriami. Templári boli zrušení r. 1312; po nich Johanníti i v Uhorsku zbavení majetkov r.
1537, teda pred 362 rokmi. Ak by vtedy hrad bol spustnul, tá omietka na kameňoch tej
podzemnej stavby nebola by tak zachovalá. Pravdepodobne vtedy hrad ešte ani ne: stál. Tá
omietka mohla by zodpovedať tým sto rokom, ako Jeronymitáni sú zrušení. A poneváč
dajedni menujú hrad „Červeným hradom", ktoré meno istotne nie je prázdne, bolo by hodno
prijať to meno pre rozdiel medzi tými početnými pustými hradmi.
Pod najstrmšou stranou vrchu, na prekrásnom utešenom mieste, jedných 30—40 m
nad hladinou potoka sklenoteplického je neveľký rybník. Možno na isto povedať, že nenie
294
ľudskou rukou robený, ale od prírody, lebo ho obtáčajú briežky prirodzené; a jarok, ktorým
odteká voda, vymlela si behom vekov sama; tento jarčok prihatať, a rybník je prinavrátený.
Nákladok nevyžadovalo by to temer žiadon, a o jednu prekrásnu partiu pre hostí kúpeľných
bolo by viac; a ta tým bôž, že od rybníka je prekrásny pohľad jak hore na Sklené Teplice, tak
dolu na fantastické bralá, tak zvané „Škapné bralá", ktoré ponad hradskú po pravej strane
visia až po samý Podbrehylehotský mlyn, kde bralo je najkrajšie. V nich majú byť i diery a
jaskyne. (J. Bielený.)
Z brál odvalí sa zavše kus a zkotúla sa do nehlbokej dolinky. Keď som ako chlapec
chodieval s rodičmi do Sklených Teplíc do kúpelov, ukazoval môj tatík na jedon okrúhly
balvan, velikosti poriadnej kopy sena, že keď hrmel dolu, práve šiel hradskou sedliak s
vozom, dvoma pármi volov ťahaným. Zazrúc nebezpečenstvo, pošibal voly, tak že balvan
rozdrúzgal mu iba voz.
Keď Sklené Teplice, Teplá (voda), Belá (biela hlina z bieleho kameňa, Dillnitu 413.,
Štiavnica (medokyš), Banky, Vyhne (kde pred tým tiež stály vyhne, ale potom zanikly, ostalo
meno honu „Vyhništia"; vo bzenickom chotáre), D. a H. Hámre 414 . Žarnovica, Hliník 415.,
majú názvy takrečeno geologicko-priemyseľné: tak Repište samotné tu v tomto kraji honosí
sa menom roľnícko-hospodárskym. Repište znamená roľu alebo zem, kde pestovali repu,
alebo kde dobre darila a rodila sa repa.
413
Voľakedy to mad. úradivci lepšie vedeli, ked meno prekladali na „Fejérbánya", než teraz pripisnjúe jej založen'e kráľovi Belovi!
414
Názvy 1). a H. Hámre nie sú ničím iným, než nemeckým prekladom slovenského názvu Vyhne. Ale či by tieto obce skutočne dakovaly
svoj vznik ler. priemyslu železnému, ktorý tam už, pravda, dávno zaniknul, tak žo mimo mena obci ledva inej pamiatky po ňom josto? Obce
čistoslovenské musely mať pôvodne iné mená a síce slovenské, a tie noudržaly sa.
415
Žarnovica a Hliník zamenily si pôvodné svojo zamestnanie. Žarnovica (len iná podoba Žarnoseku krnišovského) počala dorábať
žarnovy, Hliník spracúval hlinu na hrnce, prečo až dosiaľ trvajú tam priozvyská Hrnčiar a Figuli; dr,es ale dorába Žarnovica hrnce, Hliník
žarnovy.
Ani mak nood.poroval by som odvodzovaniu mena Žarnovice „od potoka, na tkorom stál žarnov = mlyn" (F. Šujanský in litt. —
V tom páde znamenalo by slovo Žarnovica toľko, ako Mlynica, potok vytekajúci zpod Krivánskoho Zeleného plosa. Sl. PohL IV. str. 258.),
ako ku pr. i B. Bystrica má meno od potoka: keby mestečko Žarnovica neležalo bezprostredne medzi Hliníkom a Novou-baňou, na ktorých
obidvoch miestach do dnos vyrábajú žarnovy; a tá istá žila kameňa tiahla sa pôvodne od Hliníka po N. Baňu bez pretrhnutia, kym nepre-rezal
ju Hron. A môjmu výklad.u zdá sa nasvedčovať i ten druhý výklad, lobo snád preto tak zavčasu povstal na tom potoku žarnov = mlyn,
poneváč kameň kresali na mieste.
Chýr žarnovíckého chleba mohol síce povstať aj odtiaľ, že Žarnovica mala žarnov na potoku o veľa driev, než inde. Poneváč ale
chýr chleba žarnovíckého udržal sa aj potom, ked už všado bolo plno takých mlynov, ku pr. aj okolo Štiavnice: a v Štiavnici predsa nebolo
nad pecné žarnovické! Musí teda čiastka zásluhy padať i na pole žarnovické, ako sa povšechno myslí, žc na ňom rodí sa výborné žito.
Ako vec, snád menej známu, tiež pripomínam, že pri vsádzaní pecňov braly sa preč česluste na peci, a lopata bola na kolieskach!
295
Repa predchádzala a zastupovala kedysi terajšie zemiaky 416., prečo aj na mnohých
miestach v Orave menujú ich repou. O rýdzom Slovákovi povieme, že „Slovák, ako repa!"
Repa bola kedysi takým výdatným a snáď neodbytným potravným článkom ako teraz
zemiaky, dokým ju tieto nevytisly; a tieto budú zas nezbytným potravným článkom (chlebom
chudoby. — .R. Zayrnus), kým sa lebo nevyžijú (ako aj započínajú), alebo kým ich zas niečo
lepšieho nevytisne. Kde teda terajšia, od Sklených Teplíc trochu ľudnatejŠia obec leží, tam
lebo započali pestovať repu, alebo mal tam niekto kopanicu (roľu), na ktorej z roka na rok s
prospechom pestoval repu, menujúc roľu repišťom; ale darila sa snáď v celom chotáre repa,
dajúc meno obci. Mne prichodí prijateľnejším ten prvý náhľad o repiŠti, akožto o jednotlivej
roli, pestovaniu repy rok po roku venovanej. Poťažne rolí k pestovaniu iných rastlín
venovaných, hovoríme síce radnej krumplovisko, kapustnisko, priesadnisko a nie
krumploviste atd'.; vzhľadom na repu však slovo repisko znamenalo by snáď veľkú repu, ako
slová: chlapisko, žensko atd. — Pozdejšie začali sa tam osádzať a množiť obyvatelia, až
povstala obec, podržiaca meno roli. Túto slovenskú obec našli už Sasíci, čo svedčí i názov
„Windischleuten", t. j. slovenská obec.
Ešte nadhodil som si tú otázku, či to bola taká repa, akú teraz známe, čo predchádzala
zemiaky, alebo inakšia, alebo ktorý rodzaj jej? Slovo prepúšťam nášmu priateľovi chudoby a
pestovateľovi „chleba chudoby": „Čo sa našich predkov týče, len toľko viem, že pestovali
pred zemiakmi iba kvaku (Brassica Napus rapifera, Brassica oleracea Napobrassica) a repu
(Brassica Rapa sativa minima). Maďari nenazvali darmo kvaku „tót répa"; istotne od
pradávno zastupovala ona nedostatok zemiakov; Tur-čanov tiež nie na darmo prezývajú
„repkármi"; oni s úľobou pestovali tento drobný a chutný (po vysušení!) rodzaj."
„Poliaci svoju cwiklu isteže dávno pestujú; ich národný „barszcz" je toho dokladom,
bo jedla tohto podstatou je cvikla."
U južných a západných;národov Európy pestovanie kvaky, repy a burgundie, čiže
Brassica oleracea ináč i Napobrassica, Brassica Rapa a Beta vulgaris s jej odrodami dávno sa
prevádzalo. Už Columella II. 1022 udáva dve Brassica Napus a Rapa čo dobré krmivo pre
statok; chváli obe, a rapu i čo pokrm ľudský. Vo stredoveku pestovaly sa všetky rodzaje ku
výžive i ľudí i hoviad. Odkiaľ prišly, kde bola pôvodná vlasť týchto preužitočných rastlín,
neznám." (Rom. Zaymus in litt.)
Stoj tu teda aspoň toľkoto o „Pustom hrade" tepliansko-ža-kýlskom a o „Červenom
hrade" sklenoteplickom medzi dosť početnými zámkami a hradmi kraju nášho. Daktoré, snáď
novšie zpomedzi nich, ako Starý a Nový zámok v Štiavnici a zámok zvolenský, majú osobitný
a veľký dejepis; iné, ako Revište a Šašov 417. na Pohroní, Čabradský zámok, Breznický hrad,
416
Zemiaky' na Slovensku známe sú pod menami švábskymi: krumple, brambory, bandurky, švábka, erdeple, len n'e pod menom
slovenským. Dostali sme ich totiž cez Nemecko. (Tu musím však pôvodcovi protirečiť: v Nitriansku a dolnom Trenčiansku a v Liptove
volajú icch zemákmi a tušim aj zemiakmi. Erteplo len okolo Uh. Skalice a nikde inde. Na Východe aj grule. Usp.) — Repa, latinsky rapa,
nemecky Rube, všade to isté slovo; je ona snád indo-evropská?!
417
Susoľ. Slov. Pohľady. 1900 str. 21.
296
Podzámčok v Neresnici a „Pustý hrad" zvolenský a hrad na Sitne, menší dejepis; konečne
Pustý hrad náš tepliansko-žakýlsky a sklenoteplický (ako i „Pustý hrad" cerovský, Hrádky: na
Gunde podOstrolúkou, na Prenčove, v Bátovcach, v Bohunicach, „Matčin zámok" vo
zvolenskom chotáre proti Buči atď.), snáď žiadon dejepis. Tieto poslednie budú najstaršie a
vyjmúc základov, pôvodne boly stavané z dreva. Nám sú však i púhe domnienky a povesti o
nich milšie nad slávny dejepis tamtých, poneváč tieto sú naše, výlučne naše. No so slávou
tamtých musíme sa deliť s cudzincami, ktorí sú sobeckí a nespravodliví, nežičiac nám ničoho.
Preto nedajme sa vo všetkom predbehnúť a konajme samostatné. Ináč i Pustého hradu
zvolenského aspoň počiatky znalci, ktorí tam kopali a zkúmali, na základe nádob a črepov
418
starožitných
., nič nedajúc na táraniny Anonymusa B. r. n.-kladú do časov
predhistorických (J. Tomka. Archaeologiai Értésito 1891 str. 297.); snáď hneď za tými vekmi,
v ktorých staval človek „sklené zámky", a „spečené valy". Ostatnie, čo málo o zvolenskom
Pustom hrade dá sa vedeť, ponechávam tým, ktorí zovrubnejšie budú popisovať pamätnosti
praveké Zvolenskej stolice, ako pekný počiatok urobený je už v zpomenutom dielci
Bánikovom „Slob. a kr. mesto Zvolen". Týmto pamätnosťam ušlo sa dosiaľ dosť málo
pozornosti vôbec, zo slovenského stanoviska ale ešte menej.
Dodatok.
Sem položím malý dodatočok, ktorý vlastne patrí k odstavcu „Domaniky", tak že by i
tento mal zneť „Domaniky a Nemce". Po vysádzaní jeho kopal som ešte raz 4. dec. 1900 so
siedmymi robotníkmi na nemčianskom predhistorickom pohrobišti na „Brodných lúkách",
/oproti „Chyžišťam" a oproti vrchu Dyanišu: i chcem k vôli celku už tu podať zprávu o
výsledku. Prv spojoval som pohrobište s predhistorickom' osadou na Chyžišťach, čo síce ani
teraz neruším; avšak dozvedám sa ďalej, že i v nemčianskom chotáre jesto hon, menovaný
„Selá'', „na Seliech"; a tieto selá ležia poshora Nemiec, nie ďaleko od pohrobišťa, tak že by
ono padlo medzi Chyžištia a Selá, a mohlo slúžiť obidvojím praobyvateľom.
Z nalezených črepov daly sa sostaviť dve veľké popolnice, jedna 21% cm v., 28 cm š.,
s hrdlom 7 cm v., 14 cm š.; dnom 11 cm š. Pod hrdlom je sploštená, akoby plecom (5 cm
Širokým) opatrená, teda podoby veľmi príjemnej. Mimo toho, plece je ornamentované
vrúbikami širokými a plytkými, asi prstom robenými; nad vrúbikami idú štyri vodorovné
pravé čiary. Nad čiarami dva útle pupáky, shora piatimi plytkými jamkami ozdobené; z
druhých dvoch strán dve ušká, obkročujúce vodorovné čiary, tak že tieto popod ne ani nešly, a
svedčia, že najprv boly uchá spravené a potom čiary ťahané; shora štyrmi podobnými
jamkami ozdobené. Vŕšok hrdla trochu von vyhnutý. — Druhá je 23 cm v., 26 cm š.; hrdlo
nevyhnuté, 13 cm š., dno 11 cm. Táto nemá takéto pleca, avšak je pekne k hrdlu súžená,
neornamen-tovaná s dvoma obyčajnými malými uchami. Nadáša sa podobou na malú
popolničku domanickú obr. na str. 86. Črep jej je o veľa hrubší, než na oredošlej, a úplne
zdravý a mocnejší, než od terajších hrnčiarov; oboje z hliny dobrej, červenej, z vonku čierne;
pravda, podrúzgané boly obe (ako všetko, čo sme našli; črepy z hrncov, mís z triciatich kusov;
418
Niekoľko kusov nachodí sa i v našom Museume a i tieto prislúchajú k typu lužicko-sliezskemu, ako všetky v okolí Sitna nalezené
297
tamtá viac než z pädesiatich! Nájdené však boly na svojom pôvodnom mieste, opatrené s
vrchu i zo spodku plochými kameňami a z bokov inými obložené; rozumie sa, že so zeminou
celého brehu posúvaly sa dolu, na koľko ho podmývala, a pri tomto posúvaní boly všetky
nádoby rozmrvené a z nich mnoho potratilo sa.
Tu uvádzam nádobku malinkú, tej podoby, ako predošlé, bez (patrného) dna, bez úch a
bez pupákov, len popod hrdlo, na vťchu občrtené, trimi rovnými čiarami ozdobenú, asi 9 cm
v., 11 1/2 cm š., črep hrubý z hliny jemnej, ako na čašach býva. — Ešte menšieho čiperného
hrnčoka z jemnej hliny našla sa polovica; objem jeho mohol by donášať 71/2 cm, zvýšosť asi
61/2 cm. Uško obyčajné, drobné, ale porúchané.
Cele inú podobu, viac valcovitú (sťa väčšia popolnica zo Sitna obr.); cele inú hlinu a
iný črep predstavujú nám dve popolnice z červenej hliny, ale premiešanej tak hrubozrnitým
žabicovým pieskom, že veľmi tuhý črep vyzerá kde-tu ostrý, ako trielce, nakoľko totiž behom
vekov hlina podela sa preč a zrná von vystupujú. Väčšia je 191/2 cm v., v prostriedku 20 cm š.,
hrdlo asi 18 cm, dno 10 cm. Druhej dno 8 cm, a podľa toho i pomerne menšia. Pre chybujúce
čiastky okolo vrchu nemožno povedať, maly-li uchá alebo pupáky, či nie. Jesto však z takej
istej hliny vŕšok s obyčajným uchom z nádoby bruchatej.
Z podobných nádob, ako posiaľ boly opísané, ale i viac a krajšie, i pierko vito
ornamentovaných, máme hojne zlomkov, len že složiť nedá sa nič. Na týchto tu pomeraných
sú dná nepredierkané; možno teda povedať, že pre dierkovaných našlo sa pomerne málo,
totižto len tri. Daktoré črepy sú hrubé, vyše 1 cm na dnách ešte hrubšie. Jedno dno z maličkej
nádoby mohlo byť hrubé vyše 3 cm, a jedno tiež z malej nádoby na spodku duté. —
Obyčajných úch väčšch, menších, i čiperných (patrne drevkom, od ceruzy tenším,
prepichnutých) našlo sa so 15; pupákov 10, a o všetkých (vyjmúc jedon, až na 6 cm d. a 41/2
cm š.) možno povedať, že sú malé; daktoré v prostriedku stlačené, potom cecíko-vité; mimo
týchto ešte tri cele novej podoby, totiž kuželovité, z okrúhleho spodku s plochým, až na 2y2
cm širokým vrchom. Podivením však naplňuje ma, že jamkovitého ornamentu nenašiel som,
ktorý tak hojne vyskytuje sa inde (najrázovitejšie snáď na črepoch z „Pohanského vrchu" nad
H. Plachtíncami, neďaleko Dačovho Lômu).
Z misiek máme vŕšky z piatich", asi na 26 cm, 20 cm, 18 a 13 cm širokých; hĺbku
určiť nemožno poneváč dná chýbajú; ako ani to, či boly opatrené uškami. Črep hrubý a
mocný, červený a hnedý. Našli sme ale i taký črep, a s takými ležiacimi a podivnej podoby
uchami, aké opísané. — Čaše. Vyše polovice máme z jednej mimoriadne veľkej čaše, s
obyčejným uchom, ornamentovanej štyrmi vodorovnými pravými čiarami, idúcimi popod
ucho (pod ním ich tiež nieto), a od tých čiar dolu šikmými, sedemnásobnými rozčapenými
čiarkami. Vŕšoktrochu vyhnutý. Priemer 22 cm zhíbosť mohla byť asi 8 cm. Z nútra
bahrovitými koncentrickými čiarami pekne zdobená. Z nútra, z vonku rovnako čierna. — Iná
čaša celá, len bez ucha, ktoré vyše partice vyčnievalo, a na samom krajíku, trochu vyhnutom,
pripevnené bolo, ako na medovarských čašach, podobne je z nútra ornamentovaná
bahrovitými siedmymi čiarami štvornásobnými, ktoré svojimi koncami schádzajú sa pod
vŕškom do vedná. Dno je hore vyduté, a okolo neho tri koncentrické kruhy. Z vonku tri
vodorovné pravé čiary popod vŕšok, a od nich pliecko počiarkané hustými krátkymi kolmými
čiarkami. Z oboch strán čierna, voľakedy snáď grafitovaná. Priemer 13 cm, hĺbka 4 cm. —
298
Jedna neornamentovaná čaša z hnedej hliny s vyčnievajúcim uchom je úplná, 11 cm š., 7 cm
v. Dno nebolo schválne robené, preto značí sa len na jedon bok. — Z dvoch čaši máme viac
než polovičky, s dnami nie schválne robenými, z hliny sivej, bez znakov ušiek alebo
ornamentov; 7—8 cm š., 3—4 cm h. — Jedna, a síce ešte od týchto menšia, bola jediná celá,
ale pri kopaní veľmi po-ruchaná^ s uškom, ako sa zdá, nad particu vyčnievajúcim. A ešte
máme jednu skoro celú, z červenej jemnej hliny, s uškom vyčnievajúcim. Šírosť 9 cm, hĺbka 6
cm. — Jednotlivých zlomkov z pre-rozmanitých a všelijako z vonku z nútra pekne
ornamentovaných čaši jesto mnoho. Na jednom čriepku pod samým vŕškom nachodí sa pekná
dieročka na 4 mm široká; škoda, že nemožno určiť, či neboly dierky dve, lebo vedľa seba
alebo oproti sebe.
Z čoho môže pochádzať žliebčok na 5y2 cm dlhý, neviem; je to vlastne asi tretina z
trúbky s dierou 2-centimetrovou.
Toto by bol inventár chudobný z nemčianskeho pohrobišťa; chudobný, vravím, lebo
nenašli sme žiadnych nástrojov, ani kamenných, ani bronzových, ani len preslenu, ani
pokrievky. No ale spokojný som i s tým; predsa viac, než našli sme pri prvom zkúmaní r.
1894.
No pripemenúť ešte musím nástroj, či ozdobu (?) z veľmi mocného a zdravého
trachytu, tak čisto a na hladko vyrobenú, skoro akoby točenú, guľovitej podoby, 81/2 cm š., 5%
cm v., so súženým hrdlom na 4% cm, a s veľmi jemno a hladko vyrobenou dierou od vrchu
do spodku, na 2 cm hrubou. I tá bola rozdrvená na viac kusov, z ktorých štyri hlavné našly sa,
lebo ležaly spolu, dierou od vrchu do spodku, na 2 cm hrubou. I tá bola rozdrvená Je to
súčasné s popolnicami; a na čo bola guľa; a aká sila rozdrvila ju tak, že kusy ďaleko od seba
nepoodskakovaly? Zlomky z nej ležaly medzi črepami z popolníc.
Na jednom mieste, v hĺbke vyše pol metra vykopávalo sa veľa tehloviny, ako na Sitne
na „hrnčiarni". Jedon kus ukazuje okrúhly odtisk haluzy, ako na tehlovine z hrádkov vídavať.
Snáď bolo tam nejaké ohnište, alebo pálili tam mŕtvoly? Kosti sú spráchnivelejsie, než na
pohrobišti domanickom. Ináč, ten istý lužicko-slezský typ, ako ani nemôže inakší byť u
tohože národa a v susednej osadách. Dľa prvého dojmu, hľadiac na slabotu črepa, tak že
vymytá na brehu popolnica rozmazala sa so všetkým činom, ako kúšťok masla na chlebe, a
kosti belely sa z ďaleka; pokladal som pohrobište nemčianske od domanického staršie, a
myslel som, že zdravého črepu ani nenájdu. Vidím však, že je to jedno. Hlina od
primiešaného popola miesty veľmi mastná Zaiste, čo plameň nechal, kosti, uhlie, popol, to
príbuzní nebožtíkovi pohrabali, do popolnice dali a pochovali, preto až dosiaľ tú posledniu
počestnosť menujeme ,,pohrab-om, a budeme tak menovať až do skončenia sveta, ako sme
prijali od svojich cti hodných predkov.
V Starožitnosti v Honte.
Živšia zaujatosť o pamätnosti archeologické vo vlasti našej až roku 1870 obrátila
nejakú pozornosť na starožitnosti hontianske, zväčša totiž len u ľudu posbierané nástroje z
299
doby kamenej: sekery, dlábca, kladivá; 419. bez všetkého zovrubnejšieho opisu nálezísk, bez
pripomenutia nálezcov. Obce, ktorých nálezy boly vypočítané (v Archeol. Értesito II. 1869
str. 107; III. 1870; VI. 1873), v abecednom poriadku sú nasledujúce: Bohunice 420., Brhlovce,
Boi, Demandice, Domadice (Dalmad), Hunt, Kiar (Kis-Kér), Koláre (Kóvár), Kiškany,
Mad'arovce, Pereslany 421., Santov, Šahy, Túrovce Hornie (Ľud. Rizner in litt.).
Keď hodíme okom na zemevid prisvedčíme ,že vyjmúc Bohuníc, ležiacich bližšie k
hornému koncu stolice, všetky ostatné menované obce padnú asi do jej stredu. Či snáď len
tam bol kedysi v dobe predhistorickej život, a inde nie, alebo len tak poriedku, že stôp
žiadnych nezanechal? — Ďalšie skúsenosti poučujú nás o inom; poučujú nás ale spolu aj o
tom, že dosavádne výzkumy ďaleko nie sú dostatočné, a dlho ešte budú museť priatelia
archeologie zkúmať a sbierať, dokým celý veľký priestor stolice hontianskej aspoň koľkotoľko bude prezkúmaný. Ďakovať Pánu Bohu, môžeme i tu zaznačiť nové náleziská, ktoré
dosiaľ v literatúre sotva alebo voskrz uvedený neboly.
Keď v hore menovaných obciach z väčšej čiastky posbierané boly nástroje kamenné
(sekery, dlábca, kladivá, vyjmúc jedno dve popolnice v Maďaiovcach a v Kolároch); na
nových náleziskách dosiaľ skoro úplne chybujú nástroje, a nájdené boly popolnice. Jestli
prvnejšie náleziská prezradzujú obydlia alebo dielne z doby kamennej; tieto druhé náleziská
ukazujú nám pohrobištia predhistorické, asi z doby železnej, ktoré zas podobne svedčia o
stálom obyvateľstve; tieto sú: Sitno, Doma-niky, Medovarce, Nemce, Svätý Antol a Lišov. Na
posledok, v lete roku 1895 pribudly malé nálezy z chotára pastúchovského pri Vámošmikule.
Opis na konci článku.
O prvých dvoch bola už reč, a síce o Sitne v článku „Veleba Sitna"; o Domanikách
tiež tam v krátkosti, obšírnejšie, ale na viac miestach (Sasinek. Letopis I. 1876 soš. 4; Obzor
419
Tieto nalezené predmety v uvedenom prameni udávajú sa len ako nástroje; ale pravdepodobne aspoň čo menšie zpomedzi nich, budú
takrečeno „strely" alebo „hromové kamene", o ktorých viac poznamenaného nájdete / Recensii ku dielu dr. Niederlovmu „Lidstvo v d.obé
pŕedhistorické". Ked by sme my začali sbierať, našli by sme aj my n ľudu „strely", alebo snád pod inakším menom; a nám i na týchto
menách a názvoch podobne veľa, veľa záleží. „Strely" patria medzi povery z predkresťanskýeh časov. Ľud síce povery svoje pred učeným
človekom, a najmä pred kňazom katolíckym, tají, ale nájdu sa vždy aj medzi pospolitosťou mnohí, čo povery zavrhujú, a veci poverčivé
vďačne vydajú alebo odhodia. V nejednom dome v starých harma riach a po hradách a poličkách poválujú a premetávajú sa snáď „strely" a
iné starožitné predmety, o ktorých ani nevedia, na čo ich vlastne trpia; sú to takí starodávni ich „spoluobyvatelia", o ktorých im ani na um
naprijde, že im zavadzajú, bárs ich k ničomu použiť nevedia. Ako čo by tušili, že to odhodiť netreba, lebo prijde čas, kde to voľakomu k
inému cieľu bude potrebné. A poneváč v našom Muzeume tieto predmety dosiaľ slabo, snáď jedine z Linča, sú zastúpené, prosím našich
vzdelancov slovenských, aby na ne svoju pozornosť obrátili.
420
Dozvedám sa z hodnoverného prameňa, že bohunické predmety staro žitné posbieral Karol Baltik, nekdajší evanj. učiteľ v Bohuniciach,
od ktorého pobral ich barón Eugen Nyáry, a oddal muzeumu peštianskému, bez bližšieho udania nálezísk a bez pomenovania nálezcu, a tak
je to i v hornvedenom pra meni (Arch. Értesito) naznačené. Zprávu ja týmto doplňujem a zásluhu pri znávam. „Komu česť, tomu česť".
Hony, kde vyorávaly sa kamenné nástroje, nosia mená: „Na panskom", „Kožičov" a -„Chlieviská'" (Sam. Kupčok, in litt 26. aug. 1895).
Názov „Chlieviská" druží sa pekne ku názvom „Selá", „C'hy-žištia." Päť kamenných nástrojov z Bohuníc dostalo sa i nám, a prejdú do
majetku slovenského Múzea v Turč. Sv. Martine, jako i všetky v tomto článku opísané nálezy uložené sú už v ňom.
421
Prereiany (Erant. Šujanský in litt.).
300
XIV. 1876 str. 204; Secháň. Národnie Noviny XIX 1888 číslo 40, 41; Sochám Časopis
vlasten. muzejního Spolku v Olomouci V. 1888 str. 80—82, s nákresmi dvoch popolníc. Ľud.
Rizner in litt.). — Z časopisu olomuckého prešlo udanie i do veľkého dieľa dra Lubora
Niederle „Lidstvo v dobé predhistorické" str. 491 aj s vyobrazením jednej popolnice.
Aby som neopakoval o Sitne, čo tam bolo obšírne a dôkladne opísané, obmedzím sa tu
len na obrazy. Obraz na str. 9. predstavuje nám tohoto nášho velebného starca a velikána i
poludňajšej strany, s ktorej ešte nebol nikdy pred tým vyobrazený, s ktorej strany ale je
najkrajší, jeho bralá najpríkrejšie, ich rozpukliny a hrany podobné bohatým záhybom dlhého
starodávneho rúcha či plášťa. Odobrané je so známeho už „Zbojníckeho bralca", ktorého
temäno tiež vidíme. Na západ čili v ľavo na obraze padne chýrečná „Tatárska", kde nájdené
boly na „cintoríne" mimo množstva črepov i dve popolnice jedna v druhej, ktoré znázorňuje
nám obraz na str. 86. Poznamenávam, že na menšej je cecík s dierkou hore obrátenou, nie ale
snáď uško. Obraz na str. 97, predstavuje ešte z Tatárskej závažie kamenné (spodok z neho v
pravo). Ostatné predmety pochádzajú z temäna Sitna nad ..bránou", a síce tkáčske závažie
kamenné a bronzová čaša z „hrnčiarne", železá ale (kopia, drobné kopiočky, tri vrchovčoky z
dákej ozdoby atď.) z „vihni". Bronzová čaša, veľmi čistej tepanej práce, náleží dľa svedoctva
dra Niederle dobe hallštaitskej. —O ornamentike sitnianskej keramiky napísal som v
„Dodatku" („Veleba Sitna"), že vlnovitých čiar nespozoroval som; tu 29. júla r. 1895 pri
príležitosti výletu pukanskeho, našli na temäni, južne od zrúcanín, medzi početnými
čriepkami na krtinách vyrytý čriepok s dvoma vlnovitými čiarami. Teda neklamný dôvod
slovenskosti Sitna a sitnianskych nálezov. Tam našli sme vtedy i čriepok z čaše. Tolko o
Sitne, len aby chronologická reťaz môjho bádania nebola kusá, lebo Sitno zaiste je
najvýznamnejším ohnivom v nej.
V Domanikách 422) od roku 1887, keď sme prvý raz s p. Socháňom dali kopať, hľadal
som ešte dvarazy, posledný raz 23. okt. 1893, prekopajúc skoro celú zbývajúcu čiastku
pohrobišťa. Že od toho času predmetov pribudlo, rozumie sa samo sebou.
422
Z uvedených hor vyššie článkov dávnejších o Domanikách dostalo sa i do širšej literatúry chybné meno „u Domaniku". Obec menuje sa
množným spôsobom „Domaniky'', teda „u Domaník", „pri Domanikách". Dost spotvo-rujú nám mená cudzinci; aspoň sami si ich správne
pišme a vyslovujme. Pôvod mena je nejasný- Od Dominika, od Dominikánov? To n;o; lobo Dominikus jo meno latinské, mladé: to by
muielo byť historické, zaznačoné. Madaróni zo-vnútornej podobnosti sadli na lep, ako pri Ilíji, prekrstiac Dominika na De-mitra, a urobiac z
Domaník „Dômeháza", na čo ktosi poznamenal, že „Dumme Esel", n:e „Dumme Hase". — Mohlo by sa meno „Doma-niky" nanášať na
meno „Bohu-nice" (ktoré ale dľa evanjelických matrík boly by sa pôvodne maly volať Bohu-vice), ako „Nemanice", Domaniže v
Trančiansku (Šujanský in litt.); alebo pochádzať od priezvysk „Domáň" a „Bohúň", ktoré sú i teraz bežné? — V kostolíku na oltári nemali
nikdy sv. Dominika, ale od prvopočiatku sv. Margetu P. V bok od kostolíka stál voľakedy kaštiel panský, a kus „bralia" nad kostolíkom
volajú dosiaľ „nad palotu". Domaniky boly zemanská dedina s viac kuriami. „Suchánky" predstavujú brdo skutočne suché, ako celé „bralia"'
južne ležiace, a tak poludňajšiemu slncu úplne vystavené. Celá táto dlhá a strmá stráň pozostáva z krásnych vrstiev pieskovca a slepenca
(konglomerátu). Tieto vrstvy složené sú v zriedkavej kráse jedna na druhej a poneváč sú odkryté, hodno je trebárs i schválno ísť ich obzreť,
čo geologovia i robia. Kto ale cestuješ Hontom, všimni že si ich! Ak uskutoční sa železnica, navrhnutá hore Hontom, od Šiah popri
Štiavnické, cestovatelia istotne budú oči pásť na vrstvách a na okrúhlych balvanoch von vyčnievajúcich a už-už doluskotúlaním hroziacich.
Názov „Suchánky" upomína na Sucháň, obec v susedstvo Sonohradzi a Lômu, ležiacu na podobnom poludňajšom svahu;
opravdivý „sucháň", lebo nemajú vody, preto i do nedávna mali suchý mlyn. Na druhom boku susedná obec, Lôm (Dačov Lôm), dostala tiež
meno od kameňa, ktorý tam niekdy lámali. Z tých lomônov a z ich búdok, povstala snáď poznenáhla obec, vlastne dve, dva Lômy, horný a
dolný, alebo ako domorodci hovoria, horná ves a dolná ves. Ďalej na juhovýchod od Lômu leží joho susedná otec, Suché Brezovo; podobne
stene na „suchoty", a leži na podobnom kamenistom, vrstvovitom, sle-pencovom svahu, kloniacom sa ta do senianskoj doliny. O
suchobrezovskom chotáro, o jeho cestách a chodníkov možno povedať, že „Kameň na kameni, na kameni kameň, a na tom kameni, kameň
na kameni." To ale platí aj o Su-cháni, Senohradzí, Lôme a Lešti atď. (Leštiny ľúbia kamenie).
301
Domaniky sú malá obec, okolo poltreťasto duší počitujúca, na 1/2 hodinku niže
mestečka Nemiec, na hontianskej hradskej, na pravom brehu potoka „Štiavničky", v doline
vyoranej týmto potokom do rozsiahlej niekdy vysočiny (vysokej roviny), počínajúcej sa or',
nemčianskych vinohradov, cez sebechlebský chotár, ta ža Lišov; na ľavo za Štiavničku cez
Bzovík, Badíny, ponad Medovarce. Ponad dedinku a poniže nej nad hradskou čneje
kamenistá stráň s názvom „bralia". Je to len breh vyoraného jarku, a teraz jako by pravá strana
širokého riečišťa Štiavničky. Pohrobište padne asi 10 minút niže dediny, kde volajú teraz hon
„na konopiská", pod hradskou a nad potokom, ktorý aj prvý upozornil na zapomenuté
pohrobište, vymývajúc a preč odnášajúc popclnice. Rovno nad ním nad hradskou
pokračovanie kamenistej stráne, nosí meno „Suchánky"-), oddelené od „bralia": ,,Suchým
potokom", ktorým za dážďa odteká voda z chotára sebechlebského, a hneď povyše
„konopísk", popod most na hradskej, vteká do Štiavničky.
Jedno bolo mi od prvopočiatku divné, žeby toto pamätné pohrobište malo nosiť také
prosaické meno „Konopiská". To muselo sa viazať pôvodne k inému primeranejšiemu názvu;
kde sa ten podel? I nedalo mi pokoja, kým som sa nepoučil a nepresvedčil, že Domaničania
svoju dolinu, hore počnúc od chotára tesárskeho (tam hon „Čapinsko") volajú „Horné selá" a
„Dolné selá"423). Potom nasledujú hony „hrádok", „lažťok", „pažiť" a tak „konopiská". Od
Výšuvedený „Suchý potok" tvoril spolu s „Nehutínom" kedysi hranice chotára selechlebského, ale v listinách starých zpotvorené
sú na „Zuha patak" a „Neuhtín". — Senô (ale odtiaľ senianska dolná) píše sa v starom metationál-nom dokumente, z časov kráľa Belu IV.
„Sejnô", ako je to aj prvá oboc od zvolenskej hranice na strehovskej doline, majúca priestranné pole na siatie (M. Algôver in litt.).
Na Lôme má horná i dolná ves početných c;gáňov, katolíkov, ktorí ako filialisti prináležia k Senohradzi. Ako eenohradský kapláň
našiel som štyri-páry nesobášené. Dlhým prehováraním doviedol som tn páry k sobášu; štvrtý som nemohol. Tu prišiel na cigáňov akýsi mor
(v jednej búde, a okolo nej, spovedal som odrazu štyroch, piatich, a deti nahé, v sňahu povyše členkov, s veľkými šarľachovými špľahamí na
tele, prebehúvaly z búdy do búdy, ako nejaké stra-kavé domášne zajačky, ale z tých nezomrelo ani jedno), a na nešťastie, zo sobášených
párov zomrelý mi celé dva, z tretieho.ale pol. Prišiel rad alo aj na odporujúceho Martina, ktorého som tiež zaopatroval úplne s kropeného na
holej zemi v búde bez okeníc a dverí, takže som kríž na r.eho jeho rukou učiniť nomohol. V smrteľných úzkosťach slúbiľ nu, i pred
kostolníkom, že ak vyzdravie, dá sa sobášiť. Vyzdravel, čo bol pravý div; ale sobášiť, zas nedaj božo! Nuž ale prečo? „Bojím ša, pán kapláň,
bojím ša, žo by mi Pán Boh život pre g l živ. '
423
Názov chotárných honov „selá", „selia", „selište", „sedlo", „sedličká" •zdá sa byť dosť obecným po Slovensku. Je to prirodzené; a z toho
môžomo súdiť, žo skoro každá obec takrečeno hľadala si miesto, kým na to došlo, že mohli povedať, ako vraj niekdajší hontianski páni (keď
sa v stoličnom dome nemohli na ničom usniosť a potom uradih sa na ulici, tam ale pichli do niečoho paličkou): »,Ebte maradunk". Vreto tak
mnoho obci na Slovensku, a menovite i v tomto našom kraji, udáva inde prvotné svoje miesto tak Krnišov stál vraj niekdy na „Dvoriskách",
na ľavom brehu Štiavničky, kde krtice vyrývajú čriepky (Matúš Martinovic); Ivráľcvce na „Tepličkách", tiež na" ľavom brehu Štiavničky
poniže „Dvorísk". Nemce, Beluj majú svoje prvotné Chýžištia". Mnohé z preselenýcli, prestavených obcí podržaly mená „Preselany' ,
Prestav(l)ky". „Presele" (teraz „Pesere"', „Peserany", vo vihňorianskej do line v tekovskej stolici; tamže Prostavlky). V mojom rodisku, vo
Bzenici, volajú hon „vyselcía" (vise(d)lcia)! toľko čo expositura, kolonia? Selce vyše Bystrice má svoje „staré selcia". Tu pri Dolnom
Badrne máme malú dodinku „Solce" („Sovce").
Vlani (r. 1894) dvaja naši právnici, jedon z Gemera, druhý z Liptova, domov idúc z Pešti na prázdniny, chceli idúci svoju poklonu
urobiť nášmu drahému Šujanskému v Selcach; udreli od Šiah pešky cez Túrovce (troje), Plá-šťovce, hore rikynčickou dolinou, z Medovariec
krížom ta na Solce. Hľadia s vršku na drobnú otrhanú dedinku, voľačo vyše sto duší počítajúcu, hovoria medzi sebou: Akože ten tam
vyžije?! — Je to filiálka ku Dolnému Badmu, kde je od dávných rokov farárom náš neohrožený Ján Dedinský. Na nešťastie aj pri B. Bystrici
jesto Badín... Aj to bolo „preselenie". „Po jazyku" prišli potom na Prenčov.
Slovo „ťah", „dah", všantročené neslovenskými merníkmi, malo by sa vylúčiť a miesto neho všade upotrebiť slovo „hon". Od
toho potom „dlhé hoňaje", „krátke hoňaje". — Čo to za slovo „tarata"? Na pr. „Pole rozdelené na tri taraty". (Či'nie „trakty" z latinského ?
Vyd.)
302
konopísk hore po samú dedinu pole volá sa „horné lúky", bárs sú niže dediny teraz. Veľmi
zaujímavým zjavom je mi tu názov „na seliech", ako spojeným menom volajú obidvoje selá.
Teda tam niže pohrobišťa stály prvotné starodávne selá (sídla) drievnych obyvateľov; a
musely byť veľké, ked boly dvoje. (Keď ich opustili, a presťahovali sa na' terajšie miestisko,
mohli ich menovať Domanikámi, keď doma nik neostal, ako si to ľud dľa svojej etymologie
vysvetluje. Lenže ľud donáša to do spojenia s Tatármi a Turkami, pred ktorými zutekali
obyvatelia; a psohlavci, keď našli domy pusté, riekli vraj „doma nik", a tak ostalo meno
dediny „Domaniky"). Terajšia obec je nepochybne mladšia od pohrobišťa a od siel. Ľud
domorodý bárs už nevie, čo je to „selo", „selá", „hrádok", „laž-ťok", predsa vyprávi si dľa
starodávnej povesti národnej, že tam niže pohrobišťa stála kedysi dedina, to je selo, tie selia. I
to vie ľud, že „horné lúky" dostaly odtiaľ svoje meno, že ležia vyše siel, t. j. vyše tej
starodávnej zakapanej dediny. Lúky vyše terajšej dediny volajú sa „Španiarky"; patrily snáď
voľakedajším pánom kurialistom (alebo preto, že sem chodievali niekd. poddaní srabať
panštinu. Vyd.).
Celé pohrobište mohlo zaujímať asi dve katastrálne jutrá, ale popolnice a črepy
roztrúsené nachodia sa po roľach až hore po samé Domaniky. Pred scelkovaním
(komassáciou) bolo porastené trninou a slúžilo za pastvinu. Teraz prislúcha ono z väčšej časti
Jánovi Mikuláši, z menšej Jánovi Petrovci, a tohoto zaťovi, Palkovi Bučík. Obidvaja majitelia
s celou ochotou dovolili nám kopať, za čo im i tu ďakujem; ale kopali sme len na konopn ci
Petrovciho424), lebo starý Mikuláši vyprával mi, že pri krčovaní a rigolovaní jeho parcely boly
všetky popolnice nájdené a roz trepané; vtedy mohlo sa ich vziať celých vraj i do päťdesiat,
keby sa bol mal kto o to obzrieť! Konopnicu Petrovciho ale podmýval potok štiavnický a
popolnice vymleté zahynuly; kto vie, koľko ich voda odniesla!
V Domanikách vykopané popolnice sú tvaru hrncov, mištičiek a čaši. Medzi nálezmi,
sú dva malé hrnčoky z prvého kopania. Vysoké sú 88 mm; dľa toho môže si laskavý čiteteľ
snadno predstaviť rozmery ostatných nálezov. Najväčšie popolnice sú až na 20 cm vysoké a
za toľko široké. Dva kusy .(vrchy) z hrncov dovoľujú súdiť na popolnice o mnoho väčšie,
širšie, kotlíkovité a ozdobnejšie; ostatok z nich chybuje. Našla sa tam najmenšia popolní čka,
55 m m vysoká, 60 mm široká, so súženým, asi na 30 mm hrdlo a dnom, bez ušiek, bez
pupáčikov (za ňou nasledujú vždy väčšie, tiež bez ušiek a pupáčikov), malo väčšia od oných
dbanôk, ktorými sa dbanky „sadzajú", aj je úplne z červenej hliny, teda i barvou i podobou
rovná sa ,,dbankám".Nájdená bola v hline a medzi kosťami vnútri vo veľkej popolnici, Čo dá
sa o nej súdiť? Či bola priložená ku kosťam mrtvým čo milodar, či snáď vnej nachodily sa
kostičky z nemluvniatka, pochovaného s matkou zomrevšov hneď po pôrode? (Je to analogon
k dvom popolniciam, jedna v druhej nájdeným na Sitne. Podobne v Medovarcach vo veľkej
kotlíkovitej popolnici v zemi na kosťach nájdená bola malá pohárkovitá nádobka s úzkym
spodkom a širokým vrchom). Tie drobné nádobky sú zväčša bez ušiek a bez pupáčikov.
Väčšie od nich nosia pravidelne lebo ušká, lebo pu-páčiky, alebo obidvoje.
424
Od Petrovciho dostal som vtedy aj železnú guľu z dela (kartáč), na 17 cm v priemere, o ktorej nevedia, kedy a ako dostala sa do domu. I
tá je v Muzeume slovenskom.
303
Na dvoch hrnčokoch našly sa pokrievčičky, jednu s dvoma dierkami, druhú so štyrmi
a na hrnčokoch zodpovedne nachodí sa po jednej dierke, poťažne po dvoch na každom boku,
takže že pokrievčička o hrnčok lebo drôtikom alebo prútikom cez dierky pripevnená byť
mohla. Ako samé hrnčoky, tak pokrievčičky k nim sú práce veľmi peknej, symetrickej.
(Podobnú pokrievčičku našli sme i na Lišove so štyrmi dierkami, na každej strane totiž po
dve). Takéto pokrievčičky nevidel som inde vyobrazené, ba ani spomenuté; netreba mi
dokladať, že ja verabože som málo počítal a ešte menej videl takéhoto materialu! Ináč, miesto
pokrievok o mnoho hojnejšie' slúžia tanierky, myštičky a čaše, ktorými sú hrnce zachlopené.
Že mimo celých alebo viac-menej úplných popolníc nakopali sme množstvo črepov,
rozumie sa samosebou. Z nich dá sa ešte niečo po stihy složiť a nejedna nová podoba
konštatovať. Na pr. jedno samotné ucho z nejakej veľkej nádoby, je na 6 cm široké, a s
dierkou tak tesnou, že ledva ceruza prejde cezeň. To iste dovoľuje súdiť na takú podobu,
ktorej ešte nemáme. Pred 10—20 rokmi bolo by sa mohlo nabrať celých a neporušených
popolníc vo všetkých možných podobách dosť a dosť!
Steny hrncov sú hrúbky prerozmanitej; na malých sú tenké okolo 2—3 mm; na
veľkých l — 11/2 cm; menovite dná dosahujú až 2—3 cm hrúbky. Táto rozmanitá hrúbka
patrná je zvlášte na množstve črepov, pochádzajúcich takrečeno z nesčíselných roztrepaných
nádob. Taktiež vŕšky (partice), pupáky a uchá dovoľujú súdiť na tvary nepočetné. Črep je
lebo červený tehlovitý, alebo len na jednej strane červený, na druhej grafitom začiernený,
alebo i voskrz čierný (ako terajšie „brežské hrnce" — z Brehov). Mnoho dien jesto dierou
opatrených, ako na kvietnikoch, snáď aby voda z nádob odtekať mohla; a zdá sa, že diery
boly po vypálení nádoby ostrým nástrojom spravené. — Na hrncoch tu vyobrazených vidno
málo ornamentov; tým viac ale na zlomkoch a črepoch; čiary, viac-menej rovnobežné, idú
vodorovne i kosom dolu; na jednom-dvoch zlomkoch značia sa i vlno-vité. Taktiež od ucha k
uchu, alebo od pupáka k pupáku ide venčok jamiek, prstom robených.
Druhý tvar nádob sú misky a mišticky, Tieto slúžily snáď väčším dielom miesto
pokrievok k zachlopeniu popolníc, lebo kde bol nájdený hrniec, v ňom a medzi jeho črepami
boly vmiesené črepy z mističiek, a tieto pravidelne hore dnom; na dne ich nespozoroval som
diery, čo vysVetluje cieľ ich upotrebenia, aby totiž voda do nádob nevnikla. Najväčšou
miskou zachlopený bol hrniec kotlíkovitý. Priemer jej dosahuje skoro 30 cm; menšie
pohybujú sa medzi 13—16 cm. Vŕšky z početných mištičiek, viac-menej dnu zahnuté, svedčia
o rozmanitých podobách. Daktoré majú pravidelné úšká. Na jednej nachodia sa nad uchom
dva rohy, čo by mohlo upomínať na charakteristiku nádob z terramár. Tie uchá tam nazvali
rohatými alebo mesiacovitými, ansa cornuta, lunata). Steny mističiek sú zväčša obhrubné;
zvnútra nie ornamentované.
Tretí tvar nádob sú čase. Jedna je s uchom, nad kraj vyzdvi hnutým; a zväčša majú
takto uško nad particu vyzdvihnuté. Pálené alebo polopálené sú z hliny dobre vymiesenej;
steny tenké, ba až tenunké; dná viac-menej dnu vypučené; a čo je hlavnou známkou čaši:
zvnútra sú zväčša pekne ornamentované; no niekedy i zvonku, a síce zvonku rovnobežnými,
vodorovnými alebo i kosými čiarami. Vnútorný ornament záleží z bahrovitých čiar,
jednotných i viacnásobných, ktoré oproti krajiku či vŕšku sa spájajú, tvoriac zuby; alebo
prerezujú sa, tvoriac krížiky. Krajík je trochu von vyhnutý, alebo i rovný. Nádobky sú to
304
nezriedka veľmi malé, skoro bez dna, polovici škrupiny z vajca podobné. Ak značí sa dno,
málo kedy bolo schválne robené, ale utvorilo sa tiažou nádobky hotovej, mäkkej, na miesto
svoje k uschnutiu alebo k vypáleniu postavenej. Radšej vtisol majster dno trochu do nádoby.
(Naprotiva, dno pri hrncoch je schválne robené; dakedy s veľmi do vysoká vytiahnutými
stenami). I malé kúsky čriepkov z čaši delia sa od črepov z hrncov a misí svojou jemnosťou,
malým cirklom a mäkkosťou hliny, ktorá aj v suchom stave i nechtom dá sa škrábať; nie sú
teda skamenelé ako črep pálený v ohni; črep niekedy je čierny, indy biely a pre tieto dve
vlastnosti (mäkkosť a belavú barvu) riekol som, že sú len popálené. Daktoré našly sa
plnučičké kostí; slúžily tedy aspoň z čiastky i k pochovávaniu, snáď k pochovávaniu dietok.
Čo týče sa týpu, nádoby domanické nosia typ lužický. (Lužici, Slovani). (P. Socháň.
Časopis vl. mus. spolku v Olomúci 1888, str. 82. — Niederle str. 487—491). K tomu istému
týpu prináležia i všetky nádoby z pohrobišť: sitnianskeho, medovarského, nemčianskeho, sv.antolského a lišovského.
Ktoré nádoby našly sa na pôvodnom svojom mieste, boly obkladené so všetkých strán
kameňami, s vrchu tiež kameňom tľapkavým prikryté; niekedy bol kameň i pod popolnicou.
Hĺbka je rozmanitá, v ktorej nachodia sa nádoby. Pohrobište je totiž zažisté; pri oraní a kopaní
uteká zem na dol; na dolňom svahu ceda, na brehu nad samým potokom ležaly popolnice až
na 70 cm hlboko v čiernej prsti; na horňom kraji naprotiva, dosahovaly ledva 40—50 cm
hĺbky. Daktoré musely byť veľmi plytko vložené, a tieto dosiahol pluh a motyka, a pokazil. Z
veľkých popolníc našla sa jedna-jediná neporušená, plná kostí, popola a uhlia; menších
zachovalo sa viac. Bože môj, kde kone a voly stúpajú pri oraní po brázde, tam nádoby,
niekoľko sto- alebo aj tisícročné, nevyhnute musia byť porúchané! Z misiek nenašla sa celá
ani jedna; z čaši tiež nie; najlapšiu, ač na štyri kusy rozlomenú, s vyvýšeným uchom (ako pri
dolňokubínskych v. Niederle „Lidstvo" obr. 321), z ktorej ale nič nechybuje.
Nástroje a šperky nájdené sú nepatrné; spodná čiastka hladenej sekerky(?) z bridlice;
kostený nožík (aspoň tomu podobá sa kúšťok brúsenej kosti). Drôtikov ohnutých, a celých
závitkov z drôtu bronzového (asi náramky na detské ruky. našlo sa viac, ale všetky sú patinou
hrubo potiahnuté, ba úplne hrdzou sjiedené, takže rozpadávajú sa na prach, a vyžadujú
najväčšej pozornosti a opatrnosti, aby zachránené byť mohly. — Pri poslednom kopaní našli
sme sponku bronzovú natoľko zachovalú, že na oboch koncoch obluku, t. j. ohnutej hrubšej a
hlavnej časti trvajú ešte špirálovité závitky na tenko vykované, len ihlica chybuje. Patrné je,
že to bola práca kovaná, lebo oblúk prechodí na oba konce do tenká.
Dnes, 22. dec. 1894, dostal som zas od môjho milého Palka Bučíka (ktorý schválne
dobehol hore na sánkach, aby mi na moje listové dotazy o Seliech, miesto písomného vývodu,
dôkladnejší ústny podal, za čo mu veru srdečne i tu ďakujem), oblúk z fibuly, zvílútra
Čiarkami ornamentovaný, a kus špirály k nej. Tak už máme dve. Mimo fibuly doniesol mi
sedemnásobný závitok slimákovitý zo štyri hranatého (nie valcovitého) drôtu, a dva kúsky
(6% a 6 cm dlhé) obhrubného drôtu bronzového, čo všetko sám vykopal. Ku ktorému
opovažujem sa pripočítať všetky naše sponky hontianske. Zvlášte tie závitky slimákovité
mohly na nich asi tak stáť, ako tam. — Snáď podarí se ešte časom nájsť sponku neporušenú,
alebo aspoň jej čiastky nájdu sa v prirodzenej polohe. Našla sa aj ozdoba nákrčná, bronzová,
práce krásnej krútenej, bielobelaskavou patinou potiahnutá. Našiel ju malý pasáčik na
305
povrchu vyhodenú v „Suchom potoku". Zaraz dal som ja tam hľadať jej prvotné ložisko,
alebo či by sa nenašlo i viac predmetov, ale márne. Nález je to dosiaľ najvzácnejší. Tieto
nákrčníky veľmi' sú hojne na Morave v nálezoch hromadných (depotoch). Účel ich je ale nie
docela istý. (Dr. Niederle in litt.).
Prejdem do milých Medovariec 425.. Med je sladký, a sladké sú i Medovarce nám;
meno majú istotne od toho, že niekedy tam zvlášte veľa medu museli dorábať, dokým zaiste
východné a poludňajšie brdá slepencové a pieskovcové boly pokryté prsťou, a v nich rástla
bujná tráva a prekvitalo medonosné kvietie. Teraz sú tieto vysoké, strmé, skoro hrozné svahy
úplne pusté, prsti pozbavené a kriky a trávička len kde-tu nájde skrovnučký útulok, že sa
pričapí na stráni. Za ňou škrabe sa lichva, ovčičky; kríky obhryzú, trávičku zožerú, zem
zoderú, a oslobodené ka-menčie, štrk, piesok, ba i väčšie balvany, vykývané o svojich hniezd,
rúťa sa do priepasti a za nimi dakedy i dobytča. Dážd, príval, sňah, vyplechcú i ten posledný
prášok zo škár a škulín, takže bralá čo deň ostávajú viac a viac holé. Svedkami nekdajšej
bujnej vegetácie sú duby (močarné, Quercus peduaculata P'hrh. — Šuškáre) hrubé, košaté,
svojimi hrubičnými nahými koreňami do škár pieskovca zaklinované, stojace ešte okolo
„panskej pivničky". Bralo je zväčšej čiastky úplne odkryté, a pre geologa významné a veľmi
poučné. Pospolitý ľud hovori, že tam bolo more, alebo aspoň jazero, a že na stráni vidno, v
jakej výške čas od času voda stála a breh vyplechtala. Po pravde ale sú to vrstvy nánesu
diluviálného; miestami je čistý jemný piesok, premiešaný zemou (mrhel), v mohutných
vrstvách, vodorovných i nachýlených (vápnom alebo iným slabým chytom), skamenelý v
krásny pieskovec; z veľmi prevažnej čiastky ale o mnoho mohutnejšie vrstviská, ich mnoho,
mnoho jedna nad druhou, je konglomerát prekrásny, obsahujúci okulatené, okrúhle, väčšie,
menšie i ozrutné balvany (miestami aj uhlaté, ostrohra-naté — Breccia), z trachytu rozličnej
barvy, tvrdosti a sviežosti; tohoto je najviac; to je podstatná čiastka; veľmi zhusta a všade
roztrúsená je rula (Gnais; tento kameň rátajú geologovia, že je najstarší medzi horninámi,
tvoriaci najspodnejšiu vrstvu kôry zeme našej), v drobných i dosť veľkých kusoch, ba i celých
balvanoch; najmenšiu súčiastku tvorí žabica (kvarc) a žula či granit. Je to prekrásny, skutočne
zriedkavokrásny slepenec, a silným, výborným chytom slepený. Vo všeobecnosti má meno
;,Stráňa", podelená ináč názvami: „Zoria, brdo, belobralia, za luh, hlboký potok, drahé,
chajlučia, závoz, stredné brdo, za bralom, na brale, benciná, Čapinsko, Kline". (Vyše dediny
ale jesto aj názvy „selá", „lazinka", „habrovík", „horné, stredné, dolné salaše"; prví obyvatelia
mohli na „selách" a „slašoch", „lazoch", „lažťokoch", „lazinkách" bývať). Balvany odrútené,
v jarku alebo po ceste kotúlajúce, alebo šúchajúce sa pomaly dolu stráňou, sú na povrchu
hrozne ostré, sťa obrovské trielce; zuby a hrobožliny väčšie-menšie záležia z najpevnejších
súčiastok konglomerátu, keď okolo nich, čo jemnejšie, a mäkšie zvetralo a vypršalo; myslel
by si, že si už ľahkou prácou môžeš prstami vylúpiť pekný ostrý kúsok ruly, žuly, žabice; prst
prebehne ti po trielci, jako po masle; z hánok necháš kožku tam pre žida, ale kamenčoka
425
Pozoruhodné je, že veľké množstvo slovenských obcí má mená v množnom počte, akých i tu j'esto celé haj'no: Nemce, Domaniky,
Sebechleby, Sipice, Ľadzanv, Súdovce, Šudince, Báčovce, Tesáre, Terany, Dvornjky, Ďudince, Ho-kovce, Hrkovce, Mcdovarce, Rikynčice,.
Pláštovce atd. atď., a to súvislé, že ledva naj'de sa medzi nimi obec mena koncovky inakšej' a počtu j'ednotného. Inde zase (snáď po vrchoch)
pospolu mená appropnatívne, jednotné Patronimika: Prenčov, Krnišov, Žibritov. Inde na ina: Vidina, Uderinx, Budma, Loviná, T! úžin á.
Tieto skupiny by nič neznamenaly? Otázka podáva otázku.
306
nemáš. Pooblizuješ si rany (sú sladké; no veď si v Medovarcach!), vezmeš Šikovný tvrdý
kameňčok a začneš pozorne vytĺkať prímerčok: ten sa ti radšej rozmrví na márne kúsky, než
by sa ti dal celý vylúpiť. Tým slabší je pieskovec. Tento následkom svojej sypkosti sa puká,
klesá, ulíha sa a tvorí jaskyne 426., nad ktorými tuhý slepenec tvorí silné sklepenie. Slnce ale,
opierajúce sa o tie kamenné steny a stráne, koncentruje svoje lúče, prečo pred phylloxerou
rodilo sa v tejto doline, v chotároch, medovarskom, horno- a dolňorikynčickom veľa
výborného vína. A pltníci liptovskí, pred železniciami, pešky touto dolinou vedľa Krupinice
domov z plťačky sa navracujúci, nazvali ju „Teplou dolinou". Preteká ju krupinský potok či
Krupinica.
Od Sitna teda prejdeme, alebo radšej preskočíme do Medo-variec. Keď zaiste hľadíme
zo Sitna na tento okúzlujúci východno-poludňajší horizon jeho, vidíme pred sebou planinu
širokú ďalekú; aspoň zdá sa nám to tak; a pôvodne tak aj bolo, kým potoky Štiavnička,
Krupinica, Litavica, a iné väčšie-menšie ich prítoky nevyjarčily túto niekdajšú planinu. Pre
vzdialenosť zmiznú menšie kopčoky, ztratia sa jarky a doliny, breh s brehom spája sa nám v
jednu veľkú rovinu jako dlaň. Len brehy týchto velikánskych riečišť sú s jednej alebo s oboch
strán lesom porastené; inakších lesov v tomto kraji skoro ani nemajú. Do dolín s planiny vedú
nebezpečné, často dosť zlopovestné závozy; chýrečný je „závoz medovarský", ktorého báli sa
furmani a krčmári, vyvážajúci ešte pred nedávnom na stá okoví vína do baňských miest a ich
okolia. Tam zabilo sa už niekoľko ľudí. Po prívale a po sinom odmäku rúti sa voda dolu
závozom s hrozným hukotom, tvoriac celý dlhý rad krásnych, a na našich stranách tak
zriedkavých vodopádov, hrnúc sebou množstvo piesku, štrku, ba i veľkých balvanov, ktorými
ústie i tohto závozu, i každého jarku je posiate.
Pod závozom, v kútiku, kde v tupom uhle ohýba sa Krupinica od svojho
severovýchodného brehu južne, stojí medovarský hostinec s obligátnym židom, vlastne
pavúkom na sieti, ktorý čihá na „muchy", priletujúce či od hora či od dola. Dedina leží
jedných desať minút hore vyššie na obidvoch brehoch Krupinice. Obyvateľov má okolo
polštvrta sta s pekným evanj. kostolíkom a novou pr'vetivou školou, či prívetivým učiteľom,
p. Andrejom Kordošom, (ktorý plným právom zasluhuje ten zastaralý úradný titul „vlídny") i
s jeho rodinkou. No videť ešte základy i z katolíckeho kostola, kde stojí i zvonica s katol.
zvonmi a vedľa kostola stála pred časom aj fara katolícka, kým totiž Medovarce boly matkou,
ktoré ale teraz s nepatrným počtom katolíkov patria ku Dolným, evanjelici ale k Horným
Rikynčiciam. Šťastné obce, ležiace v tejto „teplej doline"; a keby ju Krupinica neotvárala na
hor i na dol, ani „mrcha vetor" by ich nenašiel; takto ale nájde ich i voda, a neraz ich chce
vytopiť.
426
Pekne pochodili sme s takouto jaskyňou, ked som tam dal kopať! Ľudia vyprávali nám, aká je to dxhá diera, na mnoho, mnoho siah,
koľkí pokúsiii sa do nich vniknúť, ako ich prestrašilo a zutekali atd. Ej, reku, pôjdeme do diery! Tomu k vôli prenocoval som v Medovarcach
u pána učiteľa, Andreja Kordoša. druhú noc! Ráno soberieme sviece, dva kusy faldy (smolenice; aby sme aj my mohli v čas potreby smolu
jiesť, ako diabli), dlhú rafiku, aby sme na nej po predku „fedrovalí" sviecu, ak by nám shasla, že by sme aj my sa ne-podusili! Ideme na „tvár
miesta" či na „miesto tváre" (ako ktosi prekladal) na dolDý koniec dediny ku pastierni; shŕknu sa chlapi a ženy, aby nás snáď poslednýkráť
videli, ak viac nevyndeme. Vojdeme do prvej jaskyne, a tam zatváral si pastier ovce; smrad a ďalej ani hnúť, lebo bralo klonilo sa k zemi.
Ideme do druhej, tam bývalý v chlievcoch husy a ošípané; ešte väčší smiad, a ďalej tiež ani hnúť. Fakle, sviece, rafiky ostaly v haňbe, a
Robmsoni tiež.
307
Niže hostinca, zas asi na 10 minút, kde sa dolina trochu rozširuje, a na ľavom boku
potoka pekné pôlce necháva, rozprestiera sa hon „Fopálenica" od potoka až po horu; celá leží
na ľavom boku, a len nepatrná čiastočka i na pravom. Boh vie, kade pred vekmi bolo riečište.
Popolnice zjavily sa v tej malej čiastočke „Popálenice" na pravom brehu, pri spomenutej
panskej pivničke, zas pod hradskou a v samom riečišti. Pod košatými dubami vykukujú tri
chýžky, kryté totiž a zátvoristé pivnice; spodnia, na obraze v ľavo, panská pivnička. Z
daktorých zanedbaných pivníc zejú púhe otvory či hrtane. Popod ne je cesta, kde stojí voz;
pod cestou v dĺžke, ako vidíme pivničky, nalezaly sa popolnice. — Videli sme vedľa ev.
kostola a školy, katolícku zvonicu s krásnou lipou, ktorá voľakedy stála pred katolíckym
kostolom, z toho ale videť teraz len základy; v úzadí prekrásne vrstvy brala. I tu zástoj
objaviteľa hrala voda a síce ešte roku 1833, vymyjúc jednu popolnicu, ktorú dedinský pastier,
domnievajúc sa, že je peniazmi naplnená, - roztlkol (Sokol VI. 1867. str. 59. — L. Riznei in
litt.— Odkiaľ táto zpráva sem prišla; kdo ju podal, nenie udané. Že by na tej popolníc?; boly
bývalý písmeny, o tom dá sa pochybovať); kolko ich pred tým a koľko od toho času voda
vymyla a odplavila, alebo koľko ich roztrepali, a nikdo neobzrel sa o to: to sám milý pán Boh
vie. Tak podobne asi pred dvoma rokmi popolnicu, z brehu vykukajúcu našla žena, a keď v
nej boly len kosti (nie peniaze, jako úfala), nechala ju tam vo vrbine, až jej syn ju roztrepal.
Tento práve viezol toho roku 1. septembra 1894 p. Kordoša na štiavnickú stanicu,
odprevádzajúceho synka do škôl, a cestou mu to vyprával. P. Kordoš stavil sa u mňa,
odovzdávajúc mi niekoľko kusov ruly medovarskej, i vidiac u mňa viac popolníc
domanických, podal mi zvesť o popolnici medovarskej. Na moje povzbudenie hneď na druhý
deň (bola nedeľa) v sprievode otáznej ženy na označenom mieste nasbieral krajom potoka
viac črepov, ba vyrýpal nožom i jednu kotlíkovitú popolnicu na 75 cm v objeme, ktorej hrdlo,
kotúlajúcim sa kamením ubrúsené, z nánesu vyzeralo. Na preradostnú zvesť, hneď 4. sept. dal
som sa zaviesť do Domaník, odkiaľ pešky (majúc veľký rešpekt pred domanickým a
medovarským závozom), šiel som do Medovariec, a Palko Bučik odprevadil ma zo „zlatej"
doliny do „teplej" doliny najkratšou a najpohodlnejšou cestou cez „Lipovinu" (oproti jeho
chýrnej konopnici.427) a cez medovarské pole, na ľavo pominúc kapitulský majer „Vysoké
pole", do medovarského závozu. Tadiaľto, geologizujúc, zišiel som do dediny, a ešte v ten
deň, pravda, po vykonanej radostnej okuláte na popolnici nájdenej, večierkom v sprievode
môjho hostiteľa a jeho druhého synka, absolvovaného paedagoga, obzrel som si „Popálenicu"
a pohľobište jej. Meno „Popálenica" neklamalo; tam voľakedy v predhistorických časoch
drievne slovenské obyvateľstvo ostatky svojich milých mrtvých požiarom odprevádzalo na
večný odpočinok. (I to boli Rimani, jako nadišputovali maďaróni Domaničanom? Po
latinákoch ostaly mená „na seliech" a „popálenica"?!)
Na druhý deň ráno, so štyrmi kopáčmi, a pri našom prispievaní, po dosť dlhom
márnom kopaní, našli sme ešte tri veľké popolnice, dve skoro úplne zachované, krásne,
zvonku až na ligotavo grafitom vyleštené s obyčajnými uchami, a miesto pupákov, s
427
Poniže Lipoviny, na „Húlovej lúčke" jesto studnička, o ktorej vyprá-vajú, že má žriedlo z medovarskej doliny; že ked je Krupinica kalná,
aj tá je kalná. — či nenie podobného pôvodu názov honu „pod priesoku", hore vyšie pri mlyne; že by totiž voda od ne kadiaľ siakla, presiakla
;odtiaľ:priesok, oriesoka? — Tomu podobné, a toho istého koreňa je slovo osoka; na pr. poveda: Zo sladkých chrást u detí teč;e osoka.
308
vtlačenými dvoma peknými jamkami na bokoch v smere úch. Pod uchami sú podobné pekné
plytké jamy. Mimo týchto dvoch našli sme ešte rodného bračoka onoho kotlíka v porúchanom
síce stave, ale dal sa dosť dobre posliepať. Dva kotlíkovité hrnce, na 75 cm jako užrečené, v
objeme, pozostávajú z hrubého črepa a sú červené, nie grafitované. Miesto zdĺhavého opisu
(viď vyobrazenie na str. 99.). — Našly Sa ešte malé hrnčoky a čaše, o ktorých platí to, čo bolo
povedané a domanických. V hrncoch boly kosti a popol. Uhlie nájdené je divné, totiž tak
jemného vlákna, jako keď šupka zo strechy shorí, a v nej vlákna slamy poznať; z akého to
môže byť dreva? Nástroje nenašli sme; a zo šperkov len nepatrný kúsok bronzového drôtika,
hrdzou úplne zožratého.
V kotlíkovitom hrnci, v prostrieku, v hline, nad samými kosťami našiel som malú
pohárkovitú nádobku, so znáčkom veľmi jemných kostičiek, jako som to už hore vyššie (pri
domanických popolniciach) pripomenul.
Popolnice ležaly, jako už povedané, v riečišti Krupinice, skoro zarovnak s jej dnom,
ktoré pozostáva z čierneho brala. Boly plytko pod vrchom (ktorý snáď nepočetnekráť voda
hneď odniesla, hneď naniesla), v hline, ale okolo nich značila sa pravidelne zem čierna. Tie
boly hlbšie v zemi, ktoré boly bližšie ku ceste, lebo tú vždy, najmä ako teraz, kde ju riadne
opravujú a na širšie robia, pod stráň podkopávajú, zem ale sýpajú na tú stranu od potoka, kde
bolo pohrobište. Možno, že takýmto činom je ešte niekoľko popolníc zasypané. V skutku, 20.
aug. 1895 dostal som odtiaľ čašu, ale dva raz tak hlbokú.
(Mimochodom pripomínam, že keď dám kopať, každý kopáč z pravidla musí mať
svoju motyku širokú aj úzku, rezák, aby sa objevené nádoby šetrne bez úrazu von mohly
vyrýpať zo zeme; opálku a košiar, aby sa nájdené veci pohodlne mohly domov alebo k vozu
odniesť). Popolnice hneď, každá osobité, taktiež črepy pospolu nájdené, do papierov opatrne
zabalené, pouvä-zované, s pripojenými na papieri potrebnými poznámkami, uložia sa do
košiarov. Spokojní s korisťou, vrátime sa do školy. A poneváč ešte niekoľko hodín času
odpoludnia zbúdalo (p. učiteľ mal funkciu pri pohrabe), vyšiel som s mojmi kopáčmi v
druhom smere závozom „beninou pasekou" hore hájom „rovinkami" na polia ta ku
takrečeným „želeným jamám" nad „hrochoťou", "kde jesto hony pomenované aj „rúdno",
„železné vráta", kde nachodí sa dobrá železitá hlina a v nej dosť zhusta železnák (Limonit),
kde vraj túto rúdu voľakedy aj kopali a nekam do blízkej huty odvážali. Tam pri ceste v hrobli
jesto veľký balvan, a inde rozmetané menšie kusy krásneho čediča (Basalt), ktorý kameň
svojou tvrdosťou i pozornosť ľudu na seba pritiahol tak že mňa naň kopáči upozornili, a z
neho sme aj vzali. (Toto je nové nálezisko, a tuto po prvý raz konštatované a v literatúre
uvedené. Kde tu mohol byť kráter? Alebo odkiaľ balvany čedičové sem doplavené na túto
vysokú planinu?!) Hneď ďalej medzi poľom u „Trstia"428. nachodí sa krásna červená hlina
428
Močarina na tejto vysokej planine, a vnej trstina! — Ináč, i na blízkom Doinom Badíne, na vršku nad farou, a na susednom tam Solci tiež
na vršku, sú stále plesia, takrečené „morské oká"! Pri nich zdržujú sa vždy divé kačice, tak že ich vajcia vyberajú a pod domášne kačice
podkladajú. Dora stené potom, pravda, ulietnu.
309
veľmi jemná. Nepochybujem, že by sa k technickým cieľom upotreoiť dala. Nabral som z nej
pre naše Muzeum; ako i z daktorých kameňov.
Ešte musím pripomenúť, čo som počul rozprávať, a čo ztvrdené nenie, že vyše dediny
„v kobeli", v jarku (z ktorého každý príval množstvo balvanov dokrbáľa na „Ďapúch"), na
panských lúkách v koburgovskom, kroz nebohého učiteľa bola nájdená kamenná rakev
(sarkophag). Ak by sa to ztvrdilo, bola by to veľká zvlátnosť a vzácna pamätnosť.
Na druhý deň ráno, po nezdarenom, ako už pripomenuté, hľadaní jaskyne, vypravil
som sa so vzácnou korisťou domov. Na voze pod šiatrom, obložený šiestimi košiarami a v
každom popolnica alebo aspoň črepy; za chrbtom s veľkou bednou kníh (425 kusov) pre našu,
bibliotheku po nebohom Štefanovi M. Semianovi, hornorikynčickom ev. farárovi, jachali
sme hore medovarským závozom, a zas dolu Lipovinou, vyhnúc domanickému závozu z tej
príčiny, aby som neobišiel Domaniky, kde som úfal dostať akéhosi veľkého vtáka pre
Muzeum. Vták síce nedal sa mne k vôli zastreliť; za to ale náhodou dozvedel som sa od
domanického cestára, že na ,,brodných lúkách" vyše nemčianskej hati podobne vymiela potok
Štiavnický hrnce. Poneváč tade viedla ma cesta domov, hneď som si to obzrel, zachytiac
sebou nemčianskeho pastiera kravského, ktorý tam v blízkosti s čriedou cez poludnie ležal.
Práve obšíval si krpec a dievčatko donieslo mu vody na tanierku (ani keď mne ako kaplánovi
senohradskému dačo-Iômski cigáni vody, k zaopatrovaniu posledným pomazaním potrebnej,
doniesli vo svietniku, v tej jamke, kde zastrčí sa lojová sviečka; mne síce tej bolo dosť;) aj
pastier napil sa z tanierika, a potom šiel so mnou, jednou nohou bosou, druhou v krpci. A to
donieslo „šťastie", lebo nasbierali sme črepov za ručník a jedon medzi nimi skoro na dve
dlane veľký aj s uchom. Keď videl pastier, čo já hľadám, vypráva mi, že i v Lišove na
„Striebornici" a v „Daňovom jarku" podobne vyoráva sa mnoho takýchto črepov. To je, hľa,
ta „associatio idaerum", o ktorej som sa voľakedy v logike učil. Prijdúc domov, bezodkladne
písal som lišovskému p. farárovi, Samuelovi Kramárovi, či je to pravda, čo mi pastier
vyprával. Na potvrdenie dostal som v krátkom čase odtiaľ črepov za slamienku. No, reku,
chvála Bohu!
Medzi tým časom (12. sept. 1894) usporiadal som malý výlet ku peknému bralcu na
krupinsko-žibritovskom chotáre (pripomenutom vo „Velebe Sitna") s dvoma štiavnickými pp.
učbármi, z ktorých jeden, profesor kreslenia, k účelom kresličským i fotografuje si kraje.
Odobrali sme bralce. Ta idúc, stavili sme sa na „Rázdelí" u panského horára, p. Jána Daniela,
a zachytili sme ho sebou. (Ak voľakedy obraz uvidí svetlo božie v daktorom článku, uvidíte
jeho goliatsku milú postavu na obraze, jako i jednoho z pp. učbárov). Idúcky, mezi
rozhovorom sdelí mi p. Daniel, že veru aj vo sv. antolských „dolinkách", ked on tam pred
rokmi dal siať, vyorávalo sa množstvo črepov a tehál. Zas jedno nálezisko! A poneváč bol
som dávno odsúdený naším výborným národným,, exekútorom", p. redaktorom Muzeálneho
Sborníka, k tomuto článku, k tejto národnej dani spisovateľskej: bolo postarať sa, jako ešte do
zimy, medzi návalom iných prác, preskúmať tri nové pohrobištia! Doptávajúc sa ale i po
širšom Slovensku na starožitné nálezy (aby mohly byť pripomenuté aspoň v recensii diela dra
Niederle „Lidstvo v dobé pŕedhistorické''), dostal som od vel. p. Pavla Zocha, ev. farára v
Záriečí, veľmi vábivú odpoveď o nález'och okolo „Púchovskej Skaly". Zas nová povinnosť!
310
28. sept. 1894 prv než by som zavolal väčšiu pomoc, išiel som s jedným kopáčom vo
sprievode p. Daniela, presvedčiť sa o veci do „Doliniek" (chodník viedol nás ta popri
„opásanej skale", preto tak pomenovanej od ľudu, že prostriedkom jej jde tvrdšia vrstvička
trachytu, ktorá von vyčnieva, ked ostatní mäkký trachyt skorej vetralie, a preto je nižší); po
malej próbe mali sme toľko črepov, že ich bolo dosť jednomu šuhajovi v košiari domov niesť.
K väčšiemu kopaniu bolo treba predbežného dovolenia, lebo „Dolinky" sú koburgovskopanská lúka horská.
Žiarové pohrobište, alebo popolnicové pole nemčianske, jako už povedané, leží na
„brodných lúkách", jednu štvrť hodinku vyše mestečka nemčianského, oproti „vystrielanému
bralu". Lúky dostaly meno od chýrečného kedysi brodu, kým robenej hradskej nebolo, a cesta
viedla len hore potokom. (Vtedy Nemčanovi cesta s nákladom do Štiavnice trvala tri dni, a
„storazy" musel prechodiť cez brody). Najhorší brod bol tento nemčiansky; vozy viazly, a
drúkov naodhadzovaných, čo dvíhali, bolo tu toľko, že pre jednoho gazdu dosť dreva na rok.
Obísť sa nedal, lebo ľavý breh zatváralo bralo u päty vrchu „Dianiša". Keď hradskú začali
robiť, bralo vystrielali, a od toho času volajú ho „vystrielaným bralom". Pekná je to teraz
stena, a najmä v zime, keď jej polárni či vrstvami prýšti sa voda a tá zamrzne. Predstavuje ľad
jako by velikánske čipkové záclony.
Kde vzalo sa tu pohrobište toto? — Hneď vyše „vystrieľaného brala" sú „Chyžištia"
medzi Dianišom a „Havranom" (kde asi, dľa vojenskej mapy z roku 1888 a 1891 mal by ležať
„Žiar",j ale mýlne, lebo nemčianske obyvateľstvo o ňom nevie), úvalinka dosť široká predtým
za pasienok i koseniny slúžiaca, teraz lesom vysadená, a preto tak chyžišťami pomenovaná,
že voľakedy vraj tam stály Nemce; to jest, tam boly chyže, dedinka. Kým doliny neboly takto
hlboko, jako sú teraz, vymleté, že predstavujú jedon súvislý jarok a voda nemôže nikde
pristaviť sa a tvoriť nejaké jazero alebo aspoň rybník: zatiaľ terajšie „brodné lúky" mohly
súviseť s Chyžišťami; ak ich aj oddeľoval nepatrný potôčik. Obyvatelia Chyžíšť volili si na
pohrobište toto pekné miesto, na ktoré vždy hľadeli. Pohrobište mohlo vtedy zaujímať veľký
priestor, snáď až po samé „vystrielané bralo". Teraz je to vodou všetko preč odnosené a
popod brodné lúky má „Štiav-nička" breh na 3—4 m vysoký, z ktorého melú sa von
popolnice; práve tam je najvyšší, kde je pohrobište. (Nenie to pozoruhodné, že už tretie
pohiobište na brehu, v dosť malej vzdialenosti od seba, môžeme zaznačiť? Nemyslím, že by
tie boly schválne bývalý zakladané na brehu; ba súdim, že čo najďalej od brehu. Ale behom
času vody pľeborily doliny, vyjarčily, odpla-vily a zas naplavily, a tak odkryly potoky
pohrobištia. Snáď sú tie pohrobištia staršie, než terajšie doliny?!) Hneď povyše pohrobišťa
značí sa starodávna priekopa, o ktorej nikto nevie, kedy a načo bola robená, a ľud sám háda,
že tam mohol byť mlyn. Oproti priekope na bralci nad terajšou hradskou ukazujú miesto, kde
vraj stál kostolík (bezpochyby v tom čase drevený); pod kostolik tiaha sa pivnica, ktorej hrtan
nad samou cestičkou do Chyžíšť vidno dosiaľ; pred nedávnom ešte lezli chlapci do nej a
metali tadnu kamenie, takže je teraz zametaná. Hore vyššie jesto dobrá studničká; ale má byť i
druhá studňa, tehlou do okola murovaná, lež tú mi predbežne ukázať nevedel môj
sprievodčík, ktorý viedol ma ku jakémusi starobylému nápisu na bralci na temäni „Dianiša".
O tomto nápise vedelo „pol Nemiec" a otcovia vodili svojich synov k nemu, a každého vždy
nejaká bázeň prešla pri ňom; až ho neciteľní kamenári, bohužiaľ, zničili, keď kvadry na mosty
k hradským cestám kresali. Riadok mohol zaujímať asi dva metre; len z dvoch, troch
311
počiatočných písmen značia sa nejaké jamy. Potom nech povie voľakto, že nám nehynú
pamiatky historické i predhistorické; hynú nenahraditeľne! — Počul som aj o druhom
podobnom nápise na brale tamže s mnohými písmenami, kam ale nestihol som ešte výnsť.
Kraj, ako laskavý čiteteľ vidí, zaujímavý, ale korisť dosiaľ neuspokojivá. Vinu nesie z
čiastky snáď i nepohoda, že 3. okt. neprestávajúci dážď odohnal nás o jednej popoludní; a tak
päť chlapov za krátky čas, v hline, po dlhotrvanlivej šuchote, náramne suchej, málo mohlo
vykonať. Mimo toho, práve na pohrobište vyteká jarčok z nemčianskych viníc, ktorý po daždi
nesie hlien, a zanáša, takže sme na meter hlboko museli kopať. Rozprávajú ľudia, že sa tam
dosť celých hrncov po prívaloch vykotúlilo von, keď voda breh ďalej podmyla, a možno, že
sme so zásobou už u konca. Nič nenašli sme celého, a ani k jednej nádobe nemáme črepy
všetky, že by sa dalo niečo sostaviť a slepiť. Okolo nich bola zem černejšia. I tu máme hrnce,
misy a čaše. O hline, o črepe, červenom i grafitovanom, o hrubosti jeho, o stupni vypálenia, o
dne, dierou opatrenom platí to, čo je povedané o popolniciach domanických; ba z čiastky aj o
tvare, ačpráve tu javia sa daktoré zajímavé odchylky v podobe a v ornamentike. Čiary
vodorovné popod particu i popod uchá, rovnobežné (teda nástrojom robené), vo väčšom i
menšom počte (3—14), hustejšie i redšie, až veľmi riedke, až na 1 cm od seba,, tenšie i
hrubšie (snáď i prstom robené), nachodia sa dosť v hojnom počte, ale venčok jamkovitý
dosiaľ úplne chybuje. (Jeden, maličký znáček, i to v inej podobe jamiek, na tenkom
grafitovanom úlomku jesto). Miesto toho vystupuje nový ornament, na pr. venčok, kde
kopčoky medzi roztiahnutými jamkami sú zaostrené, alebo kopčoky riedke, asi nozdrám
podobné. Jesto i kosmé čiary, nástrojom (asi hrebeňom) robené, a síce s oblidvoch strán
kolmej čiary, takže vydávajú ornament perovitý. Pupáky obyčajnej, podlhovasto-polokrúhlej
podoby očividome ustupujú a zjavujú sa pupáky kruhovité, na vrchu useknuté, alebo
zaokrúhlené; prevažujú ale uchá obyčajné hrncovité. Úplnou dosiaľ novinou sú pupáky
prepichnuté, ktoré by si mohol pomenovať aj uchami ležiacimi nie kolmo, lež vodorovne.
Tieto vodorovné uchá, počtom tri, pochádzajú dosť z veľkých nádob miskovitých alebo
kotlíkovitých, z hliny červenej, slieďovitej, zle vymiesenej, takže zvetrávajúce tieto črepy
podobajú sa železu, hrdzou veľmi sožratému. O mištičkách bez úch, a o čašách,. ich
vnútornom i zovnútornom ornamentovaní, o uchách nedá sa nič nového povedať, vyjmúc, že
na jednej čaši zvnútra okolo vypučeného dna jesto pravidelne rozloženýc h osem veľkých (ó
mm v priemere majúcich) bodov, úplne rovnakých, tiež vy-pučených (convex), asi na 1 mm
vysokých; poneváč ale plocha je okolo nich hladká, je patrné, že do čaše bola vtlačená forma,
na ktorej body tvorily jamky; teda stopa formy či kadlubu.
Z Nemiec ale v novšom čase (18. apríla 1895) môžme zaznačiť nové nálezisko s
predôležitým nálezom, ač len z jedne-jedinej popolnice záležajúcim. Menovaného dňa idúc do
nemčianskeho výročitého lichvacieho trhu, vyše mestečka pristavil ma človek, dakedajší môj
žiak zo Senohradzí, teraz priženený v Nemcach, oznamujúc mi nájdenú popolnicu pri svojom
dome, keď kopal jamu na stĺp do plota. Nálezisko teda leží v samom mestečku pri severovýchodnom uhle prvého domu, keď sa od Prenčova vchádza dnu, v ľavo od hradskej. —
Vezmúc popolnicu do ruky, zaradoval som sa nemálo, spatriac podobu, od všetkých dosiaľ
nájdených odchylnú, 5 ornamentom vlnovitým! Popolnica je už na kruhu robená, teda patrne
z novšieho, pokročilejšieho veku. Vysoká je 12 cm priemer vrchu 10 cm, priemer dna 6% cm
objem pod hrdlom 26 cm, objem brucha 361/2 cm. Nemá ani uška, ani pupáčika. (Vyobrazenú
312
ju máme na str. 107.) Omámení vlnovitý započína sa pod vrškom a v treťom riadku prechodí
v čiaru rovnú, ktorá bez pretrhnutia obtáča popolnicu 6—7 kráť, ako to na obraze vidno. (V
„Lidstve" dra Niederle je podobná „nádoba hradištného typu z hrobov u Kettlachu v Dolných
Rakúsach" vyobrazená, č. 433 str. 638, z konca doby predhistorickej.) Mali by sme snáď v
Nemcach stopy hradišťa alebo valu spečeného? Ornament vlnovitý uznatý je rozhodne za
slovanský, tuto teda špecifične slovenský. V nádobe boly kosti. Hlina nádoby bola zle
miesená, na belavo vypálená, steny a dno tenké, asi na % cm zhrúbe, negliedené,
negrafitované; dno hladké, rovné. Vršok nádoby pekne zarovnaný, ako odrezaný. 30—40 cm
bola pod zemou. Či by sa tam i viac pamiatok našlo, o tom rozhodlo by len ďalšie kopanie a
zkúmanie.
Sponka na „Brodných lúkách" našla sa jedna; tenké čiastky až na nepatrné zlomky
úplne hrdzou zničené; oblúk-ale s vnútornej strany veľmi jemnými tenkými čiarkami
ornamentovaný, symetricky v prostriedku troma čiarkami po tri rezíky, ku koncom po päť
rezíkov. Patrí k týpu uhorskému.
Ešte menší výsledok poťažne popolníc prinútený som zaznačiť zo svätoantolských
Doliniek. Je to ale tiež podivné, že voľakedy voľakto v tomto zátulí bydlel, a svojich
nebožtikov pálil a pohroboval! Chotár je to teraz sv.-antolský; pristúp ta je: od Rázdelia a
Zibritova, jako už podotknuté, chodníkom popri „opásanom kameni"; od hradskej štiavnickej,
a síce vedľa sv. antolského panského majera, vulgo pivovára (lebo pred nedávnom bol to
pivovár panský), cestičkou podľa potôčka hore „Račnom", kde leží aj kamenný lôm, zkadiaľ
stavaný je kaštieľ sv.-antolský; alebo chodníkami a cestičkami povyše majera, či od
hostinčoka „pod chvojnom", súvisiaceho s majerom, hore „Hrúšťovím", popri „plese"
(nepatrné pliesko), cez ;,Setejky"429. (hôrne lúčky), na „Dolinky". Ďalej za „dolinkami" a
okolo nich leží viac hôrnych lúk a pasovísk; tak hneď v susedstve za „dolinkami" leží
„Adamovská"; okolo tejto susediace „Majerištia", „Pastierska" a „Salašisk 430". (samé mená
od počiatočných osadníkov); vis á vis „Buzalkove dolinky", „Čvirgovka", „Ondrejská",
„Slávikova" atď.; medzi „Adamovskou" a „Majerištiami" sú „Drahý" (bývalé starodávne
cesty), ktorých opak a pravá protiva je, za Slávikovou „Semitam" (kde stálej cesty nebolo,
alebo nejaké bludište?); ďalej potom za tou okrúhlou studňou ležia sv.-antolské „Malé
429
Setejky, čo to za slovo? — V bratislavskej župe je obec podobného mena: Setihv a v Trenčianskej: Setechov. (Vyd.)
430
Na „Salašiskách" započína sa prameň nikdy nechybujúcej vody, odtekajúcej dolu „Račnom" do „Štiavničky", a snáď tejto vode k vôli
postavili tam pri ustí Račna za starodávnych (nepálenčených) časov panský pivovár, ktorý, jako známo, bez stálej a čistej potočnej vody je
nemožný. Voda z Račna bola vzatá priekopou do pivovaru. — A či okolo toho stáleho prameňa na tých Salašiskách neboli ti predhistoricki
obyvatelia usalašení? — Medzi „Dolinkami" a „Adamovskou ' jesto studňa okrúhla, do brala vykresaná, ešte nedávno na dve siahy hlboká,
teraz skoro zasypaná; ale ešte žijú starší ľudia na Žibntov-;, ktorí ju pamätajú tak hlbokú, že se voda v nej len tak blišťala „ako hviezdička" a
že ju Sv. Antolani museli opraviť, aby sa im tam dobytok nezatopil. O nej vypráva ľud, že na isté dni počuť v nej zvony zvoniť. Teda povesť
národná. A tie zvony dostaly sa vraj tak do nej, „že dajakí chýrni zlodeji boli ich ukradli a potom ich už tam doháňali, a aby ich tým
majiteľom dať nenmseli, hodili ich do tej studni; a keď tam chlapci pásavali, robili si s tým dobrú vôlu, že keď hodili do tej studni kameň, tie
zvony za každým zahučaly". Studňa neleží v doline, ale na kopci, od „Dolinôk" asi 60—90 m zvýšená. V tom čase a na takom mieste studňu
spraviť: zdá sa nám byť dielom velikánskym. (J. Daniel in litt.). Ľud vypráva, že pri studni mal voľakedy hrad istý Adämovský. Hrad
(drevený) zmiznul, len studňa ostala.
313
Talvise" a „Veľké Talvise" (Thalwiesen, meno ešte zo sasických dôb), potom lúka
„Strieborná" a viac nepatrných názvov, až prišiel by si do Kolpách. Od všetkých terajších
obcí, Sv. Antola, Kolpách, Žibritova, Kiupiny, Bábinej, leží toto predhistorické bydlisko na
1—3—4 hodiny chôdze, všade horami a dolami 431.. Tie opravdivé „Dolinky" zaujímajú cez
hory 9 jutár, 1396 Osiah, ktoré pred nemnohými rokmi na oevernej a poludňajšej strane sa
oraly; prostriedok sa kosil, ktorý kosí sa i teraz, prielohy ale vysadené sú horou. Na svahoch
rastie dobré hôrne seno, samým korytom ale šarina, lebo tadiaľ zo slabého prameňa zvlášte
ale po daždi a odmäku tečie potôčik, smerom od severo-západu na juho-východ do Račna a
delí dolinku na dve nerovné polovice.
Len poludňajšia menšia polovica potrúsená je črepami a to skoro celá, po prielohu, po
lúkách, od hory až po potôčik, do Račna tekúci, všade na krtinách a kde líšky za osími
hniezdami kutaly, ukazujú sa črepy. Tento priestor môže zaujímať jedno tri jutrá.
Po obdržanom dovolení kopať, vybrali sme sa 29. okt. 1894. O 4. hodine raňajšej už
sme boli na ťažkom voze; šesť kopáčov, každý s motykou úzkou a širokou, opálkou a
košiarom; to isté ešte i pre voziara, lebo voz a kone nechajúc v opatere v hostinčoku „pod
chvojnom", kde boli sme ešte pred svitaním, lcopať šiel aj tento. Potravu vzali sme si z domu,
len to „potešenie", totiž špiritus, vzali sme pod chvojnom. Slniečko (bol krásny deň, takže
som si cez obed aj podriemal, vystretý v letnom kabáte na pažiti;) našlo nás už „na
Dolinkách". Výsledok, s ktorým ako tak môžeme sa pochváliť, ďakujeme dosť malému
priestoru, asi 100 f] m na horňom konci, neďaleko od hory, na svahu ku jarku. Celého zhola
nič, ale zo zlomkov, z ktorých sotva 3—4 dajú sa slepiť, možno konštatovať hrnce, misy a
čaše.
I..Hrnce: Máme pupákov 28, neornamentovaných, alebo tak otlčených, že nevideť, či
stály vo venčoku jamkatom; sotva tri párne; predstavujú nádoby asi dvadsaťšestoraké;
pupákov ornamentovaných, t. j. s venčokom, v ktorom ony stoja, 5; pupáky neobyčajné,
nemčianskym zaokrúhleným podobné, 2. Uchá obyčajné, terajším podobné, 3, a zlomkov,
poukazujúcich na ne, 6, spolu 9. Uško na grafitovanej nádobe drobné, že ledva zápalka prejde
cezeň, 1. Vŕškov (partie) rovných, t. j. nevyhnutých, zväčša hrubých a červených (2 s
pupákmi) vyše 60. Tieto sú neornamentované; tri ornamentované, veľké kusy, veľmi podobné
kusom so Sitna z „hrnčiarni". Na jednom je ornament nie venčok jamkatý, ale hladký. Kusov
ornamentovaných venčokom 17 (jeden zvláštnejší). Vŕškov, viac-menej vyhnutých, zväčša
tenkých, z nádob grafitovaných, 36, z nich asi 20 neornamentovaných, 16 ornamentovaných,
431
Z tohoto, a z nemčianskych a belujských „chyžíšť" vidíme, že pôvodná a prvoponatočná tvárnosť krajinky, ked rozvíjalo sa pokolenie
ľudské, bola iná, r.ež teraz; to bolo také asi, jako kde teraz, ešte bývajú takrečení „lazníci" ,.vrchári", „kopaničiari", jako na príklad po
krupinských vrchoch, alebo „štá-lani", jako na Novej Bani, Horných Hámrach, Píle, Veľkom Poli; „Stožkári" okolo Detvy; „salašníci",
„búdnici" na hoľach; „Folvarky" v Trenčianska, „huštáci" (či hoštiaci? Šujanský in litt.) v blízkosti miest; alebo majerníci (Wald-biugeri),
jako okolo Štiavnice, Belej: domy začínajú sa na tom alebo na inom mieste množiť, až skoncentrovaly a skristalisovaly sa obce terajšie, kam
obyvateľstvo privábil väčší priestor a snadnejšia výživa, jako aj potreba spoločnej obrany proti nepriateľom. Samotno stojace obydlia zpustly
a z jodnej ich čiastky ostaly mená honov po chotároch. A zas, čo bolo voľakedy jednoho majiteľovo, na pr. Žibritovo, Vrenčovo, Krnišovo,
Lišovo, stalo sa vlastníctvom mnohých majiteľov. — Na pr. kde teraz leží Štiavnica, Belá, Hodruša. Vihne tam nikdy njbola by bývala
možná tak veľká obec bez báň. Preto štiavnické „Staré mesto" bolo na vrchu a na malom priestore. Preto kde takýto nový prameň výživy
vyschne, väčšina obyvateľstva musí sa vysťahovať, na pr. zo Žamorickej huty, zo Starých Hôr, Španej Doliny atď.
314
zväčša vodorovnými čiarami, hustejšími i redšími, tenšími ale i veľmi hrubými; daktoré
ozdobené sú čiarami rozmanitými, bodkami a jamkami.
II. Misky. Vŕškov či partie z rozmanitých väčších-menších misiek jesto vyše 40; 4 z
nich s uškami, 2 s pupáčikami (čo mi je nové), najväčšie 16—17 cm rádius. Štyri črepy sú
zvnútra ornamentované. Jedon črep ozdobený len zvonku úzkými i širokými čiarami.
III..Čaše. Do osem vŕškov z rozmanitých čaši, s presahujúcimi uškami, zvonku
zvnútra rozlično ornamentovaných. Na dvoch sú dná na hor či do vnútra vypučené (convex).
Však ver chatrný výsledok; ale voľakedy toho muselo byť veľa! Kto to tak roztrepal, a tak
hlboko zas pod zem dal, 50 až 80 cm Okolo črepov delila sa kultúrna a pohýbaná zem
čiernou barvou od nepohýbanej a spodnej.
IV. Nástroje. Čo nás uspokojilo a potešilo, bol jeden preslen. z hliny pálený, s
rádiusom 3 cm, a mlynský kameň s rádiusom 21 cm. Preslen je vyštrbený, z mlynského
kameňa tiež chybuje segment, asi na 12 cm. Diera je trochu šikmá. Zdá sa to byť vrchný
kameň. Zhotovený je z obyčajného zdejšieho trachytu, veľmi sliedovitého. Tá strana, čo
mlela, je veľmi pekne na ostro vyrobená. O druhú stranu nestáli snáď mnoho, a možno za
surová už bola vylúpená; nech len jedna strana „vydávala".
Z kamenného závažia jesto vŕšok, od dierky. — Neviem na čo mohol slúžiť kruh z
hliny (šúlok, asi na chlapský palec zhrúbe, v kruh zohnutý), na 8y2 cm, s dierou asi na 4 cm, z
ktorého viac než štvrtina chybuje; na čo guľka z hliny, na 22—24 mm v priemere; na čo jako
by pupáčik z pokrievky s dierkou na vrchu; na čo kamenčok, osličke podobný?
Toto, hľa výsledok. — Zo šperkov neobjavilo sa ani najmenšieho znáčka.
Najvzácnejší je teda mlynčok a preslen, ktoré dosiaľ na zdejších náleziskách objavené neboly.
Dľa týchto nástrojov dá sa súdiť, že tuto nebolo výlučne pohrobište, lebo aj z kostí našly sa
pramalé známky; ale že bolo bydlisko.
Nesmiem nespomenúť kusy „tehly", ktoré, ako všade, tak nájdené boly aj tu. Tieto
kusy vypálenej hliny červenej nepovažujem ja za tehlu, ale za vypálenú hlinu z dna alebo z
bokov hrnčiarskej peci, lebo na kusoch nikde nespozoioval som hrany a hladké plochy, jaké
musely by sa ukázať, keď tehla, jako známo, pozostáva len z hrán a plôch. Každý kus musel
by javiť čiastku hrany alebo plochy; týchto ale niet. Čo viac, sú to kusy neforemné, dakedy
dosť veľké („hrnčiareň" na Sitne), a jamy, diery v nich, zdajú sa mi pochádzať od
primiešaného do hliny drevia a býl, ktoré potom vyhorel y.
Keď sme si náklad podelili, mal každý zo siedmych chlapov čo niesť, takže si u
„plesa" museli aj oddychovať. Medzi žartom a spevom navrátili sme sa na mraku k vozu; i
poukladajúc koše a nástroje na voz, a my, poliepajúc sa ako ktorý mohol, dorazili sme
večierkom uspokojení domov.
Zbýval nám ešte Lisov.
Jesto pieseň:
315
„Keď som išov na Krnišov
šošovičku mlátiti,
cepy sa mi polámaly,
musel som sa vrátíti.
Keď som išov ja na Lišov, nemusel som sa, chválabohu, vrátiti; a to stalo sa 15.
novembra 1894. O 3. hodine po polnoci, za tepluškej, prekrásnej jasnuškej noci („serena
luce", bolo práve po splne) bol som už v nohách, haj de cez Nemce, Domaniky, do Tesár, a
odtiaľ od seba poľnou, na hradskú ešte neprerobenou cestou,, ta do Lišova, takže o pol
siedmej boli sme už na mieste. Prišiel som dosť neskoro, že som p. farára, Samuela Kramára,
už v posteli n